Majitelia penziónu: „Na úspech stačí zdravý sedliacky rozum, slušnosť a základná úcta k zákazníkom.“

Rodina Hríbikovcov už 30 rokov prevádzkuje Penzión u Hanky v Telgárte. Prečítajte si, ako to robia, že majú takmer stále plno a väčšinu ich hostí dlhodobo tvoria zahraniční turisti.

Manželia Hanka a Ľubomír Hríbikovci popri prevádzkovaní rodinného penziónu s reštauráciou vychovali päť detí. Dcéra Dorota sa po stáži v reštaurácii s dvoma michelinskými hviezdami vrátila domov a posilnila rodinný tím. Rozprávali sme sa s nimi o tom, ako pred 30 rokmi začínali, akými hodnotami sa dodnes riadia v podnikaní a čo stojí za ich úspechom.

V seriáli O2 pre biznis vám Oto Kóňa predstavuje inšpiratívnych a férových podnikateľov z celého Slovenska z rozličných oblastí biznisu. Oto podnikal v gastronómii (Regal Burger, NYC Corner) a momentálne sa venuje podpore a konzultáciám pre malých podnikateľov.

Začnime od úplného začiatku. Ako vlastne vznikol nápad prevádzkovať penzión?

Hanka: Už na vysokej škole sme mali s manželom sen prevádzkovať spoločný podnik.

Vlastnili sme rozostavaný starý dom, ktorý sme si chystali na bývanie. Dom bol veľký, pretože sme mali už štyri deti. Od začiatku sme rátali s tým, že prenajmeme niekoľko izieb na bývanie turistom – to bolo povolené a celkom bežné už pár rokov pred nežnou revolúciou.

Až po prevrate sa nám však naozaj otvorili možnosti podnikať. Hneď, ako to bolo možné, sme si v dome otvorili rodinný penzión s malou reštauráciou a splnili si sen.

Mali ste už predtým skúsenosti s fungovaním takejto prevádzky?

Hanka: Muž (Ľubomír) navštívil na krátky čas Nemecko a Belgicko, kde získal celkom jasnú predstavu, ako má penzión fungovať. Ja som pracovala v hoteli Telgárt, bola som pripravená zo školy aj z praxe. Mala som v mužovi oporu a boli sme presvedčení, že na to máme.

Ako teda vyzeral Penzión u Hanky vo svojej pôvodnej podobe?

Ľubomír: V začiatkoch mal náš penzión štyri izby. Všetky mali spoločnú kúpeľňu a WC, čo bolo v tom čase bežným štandardom. Zariadili sme kuchyňu a maličkú reštauráciu so 16 miestami. Rýchlo sa ukázala ako veľmi užitočná, pretože široko-ďaleko nebolo nič podobné v ponuke. Reštaurácia nám v mnohom uľahčila podnikanie, lebo cez dobré jedlo sme získavali aj hostí do izieb.

Keďže sme otvorili hneď po revolúcii, už medzi prvými hosťami sme mali ľudí zo západnej Európy. Boli zvedaví a hladní po spoznávaní našej krajiny. Zrazu mohli na Slovensko cestovať a vidieť, čo sa za železnou oponou po celý čas skrývalo.

V tých časoch boli informácie cennejšie ako dobré jedlo a spanie. Hotely na to neboli pripravené, v podnikoch sa neposkytovali informácie o spoločnosti. Keďže som ovládal jazyky, vedeli sme týchto ľudí nielen pohostiť, ale im aj vyhovieť po tejto stránke. Vďaka našej komunikatívnosti sa často stalo, že sa hostia zastavili na obed a zostali 10 dní.

Základom však je, samozrejme, dobré jedlo a spanie. Od začiatku sme varili z lokálnych surovín a snažili sme sa hosťom dať na tanier to, čo sme jedli aj my sami. Už prví zahraniční hostia nám povedali, že by bolo dobré, aby každá izba mala vlastnú kúpeľňu a záchod. Dali sme na ich radu a postupne sme všetky izby zrekonštruovali.

S mnohými z našich prvých hostí sme sa časom zblížili do takej miery, že nás navštevujú pravidelne dodnes.

Ako vnímate tieto hlboké vzťahy so svojimi hosťami? Čo ich vedie k tomu, aby sa vracali a trávili svoju dovolenku rok čo rok v malej slovenskej dedinke?

