Príbehy

8 dôvodov, prečo nás smartfóny tak priťahujú

Nie každý dokáže mať svoj vzťah k technológiám pod kontrolou. Zistite, prečo to je tak.

Autor Catherine Price

Redakčne upravili Katarína Bartoňová, Natália Žáková

Foto Shutterstock

Sara Remington

Dátum16. 10. 2020

S telefónom v ruke, prezerajúc aktuality a novinky zo života našich blízkych či známych tvárí, trávia mnohí z nás dlhé hodiny. Premýšľali ste niekedy nad tým, prečo máme nutkanie neustále siahať po mobile? Prečítajte si úryvok z knižky americkej novinárky Catherine Price Ako sa rozísť so svojím telefónom, v ktorej sa venuje práve tomu, prečo nás smartfóny tak priťahujú.

V knižke okrem iného nájdete aj 30-dňový plán, ako si svojím telefónom nastaviť zdravší vzťah. Ak vás táto téma zaujíma, môžete sa zapojiť do našej súťaže o dva výtlačky.

„Z času na čas sa objaví revolučný produkt, ktorý zmení všetko,“ povedal Steve Jobs pri predstavovaní prvého iPhone v roku 2007. Pravda je, že iPhone sa nezjavil len tak sám, ale za jeho existenciou a neskoršími vylepšeniami sú premyslené snahy dizajnérov o zvýšenie tzv. zaangažovanosti používateľov, čiže o to, aby si zabezpečili ich opakovanú pozornosť a ochotu smartfón stále používať.

K svojej práci využívajú dostupné poznatky o fungovaní mozgu aj o našich evolučne podmienených preferenciách.

Väčšina týchto techník je založená na chemickej látke vznikajúcej v mozgu – dopamíne a na poznaní, ktoré situácie spúšťajú jeho uvoľňovanie v mozgu. Dopamín plní veľa rôznych funkcií, ale pre potreby pochopenia, ako ovplyvňuje naše konanie, je dôležité vedieť aspoň jednu vec. Dopamín v mozgu aktivuje receptory, ktoré sú spojené s pocitom potešenia.

Učí nás tak spojiť si určité správanie s odmenou (predstavte si potkana, ktorý dostane jedlo po každom stlačení páčky). Spôsobuje, že sa cítime vzrušene a nám sa ten pocit páči. Preto sa snažíme opakovane využiť každú príležitosť, ktorá spúšťa uvoľňovanie dopamínu.

Ale to nie je všetko. Ak nejaký zážitok neustále spúšťa uvoľňovanie dopamínu, náš mozog si to zapamätá a časom začne uvoľňovať dopamín už len pri spomienke na ten zážitok.

Ak sa náš mozog naučí, že skontrolovanie telefónu zvyčajne prinesie odmenu napríklad vo forme novej informácie alebo lajku na náš post na sociálnej sieti, zakrátko začne uvoľňovať dopamín pri každej spomienke na telefón.

Zaujímavé je, že „odmeny“ môžu byť pozitívne aj negatívne. Niekedy siahneme po telefóne v nádeji, že na nás čaká niečo dobré. No rovnako často to robíme, aby sme unikli niečomu nepríjemnému, nude či nepokoju. Nezáleží na dôvode. Keď sa mozog naučí spojiť si kontrolovanie telefónu s prijímaním odmeny, budeme ho chcieť vziať do ruky znovu a znovu. Začneme pripomínať laboratórneho potkana, neprestajne stláčajúceho páčku, aby dostal jedlo.

Čo všetko ovplyvňuje, že bez telefónu v ruke dnes takmer nedokážeme fungovať

Milujeme novinky

Poznáte ten opojný pocit na začiatku romantického vzťahu, keď túžite tráviť čas so svojím partnerom? Aj za to môže dopamín, lebo sa uvoľňuje zakaždým, keď prežívame niečo nové.

