Príbehy

Zuzana Fialová: Keby ľudia viac čítali, všetko by vyzeralo inak

Rozhovor s herečkou Slovenského Národného Divadla o tom, akú úlohu hrajú knihy v jej živote.

Autor Sóda

Titulná foto TV Markíza

Dátum18. 3. 2016

Zuzanu Fialovú väčšina ľudí pozná ako herečku Slovenského národného divadla. Menej známa je však svojou vášňou pre literatúru. A keďže je marec – mesiac kníh, využili sme príležitosť porozprávať sa s ňou o tom, akú rolu zohrávajú knihy v jej živote, podľa čoho ich hodnotí a čo podľa nej môžu knihy ľuďom dať.

Bulvárne médiá o vás píšu, že si kupujete knihy “na metre”. Čo pre vás znamenajú knihy a teda aj čítanie?

Ja v bulvárnych médiách strašne klamem (smiech). Knihy a čítanie ma definujú asi najviac zo všetkého. Čítala som už od útleho detstva. Mala som totiž detskú izbu v knižnici mojich rodičov. Neviem prečo, ale asi sa im zdalo vhodné, aby jednu celú stenu mojej izby lemovali knihy. Knihy pre mňa znamenajú “dennodennosť”.

Asi nie je deň, kedy nečítam. Vždy mám knihu v taške, v aute mám knihy aj v kúpeľni mám knihy. Často sa bavím tým, že si dám kreslo pred knižnicu, a prechádzam chrbty kníh očami. Vtedy sa mi vybavujú celé príbehy a pocity s nimi spojené. Čítanie pre mňa nie je otravnou činnosťou, pretože čítam strašne rýchlo a zvládnem knihu v podstate za jeden večer.

Pamätáte si nejakú knihu, ktorá vás priviedla k čítaniu?

Úplne z detstva? Úplne prvá kniha, ktorú si pamätám, to boli nejaké príbehy o zvieratkách z tundry alebo z tajgy a čítala mi ju moja babka Žofka, keď som mala chrípku. Aj ja som si potom tú knihu čítala v posteli. V skutočnosti som ju ale nečítala, len som si opakovala príbeh z toho, čo som si zapamätala.

Alta Vášová bola tiež skvelá! No a potom prišli všetky tie diela od Astrid Lindgrenovej – Pipi Dlhá Pančucha s ilustráciami od pána Kľučika. Mimochodom, odvtedy je to môj najobľúbenejší ilustrátor. Svojimi kresbami mi urobil detstvo a dnes ich mám po celej stene.

Vyberáte si knihy podľa nejakého vzorca ?

V zásade nevyhľadávam knihy s rôznymi konšpiračnými teóriami. Dám na odporúčania obľúbených autorov, napríklad keď Stephen King niekoho spomenie a potom si to kúpim. Dám na tipy od kamarátov, napríklad Dano Majling a Táňa Pauhofová majú dobrý vkus. Po čase nájdete takú sieť ľudí, s ktorými si posúvate knihy.

Máte svoj obľúbený žáner?

Mám. Chrípkový (smiech). Chrípkový žáner je, keď máte chrípku a dáte si 33 dielov Twin Peaks a za tým nejakú severskú krimi. A mám aj knihy, väčšinou hrubočizné, na obdobia, keď je vonku 40 stupňov, napríklad Kafku alebo Bolaña. Vonku bzučia čmeliaky, je dusno a vy sa v tej knihe potíte aj s tými slovami.

Potom mám knihy, ktoré čítam, keď potrebujem nabrať novú energiu po práci – to je žáner sci-fi a fantasy. A keď mi je smutno a myslím si, že svet je beznádejný, vtedy čítam Terryho Pratchetta. Keď mám zase silu, tak čítam napríklad biografie žien, ale nielen ich. Počnúc Leni Riefenstahlovou, cez Margaret Thatcherovú až po Winstona Churchilla.

Na každý stav mám žáner. Keď je teplo tak u mňa funguje autor Alessandro Barrico, keď je zima, tak zase severské detektívky. A niekedy sa vydám úplne mimo žánrov.

Čo podľa vás musí mať dobrá kniha?

Tri veci. Prvou je spôsob, akým autor kladie slová jedno za druhé. Vety, ktoré čítam si musím dokázať pustiť v hlave ako film. Keď to “seká” tak to neviem, vyhadzuje ma to z príbehu. Často je to možno spôsobené prekladom, neviem… Italo Calvino je v slovenčine nádherný zatiaľ čo Alessandro Baricco je nečitateľný. Ale je to asi individuálne.

