Smart hodinky pre školáka? Poradíme, ako nastaviť pravidlá ich používania
Ak sa chcete spojiť so svojimi deťmi a mať prehľad o tom, kde sa nachádzajú, smart hodinky sú šikovným riešením. Nezabudnite však v deťoch budovať zodpovednosť.
Autor Dagmar Vinterová
Foto Dominika Behúlová
Shutterstock
Dátum
Kúpu inteligentných hodiniek ako alternatívu prvého mobilu zvažuje pri nástupe svojho dieťaťa do školy čoraz viac rodičov. So špeciálnou pedagogičkou Soňou Pekarovičovou z CentraDys sme sa rozprávali o tom, čo by malo predchádzať ich kúpe.
Spoločnosti O2 záleží na kvalitnom vzdelávaní, preto Férová Nadácia O2 v rámci grantu O2 Digitálna škola podporila projekty zamerané na inovatívne vzdelávanie a pomoc deťom aj pedagógom. Viac informácií
Čo dokážu inteligentné hodinky
Inteligentné hodinky predstavujú šikovný prístroj, cez ktorý si môžete s dieťaťom posielať správy aj telefonovať. Hodinky prijmú hovor iba z vybraných čísel, takže nemusíte mať obavy, že by vášmu dieťaťu volal niekto cudzí.
Niektoré modely zároveň umožňujú spustiť diaľkový odposluch, ukázať, kde sa dieťa práve nachádza či kde sa pohybovalo a zároveň upozorniť, keď si ich dieťa dá dole. Deti, ktoré ešte nevedia dobre písať, môžu využiť hlasové správy a v prípade núdze stlačiť SOS tlačidlo.
Detské smart hodinky už vyrába množstvo značiek v rôznych dizajnoch. Väčšinou fungujú samostatne, inteligentný telefón potrebuje len rodič. Do hodiniek vloží SIM kartu, do telefónu si stiahne ovládaciu aplikáciu a dieťa môže začať hodinky naplno využívať.
Dohodnite si presné pravidlá
Skôr ako hodinky kúpite, porozmýšľajte, na čo ich dieťa bude potrebovať. Vydiskutujte si, na čo budú slúžiť a ako ich dieťa bude používať. Rodičia totiž hodinky často kupujú iba ako doplnok, pretože ich už majú všetci spolužiaci a ich dieťa po nich túži tiež. Je dobré uvedomiť si, že nie sú povinnou výbavou prváka.
Inteligentné hodinky môžu rodičom priniesť pokoj v duši, keď dieťa prekonáva veľké vzdialenosti, presúva sa na krúžky, chodí cez rušnú cestu alebo trávi čas s rovesníkmi na ihrisku. Môžu slúžiť aj na komunikáciu, keď si rodič potrebuje s dieťaťom počas dňa dohodnúť organizačné záležitosti.
„Každá nová technológia by sa mala dieťaťu dať s jasnými pravidlami. Je dobré, ak používaniu hodiniek dáme rámec a zadefinujeme si pravidlá používania. Dieťaťu môžeme povedať, že hodinky má na to, aby nám zavolalo, keď má ťažkosti, alebo aby sme mu mohli zavolať, keď nebudeme vedieť, kde je. Súčasťou pravidiel by malo byť aj zadefinovanie povinností, napríklad pravidelné nabíjanie hodiniek či určenie miesta, kam sa odkladajú,“ radí Soňa Pekarovičová.
Zaujímavou témou je aj to, čo robiť v prípade straty alebo poškodenia hodiniek. „Vo všeobecnosti nie je nutné otvárať túto tému vopred, postačí zistiť, či dieťa chce vedieť, ako sa má o hodinky starať a či má premyslené, kam si ich bude v prípade potreby odkladať,“ približuje odborníčka.
„Ak sa chce dieťa týmto otázkam venovať, môžete sa nad nimi spoločne zamyslieť. Výsledkom môže byť napríklad zabezpečenie vrecúška, do ktorého si ich dieťa odloží, aby neboli pohodené v taške. Ak sa tomu dieťa venovať nechce, tak je starostlivosť o hodinky v jeho zodpovednosti,“ dopĺňa.
