Možností, ako pomôcť, je veľa. Výzva Buď laska ukazuje, ako môžeme pomáhať ľuďom utekajúcim pred vojnou

Známe osobnosti sa stali tvárou výziev pomoci pre Ukrajinu, aby v nás podporili odhodlanie pomáhať.

Od vypuknutia vojny na Ukrajine prešlo už niekoľko týždňov, a aj keď sa nápor na hraniciach viac-menej stabilizoval, vojnový stav pretrváva a ľudia na úteku pomoc potrebujú dokonca o niečo viac ako na začiatku. O2 sa preto rozhodlo netradične osloviť ľudí a ukázať im, že solidarita má rozličné podoby a každý z nás môže byť stále nápomocný.

Riaditeľka Mareeny: Postoje sa dajú zmeniť iba dlhodobou prácou, dôležité je nerezignovať

Fero Joke, Kristína Tormová, Ján Koleník aj Barbora Piešová a Strapo nám priblížili, akú formu pomoci Ukrajine reprezentujú a ako sa do nej môžeme zapojiť. Okrem toho sme sa ich spýtali, ako jednotlivec dokáže pomôcť pri inklúzii Ukrajincov a Ukrajiniek do našej spoločnosti a či vieme pozitívne ovplyvniť ľudí, ktorí potrebu pomoci popierajú alebo vzťahujú na seba.

Fero Joke

Som ambasádorom výzvy JIŽA, znamená to JEDLO, teda podporujem potravinovú pomoc, aby ľudia na úteku netrpeli núdzou. Na Slovensku máme veľa centier potravinovej pomoci – spomeniem napríklad Podaj ďalej v Prešove alebo humanitárnu pomoc Kto pomôže Ukrajine v Auparku, ktoré osobne poznám.

No je ich oveľa viac v rôznych mestách. Na nástenkách alebo weboch týchto centier nájdete zoznam, čo momentálne najviac potrebujú, a prinesiete im to. Pomôžu však aj potraviny či hygienické potreby mimo zoznamu, napríklad niečo, čoho máte doma viac a chcete sa podeliť – určite im prineste aj to. Môžete teda priniesť aj kozmetiku alebo drogériu. Každá pomoc sa počíta.

Môžeme si myslieť, že taký úsmev nemá žiadnu váhu, je to však významné gesto. Úprimnému úsmevu, tomu „naozajskému“ rozumieme všetci bez ohľadu na jazykové bariéry.

A ak chceme ľuďom z Ukrajiny pomôcť viac sa k nám začleniť, stačí aj obyčajný úsmev. Je zadarmo, no stále veľmi dôležitý a chýbajúci. Môžeme si myslieť, že taký úsmev nemá žiadnu váhu, je to však významné gesto. Úprimnému úsmevu, tomu „naozajskému“ rozumieme všetci bez ohľadu na jazykové bariéry. Ja sám sa takto poznám už so štyrmi čašníčkami. A ak je záujem, môžeme sa s nimi aj porozprávať, nechať ich hovoriť, podporiť ich. Jednoducho sa skamarátiť.

Na druhej strane ľudia, ktorí „zatvárajú oči“ pred tým, čo sa deje (a do toho ešte kričia, urážajú a šíria nenávisť), by sa mali nad sebou zamyslieť. Aj v tomto prípade tak naozajsky. Hoci viem, že sa neradi vymedzujeme, presne v tomto prípade je to nevyhnutné. Kategoricky sa vymedziť a povedať, čo je správne a čo nie, lebo to dobre vieme.

Mrzí ma, keď toto nedokážeme. Ľudia utekajúci pred vojnou potrebujú našu pomoc stále a budú ju ešte potrebovať aj naďalej, tak, prosím, buďme lásky.

Kristína Tormová

Predstavujem výzvu DRUŽBA, čo pre mňa v skratke znamená KAMARÁTENIE SA s našimi novými ukrajinskými ľuďmi, aby cítili, že tu niekoho majú. Myslím si, že to je to, čo veľmi potrebujú. Najkrajšie na tejto výzve je, že sa do nej ani netreba zapájať. Vážne. Treba žiť normálny obyčajný život a doň len prizvať nových ľudí.

Možno si stačí na chvíľu predstaviť, že by ste sa zajtra museli zbaliť do jedného kufra, zobrať deti a odísť do krajiny, kde nepoznáte jazyk ani ľudí, a začať zo dňa na deň nový život, aby ste uchránili svoje deti.

Ja mám takto už tri mesiace šesť nových ukrajinských kamarátok, s ktorými zdieľame svoj program, výlety, srandy, smútky, kávy… skrátka, všetko, čo bežne žijeme. Je to veľmi obohacujúce a pociťujem obrovskú vďačnosť, že ich máme… A som si istá, že to majú rovnako. 