Potom je pre mňa dôležitý samotný príbeh. Tretia vec – na prvých 10 až 15 stranách musím nájsť aspoň dve dobré myšlienky, ktoré som inde nenašla alebo som ich sama nemala.

V tomto sú podceňované napríklad ženské autorky. Keby som sa mala s niekým kamarátiť, tak by som chcela, aby to bola Virginia Woolf. Jej kniha Orlando je jedna z najlepších na tejto planéte.

Ak by ste si mali vybrať nejakú postavu z knihy, ktorú by ste chceli hrať, ktorá by to bola?

Orlando od Virginie Woolfovej. Odohráva sa to v rozmedzí 300 rokov. Ona v tomto diele permanentne mení pohlavnú identitu hlavnej postavy, každých 30 rokov. Ale všetko ostatné ako majetok a okolie ostáva nemenné. Je to fascinujúca oslava liberalizmu a zrkadlo konzervatívnej tuposti, ktorá rozdeľuje ľudí podľa rasy, pohlavia a tak ďalej…

Zahodili ste už niekedy nejakú zlú knihu?

“Ježišmária”, jasné, že zahodila. Zlé knihy vyhadzujem. Hlavne keď som bola tehotná, čítala som také hovadiny, že sama nechápem, ako som mohla. Ani radšej nebudem hovoriť tie mená.

Máte nejaké diela ktoré vám výrazne ovplyvnili život?

Pipi dlhá pančucha. Odtiaľ som si v deviatich rokoch vzala životnú filozofiu “toto som ešte nikdy nerobila, určite mi to pôjde” (smiech).

Potom to bola Scarlett O’Harová (Odviate vetrom), keď som mala dvanásť. Všade zúri vojna, ona sa vráti domov na Taru, jej otec zomiera, všetci sú zúbožení a čakajú, že sa o nich postará. Ona po príchode zisťuje, že bude musieť byť hlavou rodiny. A vtedy si povie: “Toto budem riešiť zajtra.” Aj keď sú veci zlé, nezrúti sa.

A tiež Rýchle šípy – dôležitosť kamošov a férovosti v živote. Ovplyvnili ma aj diela Terryho Pratchetta, v ktorých totálne postavil na hlavu všetko, čo predstavuje malomeštiactvo a spoločenské konvencie.

Rychle sipy

Myslíte si, že ľudia čítajú dosť?

Nie. To by všade úplne inak vyzeralo. Veľa ľudí nemá vkus. Mestá by vyzerali inak, morálka by vyzerala inak.

Prečo by mali ľudia čítať a čo im môžu knihy dať?

Minimálne kopec tém na zábavné rozhovory. Tiež si tým človek brutálne obohacuje cestovanie. Prídete do mesta, kde sa odohrával dej nejakej knihy a vám sa zrazu začnú vynárať jednotlivé scény a príbehy. Zo svojho života robíte úplné dobrodružstvo, nielen keď čítate.

Vďaka všetkému, čo máte načítané, si dáte veci do šialených súvislostí, naučíte sa kopu faktov a vzdelávate sa hravou formou. Veď ľudská pamäť funguje na základe príbehov. Predstavte si, že prídete do Paríža a strašne veľa o ňom viete iba preto, lebo ste čítali napríklad Angeliku.

Páčil sa vám článok?

Príbehy

Daniel Hevier: „Nečakajte, kým budete mať istotu. Odvaha pre mňa vždy znamenala zostať verný sám sebe, aj keď podmienky neboli ideálne.“

Ani umenie nie je len o inšpirácii, ale aj o tom, že si človek sadne za stôl a pracuje, aj keď sa mu nechce.

Autorka Zuzana Šifra Matusčáková

Foto Dominika Behúlová

Dátum13. 5. 2026

Daniel Hevier patril už pred revolúciou k autorom na voľnej nohe. Táto neistá pozícia ho prinútila budovať disciplínu a schopnosť neustále sa prispôsobovať meniacim podmienkam. Dnes dokonca točí videá na TikTok a vytvára obsah, ktorým môže osloviť ľudí naprieč generáciami. Prekážky preňho nikdy neboli dôvodom zastaviť sa, ale výzvou hľadať nový spôsob, ako tvoriť, zostať slobodný a najmä nezradiť sám seba.

Niekedy pomôže aj priznať si, že niečo jednoducho nevieme a potrebujeme pomôcť. Aj Igor Smitka, ktorý točí reklamy pre svetové značky, zažil posun, keď si vypýtal pomoc.

