Investičný manažér: Keď príde investor, majiteľ firmy prestáva byť diktátorom

Rozhovor s investičným manažérom z firmy Neulogy Ventures o tom, čo ich zaujíma na slovenských startupoch a prečo do nich investujú.

Dátum3. 12. 2015

Jaroslav Ľupták je investičný manažér vo firme Neulogy Ventures, ktorá investuje do slovenských startupov.

Jednou z ich investícii je aj Croptech – firma, ktorú Jakub Ptačin navštívil v rámci svojej série videí o férovom podnikaní.

To bola príležitosť aj na to, aby sa porozprával o tom, ako sa na Slovensku robia investície do začínajúcich firiem ako Croptech.

Prečo ste sa rozhodli investovať do Croptechu? Čím vás zaujali?

V prvom rade my sme Croptech sledovali dlhodobo. Zakladateľa Martina Paľu som spoznal už na Technickej univerzite. Venoval sa umelej inteligencii a jeho „záhradka“ bol taký bočný projekt. A nás to veľmi zaujalo. Ten bod zlomu prišiel vtedy, keď okolo seba začal tvoriť tím ľudí a začali byť kompletní. A posledná vec bola veľká vízia – ich cieľ jedného dňa pestovať potraviny vo vesmíre.

Študentov ako on stretávate asi dosť. Čo musíte vidieť u takého študenta, aby ste si povedali, že z neho niečo bude?

Tak v prvom rade záleží od toho, že na akom študijnom programe tí študenti študujú. Skupina okolo profesora Sinčáka v Technickej univerzite v Košiciach je v podstate na svetovej úrovni.

A ďalšia vec je tá, že ten človek musí mať schopnosť motivovať ďalších podobne schopných ľudí, ktorí doplňujú jeho schopnosti, aby s ním pracovali na jeho projekte.

Je dostatok takých ľudí na Slovensku?

Myslím si, ich je porovnateľne s ostatnými krajinami. My investujeme zhruba do 1 až 2 percent zo všetkého, čo vidíme. A podobne je to aj s ľuďmi. Vo všeobecnosti je takých ľudí teda málo.

Ako dlho trvá, kým človek dokáže, že je vhodná investícia a má potenciál?

Je to veľmi individuálne. Niekedy na to treba roky, aby som s tými ľuďmi trávil čas a sledoval ich projekt, ako sa vyvíja. A možno aj ich mentoroval – dával im nejaké kontakty, sprostredkoval nejaký biznis a vytvoril vzťah.

A sú tiež projekty, kde sa dokážeme rozhodnúť za hodinu, že toto je ten správny tím a toto je projekt, do ktorého chceme investovať. Takých je určite menej a musia už mať pokrytú aj technickú aj biznisovú stránku. A musia byť v naozaj zaujímavom trhu – teda takom, ktorý sa dynamicky vyvíja, kde sa dejú fúzie, akvizície, a kde je možnosť pre investora, aby zhodnotil svoju investíciu.

Stačí dobrý nápad v dobrom odvetví?

Ten nápad je naozaj iba pár percent úspechu, lebo my vidíme veľa nápadov – a vidíme veľa rovnakých nápadov. A vidíme veľké rozdiely v ich exekúcii.

Ak má CEO nejaký nápad a mohol by byť zaujímavý, mal by v prvom rade veľa googliť a mal by zistiť, aké sú ďalšie služby alebo produkty, ktoré sú podobné.

A mal by si nájsť aj nepriamu konkurenciu – čo jeho klienti používajú momentálne na to, aby vyriešili problém, ktorý majú alebo uspokojili svoju potrebu.

Vy ako potenciálny investor viete startupu pomôcť ešte aj predtým ako sa rozhodnete, či do neho investujete?

Vo veľa prípadoch. Väčšinou ide hlavne o to, že ich vieme zoznámiť s investormi, ktorí investujú pred nami. Sú to napríklad angel investori – súkromní investori, ktorí vedia startupom ponúknuť finančné prostriedky medzi 10 do 50 tisíc eur, kým my typicky investujeme od tých 50 tisíc eur až do 2 miliónov.

My si startupy tiež overujeme tým, že chceme, aby niečo predali veľkej firme z nášho portfólia alebo spriatelenej spoločnosti, ktorá má problém a oni ho riešia. Tým pádom im vieme pomôcť s prvým klientom a na druhej strane si overíme to, že či tá technológia dáva zmysel a či ju vedia predať.

A čo je potom úloha investora, keď sa už rozhodne investovať? Je to iba o tom, že im donesiete v igelitke 200 tisíc eur – chlapci tu máte, míňajte a potom po roku sa porozprávame?

