Pretože nám záleží | O2 Pretože nám záleží | O2

Psychologička: Ľudia hľadajú prostredníctvom technológií vzrušenie a pocit, že žijú

Technológie sa stali súčasťou našich životov, nie každý však s nimi dokáže správne pracovať.

Patríte k ľuďom, ktorí neustále skrolujú najnovšie správy? Aj vám môžu technológie prerásť cez hlavu. So psychologičkou Lenkou Rušarovou sme sa pozreli na to, ako nájsť vo vzťahu k technológiám rovnováhu a predchádzať tomu, aby sa ich používanie stalo problémom. 

Smartfóny nás zväčša informáciami a notifikáciami presyťujú, no vedia nám pomôcť aj naopak

V rozhovore sa dočítate: 

  • ktoré potreby si napĺňame prostredníctvom technológií,
  • kedy už človek nemá používanie technológií pod kontrolou,
  • ako nastaviť hranice sebe aj v rámci vzťahov,
  • ako vyzerá etiketa narábania s mobilom.

Vplyv technológií na náš život je naozaj markantný. Dá sa zhrnúť, prečo sme si ich pustili k telu a dovolíme im zasahovať nám do života?

Technológie nám veľmi uľahčujú život, ale majú aj vedľajšie účinky. Vstupujú do výchovy a blízkych vzťahov. Nemyslím si, že priniesli niečo nové do ľudského prežívania, skôr sú javiskom, na ktorom sa odohrávajú staré drámy.

Aj predtým, než sme mali k dispozícii internet, smartfóny a tablety, sme hľadali naplnenie materiálnych, spoločenských, biologických aj duchovných potrieb. Technológie sú platformou, kam sa toto hľadanie presunulo a kde sa jeho časť dnes odohráva.

Ktoré potreby si bežne napĺňame práve prostredníctvom technológií?

Niektorí z nás túžia po potvrdení vlastnej hodnoty, iní hľadajú pozornosť alebo vzrušenie. Ak hľadáme validáciu, teda potvrdenie, môže sa to prejaviť napríklad tým, že na sociálne siete pridávame fotky a správy z úspešnejších častí svojho života.

Ukazujeme, akú máme skvelú rodinu, aké auto vlastníme, ako dobre vyzeráme či kde dovolenkujeme. Očakávame, že nám to cez lajky a komentáre prinesie sociálne potvrdenie, obdiv a uznanie.

Na sociálnych sieťach ostatným ukazujeme, akú máme skvelú rodinu, ako dobre vyzeráme či kde dovolenkujeme. Očakávame, že nám to cez lajky a komentáre prinesie sociálne potvrdenie, obdiv a uznanie.

Iní ľudia, najmä tí, ktorí sa zo spoločnosti cítia vynechaní, zase túžia po pozornosti. Práve oni môžu ľahko skĺznuť k vyhľadávaniu pozornosti v online svete. Často investujú množstvo času a energie, aby zaujali aj anonymné masy ľudí, môžu byť aj zbytočne konfrontační alebo šokujúci.

Veľa ľudí hľadá prostredníctvom technológií vzrušenie a pocit, že žijú. Stáva sa to, ak im ich život príde banálny, prázdny a sú s ním nespokojní. Online prostredie im umožňuje zažívať niečo, s čím reálny svet nemôže súťažiť.

Aké sú príznaky, že technológie nám príliš zasahujú do života?

Existuje viacero varovných signálov, že naše používanie technológií je už problematické.

Prvým varovným príznakom je tzv. centrované myslenie. Pozornosť človeka sa nedá od technológií odviesť – človek nedokáže myslieť na nič iné, nedá sa s ním o ničom inom diskutovať. Jediné, o čom hovorí, je, čo zažil pri počítačovej hre alebo v diskusii na sociálnej sieti, respektíve neustále skroluje najnovšie správy.

Druhým varovným príznakom je, keď používanie technológií zasahuje do bežného fungovania. Človek napríklad nie je schopný vyspať sa, lebo celú noc trávi online pokrom, nie je schopný nič ušetriť z výplaty, lebo ju minie na online nakupovanie. Dieťa si zase nesplní školské povinnosti, pretože neustále sleduje videá.