Hanka: Myslím si, že veľkú rolu hrá náš prístup. Hostia vedia, že im zabezpečíme čokoľvek, čo budú potrebovať. Naše služby sa nemenia – stále dávame ľuďom iba to najlepšie a robíme to zo srdca – to je naša pridaná hodnota. Nevieme inak. Sme tak vychovaní a zvyknutí z domu. Vždy sa snažíme dať maximum – či už do varenia, upratovania, alebo vzťahov. Snažíme sa hosťom spríjemniť pobyt, ako sa len dá, a občas ich prekvapiť malou oslavou alebo živou hudbou.

„Naše služby sa nemenia – stále dávame ľuďom iba to najlepšie a robíme to zo srdca – to je naša pridaná hodnota. Nevieme inak. Sme tak vychovaní a zvyknutí z domu.“

Ľubomír: Nedá sa povedať, že sme jediným faktorom, pre ktorý k nám ľudia prichádzajú. V okolí Telgártu je nádherná príroda, ležíme na rozhraní troch národných parkov. Navyše je na dosah dobre fungujúce lyžiarske stredisko.

Dodnes k nám hostia prichádzajú z celého sveta, najmä zo západnej Európy, ale aj Američania, Austrálčania, Izraelčania… A postupne pribúdajú aj domáci. Kým na začiatku sme mali len 10 % slovenských hostí, dnes už ich je tretina.

Dostal som na váš penzión množstvo odporúčaní od ľudí z rôznych oblastí. Z čoho pramení váš úspech?

Ľubomír: Mnohí sa nás pýtajú na úspech. Prídu a pýtajú sa: „Ľubo, povedz našej výprave, ako si ty mohol dosiahnuť taký veľký úspech?“ Ak sa to niekomu javí ako úspech, je to fajn, no pre mňa je to len výsledok obyčajnej každodennej práce. Keď robíte svoju prácu normálne, stačí vám na úspech zdravý sedliacky rozum, slušnosť a základná úcta k zákazníkom.

6 podnikateľských tipov od majiteľov Penziónu u Hanky na úspech v hotelierskom biznise. Chcem vedieť viac

Zakladáte si na tom, že ste rodinný penzión. Pracujú v ňom všetci členovia rodiny? Ako máte podelené úlohy a kto za čo zodpovedá?

Ľubomír: Ako rodina máme 40 hektárov pôdy. Z toho vychádzame. O pôdu a zvieratá, ktoré na nej žijú – kravy, ovce, kozy, prasiatka, sliepky, mačka Valéria a na ozdobu zajačiky -, sa treba postarať. To robia naši dvaja synovia.

Priamo v penzióne pracujeme traja – ja, manželka a naša dcéra Dorotka. Máme dve zamestnankyne – chyžnú a kuchárku. Navzájom sa dopĺňame a každý robí, čo treba.

Dorotka pracuje na rezerváciách, na marketingu, spolu s Hankou rozhoduje o jedálnom lístku a pripravuje dezerty. Hanku nájdete všade, kde práve treba niečo urobiť. Mojou doménou sú technické veci a zastúpim aj funkciu údržbára. Popri tom sa starám aj o financie.

Penzión vediete so svojou dcérou – je to dvojgeneračný biznis. V čom sa dopĺňate a v čom je niekedy produktívny konflikt?

Ľubomír: Na prevádzke penziónu sa vždy zúčastňovala celá naša rodina. Dcéra Dorotka sa naplno pridala k biznisu pred dvoma rokmi. Hodnotím to ako veľmi pozitívnu vec. Bez ohľadu na skúsenosti mladí prinášajú nové myslenie. Odporúčal by som každému, kto má možnosť prijať do svojho biznisu mladých ľudí, nech sa tomu nikdy nebráni.

Hanka: Je veľmi pohodlné chodiť v starých koľajach a my sme si tiež zvykli. Mne nikto nikdy neprotirečil. Zrazu nám dcéra začala diktovať. Na začiatku som sa aj bránila, ale potom som prišla na to, že treba prizvať mladých ľudí ku kormidlu.