V rozhovore so spisovateľom a textárom Danielom Hevierom sa dozviete:

ako sa vyrovnával s ideologickým tlakom už od detstva,
aké bolo „freelancovanie“ pred revolúciou a ako sa naučil prežiť aj bez istôt,
prečo je kreativita viac o disciplíne než o inšpirácii,
prečo dnes experimentuje s novými formátmi od rapu až po videá na TikTok,
a aj to, ako v sebe budovať odvahu, aj keď to nie je jednoduché.

Pamätáte si moment, keď ste si prvýkrát uvedomili konflikt medzi tým, čo ste považovali za správne, a tým, čo sa od vás očakávalo?

Veľmi silným vplyvom bol v tomto osud môjho otca. Hoci mal titul PhDr., po roku 1968 skončil ako pomocný robotník v kanáloch. Nebol vyslovene aktívny odbojár, no svoje postoje neskrýval – chodil do kostola, prednášal v ňom o kultúrnych osobnostiach a okupáciu odmietol nazývať „bratskou pomocou“. Za to prišiel trest.

Aj ja som ideologické tlaky zažíval už od detstva, napríklad vtedy, keď som chodil do kostola, pred ktorým špicľovali donášači. Keď mi na gymnáziu vyšla prvá kniha, susedia mojej mame neprajne hovorili, že sa na vysokú školu aj tak nedostanem, nech by som mal aj tisíc knižiek.

Režim sledoval každého, kto vyčnieval. Neskôr som v zistil, že v našom vchode, kde bolo deväť bytov, žili až traja spolupracovníci Štátnej bezpečnosti.

Ako ste to prežívali?

Vládla v nás paranoja, všade sa hovorilo: „Toto nehovor nikomu, s týmto sa nepriznávaj.“ Alebo: „Keď sa ťa budú pýtať, či chodíš do kostola, tak povedz nie.“

Otec neustále počúval Slobodnú Európu a stanice zo západu, takže sme toho mali plné uši. A konflikty vznikali aj doma. Mama bola učiteľka a z obavy, že ma nezoberú na strednú školu, mi zakazovala chodiť do kostola. Potom u nás prebiehali komické dialógy, keď sa ma pýtala: „Kde si bol v nedeľu večer?“ Hovorím: „Na pive.“ A ona na to: „Klameš. Ty si bol v kostole!“ Spolužiaci to mali presne opačne. Tvrdili, že boli v kostole, a mamy im nadávali, že klamú a v skutočnosti boli na pive (smiech).

Dá sa v takomto prostredí zachovať slobodná myseľ?

Existuje sloboda vonkajšia, ktorú vám môžu vziať, a sloboda vnútorná, o ktorú môžete prísť iba vlastným rozhodnutím. Tú druhú som si v sebe vždy strážil. Bola to pre mňa otázka samotnej existencie.

Keď sa môj otec po roku 1969 rozhodol prijať prácu pomocného robotníka, bol som práve vo veku, keď som sa hlásil na strednú školu. Chcel som mu vyjadriť solidaritu a navrhol som, že nepôjdem na gymnázium, ale nastúpim do práce spolu s ním. On mi však povedal: „Danko, najlepšiu solidaritu mi vyjadríš tak, že z teba vyrastie slušný a vzdelaný človek. Urob si školu a ži poctivý život.“

Na vysokú školu ma však pre otca neprijali. Dostal som sa tam až na odvolanie, keď som im poslal desaťcentimetrový štós svojej tvorby vrátane prvej knižky, ktorá mi vyšla ako maturantovi.

Existuje sloboda vonkajšia, ktorú vám môžu vziať, a sloboda vnútorná, o ktorú môžete prísť iba vlastným rozhodnutím.

Stanovili ste si hranice, ktoré ste nechceli prekročiť?

Dal som si červené čiary: žiadna strana, žiadny vstup do strany, žiadne oslavné texty na stranu, nič proti imperializmu a žiadne angažované básne.

Písal som tak, aby som sa mohol ráno pozrieť do zrkadla. Keď som napríklad dostal dobovú objednávku napísať báseň o robotníkoch, poňal som to po svojom – písal som o mojom otcovi v kanáloch. Bola to pocta jemu a jeho ťažkej práci, nie režimu. Tak sme si v tej dobe zachovávali tvár.

Aby som však tieto hranice dokázal udržať dlhodobo, urobiť som jednu chytrácku vec. Po vysokej škole a vojenčine som sa rozhodol nenastúpiť do žiadneho riadneho zamestnania a ostal som na voľnej nohe. Bol na „home office“ takmer celý svoj pracovný život. Dávno predtým, než to bolo bežné.