Je dobré otázku používania hodiniek raz za pol roka otvoriť a dohodu prehodnotiť.
Neberte deťom zodpovednosť za ich správanie
Hodinky môžu mať aj opačný efekt, ako očakávame. Namiesto podpory samostatnosti, môžu u detí viesť k zníženiu zodpovednosti za svoje správanie.
„Dnešné deti žijú v inom svete, ako sme žili my. Vo svete, kde sa vynárajú nové typy hrozieb. Reakciou na nový stav je zvýšená potreba deti kontrolovať, ktorá môže viesť k zníženej zodpovednosti. Deti sú totiž zvyknuté, že im je stále niekto poruke. Aj ony si však potrebujú vybudovať ostražitosť. Potrebujú napríklad vedieť, že nemôžu ísť zbesilo cez cestu, pretože nemajú za chrbtom nikoho, kto ich odtiahne,“ vysvetľuje odborníčka.
„Deťom sa však stále zmenšuje priestor, kde si môžu zodpovednosť trénovať, teritórium, kde preberajú zodpovednosť samy za seba. Vytráca sa čas, ktorý sme mali bežne k dispozícii ako deti my. Ísť sám či sama do školy, na krúžok či postarať sa o seba, kým prídu rodičia z práce. Deti majú oveľa menej príležitostí byť zodpovedné samy za seba a niesť následky za svoje správanie,“ dopĺňa Pekarovičová.
Odborníčka upozorňuje na to, že hodinky môžu rodičov pri budovaní zodpovednosti svojich detí nenápadne zviesť z cesty. Napríklad si nemusia uvedomiť, že dieťa nerešpektuje dohodnutý čas príchodu domov, pretože je zvyknuté, že zavoláte, aby ste mu pripomenuli, že má prísť domov.
„Rodičom odporúčam dohodnúť sa s dieťaťom, kedy sa má vrátiť a nechať ho niesť dôsledky, ak mešká. Je to jedna z dobrých možností, ako trénovať zodpovednosť,” približuje.
Ak sa aj stane, že si po čase uvedomíte, že hodinky vám komplikujú nejakú oblasť života, nič sa nedeje. „Vždy sa môžete vrátiť a predefinovať dohodu používania hodiniek alebo pôvodnú dohodu zmeniť,“ zdôrazňuje.
Prejdite si s deťmi všetky bezpečnostné stratégie
Inteligentné hodinky môžu v rodičoch a deťoch vzbudiť falošný pocit bezpečia, v dôsledku ktorého potom nemyslia na to, ako udržať deti mimo nebezpečenstva.
„Ak deti chodia samy na krúžky alebo domov, mali by presne vedieť, ako sa správať, keď sa stratia, keď od nich žiada pomoc cudzí človek alebo keď sa necítia príjemne. Mali by vedieť, koho môžu požiadať o pomoc, na ktoré miesta sa môžu obrátiť v prípade núdze. Mali by poznať naspamäť kontakt na rodiča alebo ho mať zapísaný,“ približuje odborníčka.
O týchto veciach by ste mali s deťmi pravidelne diskutovať, aby si dokázali poradiť samy. Hodinky sú síce výborným riešením, ale môže sa stať, že práve v momente, keď ich bude dieťa najviac potrebovať, zostanú vybité alebo zabudnuté v šatni.
Nepoužívajte hodinky proti dieťaťu
Hodinky sú zásahom do súkromia detí a ešte nemáme výskumy, ako to na ne vplýva. Snažte sa preto pri ich používaní myslieť aj na tento aspekt.
Inteligentné hodinky sa totiž môžu stať aj zdrojom konfliktu. Ak rodič použije hodinky na dokazovanie viny a v hádke vytiahne dáta z hodiniek ako dôkaz proti dieťaťu, ak ho tajne odpočúva alebo mu zakazuje hodinky odložiť, môže to vážne narušiť dôveru v rodine.