Nie. My v podstate ten projekt sprofesionalizujeme. Začneme sa s nimi zaujímať o to, ako majú napríklad mať pokrytú právnu stránku svojho podnikania. Práva duševného vlastníctva sú veľmi dôležité v našom biznise, na čo veľmi málo ľudí myslí.

Ďalej sú to veci ohľadne financovania. Nie všetko sa financuje z peňazí investora, ale sú tam aj možnosti financovať to z bankových úverov. Máme dobré kontakty na banky.

A tou najväčšou požiadavkou startupov sú vždy ľudské zdroje. Potrebujú excelentných kvalitných ľudí, ktorých si už môžu dovoliť, keďže majú peniaze z investície. Keď chcú robiť projekty na svetovej úrovni, tak potrebujú skutočne tých najlepších ľudí. Nezáleží na tom, že sú na Slovensku alebo sú v Amerike, alebo kdekoľvek na svete.

Vstupujete nejako do riadenia?

Áno, pomocou dozornej rady. To znamená, že máme pravidelné stretnutia, kde startup reportuje svoj vývoj a zároveň dáva na nás požiadavky – napríklad keď potrebuje kontakt v nejakej korporácii alebo sa rieši fundraising ďalšieho investičného kola.

Našim cieľom vo väčšine prípadov je s tými startupmi prejsť istý čas a zhodnotiť našu investíciu. To sa deje tak, že im pomôžeme nájsť ďalšieho investora, ktorý zainvestuje možno 5 až 10-násobok toho, čo sme investovali my.

Majú sa startupy báť investora?

Musí byť v tom nejaká chémia. Musíme si so zakladateľmi rozumieť aj po ľudskej stránke.

Keď k nám príde zakladateľ, tak je v podstate vo svojej firme diktátor. Keď získa investora, tak prestane byť diktátorom. Nestratí síce kontrolu nad svojou firmou, ale stratí úplnú kontrolu.

Už nie je samovládca, ale musí vysvetliť, prečo spravil také strategické rozhodnutie ako spravil. Väčšinu ľudí to posunie dopredu a berú oveľa vážnejšie rozhodnutia vo firme, ale zároveň nie všetkým to vyhovuje. Niektorí chcú byť bez kontroly, ktorú niekedy investor so sebou prináša.

Kedy je správny čas na investora?

Základné pravidlo podľa mňa je to, že ten zakladateľ by mal pred investíciou spraviť všetko to, na čo nepotrebuje peniaze. Ak má nápad, je programátor a chce naprogramovať mobilnú aplikáciu, mal by dokopy dať tím, spraviť prototyp a až keď vyčerpal všetky možnosti, mal by začať fundraisovať prvé kolo.

Ak na začiatok, na získanie prvých zákazníkov a dokončenie produktu, im stačí niekde medzi 20 až 50 tisíc euro, tak vtedy odporúčam osloviť nejakého anjelského investora.

Ak je to niečo, čo ste videli v zahraničí a chcete to priniesť na Slovensko, tak vtedy je lepšie mať súkromného investora, ktorý nepotrebuje hneď z firmy odísť, ale možno chce ďalších 20 až 30 rokov brať z firmy dividendy.

Venture kapitál – aký poskytujeme my – hľadá naopak škálovateľné biznisy, ktoré majú globálny potenciál. Tu ide naozaj o to, aby v krátkom horizonte 5 až 10 rokov sme dostali buď tú firmu na burzu, alebo ju predali nejakej veľkej spoločnosti, ktorá má o technológiu záujem.

Čo najhoršie sa môže stať vášho pohľadu pri startupe?

Z nášho pohľadu – že stratíme svoju investíciu.

Toto je ale naozaj veľmi častá otázka. Keď chodím po univerzitách po Slovensku, tak študenti sa ma ako investora často pýtajú, čo sa stane, keď startup zahynie. Zoberieme im byt alebo bicykel, čo majú?

Rizikový kapitál funguje tak, že náš biznis model ráta s tým, že veľká časť našich investícií neprežije ďalšie dva roky. My s tým rátame. To riziko si dokážeme rozložiť na veľa projektov. Tie projekty, ktoré budú veľmi úspešné, pokryjú náklady na tie ostatné, ktoré zlyhali. Takže z nášho pohľadu sa nič tragické nedeje.

Veľa ľudí má takú dilemu, či naozaj ísť zo svojho zamestnania do startupu alebo nie a čo sa stane, keď za 10 až 12 mesiacov dôjdu peniaze. Dajú výpoveď vo svojej dobre platenej práci a čo potom? Moja odpoveď je vždy taká, že do nášho portfólia pribúdajú stále nové a nové firmy, ktoré potrebujú ľudí ako si ty. Myslím, že títo ľudia po kariérnej stránke nebudú mať problém sa uplatniť v budúcnosti.

