Prerastajú vám technológie cez hlavu? Máme pre vás 5 tipov na digitálny detox
So psychologičkou Lenkou Rušarovou sme sa pozreli na význam digitálneho detoxu a jeho obľúbené formy, vďaka ktorým nebudú mať technológie nad vami prevahu.
Zdieľať
5. 10. 2020;Autor: Dagmar Vinterová v spolupráci s Lenkou Rušarovou, Foto: Shutterstock
Vonkajších podnetov je dnes toľko, že môžu ľahko prehlušiť vnútorný svet človeka. Digitálny detox ich pomáha obmedziť a prispieva k tomu, aby človek lepšie vnímal vlastné potreby. Ak cítite, že by vám prospela zmena, je namieste uvažovať o digitálnom detoxe.
Popri vonkajších podnetoch existujú aj vnútorné. Sú to stimuly, ktoré prichádzajú z nášho vnútra. Patrí medzi ne napríklad to, čo cítime v svaloch, ako nám tlčie srdce, ale aj naše emócie a myšlienkové asociácie.
Rýchlejšie si však uvedomíme to, čo prichádza zvonka. Dáva to zmysel aj evolučne – keby človek prednostne nespracoval vonkajšie podnety, neprežil by, pretože to, čo prichádza zvonka, môže byť nebezpečné.
Vonkajšie podnety tak väčšinou dostávajú prednosť pred uvedomovaním si vnútorných podnetov. A ak človek neustále „visí“ na technológiách, môže sa stať, že ani nevie, ako sa vlastne cíti.
O pokuse s bezodnou polievkou
Na túto tému sa urobilo množstvo zaujímavých pokusov, napríklad ľuďom dali jesť z bezodnej misky, teda z misky, do ktorej pomocou skrytej hadičky neustále dotekala polievka. Niektorí z nich mohli popri jedení sledovať niečo pútavé na tablete.
Ľudia, ktorí počas jedenia sledovali tablet, zjedli oveľa viac polievky ako tí, ktorí ho nesledovali. Neuvedomovali si, či im polievka ešte chutí a či sú už sýti. Dokonca si ani nevšimli, že im polievka neustále priteká.
Digitálny detox ako cesta k sebadisciplíne
Ak chcete s digitálnym detoxom začať, je potrebné povedať, že ide o intuitívny koncept, nie odborný termín, a neexistujú žiadne dáta, ktoré by potvrdzovali, že má na ľudí paušálne pozitívny dosah. To však neznamená, že sa nemáme v prípade potreby obmedzovať v používaní technológií a pestovať sebadisciplínu.
Ľudia majú odlišný životný štýl a od digitálneho detoxu majú rôzne očakávania, preto aj vhodná forma detoxu môže byť pre každého iná. Týchto 5 tipov vám pomôže, aby ste si zvolili formu, ktorá je pre vás vhodná.
1. Odložte mobil pred spaním
Mnohí ľudia už prišli na to, že sa im lepšie zaspáva a majú pokojnejší spánok, keď pred spaním obmedzia tzv. screen time.
Neexistuje však paušálne odporúčanie, ako dlho pred spaním by ste mali mobil či tablet odložiť. Platí, že deti a ľudia, ktorí majú veľmi dráždivú nervovú sústavu, sú úzkostní alebo napätí, potrebujú výrazne viac času, aby sa pred spaním upokojili.
2. Stanovte si pravidlá, kedy budete mobil kontrolovať
Ľudia majú mobil na dosah takmer permanentne, je dokázané, že rodičia sa dotýkajú telefónov častejšie ako vlastných detí. Ak aj vy zo zvyku neustále kontrolujete svoj mobil, má zmysel vytvoriť si pravidlá, kedy ho budete kontrolovať.
Môžete sa napríklad rozhodnúť, že sa pozriete, či vám neprišiel očakávaný e-mail, ale nebudete otvárať iné aplikácie, prípadne si môžete stanoviť, že budete svoj telefón kontrolovať len niekoľkokrát denne alebo iba v určitých časoch.
Myslite však na to, že tieto pravidlá vždy musia byť ruka v ruke s tým, čo robíte a ako žijete.