„Ak chcete hodinky používať aj na takéto účely, dieťa má právo vopred vedieť, na čo všetko hodinky môžu slúžiť rodičom a že je monitorované za každých okolností. Dieťa a rodič by si mali vydiskutovať a vyjasniť, na čo monitorovanie slúži. Zvlášť v čase dospievania by mali rodičia vnímať, že ide o zásah do súkromia,“ uzatvára Pekarovičová.
Spoločnosti O2 záleží na kvalitnom vzdelávaní detí, preto prostredníctvom Férovej Nadácie O2 podporila projekty zamerané na inovatívne vzdelávanie a pomoc deťom aj pedagógom. V grantovom programe O2 Digitálna škola uspelo 16 projektov zameraných na vzdelávanie žiakov základných a stredných škôl, ich učiteľov, ale aj na rozvoj detí v predškolskom veku. Viac informácií nájdete na tomto mieste.
Soňa Pekarovičová
Je špeciálna pedagogička a autorka koncepcie CentrumDys. Venuje sa deťom s varovným signálom poruchy učenia a pozornosti a ich príprave do školy. Druhou oblasťou je pomoc s emočnými ťažkosťami detí a s problémami v správaní. Organizuje kurzy rodičovských zručností a poradenstvo pre rodičov.
Páčil sa vám článok?
Páči sa vám, čo práve čítate?
Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.
Ako zachrániť život bez paralyzujúceho strachu? S inštruktorkou prvej pomoci Andreou Stískalovou vás to naučíme
Stačí si pravidelne opakovať pár základných krokov a poznať jednoduchý trik, ktorý pomôže zvládnuť stres.
Autor Kubo Stank
Foto Magdaléna Tomalová
Dátum
V kútiku duše dúfate, že prvú pomoc nebudete musieť nikdy poskytovať? Kým väčšina z nás si pod ňou predstavuje najmä resuscitáciu, prvou pomocou je aj ošetrenie popáleniny či správna reakcia pri úpale. Výskumy však ukazujú, že vedomosti o prvej pomoci si v hlave udržíme približne len 6 mesiacov. S inštruktorkou prvej pomoci Andreou Stískalovou si ich zopakujeme a naučíme sa aj pracovať so strachom aj stresom, ktorý pri poskytovaní prvej pomoci môžeme zažívať.
Aj taká „banalita“ ako schopnosť zaviazať si šnúrku súvisí s neskorším rozvojom čitateľských a jazykových zručností. Všetko je totiž v mozgu prepojené, hovorí autorka Vizuálnej techniky učenia.
V rozhovore s inštruktorkou prvej pomoci Andreou Stískalovou sa dočítate:
ako funguje pravidlo 3N – nádych, nadhľad, nasmerovanie –, ktoré vás vytiahne z prvotného šoku pri prvej pomoci,
aký je rozdiel medzi linkami 112 a 155,
čo robiť v prípade, ak máte podozrenie, že niekto v okolí má infarkt alebo mŕtvicu,
prečo nezakláňať hlavu pri krvácaní z nosa a nevyťahovať jazyk,
kde mať v aute lekárničku, aby bola naozaj užitočná.
Ako definujeme prvú pomoc? Na školeniach sa vždy pýtam: „Poskytovali ste niekedy prvú pomoc?“ Až 85 % ľudí pokrúti hlavou, že nikdy. Majú zafixované, že prvá pomoc sa rovná resuscitácia.
Myslia si, že keď nepotrebovali niekoho oživovať, prvú pomoc vlastne neposkytovali.
Snažím sa im ukázať jej druhú tvár. Prvá pomoc je presne to, čo urobíte doma, keď si dieťa udrie hlavu, keď sa popálite, porežete alebo keď je kolegyni odrazu nevoľno a vy jej pomôžete ľahnúť si na zem a zdvihnete jej nohy.
Sú to jednoduché kroky, ktoré človeku prinesú úľavu. To je skutočná prvá pomoc.