Ak chceme našim novým ľuďom z Ukrajiny ukázať, že tu majú druhý domov, mali by sme im v prvom rade dať vedieť, že sme proti vojne, nezvykneme si na ňu a ostaneme solidárni, aj keď situácia bude trvať dlho. Mám totiž často pocit, že spolupatričnosť vieme ukázať len nachvíľu – ako pri covide.

Foriem pomoci je však nekonečne veľa a je dôležité, aby si každý našiel to, čo mu je prirodzené a čo ho baví. Od výmyslu sveta: niekto si do okna vyvesí ukrajinskú vlajku, iný si dá urobiť nové tetovanie u ukrajinskej tatérky alebo sa zúčastní na nejakej aktivite pre Ukrajincov, ďalší pôjde robiť dobrovoľníka. Neexistuje, aby ste si v tejto téme nenašli niečo, čo by vás bavilo. A keď sa spojí veľa ľudí, ktorí robia niečo s radosťou, isto to dopadne dobre. 

Každý, kto sa pokúsi nejako pomôcť, alebo len prijať do svojho sveta nového človeka, pochopí, že ten pocit, ktorý v ňom zostane, je nenahraditeľný. Možno si stačí na chvíľu predstaviť, že by ste sa zajtra museli zbaliť do jedného kufra, zobrať deti a odísť do krajiny, kde nepoznáte jazyk ani ľudí, a začať zo dňa na deň nový život, aby ste uchránili svoje deti. Ja sama si to nedokážem predstaviť… V otázke pomoci ľuďom utekajúcim pred vojnou jednoducho pochybnosti neexistujú. Bodka.

Ak chcete pomôcť Ukrajincom a Ukrajinkám, postačí váš čas. Prečítajte si, ako sa môžete stať buddíkom

A keď sa ľudia sťažujú na to, že „Ukrajincom sa pomáha a Slovákom nie“, tak pomáhajme aj Slovákom. Ja totiž nerozdeľujem pomoc podľa národnosti – pomáham tam, kde je to potrebné, a preto verím, že ľudia, ktorí toto hovoria, už aktívne pomáhajú niekomu na Slovensku. Je tu veľa ľudí, ktorí ich pomoc ocenia. Na základe vlastnej skúsenosti viem, že sťažovať sa a stavať sa do pozície obete je pekelne obmedzujúce. Človek sa v takomto nastavení nemôže cítiť dlhodobo dobre. Takže pomáhajme. Dobro je, stačí ho násobiť.

Ján Koleník

Ja som sa stal súčasťou výzvy DOPOMOHA, čo v preklade znamená POMOC. Podstatou DOPOMOHY je jednoduchá integrácia Ukrajincov a Ukrajiniek do našej spoločnosti, teda pomôcť im lepšie sa zaradiť do nášho života, socializovať sa, nájsť si nových kamarátov.

Okrem toho je to aj pomoc s vybavovaním bežných vecí na úradoch, u lekára či v škole, hľadanie možností pre deti v záujmových krúžkoch. DOPOMOHA je taká pomocná ruka a sprievodca, aby Ukrajinci a Ukrajinky vedeli, kde sa čo vybavuje, ako si nájsť prácu alebo ako napísať životopis – na Slovensku ju zastrešuje iniciatíva Buddíci pre Ukrajincov.

Ak chceme, aby sa Ukrajinci a Ukrajinky cítili u nás ako doma, nebojme sa ich opýtať, čo potrebujú, ponúknime im pomoc. Často stačí len počúvať ľudí okolo seba.

Stať sa buddíkom je jednoduché – stačí vyplniť formulár na webe. Organizácia sa s vami spojí a pomôže nájsť ukrajinskú rodinku priamo v blízkosti bydliska.

Ak chceme, aby sa Ukrajinci a Ukrajinky cítili u nás ako doma, nebojme sa ich opýtať, čo potrebujú, ponúknime im pomoc. Často stačí len počúvať ľudí okolo seba. A ak chcete pomáhať, no neviete, ako začať, môžete sa obrátiť na iniciatívu Buddíci pre Ukrajincov, kde ochotne usmernia aj tých, ktorí chcú pomôcť.

Myslím si, že pomoc druhým je základná vlastnosť. Ak niekto stále neverí, že ľudia utekajúci pred vojnou potrebujú pomoc, mal by mať otvorené oči. My si stále môžeme povedať, aké máme šťastie, že sme sa vo vojne neocitli. Všetko sa však môže zo dňa na deň zmeniť: ak nepotrebujem pomoc dnes, môžem ju potrebovať zajtra. Empatia a humanizmus sú v týchto časoch mimoriadne potrebné.

Úplne postačí, ak budeme pomáhať v rámci svojich schopností a možností – niekedy stačí byť len nablízku. Veľa Ukrajincov a Ukrajiniek na Slovensku totiž potrebuje najmä socializáciu, pekné slovo, možno sprievodcu po meste, pekných miestach, keď hľadajú spôsob spoločenského či kultúrneho vyžitia. Je dôležité, aby mali ľudia z Ukrajiny pocit, že tu našli ľudskosť a pochopenie.

