Sma na to dvaja | O2 Sma na to dvaja | O2

Smart hodinky pre školáka? Poradíme, ako nastaviť pravidlá ich používania

Ak sa chcete spojiť so svojimi deťmi a mať prehľad o tom, kde sa nachádzajú, smart hodinky sú šikovným riešením. Nezabudnite však v deťoch budovať zodpovednosť.

Kúpu inteligentných hodiniek ako alternatívu prvého mobilu zvažuje pri nástupe svojho dieťaťa do školy čoraz viac rodičov. So špeciálnou pedagogičkou Soňou Pekarovičovou z CentraDys sme sa rozprávali o tom, čo by malo predchádzať ich kúpe. 

Spoločnosti O2 záleží na kvalitnom vzdelávaní, preto Férová Nadácia O2 v rámci grantu O2 Digitálna škola podporila projekty zamerané na inovatívne vzdelávanie a pomoc deťom aj pedagógom. Viac informácií

Čo dokážu inteligentné hodinky

Inteligentné hodinky predstavujú šikovný prístroj, cez ktorý si môžete s dieťaťom posielať správy aj telefonovať. Hodinky prijmú hovor iba z vybraných čísel, takže nemusíte mať obavy, že by vášmu dieťaťu volal niekto cudzí.

Niektoré modely zároveň umožňujú spustiť diaľkový odposluch, ukázať, kde sa dieťa práve nachádza či kde sa pohybovalo a zároveň upozorniť, keď si ich dieťa dá dole. Deti, ktoré ešte nevedia dobre písať, môžu využiť hlasové správy a v prípade núdze stlačiť SOS tlačidlo.

Detské smart hodinky už vyrába množstvo značiek v rôznych dizajnoch. Väčšinou fungujú samostatne, inteligentný telefón potrebuje len rodič. Do hodiniek vloží SIM kartu, do telefónu si stiahne ovládaciu aplikáciu a dieťa môže začať hodinky naplno využívať.

Dohodnite si presné pravidlá

Skôr ako hodinky kúpite, porozmýšľajte, na čo ich dieťa bude potrebovať. Vydiskutujte si, na čo budú slúžiť a ako ich dieťa bude používať. Rodičia totiž hodinky často kupujú iba ako doplnok, pretože ich už majú všetci spolužiaci a ich dieťa po nich túži tiež. Je dobré uvedomiť si, že nie sú povinnou výbavou prváka.

Inteligentné hodinky môžu rodičom priniesť pokoj v duši, keď dieťa prekonáva veľké vzdialenosti, presúva sa na krúžky, chodí cez rušnú cestu alebo trávi čas s rovesníkmi na ihrisku. Môžu slúžiť aj na komunikáciu, keď si rodič potrebuje s dieťaťom počas dňa dohodnúť organizačné záležitosti.

Čítajte aj: Deti sa potrebujú hrať aspoň polhodinku denne, radí špeciálna pedagogička

„Každá nová technológia by sa mala dieťaťu dať s jasnými pravidlami. Je dobré, ak používaniu hodiniek dáme rámec a zadefinujeme si pravidlá používania. Dieťaťu môžeme povedať, že hodinky má na to, aby nám zavolalo, keď má ťažkosti, alebo aby sme mu mohli zavolať, keď nebudeme vedieť, kde je. Súčasťou pravidiel by malo byť aj zadefinovanie povinností, napríklad pravidelné nabíjanie hodiniek či určenie miesta, kam sa odkladajú,“ radí Soňa Pekarovičová.

Zaujímavou témou je aj to, čo robiť v prípade straty alebo poškodenia hodiniek. „Vo všeobecnosti nie je nutné otvárať túto tému vopred, postačí zistiť, či dieťa chce vedieť, ako sa má o hodinky starať a či má premyslené, kam si ich bude v prípade potreby odkladať,“ približuje odborníčka.

