Príbehy

Zuzana Fialová: Keby ľudia viac čítali, všetko by vyzeralo inak

Rozhovor s herečkou Slovenského Národného Divadla o tom, akú úlohu hrajú knihy v jej živote.

Autor Sóda

Titulná foto TV Markíza

Dátum18. 3. 2016

Zuzanu Fialovú väčšina ľudí pozná ako herečku Slovenského národného divadla. Menej známa je však svojou vášňou pre literatúru. A keďže je marec – mesiac kníh, využili sme príležitosť porozprávať sa s ňou o tom, akú rolu zohrávajú knihy v jej živote, podľa čoho ich hodnotí a čo podľa nej môžu knihy ľuďom dať.

Bulvárne médiá o vás píšu, že si kupujete knihy “na metre”. Čo pre vás znamenajú knihy a teda aj čítanie?

Ja v bulvárnych médiách strašne klamem (smiech). Knihy a čítanie ma definujú asi najviac zo všetkého. Čítala som už od útleho detstva. Mala som totiž detskú izbu v knižnici mojich rodičov. Neviem prečo, ale asi sa im zdalo vhodné, aby jednu celú stenu mojej izby lemovali knihy. Knihy pre mňa znamenajú “dennodennosť”.

Asi nie je deň, kedy nečítam. Vždy mám knihu v taške, v aute mám knihy aj v kúpeľni mám knihy. Často sa bavím tým, že si dám kreslo pred knižnicu, a prechádzam chrbty kníh očami. Vtedy sa mi vybavujú celé príbehy a pocity s nimi spojené. Čítanie pre mňa nie je otravnou činnosťou, pretože čítam strašne rýchlo a zvládnem knihu v podstate za jeden večer.

Pamätáte si nejakú knihu, ktorá vás priviedla k čítaniu?

Úplne z detstva? Úplne prvá kniha, ktorú si pamätám, to boli nejaké príbehy o zvieratkách z tundry alebo z tajgy a čítala mi ju moja babka Žofka, keď som mala chrípku. Aj ja som si potom tú knihu čítala v posteli. V skutočnosti som ju ale nečítala, len som si opakovala príbeh z toho, čo som si zapamätala.

Alta Vášová bola tiež skvelá! No a potom prišli všetky tie diela od Astrid Lindgrenovej – Pipi Dlhá Pančucha s ilustráciami od pána Kľučika. Mimochodom, odvtedy je to môj najobľúbenejší ilustrátor. Svojimi kresbami mi urobil detstvo a dnes ich mám po celej stene.

Vyberáte si knihy podľa nejakého vzorca ?

V zásade nevyhľadávam knihy s rôznymi konšpiračnými teóriami. Dám na odporúčania obľúbených autorov, napríklad keď Stephen King niekoho spomenie a potom si to kúpim. Dám na tipy od kamarátov, napríklad Dano Majling a Táňa Pauhofová majú dobrý vkus. Po čase nájdete takú sieť ľudí, s ktorými si posúvate knihy.

Máte svoj obľúbený žáner?

Mám. Chrípkový (smiech). Chrípkový žáner je, keď máte chrípku a dáte si 33 dielov Twin Peaks a za tým nejakú severskú krimi. A mám aj knihy, väčšinou hrubočizné, na obdobia, keď je vonku 40 stupňov, napríklad Kafku alebo Bolaña. Vonku bzučia čmeliaky, je dusno a vy sa v tej knihe potíte aj s tými slovami.

Potom mám knihy, ktoré čítam, keď potrebujem nabrať novú energiu po práci – to je žáner sci-fi a fantasy. A keď mi je smutno a myslím si, že svet je beznádejný, vtedy čítam Terryho Pratchetta. Keď mám zase silu, tak čítam napríklad biografie žien, ale nielen ich. Počnúc Leni Riefenstahlovou, cez Margaret Thatcherovú až po Winstona Churchilla.

Na každý stav mám žáner. Keď je teplo tak u mňa funguje autor Alessandro Barrico, keď je zima, tak zase severské detektívky. A niekedy sa vydám úplne mimo žánrov.

Čo podľa vás musí mať dobrá kniha?