Ďalším zdvihnutým prstom je, keď narastá potreba bažiť. Ak je niekto závislý, potrebuje si zvyšovať dávky, aby bol spokojný. Podobné správanie môžeme sledovať aj pri problematickom používaní technológií u detí aj u dospelých. Už im nestačí bežný čas, napríklad hodina, ale sú z toho dve hodiny, potom tri, a stále nemajú dosť.

Kedy už má človek s technológiami a časom stráveným online naozaj problém?

Ľudia závislí od alkoholu zvyčajne tvrdia, že majú všetko pod kontrolou. Hovoria: „Viem s tým prestať. Keď budem chcieť, nebudem piť.“ Podobné výroky môžeme čakať aj od ľudí, ktorých vzťah k technológiám už prekročil rozumné medze.

V takom prípade už človek, ktorý chce dokázať, že všetko má pod kontrolou tak, že sa odpojí alebo vydrží nejaký čas offline, má s tým problém. Nevydrží to a vždy nájde zámienky, aby sa mohol pripojiť skôr.

Strata kontroly sa môže prejaviť v rôznych situáciách. Napríklad, keď sa partneri dohodnú, že večer nebudú pozerať do mobilu a strávia pekný spoločný čas aj s deťmi. Napriek tomu, že si to sľúbia, jeden z nich sa neovládne a odíde – začne hľadať zámienky, aby bol sám a mohol potajme kontrolovať mobil.

Veľa sa dnes hovorí o tom, že technológie spôsobujú problémy v medziľudských vzťahoch. Je to naozaj tak?  

V mojej praxi sa mi neukazuje, že by technológie boli prvotným problémom. Skôr vídavam, že problémy vo vzťahoch sa prejavujú aj prostredníctvom technológií.

Stáva sa, že na párovej terapii žena rozpráva niečo, čo je pre ňu zásadné, plače pri tom a muž vytiahne mobil, skroluje a čaká, kým ona dorozpráva – mobil je preňho únikom z emočne vypätej situácie.

Alebo žiarlivá žena kontroluje muža a nenechá ho dýchať – mobil a profil na Facebooku sú bránou, ako sa mu ešte viac nabúrať do súkromia. Ďalším príkladom je závislý partner, ktorý cez deň partnerku neustále bombarduje správami a vynucuje si, aby nonstop reagovala.

Ako si nastaviť hranicu používania technológií vo vzťahoch? 

Hranica často nie je vopred jasná, treba o nej diskutovať. V rovnocennom partnerskom vzťahu sa vyjednáva, vysvetľuje a skúša, čo funguje pre oboch. Trochu inak je to vo vzťahu s dieťaťom, ktoré síce musí byť rešpektované, ale zároveň nerozumie svetu ako dospelý – tu má predsa len rozhodnutie dospelého väčšiu váhu.

Stáva sa, že na párovej terapii žena rozpráva niečo, čo je pre ňu zásadné, plače pri tom a muž vytiahne mobil, skroluje a čaká, kým ona dorozpráva – mobil je preňho únikom z emočne vypätej situácie.

Špeciálnu oblasť tvoria dobré spôsoby a etiketa narábania s mobilom. Existujú relatívne univerzálne pravidlá a ich dodržiavanie je otázkou bazálnej slušnosti.

Ako vyzerá etiketa narábania s mobilom? 

Ak sa s niekým práve rozprávame a pristúpi k nám niekto tretí, nazvime ho Jozef, intuitívne slušné by bolo povedať: „Toto je Jozef.“ Alebo: „Jozef, počkaj chvíľku, prosím, teraz niečo riešime.“ Človeka uvedieme do diskusie alebo mu povieme, nech počká.

Takto by to mohlo fungovať, aj keď človeku príde správa na mobil. Buď počká, pretože náš rozhovor má teraz prioritu, alebo si chceme správu, ktorá nám prišla, prečítať. Napríklad čakáme na niečo dôležité alebo sme jednoducho iba zvedaví. V takom prípade si musíme s touto situáciou nejako sociálne poradiť.

Môžeme povedať: „Práve mi niečo prišlo, prepáč, pozriem sa, čo je to.“ Môžeme ísť ešte ďalej a okomentovať, aká správa nám prišla, ako keď uvedieme a zapojíme tretieho človeka do diskusie.

