Pretože nám záleží | O2 Pretože nám záleží | O2

Braňo Deák: Seriál Oteckovia si ľudia obľúbili, žijú s postavami už štyri roky

„Ako herec idem do projektu vždy s tým, že chcem, aby bol úspešný, trval čo najdlhšie a robím pre to všetko,“ hovorí úspešný herec.

Herec Branislav Deák je jednou z hviezd seriálu Oteckovia, ktorý aj po štyroch rokoch vysielania patrí k lídrom sledovanosti. Stretli sme sa na rodinnom ranči Deákovcov, kde si herec užíval čas s rodinou medzi filmovou produkciou v Prahe a nakrúcaním Oteckov. Porozprávali sme sa s ním nielen o tom, ako vzniká obľúbený seriál, ale aj o vplyve pandémie na jeho povolanie a herecké príležitosti na Slovensku.

V rozhovore sa ďalej dozviete: 

  • čo podľa neho stojí za úspechom Oteckov,
  • aký je rozdiel medzi hraním v seriáli a v divadle,
  • prečo by si rád zahral negatívnu rolu. 

O pár dní ťa čaká ďalší nakrúcací deň Oteckov. Ako sa ti v tomto seriáli hrá?

Dobre, Oteckov nakrúcame už štyri roky a dúfam, že ešte zopár rokov budeme. Pri každom projekte, či už ide o film, seriál alebo, divadelné predstavenie, je dôležité, aby spolu tvorcovia ladili. Všetkým nám ide o jedno, aby sa projekt stal divácky úspešný na dlhý čas. Myslím, že za tie štyri roky sa nám to podarilo. Diváci stále zostávajú Oteckom verní, čo je úžasné.

Čo je za tým, že seriál vydržal na obrazovkách tak dlho a je stále úspešný?

Keď sme začínali točiť, netušili sme, aké to bude. Zažil som už nejeden projekt, ktorý na začiatku vyzeral veľmi sľubne, no veľmi rýchlo skončil pre nedostatok diváckeho záujmu.

Sympatické herecké obsadenie je len časť úspechu, veľa záleží aj od scenáristov, ktorí musia vytvoriť zaujímavé postavy a pútavé dejové linky. Diváci chcú potom sledovať príbehy postáv, chcú vidieť, ako žijú, čo sa s nimi deje. To sa v Oteckoch darí veľmi dobre a je to úžasné. 

Ako sa na nakrúcanie Oteckov pripravuješ?

Nakrúcací deň má 12 hodín. Z tohto času točí jeden herec približne 8 hodín a za ten čas stihne natočiť okolo 13 obrazov. Takže už len príprava na taký dlhý a náročný deň si vyžaduje istú dávku sústredeného času. Je potrebné sa naučiť texty, ktorých nie je málo. Jeden obraz môže mať aj štyri strany a tie všetky treba dostať do hlavy.

Ľudia, ktorí nepoznajú toto prostredie, si môžu myslieť, že tam iba sedíme a improvizujeme. Nič však nie je bez prípravy, nie je žiadna „improliga“. Aj tie „opičky“, ktoré divák vidí a vyzerajú spontánne, sú naskúšané. 

Sympatické herecké obsadenie je len časť úspechu, veľa záleží aj od scenáristov, ktorí musia vytvoriť zaujímavé postavy a pútavé dejové linky.

Oteckovia sú komediálny seriál a tento žáner sa nerobí jednoducho. Humor musí byť dobrý, človek sa len tak nezasmeje, keď sa herci kopú do zadku. 

Na nakrúcací deň sa pripravujem vždy deň predtým – učím sa texty naspamäť. Vždy je to o pochopení postavy a situácie, ktorú musím vedieť zahrať tak, aby bola uveriteľná. Je dobré, keď viem, ako bude príbeh pokračovať, aký je jeho motív. Vtedy sa to aj ľahšie učí. Keď prídem na nakrúcanie, musím podať výkon, vypočuť si pripomienky od režiséra, spracovať ich a zahrať to. 

Ako ovplyvnili nakrúcanie Oteckov opatrenia spojené s pandémiou? Ako si vnímal, keď sa zastavila produkcia?

Výroba sa v prvej vlne pandémie zastavila na tri mesiace a všetci sme čakali, ako sa bude celá situácia vyvíjať. Musím povedať, že som si toto obdobie veľmi užil, pretože som ešte nikdy nemal toľko voľného času. 

