Pretože nám záleží | O2 Pretože nám záleží | O2

Smart hodinky pre školáka? Poradíme, ako nastaviť pravidlá ich používania

Ak sa chcete spojiť so svojimi deťmi a mať prehľad o tom, kde sa nachádzajú, smart hodinky sú šikovným riešením. Nezabudnite však v deťoch budovať zodpovednosť.

Kúpu inteligentných hodiniek ako alternatívu prvého mobilu zvažuje pri nástupe svojho dieťaťa do školy čoraz viac rodičov. So špeciálnou pedagogičkou Soňou Pekarovičovou z CentraDys sme sa rozprávali o tom, čo by malo predchádzať ich kúpe. 

Spoločnosti O2 záleží na kvalitnom vzdelávaní, preto Férová Nadácia O2 v rámci grantu O2 Digitálna škola podporila projekty zamerané na inovatívne vzdelávanie a pomoc deťom aj pedagógom. Viac informácií

Čo dokážu inteligentné hodinky

Inteligentné hodinky predstavujú šikovný prístroj, cez ktorý si môžete s dieťaťom posielať správy aj telefonovať. Hodinky prijmú hovor iba z vybraných čísel, takže nemusíte mať obavy, že by vášmu dieťaťu volal niekto cudzí.

Niektoré modely zároveň umožňujú spustiť diaľkový odposluch, ukázať, kde sa dieťa práve nachádza či kde sa pohybovalo a zároveň upozorniť, keď si ich dieťa dá dole. Deti, ktoré ešte nevedia dobre písať, môžu využiť hlasové správy a v prípade núdze stlačiť SOS tlačidlo.

Detské smart hodinky už vyrába množstvo značiek v rôznych dizajnoch. Väčšinou fungujú samostatne, inteligentný telefón potrebuje len rodič. Do hodiniek vloží SIM kartu, do telefónu si stiahne ovládaciu aplikáciu a dieťa môže začať hodinky naplno využívať.

Dohodnite si presné pravidlá

Skôr ako hodinky kúpite, porozmýšľajte, na čo ich dieťa bude potrebovať. Vydiskutujte si, na čo budú slúžiť a ako ich dieťa bude používať. Rodičia totiž hodinky často kupujú iba ako doplnok, pretože ich už majú všetci spolužiaci a ich dieťa po nich túži tiež. Je dobré uvedomiť si, že nie sú povinnou výbavou prváka.

Inteligentné hodinky môžu rodičom priniesť pokoj v duši, keď dieťa prekonáva veľké vzdialenosti, presúva sa na krúžky, chodí cez rušnú cestu alebo trávi čas s rovesníkmi na ihrisku. Môžu slúžiť aj na komunikáciu, keď si rodič potrebuje s dieťaťom počas dňa dohodnúť organizačné záležitosti.

Čítajte aj: Deti sa potrebujú hrať aspoň polhodinku denne, radí špeciálna pedagogička

„Každá nová technológia by sa mala dieťaťu dať s jasnými pravidlami. Je dobré, ak používaniu hodiniek dáme rámec a zadefinujeme si pravidlá používania. Dieťaťu môžeme povedať, že hodinky má na to, aby nám zavolalo, keď má ťažkosti, alebo aby sme mu mohli zavolať, keď nebudeme vedieť, kde je. Súčasťou pravidiel by malo byť aj zadefinovanie povinností, napríklad pravidelné nabíjanie hodiniek či určenie miesta, kam sa odkladajú,“ radí Soňa Pekarovičová.

Zaujímavou témou je aj to, čo robiť v prípade straty alebo poškodenia hodiniek. „Vo všeobecnosti nie je nutné otvárať túto tému vopred, postačí zistiť, či dieťa chce vedieť, ako sa má o hodinky starať a či má premyslené, kam si ich bude v prípade potreby odkladať,“ približuje odborníčka.

„Ak sa chce dieťa týmto otázkam venovať, môžete sa nad nimi spoločne zamyslieť. Výsledkom môže byť napríklad zabezpečenie vrecúška, do ktorého si ich dieťa odloží, aby neboli pohodené v taške. Ak sa tomu dieťa venovať nechce, tak je starostlivosť o hodinky v jeho zodpovednosti,“ dopĺňa.