3. Doprajte si oddych od sociálnych sietí
Niektorí ľudia sa nepotrebujú úplne odstrihnúť od technológií, postačí im, ak na nejaký čas vypnú sociálne siete. Ide hlavne o ľudí, ktorí sa neustále porovnávajú s inými a sledujú, ako žijú, ako vyzerajú či akí sú úspešní.
Je dobré myslieť na to, že sociálne siete ponúkajú zhustený a vylepšený obraz reality, čo môže v človeku vyvolať pocit, že všetkým ostatným život funguje ľahko, len vám nie.
Ak vám to znie povedome, možno vám prospeje urobiť si detox od sociálnych sietí.
4. Dajte si deň off a venujte sa svojim koníčkom a blízkym
Ak túžite stráviť pokojný deň sami so sebou alebo s rodinou, vyskúšajte odložiť mobil alebo tablet.
Aby ste zvládli celý deň offline, je dobré začať postupne. Pekným príkladom môže byť návšteva starých rodičov, kde niekedy ľudia prirodzene všetko odložia a venujú sa jeden druhému. Ak sú takéto návštevy pravidelné, môže sa z nich stať príjemný detoxový rituál, vďaka ktorému si lepšie privyknete na čas bez mobilu.
5. Vyskúšajte dovolenku bez technológií
Jednou z foriem digitálneho detoxu je (krátka) dovolenka s cieľom stráviť kvalitný rodinný čas bez technológií.
Aby sa snaha neminula účinku, mala by všetkým zúčastneným dávať zmysel. Každý by mal mať priestor pripraviť sa na to, že výlet strávite na mieste, kde napríklad nie je signál. Zároveň je dôležité zabezpečiť všetkým zúčastneným náhradu za technológie – spoločný program, ktorý rodinu stmelí.
Tieto spôsoby, ako obmedziť vplyv vonkajších podnetov na ľudský život, nie sú jediné.
Môžete napríklad odložiť technológie počas jedla, vymedziť si jednu miestnosť v byte, kde sa nebudú používať, vypnúť Wi-Fi na určitú časť dňa alebo si len stíšiť notifikácie. Na každého funguje niečo iné, treba len experimentovať a nájsť vhodné formy pre seba.
Vyvážený vzťah k technológiám je dôležitý nielen pre dospelých, ale aj deti. Preto O2 v spolupráci s O2 Športovou akadémiou Mateja Tótha pripravila už druhú sériu projektu Telesná na doma, prostredníctvom ktorej chce prispieť k tomu, aby sa na pohyb detí nezabúdalo ani počas týchto náročných mesiacov. Všetky videá nájdete na akademia.o2.sk.
Lenka Rušarová
Je certifikovaná klinická psychologička a psychoterapeutka s viac ako 15-ročnou praxou. Pracuje v súkromnom zdravotníckom zariadení PsychoKonzult, kde sa venuje nielen deťom, ale aj párovej a individuálnej psychoterapii. Preložila viacero odborných publikácií a tlmočí v odbore.
Koordinátorka Novinárskej ceny: Poctivý autor sa pod článok vždy podpíše, konšpirátor nie
Novinári budú vždy obľúbeným cieľom konšpirácií, hovorí Miroslava Širotníková, ktorá pracovala aj pre New York Times.
Zdieľať
3. 5. 2021;Autor: Marek Hudec, Foto: Magdaléna Tomalová
Na Slovensku rastie vplyv konšpiračných médií a viac ako polovica ľudí si myslí, že novinárov riadi niekto v pozadí. Ako lepšie pochopiť prácu novinárov a začať im veriť? Porozprávali sme sa s Miroslavou Širotníkovou, ktorá ako novinárka na voľnej nohe pracovala pre svetové médiá a dnes koordinuje aktivity Novinárskej ceny a Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktorý dlhodobo podporuje aj spoločnosť O2.
V rozhovore sa ďalej dočítate:
s akými predsudkami sa novinári stretávajú najčastejšie,
ako prácu novinárov u nás ovplyvnila vražda Jána Kuciaka,
Stretávaš sa s predsudkami, keď ľuďom povieš, že si novinárka?