Novota však časom zovšednie a množstvo uvoľneného dopamínu sa zníži. Môže nastúpiť ďalšia fáza vzťahu, tzv. koniec medových týždňov, počas ktorej sa páry často rozchádzajú. No nikdy sa nedostaneme do stavu, aby sme čo i len pomýšľali na „rozchod“ so smartfónom (a jeho aplikáciami), pretože tie sú navrhnuté tak, aby nám poskytovali neustálu novotu a zmenu, čo má za následok neustále uvoľňovanie dopamínu.

Cítite sa unudene či znepokojene? Skontrolujte si emaily vo svojej pošte. Žiadne nové správy? Skontrolujte sociálne siete. Stále nespokojní? Skontrolujte si účet na inej sociálnej sieti. A potom na ďalšej. Olajkujte zopár príspevkov. Začnite sledovať nových ľudí. Skontrolujte, či oni začali sledovať vás. Opäť skontrolujte svoje emaily, len tak pre istotu.

Takto možno ľahko stráviť na telefóne celé hodiny bez použitia tej istej aplikácie dvakrát alebo sústredenia sa na jednu vec dlhšie než dve sekundy.

Kauzalita nás fascinuje

Ten, kto strávil čas s dvojročným dieťaťom, vie, že deti v tomto veku sú fascinované príčinou a následkom. Ak dieťa stlačí vypínač na stene, rozsvieti sa svetlo. Ak stlačí gombík, zazvoní zvonček. Ak ukáže aj ten najmenší záujem o elektrickú zásuvku, ihneď pribehne dospelý.

Je to však vlastnosť, z ktorej nikdy nevyrastieme. Bez ohľadu na vek obľubujeme sledovať reakcie na to, čo robíme. V psychológii sa tieto reakcie nazývajú „posilnenia“. Čím viac posilnení dostaneme, keď niečo robíme, tým je pravdepodobnejšie, že to urobíme znova.

Prečítajte si: Ľudia hľadajú prostredníctvom technológií vzrušenie a pocit, že žijú, hovorí psychologička

Naše telefóny sú plné nepatrných pozitívnych posilnení, vyvolávajúcich vylučovanie dopamínu, ktoré spôsobujú, že sa vraciame a chceme viac. Klikneme na odkaz a objaví sa internetová stránka. Pošleme textovú správu a príde upokojujúce cinknutie. Vo všeobecnosti nám také posilnenia dávajú príjemný pocit kontroly, čo posilňuje našu ochotu zotrvať pri telefóne.

Milujeme nečakanú odmenu

Možno si myslíte, že najlepší spôsob, ako nás prinútiť posadnuto kontrolovať telefón, by bolo zabezpečiť, aby nás tam vždy čakalo niečo dobré. No nie je to stálosť, od ktorej sme závislí, ale nepredvídateľnosť. Vedomie, že sa čosi môže stať, ale nevieme, kedy a či vôbec sa to stane.

Keď kontrolujeme telefón, z času na čas v ňom nájdeme niečo uspokojujúce: pochvalný mail, správu od osoby, ktorá sa nám páči, zaujímavú novinku. Vplyvom impulzu dopamínu začneme spájať akt kontrolovania telefónu s prijatím odmeny.

Keď už raz bolo toto spojenie vytvorené, nezáleží na tom, či sme odmenení iba jedenkrát z päťdesiatich kontrol. Vďaka dopamínu si náš mozog pamätá len ten jeden raz. Fakt, že nevieme predvídať, ktorá z päťdesiatich kontrol telefónu bude odmeňujúca, nás namiesto znechutenia donúti pokukovať po telefóne ešte viac.

Nechceme, aby nám niečo ušlo

Telefóny nám podsúvajú nové informácie a emocionálne podnety zakaždým, keď ich vezmeme do ruky. Preto sa môžeme začať obávať, že keď ich odložíme, niečo dôležité nám ujde.

Neformálny názov pre tento druh úzkosti je FOMO (z angl. fear of missing out), čiže strach, že nám niečo unikne. Kým sa neobjavili smartfóny, nemali sme sa ako dozvedieť, čo všetko nám uniká. Keď sme odišli na večierok (a pevná linka ostala doma), nemali sme sa ako dozvedieť, že na inom večierku prebiehajúcom v tom istom čase môže byť ešte väčšia zábava.