Ak je prvá pomoc predovšetkým snaha pomôcť človeku, ktorému nie je dobre, čo sú úplne prvé kroky, keď niekoho vidíme ležať na zemi? Začali sme nesprávne. (Úsmev.) Často si myslíme, že musíme pomáhať len ľuďom, ktorí bezvládne ležia pri lavičke. Pomoc však potrebuje aj človek, ktorý je pri vedomí, no jeho vedomie sa mení.
Môže to byť starý rodič, ktorý bol dlho na slnku a má úpal – je dezorientovaný, malátny a bolí ho hlava. S takýmto stavom sa v každodennom živote stretávame častejšie, než si možno uvedomujeme, či už doma, v práci, alebo napríklad na festivale.
Pri akomkoľvek kolapse je kľúčové ovládať dve veci – skontrolovať vedomie a skontrolovať dýchanie. Práve pri tom robia ľudia najväčšie chyby.
Keďže operátor na tiesňovej linke situáciu nevidí, potrebuje od vás presné informácie. Všetky podstatné kroky sa odvíjajú práve od kontroly vedomia a dýchania.
Pri akomkoľvek kolapse je kľúčové ovládať dve veci – skontrolovať vedomie a skontrolovať dýchanie.
Ako skontrolovať vedomie a dýchanie?
Ak zranený rozpráva, kričí alebo plače, máme čas, pretože dýcha a bije mu srdce. Ticho je moment, keď musíme konať okamžite.
Najskôr sa uistite, že je bezpečné k človeku pristúpiť. Nahlas ho oslovte, napríklad: „Počujete ma? Ste v poriadku?“ a jemne sa dotknite jeho ramien. Ak reaguje, je pri vedomí, no ďalej sledujte jeho stav. Ak nereaguje, okamžite volajte 155, zapnite hlasitý odposluch a postupujte podľa pokynov operátora.
Dýchanie kontrolujte najviac desať sekúnd. Jemne zakloňte hlavu, nadvihnite bradu a priložte ucho k ústam človeka.
Sledujte, či sa mu dvíha hrudník, počúvajte dych a vnímajte prúd vzduchu, napríklad naklonením ucha k ústam. Lapanie po dychu, nepravidelné chrčanie ani občasné nádychy sa nepovažujú za normálne dýchanie. Ak človek nedýcha normálne, začnite s resuscitáciou. Ak dýcha normálne, ale stále nereaguje, kontrolujte ho až do príchodu záchranárov a riaďte sa pokynmi operátora.
S prvou pomocou súvisí silný psychologický blok – strach, že zranenému človeku ublížime. Ako so strachom pracovať? Strach je úplne prirodzený. Bojíme sa vtedy, keď nemáme vedomosti.
Stres je však v kritickej situácii dobrý pomocník, pretože naštartuje telo adrenalínom. Musíme sa ho len naučiť usmerniť, lebo bez správnej techniky mozog zamrzne a človek si v panike nespomenie ani na núdzové číslo.
Aj so mnou to v kritickom momente zatrasie, ale viem, že mne pomáha čupnúť si alebo si sadnúť, vtedy môj mozog prepne do režimu záchrany. Inému pomôže päť hlbokých nádychov. Musíme myslieť na to, že prvá pomoc nemá byť len rýchla, ale aj správna.
Svojich klientov učím jednoduchú metódu 3N, ktorá pomáha pracovať s paralyzujúcim strachom:
Nádych: Na päť sekúnd sa zhlboka nadýchnite, aby sa mozog okysličil a upokojil.
Nadhľad: Riešte len to, čo reálne vidíte. Nevymýšľajte diagnózy. Ak má niekto bolesť medzi lopatkami, neriešte, o aký typ infarktu ide, ale fakt, že mu je zle.
Nasmerovanie: Dajte sebe aj okoliu konkrétny príkaz: „Monika, dones lekárničku! Laco, volaj 155!“ Rozprávajte nahlas, pomáha to plynulo dýchať.
Je z hľadiska prvej pomoci nejaký rozdiel medzi dospelým človekom a dieťaťom?