Barbora Piešová

Mám výzvu VOLONTER, čo znamená DOBROVOĽNÍK. Na jeden deň som sa stala súčasťou dobrovoľníckeho tímu v ubytovacom centre pre ľudí utekajúcich pred vojnou, ktorú zastrešuje organizácia Mareena.

Možností, kde dobrovoľníčiť, je viacero – môžete pomôcť s triedením potravín a oblečenia, upratovať v centrách pomoci alebo pomôcť s administratívou. Krátko po vypuknutí vojny bolo dobrovoľníkov veľa, no je ich čoraz menej a menej, a preto všetky organizácie ocenia akúkoľvek snahu pomôcť alebo to len skúsiť. Ak sa chcete zapojiť, stačí si vyhľadať nejakú organizáciu, prihlásiť sa k nim, ale najmä robiť to zo srdca.

Ak chceme pomôcť ľuďom z Ukrajiny nájsť u nás druhý domov, mali by sme začať tým, že ich nebudeme odsudzovať ani osočovať.

Ak chceme pomôcť ľuďom z Ukrajiny nájsť u nás druhý domov, mali by sme začať tým, že ich nebudeme odsudzovať ani osočovať. Jednoducho ich vnímajme ako rovnocenných ľudí – kamošov, susedov, známych, ktorí k nám prišli žiť normálny plnohodnotný život. Ak sa chceme s nimi zblížiť viac, dobrým začiatkom je darovanie úsmevu. A potom možno pripojiť otázku „JAK TY?“, čo v ukrajinčine znamená „Ako sa máš?“ Práve túto otázku mali deti v centre, kde som pomáhala, úplne najradšej.

Stať sa dobrovoľníkom môže dobre fungovať aj pre ľudí, ktorí stále nedokážu pochopiť, že migranti a migrantky potrebujú solidaritu a pomocnú ruku, hoci na druhej strane vôbec nechápem, ako si ľudia môžu myslieť, že rodiny, ktoré prišli o domov, nepotrebujú pomoc v cudzej krajine, kde sa často ani nevedia dorozumieť.

Preto naozaj odporúčam zažiť si to na vlastnej koži. Ľudia sú už raz takí – neveria, až kým neuvidia. A v druhom rade by som možno pripomenula princíp karmy: čo dáš, to sa ti vráti. Zo svojej vlastnej skúsenosti môžem povedať, že argument „a kto pomôže mne“ využívajú práve ľudia, ktorí majú domov, jedlo, teplo aj ostatné základné veci. A pomáhajú, naopak, väčšinou tí, ktorí poriadne nič nemajú, lebo vedia, aké to je nemať a potrebovať pomoc. Zákon karmy však platí vždy – všetko sa ti vráti späť.

Strapo

Moja výzva sa volá HROŠI, po ukrajinsky znamená PENIAZE. Je to jeden z tých najjednoduchších spôsobov, ako môžeme pomáhať ľuďom z Ukrajiny, ktorí utekajú pred vojnou. Ak sa chcete zapojiť, stačí si vybrať jednu z overených organizácií, napríklad Magna, Post Bellum, Mareena, Kto pomôže Ukrajine alebo Človek v ohrození (nájdete ich aj na stránke Buď laska) a prispieť ľubovoľnou sumou. Finančná pomoc sa dá ľahko poslať aj z pohodlia domova a je to to najmenej, čo môžeme spraviť pre niekoho, kto stratil domov.

Možno to bude znieť ako klišé, ale je dôležité, aby sme boli k ostatným empatickí. A myslím tým empatiu aj k novým ľuďom z Ukrajiny, aj k tým, ktorých tu poznáme už dlho. Zároveň odporúčam pozrieť si filmy ako Schindlerov zoznam či Musíme si pomáhať, lebo to, čo sa teraz deje, sa nedeje prvýkrát, no ak sa z toho naozaj poučíme, mohlo by to byť poslednýkrát. Uvidíme.

V porovnaní s inými štátmi máme vysokú kvalitu života a stále sa máme o čo podeliť. Pomáhať sa totiž dá rôznymi spôsobmi.

Hoci sa často dokážem veľmi nahnevať na argumenty tých, ktorí potrebu pomoci Ukrajincom a Ukrajinkám utekajúcim pred vojnou popierajú, odkázal by som len jedno: to, čo sa deje na Ukrajine, sa môže stať aj nám, aj my sa môžeme jedného dňa ocitnúť v podobnej situácii a potrebovať pomoc, stačí si to len predstaviť.