Niektorí ľudia presúvajú pozornosť k mobilu mimovoľne, akoby ani nevnímali, že ich aktívna prítomnosť začne ostatným chýbať. Napríklad sa dohodnú s deťmi, že si spolu pozrú film a oni síce sedia na gauči vedľa detí, sú tvárou nasmerovaní k obrazovke, ale dívajú sa do mobilu. A v tom je kvalitatívny rozdiel – nezdieľajú spoločný zážitok, sú tam len pro forma.

Čo robiť v situáciách, keď sme síce dodržali etiketu, ale partnerovo používanie technológií sa nás aj tak dotýka? Ako napríklad riešiť situáciu, keď partner visí na mobile a my musíme čakať, kým skončí?

Veľakrát si všímam páry v kaviarni alebo reštaurácii. Zvonku to vyzerá, že jeden sa díva do mobilu a druhý naňho čaká. Neexistuje pravidlo, ako túto situáciu riešiť, ale je fajn, ak sú k sebe otvorení a majú odvahu a slobodu povedať: „Tak čo, ideme si teraz obaja čítať správy alebo máš chuť sa o niečom rozprávať?“

Odpoveď na podobnú výzvu môže byť: „Nemali sme na seba celý týždeň čas, poďme sa porozprávať.“ Môže sa však stať, že jednoducho nie je o čom hovoriť.

Napríklad páry, ktoré spolu dlho fungujú a všetko dôležité si už pre ten moment povedali, môžu byť radi, že sú vedľa seba, ale zároveň by každý rád robil niečo iné. Niekto si chce čítať rozčítaný článok, druhý vybavovať e-maily. Ak si to otvorene, slušne a s rešpektom povedia, môžu spolu príjemne stráviť čas, aj keď sú obaja na svojich mobiloch.

Často sa stretávame s tým, že partner neskroluje ani nesleduje videá, ale na mobile pracuje – odpovedá na e-maily, niečo kontroluje. Čo odporúčate v takom prípade?    

Práce je vždy toľko, koľko je času. Niektorí ľudia sa tvária, že stále niečo neodkladné riešia – prácu alebo iné povinnosti. Často hovoria: „To sa inak nedá.“ V skutočnosti je to však ich rozhodnutie, že práca je na prvom mieste za každých okolností a toto rozhodnutie je pre nich často paradoxne ľahšia cesta.

Vďaka tomu môžu odsúvať to, čo sa deje v ich vnútri a zároveň nemusia čeliť nárokom „bežného“, napríklad venovať pozornosť deťom.

V každom vzťahu nastávajú situácie, keď sa jeden z partnerov necíti komfortne. Nastaviť si konsenzus tak, aby to všetkým zúčastneným vyhovovalo, je zložité – bez ohľadu na to, či do toho vstupujú technológie, alebo nie.

Technológie z môjho pohľadu nie sú dobré ani zlé. Majú svoje riziká, to však neznamená, že ich nemáme používať, veď nám výrazným spôsobom uľahčujú život. A okrem toho aj tak nemáme na výber, vyhnúť sa im nedá.


Vyvážený vzťah k technológiám je dôležitý nielen pre dospelých, ale aj deti. O2 Športová akadémia Mateja Tótha buduje u detí pozitívny vzťah k pohybu a učí ich, ako tráviť voľný čas aktívne.

Lenka Rušarová

Je certifikovaná klinická psychologička a psychoterapeutka s viac ako 15-ročnou praxou. Pracuje v súkromnom zdravotníckom zariadení PsychoKonzult, kde sa venuje nielen deťom, ale aj párovej a individuálnej psychoterapii. Preložila viacero odborných publikácií a tlmočí v odbore.

Páčil sa vám článok?
12345
Loading...

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.

Terapia je lepšia cesta ako hnev. Odborníčky vysvetľujú, ako budovať sebaprijatie a zdravé vzťahy

Nielen vzťahy s okolím sú pre nás dôležité. Kvalitu nášho života zásadne ovplyvňuje, aký vzťah máme sami so sebou.

Naši rodičia to s nami síce mysleli dobre, no mohli na nás preniesť rôzne generačné traumy. Sú často neviditeľné, lebo vychádzajú z naučených vzorcov správania. Dobrou správou je, že sa dajú liečiť. Cesta k spokojnému životu sa totiž začína od momentu, keď si ich uvedomíme. O vzťahoch, ktoré si vytvárame, sme sa rozprávali so psychologičkou Dominikou Neprašovou a so zakladateľkou projektu Duše naše, mediátorkou Slavomírou Černákovou.