„Bez ohľadu na skúsenosti mladí prinášajú nové myslenie. Odporúčal by som každému, kto má možnosť prijať do svojho biznisu mladých ľudí, nech sa tomu nikdy nebráni.“

Dorota: Ja som predtým pracovala v reštaurácii s dvoma michelinskými hviezdami. Mala som naivnú predstavu, že keď prídem domov, úplne zmením koncept nášho penziónu. To sa, samozrejme, nepodarilo, pretože na zmenu som nebola pripravená ani ja, ani naši stáli hostia a rodičia už vôbec nie.

Uvedomila som si, že to, čo robili rodičia doteraz – ponúkali dobré potraviny z dobrých surovín a dobré ubytovanie -, robili skvele. Potrebujeme iba maličké zmeny, ktoré sa nám darí postupne robiť.

Popri iných veciach je váš penzión známy tým, že v kuchyni sa spoliehate na lokálne sezónne suroviny. Kedy ste s tým začali a prečo?

Hanka: Každý deň pečieme vlastný chlieb. Kupujeme pšenicu aj raž a na mieste si ich melieme a miešame. Prácu za chlebíkom neocení každý hosť, ale my vieme, že sme ponúkli to najlepšie.

Odkedy sme otvorili penzión, varíme v lete domáce džemy. Kupujeme len kvalitné zrelé ovocie. Keď sme začínali, dostali sme od obchodnej inšpekcie 10 000 korún pokutu za to, že sme hosťom servírovali džem, ktorý nebol priemyselne zabalený. Našťastie sa podmienky postupne menia.

Mnoho našich surovín má pôvod v Telgárte. Máme vlastnú záhradu a pozemok, na ktorom chováme zvieratá. Huby, čučoriedky a bylinky pochádzajú z lesa, ktorý obklopuje penzión.

Ovplyvňuje to nejakým spôsobom aj skladbu vášho jedálneho lístka?

Dorota: Preferujeme vegetariánsku a sezónnu stravu, snažíme sa preto dávať takéto jedlá do popredia.

Kedysi sme mali sme klasický „slovenský“ jedálny lístok, v ktorom bolo množstvo jedál na objednávku. Nedávno sme zmenili koncept a na jedálnom lístku nájdu hostia každý večer len tri jedlá.

Sústreďujeme sa na to, aby každý, kto k nám príde, dostal plnohodnotnú porciu. Možno nie takú, akú očakával, ale s akou bude spokojný, aj keď o tom ešte nevie dopredu.

„Nám sa nedá napísať na dvere, že teraz neprijímame hostí. Keď chcete byť v tomto biznise, musíte sa tomu odovzdať naplno, 365 dní v roku. Inak to nejde.“

Spočiatku sme mali obavy z reakcie našich dlhoročných hostí. Vždy boli zvyknutí vybrať si, na čo práve mali chuť. My sme im odrazu začali hovoriť, že dnes máme len toto – zajtra možno bude to, čo ste chceli, nechajte sa prekvapiť. V konečnom dôsledku boli všetci spokojní a možno sa im u nás začalo ešte viac páčiť.

To je povzbudením aj pre ostatných podnikateľov, že sa netreba báť zmien. V roku 2020 oslávite 30 rokov fungovania. Určite ste si prešli aj ťažkými obdobiami. Ktoré bolo najhoršie?

Hanka: V roku 1997 k nám prestali chodiť cudzinci. Turistický ruch sa utlmil, ocitli sme sa v medzinárodnej izolácii. Na Slovensku prekvitala mafia a politici robili veľmi zlé rozhodnutia. Tým, že sme vedeli robiť aj niečo iné, toto obdobie sme prežili. Našťastie, všetko sa časom obrátilo na dobre.

Chcete si podávanie daňového priznania maximálne zjednodušiť a ešte aj ušetriť na daniach? Ako využiť všetky možnosti sa dočítate v našom daňovom sprievodcovi. Chcem vedieť viac

Hoteliersky biznis je sezónny. sú vaše hlavné sezóny, kedy chodí najviac hostí a kedy cítite, že je to najlepšie?

Hanka: My máme hostí prakticky počas celého roka. Silné sú Vianoce, potom je trošku pauza a od konca januára bývame plní až do polovice marca. Potom je Veľká noc a májové sviatky, to máme vždy vypredané. No a od mája sa nezastavíme až do prvého novembra.