Malo to pre mňa kľúčovú výhodu: režim ma nemal ako priamo ovládať. Nemohli ma prinútiť chodiť na VUML (Večerná univerzita marxizmu-leninizmu) ani ma nútiť do politickej aktivity na pracovisku, pretože som nemal žiadneho šéfa.

Bol som solitér a tento status „slobodného povolania“ bol mojím najlepším obranným štítom pred ideológiou.

V literatúre sme takto boli na celom Slovensku možno traja. Oficiálne sa to volalo „slobodné povolanie“ a museli sme mať v občianskom preukaze pečiatku od národného výboru, inak by nás mohli kedykoľvek zavrieť za príživníctvo.

Čo vás táto neustála neistota a nutnosť postarať sa sám o seba naučili?

Predovšetkým disciplínu. Keď po roku 1989 začali mnohí podnikať a krachovať, ja som už mal vybudované know-how, ako prežiť.

Pochopil som, že mojím jediným skutočným sponzorom je čitateľ, divák alebo poslucháč. Musel som byť adaptabilný: keď nešli pesničky, robil som preklady, keď nešli knihy, predával som obrazy.

Vyskúšal som aj copywriting a neskôr som založil vlastné vydavateľstvo, lebo mi nestačilo len odovzdať rukopis a čakať. Začal som si sám robiť propagáciu, budovať značku a udržiavať priamy kontakt s publikom.

Toto však búra romantickú predstavu, že kreatívny človek čaká v ateliéri, kým ho konečne kopne múza.

To som sa musel tiež postupne naučiť. Uvedomil som si, že tvorba je tiež fabrika, v tom najlepšom zmysle slova. Je to proces, ktorý má svoje termíny a záväzky voči ostatným profesiám. Keby som mal čakať na múzu, šičky v divadle by nemali čo šiť, herci by nemali čo hrať, speváci čo spievať.

Pavol Habera mi to raz vedel vysvetliť veľmi priateľsky, no úprimne: „Danko, kašlem ti na tvoju múzu. Potrebujem texty a potrebujem vydať album, lebo kamióny s technikou sú už objednané a pripravené na turné.“ Toto je realita profesionálneho umelca.

Život ma naučil usilovnosti a disciplíne aj v obdobiach, keď sa mi nedarilo alebo som bol vo finančných problémoch. Umenie nie je len o inšpirácii, ale predovšetkým o tom, že si človek sadne za stôl a pracuje, aj keď sa mu nechce.

Je to sebazáchovná vec – neustále si klásť prekážky, prekonávať ich a znova sa dvíhať z prachu. Bez tejto odolnosti by som na voľnej nohe neprežil ani rok, nieto celé desaťročia.

Keď hovoríte, že tvorca sa musí vedieť uživiť, propagovať a zostať v kontakte s publikom, sociálne siete vlastne nie sú až taký odklon od vašej doterajšej cesty. Ako ste sa k nim dostali?

Prišlo to postupne. Začínal som na Facebooku pred mnohými rokmi, kde som sa učil, že k textom musím pridávať aj pútavý vizuálny obsah. Neskôr ma zaujal Instagram a nakoniec ma moji priatelia presvedčili, aby som vyskúšal TikTok.

Zlomovým momentom bolo stretnutie s ľuďmi z prostredia digitálneho marketingu, konkrétne s Peťom Šebom, ktorý ma pozval do podcastu Digitálni rodičia. Vtedy som si uvedomil, že by bola škoda s takýmito šikovnými a nadšenými ľuďmi nespolupracovať, tak som ich sám vyhľadal a spojili sme sily.

Práve Peťo mi povedal, aby som išiel na TikTok, a ja som ho poslúchol. Teraz budujem obsah na LinkedIne a ešte chcem rozbehnúť YouTube, podcasty alebo newsletter.

Vnímam to ako súčasť svojej snahy neustále hľadať nové médiá a žánre, ktoré ma môžu uživiť. Keďže som na voľnej nohe a nemám nad sebou šéfa, musím sa o seba a o publicitu svojich výtvorov starať sám.

Sociálne siete mi v tom nesmierne pomáhajú, pretože majú obrovský dosah. Napríklad na Facebooku môžem osloviť desiatky tisíc ľudí, čo je oveľa viac než bežný náklad knihy.

V tom je naozaj obdivuhodná prispôsobivosť novým podmienkam, nie každý to v sebe má. Čím si vysvetľujete, že vy to v sebe máte?