Dnes nám smartfóny svojimi notifikáciami nielenže zjednodušujú zistiť, čo nám uniká, ale „rozprašujú“ na nás FOMO ako pri kýchnutí.

Presvedčia nás, že sa môžeme chrániť len vďaka neustálemu kontrolovaniu telefónov, aby sme sa uistili, že nám nič neuniklo. Lenže namiesto zmiernenia tohto strachu, kontrolovanie telefónu to dokonca zhorší.

Až do tej miery, že naše nadobličky začnú vylučovať kortizol – stresový hormón, ktorý má dôležitú úlohu pri reakcii na hrozbu (útok alebo útek) – vždy, keď telefón odložíme. Kortizol spôsobuje našu úzkosť. A nám sa to nepáči. A tak v snahe zbaviť sa nepokoja, siahame znovu po telefóne. A ďalej kontrolujeme, klikáme a posúvame.

Túžime po láske a uznaní

My ľudia sme spoločenské tvory a bytostne túžime po pocite, že niekam patríme. Nie je to tak dávno, čo toto uznanie príslušnosti (či odmietnutie) prichádzalo od reálnych osôb. Dnes je možné ohodnotiť hocičo a hocikoho úplne verejne a anonymne, stačí to uverejniť na internete a zahlasovať.

Či ide o hodnotenie na Ubere alebo o lajky na sociálnych sieťach, mnoho najobľúbenejších aplikácií aktívne povzbudzuje ľudí hodnotiť sa navzájom.

Tieto funkcie tam nie sú náhodou. Dizajnéri vedia, že ľudia majú vrodenú túžbu po uznaní a čím je viac situácií, kde nás možno hodnotiť, tým kompulzívnejšie budeme sledovať svoje skóre. Príspevok bez lajkov sa tak stáva nielen osobným utrpením, ale aj verejnou potupou.

Čítajte aj: Prerastajú vám technológie cez hlavu? Máme pre vás 5 tipov na digitálny detox

A čo je obzvlášť divné, nielenže sa zaoberáme úsudkami druhých, ale sami o ne žiadame. Pridávame fotky a komentáre, aby sme ukázali, že sme úžasní, obľúbení a na existenciálnej úrovni niečo znamenáme.

A potom s napätím sledujeme, či iní ľudia alebo prinajmenšom ich profily s nami súhlasia (a hoci si spravujeme vlastné príspevky, aby náš život vyzeral čo najradostnejšie a najzábavnejšie, zabúdame, že všetci robia to isté).

Milujeme pohodlnosť

Existuje konkrétny dôvod, prečo sú platformy ako YouTube a Netflix navrhnuté tak, aby automaticky prehrávali nasledujúce video alebo epizódu. Proti prúdu sa pláva ťažšie než po prúde.

Ak sa ďalšia časť seriálu, ktorý sledujete, začne prehrávať päť sekúnd po skončení predchádzajúcej časti, je menšia šanca, že to vypnete.

Páči sa nám pocit jedinečnosti

Ľudia sa radi cítia výnimoční, preto nám dizajnéri poskytujú toľko možností upraviť si telefón podľa seba. Môžeme si nastaviť vlastné fotky na domovské obrazovky či obrazovky zamknutia. Môžeme si vybrať obľúbené piesne ako vyzváňací tón. Môžeme si sami vybrať typy článkov, ktoré sa nám budú zobrazovať v príspevkoch.

Vďaka týmto funkciám sú naše telefóny užitočnejšie a zábavnejšie. Čím viac sa začínajú telefóny podobať na nás (a našu jedinečnosť), tým viac času na nich budeme chcieť stráviť.

Bojíme sa vlastných myšlienok

Existuje jedna vec, v ktorej smartfóny vynikajú, a to v zabezpečení, aby sme nikdy, naozaj nikdy nemuseli ostať sami so sebou. V roku 2014 vedci z Harvardovej univerzity a univerzity vo Virgínii publikovali štúdiu, v ktorej poukazovali na to, čo všetko sme schopní urobiť, aby sme unikli vlastným myšlienkam.