Musí to byť celkom náročné, keď najviac pracujete v čase, keď ostatní ľudia oddychujú. Dokážete si oddýchnuť popri tom, ako sa staráte o relax ostatných?

Ľubomír: Nie je to ľahké. Minulý rok sme od 15. mája do 10. septembra nemali jediný voľný deň. Nám sa nedá napísať na dvere, že teraz neprijímame hostí. Keď chcete byť v tomto biznise, musíte sa tomu odovzdať naplno, 365 dní v roku. Inak to nejde.

Hanka: Oddych je vec pohľadu. Ak si človek dokáže oddýchnuť vo svojej mysli, vtedy, keď si ostatní myslia, že ani neoddychuje, vie to veľmi pomôcť. Keď sa pozriem z okna, každý deň je inak nádherný. Ak sa človek dokáže zo svojho podniku pozrieť takto von a uvedomiť si, aký je okolo neho pokoj, oddýchne si, aj keď je penzión práve plný hostí.

Ľubomír: Pre mňa je práca formou oddychu. Nedokážem ísť na dovolenku a len tak tam nič nerobiť. Ak by práca v penzióne nebola pre nás zároveň aj oddychom, nedokázali by sme ju robiť.


Hríbikovci potrebujú byť neustále v kontakte a online. Nielen v rámci širokej rodiny, ale aj pri komunikácii s hosťami. Spotrebujú tak veľké množstvo dát na aplikácie, ktoré im to umožňujú. Podobne ako oni, aj vy môžete využívať služby O2 pre podnikateľov. Zlatý O2 SMART paušál vám ponúka okrem neobmedzených volaní, SMS a MMS aj množstvo dát a predplatné aplikácií, ktoré si môžete variabilne vybrať tak, aby maximálne uľahčili váš biznis.

Penzión u Hanky

Obľúbený telgártsky penzión založili Hanka a Ľubomír Hríbikovci pred 30 rokmi. V kuchyni sa od začiatku spoliehajú na domáce suroviny, z hľadiska služieb na ľudský prístup a snahu dať hosťom pocit domova. Napriek ťažšiemu obdobiu koncom 90. rokov sa im podarilo prežiť a udržať si hostí z celého sveta, ktorí dodnes tvoria väčšinu ich klientely. Pred 2 rokmi doplnila rodinný tím dcéra Dorota, ktorá tu využíva svoje skúsenosti získané v reštaurácii ocenenej dvoma michelinskými hviezdami.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Koordinátorka Novinárskej ceny: Poctivý autor sa pod článok vždy podpíše, konšpirátor nie

Novinári budú vždy obľúbeným cieľom konšpirácií, hovorí Miroslava Širotníková, ktorá pracovala aj pre New York Times.

Na Slovensku rastie vplyv konšpiračných médií a viac ako polovica ľudí si myslí, že novinárov riadi niekto v pozadí. Ako lepšie pochopiť prácu novinárov a začať im veriť? Porozprávali sme sa s Miroslavou Širotníkovou, ktorá ako novinárka na voľnej nohe pracovala pre svetové médiá a dnes koordinuje aktivity Novinárskej cenyFondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktorý dlhodobo podporuje aj spoločnosť O2.

V rozhovore sa ďalej dočítate:

  • s akými predsudkami sa novinári stretávajú najčastejšie,
  • ako prácu novinárov u nás ovplyvnila vražda Jána Kuciaka,
  • prečo je mediálna výchova dôležitá,
  • aké trendy možno vnímať v súčasnej žurnalistike.

Čítajte aj: Korupčné kauzy pomáhajú odhaliť všetci, ktorí si predplácajú médiá, hovorí publicista a aktivista Goda

Stretávaš sa s predsudkami, keď ľuďom povieš, že si novinárka?

Väčšinou si vypočujem, že si nevedia predstaviť, ako moja práca vyzerá. Často si myslia, že novinári a novinárky pracujú doma z Bratislavy, od počítača a nevedia nič o vonkajšom svete.

Stretávam sa aj s množstvom reakcií, ktoré poznáme zo sociálnych sietí, podľa ktorých sú novinári platení „tajnými silami“, že sú zahraničnými agentmi, že im niekto diktuje, čo majú písať, že sa do ničoho nerozumejú a zverejnia čokoľvek, čo im niekto pošle.