Tri veci. Prvou je spôsob, akým autor kladie slová jedno za druhé. Vety, ktoré čítam si musím dokázať pustiť v hlave ako film. Keď to “seká” tak to neviem, vyhadzuje ma to z príbehu. Často je to možno spôsobené prekladom, neviem… Italo Calvino je v slovenčine nádherný zatiaľ čo Alessandro Baricco je nečitateľný. Ale je to asi individuálne.

Potom je pre mňa dôležitý samotný príbeh. Tretia vec – na prvých 10 až 15 stranách musím nájsť aspoň dve dobré myšlienky, ktoré som inde nenašla alebo som ich sama nemala.

V tomto sú podceňované napríklad ženské autorky. Keby som sa mala s niekým kamarátiť, tak by som chcela, aby to bola Virginia Woolf. Jej kniha Orlando je jedna z najlepších na tejto planéte.

Ak by ste si mali vybrať nejakú postavu z knihy, ktorú by ste chceli hrať, ktorá by to bola?

Orlando od Virginie Woolfovej. Odohráva sa to v rozmedzí 300 rokov. Ona v tomto diele permanentne mení pohlavnú identitu hlavnej postavy, každých 30 rokov. Ale všetko ostatné ako majetok a okolie ostáva nemenné. Je to fascinujúca oslava liberalizmu a zrkadlo konzervatívnej tuposti, ktorá rozdeľuje ľudí podľa rasy, pohlavia a tak ďalej…

Zahodili ste už niekedy nejakú zlú knihu?

“Ježišmária”, jasné, že zahodila. Zlé knihy vyhadzujem. Hlavne keď som bola tehotná, čítala som také hovadiny, že sama nechápem, ako som mohla. Ani radšej nebudem hovoriť tie mená.

Máte nejaké diela ktoré vám výrazne ovplyvnili život?

Pipi dlhá pančucha. Odtiaľ som si v deviatich rokoch vzala životnú filozofiu “toto som ešte nikdy nerobila, určite mi to pôjde” (smiech).

Potom to bola Scarlett O’Harová (Odviate vetrom), keď som mala dvanásť. Všade zúri vojna, ona sa vráti domov na Taru, jej otec zomiera, všetci sú zúbožení a čakajú, že sa o nich postará. Ona po príchode zisťuje, že bude musieť byť hlavou rodiny. A vtedy si povie: “Toto budem riešiť zajtra.” Aj keď sú veci zlé, nezrúti sa.

A tiež Rýchle šípy – dôležitosť kamošov a férovosti v živote. Ovplyvnili ma aj diela Terryho Pratchetta, v ktorých totálne postavil na hlavu všetko, čo predstavuje malomeštiactvo a spoločenské konvencie.

Rychle sipy

Myslíte si, že ľudia čítajú dosť?

Nie. To by všade úplne inak vyzeralo. Veľa ľudí nemá vkus. Mestá by vyzerali inak, morálka by vyzerala inak.

Prečo by mali ľudia čítať a čo im môžu knihy dať?

Minimálne kopec tém na zábavné rozhovory. Tiež si tým človek brutálne obohacuje cestovanie. Prídete do mesta, kde sa odohrával dej nejakej knihy a vám sa zrazu začnú vynárať jednotlivé scény a príbehy. Zo svojho života robíte úplné dobrodružstvo, nielen keď čítate.

Vďaka všetkému, čo máte načítané, si dáte veci do šialených súvislostí, naučíte sa kopu faktov a vzdelávate sa hravou formou. Veď ľudská pamäť funguje na základe príbehov. Predstavte si, že prídete do Paríža a strašne veľa o ňom viete iba preto, lebo ste čítali napríklad Angeliku.

Páčil sa vám článok?

Príbehy

Stylistka Martina Karny: Spôsob, akým sa obliekame, je výsledkom mentálneho procesu spoznávania seba samého

Ak sa zaujímame o oblečenie, ktoré nosíme, neznamená to, že sme povrchní, práve naopak.

Autorka Ester Viktória Bukovinská

Foto Dominika Behúlová

Dátum27. 11. 2024

Módny vkus je veľmi individuálny – niektorí sa za oblečenie schovávajú, aby príliš nevytŕčali z davu, iní v ňom nachádzajú spôsob sebavyjadrenia. Stylistka Martina Karny žijúca v Namíbii verí, že štýl obliekania je dôležitý nástroj na spoznanie seba samého. V rozhovore prezrádza, ako sa menil jej vzťah k móde – od nezáujmu cez osobné vyjadrenie seba samej až po prácu stylistky. Pre Martinu je móda nástrojom, ktorý spája kultúry, šíri rešpekt a vyjadruje slobodu prejavu.