Ako zotrvať pri knihe, športe alebo aj vo vzťahu? Psychologička vysvetľuje, ako funguje motivácia

V rozhovore s poradkyňou a mediátorkou Slavomírou Černákovou a psychologičkou Dominikou Neprašovou sa dozviete:

  • prečo je dôležitá výchova dieťaťa do šiestich rokov,
  • prečo sa cítime previnilo, keď hovoríme nie, 
  • ako sebaúcta súvisí so správaním rodičov počas detstva a dospievania, 
  • ako si budovať rešpektujúce vzťahy
  • a ako zastaviť prenášanie tráum od našich rodičov.

Správame sa k ostatným rovnako, ako sa správame k sebe?

Dominika: Bohužiaľ, väčšinou sa k sebe správame omnoho horšie ako k ostatným. Mylne sa domnievame, že ostatní sú lepší, rýchlejší, šikovnejší, krajší, chudší… a seba dávame pod nich. Nevieme sa dostať na rovnocennú priečku s ostatnými a už vôbec nie nad nich, lebo sa bojíme, že nás spoločnosť bude vnímať ako namyslených a arogantných. Neustále sa s druhými porovnávame.

Prečo to niektorí ľudia majú takto nastavené?

Dominika: Vnímanie vlastnej hodnoty sa začína budovať v detstve, a keď je to v tom čase zanedbané, dobieha to človeka v dospelosti. Napríklad pri vystavení sa novej situácii má človek strach, že sa strápni alebo bude ponížený. Odráža sa v nás to, ako sa k nám správali naši rodičia alebo vychovávatelia a naše blízke okolie počas detstva. Nie každý mal šťastie byť obklopený ľuďmi, ktorí si uvedomovali dôležitosť budovania hodnoty v deťoch a dôležitosť budovania sebalásky už v takom útlom veku. 

Zároveň si myslím, že sa to líši aj podľa kultúry – my Slováci to máme historicky zakorenené. Boli sme utláčaný národ a sebavedomie u nás je nižšie.

Spomenuli ste slovo sebaláska. Vplyvom sociálnych sietí sa stalo tak trochu toxickým. Čo sebaláska znamená pre vás, ako si ju môžeme vysvetliť?

Slávka: Slovo sebaláska začalo na Slovensku rezonovať pred pár rokmi. Je to v podstate jedno veľké vrece, v ktorom je naše sebavedomie, sebaprijatie a sebaúcta, teda všetko, čo môžeme sami sebe dopriať.

Je potrebné dodať, že momentálne čelíme fenoménu extrémnej sebalásky – na sociálnych sieťach má istá skupina ľudí potrebu ukazovať, ako sa majú radi. Ani to však nemusí byť pre každého prirodzené.

Sebalásku si budujeme vo viacerých smeroch, no podstatná je výchova do šiestich rokov dieťaťa, pretože vtedy intenzívne naberáme všetko dobré aj zlé z nášho najbližšieho okolia. 

Ak nám rodičia neumožňujú dostatok priestoru na sebavyjadrenie, na naše názory alebo prístup, kritizujú, ale nie konštruktívne, nemáme jasne stanovené pravidlá, ktoré sa musia dodržiavať a v našom okolí sa iba rozkazuje, prikazuje, zakazuje, podmieňuje – máme vytvorenú „živnú pôdu“ na to, aby sa to začalo uberať neželaným smerom. . 

Na to, pre čo žijeme, ako fungujeme a správame sa (aj sami k sebe) tak, ako to máme nastavené, prídeme až neskôr. Často sa to deje vo veku 30-33 rokov, no niekto si to nemusí uvedomiť nikdy.

Zdravé sebaprijatie a sebaúcta sa dajú budovať v akomkoľvek veku, aj po päťdesiatke. Doležité je uvedomiť si, že niečo nie je v poriadku, a chcieť zmenu.

Je to aj dôvod, prečo majú niektorí ľudia výčitky svedomia, keď povedia nie?

Slávka: Detstvo je základom celého nášho ďalšieho života. Vyrastáme vo veľmi úzkom kruhu ľudí, zväčša dvoch osôb, a preto sú vzorce správania také intenzívne.