Mám ženu a malé dieťa, s rodičmi sme boli stále v kontakte. Tie tri mesiace voľna počas pandémie som venoval práve svojej rodine a boli to najintenzívnejšie momenty v mojom živote. Videl som prvé krôčiky našej dcérky, strávil som mesiac na chalupe a konečne naozaj intenzívne odpočíval. Uvedomil som si, že veľa práce je pre herca na jednej strane skvelá vec, ale je dobré sa na chvíľu zastaviť. 

V júni minulého roka sa potom seriálové produkcie znovu rozbehli, začali sme opäť točiť a odvtedy sme sa nezastavili. Akurát máme na sebe respirátory a dávame ich dolu až pri ostrej. Všetko je v starých dobrých koľajách a my fičíme ďalej. 

Okrem Oteckov hráš aj v divadelných predstaveniach. Aký je rozdiel medzi hraním v seriáli a v divadle?

Pre každého herca je najdôležitejšie hrať v divadle, pretože čas strávený na javisku, príprava na rolu, kreovanie a skúmanie divadelnej hry a postavy, to je vskutku čarovné a len ťažko porovnateľné s nakrúcaním. 

Vďaka seriálom máme príležitosť ukázať sa ľuďom, ktorí možno do divadla nechodia. Samotné hranie pred kamerou je úplne iné ako hranie v divadle.

Keď herec skúša divadelnú hru, pripravuje sa intenzívne približne 6 týždňov, 4 – 5 hodín denne. Proces, text, kolegovia, všetko sa mu dostane hlboko pod kožu. Po premiére sa to trošku uvoľní, ale skúšobný proces je veľmi intenzívny. Takisto interakcia s divákmi je niečo, čo pri nakrúcaní chýba. 

Na druhej strane máme vďaka seriálom príležitosť ukázať sa ľuďom, ktorí možno do divadla nechodia. Samotné hranie pred kamerou je úplne iné ako hranie v divadle. Je tam kopec technických vecí, ktoré si divák neuvedomuje, ale herec na ne musí popri samotnom hraní myslieť.

Obľúbili ste si seriály zo slovenskej produkcie? Na VOYO nájdete seriál Oteckovia, ale aj mnoho ďalších. Vyskúšajte si VOYO v cene paušálu

V akých divadelných hrách ťa diváci môžu vidieť?

Hrávam už päť rokov v predstavení Írska kliatba v Divadle Aréna. Okrem toho mám rolu v zájazdovom predstavení Chlieb s maslom, s ktorým chodíme po Slovensku tiež už asi päť rokov. Na Novej scéne hrám v muzikáli Mária Terézia.

Počas pandémie boli divadlá zatvorené. Aké to bolo, keď si spolu s kolegami po skoro polročnej pauze znova vyšiel na javisko?

Hralo sa nám úžasne. Diváci v šachovnicovom sedení mali na sebe respirátory. Ich reakcie boli slabšie a smiechy, ktoré sú počas bežného predstavenia výrazné, boli polovičné.  Ale aspoň sme mali pre koho hrať. 

My herci sme si to užili naplno. Po období „ničnerobenia“ sme mali veľa nakumulovanej energie a tá potrebovala vytrysknúť. Podarilo sa nám ju „napratať“ do divákov. Dúfam, že odchádzali z divadla s dobrým pocitom, že mohli aspoň na chvíľku zažiť sedenie v obecenstve s ďalšími ľuďmi a dívať sa na premotivovaných živých hercov.

Veľa kolegov mi vtedy hovorilo, že po takej dlhej odmlke sa im ani nechce späť do divadla. Zvykli si na pohodlie, mať voľnú nedeľu s rodinou. To sa nám nestáva často. Zrazu sme žili normálny život a mnohým sa nechcelo opustiť ho. 

Si populárny, ľudia ťa spoznávajú. Aj tu ťa zastavujú ľudia a chcú sa s tebou fotiť. Aký je to pocit? 

Keďže to prichádzalo postupne, vnímam to úplne prirodzene. Na to, že ma ľudia registrujú, som si musel zvyknúť nielen ja, ale aj moja žena, moji rodičia a moje okolie. Myslím si, že takáto pozvoľná cesta je fajn. Človek sa z toho vďaka tomu nezblázni. 

Veľa kolegov mi vtedy hovorilo, že po takej dlhej odmlke sa im ani nechce späť do divadla. Zvykli si na pohodlie, mať voľnú nedeľu s rodinou. To sa nám nestáva často. Zrazu sme žili normálny život a mnohým sa nechcelo opustiť ho. 