Dermatologička: Športovanie je zásadné pre naše zdravie, dlhý život aj vzhľad pokožky

V rozhovore so stylistkou Martinou Karny sa dočítate aj o tom:

čo ju po štúdiu jazykov a politológie priviedlo k móde,
ako seriál Sex v meste ovplyvnil jej pohľad na styling a vlastné obliekanie,
prečo osobný štýl považuje za kľúčový pre sebapoznanie,
ako môže móda šíriť posolstvá od rôznorodosti po empatiu,
ako oponuje jednostrannosti a uniformite,
aký vplyv majú tradície na módu na Slovensku a v Namíbii
a prečo si myslí, že by sme nemali aplikovať tradície do módy bez hraníc.

Študovala si nemčinu a slovenčinu, neskôr si k tomu pridala slavistiku a politické vedy. Na prvú to neznie veľmi príbuzne s módou ani so stylingom, ktorému sa venuješ.

Moje štúdium a práca stylistky možno znie paradoxne, ale mnohé poznatky zo školy využívam aj teraz – napríklad jazyky, ktoré mi otvárajú dvere aj vo svete módy. Jazyky som študovala, pretože ma veľmi bavili, no takisto ma zaujímala politika a spoločnosť, preto tie politické vedy.

K umeniu som však vždy mala blízko – chodila som napríklad na dramatický krúžok, recitovala poéziu. Bola som v kruhu priateľov hudobníkov, výtvarníkov, a tak som bola stále obklopená kreatívnymi ľuďmi.

Ako si sa nakoniec dostala k móde?

Bol to dlhý proces – módu som najskôr vnímala veľmi povrchne. Postupne som si však začala uvedomovať, že nielen duchom je človek živý – teda môžeme dobre vyzerať a aj byť vzdelaní, empatickí a vnímať problémy v spoločnosti.

Bude to znieť ako klišé, ale k zmene postoja mi pomohol seriál Sex v meste, ktorý v tom čase fičal. Uvedomila som si, že žena môže byť atraktívna a súčasne vzdelaná, mať dobrý vzťah s priateľmi, s ktorými sa navzájom podporujú. Tak som postupne začala zisťovať, čo sa mi páči. Nešlo o značky a dizajnérov, skôr o kombinácie a štýl.

Medzičasom som sa presťahovala do Namíbie, kde žijem spolu s manželom už 20 rokov. Stylingu som sa tu začala profesionálne venovať v roku 2019.

Prakticky sa to celé začalo, keď ma známa namíbijská speváčka Lize spomenula v rozhovore v denníku. Pýtali sa jej, kto je jej módna inšpirácia, a ona spomenula mňa. Veľmi ma to prekvapilo – odvtedy sme začali spolu aj pracovať.

Spolupracovali sme nielen na jej osobnom stylingu, ale aj na projektoch pre mladých začínajúcich hudobníkov. Učím ich, ako je vizuálna stránka súčasťou ich osobnej značky a ako ju budovať.

Takže móda sa pre teba stala nástrojom, ako ešte lepšie vyjadriť, kto si?

Áno, móda ma oslobodila. Dnes už viem, že móda z môjho intelektu neuberá, ale, naopak, poukazuje naň. Moja kamarátka vždy vravievala, že inteligencia človeka sa meria aj podľa toho, čo si na akú príležitosť oblečie – a ja viem posúdiť, aký styling je kedy vhodný, v čom sa cítim aj vyzerám dobre.

Myslím, že si to vyžaduje aj istú dávku odvahy. S kamarátkami sa často rozprávame, že sa napríklad na pracovné stretnutie nechceme obliekať veľmi farebne ani používať výrazný mejkap, aby sme nepútali veľa pozornosti. Výzor radšej zatlačíme do úzadia, ale aspoň máme istotu, že si o nás niekto hneď niečo nepomyslí a nezaškatuľkuje si nás.

