Môžu byť skvelými priateľmi, kolegami, susedmi, a predsa voči nim často skĺzneme do predsudkov. Slovensko nie je pre cudzincov a cudzinky lákavou krajinou, no Michaela Pobudová a jej kolegovia a kolegyne z organizácie Mareena sa ich snažia plnohodnotne začleniť a ukázať im, že sa u nás dá dobre žiť. 

V rozhovore sa dočítate:

• ako vyzerali prvé dni na hranici s Ukrajinou po invázii a ako to vyzerá dnes,
• čo robí organizácia Mareena na Slovensku, 
• akú pomoc od štátu u nás dostávajú utečenci a utečenky, 
• ako im môžeme pomôcť
• a či obavy z inakosti dokážeme na Slovensku prelomiť. 

Pomoc jednotlivca má obrovský význam. Prečítajte si príbehy dobrovoľníkov z iniciatívy Buddíci pre Ukrajincov

Organizácia Mareena vznikla ako reakcia na utečeneckú krízu. Ako vyzerala integrácia azylantov dovtedy?

Utečenci a utečenky, ktorí k nám prišli pred rokom 2015 a bol im udelený azyl, dostávali štandardnú integračnú podporu. Jej súčasťou boli financie, ktoré mali pokryť ubytovanie a základné náklady na život, okrem toho dostávali pracovné poradenstvo, psychosociálnu pomoc a 6 hodín výučby slovenského jazyka týždenne. Finančná podpora bola jednotlivcom poskytnutá len na pol roka, pre rodiny a zraniteľné osoby na rok.

Bola táto pomoc dostatočná? Ako vyzerá dnes?  

Podľa mňa nie a ani teraz nie je ideálna. Jej výška dosahuje okolo 300 eur mesačne. Povedzme si úprimne, je nízka, veľmi ťažko z nej uhradia bývanie a navyše aj jeho hľadanie je pre týchto ľudí výzvou. Mnohí z utečencov a utečeniek žijú v chudobe, hoci záleží, čo za chudobu považujeme.

Uvediem príklad: poznáme dôchodkyňu utečenku, ktorá má rôzne stravovacie obmedzenia (napríklad celiakiu). Z peňazí od štátu nie je schopná zaplatiť ubytovanie aj špecifickú stravu. Táto situácia môže byť pre azylantov čiastočne motivačná, aby si našli prácu, ale bolo by dobré, aby mali zabezpečený jednoduchší vstup na pracovný trh. 

Kým vznikla Mareena, neexistoval na Slovensku subjekt alebo komunita, ktorá by zdôraznila prepájanie komunít utečencov s lokálnou spoločnosťou. V Mareene sme sa tomu začali venovať systematicky: máme dobrovoľnícky program, organizujeme komunitné stretnutia, prepájame prichádzajúcich migrantov a migrantky s ľuďmi, ktorí tu žijú, a venujeme sa aj vzdelávacím aktivitám proti diskriminácii a rasizmu. 

Po invázii na Ukrajinu sa počet migrantov od nášho východného suseda dramaticky zvýšil.

Od konca februára k 6. júnu evidujeme 490-tisíc prechodov, približne 90 % sú občania a občianky Ukrajiny, dáta však nerozlišujú pendlerov. Ukrajincov a Ukrajiniek, ktorí majú záujem u nás aj zostať, je približne 80-tisíc. To sú tí, ktorí už požiadali o dočasné útočisko. Časť prichádzajúcich sa presunula ďalej do Poľska a mnohí odišli do Čiech. 

Na porovnanie: podľa štatistík cudzineckej polície sme na Slovensku mali ku koncu roka 2021 56-tisíc Ukrajincov a Ukrajiniek, no od invázie ich počet prevýšil existujúcu populáciu kumulujúcu sa desať rokov. Ľudia z Ukrajiny boli pritom najvyššie zastúpenou skupinou v populácii cudzincov, zastupovali približne tretinu všetkých cudzincov žijúcich u nás. Dá sa teda povedať, že nárazový príchod takého počtu ľudí bol celkom dramatický. 