Práca novinárov je neustále na očiach. Prečo im však veľká časť verejnosti nedôveruje? 

Myslím si, že najmä preto, lebo píšu o veciach, ktoré sa nie všetkým páčia. Pozerajú sa mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Novinári a novinárky sú okrem toho obľúbeným cieľom konšpirácií. Treba si však uvedomiť, že robia svoju prácu nezávisle od toho, kto si čo myslí. Opierajú sa o fakty a vedu a hľadajú pravdu, nech je kdekoľvek, nedajú sa zahnať do kúta ani sa zastrašiť.

Pracovala si ako novinárka na voľnej nohe, ako vznikali tvoje články? 

Keďže som ako freelancer nemala zázemie stálej redakcie, pracovala som z domu, podobne ako teraz veľa ľudí počas pandémie. Za každou témou som však vždy vycestovala „do terénu“ a za odborníkmi, ktorí k nej mali čo povedať, či už som písala o extrémizme, alebo o ekonomike.

Novinári sa pozerajú mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Keď som pripravovala článok o segregácii rómskych detí v školách, išla som sa pozrieť do škôl v rómskych osadách na východe Slovenska, keď som písala o krajnej pravici, vyhľadala som si ich predvolebný míting a vycestovala za nimi, prípadne išla hľadať ich podporovateľov v obciach, kde majú tradične najväčšiu podporu.

Niektoré dni som strávila rešeršom štúdií a materiálov pri počítači, iné pri rozhovoroch s expertmi z univerzít, potom som zas 3-4 dni cestovala za príbehom do regiónov a rozprávala sa s bežnými ľuďmi na ulici, s miestnymi politikmi či s aktivistami.

Mix tohto všetkého potom skončil v konečnom článku. A či už som reportáž pripravovala sama, alebo s kolegom z amerických, britských alebo holandských novín, vždy sme na nej pracovali priamo na mieste, nie na diaľku.

Spomínaš si na nejaký článok, ktorým si ovplyvnila veľa ľudí?

Mala som asi len jeden, ktorý sa skutočne dostal do politického diskurzu, hoci úplnou náhodou. Pred rokmi sme s kolegom Rickom Lymanom pripravovali článok pre New York Times o Spišskom Hrhove. Páčil sa mi príbeh obce, ktorej sa úspešne podarilo integrovať rómsku komunitu, a chcela som ho dostať do sveta, aby bol inšpiráciou.

Tento text vyšiel aj na titulnej strane novín. Niekedy v tom čase mal bývalý prezident Andrej Kiska počas zasadania OSN v New York stretnutie s finančníkom Georgeom Sorosom. O návšteve písal Kiska na Facebooku a spomenul, že na titulke New York Times vyšiel článok o Slovensku a že sa o tom so Sorosom rozprávali, pretože ho zaujímajú vylúčené komunity.

O niekoľko mesiacov na Slovensku prebehli protesty Za slušné Slovensko a v jednej z prvých reakcií predseda vtedy najsilnejšej politickej strany spomenul stretnutie v New Yorku a postavil na tom konšpiráciu, že zhromaždenia sú riadené zo zahraničia. Vtedy som sa veľmi smiala, že som to so svojím textom dotiahla ďaleko.

Samozrejme, na celej konšpirácii nebolo nič pravdivé, náš článok opisoval príbeh, ktorý bol už vtedy na Slovensku známy, takže nešlo o nič prevratné, a ocitol sa v tom náhodou. Prezidenta ani protesty, samozrejme, nikto zo zahraničia neriadil.

Po smrti Jána a Martiny sa práca novinárov ešte viac dostala do verejnej debaty. Zmenilo sa vnímanie verejnosti?

Bezprostredne po vražde asi áno a veľká časť spoločnosti pochopila, ako naša práca vyzerá a že novinári a novinárky môžu byť pre svoju prácu aj vo fyzickom ohrození.

Podpora verejnosti mne a kolegom dodávala energiu v časoch, keď sme sa možno aj báli alebo sme boli demotivovaní. Postupne sa však vraciame k pôvodnému stavu a nedôvere, ktorú cítiť najviac na sociálnych sieťach.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Novinári a novinárky sú prenasledovaní v mnohých krajinách. Tým, že pôsobíš medzinárodne, poznáš niekoho, kto sa ocitol pre svoju prácu v ohrození života?

