Psychologička: Ľudia hľadajú prostredníctvom technológií vzrušenie a pocit, že žijú

Patríte k ľuďom, ktorí neustále skrolujú najnovšie správy? Aj vám môžu technológie prerásť cez hlavu. Lenka Rušarová radí, ako si s nimi vybudovať zdravý vzťah.

Technológie sa stali súčasťou našich životov, nie každý však s nimi dokáže správne pracovať. So psychologičkou Lenkou Rušarovou sme sa pozreli na to, ako nájsť vo vzťahu k technológiám rovnováhu a predchádzať tomu, aby sa ich používanie stalo problémom. 

Prerastajú vám technológie cez hlavu? Máme pre vás 5 tipov na digitálny detox. Chcem vedieť viac

V rozhovore sa dočítate: 

  • ktoré potreby si napĺňame prostredníctvom technológií,
  • kedy už človek nemá používanie technológií pod kontrolou,
  • ako nastaviť hranice sebe aj v rámci vzťahov,
  • ako vyzerá etiketa narábania s mobilom.

Vplyv technológií na náš život je naozaj markantný. Dá sa zhrnúť, prečo sme si ich pustili k telu a dovolíme im zasahovať nám do života?

Technológie nám veľmi uľahčujú život, ale majú aj vedľajšie účinky. Vstupujú do výchovy a blízkych vzťahov. Nemyslím si, že priniesli niečo nové do ľudského prežívania, skôr sú javiskom, na ktorom sa odohrávajú staré drámy.

Aj predtým, než sme mali k dispozícii internet, smartfóny a tablety, sme hľadali naplnenie materiálnych, spoločenských, biologických aj duchovných potrieb. Technológie sú platformou, kam sa toto hľadanie presunulo a kde sa jeho časť dnes odohráva.

Ktoré potreby si bežne napĺňame práve prostredníctvom technológií?

Niektorí z nás túžia po potvrdení vlastnej hodnoty, iní hľadajú pozornosť alebo vzrušenie. Ak hľadáme validáciu, teda potvrdenie, môže sa to prejaviť napríklad tým, že na sociálne siete pridávame fotky a správy z úspešnejších častí svojho života.

Ukazujeme, akú máme skvelú rodinu, aké auto vlastníme, ako dobre vyzeráme či kde dovolenkujeme. Očakávame, že nám to cez lajky a komentáre prinesie sociálne potvrdenie, obdiv a uznanie.

Na sociálnych sieťach ostatným ukazujeme, akú máme skvelú rodinu, ako dobre vyzeráme či kde dovolenkujeme. Očakávame, že nám to cez lajky a komentáre prinesie sociálne potvrdenie, obdiv a uznanie.

Iní ľudia, najmä tí, ktorí sa zo spoločnosti cítia vynechaní, zase túžia po pozornosti. Práve oni môžu ľahko skĺznuť k vyhľadávaniu pozornosti v online svete. Často investujú množstvo času a energie, aby zaujali aj anonymné masy ľudí, môžu byť aj zbytočne konfrontační alebo šokujúci.

Veľa ľudí hľadá prostredníctvom technológií vzrušenie a pocit, že žijú. Stáva sa to, ak im ich život príde banálny, prázdny a sú s ním nespokojní. Online prostredie im umožňuje zažívať niečo, s čím reálny svet nemôže súťažiť.

Aké sú príznaky, že technológie nám príliš zasahujú do života?

Existuje viacero varovných signálov, že naše používanie technológií je už problematické.

Prvým varovným príznakom je tzv. centrované myslenie. Pozornosť človeka sa nedá od technológií odviesť – človek nedokáže myslieť na nič iné, nedá sa s ním o ničom inom diskutovať. Jediné, o čom hovorí, je, čo zažil pri počítačovej hre alebo v diskusii na sociálnej sieti, respektíve neustále skroluje najnovšie správy.

Druhým varovným príznakom je, keď používanie technológií zasahuje do bežného fungovania. Človek napríklad nie je schopný vyspať sa, lebo celú noc trávi online pokrom, nie je schopný nič ušetriť z výplaty, lebo ju minie na online nakupovanie. Dieťa si zase nesplní školské povinnosti, pretože neustále sleduje videá.

Ďalším zdvihnutým prstom je, keď narastá potreba bažiť. Ak je niekto závislý, potrebuje si zvyšovať dávky, aby bol spokojný. Podobné správanie môžeme sledovať aj pri problematickom používaní technológií u detí aj u dospelých. Už im nestačí bežný čas, napríklad hodina, ale sú z toho dve hodiny, potom tri, a stále nemajú dosť.