Je však veľa ľudí, ktorí sa stali slávnymi zo dňa na deň a úplne ich to zmenilo. Nenávidia ľudí, lebo majú pocit, že ich otravujú. Ja sa snažím nezabúdať na to, odkiaľ pochádzam. Vyrastal som na dedine, mám svoj život aj mimo hereckého sveta. Nezbláznim sa z toho, že ma teraz pozývajú na večierky. 

Čo by si robil, keby si nebol hercom?

Ťažko povedať, vždy som sa rád hral. Moja mamina sa vždy pýtala, čo len zo mňa bude, lebo som sa chcel stále iba hrať. Určite by sa mi do cesty dostal šport, pretože ho mám rád odmalička. Vždy som športoval, ale nikdy som sa nešpecializoval na jeden konkrétny. Než som nastúpil na Štátne konzervatórium, rok som študoval fotografiu. Ak by zo mňa nebol športovec profesionál, asi by som sa venoval fotografii. 

Hovoríš, že si chcel hrať vždy. Je nejaká rola, ktorú si už dlhšie túžiš zahrať? 

Je veľa rolí, ktoré by som si rád zahral, ale nebudem úplne konkrétny. Väčšinou som hral pozitívne postavy, romantických hrdinov alebo otcov detí, čiže sympaťákov. Teraz hovorím najmä o seriálových hrdinoch. V divadle som ale hral už aj zloducha. Stále ale čakám na nejakú sofistikovanú negatívnu postavu v dobrom filme. 

Čo by pomohlo hercom, aby mali na Slovensku viac príležitostí? 

Ťažko sa mi to hovorí, ale zdá sa mi, že my Slováci nie sme veľmi kultúrny národ. Máme pocit, že nepotrebujeme divadlo a stačí nám krčma, no národ je živý umením. Musíme sa živiť nielen potravou, ale aj duševnou stravou, ktorú kultúra ponúka.

Na to, že ma ľudia registrujú, som si musel zvyknúť nielen ja, ale aj moja žena, moji rodičia a moje okolie.

Generácie mojich rodičov ani moji rovesníci do divadla veľmi nechodili. A keď predsa len išli, bolo to často nasilu. Vybralo sa nejaké nie možno najvhodnejšie predstavenie a divadlo znenávideli.

Myslím si, že mladých ľudí treba podporovať, aby si k umeniu vytvorili vzťah. Treba sa vrátiť k rozvíjaniu vzťahu k hudbe, maľovaniu či tancu a nejakým spôsobom to v deťoch podchytiť. Vďaka tomu budú mať záujem ísť do divadla, galérie alebo tanečnej školy, pretože tam budú môcť zažiť krásu. Na to však potrebujeme priestory, peniaze, mecenášov, čo tu, žiaľ, častokrát chýba.

Keď sme boli na vysokej škole, chceli sme robiť divadlo, no nebolo kde. Nikde pre nás nebol priestor a myslím si, že to pretrváva dodnes. Slovensko som precestoval so zájazdovými predstaveniami, boli sme v takmer každom mestečku a dedine.

Videl som kultúrne stánky, ktoré by ľudí mali vítať, no človek do nich ani nechce vojsť. Vyzerajú katastrofálne, sú poničené a za posledných 30 rokov sa do nich neinvestovalo ani euro. Myslím si, že je stále veľa čo zlepšovať.

Braňo Deák

Je úspešný seriálový a divadelný herec. Vyštudoval herectvo na konzervatóriu v Bratislave a pokračoval na VŠMU. Účinkoval v množstve slovenských seriálov, aktuálne hrá rolu právnika Alexa v seriáli Oteckovia. Zahral si aj v rozprávkach Zlatý hlas a Aj kone sa hrajú. Hosťoval v SND, spolupracuje s Divadlom Aréna a s Novou scénou.

Páčil sa vám článok?
12345
Loading...

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.

Umelkyňa Katarína Poliačiková: Malé okamihy nás dokážu veľmi obohatiť. Sú všade okolo nás, stačí sa ich naučiť vnímať

Chvíle sú krásne, lebo sú prchavé. Keď sa napojíme na pominuteľnosť, dokážeme aj zlé veci vnímať ľahšie.