Postup je v zásade rovnaký pri bábätkách, väčších deťoch aj dospelých, ale pri malých bábätkách musí byť záklon hlavy pri spriechodňovaní dýchacích ciest iba veľmi mierny, pretože majú kratší krk.
Prílišný záklon by im dýchacie cesty neotvoril správne. Pri starších deťoch a dospelých je záklon výraznejší, čo dýchacie cesty bezpečne otvorí.
Ak ste v strese a neviete, čo robiť, vezmite telefón, zavolajte 112, dajte hlasitý odposluch a rozprávajte sa s operátorom.
Ako sa táto prvotná reakcia trénuje? Je predsa iné zažívať bežný stres a iné vidieť, ako sa dieťa po páde nehýbe a tečie z neho krv.
Stres síce poznáme, no nepoznáme sami seba. Na školeniach hovorím klientom, nech si predstavia tú úplne najhoršiu situáciu a povedia mi, čo vtedy robí ich telo. Často sa hanbia alebo si to na prvú nevedia vybaviť.
Keď im poviem, že mne sa trasú ruky, začnem sa potiť a rozbúši sa mi srdce, zdôveria sa a spomenú, že podobné pocity poznajú.
Často si neuvedomujeme, že skôr, než reálne začneme pomáhať a zachraňovať, musíme potlačiť šok a znovu zapnúť racio. V opačnom prípade je výsledkom panika alebo paralýza.
Platí, že v kritickej situácii je lepšie urobiť nedokonale aspoň niečo ako neurobiť nič?
Vždy je lepšie urobiť aspoň niečo. Prvá pomoc v strese nebude nikdy dokonalá. Dokonalí nie sú ani profesionálni záchranári. Podstatné je zvládnuť prvotnú emóciu a spraviť prvý krok, napríklad nahlas zavolať o pomoc.
Na záchranu by ste nemali byť sami. Ak sú okolo ľudia, preberte iniciatívu a adresne niekoho oslovte: „Vy, v tom čiernom tričku, poďte mi pomôcť.“
Keď ľudia vidia človeka, ktorý sa ujme iniciatívy, radi sa pridajú. Ak ste úplne sami, vezmite telefón a päťkrát stlačte bočné tlačidlo. Na väčšine telefónov tým vytočíte núdzovú linku 112 (skontrolujte si svoje nastavenia v mobile a riaďte sa podľa inštrukcií, aby vám to fungovalo). Zapnite hlasitý odposluch a rozprávajte sa s operátorom.
V tej chvíli je vaším partnerom na mieste on alebo ona a ťarcha celej situácie už nebude len na vašich pleciach.
Na firemných školeniach prvej pomoci je krásne vidieť, ako toto vzdelávanie stmeľuje kolektív. Ľudia sa v modelových situáciách učia spoznávať samých seba, kto sa chopí iniciatívy, komu sa zatočí hlava, kto radšej volá záchranku a kto vie, kde je na pracovisku lekárnička.
Desatoro prvej pomoci:
Najskôr skontrolujte, či je bezpečné k zranenému pristúpiť.
Na svoj stres použite pravidlo 3N: nádych, nadhľad (riešim len to, čo vidím) a nasmerovanie (Monika, dones lekárničku!)
Zraneného nahlas oslovte, dotknite sa jeho ramien a skontrolujte dýchanie počas desiatich sekúnd.
Ak nereaguje, volajte 155, zapnite hlasitý odposluch a riaďte sa pokynmi operátora.
Operátorovi povedzte, komu pomáhate, kde sa nachádzate a čo ste už urobili.
Lapanie po dychu, chrčanie ani občasné nádychy nie sú normálne dýchanie.
Pri resuscitácii stláčajte stred hrudníka do hĺbky 5 až 6 centimetrov – približne do výšky krabičky od Tic Tacu.
Striedajte 30 stlačení s 2 vdychmi. Ak vdychy neviete podať, hrudník nepretržite stláčajte.
Masívne krvácanie zastavte ako prvé. Turniket na stiahnutie krvácania patrí iba na končatinu, približne päť centimetrov nad ranu, nikdy nie na kĺb.