Páčil sa vám článok?

Práca po novom

Neurológ Stránský: Namiesto kontrolovania e-mailov spolu hovorme

Známy kritik sociálnych sietí a odborník na vzdelávanie nám v rozhovore prezradil, ako sa správne učiť a predísť slabej pamäti.

Autor Sóda

Foto Martin Matula, Wikimedia

Dátum6. 10. 2017

Jeden z najväčších kritikov sociálnych sietí, český neurológ Martin Jan Stránský pôsobiaci aj na prestížnej americkej Yale University, sa už dlhodobo venuje otázke vzdelávania. Na jeseň strávil niekoľko dní na Slovensku, kde okrem prednášky pre zamestnancov O2 odpovedal aj na zopár našich otázok o učení, myslení a komunikácii.

Moderná medicína výrazne napreduje a dokáže z mozgu mnohé vyčítať, pre laika je však mozog a jeho fungovanie často pomerne veľká neznáma. Čo by o ňom mal vedieť?

Asi najdôležitejšie je vedieť, že mozog sme my a neexistuje nijaký mysteriózny proces, ktorý ručí za to, aké máme myšlienky a akí sme, ale že všetko sa dá ovplyvniť.

Mozog funguje na základe neurochemických a neuroanatomických procesov, teda má svoj biologický poriadok.

A druhé, čo by mal laik vedieť, je to, že moderná spoločnosť, ktorá funguje posledných 25 rokov, sa vydala cestou používania technológií, prevažne internetu a sociálnych sietí, ktoré sú v rozpore s tým, ako sa náš mozog vyvinul.

Už viac nepremýšľame o veciach, netvoríme hlbšie myšlienkové procesy a strácame schopnosť reflektovať. Z toho vyplýva, že by sme sa znovu mali naučiť premýšľať o tom, o čom máme premýšľať.

S tvorbou myšlienkových procesov súvisí aj otázka vzdelávania, resp. učenia sa, ktorej sa dlhodobo venujete. Aký postup by ste odporučili človeku, ktorý si musí pomerne rýchlo osvojiť niečo nové?

Či je to mladý, alebo starší človek, mozog sa učí stále rovnako. Najlepšie je, keď sa učí danú vec alebo daný predmet rôznymi spôsobmi a cestami zároveň, preto je bifľovanie sa prakticky nanič.

Na začiatok stačí získať nejaké základné fakty a potom o nich začať hovoriť, porovnávať ich, dávať do súvislostí a pokúsiť sa o nich debatovať, ba dokonca rovno prednášať.

Určite je oveľa lepšie nevedieť, kedy sa narodil Karol IV. a koľko mal manželiek, ale poznať jeho význam pre danú dobu, čo jeho pôsobenie prinieslo, čo bolo iné pred jeho vládou a čo po nej a baviť sa o tom, či to bolo dobré, alebo nie. Tak sa človek naučí najviac.

Základom je teda porovnávanie a vytváranie vzájomných súvislostí.

Presne tak. Vďaka technológiám dokážeme nájsť fakty veľmi rýchlo, ale oveľa dôležitejšie je vedieť s tými informáciami pracovať tak, aby sa zvýšila nielen kvalita nášho života, ale aj miera našej spokojnosti.

To druhé sa v modernej dobe nedeje, preto tu máme preukázateľný nárast depresií a úzkostí v porovnaní s predchádzajúcou generáciou.

V súčasnej modernej spoločnosti človek denne pracuje s množstvom informácií a mnohí sa aj v súvislosti s učením sťažujú na slabú pamäť. Existuje vôbec? Ak áno, akými procesmi ju možno stimulovať?

Naša pamäť najviac súvisí s intelektom a ten zase s výukou. Preto je preukázateľné, že ľudia s vysokoškolským vzdelaním, ktorí používajú viac častí mozgu, majú menší sklon k strate pamäti aj demencii.

Rovnako dobre sú na tom aj ďalší ľudia, ktorí využívajú viacero častí mozgu, napríklad muzikanti.

Aby človek predišiel slabej pamäti, resp. jej strate, je dôležité nezostávať v stereotype, mať viac záujmov a venovať sa viacerým veciam.

Druhým krokom je čo najviac sa k týmto záujmom vracať, pretože pamäť vyžaduje neustále obnovovanie a údržbu. Je veľmi pohodlné nerobiť nič. Ak ale budeme mozog pravidelne cvičiť, rovnako ako keď cvičíme iné svaly ľudského tela, naša pamäť bude dobrá.