Kedy už má človek s technológiami a časom stráveným online naozaj problém?

Ľudia závislí od alkoholu zvyčajne tvrdia, že majú všetko pod kontrolou. Hovoria: „Viem s tým prestať. Keď budem chcieť, nebudem piť.“ Podobné výroky môžeme čakať aj od ľudí, ktorých vzťah k technológiám už prekročil rozumné medze.

V takom prípade už človek, ktorý chce dokázať, že všetko má pod kontrolou tak, že sa odpojí alebo vydrží nejaký čas offline, má s tým problém. Nevydrží to a vždy nájde zámienky, aby sa mohol pripojiť skôr.

Strata kontroly sa môže prejaviť v rôznych situáciách. Napríklad, keď sa partneri dohodnú, že večer nebudú pozerať do mobilu a strávia pekný spoločný čas aj s deťmi. Napriek tomu, že si to sľúbia, jeden z nich sa neovládne a odíde – začne hľadať zámienky, aby bol sám a mohol potajme kontrolovať mobil.

Veľa sa dnes hovorí o tom, že technológie spôsobujú problémy v medziľudských vzťahoch. Je to naozaj tak? 

V mojej praxi sa mi neukazuje, že by technológie boli prvotným problémom. Skôr vídavam, že problémy vo vzťahoch sa prejavujú aj prostredníctvom technológií.

Stáva sa, že na párovej terapii žena rozpráva niečo, čo je pre ňu zásadné, plače pri tom a muž vytiahne mobil, skroluje a čaká, kým ona dorozpráva – mobil je preňho únikom z emočne vypätej situácie.

Alebo žiarlivá žena kontroluje muža a nenechá ho dýchať – mobil a profil na Facebooku sú bránou, ako sa mu ešte viac nabúrať do súkromia. Ďalším príkladom je závislý partner, ktorý cez deň partnerku neustále bombarduje správami a vynucuje si, aby nonstop reagovala.

Ako si nastaviť hranicu používania technológií vo vzťahoch? 

Hranica často nie je vopred jasná, treba o nej diskutovať. V rovnocennom partnerskom vzťahu sa vyjednáva, vysvetľuje a skúša, čo funguje pre oboch. Trochu inak je to vo vzťahu s dieťaťom, ktoré síce musí byť rešpektované, ale zároveň nerozumie svetu ako dospelý – tu má predsa len rozhodnutie dospelého väčšiu váhu.

Stáva sa, že na párovej terapii žena rozpráva niečo, čo je pre ňu zásadné, plače pri tom a muž vytiahne mobil, skroluje a čaká, kým ona dorozpráva – mobil je preňho únikom z emočne vypätej situácie.

Špeciálnu oblasť tvoria dobré spôsoby a etiketa narábania s mobilom. Existujú relatívne univerzálne pravidlá a ich dodržiavanie je otázkou bazálnej slušnosti.

Ako vyzerá etiketa narábania s mobilom? 

Ak sa s niekým práve rozprávame a pristúpi k nám niekto tretí, nazvime ho Jozef, intuitívne slušné by bolo povedať: „Toto je Jozef.“ Alebo: „Jozef, počkaj chvíľku, prosím, teraz niečo riešime.“ Človeka uvedieme do diskusie alebo mu povieme, nech počká.

Takto by to mohlo fungovať, aj keď človeku príde správa na mobil. Buď počká, pretože náš rozhovor má teraz prioritu, alebo si chceme správu, ktorá nám prišla, prečítať. Napríklad čakáme na niečo dôležité alebo sme jednoducho iba zvedaví. V takom prípade si musíme s touto situáciou nejako sociálne poradiť.

Môžeme povedať: „Práve mi niečo prišlo, prepáč, pozriem sa, čo je to.“ Môžeme ísť ešte ďalej a okomentovať, aká správa nám prišla, ako keď uvedieme a zapojíme tretieho človeka do diskusie.

Niektorí ľudia presúvajú pozornosť k mobilu mimovoľne, akoby ani nevnímali, že ich aktívna prítomnosť začne ostatným chýbať. Napríklad sa dohodnú s deťmi, že si spolu pozrú film a oni síce sedia na gauči vedľa detí, sú tvárou nasmerovaní k obrazovke, ale dívajú sa do mobilu. A v tom je kvalitatívny rozdiel – nezdieľajú spoločný zážitok, sú tam len pro forma.