Na druhej strane mám isté pochopenie pre ľudí, ktorí potrebu pomoci vzťahujú na seba, pretože si uvedomujem, že naša krajina začína byť pre „normálny“ život dosť nákladná. No aj v tomto prípade by sme si mali uvedomiť, že v porovnaní s inými štátmi máme vysokú kvalitu života a stále sa máme o čo podeliť. Pomáhať sa totiž dá rôznymi spôsobmi, nielen peniazmi. DAKUJEMO.

Existuje veľa možností, ako môžeme Ukrajincom a Ukrajinkám vyjadriť solidaritu a pomoc. Na mnohé z výziev JIŽA, DOPOMOHA, VOLONTER, DRUŽBA či HROŠI postačí hlavne váš čas. Buďme lásky a ukážme, že sa nás to stále týka.  

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Ľuďom z Ukrajiny pomôžete, keď sa stanete ich priateľmi, hovorí zakladateľka iniciatívy Buddíci

Na osobnú a adresnú pomoc ľuďom, ktorí utekajú pred vojnou, niekedy stačí čas. Dokazujú to aj príbehy dobrovoľníkov iniciatívy Buddíci pre Ukrajincov.

Finančná a materiálna pomoc umožnila v prvých dňoch vojny zabezpečiť základné potreby ľudí, ktorí museli zo dňa na deň utiecť pred streľbou a bombardovaním. Niektoré rodiny vojna rozdelila, niektoré prišli o domov – spája ich snaha začať nový život v neznámej krajine.

Výzva Buď láska podnecuje druhú vlnu pomoci ľuďom utekajúcim pred vojnou. Ukážme solidaritu spoločne

A práve takýmto ľuďom a rodinám pomáhajú dobrovoľníci iniciatívy Buddíci pre Ukrajincov, ktorí sa môžu stať priateľmi a sprievodcami ukrajinských rodín v novom prostredí. Prečítajte si príbeh zakladateľky projektu Lýdie Machovej a príbehy „buddíkov“, ktoré dokazujú, že aj pomoc jednotlivca môže mať význam a nevyčísliteľnú hodnotu. 

Pomohli skúsenosti so zahraničnými študentmi 

Lýdia Machová je jazyková mentorka, podnikateľka a polyglotka. Hovorí deviatimi jazykmi, ktoré sa naučila sama; podarilo sa jej to vďaka rôznym metódam, ktoré pri samoštúdiu postupne objavovala a vylepšovala. Neskôr si založila firmu, kde ľudí motivuje k tomu, aby sa tiež naučili akýkoľvek cudzí jazyk rýchlo a hravo vďaka systému, ktorý im je vlastný. 

V marci 2022 Lýdia založila platformu Buddíci ako reakciu na vojnu na Ukrajine, ktorá prepája dobrovoľníkov s ľuďmi v núdzi. Pomohla jej pri tom osobná skúsenosť so zahraničnými návštevníkmi v hlavnom meste. „Počas štyroch rokov som Erasmus študentom pomáhala zorientovať sa v meste, v úradoch aj papieroch,“ vysvetľuje Lýdia, ktorá tento druh pomoci nazýva buddík (čítaj baďík) – z anglického buddy – kamoš, ktorý ti pomôže.

Po vypuknutí vojny na Ukrajine hľadala Lýdia spôsob, ako by mohla pomôcť, a rozhodla sa, že svoju pomoc znásobí sprostredkovaním viacerých ubytovaní. Napísala inzerát, v ktorom uviedla, že hľadá majiteľov bytov, ktorí by chceli sprístupniť svoj byt Ukrajincom. Na jej vlastné prekvapenie jej v priebehu 12 hodín prišlo 40 odpovedí. 

Už v prvý deň sa prihlásilo 100 dobrovoľníkov

Lýdia si rýchlo uvedomila, že do nového projektu potrebuje pomocníkov aj spolupracovníkov, pretože pomoc sa pri ubytovaní nekončí, ale začína: „Hľadala som pomoc dobrovoľníkov, ktorí by Ukrajincom pomohli vybaviť úradné veci, nájsť škôlku pre deti, zorientovať sa v meste a podobne. Nečakala som takú silnú podporu. V prvý deň sa prihlásilo 100 ľudí,“ spomína Lýdia na začiatky.

Lýdiina iniciatíva rýchlo prerástla do niečoho oveľa väčšieho, ako si na začiatku predstavovala, s čím prichádzali aj ďalšie výzvy. Od manažovania skupiny, vytvorenia rôznych postupov, návodov, vybudovania tímu ľudí či overovania rodín. „Bolo to ako vybudovať novú firmu. Keďže už šesť rokov podnikám, využila som svoje zručnosti z riadenia, inak by som to asi tak rýchlo a jednoducho nedokázala.“ 

Ako môže vyzerať pomoc buddíka v praxi 

Pani B. mala nárok na finančnú dávku a dostala inštrukciu, že jej domov príde žltý lístok. Pani B. však má domov na Ukrajine, preto svojho buddíka poprosila, či by s ňou nemohol zájsť na poštu. 