Možno je to v génoch, výchovou alebo prostredím, v ktorom som musel odmalička kľučkovať. Prežil som exekúcie aj obrovské dlžoby, vždy som sa z toho vyhrabal. Pravda je, že ja krízy a chaos milujem. Beriem to ako skúšku prežitia a vždy sa spolieham na to, že príde niečo lepšie. S neistotou viem pracovať a možno je v tom aj istá dávka odvahy.

Kde sa podľa vás berie v človeku odvaha?

Je to celoživotná prax vystupovania z komfortnej zóny. Je to schopnosť nezutekať pred prekážkami, ale vracať sa, začínať stále znova a dokázať sa zdvihnúť aj z prachu.

Súčasťou odvahy je aj budovanie vnútornej odolnosti – fyzickej, mentálnej aj psychickej –, aby nás hneď niečo nepoložilo, pretože môže prísť ťažká doba. Odvaha sa však prejavuje aj v adaptabilite a v ochote skúšať úplne nové veci, ktoré človek nepozná.

Myslím si, že veľkú odvahu nám ľuďom dodáva aj to, ak niekto stojí po našom boku.

Odvaha je celoživotná prax vystupovania z komfortnej zóny. Je to schopnosť nezutekať pred prekážkami, ale vracať sa. Ale aj mať po svojom boku niekoho, kto nám ju dodáva, niekoho, kto nás podporuje.

Kto to bol u vás?

Už od detstva som cítil obrovskú podporu rodiny. Keď som chcel byť boxer, otec mi vyrobil vrece z deky, a keď som túžil hrať na bicie, zapísal ma do pionierskeho domu, kde skúšala nejaká kapela. Podporovali ma aj učitelia na gymnáziu.

Keďže som už vtedy publikoval a moje pesničky hrali v rozhlase, triedna ma uvoľňovala zo školy do Bratislavy. Kaviarne vtedy fungovali ako taký „živý internet“ – boli to sociálne siete, kde ste si našli prácu aj kontakty. Mojím dôležitým mentorom bol Ľubomír Feldek, ako „decku“ mi dával rady, komu mám čo poslať, a ja som bol veľmi usilovný; denne som niečo písal a odovzdával. Svoj prvý časopis som si vydal už ako 12-ročný a zo žartu som tam mal aj stranu na reklamu, už vtedy som cítil, že veci treba propagovať.

Pamätám si, ako mi Dušan Dušek písal list na vojenčinu, aby som sa nebál ísť po návrate do civilu na voľnú nohu, že ma kamaráti v tom nenechajú.

No a dnes v tomto online prostredí je pre mňa kľúčová spolupráca so Soničkou, tvorkyňou obsahu na sociálnych sieťach, ktorá mi s videami pomáha.

Pre umelca môže byť aj citlivé pustiť si k sebe niekoho, kto aj spoluurčuje, ako tvorba vyzerá. Ako ste si so Soničkou vybudovali takúto dôveru?

Priznám sa, že hoci sa občas natočím sám na mobil, postprodukciu a tú technickú „mravčiu“ prácu vôbec neovládam. Bez nej by som to absolútne nedokázal.

Naša spolupráca funguje tak, že sa stretneme napríklad raz týždenne na dve-tri hodinky a podľa toho, v akej som forme, nasekáme aj päť či desať videí naraz. Ja si sadnem, v hlave mám témy alebo niečo prinesie ona, a potom už je to v jej rukách.

Sonička mi vlastne organizuje celý digitálny život. Vďaka nej už prišli aj prvé veľké spolupráce a reklamy. Je to pre mňa obrovská pomoc, pretože sa môžem sústrediť na to, čo ma baví – na samotný obsah a kreativitu –, zatiaľ čo ona sa stará o to, aby to malo profesionálnu formu.

Čo máte v pláne najbližšie?

Chcem ešte veľa vecí zosumarizovať a dokončiť. Už 10 rokov píšem knihu Tvorivé písanie, chcem napísať aspoň jeden veľký román a nahrať CD svojich pesničiek, ktorých je asi 200. Robím na muzikáli a plánujem otvoriť galériu svojich obrazov, práve chodím obzerať priestory. Plánov mám stále celkom dosť (úsmev).

Ako nám priblížil Daniel Hevier, odvaha nie je len gesto, ale vedomé rozhodnutie, ktoré musí urobiť každý sám za seba. Ale keď pri nás niekto stojí a podporuje nás, ide to oveľa jednoduchšie. O2 si to uvedomuje a ako operátor bude vaším parťákom v technológiách vždy, keď to budete potrebovať.