Nezakláňajte hlavu pri krvácaní z nosa, nevyťahujte jazyk a človeka v bezvedomí nefackajte ani nestavajte na nohy.
Mnoho ľudí váha, či volať 155 alebo 112. Ktorá linka je správna? Obe čísla sú správne a na oboch vám pomôžu. Rozdiel je v tom, že na čísle 112 vám hovor nezdvihne priamo zdravotný operátor, takže vás musia prepojiť. V strese každá sekunda navyše zvyšuje paniku. Preto ľudí vždy učím – pri akomkoľvek zdravotnom probléme volajte priamo 155.
Môžete použiť jednoduchú pomôcku – máte 1 hlavu, 5 prstov na jednej ruke a 5 prstov na druhej – 155.
Máme teda na linke operátora. Čo potrebujeme povedať ako prvé? V prvom rade sa vás operátor/-ka bude snažiť upokojiť. Zodpovedajte jej tri základné otázky. Nemusíte si ich pamätať, na núdzovej linke sú profesionáli, ktorí vedia, ako postupovať:
Koho máte pred sebou – napríklad muž, asi 30 rokov, pri vedomí, ale zmätený.
Kde presne sa nachádzate – presná adresa alebo orientačné body – rieka, park, križovatka.
Akú pomoc ste už poskytli.
Potom vás už operátor/-ka naviguje ďalej. Platí aj to, že hovor nikdy neukončujte ako prví, položiť musí operátor/ka.
Okolo prvej pomoci koluje aj množstvo mýtov či „zaručených právd“, ktoré sa v kolektívnom vedomí stále objavujú. Ktoré sú najnebezpečnejšie? Moje „obľúbené“ je zakláňanie hlavy pri krvácaní z nosa alebo prikladanie studeného uteráka na krk. Sú to prežitky, ktoré nefungujú. Pri záklone krv zateká do žalúdka a človek môže začať vracať.
Ďalším mýtom je vyťahovanie jazyka či strkanie prstov do úst pri dusení a epileptickom záchvate. Stratíte tým čas a riskujete zranenie.
A nakoniec – človeka v bezvedomí alebo pri nevoľnosti nikdy nefackajte, neudierajte ani nestavajte na nohy; môžete mu skutočne ublížiť. K zraneným musíme pristupovať s empatiou, nie s agresivitou z akčných filmov.
Predstavme si teda konkrétnu situáciu – cyklista po páde chrčí, zrejme je pri vedomí, no dýcha nepravidelne. Ako postupovať? V tomto prípade zrejme ide o vyrazený dych. Človek je pri vedomí, teda komunikuje rukami alebo vás odháňa. Ak však po páde nereaguje, postupujte takto:
Nemanipulujte s ním: Pri páde z bicykla hrozí poranenie chrbtice.
Oslovte ho a skontrolujte vedomie: Kľaknite si k nemu a zakričte: „Si v poriadku?“ Ak nereaguje, použite bolestivý podnet – silno stlačte trapézový sval nad ramenom alebo miesto pod uchom za čeľusťou.
Privolajte pomoc: Ak nereaguje, okamžite volajte 155, zapnite hlasitý odposluch a až potom kontrolujte dýchanie.
Skontrolujte dýchanie: Jemne mu zakloňte hlavu, čím uvoľníte dýchacie cesty. Priložte svoje ucho k jeho ústam a počas celých 10 sekúnd počúvajte dych, vnímajte vzduch na líci a sledujte hrudník.
Vyhodnoťte stav: Ak dýcha pravidelne, nepohybujte ním a kontrolujte ho do príchodu záchranárov. Ak nedýcha pravidelne alebo len lapá po dychu, musíte začať s resuscitáciou.
Práve resuscitácia je pre mnohých strašiakom. Ako ju zvládnuť?
Hrot dlane silnejšej ruky položte na stred hrudnej kosti – do stredu hrudníka, medzi prsnými bradavkami. Stláčajte do hĺbky päť až šesť centimetrov – približne do výšky krabičky od Tic Tacu. Ľudí často prekvapí, ako hlboko to je.