Počas experimentu boli dobrovoľníci vystavení slabému, ale nepríjemnému zásahu elektrickým prúdom. Následne zo skupiny vybrali tých, ktorí boli ochotní zaplatiť, aby zásah prúdu už nedostali, a zavreli ich po jednom do prázdnych miestností bez internetu či iných možností rozptýlenia.

Požiadali ich, aby sa pätnásť minút zaoberali vlastnými myšlienkami. Tiež im povedali, že ak chcú, môžu stlačiť gombík a dostať ďalší zásah prúdom. Určite si myslíte, že žiaden z nich túto ponuku nevyužil, no zo štyridsiatich dvoch účastníkov si počas tých pätnástich minút až osemnásti vybrali možnosť opätovného zásahu prúdom. Pričom jedna osoba sa nechala zasiahnuť prúdom až 190-krát!

Zhrnuté a podčiarknuté – naše telefóny sú ako digitálne trójske kone. Na prvý pohľad neškodne vyzerajúce užitočné nástroje sú plné trikov, ktoré si opakovane pýtajú našu pozornosť. A to je pre tých, ktorý to dokážu využiť, veľmi cenná trofej.

Zaujal vás tento úryvok a radi by ste sa o fungovaní technológií a tom, ako si s nimi vybudovať zdravý vzťah, dozvedeli viac? V Sóde si môžete o dva výtlačky knižky Ako sa rozísť so svojím telefónom zasúťažiť. Súťažnú otázku aj kompletné podmienky súťaže nájdete na tomto mieste.

Catherine Price

Je americká novinárka, ktorá sa vo svojich článkoch a v knihách venuje najmä zdravej životospráve, podpore produktivity a mentálnemu zdraviu.

Páčil sa vám článok?

Príbehy

Ako hovoriť s deťmi o škodlivom obsahu na internete? Psychologička radí, ako na to bez zákazov a výčitiek

Samostatnou kapitolou toxického obsahu je manosféra, ktorá chlapcom podsúva urážlivé a ponižujúce predstavy o dievčatách.

Autor Natália Čerňancová

Foto Magdaléna Tomalová

Dátum12. 10. 2026

Už pri zakladaní profilu na sociálnych sieťach dáva chlapec najavo, aké má záujmy a čo ho baví. Prípadne si začne vyhľadávať odpovede na otázky, ktoré sú v období dospievania úplne bežné: prečo sa mi nedarí vo vzťahoch či ako zlepšiť svoj vzhľad… Aj tak môže vyzerať jeho cesta do manosféry, ktorá často znevažuje ženy a dievčatá. Podľa psychologičky Kristíny Blažekovej však netreba hneď siahnuť po zákazoch či vypočúvaní. Oveľa dôležitejšie je úprimne sa o dieťa zaujímať a snažiť sa pochopiť, čo ho k radikálnym názorom na internete privádza.

V rozhovore so psychologičkou a pedagogičkou Kristínou Blažekovou sa dočítate:

ako tvorcovia škodlivého obsahu oslovujú chlapcov a tínedžerov,
ako začať rozhovor o tom, čo dieťa na internete sleduje,
ktoré varovné signály naznačia, že pozerá toxické videá,
čo je rodinná digitálna dohoda a čo si v nej treba stanoviť,
kedy môžu mať radikálne myšlienky na dieťa výrazný vplyv,
čo tínedžerom bráni v tom, aby sa o témach z online sveta rozprávali viac aj s učiteľmi.

Manosféra sa v poslednom čase spomína čoraz častejšie. Zjednodušene povedané, ide o obsah na internete, ktorý šíri nenávistné a ponižujúce názory o ženách. Ako sa však chlapec či tínedžer k takémuto obsahu vlastne dostane?

Často sa to začína veľmi nenápadne – motivačnými videami, ktoré na prvý pohľad nepôsobia škodlivo. Môže ísť o videá o úspechu, financiách, cvičení, osobnom rozvoji alebo o tom, čo znamená byť „správnym mužom“. Následne sa však obsah postupne radikalizuje.