Pokiaľ je výchova veľmi striktná a autokratická, stáva sa, že dieťa jednoducho nemá priestor na to, aby mohlo niečo povedať, a ak aj povie, tak jeho myšlienky nie sú prijímané, prípadne je to vnímané ako neadekvátne správanie a môže nasledovať trest. Takto však nenaučíme dieťa vnímať, čo samo chce, ale má skôr potrebu vyhovieť všetkým ostatným.

Dominika: Predstavme si detstvo ako laboratórium, kde dieťa pozoruje rodiča a jeho správanie kopíruje. Ak rodičia nevedia otvorene komunikovať, buď sa tomu vyhýbajú, alebo, naopak, komunikácia je veľmi emocionálna, dieťa to odpozoruje. Vidí, že mama sa zavrie do izby a tam plače alebo že otec kričí, alebo že sa spolu nerozprávajú. Tieto rámce správania sa dieťa naučí a v budúcnosti nepôjde do konfliktu, pretože za tým vidí toto, a tak aj prestane hovoriť nie.

A tak si začíname budovať nezdravý vzťah sami so sebou…

Dominika: Keď nevnímame svoje hranice, nevšímame si svoje potreby, ženieme sa za niečím, čo nás nerobí šťastnými, za niečím, čo nám nerobí radosť, tak taký vzťah máme. Robíme veci zo zvyku, pretože sa to od nás očakáva, nie preto, že to my chceme.

Takže na nás rodičia pri výchove prenášajú svoje nedoliečené traumy?

Slávka: Raz som počula vetu: „Nikto nás neučil byť rodičmi.“ 

Rodičia robia to najlepšie, čo v danej chvíli či situácii vedia. Momentálne máme viac času a zdrojov uvažovať nad výchovou, ako mali naši rodičia či starí rodičia. V žiadnom prípade nie je na mieste ich súdiť alebo hodnotiť. Mali inú vedomosť, ako máme my dnes.

Keď nevnímame svoje hranice a robíme veci len zo zvyku, lebo sa to od nás očakáva, nemáme so sebou samým zdravý, ale toxický vzťah.

Dá sa s vlastnou spokojnosťou a vnímaním seba samého niečo urobiť, aj keď si to uvedomíme v neskoršom veku?

Slávka: V každom veku sa s tým dá niečo urobiť. Je len potrebné, aby sme si to uvedomili. Môže sa stať, že niektorí k tomuto poznaniu neprídu, následne sa to môže odraziť na kvalite ich života, najmä vo vzťahoch s inými ľuďmi. Prejavy nespokojnosti so samým sebou pritom môžu byť rôzne – nadávky, osočovanie, urážanie druhých – pretože je to ľahšia cesta ako vstúpiť do svojho vnútra a pracovať s tým.

My však máme na rozdiel od minulosti väčší rozhľad či prístup k informáciám. Dnes sa aj na sociálnych sieťach otvárajú rôzne dôležité témy, ktoré boli tabuizované alebo sa o nich nahlas nehovorilo a vďaka nim vidíme, že sa to dá inak. Aj toto nám pomôže nabrať odvahu a urobiť prvý krok k tomu, aby vyhľadali odbornú pomoc. Ak nás dostatočne nevie podporiť okolie, nenachádzame odpovede na naše trápenie, práve terapia nám môže pomôcť.

Dominika: Základom je uvedomiť si tento problém a chcieť zmenu, ciest k zmene je mnoho.

Spomenuli ste, že dnes máme širšie vedomosti o výchove, ako mali generácie pred nami. Myslíte si, že si viac uvedomujeme zodpovednosť, ktorú so sebou nesie rodičovstvo?

Slávka: Mnohí nie. Neuvedomujú si, že keď budú napríklad celý čas pozerať do telefónu, sú vzorom pre ich dieťa, ktoré bude robiť to isté, pretože to vidí u svojich najbližších a myslí si, že tak je to správne. Veľa rodičov však vedie svoje deti zodpovedne, s láskavosťou k sebe aj k iným.

Dominika: Budúci rodič, ktorý si cestou vyliečenia zo spleti nezdravých vzorcov správania prešiel, dokáže urobiť zmenu a „preťať“ dedenie rodičovskej traumy.

Keďže nechce byť ako jeho rodičia, takýto človek už urobil konkrétne kroky, napríklad išiel na terapiu, aby došlo k zmene. Máme právo hnevať sa na rodičov, no naozaj robili všetko najlepšie, ako vedeli. Terapia je omnoho lepšia cesta ako hnev.