Zažili sme aj situáciu, že sa vo Vyšnom Nemeckom z ničoho nič zjavil autobus, ktorý chcel brať ľudí do Chorvátska – no len ženy do 30 rokov. Snažili sme sa do situácie zapojiť čo najviac policajtov.

Mareena bola jednou z prvých organizácií, ktoré na hranicu s Ukrajinou vycestovali. Čo ste tam počas prvých dní zažívali?

Prvé dni a týždne boli pre nás obzvlášť vypäté a stresujúce. Keďže sa podobná situácia na Slovensku ešte neodohrala, netušili sme, čo sa bude diať, a preto sme tam išli najmä na účely monitorovacej misie. 

Na hranici sme videli asi 5 stánkov, dva z nich patrili formálnym organizáciám, Maltézanom a gréckokatolíckej charite. Okrem nich tam bolo ešte veľa občanov, ktorí sa sami od seba rozhodli dávať ľuďom prechádzajúcim cez hranicu občerstvenie. Štátne zložky však s nami zdieľali obavy, že môže dochádzať k zneužívaniu ľudí prichádzajúcich cez hranicu: ľudia si za odvoz z hranice pýtali násobne vyššie sumy ako za bežných podmienok, ale išlo aj o závažnejšie skutky, a to obchodovanie s ľuďmi.

Zažili sme aj situáciu, že sa vo Vyšnom Nemeckom z ničoho nič zjavil autobus, ktorý chcel brať ľudí do Chorvátska – no len ženy do 30 rokov. Snažili sme sa do situácie zapojiť čo najviac policajtov. 

Okrem materiálnych potrieb potrebovali štátne zložky pomôcť aj pri rozdeľovaní ľudí podľa ich potrieb a poskytovať podporu zraniteľným osobám. Hraničný priechod vo Vyšnom Nemeckom sa navyše nachádza ďalej od dediny, je tam iba jedna zastávka, z ktorej sa ľudia mohli prepraviť do okolitých miest. Cudzinci a cudzinky, na ktorých nikto nečakal, sa ani nevedeli zorientovať, ako sa odtiaľ dostanú. Z tohto dôvodu sme sa v našom stane primárne rozhodli informovať o možnostiach legálneho pobytu a pohybu na Slovensku.

Pôvodne sme mali zámer aj s asistovaním pri ubytovaní, no po prvom dni v teréne sme si uvedomili, že to nie je v našich silách vzhľadom na systém fungovania hranice a množstvo prichádzajúcich ľudí. Aj preto sme sa zamerali na informovanosť a asistenciu s prístupom k službám na hranici a mimo nej.

Je bežné, že kriminálnici využívajú zraniteľnosť utečencov a utečeniek? 

Určite. Ak najmä ženy, matky či seniori prekročia hranice, sú odkázaní na pomoc s ubytovaním, stravou a nevedia, čo ďalej. Nepoznajú priestor, svoje práva, nevedia, kto im môže pomôcť a kto im chce ublížiť. A presne toto je živná pôda pre zneužitie akéhokolvek charakteru.

Postoje sa dajú zmeniť iba dlhodobou komplexnou prácou, do ktorej je zapojená celá spoločnosť. Aj keď to môže pôsobiť ako ťažko dosiahnuteľný cieľ, je dôležité nerezignovať.

Ako vyzerali ďalšie dni a týždne na hranici? 

Bolo nevyhnutné byť na mieste 24 hodín denne, aj preto sme sa museli veľmi rýchlo mobilizovať: oslovili sme organizácie, ktoré poznáme, aby nám poslali ľudí do stánku, spustili sme dobrovoľnícky open call. V najväčšom vypätí sme mali na mieste tím 15 ľudí, ktorí sa najskôr striedali v 12-hodinových zmenách, neskôr v 8-hodinových. Na konci februára a v marci klesala teplota v noci aj na -10 stupňov, vypadávala nám elektrina, chýbali plynové ohrievače, cítili sme sa ako vo vojnovej zóne. 