Väčšinou si vypočujem, že si nevedia predstaviť, ako moja práca vyzerá. Často si myslia, že novinári a novinárky pracujú doma z Bratislavy, od počítača a nevedia nič o vonkajšom svete.
Stretávam sa aj s množstvom reakcií, ktoré poznáme zo sociálnych sietí, podľa ktorých sú novinári platení „tajnými silami“, že sú zahraničnými agentmi, že im niekto diktuje, čo majú písať, že sa do ničoho nerozumejú a zverejnia čokoľvek, čo im niekto pošle.
Práca novinárov je neustále na očiach. Prečo im však veľká časť verejnosti nedôveruje?
Myslím si, že najmä preto, lebo píšu o veciach, ktoré sa nie všetkým páčia. Pozerajú sa mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.
Novinári a novinárky sú okrem toho obľúbeným cieľom konšpirácií. Treba si však uvedomiť, že robia svoju prácu nezávisle od toho, kto si čo myslí. Opierajú sa o fakty a vedu a hľadajú pravdu, nech je kdekoľvek, nedajú sa zahnať do kúta ani sa zastrašiť.
Pracovala si ako novinárka na voľnej nohe, ako vznikali tvoje články?
Keďže som ako freelancer nemala zázemie stálej redakcie, pracovala som z domu, podobne ako teraz veľa ľudí počas pandémie. Za každou témou som však vždy vycestovala „do terénu“ a za odborníkmi, ktorí k nej mali čo povedať, či už som písala o extrémizme, alebo o ekonomike.
Novinári sa pozerajú mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.
Keď som pripravovala článok o segregácii rómskych detí v školách, išla som sa pozrieť do škôl v rómskych osadách na východe Slovenska, keď som písala o krajnej pravici, vyhľadala som si ich predvolebný míting a vycestovala za nimi, prípadne išla hľadať ich podporovateľov v obciach, kde majú tradične najväčšiu podporu.
Niektoré dni som strávila rešeršom štúdií a materiálov pri počítači, iné pri rozhovoroch s expertmi z univerzít, potom som zas 3-4 dni cestovala za príbehom do regiónov a rozprávala sa s bežnými ľuďmi na ulici, s miestnymi politikmi či s aktivistami.
Mix tohto všetkého potom skončil v konečnom článku. A či už som reportáž pripravovala sama, alebo s kolegom z amerických, britských alebo holandských novín, vždy sme na nej pracovali priamo na mieste, nie na diaľku.
Spomínaš si na nejaký článok, ktorým si ovplyvnila veľa ľudí?
Mala som asi len jeden, ktorý sa skutočne dostal do politického diskurzu, hoci úplnou náhodou. Pred rokmi sme s kolegom Rickom Lymanom pripravovali článok pre New York Times o Spišskom Hrhove. Páčil sa mi príbeh obce, ktorej sa úspešne podarilo integrovať rómsku komunitu, a chcela som ho dostať do sveta, aby bol inšpiráciou.
Tento text vyšiel aj na titulnej strane novín. Niekedy v tom čase mal bývalý prezident Andrej Kiska počas zasadania OSN v New York stretnutie s finančníkom Georgeom Sorosom. O návšteve písal Kiska na Facebooku a spomenul, že na titulke New York Times vyšiel článok o Slovensku a že sa o tom so Sorosom rozprávali, pretože ho zaujímajú vylúčené komunity.
O niekoľko mesiacov na Slovensku prebehli protesty Za slušné Slovensko a v jednej z prvých reakcií predseda vtedy najsilnejšej politickej strany spomenul stretnutie v New Yorku a postavil na tom konšpiráciu, že zhromaždenia sú riadené zo zahraničia. Vtedy som sa veľmi smiala, že som to so svojím textom dotiahla ďaleko.
Samozrejme, na celej konšpirácii nebolo nič pravdivé, náš článok opisoval príbeh, ktorý bol už vtedy na Slovensku známy, takže nešlo o nič prevratné, a ocitol sa v tom náhodou. Prezidenta ani protesty, samozrejme, nikto zo zahraničia neriadil.