Čo robiť v situáciách, keď sme síce dodržali etiketu, ale partnerovo používanie technológií sa nás aj tak dotýka? Ako napríklad riešiť situáciu, keď partner visí na mobile a my musíme čakať, kým skončí?

Veľakrát si všímam páry v kaviarni alebo reštaurácii. Zvonku to vyzerá, že jeden sa díva do mobilu a druhý naňho čaká. Neexistuje pravidlo, ako túto situáciu riešiť, ale je fajn, ak sú k sebe otvorení a majú odvahu a slobodu povedať: „Tak čo, ideme si teraz obaja čítať správy alebo máš chuť sa o niečom rozprávať?“

Odpoveď na podobnú výzvu môže byť: „Nemali sme na seba celý týždeň čas, poďme sa porozprávať.“ Môže sa však stať, že jednoducho nie je o čom hovoriť.

Napríklad páry, ktoré spolu dlho fungujú a všetko dôležité si už pre ten moment povedali, môžu byť radi, že sú vedľa seba, ale zároveň by každý rád robil niečo iné. Niekto si chce čítať rozčítaný článok, druhý vybavovať e-maily. Ak si to otvorene, slušne a s rešpektom povedia, môžu spolu príjemne stráviť čas, aj keď sú obaja na svojich mobiloch.

Často sa stretávame s tým, že partner neskroluje ani nesleduje videá, ale na mobile pracuje – odpovedá na e-maily, niečo kontroluje. Čo odporúčate v takom prípade? 

Práce je vždy toľko, koľko je času. Niektorí ľudia sa tvária, že stále niečo neodkladné riešia – prácu alebo iné povinnosti. Často hovoria: „To sa inak nedá.“ V skutočnosti je to však ich rozhodnutie, že práca je na prvom mieste za každých okolností a toto rozhodnutie je pre nich často paradoxne ľahšia cesta.

Vďaka tomu môžu odsúvať to, čo sa deje v ich vnútri a zároveň nemusia čeliť nárokom „bežného“, napríklad venovať pozornosť deťom.

V každom vzťahu nastávajú situácie, keď sa jeden z partnerov necíti komfortne. Nastaviť si konsenzus tak, aby to všetkým zúčastneným vyhovovalo, je zložité – bez ohľadu na to, či do toho vstupujú technológie, alebo nie.

Technológie z môjho pohľadu nie sú dobré ani zlé. Majú svoje riziká, to však neznamená, že ich nemáme používať, veď nám výrazným spôsobom uľahčujú život. A okrem toho aj tak nemáme na výber, vyhnúť sa im nedá.


Vyvážený vzťah k technológiám je dôležitý nielen pre dospelých, ale aj deti, preto O2 spúšťa už 4. ročník O2 Športovej akadémie Mateja Tótha, ktorá u detí buduje pozitívny vzťah k pohybu a učí ich, ako tráviť voľný čas aktívne. Do súťaže o Akadémiu môžete prihlásiť aj školu vašich detí. Všetky potrebné informácie nájdete na akademia.o2.sk

Lenka Rušarová

Je certifikovaná klinická psychologička a psychoterapeutka s viac ako 15-ročnou praxou. Pracuje v súkromnom zdravotníckom zariadení PsychoKonzult, kde sa venuje nielen deťom, ale aj párovej a individuálnej psychoterapii. Preložila viacero odborných publikácií a tlmočí v odbore.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Koordinátorka Novinárskej ceny: Poctivý autor sa pod článok vždy podpíše, konšpirátor nie

Novinári budú vždy obľúbeným cieľom konšpirácií, hovorí Miroslava Širotníková, ktorá pracovala aj pre New York Times.

Na Slovensku rastie vplyv konšpiračných médií a viac ako polovica ľudí si myslí, že novinárov riadi niekto v pozadí. Ako lepšie pochopiť prácu novinárov a začať im veriť? Porozprávali sme sa s Miroslavou Širotníkovou, ktorá ako novinárka na voľnej nohe pracovala pre svetové médiá a dnes koordinuje aktivity Novinárskej cenyFondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktorý dlhodobo podporuje aj spoločnosť O2.

V rozhovore sa ďalej dočítate:

  • s akými predsudkami sa novinári stretávajú najčastejšie,
  • ako prácu novinárov u nás ovplyvnila vražda Jána Kuciaka,
  • prečo je mediálna výchova dôležitá,
  • aké trendy možno vnímať v súčasnej žurnalistike.