Je dobré otázku používania hodiniek raz za pol roka otvoriť a dohodu prehodnotiť.

Neberte deťom zodpovednosť za ich správanie

Hodinky môžu mať aj opačný efekt, ako očakávame. Namiesto podpory samostatnosti, môžu u detí viesť k zníženiu zodpovednosti za svoje správanie.

„Dnešné deti žijú v inom svete, ako sme žili my. Vo svete, kde sa vynárajú nové typy hrozieb. Reakciou na nový stav je zvýšená potreba deti kontrolovať, ktorá môže viesť k zníženej zodpovednosti. Deti sú totiž zvyknuté, že im je stále niekto poruke. Aj ony si však potrebujú vybudovať ostražitosť. Potrebujú napríklad vedieť, že nemôžu ísť zbesilo cez cestu, pretože nemajú za chrbtom nikoho, kto ich odtiahne,“ vysvetľuje odborníčka.

„Deťom sa však stále zmenšuje priestor, kde si môžu zodpovednosť trénovať, teritórium, kde preberajú zodpovednosť samy za seba. Vytráca sa čas, ktorý sme mali bežne k dispozícii ako deti my. Ísť sám či sama do školy, na krúžok či postarať sa o seba, kým prídu rodičia z práce. Deti majú oveľa menej príležitostí byť zodpovedné samy za seba a niesť následky za svoje správanie,“ dopĺňa Pekarovičová.

Odborníčka upozorňuje na to, že hodinky môžu rodičov pri budovaní zodpovednosti svojich detí nenápadne zviesť z cesty. Napríklad si nemusia uvedomiť, že dieťa nerešpektuje dohodnutý čas príchodu domov, pretože je zvyknuté, že zavoláte, aby ste mu pripomenuli, že má prísť domov.

Prečítajte si: Dejiny 20. storočia by mali byť samostatný predmet, hovorí Sandra z YouTube kanálu Dejepis Inak

„Rodičom odporúčam dohodnúť sa s dieťaťom, kedy sa má vrátiť a nechať ho niesť dôsledky, ak mešká. Je to jedna z dobrých možností, ako trénovať zodpovednosť,” približuje.

Ak sa aj stane, že si po čase uvedomíte, že hodinky vám komplikujú nejakú oblasť života, nič sa nedeje. „Vždy sa môžete vrátiť a predefinovať dohodu používania hodiniek alebo pôvodnú dohodu zmeniť,“ zdôrazňuje.

Prejdite si s deťmi všetky bezpečnostné stratégie

Inteligentné hodinky môžu v rodičoch a deťoch vzbudiť falošný pocit bezpečia, v dôsledku ktorého potom nemyslia na to, ako udržať deti mimo nebezpečenstva.

„Ak deti chodia samy na krúžky alebo domov, mali by presne vedieť, ako sa správať, keď sa stratia, keď od nich žiada pomoc cudzí človek alebo keď sa necítia príjemne. Mali by vedieť, koho môžu požiadať o pomoc, na ktoré miesta sa môžu obrátiť v prípade núdze. Mali by poznať naspamäť kontakt na rodiča alebo ho mať zapísaný,“ približuje odborníčka.

O týchto veciach by ste mali s deťmi pravidelne diskutovať, aby si dokázali poradiť samy. Hodinky sú síce výborným riešením, ale môže sa stať, že práve v momente, keď ich bude dieťa najviac potrebovať, zostanú vybité alebo zabudnuté v šatni.

Nepoužívajte hodinky proti dieťaťu

Hodinky sú zásahom do súkromia detí a ešte nemáme výskumy, ako to na ne vplýva. Snažte sa preto pri ich používaní myslieť aj na tento aspekt.

Inteligentné hodinky sa totiž môžu stať aj zdrojom konfliktu. Ak rodič použije hodinky na dokazovanie viny a v hádke vytiahne dáta z hodiniek ako dôkaz proti dieťaťu, ak ho tajne odpočúva alebo mu zakazuje hodinky odložiť, môže to vážne narušiť dôveru v rodine.