„Ak sa chce dieťa týmto otázkam venovať, môžete sa nad nimi spoločne zamyslieť. Výsledkom môže byť napríklad zabezpečenie vrecúška, do ktorého si ich dieťa odloží, aby neboli pohodené v taške. Ak sa tomu dieťa venovať nechce, tak je starostlivosť o hodinky v jeho zodpovednosti,“ dopĺňa.

Je dobré otázku používania hodiniek raz za pol roka otvoriť a dohodu prehodnotiť.

Neberte deťom zodpovednosť za ich správanie

Hodinky môžu mať aj opačný efekt, ako očakávame. Namiesto podpory samostatnosti, môžu u detí viesť k zníženiu zodpovednosti za svoje správanie.

„Dnešné deti žijú v inom svete, ako sme žili my. Vo svete, kde sa vynárajú nové typy hrozieb. Reakciou na nový stav je zvýšená potreba deti kontrolovať, ktorá môže viesť k zníženej zodpovednosti. Deti sú totiž zvyknuté, že im je stále niekto poruke. Aj ony si však potrebujú vybudovať ostražitosť. Potrebujú napríklad vedieť, že nemôžu ísť zbesilo cez cestu, pretože nemajú za chrbtom nikoho, kto ich odtiahne,“ vysvetľuje odborníčka.

„Deťom sa však stále zmenšuje priestor, kde si môžu zodpovednosť trénovať, teritórium, kde preberajú zodpovednosť samy za seba. Vytráca sa čas, ktorý sme mali bežne k dispozícii ako deti my. Ísť sám či sama do školy, na krúžok či postarať sa o seba, kým prídu rodičia z práce. Deti majú oveľa menej príležitostí byť zodpovedné samy za seba a niesť následky za svoje správanie,“ dopĺňa Pekarovičová.

Odborníčka upozorňuje na to, že hodinky môžu rodičov pri budovaní zodpovednosti svojich detí nenápadne zviesť z cesty. Napríklad si nemusia uvedomiť, že dieťa nerešpektuje dohodnutý čas príchodu domov, pretože je zvyknuté, že zavoláte, aby ste mu pripomenuli, že má prísť domov.

Prečítajte si: Dejiny 20. storočia by mali byť samostatný predmet, hovorí Sandra z YouTube kanálu Dejepis Inak

„Rodičom odporúčam dohodnúť sa s dieťaťom, kedy sa má vrátiť a nechať ho niesť dôsledky, ak mešká. Je to jedna z dobrých možností, ako trénovať zodpovednosť,” približuje.

Ak sa aj stane, že si po čase uvedomíte, že hodinky vám komplikujú nejakú oblasť života, nič sa nedeje. „Vždy sa môžete vrátiť a predefinovať dohodu používania hodiniek alebo pôvodnú dohodu zmeniť,“ zdôrazňuje.

Prejdite si s deťmi všetky bezpečnostné stratégie

Inteligentné hodinky môžu v rodičoch a deťoch vzbudiť falošný pocit bezpečia, v dôsledku ktorého potom nemyslia na to, ako udržať deti mimo nebezpečenstva.

„Ak deti chodia samy na krúžky alebo domov, mali by presne vedieť, ako sa správať, keď sa stratia, keď od nich žiada pomoc cudzí človek alebo keď sa necítia príjemne. Mali by vedieť, koho môžu požiadať o pomoc, na ktoré miesta sa môžu obrátiť v prípade núdze. Mali by poznať naspamäť kontakt na rodiča alebo ho mať zapísaný,“ približuje odborníčka.

O týchto veciach by ste mali s deťmi pravidelne diskutovať, aby si dokázali poradiť samy. Hodinky sú síce výborným riešením, ale môže sa stať, že práve v momente, keď ich bude dieťa najviac potrebovať, zostanú vybité alebo zabudnuté v šatni.

Nepoužívajte hodinky proti dieťaťu

Hodinky sú zásahom do súkromia detí a ešte nemáme výskumy, ako to na ne vplýva. Snažte sa preto pri ich používaní myslieť aj na tento aspekt.