Po smrti Jána a Martiny sa práca novinárov ešte viac dostala do verejnej debaty. Zmenilo sa vnímanie verejnosti?
Bezprostredne po vražde asi áno a veľká časť spoločnosti pochopila, ako naša práca vyzerá a že novinári a novinárky môžu byť pre svoju prácu aj vo fyzickom ohrození.
Podpora verejnosti mne a kolegom dodávala energiu v časoch, keď sme sa možno aj báli alebo sme boli demotivovaní. Postupne sa však vraciame k pôvodnému stavu a nedôvere, ktorú cítiť najviac na sociálnych sieťach.
Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.
Novinári a novinárky sú prenasledovaní v mnohých krajinách. Tým, že pôsobíš medzinárodne, poznáš niekoho, kto sa ocitol pre svoju prácu v ohrození života?
Nedávno som sa dozvedela, že kolegyňa Emilie van Outeren z holandských novín NRC písala o protestoch proti bieloruskej vláde a po zásahu projektilom skončila v nemocnici. Bola na operácii a dlho sa zotavovala. Nedala sa však zastrašiť a už znova pracuje.
Zrejme si uvedomila, do akých nebezpečných situácií sa dostávajú bežní ľudia, keď sa niečo také vážne stalo jej, a je dôležité zastať sa ich.
Z New York Times som zase poznala viacerých vojnových reportérov, ktorí boli v Iraku a v Afganistane a priniesli si odtiaľ hrozné skúsenosti. Tu na Slovensku je najhorší prípad Jána Kuciaka, svoje si zažili aj viacerí novinári a novinárky v 90. rokoch.
V súčasnosti sa obávame, ako na novinárov budú reagovať fanúšikovia extrémnej pravice, ktorých nenávistné výroky čítame na sociálnych sieťach. Dúfam však, že už žiadne násilie nezažijeme.
Ako tvoji kolegovia v zahraničí reagovali na správu o smrti slovenského novinára?
V ten deň sa mi ozývali kolegovia zo všetkých novín, z agentúr a televízií, s ktorými som kedy spolupracovala. Hneď ráno som písala editorom New York Times a vysvetlila im, čo sa stalo. Najprv nikto z nás nechcel veriť, že by smrť mohla súvisieť s jeho prácou.
Aj ja som si hovorila, že sme na Slovensku, v Európskej únii a hádam sa nikto nepokúsil o úkladnú vraždu. Ešte v ten deň však na udalosť reagoval policajný prezident, ktorý ju spojil s novinárčinou a odvtedy sme mali všetci jasno. Na prvé zhromaždenie Za slušné Slovensko prišiel aj môj kolega z Varšavy a snažil sa chodiť na všetky protesty so mnou. Bola to veľká vec aj vo svetovom meradle, žiaľ.
Na Slovensku v posledných rokoch rastie vplyv konšpiračných médií. Ako si to vysvetľuješ?
Vplyv konšpiračných médií súvisí s vysokou mierou nedôvery v inštitúcie. Ľudia potom neveria pravde ani faktom, a to u nich podporuje pocit, že sa nedá veriť nikomu. Na tom stavajú dezinformačné kampane. Hovoria, že svet ovládajú tajné skupiny, že nikto nejde protestovať z vlastnej vôle, že médiá niekto ovláda z pozadia.
Slovensko má v regióne výnimočné postavenie, v nedávnom prieskume organizácie Globsec sa ukázalo, že až takmer 60 % spoločnosti sa prikláňa ku konšpiráciám. Myslím si, že ich rozšíreniu výrazne pomohlo nastavenie sociálnych sietí, u nás hlavne Facebook.
Ako sa v tom dá zorientovať? Ako odlíšiť kvalitné médiá a poctivých novinárov od konšpirátorov?
V prvom rade treba hľadať zdroj informácií a zamyslieť sa, kto mi čo hovorí a prečo. Ak sa napríklad hovorí o koronavíruse, pozrime sa, či sa vyjadruje virológ, ktorý má za sebou odbornú skúsenosť, stavbár či zubár. Hoci je aj zubár lekár, neznamená to, že je odborník na vírusy.