„Ak chcete hodinky používať aj na takéto účely, dieťa má právo vopred vedieť, na čo všetko hodinky môžu slúžiť rodičom a že je monitorované za každých okolností. Dieťa a rodič by si mali vydiskutovať a vyjasniť, na čo monitorovanie slúži. Zvlášť v čase dospievania by mali rodičia vnímať, že ide o zásah do súkromia,“ uzatvára Pekarovičová.


Spoločnosti O2 záleží na kvalitnom vzdelávaní detí, preto prostredníctvom Férovej Nadácie O2 podporila projekty zamerané na inovatívne vzdelávanie a pomoc deťom aj pedagógom. V grantovom programe O2 Digitálna škola uspelo 16 projektov zameraných na vzdelávanie žiakov základných a stredných škôl, ich učiteľov, ale aj na rozvoj detí v predškolskom veku. Viac informácií nájdete na tomto mieste.

Soňa Pekarovičová

Je špeciálna pedagogička a autorka koncepcie CentrumDys. Venuje sa deťom s varovným signálom poruchy učenia a pozornosti a ich príprave do školy. Druhou oblasťou je pomoc s emočnými ťažkosťami detí a s problémami v správaní. Organizuje kurzy rodičovských zručností a poradenstvo pre rodičov.

Páčil sa vám článok?
12345
Loading...

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.

Daniel Hevier: „Nečakajte, kým budete mať istotu. Odvaha pre mňa vždy znamenala zostať verný sám sebe, aj keď podmienky neboli ideálne.“

Ani umenie nie je len o inšpirácii, ale aj o tom, že si človek sadne za stôl a pracuje, aj keď sa mu nechce.

Daniel Hevier patril už pred revolúciou k autorom na voľnej nohe. Táto neistá pozícia ho prinútila budovať disciplínu a schopnosť neustále sa prispôsobovať meniacim podmienkam. Dnes dokonca točí videá na TikTok a vytvára obsah, ktorým môže osloviť ľudí naprieč generáciami. Prekážky preňho nikdy neboli dôvodom zastaviť sa, ale výzvou hľadať nový spôsob, ako tvoriť, zostať slobodný a najmä nezradiť sám seba.

Niekedy pomôže aj priznať si, že niečo jednoducho nevieme a potrebujeme pomôcť. Aj Igor Smitka, ktorý točí reklamy pre svetové značky, zažil posun, keď si vypýtal pomoc.

V rozhovore so spisovateľom a textárom Danielom Hevierom sa dozviete:

  • ako sa vyrovnával s ideologickým tlakom už od detstva,
  • aké bolo „freelancovanie“ pred revolúciou a ako sa naučil prežiť aj bez istôt,
  • prečo je kreativita viac o disciplíne než o inšpirácii,
  • prečo dnes experimentuje s novými formátmi od rapu až po videá na TikTok,
  • a aj to, ako v sebe budovať odvahu, aj keď to nie je jednoduché.

Pamätáte si moment, keď ste si prvýkrát uvedomili konflikt medzi tým, čo ste považovali za správne, a tým, čo sa od vás očakávalo?

Veľmi silným vplyvom bol v tomto osud môjho otca. Hoci mal titul PhDr., po roku 1968 skončil ako pomocný robotník v kanáloch. Nebol vyslovene aktívny odbojár, no svoje postoje neskrýval – chodil do kostola, prednášal v ňom o kultúrnych osobnostiach a okupáciu odmietol nazývať „bratskou pomocou“. Za to prišiel trest. 

Aj ja som ideologické tlaky zažíval už od detstva, napríklad vtedy, keď som chodil do kostola, pred ktorým špicľovali donášači. Keď mi na gymnáziu vyšla prvá kniha, susedia mojej mame neprajne hovorili, že sa na vysokú školu aj tak nedostanem, nech by som mal aj tisíc knižiek. 

Režim sledoval každého, kto vyčnieval. Neskôr som v zistil, že v našom vchode, kde bolo deväť bytov, žili až traja spolupracovníci Štátnej bezpečnosti.