V tej chvíli sa stávate srdcom dotyčného človeka a pumpujete kyslík do mozgu, kde bunky bez neho odumierajú už po štyroch minútach.
Štandardný postup je 30 stlačení a 2 vdychy do úst.
Ak však neviete, ako správne vdýchnuť, alebo ide o cudzieho človeka, iba nepretržite stláčajte hrudník. Aj samotné stláčanie bez dýchania z úst do úst môže zachrániť život.
V odborných kruhoch sa opäť hovorí o turniketoch, teda škrtidlách, na zastavenie masívneho krvácania. Aký je váš pohľad?
Podľa najnovších odporúčaní Európskej resuscitačnej rady sa certifikovaný turniket oficiálne vrátil do prvej pomoci. Ak máte masívne krvácanie na končatine a máte turniket, použite ho.
Masívne krvácanie musíte zastaviť ako prvé – inak by ste z človeka pri resuscitácii krv len vypumpovali.
Turniket patrí výhradne na končatiny, približne päť centimetrov nad ranu, nikdy nie na kĺb.
Utiahnutie neskutočne bolí, no zachraňuje život pred vykrvácaním.
Často sa hovorí o mozgových príhodách a infarktoch, no len veľmi všeobecne. Aké sú prvotné príznaky u starších ľudí, ktoré si všímať, aby sme rozpoznali, že ide o kritický problém, nielen napríklad o dehydratáciu v horúčave?
Pri zlyhávaní srdca môžu príznaky prichádzať postupne, pokojne aj dni či týždne pred samotným zlyhaním. Človek hovorí, že ho páli záha, bolí ho ruka alebo cíti tlak medzi lopatkami. Pri záťaži alebo v horúčave potom príde dýchavičnosť, potenie, malátnosť a zmätenosť. Pri podozrení okamžite volajte 155.
Pri cievnej mozgovej príhode (tzv. mŕtvici) si všimnite najmä tvár a ruky.
Tvár: Klesne jeden ústny kútik. Keď človeka požiadate, aby sa usmial, úsmev je krivý.
Ruky: Požiadajte ho, aby predpažil obe ruky. Človek s mozgovou príhodou jednu ruku neudrží alebo ňou nedokáže pohnúť.
Ak sa človek dostane do nemocnice včas, lekári dokážu následky mozgovej príhody výrazne zredukovať. Netreba čakať, kým to prejde.
Máte na záver praktický tip, ako vybaviť domácu lekárničku alebo autolekárničku?
Doma fungujem s priehľadnými zipsovacími vreckami v košíku, ktoré sú jasne popísané – krvácanie, horúčka, trávenie. Vďaka tomu ich v strese ľahko nájde každý člen rodiny.
V aute mám lekárničku pri sedadle spolujazdca, nielen v kufri. Ak do vás niekto narazí zozadu, do kufra sa nemusíte dostať. Zbalila som si do nej zásobu ochranných rukavíc, nožnice a rezadlo na bezpečnostné pásy. Bez rukavíc sa zraneného nedotýkam – moja bezpečnosť je vždy na prvom mieste.
Prvá pomoc nemá byť splašená, ale bezpečná a správna.
Andrea Stískalová
Andrea Stískalová je inštruktorka prvej pomoci, zakladateľka ABClife a strategická partnerka firiem v oblasti bezpečnosti a krízovej pripravenosti zamestnancov. Vychádza z viac než 20-ročnej praxe v oblasti zdravotníctva. Firmám pomáha budovať tímy, ktoré v kritickej situácii konajú s istotou a správne, a to prostredníctvom dlhodobých programov pripravenosti. Zároveň sa venuje vzdelávaniu verejnosti a osvete na sociálnych sieťach. ABClife je držiteľom akreditácie MZ SR pre kurzy prvej pomoci a kurzy neodkladnej podpory životných funkcií.
Páčil sa vám článok?
(Zatiaľ žiadne hodnotenia)
Páči sa vám, čo práve čítate?
Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.