Človek sa tak môže dostať od pomerne neškodných motivačných videí až k nenávistným prejavom, urážaniu žien, mizogýnnemu obsahu alebo k presvedčeniu, že medzi mužmi a ženami prebieha akýsi boj.

Prečo to niekto robí?

V manosfére sa často objavuje predstava, že muži sú v spoločnosti v kríze a že ich postavenie ohrozujú ženy, feminizmus alebo širšie spoločenské zmeny. Nejde však iba o ženy. Do tejto predstavy o „ohrození mužskosti“ môžu byť zahrnutí aj LGBT ľudia či rôzne etnické alebo iné menšiny.

Objavujú sa napríklad argumenty, že muži už nie sú dostatočne chlapskí, že ženy preberajú ich úlohy, že LGBT komunita narúša tradičné predstavy o rodine alebo že menšiny mužom „berú prácu“.

To napokon vedie k predstavám, že správny muž má byť silný, úspešný, finančne zabezpečený a má mať v spoločnosti silné postavenie.

Špirála manosféry sa môže začať úplne nevinne – chlapec hľadá rady o sebavedomí, randení či mužskosti. Postupne však môže naraziť na obsah, ktorý jeho osobné problémy vysvetľuje správaním žien alebo spoločnosti.

Algoritmy mu následne odporúčajú podobný, často čoraz radikálnejší obsah. Z pôvodnej snahy zlepšiť svoj život sa tak môže postupne vytvoriť pohľad na svet v štýle „my verzus oni“: presvedčenie, že za jeho problémy môže určitá skupina, generalizovanie o ženách a pod.

Deje sa takáto radikalizácia postupne alebo stačí jedno silné video, ktoré dieťa ovplyvní a zmení jeho pohľad na vec?

K takémuto obsahu sa môže dostať náhodne, ale aj cielene.

Ak sa napríklad chlapec jednoducho prihlási na sociálnu sieť, algoritmus mu na základe jeho veku, záujmov a predchádzajúceho správania začne ponúkať obsah, ktorý by ho mohol zaujímať – napríklad šport, cvičenie či financie. A odtiaľ sa môže postupne dostať aj k čoraz radikálnejšiemu obsahu.

Druhou možnosťou je, že mladý človek už rieši nejakú otázku identity.

V puberte je úplne prirodzené premýšľať o tom, kto som, aké je moje miesto vo svete, aká je moja úloha alebo ako fungujú vzťahy s kamarátmi či prvé romantické vzťahy.

Ak napríklad cielene hľadá odpovede na otázky typu Čo znamená byť mužom?, Prečo sa mi nedarí vo vzťahoch? alebo Ako mám byť úspešný?, algoritmus mu môže začať ponúkať obsah, ktorý sa na tieto témy priamo zameriava.

Stupňovanie teda môže fungovať podobne, len vstupná stanica je iná.

Môže teda dieťa alebo tínedžer ísť do online sveta hľadať niečo, čo mu chýba v reálnom živote?

Určite. Preto je dobré pochopiť, čo mu skupiny z manosféry poskytujú. Nie sú to iba odpovede na otázky, ktoré si kladie. Veľmi dôležitý je pocit spolupatričnosti.

Mladý človek tam môže nájsť ľudí s podobnými skúsenosťami, problémami alebo takých, ktorí mu hovoria: „Pomôžeme ti zorientovať sa. Ukážeme ti, ako sa stať človekom, akým chceš byť.“

Keď už hovoríme o tom, čo manosféra ponúka chlapcom, aký problém tento obsah vytvára pre dievčatá, ktoré sa s ním stretávajú?

Ak sa stretávajú s obsahom, ktorý im hovorí, že sú vo vzťahoch podradené a že ich hlavnou úlohou je starostlivosť o domácnosť a deti, môže to mať negatívny vplyv na ich sebavedomie.

Výskumy ukazujú, že dievčatá, ktoré sa stretávajú s takýmito komentármi, sa môžu z online priestoru začať sťahovať. Obávajú sa, že ak vyjadria svoj názor, budú zosmiešňované, znevažované alebo napádané.