Ako ste to prežívali?

Vládla v nás paranoja, všade sa hovorilo: „Toto nehovor nikomu, s týmto sa nepriznávaj.“ Alebo: „Keď sa ťa budú pýtať, či chodíš do kostola, tak povedz nie.“ 

Otec neustále počúval Slobodnú Európu a stanice zo západu, takže sme toho mali plné uši. A konflikty vznikali aj doma. Mama bola učiteľka a z obavy, že ma nezoberú na strednú školu, mi zakazovala chodiť do kostola. Potom u nás prebiehali komické dialógy, keď sa ma pýtala: „Kde si bol v nedeľu večer?“ Hovorím: „Na pive.“ A ona na to: „Klameš. Ty si bol v kostole!“ Spolužiaci to mali presne opačne. Tvrdili, že boli v kostole, a mamy im nadávali, že klamú a v skutočnosti boli na pive (smiech).

Dá sa v takomto prostredí zachovať slobodná myseľ?

Existuje sloboda vonkajšia, ktorú vám môžu vziať, a sloboda vnútorná, o ktorú môžete prísť iba vlastným rozhodnutím. Tú druhú som si v sebe vždy strážil. Bola to pre mňa otázka samotnej existencie.

Keď sa môj otec po roku 1969 rozhodol prijať prácu pomocného robotníka, bol som práve vo veku, keď som sa hlásil na strednú školu. Chcel som mu vyjadriť solidaritu a navrhol som, že nepôjdem na gymnázium, ale nastúpim do práce spolu s ním. On mi však povedal: „Danko, najlepšiu solidaritu mi vyjadríš tak, že z teba vyrastie slušný a vzdelaný človek. Urob si školu a ži poctivý život.“ 

Na vysokú školu ma však pre otca neprijali. Dostal som sa tam až na odvolanie, keď som im poslal desaťcentimetrový štós svojej tvorby vrátane prvej knižky, ktorá mi vyšla ako maturantovi.

Existuje sloboda vonkajšia, ktorú vám môžu vziať, a sloboda vnútorná, o ktorú môžete prísť iba vlastným rozhodnutím.

Stanovili ste si hranice, ktoré ste nechceli prekročiť?

Dal som si červené čiary: žiadna strana, žiadny vstup do strany, žiadne oslavné texty na stranu, nič proti imperializmu a žiadne angažované básne. 

Písal som tak, aby som sa mohol ráno pozrieť do zrkadla. Keď som napríklad dostal dobovú objednávku napísať báseň o robotníkoch, poňal som to po svojom – písal som o mojom otcovi v kanáloch. Bola to pocta jemu a jeho ťažkej práci, nie režimu. Tak sme si v tej dobe zachovávali tvár.

Aby som však tieto hranice dokázal udržať dlhodobo, urobiť som jednu chytrácku vec. Po vysokej škole a vojenčine som sa rozhodol nenastúpiť do žiadneho riadneho zamestnania a ostal som na voľnej nohe. Bol na „home office“ takmer celý svoj pracovný život. Dávno predtým, než to bolo bežné.

Malo to pre mňa kľúčovú výhodu: režim ma nemal ako priamo ovládať. Nemohli ma prinútiť chodiť na VUML (Večerná univerzita marxizmu-leninizmu) ani ma nútiť do politickej aktivity na pracovisku, pretože som nemal žiadneho šéfa. 

Bol som solitér a tento status „slobodného povolania“ bol mojím najlepším obranným štítom pred ideológiou.

V literatúre sme takto boli na celom Slovensku možno traja. Oficiálne sa to volalo „slobodné povolanie“ a museli sme mať v občianskom preukaze pečiatku od národného výboru, inak by nás mohli kedykoľvek zavrieť za príživníctvo.

Čo vás táto neustála neistota a nutnosť postarať sa sám o seba naučili?

Predovšetkým disciplínu. Keď po roku 1989 začali mnohí podnikať a krachovať, ja som už mal vybudované know-how, ako prežiť. 