Kde hľadať a nachádzať šťastie? To je otázka, nad ktorou uvažujeme častejšie, keď bilancujeme na konci roka. Umelkyňa a spisovateľka Katarína Poliačiková pochopila, že šťastie nesúvisí s úspechom, krajinou, v ktorej žije, ani s dokonalou dovolenkou. Prečítajte si, ako sa naučila nachádzať pohodu v malých radostiach, okamihoch, rituáloch, a možno nájdete inšpiráciu aj pre svoje vlastné hľadanie šťastia.

Skúsený turista Martin Majerčík nám rozpovedal, prečo na Ceste hrdinov SNP nemohol rozmýšľať nad životom, hoci sa tam z toho dôvodu vybral

V rozhovore s umelkyňou a spisovateľkou Katarínou Poliačikovou sa dočítate:

  • ako ju ovplyvnilo detstvo v Starej Turej, 
  • kedy a ako objavila cestu k minimalizmu a ako jej pomáha udržiavať si vnútorný pokoj, 
  • ako jej Japonci ukázali nový spôsob premýšľania o čase a priestore, 
  • aké rituály jej pomáhajú zvládať dni 
  • a prečo by sme si neužili západ slnka, ak by trval tri hodiny.

Katke nedávno vyšla aj kniha Ministerstvo malých radostí, do ktorej vyzbierala niekoľko drobných okamihov, ktoré ju a jej blízkych napĺňajú.

Katarína, čo ťa naposledy potešilo?

Všimla som si, že moja monstera má nový list. Je to pre mňa vždy taký malý zázrak, keď sa tam zjaví svetlá zelená a vzápätí sledujem, ako rastie.To bola moja posledná malá radosť.

Vždy si si takto všímala malé radosti okolo seba?

Keď sa ohliadnem za svojím detstvom, uvedomujem si, že áno. Kedysi som si myslela, že to tak majú všetci. Mnohé z toho, ako prežívam svet, pramení z detstva.

Bola som jedináčik, vyrastala som len s mamou. Mala som len zopár kamarátov, nikdy som nebola súčasťou veľkej partie. Moje najlepšie spomienky na detstvo sú tie, keď som sama, niečomu sa venujem alebo niečo pozorujem. Pestovala som si to od malička a určite som k tomu inklinovala aj charakterovo.

Kedy si si uvedomila, že ľudia to majú aj inak, že nie každý si tak dokáže vychutnať prítomný okamih či tešiť sa z maličkostí?

Myslím si, že to bolo asi cez moju tvorbu, ktorá sa veľmi neoddeľuje od osobného života. Vychádza z osobných pozorovaní a práve cez feedback na ňu som zistila, že bolo pre ľudí občas až prekvapujúce, čo som si všimla a ako. Vtedy som si začala uvedomovať, že to tak naozaj nemá každý.

Koľko toho podľa teba naozaj k šťastiu potrebujeme?

Toto je veľmi komplexná otázka. Začala by som tým, čo je vôbec šťastie – to je veľmi ťažké. 

Pomenovať si, čo to pre mňa vôbec znamená, bola dlhá cesta. Keď sa vrátim 10-15 rokov dozadu, môj pocit či presvedčenie o tom, čo je šťastie, definovali vonkajšie okolnosti – pocit validácie, veľa sa to spájalo s úspechom. Bola to pre mňa cesta hľadania.

Istý čas som uvažovala, že sa presťahujem sa do New Yorku, kde som mala pracovné možnosti, ale aj sociálne zázemie. Túžila som po živote tam. Keď sa v New Yorku človeku náhodou niečo podarí, vie to byť veľmi zvodné. Cíti, že to je „TO“. Na pozadí bola aj túžba odísť z Bratislavy. 

Neskôr som objavila Lisabon, kde som si uvedomila, že je pre mňa dôležitejšie mať prístup k oceánu, ku kvalitnému životu, k dobrému jedlu a pokoju. Pamätám si, že moment uvedomenia si priorít bol paradoxne spojený s pocitom zlyhania. Zrazu mi nezáležalo až tak na úspechu, skôr na zdravom prežívaní a túžbe byť v prostredí prospešnom pre moje mentálne zdravie. Nakoniec som sa neodsťahovala nikam, som šťastná v Bratislave.

Asi nie si rodená Bratislavčanka, však?

Pochádzam zo Starej Turej, kde stále žije moja mama. Kedysi to bola dedina, neskôr tam postavili fabriku, tak sa z nej stalo malé postsocialistické mestečko. Myslím si, že to tiež definovalo môj vzťah k malým radostiam. Počas detstva a dospievania som nemala žiadne stimuly či kultúrne vyžitie, ale zato som mala slobodu hrať sa vonku, zatúlať sa. Moja zvedavosť mala obrovský priestor a v konečnom dôsledku to bolo omnoho dôležitejšie pre môj rozvoj ako mať možnosti.