Máme už aj dáta zo Slovenska, ktoré ukazujú, že sa so znevažujúcimi komentármi stretávajú napríklad v škole, či už od spolužiakov, ale niekedy aj od učiteľov a učiteliek.

Stále sa objavujú stereotypné názory typu: „Ty predsa nemôžeš byť dobrá vo vede“ alebo „Žena nebude vedieť riadiť podnik“.

Ako môžu rodičia sledovať, čo ich dieťa na internete robí, bez toho, aby malo pocit, že ho špehujú?

Rodič by mal mať určitú mieru kontroly a autority. Nemôžeme celú výchovu postaviť na tom, že budeme iba kamaráti. Rodič má byť v prvom rade ochranca.

Zároveň je potrebné poznať svoje dieťa a vedieť, čo naň funguje a čo nie.

Vo všeobecnosti by som to rozdelila na viacero rovín. Prvou je prevencia a vzťah dôvery. Dieťa by malo mať pocit, že sa na rodiča môže obrátiť a že rodič mu zároveň dôveruje, ale chce vedieť, či je v online priestore v bezpečí.

Ďalšou rovinou je jasné nastavenie pravidiel. V tomto smere môže pomôcť napríklad rodinná digitálna dohoda.

Čo to je?

Je to dokument, ktorý si rodina spoločne vytvorí, môže si ho pokojne podpísať.

Môže obsahovať pravidlá používania internetu a sociálnych sietí – napríklad, koľko času tam budeme tráviť, na aký účel ich budeme používať alebo čo urobíme v prípade, že sa stretneme s obsahom, ktorý nás znepokojuje alebo ohrozuje.

Ideálne je dohodnúť sa, že dieťa sa v takejto situácii obráti na rodiča.

Môžeme si zároveň stanoviť aj následky toho, ak sa dohoda nedodrží. To už je vec konkrétnej rodiny.

V súvislosti s nástrahami v online svete sa hovorí, že rodičia by sa mali o to, čo dieťa sleduje, aktívne zaujímať a nenechávať to len na akýsi samospád. Súhlasíte?

Áno, rodič by mal mať o dieťa úprimný záujem.

Niekedy mu iba hovoríme: „Toto je hlúposť. Toto nesleduj. Na internete sú samé nezmysly a iba tam strácaš čas.“ V takom prípade nás však pravdepodobne počúvať nebude.

Sociálne siete sú súčasťou života detí. Musíme ich preto naučiť nielen využívať ich pozitívne stránky, ktorých je veľa, ale zároveň rozpoznávať negatívny obsah. A najlepšie sa to dá robiť rozhovorom.

Máte konkrétne tipy, ako takúto debatu začať?

Môžeme sa dieťaťa opýtať: „Kto sú tvoji obľúbení influenceri? Čo sleduješ? Aký obsah sa ti páči? Prečo ťa to zaujíma?“

Ak daného influencera nepoznáme, môžeme si jeho obsah pozrieť. Dať sa dieťaťom poučiť je tiež úplne v poriadku.

Vzory a pocit spolupatričnosti sú v období dospievania mimoriadne dôležité. A práve to môže byť jedna z vecí, ktoré tieto komunity ponúkajú.

Môžeme si povedať, čo si o konkrétnom obsahu myslíme a prečo. Dôležité je, aby dieťa nemalo pocit, že sme si sadli preto, aby sme ho vypočúvali alebo kontrolovali.

A čo ak rodič zistí, že dieťa sleduje niekoho nevhodného?

Ani vtedy netreba zosmiešňovať dieťa alebo daného influencera vulgárne znevažovať.

Treba skôr pátrať po potrebe, ktorá dieťa k tomu obsahu priviedla. Prečo ho sleduje? Čo mu tento človek ponúka? To môže byť oveľa dôležitejšie než samotný fakt, že ho sleduje.

Čiže základom je nesúdiť dieťa, aj keď vieme, že obsah, ktorý sleduje, môže byť toxický.

Presne. V období dospievania je prirodzená určitá potreba rebelovať, provokovať a testovať hranice. Ak dieťaťu niečo úplne zakážeme, môže to paradoxne zvýšiť jeho záujem.