V druhej polovici marca už boli teploty prijateľnejšie, počasie sa zlepšovalo. Zhruba do dvoch týždňov od invázie vzniklo na hranici stanové mestečko. Bolo síce už dostupných veľa služieb, ale sprevádzal ich veľký chaos, a hoci s dobrým úmyslom, podávali sa aj nepresné informácie. Do toho sa neustále menili možnosti a nastavenia pre ľudí z Ukrajiny od štátu. 

Vďaka tomu, že máme dlhodobé spolupráce s právnikmi z Ligy za ľudské práva zaoberajúcimi sa migráciou a aj s Medzinárodnou organizáciou pre migráciu, sme mali najaktuálnejšie informácie, ktoré sme sa prichádzajúcim ľuďom snažili zrozumiteľne vysvetliť. 

• Organizácia Mareena vznikla ako reakcia na utečeneckú krízu v roku 2016.
• Mareena buduje Slovensko, ktoré je bezpečným, dôstojným a príjemným domovom pre všetkých.
• Asistuje pri integračnom procese, aby aj žiadatelia o azyl vedeli nájsť na Slovensku druhý domov, poskytovaním rôznych príležitostí, aby začlenenie cudzincov a cudziniek do slovenskej spoločnosti bolo jednoduchšie. 
• Zvyšuje povedomie o témach migrácie a integrácie cez rôzne workshopy, kampane či podujatia.

Ako to vyzerá s náporom na hraniciach teraz? 

V prvých týždňoch po ruskej invázii prechádzalo cez hranice denne 10- až 15-tisíc osôb, pred vojnou bol priemer 1400 osôb. V súčasnosti je to zhruba 3000 prechodov za deň.

Spomeniete si na nejakú konkrétnu situáciu, ktorá vás pri pomoci zasiahla najviac?

Bola som skôr v riadiacej funkcii a len veľmi málo som prichádzala do priameho kontaktu s utečencami a utečenkami. Komunikovali s nimi skôr kolegyne a dobrovoľníci. Spomínam si najmä na situácie zo začiatku invázie: momenty stretávania sa v rámci colnej zóny. 

Utečenci sa zvítavali s blízkymi. Neustále som v stánku niekoho obvolávala, tlačila letáky, niečo riešila, a keď som sa na chvíľu zahľadela mimo stanu a videla ľudí s plačom… Zdalo sa mi, že sa na ich príbeh ani nemusím pýtať.. Videla som starých rodičov prevážajúcich vnúčatá. Vyložili ich, niekomu odovzdali, no vrátili sa naspäť…

Obraz utečencov sa v našej spoločnosti často využíva ako strašiak. Je ťažké zmeniť predsudky a obavy ľudí z cudzincov?

So strašením o utečencoch je to u nás veľmi zaujímavé. Napriek obrovskej antiutečeneckej rétorike v rokoch 2015 a 2016 bol počet žiadateľov a žiadateliek o azyl u nás bizarne malý. V roku 2017 sme mali stretnutie s jednou nemeckou organizáciou, jej predstavitelia sa nás pýtali, koľkých žiadateľov máme za predošlý rok. Odpovedali sme číslom 146. A oni s údivom reagovali, či myslíme 146-tisic. Nie, bolo to naozaj len 146 osôb.