Nedávno som sa dozvedela, že kolegyňa Emilie van Outeren z holandských novín NRC písala o protestoch proti bieloruskej vláde a po zásahu projektilom skončila v nemocnici. Bola na operácii a dlho sa zotavovala. Nedala sa však zastrašiť a už znova pracuje.

Zrejme si uvedomila, do akých nebezpečných situácií sa dostávajú bežní ľudia, keď sa niečo také vážne stalo jej, a je dôležité zastať sa ich.

Z New York Times som zase poznala viacerých vojnových reportérov, ktorí boli v Iraku a v Afganistane a priniesli si odtiaľ hrozné skúsenosti. Tu na Slovensku je najhorší prípad Jána Kuciaka, svoje si zažili aj viacerí novinári a novinárky v 90. rokoch.

V súčasnosti sa obávame, ako na novinárov budú reagovať fanúšikovia extrémnej pravice, ktorých nenávistné výroky čítame na sociálnych sieťach. Dúfam však, že už žiadne násilie nezažijeme.

Ako tvoji kolegovia v zahraničí reagovali na správu o smrti slovenského novinára? 

V ten deň sa mi ozývali kolegovia zo všetkých novín, z agentúr a televízií, s ktorými som kedy spolupracovala. Hneď ráno som písala editorom New York Times a vysvetlila im, čo sa stalo. Najprv nikto z nás nechcel veriť, že by smrť mohla súvisieť s jeho prácou.

Aj ja som si hovorila, že sme na Slovensku, v Európskej únii a hádam sa nikto nepokúsil o úkladnú vraždu. Ešte v ten deň však na udalosť reagoval policajný prezident, ktorý ju spojil s novinárčinou a odvtedy sme mali všetci jasno. Na prvé zhromaždenie Za slušné Slovensko prišiel aj môj kolega z Varšavy a snažil sa chodiť na všetky protesty so mnou. Bola to veľká vec aj vo svetovom meradle, žiaľ.

Na Slovensku v posledných rokoch rastie vplyv konšpiračných médií. Ako si to vysvetľuješ? 

Vplyv konšpiračných médií súvisí s vysokou mierou nedôvery v inštitúcie. Ľudia potom neveria pravde ani faktom, a to u nich podporuje pocit, že sa nedá veriť nikomu. Na tom stavajú dezinformačné kampane. Hovoria, že svet ovládajú tajné skupiny, že nikto nejde protestovať z vlastnej vôle, že médiá niekto ovláda z pozadia.

Slovensko má v regióne výnimočné postavenie, v nedávnom prieskume organizácie Globsec sa ukázalo, že až takmer 60 % spoločnosti sa prikláňa ku konšpiráciám. Myslím si, že ich rozšíreniu výrazne pomohlo nastavenie sociálnych sietí, u nás hlavne Facebook.

Prečítajte si: Ako rozpoznať hoax? Základom je overiť si, či už o tom nepísali inde

Ako sa v tom dá zorientovať? Ako odlíšiť kvalitné médiá a poctivých novinárov od konšpirátorov?

V prvom rade treba hľadať zdroj informácií a zamyslieť sa, kto mi čo hovorí a prečo. Ak sa napríklad hovorí o koronavíruse, pozrime sa, či sa vyjadruje virológ, ktorý má za sebou odbornú skúsenosť, stavbár či zubár. Hoci je aj zubár lekár, neznamená to, že je odborník na vírusy.

Pri štandardných médiách si tiež vieme ľahko zistiť, kto v nich pracuje. Čím má médium známejšie meno, tým je väčšia istota, že ponúka overené informácie a dá sa na ne spoľahnúť.

Skúste si o novinách nájsť základné údaje, pozrieť si, kto ich vedie, kto ich sponzoruje, ako sú financované.

Používa médium priveľa anonymných zdrojov? Novinári nemajú problém podpísať sa pod svoje články, dezinformačná scéna však robí opak. Aj keď tradičné noviny nezverejnia meno zdroja, aspoň uvedú, že ho poznajú. Tradičné médiá sa skrátka snažia čo najmenej skrývať.