Preto je lepšie pristupovať k tomu nehodnotiacim spôsobom a neuzavrieť komunikáciu hneď na začiatku.

Existujú varovné signály, ktoré naznačia, že dieťa sleduje niekoho so škodlivými názormi?

Áno, dôležitá je zmena správania, jej rýchlosť a intenzita. Jedným zo signálov môže byť napríklad množstvo času, ktoré dieťa trávi online. Ak bude na internete výrazne dlhšie a vzťahy si vytvára najmä tam, je dobré zaujímať sa o to, čo tam robí.

Ďalším signálom môže byť zmena slovníka. Manosféra má vlastné výrazy – existujú také, ktoré označujú rôzne typy mužov, žien, vzťahov či správania.

Okrem toho sa môže objaviť výrazný záujem o peniaze, trading, kryptomeny alebo predstava, že klasické vzdelanie nie je potrebné.

V manosfére sa niekedy prezentuje názor, že vysoká škola človeku neprinesie úspech a namiesto nej stačí absolvovať kurz, venovať sa investíciám alebo podnikaniu.

Veľkou témou manosféry je aj vzhľad. Ak sa u tínedžera zrazu objaví extrémna snaha zmeniť výzor, môže to súvisieť s trendom známym ako looksmaxxing.

O čo presne ide?

Je to snaha maximalizovať fyzickú atraktivitu – napríklad cvičením, zmenou stravy, prehnanou starostlivosťou, ale v extrémnych prípadoch aj plastickými operáciami.

Mladý človek si môže myslieť, že nikdy nie je dostatočne atraktívny a že musí dosiahnuť určitý fyzický prototyp, aby ho ženy chceli. Samotný záujem o spomínané témy, samozrejme, nie je problém. Dôležitá je intenzita.

Kedy sa dá povedať, že dieťa začína škodlivé postoje preberať?

Keď sa online postoje preklopia do offline života.

Ak sa mladý človek začne znevažujúco vyjadrovať o ženách, menšinách alebo iných skupinách a prejavuje to v škole či vo vzťahoch, už nejde iba o obsah, ktorý niekde videl.

Môže sa objaviť konflikt so spolužiačkami, sexistické komentáre alebo iné prejavy.

Sledovanie teda ešte neznamená, že je dieťa radikalizované. Otázkou je, prečo takýto obsah pozerá.

Je to preto, že mu ho ponúkajú algoritmy? Zaujíma sa o tému? Alebo sa s týmito názormi začína stotožňovať? To sú veľmi odlišné situácie.

Aká je v tomto celom rola učiteľov?

V zásade pri nich platí veľa z toho, čo pri rodičoch: mali by mať o deti úprimný záujem a rozprávať sa s nimi o tom, čo ich baví.

Nemôžeme očakávať, že mladí ľudia budú rešpektovať autoritu iba preto, že učiteľ príde pred tabuľu a povie: „Toto nesledujte, pretože je to zlé.“

Je dôležité vytvoriť si so žiakmi vzťah a ukázať im, že učiteľ rozumie svetu, v ktorom žijú.

Môže sa ich pýtať, čo pozerajú na internete, aký obsah ich baví a prečo.

Často sa stretávam s tým, že mladí ľudia hovoria: „S učiteľmi sa o týchto témach nedá rozprávať.“ Buď preto, že učitelia sociálne siete nepoužívajú, nerozumejú im, alebo mladých ľudí za ich obsah zosmiešňujú. To je veľká chyba.

Kristína Blažeková

Vyštudovala poradenskú a klinickú psychológiu a neskôr školskú pedagogiku. Viac ako desať rokov pracovala ako psychologička v poradenských centrách aj v základných a materských školách. V občianskom združení Zvoľ si info sa venovala najmä tomu, ako sa orientovať v záplave informácií, rozpoznávať dezinformácie a rozvíjať kritické myslenie. Prednáša a pripravuje workshopy pre deti aj dospelých. Dnes pôsobí na Trnavskej univerzite.