Inteligentné hodinky sa totiž môžu stať aj zdrojom konfliktu. Ak rodič použije hodinky na dokazovanie viny a v hádke vytiahne dáta z hodiniek ako dôkaz proti dieťaťu, ak ho tajne odpočúva alebo mu zakazuje hodinky odložiť, môže to vážne narušiť dôveru v rodine.

„Ak chcete hodinky používať aj na takéto účely, dieťa má právo vopred vedieť, na čo všetko hodinky môžu slúžiť rodičom a že je monitorované za každých okolností. Dieťa a rodič by si mali vydiskutovať a vyjasniť, na čo monitorovanie slúži. Zvlášť v čase dospievania by mali rodičia vnímať, že ide o zásah do súkromia,“ uzatvára Pekarovičová.


Spoločnosti O2 záleží na kvalitnom vzdelávaní detí, preto prostredníctvom Férovej Nadácie O2 podporila projekty zamerané na inovatívne vzdelávanie a pomoc deťom aj pedagógom. V grantovom programe O2 Digitálna škola uspelo 16 projektov zameraných na vzdelávanie žiakov základných a stredných škôl, ich učiteľov, ale aj na rozvoj detí v predškolskom veku. Viac informácií nájdete na tomto mieste.

Soňa Pekarovičová

Je špeciálna pedagogička a autorka koncepcie CentrumDys. Venuje sa deťom s varovným signálom poruchy učenia a pozornosti a ich príprave do školy. Druhou oblasťou je pomoc s emočnými ťažkosťami detí a s problémami v správaní. Organizuje kurzy rodičovských zručností a poradenstvo pre rodičov.

Páčil sa vám článok?

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.

Zuzana pomáha rodinám ako babi zo susedstva. Deťom dáva najmä čas a pozornosť, na fúkanie do bublifuku im venuje aj celé popoludnie

Keď viete, že je pri vás niekto, o koho sa môžete oprieť, nemusíte byť stále silní. Niekedy stačí vedieť, že ak už nevládzete, niekto vás na chvíľu zastúpi.

Po odchode do dôchodku jej začali chýbať ľudia, výzvy aj pocit, že ju niekto potrebuje. Cez projekt Babi zo susedstva sa Zuzana spojila s rodinou, ktorú predtým nepoznala. Z pôvodnej predstavy o pomoci napokon vznikol vzťah založený na dôvere, blízkosti a vzájomnosti. Raz týždenne vyzdvihuje zo škôlky dvoch malých chlapcov a trávi s nimi čas. Niekedy sa vyberú na bicykloch cez Dunaj, inokedy na ihrisko či na zmrzlinu. Spolu zažívajú aj veci, ktoré sú pre chlapcov úplne nové. „Nešla som do projektu preto, že nemám čo robiť, ale chcela som robiť niečo, čo má zmysel,“ vysvetľuje Zuzana.

Prepájať ľudí naprieč generáciami je rovnako dôležité ako spájať deti z rôznych svetov. Vo svojej učiteľskej praxi sa o to usiluje aj ocenený pedagóg Michal Sivák.

V rozhovore so Zuzanou sa dočítate:

  • ako sa buduje dôvera medzi ľuďmi, ktorí sa predtým nepoznali,
  • čo ju prekvapilo na dnešnom rodičovstve,
  • ako sa od rodičov učí rešpektujúcej výchove,
  • čím ju obohacujú chlapci, o ktorých sa stará, a čo odovzdáva ona im,
  • ktorá vlastnosť je podľa nej najdôležitejšia pre ľudí, ktorí sa chcú do projektu zapojiť,
  • prečo si myslí, že starí rodičia sú často trpezlivejší, než boli kedysi ako rodičia.

Ako by ste sa opísali niekomu, kto vás nepozná?

Celý život som bola aktívna. Pracovala som vo výskume v oblasti sociológie, psychológie a vzdelávania, kde sa človek musí neustále učiť a pýtať. Mala som na starosti rôzne projekty, zhodou okolností som sa venovala aj otázkam zosúlaďovania pracovného a rodinného života.