Veľa sa hovorí o financovaní médií. Mala si niekedy pochybnosť o článku kvôli vlastníkom novín, v ktorých vyšiel?

Keď som niekedy mala pochybnosti, stalo sa mi to pri médiách preukázateľne vlastnených finančnými skupinami. Na Slovensku je to veľký problém, ktorý ovplyvňuje kvalitu a slobodu médií. Na druhej strane, aspoň o vlastníkoch vieme, a môžeme si pri každom článku spraviť názor.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Oddelili sme tradičné médiá od konšpiračných. Kam zaradiť bulvár, ktorý tiež často pracuje s neoverenými informáciami? 

Bulvár vnímam ako samostatnú kategóriu, ktorá slúži skôr na pobavenie než na získanie serióznych informácií. Snaží sa šokovať, píše o celebritách a medzitým prináša aj správy o politike. Ak však chcete čítať o spoločnosti alebo o zahraničnej politike, odporúčam kvalitnejšie zdroje. Na druhej strane bulvár je stále o niečo lepší zdroj informácií než konšpiračné médiá.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Zastrešuješ aktivity Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky. Prečo takýto fond u nás potrebujeme?

Fond vznikol v roku 2018 ako reakcia na vraždu Jána a Martiny s cieľom poskytnúť novinárom a novinárkam podporu. Hoci má každá redakcia vlastný biznis model, nie vždy dokáže zaplatiť dlhodobejšiu investigatívnu prácu.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Ak chcú novinári robiť na zložitejších témach, ktoré si vyžadujú viac času, často si musia znížiť úväzok, prípadne to robia na úkor voľného času a nemajú prostriedky napríklad na cestovanie, hlbšie analýzy. Redakcie v tomto smere nie sú bohaté a v týchto situáciách môžu pomôcť naše granty.

Fond je zároveň podprogramom Novinárskej ceny, ktorou chceme vyslať signál, že u nás vzniká veľa kvalitnej žurnalistiky a že novinárom a novinárkam sa dá veriť.

Aktuálne prebieha hodnotenie súťažných príspevkov v rámci Novinárskej ceny, kde si tento rok aj v porote. Dajú sa z nich vyčítať nejaké trendy v súčasnej žurnalistike? 

V Novinárskej cene síce pôsobím prvý rok, ale nejaké trendy som si všimla. Napríklad, že kvalitná žurnalistika nevymrela a na Slovensku je veľa dobrého, čo čítať, čo vidieť, čo počúvať.

Novinári a novinárky tiež využívajú nové prostriedky, ako informácie podať, rozvíjajú dátovú žurnalistiku, k článkom prikladajú videá, podcasty, zvukové stopy, mapy či grafy. V redakciách sa presadzujú čoraz mladší autori, rastie nám silná nová generácia. Ukazuje sa, že podcastová scéna je u nás veľmi bohatá, že ideme s dobou a inšpirujeme sa vo svete.


Tento článok vznikol pri príležitosti Svetového dňa slobody tlače, ktorý si pripomíname 3. mája. Spoločnosti O2 záleží na slobode slova, preto prostredníctvom Férovej Nadácie O2 dlhodobo podporuje aktivity Fondu investigatívnej žurnalistiky a jeho prínos pri otváraní dôležitých tém. 

Miroslava Širotníková

Je novinárka a koordinátorka Novinárskej ceny a jej podprogramu Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktoré patria k aktivitám Nadácie otvorenej spoločnosti. Pochádza z Trebišova, študovala žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Približne 10 rokov pôsobila na voľnej nohe a o Slovensku písala pre svetové médiá, ako sú New York Times, Balkan Insight, Channel 4 či Financial Times, spolupracovala aj so slovenskou tlačovou agentúrou SITA. 


Skladačka, novinka s AI vychytávkami aj obrovský tablet. Vybrali sme 5 zariadení, na ktorých displej je radosť sa pozerať

Čítaj viac

Hudobník a spisovateľ Braňo Jobus: Dospelosť ma nezomlela, v mojich knižkách pre deti si stále žmýkam srdce

Čítaj viac

Šetrenie nám dáva slobodu aj priestor zlyhať. Simona a Gréta vedú projekt o peniazoch a poradia, ako si nastaviť vlastnú finančnú rovnováhu

Čítaj viac