Maličkosti, ktoré vedia dobiť, sa skrývajú v drobných okamihoch. Ťažko ich nájdeme, ak očakávame, že nás vyživí iba niečo veľké.

Ako to máš dnes? Už si našla odpoveď na to, koľko toho teda potrebujeme k šťastiu?

Asi to má každý inak. Myslím si, že aj v jednoduchosti vie byť hĺbka a záleží na tom, s čím sa uspokojíme.

Ja osobne mám rada materialistické kvalitné veci, keď je niečo dobre vyrobené či spracované, či už v jedle a móde, alebo službách. Vie ma to veľmi uspokojiť, ale zároveň vedome nesiaham po materiálnych radostiach, keď mi je naozaj ťažko. Vtedy ma vie stimulovať a uspokojiť niečo úplne iné, čo nemá materiálny základ.

Čo to býva?

Pre mňa je to veľa o kontakte so sebou cez prírodu. Keď si spomeniem na naozaj kritické obdobia, pomohla mi príroda a hudba. Mám pocit, že sme zistili, že vlastniť veci nás neurobilo šťastnými. 

Mám na mysli neskorý kapitalizmus. Dobehli sme do momentu, keď nám je to už viac-menej jasné, aj keď trh, najmä takto pred sviatkami, na to stále tlačí.

Kompulzívne nakupovanie je podobný mechanizmus ako emočné zajedanie. Myslíš si, že cesta k šťastiu vedie aj cez objavenie minimalizmu či zjednodušovanie si života?

Mala som o tom veľmi zaujímavú debatu s Johanou Johanidesovou, matkou piatich detí, ktorá žije s rodinou v Brdárke na Gemeri. Je keramikárka a pastierka.

Pýtala som sa, či si nemyslí, že by jej deťom niečo mohlo chýbať. Vyrastajú veľmi jednoduchým, no tvrdým spôsobom života, od malička vnímajú, čo všetko sa musí spraviť, aby bolo jedlo na stole a teplo v dome, čo sú pre nás základné veci.

Pomenovala to ako cestu skromnej hojnosti. My bežne dávame slovám „musíme sa uskromniť“ negatívny význam, v zmysle odopierania si niečoho, lebo bude horšie. Ona to vníma ako podstatu šťastia, ako sa s čo najminimálnejšími prostriedkami dá mať plnohodnotný pocit radosti.

Ovplyvnil ťa v tomto nazeraní na svet aj čas, ktorý si strávila v Japonsku?

Cesta do Japonska bola pre mňa veľmi zásadná. Vždy som inklinovala k východným filozofiám a náboženstvám, úprimne mi dávali väčší zmysel ako kresťanské nazeranie na svet a duchovné hodnoty. Po príchode tam som mala pocit, že som prišla domov. 

Čo bolo pre mňa obohacujúce a zistila som, že mi u nás chýba, sú rituály sprevádzajúce každodenné veci. Cez rituál vznikne priestor na niečo, čomu dajú v Japonsku čas. Hneď prvé mi napadá pobyt v reštaurácii ako kontrast so zážitkom z New Yorku.

Keď ste v reštaurácii na Manhattane, kde štvorcový meter a minúta majú obrovskú hodnotu, keď dojete a nevypýtate si dezert, okamžite vám pristane na stole účet a musíte odísť. Aby podniky pokryli nájom, musia zákazníkov točiť.

V Japonsku s tým, naopak, vedome pracujú, dávajú si záležať, ešte aj z vyprevádzania hostí dokážu spraviť rituál ukončenia služby a spoločného času. Mnohé z rituálov vychádzajú zo šintoistického náboženstva, ktoré má veľmi komunitný charakter. 

Na základe niekoľkých rituálov, ktoré som tam zažila, som si uvedomila, že je to náboženstvo, ktoré má v sebe okrem hlbokej spirituality aj humor a radosť zo spoločne prežitého času. Veľmi sa mi to páčilo. Japonci sú minimalistickí, ale zároveň som tam mala veľmi opulentné zážitky, vizuálne aj emočné. 

Inklinuješ aktuálne k nejakej viere?

