Kombinácia pracovitosti, odvahy a náhody predurčila týchto ľudí na to, že ich mená či tváre obleteli svet. Stáli sa slávnymi, hoci málokto si spomenie na ich mená. Aj takéto osudy mali naši rodáci, ktorí sa zviditeľnili v zahraničí.

Obed na vrchole mrakodrapu

Gusti Popovič, rodák z Vyšného Slavkova, odišiel v ťažkých časoch Veľkej hospodárskej krízy ako mnoho iných za robotou do Ameriky. Sediac na tráme s fľaškou v ruke, ho spolu s ďalšími desiatimi robotníkmi zvečnili na jednej z najslávnejších fotografií minulého storočia s názvom Obed na vrchole mrakodrapu (Lunch atop a Skyscraper). Je tak možno jeden z najznámejších Slovákov, ktorého meno pritom pozná málokto.

Samotná fotografia vznikla 20. septembra 1932 vo výške 256 metrov nad ulicami New Yorku. O pár dní neskôr na stránkach New York Herald Tribune obletela celý svet.

Fotografovalo sa na 69. poschodí mrakodrapu, ktorý sa dnes volá GE Building a je desiatou najvyššou budovou v meste. Samozrejme fotenie bolo zinscenované a pod robotníkmi sa v skutočnosti nachádza 68. poschodie, nižšie približne o tri metre.

Každopádne klobúk dole pred pracovitým Gustim, ktorý okrem toho, že zrejme nepoznal strach z výšok, preukázal aj zmysel pre humor, keď svojej manželke fotografiu poslal domov na Slovensko a na zadnú stranu napísal: „Nič še ty neboj, moja milá Mariška, jak vidziš, ta ja furt s fľašečku. Tvoj Gusti.“

Po návrate domov z Ameriky kúpil polia a začal sa venovať gazdovaniu. Bohužiaľ jeho život skončil tragicky. Ku koncu 2. svetovej vojny, pri prechode frontu cez Vyšný Slavkov, ho na dvore jeho domu zasiahla črepina z granátu.

Slovák podpísaný na 10-dolárovke

Michal Bosák pochádzal z dedinky Okrúhle, ležiacej neďaleko Svídníka. Do školy chodil len 4 zimy. V lete sa muselo pomáhať doma. Naučil sa tu písať, čítať a počítať, na viac nebol čas a najmä peniaze.

Bez skúsenosti a prakticky bez vzdelania, zato s vrodenou odvahou a pracovitosťou sa už ako šestnásťročný vybral na skusy za veľkú mláku. Vo vrecku mal symbolický 1 dolár, ktorý dostal od strýka. Ukradli mu ho už v prvý večer, ktorý strávil v Amerike, v nocľahárni v New Yorku.

Našťastie mu pomohli Slováci, ktorí žili v Hazletone v Pensylvánii. V miestnych baniach začínal s triedením uhlia za plácu 75 centov denne. Neskôr okúsil aj prácu priamo v bani a na železnici.

O 4 roky neskôr sa presťahoval do Freedlandu, oženil sa a zmenil povolanie. Ako závozníka ho zamestnal obchodník s pivom Michal Zemány, ktorý v ňom postupne rozpoznal talentovaného obchodníka. Bosák však túžil pracovať na vlastnom. Z našetrených peňazí si otvoril malý hostinec so slovenskou stravou, miesto, kde sa postupne začala stretávať slovenská komunita.

Cítil, že slabé vzdelanie mu nepostačuje a tak po večeroch intenzívne študoval. Získaval si čoraz väčší rešpekt a dôveru rodákov. Po niekoľkých rokoch už namiesto malého baru vlastnil veľkoobchod. Ako 28-ročný si otvoril vlastnú banku a agentúru lodných spoločností.

Čoskoro sa stal najväčším účastinárom Olyphanskej First National Bank a neskôr jej prezidentom. S úsmevom spomínal na prvé stretnutia s bankármi, keď ničomu nerozumel a bál sa, že sa bankovú terminológiu nikdy nenaučí. Práve v tomto období sa jeho podpis dostal na dolárovky, ktoré táto banka mala v kompetencii vydávať.

Bankové impérium sa mu postupne rozrastalo. Jeho Bosak State Bank sa stala najväčšou slovenskou bankou v USA, bol členom v správnych radách niekoľkých starých amerických bánk.

Všemožne sa snažil pomáhať domovine. Zorganizoval zbierku v sume 1 000 000 dolárov, ktorá bola určená na agitáciu za samostatnosť Slovenska. Zúčastňoval sa na všetkých slovenských národných akciách v USA, jeho podpis je aj na Pittsburskej dohode z mája 1918.

Bol na audiencii u pápeža aj amerického prezidenta Franklina D. Roosevelta a venoval sa aj mnohým filantropickým aktivitám. V rodnej dedine dal postaviť školu, prispel na obnovu kostolov v Prešove a Stropkove a finančne prispieval aj na Červený kríž. Jeho meno nájdete aj na stene secesnej budovy v Prešove. Ide o bývalú filiálku Americko-slovenskej banky, známej aj ako „Bosákova banka“.

Dnes si niektoré bankovky s jeho podpisom numizmatici cenia aj na 10 000 dolárov. Možno sa na vás niekedy usmeje šťastie a „Bosákovu“ 10-dolárovku nájdete niekde doma u starého otca.

Rodák z Jarabiny má sochu vo Washingtone

Michal Strank sa narodil v roku 1919 v Jarabine a ako 6-ročný emigroval s rodičmi do americkej Pensylvánie. Je vyobrazený na Pamätníku vojenského námorníctva USA na Arlingtonskom národnom cintoríne vo Washingtone, ako vztyčuje vlajku spolu s ďalšími americkými vojakmi.

Sochu odliali podľa jednej z najznámejších fotografií vyfotených počas 2. svetovej vojny na malom tichomorskom ostrove Iwó-džima. Z hľadiska japonskej obrany to bol strategický bod. Japonci tu mali 3 letiská a radarové systémy, ktorými sledovali americké bombardéry. Ťažké boje prebiehali vyše mesiaca.

Po niekoľkých dňoch od začatia bitky vystúpal Michal Strank s jednotkou na vrchol sopky Suribači, kde Američania prvýkrát vztýčili svoju vlajku na japonskom území. Historický moment sa však fotil na dvakrát. Prvá vlajka sa veliacemu plukovníkovi zdala príliš malá a tak nariadil, aby ju vymenili za takú, ktorú bude vidieť z celého ostrova.

Strank sa už svojej slávy nedožil. Zabila ho črepina z delostreleckého granátu, ktorá ho zasiahla do srdca, práve keď do piesku kreslil náčrt ďalšej bojovej akcie. Pochovali ho za prítomnosti amerického prezidenta na cintoríne Arlington pri Bielom dome.