Čítajte aj: Korupčné kauzy pomáhajú odhaliť všetci, ktorí si predplácajú médiá, hovorí publicista a aktivista Goda

Stretávaš sa s predsudkami, keď ľuďom povieš, že si novinárka?

Väčšinou si vypočujem, že si nevedia predstaviť, ako moja práca vyzerá. Často si myslia, že novinári a novinárky pracujú doma z Bratislavy, od počítača a nevedia nič o vonkajšom svete.

Stretávam sa aj s množstvom reakcií, ktoré poznáme zo sociálnych sietí, podľa ktorých sú novinári platení „tajnými silami“, že sú zahraničnými agentmi, že im niekto diktuje, čo majú písať, že sa do ničoho nerozumejú a zverejnia čokoľvek, čo im niekto pošle.

Práca novinárov je neustále na očiach. Prečo im však veľká časť verejnosti nedôveruje? 

Myslím si, že najmä preto, lebo píšu o veciach, ktoré sa nie všetkým páčia. Pozerajú sa mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Novinári a novinárky sú okrem toho obľúbeným cieľom konšpirácií. Treba si však uvedomiť, že robia svoju prácu nezávisle od toho, kto si čo myslí. Opierajú sa o fakty a vedu a hľadajú pravdu, nech je kdekoľvek, nedajú sa zahnať do kúta ani sa zastrašiť.

Pracovala si ako novinárka na voľnej nohe, ako vznikali tvoje články? 

Keďže som ako freelancer nemala zázemie stálej redakcie, pracovala som z domu, podobne ako teraz veľa ľudí počas pandémie. Za každou témou som však vždy vycestovala „do terénu“ a za odborníkmi, ktorí k nej mali čo povedať, či už som písala o extrémizme, alebo o ekonomike.

Novinári sa pozerajú mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Keď som pripravovala článok o segregácii rómskych detí v školách, išla som sa pozrieť do škôl v rómskych osadách na východe Slovenska, keď som písala o krajnej pravici, vyhľadala som si ich predvolebný míting a vycestovala za nimi, prípadne išla hľadať ich podporovateľov v obciach, kde majú tradične najväčšiu podporu.

Niektoré dni som strávila rešeršom štúdií a materiálov pri počítači, iné pri rozhovoroch s expertmi z univerzít, potom som zas 3-4 dni cestovala za príbehom do regiónov a rozprávala sa s bežnými ľuďmi na ulici, s miestnymi politikmi či s aktivistami.

Mix tohto všetkého potom skončil v konečnom článku. A či už som reportáž pripravovala sama, alebo s kolegom z amerických, britských alebo holandských novín, vždy sme na nej pracovali priamo na mieste, nie na diaľku.

Spomínaš si na nejaký článok, ktorým si ovplyvnila veľa ľudí?

Mala som asi len jeden, ktorý sa skutočne dostal do politického diskurzu, hoci úplnou náhodou. Pred rokmi sme s kolegom Rickom Lymanom pripravovali článok pre New York Times o Spišskom Hrhove. Páčil sa mi príbeh obce, ktorej sa úspešne podarilo integrovať rómsku komunitu, a chcela som ho dostať do sveta, aby bol inšpiráciou.

Tento text vyšiel aj na titulnej strane novín. Niekedy v tom čase mal bývalý prezident Andrej Kiska počas zasadania OSN v New York stretnutie s finančníkom Georgeom Sorosom. O návšteve písal Kiska na Facebooku a spomenul, že na titulke New York Times vyšiel článok o Slovensku a že sa o tom so Sorosom rozprávali, pretože ho zaujímajú vylúčené komunity.

O niekoľko mesiacov na Slovensku prebehli protesty Za slušné Slovensko a v jednej z prvých reakcií predseda vtedy najsilnejšej politickej strany spomenul stretnutie v New Yorku a postavil na tom konšpiráciu, že zhromaždenia sú riadené zo zahraničia. Vtedy som sa veľmi smiala, že som to so svojím textom dotiahla ďaleko.

Samozrejme, na celej konšpirácii nebolo nič pravdivé, náš článok opisoval príbeh, ktorý bol už vtedy na Slovensku známy, takže nešlo o nič prevratné, a ocitol sa v tom náhodou. Prezidenta ani protesty, samozrejme, nikto zo zahraničia neriadil.