Ako stavať hranice tak, aby sme nechali dieťaťu dostatočný priestor?

Slávka: Byť pri dieťati skutočne prítomný a prítomná. Znie to možno automaticky, no momentálne to je obrovský problém. Hrám sa s dieťaťom, no zároveň píšem správy. Sme na prechádzke, no zároveň s niekým telefonujem. Dieťa vníma všetko.

Dominika: Ja by som doplnila, že je dôležité vysvetľovanie. Čím skôr budeme pristupovať k deťom rovnocenne, tým lepší vzťah si budeme vytvárať. Dieťa plače a chce sa hrať, no rodič mu vysvetlí, že sa s ním teraz nemôže hrať, pretože musí variť. Ukáže hrniec, ukáže mu, čo robí. Takáto komunikácia prehlbuje vzťah.

Apel na jasnú a rovnú komunikáciu sa spomína aj pri partnerských vzťahoch. Je dôležité komunikovať svoje hranice hneď na začiatku vzťahu?

Dominika: Podľa mňa treba odkomunikovať všetky veci, ktoré sú pre nás dôležité. Tak či onak na ne budeme ďalej vo vzťahu narážať. Treba sa rozprávať priebežne, nie je zdravé kopiť v sebe všetky naše vzťahové otázniky.

Slávka: Netreba však zabudnúť, že aj o hraniciach môžeme hovoriť láskavo.

Dokážu ľudia prežiť celý život (spokojne) v jednom vzťahu aj napriek tomu, že sa menia a vyvíjajú ako jednotlivci?

Dominika: Podľa mňa za tým stojí najmä komunikácia, rešpekt, tolerovanie hraníc, vzájomná podpora, zdieľanie myšlienok, autenticita a spoločné záujmy. Toto sú také piliere, vďaka ktorým nezáleží na tom, že sa ľudia vyvíjajú a rastú. Vzťah tak môže porásť spolu s nimi.

Ako zvládať náročné situácie a konflikty na pracovisku? Poradíme vám s  koučkou osobného rozvoja

Pred pár rokmi sa objavil pojem situationship, teda druh voľného vzťahu, v ktorom sa dvaja neviažu, ale emócie predsa prežívajú. Môže existovať dlhodobo?

Dominika: Vždy to závisí od preferencie daných ľudí. Niekomu to naozaj môže vyhovovať, napríklad keď často cestuje za prácou a mení lokality. Vždy to však musí byť naše rozhodnutie, aby sa nestalo, že sme po rokoch nešťastní, že sme si nenašli dlhodobého partnera. A teda opäť sa vraciame k sebe – musíme najskôr zistiť a vedieť, čo chceme od života.

Viete na základe svojich skúseností opísať, ako vyzerá nezdravý vzťah?

Slávka: Nezdravý vzťah je o neschopnosti rešpektovať a byť rešpektovaný, prijímať a byť prijímaný. Vzťah, v ktorom jeden partner manipuluje, ponižuje či využíva druhého partnera.

Ďalšou kategóriou, aj keď nemusí ísť priamo o nezdravý vzťah, je odcudzenie partnerov po narodení dieťaťa, kde častou frázou býva „ty si len doma a staráš sa o dieťa, ja som ten, kto zarába“. Pri týchto slovách na terapiách vždy spozornieme.

A viete takto rozoznať aj zdravý vzťah?

Dominika: Z mojej skúsenosti veľa vidieť aj zo spôsobu, ako jeden hovorí o druhom. Či ho rešpektuje a váži si ho. Aj v slovách môžeme rozoznať lásku.

Slavomíra Černáková a Dominika Neprašová

Slavomíra Černáková je autorkou projektu Duše naše, venuje sa vzťahovému a výchovnému poradenstvu. V individuálnom poradenstve sa sústreďuje na motiváciu a rozvoj osobnosti. Okrem poradenstva organizuje aj rôzne vzdelávacie workshopy.

Dominika Neprašová pôsobí v projekte Duše naše ako psychologička, venuje sa najmä témam stresu, rozvoja a vzťahov alebo emocionálnemu prežívaniu klientov. Okrem psychológie pôsobí aj v oblasti ľudských zdrojov.

Páčil sa vám článok?
12345
Loading...

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.