Tretím krokom je zdravý životný štýl. Ľuďom, ktorí žijú nezdravo, majú problém s alkoholom, vysoký krvný tlak alebo nekontrolovanú cukrovku, pamäť nebude nikdy slúžiť tak dobre.

V súvislosti s udržiavaním pamäti často používate pojem mentálna pestrosť. Čo všetko si pod ňou možno predstaviť?

U každého človeka je to trošku iné. Každý by mal ale robiť niečo, čo ho ideálne baví a odlišuje sa od toho, čo robí bežne.

Ak chcete budovať mentálnu pestrosť, nie v prvom rade spokojnosť, najlepšie je nájsť si niečo, čo vás zároveň uspokojuje. Tak vzniká krásny moment, v rámci ktorého sa buduje nielen pestrosť, ale aj spokojnosť.

Mnohé súčasné profesie vyžadujú kreativitu. Je človeku daná, alebo možno posilniť aj tú?

Dá sa budovať rovnakým spôsobom ako mentálna pestrosť. Tu by som však rád poukázal na to, že kreativita vychádza z imaginácie a imaginácia vždy vychádza iba z toho, čo je v našom mozgu.

V rámci kreativity siahame do pamäti a skúseností, aby sme vytvorili imagináciu.

Ak teda človek nemá mentálnu pestrosť, dobrú pamäť a mozog, ktorý dokáže reflektovať, nebude nikdy kreatívny novým spôsobom. Ani kombinácia množstva skúseností a moderného mozgu, ktorý je pripútaný na internet a sociálne siete nezaručuje úspech. Človek síce vie, kde veci nájsť, nevie však, čo s nimi ďalej robiť – môže síce vytvoriť napríklad nový program, ale bude to len variant variantu.

Na adresu sociálnych sietí sa vyjadrujete naozaj tvrdo. V čom vidíte ich hlavné riziká v porovnaní s ich prínosom?

Ich riziko vidím najmä v tom, že sociálne siete najviac ničia spoločenské a rodinné vzťahy a sú preukázateľne prepojené s nárastom depresií, úzkostí, prípadov týrania a samovrážd.

Priemerný človek pozerá do obrazovky 7 hodín, z toho väčšinu času hrá hru alebo je na sociálnych sieťach.

Tie predstavujú úplne umelý svet, kde má každý z nás možnosť zinscenovať umelé divadlo, ktoré si režíruje podľa neprirodzených sociologických pravidiel:

Vylúčime každého, koho názor sa nám nepáči, vzniknutú situáciu nekonfrontujeme a na druhej strane meriame naše hodnoty napríklad podľa počtu priateľov, ktorých na danej sieti máme, čo je totálna deformácia našej evolúciou danej intelektuálnej cesty.

Dosah sociálnych sietí ale nemusí byť len negatívny, mnohé so sebou prinášajú pozitívny prvok – prostredníctvom mnohých z nich sa dostávame k informáciám, vzdelávajú nás a mnohých v súčasnosti aj živia.

Sociálne siete so sebou nepriniesli nič iné než nárast informácií. Niektorí ľudia ich teda môžu využiť na zlepšenie zdravia, napríklad sa vďaka nim dozvedia o novej liečbe alebo zistia, že to, čo považovali za zdravé, zdravé nie je a vylúčia to.

Sociálne médiá so sebou prinášajú rýchlosť a pohodlnosť, ale nie nárast akýchkoľvek ľudských, humanitných, kultúrnych a intelektuálnych väzieb.

Aké je potom podľa vás riešenie súčasného stavu? Veľa pracovných procesov sa deje napríklad cez sociálne siete, čo značne urýchľuje komunikáciu i prácu.

Myslím si, že sme teraz na prvom a zároveň možno poslednom kľúčovom rázcestí v našej genéze. Z trasy, ktorú si ľudstvo budovalo 50 000 rokov, sme sa za posledné štvrťstoročie úplne odklonili.

Vznikol nový spôsob života a naše priority sa zmenili na pohodlie a rýchlosť. Zanikla jedna pevná pravda a namiesto toho sa pravda stala pohyblivou vecou, ktorá vzniká na základe lajkov alebo virality.

Riešením je, že si tento stav uvedomíme a nejakým spôsobom sa utlmí, alebo dokonca zanikne ako fenomén určitej doby, alebo že to bude pokračovať ďalej až do kolonizácie.