Po smrti Jána a Martiny sa práca novinárov ešte viac dostala do verejnej debaty. Zmenilo sa vnímanie verejnosti?

Bezprostredne po vražde asi áno a veľká časť spoločnosti pochopila, ako naša práca vyzerá a že novinári a novinárky môžu byť pre svoju prácu aj vo fyzickom ohrození.

Podpora verejnosti mne a kolegom dodávala energiu v časoch, keď sme sa možno aj báli alebo sme boli demotivovaní. Postupne sa však vraciame k pôvodnému stavu a nedôvere, ktorú cítiť najviac na sociálnych sieťach.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Novinári a novinárky sú prenasledovaní v mnohých krajinách. Tým, že pôsobíš medzinárodne, poznáš niekoho, kto sa ocitol pre svoju prácu v ohrození života?

Nedávno som sa dozvedela, že kolegyňa Emilie van Outeren z holandských novín NRC písala o protestoch proti bieloruskej vláde a po zásahu projektilom skončila v nemocnici. Bola na operácii a dlho sa zotavovala. Nedala sa však zastrašiť a už znova pracuje.

Zrejme si uvedomila, do akých nebezpečných situácií sa dostávajú bežní ľudia, keď sa niečo také vážne stalo jej, a je dôležité zastať sa ich.

Z New York Times som zase poznala viacerých vojnových reportérov, ktorí boli v Iraku a v Afganistane a priniesli si odtiaľ hrozné skúsenosti. Tu na Slovensku je najhorší prípad Jána Kuciaka, svoje si zažili aj viacerí novinári a novinárky v 90. rokoch.

V súčasnosti sa obávame, ako na novinárov budú reagovať fanúšikovia extrémnej pravice, ktorých nenávistné výroky čítame na sociálnych sieťach. Dúfam však, že už žiadne násilie nezažijeme.

Ako tvoji kolegovia v zahraničí reagovali na správu o smrti slovenského novinára? 

V ten deň sa mi ozývali kolegovia zo všetkých novín, z agentúr a televízií, s ktorými som kedy spolupracovala. Hneď ráno som písala editorom New York Times a vysvetlila im, čo sa stalo. Najprv nikto z nás nechcel veriť, že by smrť mohla súvisieť s jeho prácou.

Aj ja som si hovorila, že sme na Slovensku, v Európskej únii a hádam sa nikto nepokúsil o úkladnú vraždu. Ešte v ten deň však na udalosť reagoval policajný prezident, ktorý ju spojil s novinárčinou a odvtedy sme mali všetci jasno. Na prvé zhromaždenie Za slušné Slovensko prišiel aj môj kolega z Varšavy a snažil sa chodiť na všetky protesty so mnou. Bola to veľká vec aj vo svetovom meradle, žiaľ.

Na Slovensku v posledných rokoch rastie vplyv konšpiračných médií. Ako si to vysvetľuješ? 

Vplyv konšpiračných médií súvisí s vysokou mierou nedôvery v inštitúcie. Ľudia potom neveria pravde ani faktom, a to u nich podporuje pocit, že sa nedá veriť nikomu. Na tom stavajú dezinformačné kampane. Hovoria, že svet ovládajú tajné skupiny, že nikto nejde protestovať z vlastnej vôle, že médiá niekto ovláda z pozadia.

Slovensko má v regióne výnimočné postavenie, v nedávnom prieskume organizácie Globsec sa ukázalo, že až takmer 60 % spoločnosti sa prikláňa ku konšpiráciám. Myslím si, že ich rozšíreniu výrazne pomohlo nastavenie sociálnych sietí, u nás hlavne Facebook.

Prečítajte si: Ako rozpoznať hoax? Základom je overiť si, či už o tom nepísali inde

Ako sa v tom dá zorientovať? Ako odlíšiť kvalitné médiá a poctivých novinárov od konšpirátorov?

V prvom rade treba hľadať zdroj informácií a zamyslieť sa, kto mi čo hovorí a prečo. Ak sa napríklad hovorí o koronavíruse, pozrime sa, či sa vyjadruje virológ, ktorý má za sebou odbornú skúsenosť, stavbár či zubár. Hoci je aj zubár lekár, neznamená to, že je odborník na vírusy.

Pri štandardných médiách si tiež vieme ľahko zistiť, kto v nich pracuje. Čím má médium známejšie meno, tým je väčšia istota, že ponúka overené informácie a dá sa na ne spoľahnúť.

Skúste si o novinách nájsť základné údaje, pozrieť si, kto ich vedie, kto ich sponzoruje, ako sú financované.