Keď na pošte predložili všetky potrebné doklady, pani poštárka ich zastavila: „Musíte čakať na žltý lístok,“ povedala. Lístok však nemá kam prísť, keďže na Slovensku pani B. vlastnú schránku s menom nemá. Nedali sa však odbiť, pretože vedeli, že babka má na malý finančný príspevok nárok. Poštárka zavolala vedúceho pošty, ktorý nakoniec pani B. peniažky vyplatil. 

Podľa Lýdie je buddík v mnohých situáciách pre človeka alebo celú rodinu spásou: „V médiách si prečítame, že prišelci dostali dávky, no reálne sa k nim niektorí sami nevedia dostať.“ Buddíci tak môžu byť mostom pre ľudí, ktorí nerozprávajú po slovensky alebo nevedia, ako to tu chodí.

Kým Lýdia s tímom dokončili online systém, obávali sa, že sa záujem pomáhať po prvotnej vlne solidarity vytratí, no opak bol pravdou: „Jeden post na sociálnej sieti nám priniesol 150 buddíkov.“ 

Lýdia so svojím tímom dva mesiace pracovali na vymyslení a zavedení systému, ktorý by automatizovane zisťoval, či sa buddíci spojili s rodinami a naopak. Vedela, že pokiaľ sa jej systém pomoci podarí správne nastaviť, dokáže mať dosah na tisícky ľudí a udržať vlnu solidarity. „Pomáhať dnes je ešte dôležitejšie ako na začiatku vojny, keď sa o nej veľa písalo,“ tvrdí Lýdia.

Traja buddíci zdieľajú svoju skúsenosť s pomocou ukrajinským rodinám

Mnohých ľudí od finančnej alebo materiálnej pomoci odrádza fakt, že nevedia, či sa ich pomoc dostane do správnych rúk. Pomoc prostredníctvom buddíkovania je osobná a adresná, takže človek presne vie, komu a ako pomáha. 

Mnohí dobrovoľníci, ktorí majú skúsenosť s buddíkovaním, povedali, že pomoc prostredníctvom tejto iniciatívy na nich pôsobí ako terapia, z ktorej sami dostávajú viac ako tí, ktorým je adresovaná. Množstvo negatívnych správ a udalostí sa týmto spôsobom podarí obrátiť na pozitívnu energiu. Prečítajte si viac o ich skúsenostiach v troch výpovediach Mišky, Dávida a Niny. 

Miška: Buddíkovanie prinieslo úľavu rodine aj mne

„Keď sa začala vojna, s manželom sme v pomoci neváhali, s dobrovoľníctvom máme obaja skúsenosti. Našou motiváciou bolo prejaviť ľudskosť a spôsob, ako našim deťom ukázať, čo je v živote dôležité. 

Keďže bývame v Bratislave, máme tu svoje povinnosti a najmä dve malé deti, hľadali sme niečo lokálne. Manžel sa náhodou opýtal, či neexistuje iniciatíva, ktorá by prepájala ukrajinské rodinky so slovenskými – a tak sme našli Buddíkov. 

Naše rodinky sú pani Natália, žena s dvomi vysokými školami a so synom Nikitom, ktorý sa uchádza o štúdium na univerzite. Pani Olena, nadaná krajčírka a šperkárka, ktorá v Kyjeve šila pre známych návrhárov, s dcérou Louisou, ktorá je klaviristkou. 

Motiváciou bolo prejaviť ľudskosť a spôsob, ako našim deťom ukázať, čo je v živote dôležité. 

Pri zoznámení tu rodina bývala už tri týždne, čiže cudzineckú políciu, úrad práce, bankový účet aj telefón už mali vybavené. Navrhla som riešiť ubytovanie, keďže ubytovňa je predsa len ubytovňa, no dámy miesto svojho pobytu meniť nechceli. Stále dúfajú, že sa o pár týždňov vrátia späť k svojim manželom. Pustili sme sa tak do hľadania práce. Louisa má dnes dve rôzne zamestnania, pani Olena šije pre dve slovenské módne značky a pre Nikitu sme s pomocou dobrých ľudí našli klub, kam chodieva hrávať volejbal. 

Osobne cítim vďaka buddíkovaniu úľavu. Nemám už toľko času scrollovať správy a mám nádej, že je stále veľmi veľa ľudí, ktorí chcú pomáhať. Navyše viem, že moja pomoc je komplexná a adresná.“ 

Dávid: Možnosť robiť to, čo považujem za osožné a dôležité, je to najviac, čo si z buddíkovania odnášam 

„Prvé dni som bol na hranici osobne a videl som obrovskú potrebu pomôcť. Keď štát zastal svoju úlohu, videl som, že moja práca na hranici viac nie je potrebná a môžem sa posunúť ďalej. Hľadal som iniciatívy, ako je práve táto. Keby sa takáto situácia stala na našom území, tiež by som chcel, aby boli na druhej strane ľuda, ktorí by nám pomohli.