Naozaj som sa stala „fanynkou“ šintoizmu a teraz mi chýba, že sa nemôžem chodiť ráno modliť do svätyne. Modlitbu si však môže definovať každý sám pre seba, nikdy som neinklinovala k nejakej ortodoxnosti. Bolo to pre mňa skôr o rannom rituáli v príjemnom priestore. 

Ich svätyne sú často malé parky s jazierkami a tisícročnými stromami. Bolo to pre mňa o tom momente. Doma si idem do záhrady posedieť s čajom na lavičku. Tam som absolvovala ten rituál až fyzicky, umyla som si ruky v studni, spravila som úkony modlitby, ale potom som už len sedela na kameni, rozmýšľala a sledovala ľudí. Často na rannú modlitbu vyskočili biznismeni z auta a zrazu stáli pred 600-ročným stromom, bolo to veľmi silné.

Vieš sa aj ty takto odpojiť od tlaku dnešného sveta?

Keď príliš veľa pracujem, nájdem si čas ísť k Dunaju, lebo potrebujem reset. Ale ja nemám rodinu. Rozumiem, že musí byť veľmi zahlcujúce a ťažké napojiť na samých seba, keď máme rodinu, kariéru a kopec povinností.

Malé radosti súvisia aj s tým, ako nám systém vytvára možnosti na to, aby sme mohli a vedeli zdravo fungovať. Keď človek žije v režime prežitia, myslí inak, pretože je stále v pozore, že musí prežiť.

Zároveň som si však spomenula na pána Juraja, človeka bez domova, s ktorým som sa zvykla stretávať pri Dóme sv. Martina. Vedome tam sedával, lebo sa mu tam páčilo, a myslím si, že si vybral úplne najkrajšie miesto v Bratislave. Vždy mal okolo seba veľa kníh a stále čítal. Napriek náročným veciam, ktoré prežíval, mal vďaka tým knihám, kontaktu s iným svetom a uvažovaním iskru v očiach. Držalo ho to nad vodou, bola to pre neho intelektuálna aj emočná stimulácia.

Existujú alebo máš ty nejaké techniky na „prestavenie“ si pohľadu na svet na farebnejší? Dokáže negatívny človek či ten v ťažkej situácii uveriť v lepšie zajtrajšky?

Nikdy som nečítala žiadnu knihu o mindfulness (technika všímavosti) ani som sa tým nezaoberala v teoretickej rovine, pre mňa je to skôr také, ako keď sa spýtaš babky, či ti dá recept na koláč, a ona odpovie: „Ja neviem, len toto pridám, toto prisypem.“ 

Robí to úplne intuitívne. Rovnaké je pre mňa prežívanie malých radostí. Zároveň tie okamihy vedome často vyhľadávam. Spomínam si na vypuknutie vojny na Ukrajine, na pocit bytostného ohrozenia, na nemožnosť ovplyvniť to, čo sa deje. Pamätám si na tie rána, pozorovala som východ slnka, teraz sa mi tlačia slzy do očí… a vydýchla som si, keď to slnko vyšlo. Znamenalo to, že ešte bolo niečo, na čo sa dalo spoľahnúť. Prinášalo mi to pokoj.

Čítanie tvojej knihy Ministerstvo malých radostí navodzuje podobné pocity. Je skvelé ju čítať v náročných dňoch.

Necítim sa v pozícii dávať rady, skôr ponúkam možnosti. Preto v knihe nie je napísané, ako na to, ale cez príklady ukazujem, kde všade a v čom všetkom sa dá nájsť radosť. V otváraní možností pre druhých ľudí cez vlastnú tvorbu sa cítim dobre.

Prečo podľa teba niektorí ľudia nevedia objaviť čaro maličkostí?

Tie maličkosti sú naozaj také drobné okamihy, ktoré vedia dobiť. Keď ich nemáme či máme očakávania, že to má byť niečo veľké, napríklad vytúžená dovolenka, je ťažké to nájsť. Jasné, že tešiť sa na niečo je skvelé, ale radosť je ukotvená v tej každodennosti. Je aj o senzualite a napojení sa na vlastné telo, pretože radosť sa nedeje len v hlave. Je aj o vôni, dotyku. Na to často zabúdame – dostať sa z hlavy do tela, napojiť sa na naše zmyslové vnímanie.

Dá sa teda „manuálne prestaviť“ myslenie a netlačiť na seba, neočakávať dokonalosť? Skvelá dovolenka, Vianoce v pokoji a bez hádok a podobne?