Budeme ako v mravenisku – ľudia budú myslieť len plocho, nebude dochádzať k žiadnemu prehĺbeniu a takto to bude pokračovať ďalej, buď do nášho zániku, alebo do nejakej krízy, ktorá zníži populáciu, napríklad globálne otepľovanie, vojna alebo nejaký nový vírus.

Vtedy si uvedomíme skutočné priority prežitia, resp. si ich resetujeme. Našou prioritou tak už nebude vlastniť najnovší iPhone alebo mať viac priateľov na sociálnych sieťach, ale prežiť a užiť si život. A aj na medziľudské vzťahy sa potom budeme pozerať prirodzenejšie.

Vyzdvihujete potrebu prirodzenej medziľudskej komunikácie, ako sa potom pozeráte na rôzne online vzdelávacie kurzy, vďaka ktorým si ľudia môžu osvojiť nové poznatky z pohodlia svojho domova? Mnohé organizuje aj Yale Univerzity, na ktorej pôsobíte.

Online vzdelávanie má tú nevýhodu, že je veľmi ploché. Chýba tam medziľudský kontakt, a ak sa vedie diskusia, tak prostredníctvom počítača.

Ak sa deje virtuálnym spôsobom, je určite lepšie, ak sa odohráva napríklad cez Skype a ľudia si môžu pozerať do očí a sú tam prítomné aj rôzne ľudské a citové faktory. Je to lepšie ako nič, ale rozhodne to nie je ono.

Jedným z fenoménov dnešnej doby je vysoké pracovné nasadenie a z neho sa odvíjajúci stres, na ktorí sa mnohí sťažujú. Aký vplyv má stres na náš mozog?

Stres sa prejavuje tak, že cítime depresiu a úzkosť, sme nespokojní a nepokojní.

Hlavným dôvodom nárastu stresu najmä v prípade mladých ľudí je to, že žijeme už druhú, resp. tretiu generáciu v blahu.

Sme rozmaznaní a nečelíme žiadnej skutočnej kríze, utápame sa v pohodlí a technológiách.

Faktory, ktoré tvoria skutočné šťastie, ako rodina a medziľudské vzťahy, vyžadujú odosobniť sa od toho, že budeme kontrolovať e-mail 50-krát denne, čo je bežný počet, ale namiesto toho budeme spolu 50-krát denne hovoriť. A tým sa stres aj prípadná depresia zase zníži.

Preto aj naši rodičia, ktorí museli čeliť 2. svetovej vojne či komunizmu, na tom boli preukázateľne lepšie a boli šťastnejší, než sme my, a my sme zase šťastnejší ako naše deti, čo sa musí zmeniť.

Bežne hovoríme, že potrebujeme na chvíľku vypnúť, akoby sme chceli vypnúť mozog. Aká forma vypnutia, resp. oddychu, je pre mozog najprirodzenejšia?

Tu sa opäť vrátim k technológiám, ktoré so sebou prinášajú veľký tlak – chceme všetko a hneď. Mozog anatomicky tvoria trasy, v rámci ktorých buď spí, alebo odpočíva.

Použijem príklad. V rámci jednej štúdie mali zúčastnení splniť určitú úlohu. Skôr, ako sa do nej pustili, rozdelili ich na dve skupiny – jedna sa šla na hodinu prejsť do lesa a druhá do rušného centra mesta.

Keď sa potom pustili do úlohy, všetci z prvej skupiny ju urobili lepšie a dokonca aj rýchlejšie ako tí z druhej, pretože ich mozog si počas tej hodiny oddýchol. O ničom nemusel premýšľať, bol medzi zeleňou, relaxoval, a tak sa pripravil na plnenie úlohy.

A akým spôsobom vypínate mozog vy? Čo je pre vás to najpríjemnejšie?

Mozog vypínam každý deň po skončení práce, nech je to kedykoľvek.

Podľa toho, kde sa práve nachádzam, sa posadím na verandu, balkón alebo lavičku v prírode, minimálne polhodinu sa pozerám pred seba, zvyčajne na západ slnka, a nepremýšľam o ničom, iba tak sedím.

Dá sa nemyslieť na nič?

Samozrejme, z neurologického pohľadu sa to nedá. Nechám skrátka mozog blúdiť. (úsmev)

Martin Jan Stránský

Český lekár, vysokoškolský pedagóg, vydavateľ a politik. Narodil sa v New Yorku. Pôsobí ako odborný asistent v odbore neurológia na Yale School of Medicine. Je riaditeľom Polikliniky na Národní v Prahe. Založil Kanceláriu Ombudsmana pre zdravie, ktorá v Českej republike poskytuje poradenstvo v oblasti zdravotníckeho práva.