Vďaka buddíkovaniu som spoznal trojčlennú rodinku so psom z Odesy. Anna tam pracovala ako kaderníčka, jej syn Vadym študoval a partner Oleh pracoval na stavbe. 

Keby sa takáto situácia stala na našom území, tiež by som chcel, aby boli na druhej strane ľuda, ktorí by nám pomohli.

Naše prvé stretnutie prebehlo tesne pred obhliadkou bytu, o ktorý mala rodina záujem. Kontaktovali sme všetky relevantné ponuky a na obhliadky sme chodili spoločne – a podarilo sa. Vadym a Oleh pracujú v Bratislave a navyše majú psíka, čo hľadanie výrazne skomplikovalo. Nakoniec sa nám podarilo nájsť rozumné ubytovanie v dvojizbovom byte priamo v meste. 

Ďalší úspech bol, že sa nám podarilo zabezpečiť všetko, čo potrebujú – od vankúšov po prášok na pranie. Pomohol som im zohnať topánky, pani Anna mala len jeden pár, jej synovi som poskytol teplé oblečenie. 

Najsilnejší moment, ktorý vo mne rezonuje dodnes, bol, keď mi pani Anna napísala, že je vďačná za projekt Buddíci a za mňa, pretože sa jej začalo ľahšie dýchať a vie, na koho sa obrátiť. Buddíkovanie mi prináša možnosť robiť to, čo považujem za osožné a dôležité. Odporúčam každému, kto cíti potrebu pomôcť.“ 

Nina: Vďaka Ukrajincom cítim vďačnosť za všetko, čo mám. Za bezpečie, stabilitu a za nové priateľstvá

„Keď sa na Ukrajine začala vojna, chcela som urobiť niečo viac ako pomôcť len finančne či materiálne. Pri prihlasovaní za buddíka som nezaváhala, no spätne som mala pochybnosti, či budem mať dostatok času a či vôbec dokážem pomôcť. 

Pomáham trojčlennej rodine – Ksenii, jej synovi Maksymovi a sestre Anne. Na Slovensko prišli z obce pri Kyjeve, kde ich ruské vojská bombardovali už v prvý deň vojny. Kseniin manžel bojuje, často od neho nemá správy. Rodina ostala na Slovensku, kde chcú vojnu prežiť, nájsť si prácu, škôlku, integrovať sa do spoločnosti, a keď to bude bezpečné, pôjdu domov. 

Najsilnejší moment bol, keď ma požiadali o objatie, pretože viem, že Ukrajinci nemajú vo zvyku sa ‚len tak‘ objímať.

Spočiatku som sa bála jazykovej bariéry. Spoliehala som sa na online prekladač a na to, že ukrajinčina je jazyk podobný slovenčine, no veľmi rýchlo sme sa na naše jazyky naladili. Po čase som pochopila, že sme si sadli aj ľudsky a že sa už dokážeme porozprávať aj o hlbších veciach. 

Nebolo to jednoduché, no pomohla som im nájsť ideálne ubytovanie. Cítila som, že im to psychicky veľmi pomohlo a zo srdca im spadol obrovský kameň. Najsilnejší moment bol, keď ma požiadali o objatie, pretože viem, že Ukrajinci nemajú vo zvyku sa ‚len tak‘ objímať. 

Naša spoločná cesta nebola jednoduchá, no pocit, že môžem niekomu pomôcť, ma hnal vpred. Poskytnúť blízkosť, informácie a vedomosti je to najmenej, čo môžem urobiť. Vďaka nim cítim vďačnosť za všetko, čo mám. Za bezpečie, stabilitu a najmä za nové priateľstvá.“ 


Staňte sa buddíkom aj vy. Prihláste sa vyplnením tohto formulára alebo si pozrite aj ďalšie možnosti pomoci s výzvou Buď laska.

Lýdia Machová

Podnikateľka, jazyková mentorka a polyglotka. Ovláda deväť jazykov, pričom všetkými sa naučila rozprávať sama. Lýdia vymyslela spôsob, ako sa aj iní ľudia dokážu sami naučiť akýkoľvek cudzí jazyk, a motivuje ich učiť sa na základe systému zloženom z metód, ktoré ich bavia. Pred šiestimi rokmi založila firmu Jazykový mentoring, organizovala najväčšiu polyglotskú konferenciu na svete Polyglot gathering a ako jediná Slovenka vystupovala na TED konferencii v New Yorku. Po vypuknutí vojny na Ukrajine v marci 2022 založila iniciatívu Buddíci pre Ukrajincov na pomoc prišelcom z Ukrajiny. 