Posledné roky silno vnímam, že generácia našich rodičov to mala nejako a my máme potrebu sa vymedzovať voči tomu, čo nefungovalo. Sama si pamätám na ten tlak počas Vianoc, keď mi mama podhadzovala výčitky, že som jej málo pomáhala. Napriek tomu som mala Vianoce rada. 

Moja mama má rada rituály, myslím si, že to mám po nej. Vždy robila nejaké veci okolo stola, na čo som sa tešila. Ale naše Vianoce sprevádzal aj stres.

Keď sa zhováram s blízkymi, veľa z nich nemá pozitívny vzťah k Vianociam, pretože si ich pamätajú ako obdobie najväčšieho vypätia, keď „vybublali“ ešte aj veci, ktoré celý rok držali niekde „pod pokrievkou“. Vnímam pozitívne to, že to chceme inak. Je to o preskladaní si priorít, uvedomení si, či sú dôležité skôr umyté okná alebo spoločne strávený čas. Nie je to ľahké, musíme prepisovať hlboko zakorenené vzorce a je za tým emočná práca.

Na Vianoce ľahko vzplanieme. Psychologička radí, ako spracovať svoj hnev, aby sme neublížili sebe alebo blízkym

Aj pri dovolenkách je lepšie si ten čas dávkovať. Je ťažké čakať od dovolenky, že nás uspokojí, vylieči a naplní, keď dorazíme do destinácie a sme úplne zničení, nechceme nič, len tak byť, a po týždni, keď by sme možno aj niečo robili, musíme ísť domov.

Názov knihy Ministerstvo malých radostí znie trošku cynicky vzhľadom na aktuálne politické a celospoločenské dianie. Je to tak mienené?

Názov vznikol asi pred tromi rokmi, potom sa začali diať tieto aktuálne veci a zrazu Ministerstvo malých radostí vyznelo ako reakcia na to, že ostatné ministerstvá kolabujú. Pre mňa to však bolo mimo tohto kontextu.

Pre mňa je to o tom, že máme ministerstvá na všetky oblasti života, ale málo sa prihliada na aspekt duševného zdravia, ktorý je „na konci dňa“ pre nás najdôležitejší.

Moment uvedomenia si priorít bol u mňa spojený s pocitom zlyhania. Úspech prestane byť taký dôležitý, keď trpí duša.

Hľadala si duševnú pohodu aj cez terapiu. Aká bola táto tvoja cesta?

Nešla som do terapie s veľkou krízou, cítila som však, že sú veci, ktoré si v sebe nedokážem sama upratať, chcem ich preskúmať s odbornou pomocou. Veci z detstva, ktorým som nerozumela, no ovplyvňovali ma. 

Podnetom bol pre mňa vzťah, od ktorého som chcela, aby fungoval, a vnímala som, že musím práve ja niečo zmeniť. Veľa som v terapii riešila vzťah s mojou mamou, ktorý je veľmi blízky a vrúcny, ale bol aj veľmi náročný a komplikovaný.

Začiatky pre mňa boli náročné, ale som vďačná, že som si toho 2,5 roka dopriala.

Vďaka terapii som si redefinovala aj význam úspechu. Snahu o dokonalosť a strach zo zlyhania som si v sebe upratala, dokážem byť k sebe láskavejšia aj v náročných situáciách. Mám nástroje, ako veciam porozumieť, ako sa zachovať, ale aj ako si vytvoriť priestor na radosť.

Často si vo chvíľach, keď nám je dobre, želáme, aby trvali navždy. Ako sa vyrovnať s tým, že sa to predsa len vždy skončí?

Keď si predstavím trojhodinový západ slnka, je to hrozné, nie? (Smiech.) 

Chvíle sú krásne preto, že sú prchavé. Ako spoločnosť sa potrebujeme individuálne napojiť na cyklickosť, ktorú najlepšie vidíme aj v prírode.

Prežívame úžasné leto, potom príde jeseň, no my v zime predsa vieme, že leto zase príde. Keď sa napojíme na cyklickosť, vieme aj zlé veci vnímať prchavejšie ako v skutočnosti sú. Aj vo chvíli, keď nám je hrozne, by sme mali myslieť na to, že to prejde, zvedomovať si to.

Nemáš napriek tomu svoj okamih, ktorý by mohol trvať navždy?

U mňa tá naozaj hlboká radosť prichádza cez tvorbu. Mám momenty, keď píšem, naozaj zažívam bytostné šťastie, je to už až existenciálna radosť. Vtedy som napojená na niečo, čo ma presahuje, čerpám zo skúsenosti či niečoho hlbšieho. To je pre mňa ideálny okamih.