Používa médium priveľa anonymných zdrojov? Novinári nemajú problém podpísať sa pod svoje články, dezinformačná scéna však robí opak. Aj keď tradičné noviny nezverejnia meno zdroja, aspoň uvedú, že ho poznajú. Tradičné médiá sa skrátka snažia čo najmenej skrývať.

Veľa sa hovorí o financovaní médií. Mala si niekedy pochybnosť o článku kvôli vlastníkom novín, v ktorých vyšiel?

Keď som niekedy mala pochybnosti, stalo sa mi to pri médiách preukázateľne vlastnených finančnými skupinami. Na Slovensku je to veľký problém, ktorý ovplyvňuje kvalitu a slobodu médií. Na druhej strane, aspoň o vlastníkoch vieme, a môžeme si pri každom článku spraviť názor.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Oddelili sme tradičné médiá od konšpiračných. Kam zaradiť bulvár, ktorý tiež často pracuje s neoverenými informáciami? 

Bulvár vnímam ako samostatnú kategóriu, ktorá slúži skôr na pobavenie než na získanie serióznych informácií. Snaží sa šokovať, píše o celebritách a medzitým prináša aj správy o politike. Ak však chcete čítať o spoločnosti alebo o zahraničnej politike, odporúčam kvalitnejšie zdroje. Na druhej strane bulvár je stále o niečo lepší zdroj informácií než konšpiračné médiá.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Zastrešuješ aktivity Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky. Prečo takýto fond u nás potrebujeme?

Fond vznikol v roku 2018 ako reakcia na vraždu Jána a Martiny s cieľom poskytnúť novinárom a novinárkam podporu. Hoci má každá redakcia vlastný biznis model, nie vždy dokáže zaplatiť dlhodobejšiu investigatívnu prácu.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Ak chcú novinári robiť na zložitejších témach, ktoré si vyžadujú viac času, často si musia znížiť úväzok, prípadne to robia na úkor voľného času a nemajú prostriedky napríklad na cestovanie, hlbšie analýzy. Redakcie v tomto smere nie sú bohaté a v týchto situáciách môžu pomôcť naše granty.

Fond je zároveň podprogramom Novinárskej ceny, ktorou chceme vyslať signál, že u nás vzniká veľa kvalitnej žurnalistiky a že novinárom a novinárkam sa dá veriť.

Aktuálne prebieha hodnotenie súťažných príspevkov v rámci Novinárskej ceny, kde si tento rok aj v porote. Dajú sa z nich vyčítať nejaké trendy v súčasnej žurnalistike? 

V Novinárskej cene síce pôsobím prvý rok, ale nejaké trendy som si všimla. Napríklad, že kvalitná žurnalistika nevymrela a na Slovensku je veľa dobrého, čo čítať, čo vidieť, čo počúvať.

Novinári a novinárky tiež využívajú nové prostriedky, ako informácie podať, rozvíjajú dátovú žurnalistiku, k článkom prikladajú videá, podcasty, zvukové stopy, mapy či grafy. V redakciách sa presadzujú čoraz mladší autori, rastie nám silná nová generácia. Ukazuje sa, že podcastová scéna je u nás veľmi bohatá, že ideme s dobou a inšpirujeme sa vo svete.


Tento článok vznikol pri príležitosti Svetového dňa slobody tlače, ktorý si pripomíname 3. mája. Spoločnosti O2 záleží na slobode slova, preto prostredníctvom Férovej Nadácie O2 dlhodobo podporuje aktivity Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky a jeho prínos pri otváraní dôležitých tém. 

Miroslava Širotníková

Je novinárka a koordinátorka Novinárskej ceny a jej podprogramu Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktoré patria k aktivitám Nadácie otvorenej spoločnosti. Pochádza z Trebišova, študovala žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Približne 10 rokov pôsobila na voľnej nohe a o Slovensku písala pre svetové médiá, ako sú New York Times, Balkan Insight, Channel 4 či Financial Times, spolupracovala aj so slovenskou tlačovou agentúrou SITA. 


Ste pripravení na 5G? Vybrali sme 5 mobilov s rýchlym pripojením a naloženou výbavou

Čítaj viac

Rozhodujete sa medzi smart náramkom a smart hodinkami? Toto by ste mali vedieť

Čítaj viac

Ako platiť menej za internet? Spojte si služby na jednu faktúru a získajte zľavu až 100 %

Čítaj viac