Postoje sa dajú zmeniť iba dlhodobou komplexnou prácou, do ktorej je zapojená celá spoločnosť. Aj keď to môže pôsobiť ako ťažko dosiahnuteľný cieľ, je dôležité nerezignovať. My sme začali mobilizáciou tých, ktorí už k téme pristupovali otvorene alebo boli zvedaví. Zapájali sme ich do aktivít, kde mali možnosť zistiť, ako utečenci žijú, akí sú a čo potrebujú. Neskôr sme začali organizovať aj vzdelávacie aktivity na školách, kde to má veľký zmysel. Ak chceme, aby tieto aktivity mali zásadnejší vplyv, musia byť realizované systematicky a dlhodobo – a tu narážame na systém verejného vzdelávania a dostupnosť financií na tieto aktivity. 

Čím si vysvetľujete, že počet žiadateľov je taký malý?

Je to zmes rôznych faktorov, technických aj spoločenských. Jedným z nich je pozícia, Slovensko má hranicu len s jednou krajinou mimo Európskej únie, Ukrajinou. Platí u nás Dublinský dohovor, podľa ktorého utečenci prichádzajúci do EÚ musia automaticky žiadať o azyl v krajine vstupu. U nás teda o azyl môžu žiadať len tí, ktorí prídu cez ukrajinskú hranicu, a kríza z roku 2015 sa týkala hlavne južných štátov. Ak by prichádzali z iných krajín, Slovensko si môže uplatniť Dublinský dohovor, a teda poslať ich späť. 

Okrem toho ľudia, ktorí sú nútení opustiť svoj domov, si ako útočisko hľadajú krajiny, kde už majú nejaké väzby, komunitu alebo podpornú sieť. U nás máme podobných sietí málo – nemáme tu napríklad väčšie sýrske či kamerunské komunity. Je to z dôvodu, že sme dlho boli uzavretou komunistickou krajinou, a hoci dnes už sme v demokratickom režime, nie sme dostatočne zaujímaví, aby sa u nás cudzinci vo veľkom počte usádzali. 

Navyše ako spoločnosť nevítame rozmanité kultúry. Prieskumy verejnej mienky ukazujú, že vo väčšine prípadov nechceme prijať ľudí z cudziny. Nemáme vybudovaný ani dostatočne podporný ekonomicko-sociálny systém, ktorý by pomáhal s integráciou do spoločnosti. 

Má pre nich Slovensko vôbec nejaké pozitíva?

V aktuálnej situácii s ľuďmi prichádzajúcimi z Ukrajiny máme od 1. marca legislatívne fungujúci inštitút dočasného útočiska, ktorý umožňuje dotované bývanie, jednoduchší prístup na pracovný trh, k základnej zdravotnej starostlivosti, prístup k školám, dávke v hmotnej núdzi.

Barbora Piešová dobrovoľníčila v Mareene v rámci výzvy Buď laska. Zapojiť sa môžeme všetci

Ukrajinci a Ukrajinky u nás majú základnú podporu, otázka je, či je dostatočne kvalitná a v rozsahu, v akom ju potrebujú. Zisťujeme, že to tak nie je. Počula som však pozitívne ohlasy na solidaritu Slovákov a Sloveniek počas krízy, snažia sa pomôcť. 

Nemáte pocit, že postoje voči Ukrajincom a Ukrajinkám sa začali meniť? 

Cítime to aj my, no musím priznať, že sa mi to zdá prirodzené. Na začiatku sme sa snažili pomôcť bezvýhradne, veď predsa žijú vo vojne. Mobilizovala sa občianska spoločnosť, my sme na hranicu poslali 157 dobrovoľníkov, veľa firiem pomáhalo ľudsky, materiálne, finančne. 

Podobné vypätie sa však nedá dlhodobo udržať a je potrebné, aby tieto aktivity prebral štát na seba, aby si mohli ľudia oddýchnuť. Štát by mal zároveň otvorene komunikovať, prečo to robí. Aby sa ľudia žijúci na Slovensku necítili ukrátení o pomoc – hoci aj my tu máme vlastné sociálne problémy, je dôležité venovať pozornosť ľuďom utekajúcim pred vojnou. Aby sme to vnímali prirodzene.