Moja práca ma napĺňala, prinášala veľa rozhodovania a veľa práce s ľuďmi. Navyše, vo voľnom čase sa od mladosti venujem rôznym športom, ako sú bicyklovanie či bežkovanie. Keď som odišla do dôchodku, začali mi chýbať ľudia, výzvy a najmä pocit, že ma niekto potrebuje.

Prvýkrát po rokoch som pocítila akési prázdno a vedela som, že musím niečo podniknúť. Dôchodok je v istom zmysle návrat k osobným záujmom a človek nanovo hľadá, čo ho baví.

Ako to myslíte?

Roky robíte, čo treba, plníte nejaké roly: ako pracovníčka, manželka, mama či kolegyňa. A zrazu roly zaniknú a vy stojíte pred otázkou, kto ste, keď už nemusíte nič. Je to naoko oslobodzujúce, ale aj trochu problematické.

Keďže som prirodzene aktívna, v mojom prípade nešlo ani tak o to, aby som si vyplnila čas, ale chcela som si ho naplniť niečím, čo má zmysel.

Pri chlapcoch sa znovu učím pozerať sa na svet detskými očami. Je to veľké privilégium.

Búrate teda mýtus o osamelej žene na dôchodku, ktorá nemá čo robiť, a tak sa prihlásila do programu.

Nenazvala by som to mýtus. Motivácie môžu byť rôzne. To však nebol môj prípad, skôr naopak.

Niektorí ľudia v mojom okolí mi hovoria, že mám toho priveľa a mala by som už zvoľniť, ale mňa to nijako nezaťažuje.

Chcem byť aktívna a užitočná, pretože mi to dodáva energiu. Šport je taká moja investícia: čo teraz vložím do pohybu a ďalších aktivít, to si o desať rokov nebudem musieť kupovať v lekárni.

A nie som v tom sama. V programe je viac žien, ktoré sú mi podobné. Majú za sebou bohatý pracovný život, svoje záľuby aj plný kalendár. Neprichádzajú preto, že by nemali čo robiť, ale preto, že majú čo dať.

Ako ste sa dozvedeli o projekte Babi zo susedstva?

Poslala mi ho kamarátka, ktorá ma dobre pozná. Hneď ma zaujal. Pre človeka je dôležité cítiť, že je potrebný. Prihlásila som sa teda cez webovú stránku, kde môžu rodiny aj ženy v zrelom veku vyplniť dotazník a prejaviť záujem. Následne som dostala anotácie od viacerých rodín a po čase som si vybrala tú svoju.

Bola som rada, že môžem dať niekomu to, čo mi chýbalo, keď som vychovávala svoje tri deti. Bola som v cudzom meste úplne sama – bez mamy, svokry či kamarátok. Chodila som do práce na plný úväzok, vtedy som si často želala, aby pri mne aspoň na chvíľu niekto bol.

Dnes môžete byť tá, ktorá poskytuje oporu iným. Aký je to pocit?

Dáva mi to veľký zmysel. Keď je pri vás niekto, kto vám podá ruku, nemusíte byť silná stále. Stačí vedieť, že keď nevládzete, niekto to na chvíľu podrží za vás.

Vidím to aj pri „mojej“ rodine v úplných maličkostiach. Napríklad, že si manželia po príchode z práce stihnú v pokoji vymeniť pár slov, kým som ja ešte s chlapcami. Alebo keď jeden z chlapcov ochorie, rodičia si nemusia hneď brať voľno v práci, pretože vedia, že mi môžu zavolať. Treba však povedať, že je to vzájomné.

Ja im pomáham, ale oni mi na oplátku dávajú pocit, že som vítaná.

Čo ešte dáva program vám osobne?

Dostala som oveľa viac, než som čakala. Prihlásila som sa s tým, že chcem byť nablízku deťom, a napokon som si našla celú rodinu. Je to veľmi pekná rodina. Postupne sme zistili, že máme mnoho spoločného, či už kultúru, cestovanie, alebo aj šport.

Je príjemné, že sa mám o čom rozprávať nielen s chlapcami, ale aj s ich rodičmi. Napríklad ráno pred prácou si spolu vypijeme kávu, dokonca sme boli spolu v divadle. Nie som pre nich len pomoc s deťmi, sme si stále bližší.