Pochopil som, že mojím jediným skutočným sponzorom je čitateľ, divák alebo poslucháč. Musel som byť adaptabilný: keď nešli pesničky, robil som preklady, keď nešli knihy, predával som obrazy.

Vyskúšal som aj copywriting a neskôr som založil vlastné vydavateľstvo, lebo mi nestačilo len odovzdať rukopis a čakať. Začal som si sám robiť propagáciu, budovať značku a udržiavať priamy kontakt s publikom. 

Toto však búra romantickú predstavu, že kreatívny človek čaká v ateliéri, kým ho konečne kopne múza.

To som sa musel tiež postupne naučiť. Uvedomil som si, že tvorba je tiež fabrika, v tom najlepšom zmysle slova. Je to proces, ktorý má svoje termíny a záväzky voči ostatným profesiám. Keby som mal čakať na múzu, šičky v divadle by nemali čo šiť, herci by nemali čo hrať, speváci čo spievať.

Pavol Habera mi to raz vedel vysvetliť veľmi priateľsky, no úprimne: „Danko, kašlem ti na tvoju múzu. Potrebujem texty a potrebujem vydať album, lebo kamióny s technikou sú už objednané a pripravené na turné.“ Toto je realita profesionálneho umelca. 

Život ma naučil usilovnosti a disciplíne aj v obdobiach, keď sa mi nedarilo alebo som bol vo finančných problémoch. Umenie nie je len o inšpirácii, ale predovšetkým o tom, že si človek sadne za stôl a pracuje, aj keď sa mu nechce. 

Je to sebazáchovná vec – neustále si klásť prekážky, prekonávať ich a znova sa dvíhať z prachu. Bez tejto odolnosti by som na voľnej nohe neprežil ani rok, nieto celé desaťročia.

Keď hovoríte, že tvorca sa musí vedieť uživiť, propagovať a zostať v kontakte s publikom, sociálne siete vlastne nie sú až taký odklon od vašej doterajšej cesty. Ako ste sa k nim dostali?

Prišlo to postupne. Začínal som na Facebooku pred mnohými rokmi, kde som sa učil, že k textom musím pridávať aj pútavý vizuálny obsah. Neskôr ma zaujal Instagram a nakoniec ma moji priatelia presvedčili, aby som vyskúšal TikTok. 

Zlomovým momentom bolo stretnutie s ľuďmi z prostredia digitálneho marketingu, konkrétne s Peťom Šebom, ktorý ma pozval do podcastu Digitálni rodičia. Vtedy som si uvedomil, že by bola škoda s takýmito šikovnými a nadšenými ľuďmi nespolupracovať, tak som ich sám vyhľadal a spojili sme sily. 

Práve Peťo mi povedal, aby som išiel na TikTok, a ja som ho poslúchol. Teraz budujem obsah na LinkedIne a ešte chcem rozbehnúť YouTube, podcasty alebo newsletter.

Vnímam to ako súčasť svojej snahy neustále hľadať nové médiá a žánre, ktoré ma môžu uživiť. Keďže som na voľnej nohe a nemám nad sebou šéfa, musím sa o seba a o publicitu svojich výtvorov starať sám. 

Sociálne siete mi v tom nesmierne pomáhajú, pretože majú obrovský dosah. Napríklad na Facebooku môžem osloviť desiatky tisíc ľudí, čo je oveľa viac než bežný náklad knihy.

V tom je naozaj obdivuhodná prispôsobivosť novým podmienkam, nie každý to v sebe má. Čím si vysvetľujete, že vy to v sebe máte?

Možno je to v génoch, výchovou alebo prostredím, v ktorom som musel odmalička kľučkovať. Prežil som exekúcie aj obrovské dlžoby, vždy som sa z toho vyhrabal. Pravda je, že ja krízy a chaos milujem. Beriem to ako skúšku prežitia a vždy sa spolieham na to, že príde niečo lepšie. S neistotou viem pracovať a možno je v tom aj istá dávka odvahy.

Kde sa podľa vás berie v človeku odvaha?

Je to celoživotná prax vystupovania z komfortnej zóny. Je to schopnosť nezutekať pred prekážkami, ale vracať sa, začínať stále znova a dokázať sa zdvihnúť aj z prachu. 