Možno je to aj mojím charakterom, lebo mne naozaj nezáleží na tom, čo si o mne ľudia myslia. Na druhej strane, keď si niekto urobí o mne názor len na základe môjho vzhľadu bez toho, aby ma spoznal, tak to viac hovorí o ňom ako o mne. Ja sa predsa poznám, viem, aká som.

Musíme si však dovoliť cítiť sa vo svojom oblečení pekne, atraktívne, pohodlne, a to v každom veku. Je čas búrať hranice – nemôžeme sa skrývať za nevýrazné oblečenie, len aby sme iným dokázali, že sme aj dosť inteligentní.

Oblečenie je prejavom našej osobnosti a vyjadruje, kým sme. Keď si hľadáme svoj osobný štýl, je to najmä mentálny proces – musíme sa nad sebou zamyslieť, ísť hlboko a hľadať súvislosti.

Ako vníma tvoju prácu okolie?

V Namíbii už mám svoj okruh, zúčastňujem sa na módnych prehliadkach a iných akciách, takže mám pocit, že som tam ako stylistka rešpektovaná. Na Slovensku sa ma často pýtajú, čo vôbec práca osobnej stylistky znamená.

Môžeš to priblížiť aj nám?

Radím (najčastejšie) klientkam, ako nájsť oblečenie, v ktorom sa budú cítiť sebavedome a komfortne. Vždy ich najprv musím spoznať – nejde len o spoločné triedenie šatníka, ale aj o mnohé otázky: kde pracujú, čo ako kombinujú, v čom sa cítia dobre a čo im je, naopak, nepríjemné.

Svojich klientov vnímam ako biele plátno. Konečný výzor je moja interpretácia toho, ako ich vidím a vnímam, s rešpektom k ich individuálnemu vkusu.

Vnímaš teda módu aj ako formu umenia?

Každý odev nesie rukopis nejakého dizajnéra. Ide o zdĺhavý proces – najprv musíte mať inšpiráciu a potom ju pretaviť z papiera na modela alebo modelku. Neskôr prídu stylisti a dodajú tomu dušu. Ide o kreatívu, v ktorej sa spájajú rôzne elementy výtvarného umenia.

Všimla som si, že aj o oblečení hovoríš s rešpektom. V čase neetickej rýchlej módy je dobré pripomenúť si, že napríklad pred nákupom oblečenia by sme sa mali poriadne zamyslieť, či ho naozaj vynosíme.

Mnohí moji priatelia sú dizajnéri a viem, aké je to namáhavé. Osobne sa snažím, aby bol môj šatník kombinovateľný, aby som nevlastnila oblečenie, ktoré nevynosím. No ak chceme byť udržateľní, musíme sa v prvom rade poznať – musíme vedieť, v čom sa cítime sami sebou. Toto zisťovanie môže byť niekedy aj desivé. Určite je to aj mentálna cesta.

Cez oblečenie sa môžeme aj lepšie spoznať?

Komunikujeme nielen slovami, ale aj tým, ako sa obliekame. Oblečenie je prejavom našej osobnosti a vyjadruje, kým sme. Keď si hľadáme svoj osobný štýl, je to vlastne intelektuálny proces – musíme sa zamyslieť, ísť hlboko do seba a hľadať súvislosti. Preto si myslím, že móda sa v tomto smere veľmi podceňuje. Nie je to len povrchná záležitosť, je to spôsob, ako lepšie spoznať samého seba.

Ak dokážeme cez módu vyjadriť seba samých, môže móda pomôcť zviditeľniť aj nejaké dôležité témy? Máš s tým nejakú skúsenosť?

Mala som napríklad možnosť pracovať s kvír komunitou na projekte Miluj sám seba. Bolo to farebné a veselé fotenie, kde sme cez módu vyjadrovali rôznorodosť a radosť zo života.

Pracovala som aj na projekte s názvom Láska je láska, ktorým fotografka vzdávala poctu svojmu strýkovi gejovi. Modelov sme obliekali do mužských aj ženských kúskov, aby sme zdôraznili, čo znamená prejavovať svoju identitu cez módu.

Vďaka týmto projektom som sa naučila aj citlivejšie pracovať so slovami, pretože slová majú veľkú silu. Napríklad keď neviem, ako chce byť človek oslovený, vždy sa opýtam, lebo je dôležité, aby sa každý cítil rešpektovaný. V Namíbii som si uvedomila aj to, že nie každý rozumie môjmu slovenskému sarkazmu.