A ako obohacuje vaša spoločnosť deti?

Chlapcom môžem dať to, čo je podľa mňa najcennejšie – čas a pozornosť. Ja sa nikam neponáhľam. Takže keď chcú so mnou hodinu fúkať do bublifuku alebo sa rozprávať o dinosauroch, máme na to celé popoludnie.

Takže sa obohacujete navzájom.

Áno, to je na tom to najkrajšie. Nie je to služba, ale vzťah založený na dobrovoľnosti. A vzťah nikdy nefunguje len jedným smerom.

Ako funguje projekt Babi zo susedstva

Mnohé rodiny nemajú starých rodičov v blízkosti a chýba im človek, ktorému môžu dôverovať. Na druhej strane sú aktívne ženy na dôchodku, ktoré majú energiu, skúsenosti a chuť odovzdávať ich ďalej mladším generáciám. Práve na tomto princípe stojí projekt Babi zo susedstva, ktorý oba svety spája.

Komunitný projekt založila Bratislavčanka Daniela Nemcová, ktorá prepája rodiny s deťmi so staršími aktívnymi ženami ochotnými venovať im svoj čas. Cieľom nie je vytvoriť profesionálnu opatrovateľskú službu, ale budovať medzigeneračné vzťahy založené na dôvere a blízkosti.

A vďaka čomu váš vzťah funguje?

Vďaka vzájomnému rešpektu. Ja rešpektujem rozhodnutia rodiny a oni zas mňa, moje skúsenosti aj môj čas. Nikto nikomu nič neprikazuje, skôr sa dopĺňame.

Ako si spomínate na začiatky?

Prvý rok sme sa s chlapcami stretávali vždy v prítomnosti ich mamy. Až neskôr som začala sama vyzdvihovať staršieho zo škôlky. Mama bola stále nablízku, a keď mohla, pridala sa k nám.

Postupne získala istotu, že sú chlapci v dobrých rukách, a mohla si počas našich stretnutí vybavovať vlastné veci.

Časom ste sa teda zoznamovali a budovali si dôveru?

Áno, dôvera sa nedá uponáhľať. Medzi nami sa to prelomilo, keď počas prvého roka jeden z chlapcov ochorel a nemal s ním kto zostať. Mama mi vtedy zverila kľúče od bytu a ja som s ním zostala doma sama. Pamätám si, že som si v tej chvíli uvedomila, že už nie som len pani zo susedstva, ale niekto, komu naozaj dôverujú.

Dnes s chlapcami podnikáme všeličo. Ideme na bicykloch cez Dunaj, autobusom k jazeru alebo sa len prejdeme na zmrzlinu. Predtým autobusom veľa necestovali, takže s nimi môžem zažiť množstvo vecí po prvý raz.

Pri chlapcoch sa znovu učím pozerať sa na svet detskými očami. Je to veľké privilégium.

Myslím si, že veľa ľudí je lepšími starými rodičmi, než boli kedysi rodičmi. Niežeby svoje deti ľúbili menej, ale dnes na to majú pokoj, čas a viac skúseností.

Bolo niečo, čo vás prekvapilo?

Asi najviac to, ako sa zmenilo fungovanie rodín. Keď som mala malé deti ja, starostlivosť o domácnosť aj o ne ležala prevažne na mame. Dnes je to oveľa vyrovnanejšie. Otec chlapcov kúpe, varí, ide s nimi k lekárovi a nikto to nepovažuje za nič výnimočné. Rodičia sa prirodzene striedajú a dopĺňajú.

A prekvapilo ma aj to, ako rešpektujúco sa k deťom správajú. Učím sa od nich, pretože za našich čias to bolo iné. Obdivujem, s akou trpezlivosťou veci vysvetľujú. My sme často povedali: „Lebo som to povedala.“ A bolo. Oni si k dieťaťu čupnú, pozrú sa mu do očí a vysvetlia, aké správanie sa od neho očakáva a prečo.