Súčasťou odvahy je aj budovanie vnútornej odolnosti – fyzickej, mentálnej aj psychickej –, aby nás hneď niečo nepoložilo, pretože môže prísť ťažká doba. Odvaha sa však prejavuje aj v adaptabilite a v ochote skúšať úplne nové veci, ktoré človek nepozná. 

Myslím si, že veľkú odvahu nám ľuďom dodáva aj to, ak niekto stojí po našom boku.

Odvaha je celoživotná prax vystupovania z komfortnej zóny. Je to schopnosť nezutekať pred prekážkami, ale vracať sa. Ale aj mať po svojom boku niekoho, kto nám ju dodáva, niekoho, kto nás podporuje.

Kto to bol u vás?

Už od detstva som cítil obrovskú podporu rodiny. Keď som chcel byť boxer, otec mi vyrobil vrece z deky, a keď som túžil hrať na bicie, zapísal ma do pionierskeho domu, kde skúšala nejaká kapela. Podporovali ma aj učitelia na gymnáziu. 

Keďže som už vtedy publikoval a moje pesničky hrali v rozhlase, triedna ma uvoľňovala zo školy do Bratislavy. Kaviarne vtedy fungovali ako taký „živý internet“ – boli to sociálne siete, kde ste si našli prácu aj kontakty. Mojím dôležitým mentorom bol Ľubomír Feldek, ako „decku“ mi dával rady, komu mám čo poslať, a ja som bol veľmi usilovný; denne som niečo písal a odovzdával. Svoj prvý časopis som si vydal už ako 12-ročný a zo žartu som tam mal aj stranu na reklamu, už vtedy som cítil, že veci treba propagovať.

Pamätám si, ako mi Dušan Dušek písal list na vojenčinu, aby som sa nebál ísť po návrate do civilu na voľnú nohu, že ma kamaráti v tom nenechajú.

No a dnes v tomto online prostredí je pre mňa kľúčová spolupráca so Soničkou, tvorkyňou obsahu na sociálnych sieťach, ktorá mi s videami pomáha.

Pre umelca môže byť aj citlivé pustiť si k sebe niekoho, kto aj spoluurčuje, ako tvorba vyzerá. Ako ste si so Soničkou vybudovali takúto dôveru?

Priznám sa, že hoci sa občas natočím sám na mobil, postprodukciu a tú technickú „mravčiu“ prácu vôbec neovládam. Bez nej by som to absolútne nedokázal. 

Naša spolupráca funguje tak, že sa stretneme napríklad raz týždenne na dve-tri hodinky a podľa toho, v akej som forme, nasekáme aj päť či desať videí naraz. Ja si sadnem, v hlave mám témy alebo niečo prinesie ona, a potom už je to v jej rukách.

Sonička mi vlastne organizuje celý digitálny život. Vďaka nej už prišli aj prvé veľké spolupráce a reklamy. Je to pre mňa obrovská pomoc, pretože sa môžem sústrediť na to, čo ma baví – na samotný obsah a kreativitu –, zatiaľ čo ona sa stará o to, aby to malo profesionálnu formu.

Čo máte v pláne najbližšie?

Chcem ešte veľa vecí zosumarizovať a dokončiť. Už 10 rokov píšem knihu Tvorivé písanie, chcem napísať aspoň jeden veľký román a nahrať CD svojich pesničiek, ktorých je asi 200. Robím na muzikáli a plánujem otvoriť galériu svojich obrazov, práve chodím obzerať priestory. Plánov mám stále celkom dosť (úsmev).


Ako nám priblížil Daniel Hevier, odvaha nie je len gesto, ale vedomé rozhodnutie, ktoré musí urobiť každý sám za seba. Ale keď pri nás niekto stojí a podporuje nás, ide to oveľa jednoduchšie. O2 si to uvedomuje a ako operátor bude vaším parťákom v technológiách vždy, keď to budete potrebovať.

Páčil sa vám článok?
12345
(Zatiaľ žiadne hodnotenia)
Loading...

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.