Bola som vychovaná tak, že všetci ľudia si zaslúžia môj rešpekt. Keď vojdem do obchodu, rovnako pozdravím predavačku či predavača aj majiteľov firmy – ľudskosť nepozná žiadnych „lepších“ a „horších“. Móda pomáha vnímať ľudí hlbšie a s väčšou empatiou, bez predsudkov.

Ako nájsť spoločnú reč, aj keď vidíme svet inak? Poradíme vám s odborníkom na komunikáci

Aké postavenie má móda v Namíbii?

Už 10 rokov máme módne dni plné prehliadok. Príležitosť dostávajú aj mladí návrhári a návrhárky, vnímam, že scéna je kvalitnejšia. Sú inovatívnejší, kreatívnejší a skvele kombinujú tradičné odievanie s modernými prvkami. Pre mňa osobne je súčasná namíbijská móda veľmi inšpiratívna.

Ak sa pozriem na majoritu, musím dodať, že väčšina ľudí je tu zameraná na známe dizajnérske značky. Je to taký statusový symbol, hlavne pri mladšej generácii.

Ak sa za oblečenie len schovávame, obmedzujeme sa a prehlbujeme si tak ďalšie traumy.

Vyzdvihla si, ako dizajnéri v Namíbii dokážu do odevov zakomponovať tradičné prvky. Mám pocit, že aj na Slovensku kroje zažívajú znovuzrodenie. Myslíš si, že tento trend môže prispieť k hlbšiemu porozumeniu tradíciám alebo to skôr vedie k ich povrchnému využívaniu?

Naše kroje sú úžasné, máme byť na čo pyšní. Aj proces ich výroby je veľmi náročný. Mrzí ma, že sa na Slovensku stretávame skôr s tou druhou možnosťou. Kroje sa často zneužívajú na vyjadrenie nejakého vlastenectva, pričom často sa aj nosia nesprávne. Tradície však patria celej spoločnosti. Treba ich zachovávať, no to neznamená, že budeme žiť ako v 15. storočí.

No myslím si, že organizácie, ktoré uchovávajú históriu krojov a rozumejú jej, by sa podľa mňa mali jasnejšie vyhraniť a učiť spoločnosť, čo jednotlivé oblečenie znamená a ako je možné preberať isté tradičné prvky krojov aj do súčasného obliekania. Verím, že raz sa o nich bude viac hovoriť, napríklad aj v súčasnej móde.

Kde je potom hranica medzi módou a tradíciou?

Toto je aktuálne dôležitá otázka aj v Namíbii. Napríklad máme kmeň Herero, ktorý má špecifické oblečenie – má základ vo viktoriánskom štýle. Ženy nosia šaty s dlhými rukávmi a sukňami a na hlave majú kúsok, ktorý pripomína rohy kravy. Ide o symbol, ktorý je pre túto komunitu dôležitý – len čo by ho prevzala iná kultúra, vytvorilo by to medzi nimi napätie. Hranica sa posúva len postupne. Napríklad je už „dovolené“ nosiť náušnice či náramky iného kmeňa.

Myslím si, že je dôležité rešpektovať tieto náležitosti, a o to viac ma teší, že dizajnéri v Namíbii viac využívajú prvky vlastnej kultúry.

A kde máš hranicu v móde ty?

Moja hranica v móde je rovnaká ako v živote – rešpektovať ostatných a tvoriť tak, aby som nikomu neublížila.

Martina Karny

Rodená Prešovčanka sa presadila ako módna stylistka v Namíbii. Študovala učiteľstvo slovenčiny a nemčiny na prešovskej univerzite, po štúdiu pracovala pre National Democratic Institute for International Affairs. Presťahovala sa do Nemecka, kde učila slovenčinu na univerzite v Mníchove, popritom študovala slavistiku a politické vedy. Od roku 2005 žije v Namíbii, kde učila nemčinu a neskôr pôsobila ako vedúca katedry jazykov a komunikácie na univerzite. Dnes sa venuje módnemu stylingu, osobnému stylingu a zaujíma sa o práva LGBTI+ ľudí a žien.