Dieťa pre nich nie je podriadený, ale plnohodnotný človek s vlastnými pocitmi a názormi, ktorý má právo byť vypočutý. Neznamená to, že mu všetko dovolia. Hranice existujú, len sa k nim dieťa vedie vysvetľovaním, nie strachom. Toto sú veci, ktoré som sa musela naučiť.

Bolo to niečo, čo ste si na začiatku nastavili s rodičmi?

Nie, žiadne formálne pravidlá sme si nedávali. Ja som sa skôr naladila na rodinu a postupne som vnímala ich spôsob fungovania. Pozorovala som, ako sa s chlapcami rozprávajú, čo je pre nich dôležité, a keď som si nebola istá, jednoducho som sa opýtala.

Som presvedčená, že rodič vie najlepšie, čo jeho dieťa potrebuje. Moja úloha nie je vychovávať po svojom, ale nadviazať na to, čo si doma sami budujú.

Takže ste museli pracovať aj na sebe a učiť sa nové veci?

Áno. Som však pomerne zvedavý a otvorený človek, takže ma to skôr baví, než by mi to prekážalo. Možno toto niektorým starším ľuďom chýba. Majú pevnú predstavu, ako majú veci byť, pretože tak to predsa robili celý život. A z toho potom vznikajú nezhody s mladými rodičmi.

Otvorenosť je podľa mňa možno najdôležitejšia vlastnosť, ktorú by mal mať človek, ak sa chce do takého programu zapojiť. Neprichádzate doň ako niekto, kto vie všetko lepšie. Prichádzate do cudzej rodiny, ktorá má svoje pravidlá a svoj spôsob života.

Keď ste ochotní sa učiť, zistíte, že aj v mojom veku sa dá ešte veľa objaviť.

Obzeráte sa vďaka tejto skúsenosti aj na vlastné rodičovstvo?

Áno, s odstupom času premýšľam, aká mama som bola ja. Každý rodič je tak trochu prvolezec. Nikto vám nedá návod, všetko sa učíte za pochodu a mnohé veci pochopíte, až keď je neskoro ich zmeniť.

Dnes viem byť oveľa prítomnejšia, než som bola kedysi pri vlastných deťoch. Vtedy som mala hlavu plnú práce, nákupov a toho, čo treba stihnúť. Teraz je mojou jedinou úlohou byť s chlapcami a venovať im čas. Nič iné ma pri tom netlačí.

Myslím si, že veľa ľudí je lepšími starými rodičmi, než boli kedysi rodičmi. Niežeby svoje deti ľúbili menej, ale dnes na to majú pokoj, čas a viac skúseností.

Čo by ste poradili starším ľuďom, ktorí váhajú, či sa do niečoho podobného zapojiť?

Nič neriskujete. Ak nebudete na začiatku vzťahu zdržanliví, ale otvorení, časom sa uvidí, či si s rodinkou padnete do oka. Príliš veľké očakávania môžu byť kontraproduktívne. 

Veľa sme hovorili o osobnom prínose, ale vnímam aj spoločenský prínos. Ľudia majú príležitosť spoznávať sa, byť na seba lepší, tvoriť komunitu. Komu chýba odvaha, nech sa spojí s inými, ktorí jej majú o trochu viac.

O projekte Babi zo susedstva

Mnohé rodiny nemajú starých rodičov v blízkosti a chýba im človek, ktorému môžu dôverovať. Na druhej strane sú aktívne ženy na dôchodku, ktoré majú energiu, skúsenosti a chuť odovzdávať ich ďalej mladším generáciám. Práve na tomto princípe stojí projekt Babi zo susedstva, ktorý oba svety spája.

 

Komunitný projekt založila Bratislavčanka Daniela Nemcová (na snímke), ktorá prepája rodiny s deťmi so staršími aktívnymi ženami ochotnými venovať im svoj čas. Cieľom nie je vytvoriť profesionálnu opatrovateľskú službu, ale budovať medzigeneračné vzťahy založené na dôvere a blízkosti.

Páčil sa vám článok?

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.