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Koordinátorka Novinárskej ceny: Poctivý autor sa pod článok vždy podpíše, konšpirátor nie

Novinári budú vždy obľúbeným cieľom konšpirácií, hovorí Miroslava Širotníková, ktorá pracovala aj pre New York Times.

Na Slovensku rastie vplyv konšpiračných médií a viac ako polovica ľudí si myslí, že novinárov riadi niekto v pozadí. Ako lepšie pochopiť prácu novinárov a začať im veriť? Porozprávali sme sa s Miroslavou Širotníkovou, ktorá ako novinárka na voľnej nohe pracovala pre svetové médiá a dnes koordinuje aktivity Novinárskej cenyFondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktorý dlhodobo podporuje aj spoločnosť O2.

V rozhovore sa ďalej dočítate:

  • s akými predsudkami sa novinári stretávajú najčastejšie,
  • ako prácu novinárov u nás ovplyvnila vražda Jána Kuciaka,
  • prečo je mediálna výchova dôležitá,
  • aké trendy možno vnímať v súčasnej žurnalistike.

Čítajte aj: Korupčné kauzy pomáhajú odhaliť všetci, ktorí si predplácajú médiá, hovorí publicista a aktivista Goda

Stretávaš sa s predsudkami, keď ľuďom povieš, že si novinárka?

Väčšinou si vypočujem, že si nevedia predstaviť, ako moja práca vyzerá. Často si myslia, že novinári a novinárky pracujú doma z Bratislavy, od počítača a nevedia nič o vonkajšom svete.

Stretávam sa aj s množstvom reakcií, ktoré poznáme zo sociálnych sietí, podľa ktorých sú novinári platení „tajnými silami“, že sú zahraničnými agentmi, že im niekto diktuje, čo majú písať, že sa do ničoho nerozumejú a zverejnia čokoľvek, čo im niekto pošle.

Práca novinárov je neustále na očiach. Prečo im však veľká časť verejnosti nedôveruje? 

Myslím si, že najmä preto, lebo píšu o veciach, ktoré sa nie všetkým páčia. Pozerajú sa mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Novinári a novinárky sú okrem toho obľúbeným cieľom konšpirácií. Treba si však uvedomiť, že robia svoju prácu nezávisle od toho, kto si čo myslí. Opierajú sa o fakty a vedu a hľadajú pravdu, nech je kdekoľvek, nedajú sa zahnať do kúta ani sa zastrašiť.

Pracovala si ako novinárka na voľnej nohe, ako vznikali tvoje články? 

Keďže som ako freelancer nemala zázemie stálej redakcie, pracovala som z domu, podobne ako teraz veľa ľudí počas pandémie. Za každou témou som však vždy vycestovala „do terénu“ a za odborníkmi, ktorí k nej mali čo povedať, či už som písala o extrémizme, alebo o ekonomike.

Novinári sa pozerajú mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Keď som pripravovala článok o segregácii rómskych detí v školách, išla som sa pozrieť do škôl v rómskych osadách na východe Slovenska, keď som písala o krajnej pravici, vyhľadala som si ich predvolebný míting a vycestovala za nimi, prípadne išla hľadať ich podporovateľov v obciach, kde majú tradične najväčšiu podporu.

Niektoré dni som strávila rešeršom štúdií a materiálov pri počítači, iné pri rozhovoroch s expertmi z univerzít, potom som zas 3-4 dni cestovala za príbehom do regiónov a rozprávala sa s bežnými ľuďmi na ulici, s miestnymi politikmi či s aktivistami.

Mix tohto všetkého potom skončil v konečnom článku. A či už som reportáž pripravovala sama, alebo s kolegom z amerických, britských alebo holandských novín, vždy sme na nej pracovali priamo na mieste, nie na diaľku.

Spomínaš si na nejaký článok, ktorým si ovplyvnila veľa ľudí?

Mala som asi len jeden, ktorý sa skutočne dostal do politického diskurzu, hoci úplnou náhodou. Pred rokmi sme s kolegom Rickom Lymanom pripravovali článok pre New York Times o Spišskom Hrhove. Páčil sa mi príbeh obce, ktorej sa úspešne podarilo integrovať rómsku komunitu, a chcela som ho dostať do sveta, aby bol inšpiráciou.

Tento text vyšiel aj na titulnej strane novín. Niekedy v tom čase mal bývalý prezident Andrej Kiska počas zasadania OSN v New York stretnutie s finančníkom Georgeom Sorosom. O návšteve písal Kiska na Facebooku a spomenul, že na titulke New York Times vyšiel článok o Slovensku a že sa o tom so Sorosom rozprávali, pretože ho zaujímajú vylúčené komunity. O niekoľko mesiacov na Slovensku prebehli protesty Za slušné Slovensko a v jednej z prvých reakcií predseda vtedy najsilnejšej politickej strany spomenul stretnutie v New Yorku a postavil na tom konšpiráciu, že zhromaždenia sú riadené zo zahraničia. Vtedy som sa veľmi smiala, že som to so svojím textom dotiahla ďaleko.