Pýtam sa na základe toho, čo ste videli – keby u nás vypukla vojna, vedeli by ste sa stať migrantkou alebo by ste zostali na Slovensku napriek konfliktu?

Mali sme o tom diskusiu s kolegyňou, no ťažko sa mi dá predvídať, ako by som reagovala. Pracujeme v oblasti nútenej migrácie a dúfam, že by sme zostali aktívni, či už tu, alebo v zahraničí. Rada by som bola tou „hrdinkou“, ktorá zostane napriek všetkému, záleží však na tom, čo by sa dialo. Či by bombardovali Bratislavu a západné Slovensko, kde mám domov a rodinu, kde by som mohla mať väčší vplyv na riešenie situácie alebo asistenciu ľuďom v núdzi a aká by bola perspektíva viesť aspoň ako-tak bezpečný a dôstojný život aj vo vojnovej krajine. 

Rozhodnutie odísť z domova do neznáma je mnohokrát veľmi ťažké a hrdinské rozhodnutie. Nemali by sme to vnímať ako „jednoduchšiu cestu von“. Odchod je sprevádzaný akceptovaním toho, že zanechávam za sebou ľudí aj veci, ku ktorým mám hlboký vzťah, aby som zabezpečila bezpečie sebe a svojim deťom. Mnohí ľudia sa ani po rokoch v novej krajine nevedia dostať z problémov súvisiacich s pocitom odlúčenia, straty domova, straty rodinných príslušníkov, známych, straty statusu, ktorý si vybudovali doma.

Mnohí ľudia sa ani po rokoch v novej krajine nevedia dostať z problémov súvisiacich s pocitom odlúčenia, straty domova, straty rodinných príslušníkov, známych, straty statusu, ktorý si vybudovali doma.

Viete zhodnotiť, ktorá skupina migrantov to má u nás najťažšie? 

Čo sa týka prijatia slovenskou spoločnosťou, nedá sa to úplne paušálne zovšeobecniť. No vzťahujúc sa na väčšinu by som o našej spoločnosti mohla povedať – čím viac sa od nás vizuálne líšia a nesú napríklad aj prvky islamu (napr. šatku), tým viac ich vnímame ostražito, ak nie rovno neznášanlivo. Musíme to zlepšiť.

Stretli ste sa s prípadmi rasizmu?

Známy je príbeh Bielej vrany Khadry Abdile, ktorá bola priamo napadnutá. Mala na sebe šatku, za ktorú ju útočník začal škrtiť, nebolo to pritom jej prvé napadnutie. Predtým na ňu niekto hádzal kamene, hoci žila v Dúbravke. 

Našim známym, chalanom z Burundi celkom bežne niekto na ulici nadáva alebo sa im vyhráža. Je to nepríjemné. Tieto postoje spoločnosti však presahujú aj k deťom. Vieme o prípade afrického chlapca, na ktorého v škôlke ukazovali, že je terorista.

Ako by sa každý z nás mohol pričiniť o to, aby sa táto situácia zlepšila?

Polovicou úspechu, ak nie aj väčšou časťou, je nastavenie domácej spoločnosti a ochota prijať ľudí z iných kultúr, ochota mať takých kamarátov, ochota prijať ich do zamestnania. Dôležitá je potom integračná politika štátu a samospráv. Ideálne je aj komunikovať, akí ľudia k nám prichádzajú, čo robia, a stierať tým potenciálne nedorozumenia. 

Súčasťou integračných politík je dávať cudzincom príležitosť integrovať sa v zmysle ponúknuť im dostupné jazykové kurzy, vysvetliť im sociokultúrnu orientáciu prostredia, aby nám lepšie rozumeli, a podporovať vzájomné stretávanie a interakciu s miestnymi. Ide o kombináciu riešení, ktoré môžu Slovensku pomôcť, aby bolo otvorenejšou a príjemnejšou krajinou.