Pri štandardných médiách si tiež vieme ľahko zistiť, kto v nich pracuje. Čím má médium známejšie meno, tým je väčšia istota, že ponúka overené informácie a dá sa na ne spoľahnúť.
Skúste si o novinách nájsť základné údaje, pozrieť si, kto ich vedie, kto ich sponzoruje, ako sú financované.
Používa médium priveľa anonymných zdrojov? Novinári nemajú problém podpísať sa pod svoje články, dezinformačná scéna však robí opak. Aj keď tradičné noviny nezverejnia meno zdroja, aspoň uvedú, že ho poznajú. Tradičné médiá sa skrátka snažia čo najmenej skrývať.
Veľa sa hovorí o financovaní médií. Mala si niekedy pochybnosť o článku kvôli vlastníkom novín, v ktorých vyšiel?
Keď som niekedy mala pochybnosti, stalo sa mi to pri médiách preukázateľne vlastnených finančnými skupinami. Na Slovensku je to veľký problém, ktorý ovplyvňuje kvalitu a slobodu médií. Na druhej strane, aspoň o vlastníkoch vieme, a môžeme si pri každom článku spraviť názor.
Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.
Oddelili sme tradičné médiá od konšpiračných. Kam zaradiť bulvár, ktorý tiež často pracuje s neoverenými informáciami?
Bulvár vnímam ako samostatnú kategóriu, ktorá slúži skôr na pobavenie než na získanie serióznych informácií. Snaží sa šokovať, píše o celebritách a medzitým prináša aj správy o politike. Ak však chcete čítať o spoločnosti alebo o zahraničnej politike, odporúčam kvalitnejšie zdroje. Na druhej strane bulvár je stále o niečo lepší zdroj informácií než konšpiračné médiá.
Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.
Fond vznikol v roku 2018 ako reakcia na vraždu Jána a Martiny s cieľom poskytnúť novinárom a novinárkam podporu. Hoci má každá redakcia vlastný biznis model, nie vždy dokáže zaplatiť dlhodobejšiu investigatívnu prácu.
Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.
Ak chcú novinári robiť na zložitejších témach, ktoré si vyžadujú viac času, často si musia znížiť úväzok, prípadne to robia na úkor voľného času a nemajú prostriedky napríklad na cestovanie, hlbšie analýzy. Redakcie v tomto smere nie sú bohaté a v týchto situáciách môžu pomôcť naše granty.
Fond je zároveň podprogramom Novinárskej ceny, ktorou chceme vyslať signál, že u nás vzniká veľa kvalitnej žurnalistiky a že novinárom a novinárkam sa dá veriť.
Aktuálne prebieha hodnotenie súťažných príspevkov v rámci Novinárskej ceny, kde si tento rok aj v porote. Dajú sa z nich vyčítať nejaké trendy v súčasnej žurnalistike?
V Novinárskej cene síce pôsobím prvý rok, ale nejaké trendy som si všimla. Napríklad, že kvalitná žurnalistika nevymrela a na Slovensku je veľa dobrého, čo čítať, čo vidieť, čo počúvať.
Novinári a novinárky tiež využívajú nové prostriedky, ako informácie podať, rozvíjajú dátovú žurnalistiku, k článkom prikladajú videá, podcasty, zvukové stopy, mapy či grafy. V redakciách sa presadzujú čoraz mladší autori, rastie nám silná nová generácia. Ukazuje sa, že podcastová scéna je u nás veľmi bohatá, že ideme s dobou a inšpirujeme sa vo svete.
Je novinárka a koordinátorka Novinárskej ceny a jej podprogramu Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktoré patria k aktivitám Nadácie otvorenej spoločnosti. Pochádza z Trebišova, študovala žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Približne 10 rokov pôsobila na voľnej nohe a o Slovensku písala pre svetové médiá, ako sú New York Times, Balkan Insight, Channel 4 či Financial Times, spolupracovala aj so slovenskou tlačovou agentúrou SITA.
Michaela Pobudová nám porozprávala, ako vyzerala situácia na hranici s Ukrajinou a ako môžeme ľuďom utekajúcim pred vojnou ukázať solidaritu a pomôcť im nájsť tu druhý domov.
Loading...