Z malých radostí nemám takú, ktorá je naj. Je to ako v tejto miske plnej keksíkov. Navzájom sa ovplyvňujú, napĺňajú tú nádobu, to je to šťastie.

Povedala si, že počas tvorby ťa eufória presahuje. Čo však robíš, keď je to opačne, počas tvorivých kríz?

Na začiatku to bolo veľmi ťažké, pretože som si to spájala s pocitom zlyhania. Stále to neprežívam ľahko, ale už mám na to nástroje. Vnímam v tom tú spomínanú cyklickosť, rozumiem, že nemôžem byť vždy na 100 % tvorivá. Riešim to tak, že dávam tomu čas.

Zároveň som zistila, že múza je preceňovaná a deadline vie byť veľmi inšpiratívny. (Smiech.)

Keď som učila v škole, dávala som si záležať na tom, aby som dopovedala celý príbeh umelcov, aby žiaci videli aj ich tvorivé či bytostné krízy, nielen to, vďaka čomu sú slávni. Je dôležité poznať, ako si jednotlivci nájdu cestu k úspechu a šťastiu, že sa to nestane len tak.

Spomínaš príbehy a ja mám pocit, že v dnešnej dobe opäť ožívajú, ľudia ich potrebujú. Ako to vnímaš ty?

Táto knižka je vlastne tiež zbierkou mikropríbehov, viem si predstaviť ich rozpísať. Určite potrebujeme príbehy, lebo viac potrebujeme porozumieť tomu, čo sa deje, a aj sebe navzájom. 

Je pre mňa veľmi ťažké vidieť a prijímať, že k sebe pristupujeme cez to, v čom sme rozdielni. Spoločnosť sa rozpadá preto, že sa sústreďujeme na rozdielnosť názorov, nie na to, čo nás spája.

Často sme izolovaní v ľudskej skúsenosti. Máme pocit, že iba ja niečo takto prežívam a nikto iný to tak nemá, nikto iný mi neporozumie. Mnoho ľudí to má však podobne, aj keď sú možno z úplne iných spoločenských kruhov, ale my sa to nedozvieme, pretože už nežijeme komunitne. 

Sme zároveň veľmi zahltení faktami. Často vieme, koľko ľudí kde zomrelo, ale čísla nás nechávajú chladnými, nevieme ich vstrebávať a napojiť sa na ľudí cez čísla. Na niekoho utrpenie a radosť sa vieme napojiť cez príbeh, čo nám pootvorí okno do príbehu komunity, krajiny alebo vojny.

Ako z drobných radostí vyťažiť maximum a prekonať stres, ktorý nás zahlcuje a ovláda?

Často je to o zvedomovaní si. Vedome si vytvorím priestor na niečo, aj keď mám pocit, že to nestíham.

Samozrejme, nedá sa to, keď sa musím starať o niekoho, kto je odo mňa závislý, alebo keď ma vyhodia z práce, a ja si stoj čo stoj idem sadnúť k tomu Dunaju. To sú však extrémne situácie, no v každodennosti sa podľa mňa dá vedome si nájsť čas na maličkosti. Je za tým však práca, neprichádza to len tak.

Ako si to nariaďuješ ty?

Pre mňa sú veľmi dôležité rána, mám rituály, ktorých sa len sa ťažko vzdám. Každé ráno napríklad zapaľujem ešte za tmy sviečku v kuchyni, spravím si čaj, potom si čítam alebo si zacvičím.

Viem, že pre rodičov malých detí toto môže znieť ako provokácia, ale keď si ráno doprajem niekoľko malých radostí, dajú mi základ do dňa a potom v ňom viem pevnejšie stáť. Keď viem, že nebudem mať čas počas dňa, radšej si privstanem a vyživím sa ráno radosťou.


Katarína Poliačiková

Je vizuálna umelkyňa a spisovateľka, vo svojej tvorbe prirodzene prepája vizuálne s textom. Fotí na „analóg“, publikuje newsletter Soft Boiled, na základe ktorého vydala rovnomernú knihu esejí. Pôsobila v New Yorku aj Lisabone, absolvovala umelecký pobyt v Japonsku, svoj domov však našla v Bratislave. Jej najnovšia kniha Ministerstvo malých radostí je pohladením pre dušu v dnešných neľahkých časoch.

Páčil sa vám článok?
12345
Loading...

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.