Samozrejme, na celej konšpirácii nebolo nič pravdivé, náš článok opisoval príbeh, ktorý bol už vtedy na Slovensku známy, takže nešlo o nič prevratné, a ocitol sa v tom náhodou. Prezidenta ani protesty, samozrejme, nikto zo zahraničia neriadil.

Po smrti Jána a Martiny sa práca novinárov ešte viac dostala do verejnej debaty. Zmenilo sa vnímanie verejnosti?

Bezprostredne po vražde asi áno a veľká časť spoločnosti pochopila, ako naša práca vyzerá a že novinári a novinárky môžu byť pre svoju prácu aj vo fyzickom ohrození.

Podpora verejnosti mne a kolegom dodávala energiu v časoch, keď sme sa možno aj báli alebo sme boli demotivovaní. Postupne sa však vraciame k pôvodnému stavu a nedôvere, ktorú cítiť najviac na sociálnych sieťach.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Novinári a novinárky sú prenasledovaní v mnohých krajinách. Tým, že pôsobíš medzinárodne, poznáš niekoho, kto sa ocitol pre svoju prácu v ohrození života?

Nedávno som sa dozvedela, že kolegyňa Emilie van Outeren z holandských novín NRC písala o protestoch proti bieloruskej vláde a po zásahu projektilom skončila v nemocnici. Bola na operácii a dlho sa zotavovala. Nedala sa však zastrašiť a už znova pracuje.

Zrejme si uvedomila, do akých nebezpečných situácií sa dostávajú bežní ľudia, keď sa niečo také vážne stalo jej, a je dôležité zastať sa ich. Z New York Times som zase poznala viacerých vojnových reportérov, ktorí boli v Iraku a v Afganistane a priniesli si odtiaľ hrozné skúsenosti. Tu na Slovensku je najhorší prípad Jána Kuciaka, svoje si zažili aj viacerí novinári a novinárky v 90. rokoch.

V súčasnosti sa obávame, ako na novinárov budú reagovať fanúšikovia extrémnej pravice, ktorých nenávistné výroky čítame na sociálnych sieťach. Dúfam však, že už žiadne násilie nezažijeme.

Ako tvoji kolegovia v zahraničí reagovali na správu o smrti slovenského novinára?  V ten deň sa mi ozývali kolegovia zo všetkých novín, z agentúr a televízií, s ktorými som kedy spolupracovala. Hneď ráno som písala editorom New York Times a vysvetlila im, čo sa stalo. Najprv nikto z nás nechcel veriť, že by smrť mohla súvisieť s jeho prácou.

Aj ja som si hovorila, že sme na Slovensku, v Európskej únii a hádam sa nikto nepokúsil o úkladnú vraždu. Ešte v ten deň však na udalosť reagoval policajný prezident, ktorý ju spojil s novinárčinou a odvtedy sme mali všetci jasno. Na prvé zhromaždenie Za slušné Slovensko prišiel aj môj kolega z Varšavy a snažil sa chodiť na všetky protesty so mnou. Bola to veľká vec aj vo svetovom meradle, žiaľ.

Na Slovensku v posledných rokoch rastie vplyv konšpiračných médií. Ako si to vysvetľuješ? 

Vplyv konšpiračných médií súvisí s vysokou mierou nedôvery v inštitúcie. Ľudia potom neveria pravde ani faktom, a to u nich podporuje pocit, že sa nedá veriť nikomu. Na tom stavajú dezinformačné kampane. Hovoria, že svet ovládajú tajné skupiny, že nikto nejde protestovať z vlastnej vôle, že médiá niekto ovláda z pozadia.

Slovensko má v regióne výnimočné postavenie, v nedávnom prieskume organizácie Globsec sa ukázalo, že až takmer 60 % spoločnosti sa prikláňa ku konšpiráciám. Myslím si, že ich rozšíreniu výrazne pomohlo nastavenie sociálnych sietí, u nás hlavne Facebook.

Prečítajte si: Ako rozpoznať hoax? Základom je overiť si, či už o tom nepísali inde

Ako sa v tom dá zorientovať? Ako odlíšiť kvalitné médiá a poctivých novinárov od konšpirátorov? V prvom rade treba hľadať zdroj informácií a zamyslieť sa, kto mi čo hovorí a prečo. Ak sa napríklad hovorí o koronavíruse, pozrime sa, či sa vyjadruje virológ, ktorý má za sebou odbornú skúsenosť, stavbár či zubár. Hoci je aj zubár lekár, neznamená to, že je odborník na vírusy.

Pri štandardných médiách si tiež vieme ľahko zistiť, kto v nich pracuje. Čím má médium známejšie meno, tým je väčšia istota, že ponúka overené informácie a dá sa na ne spoľahnúť.

Skúste si o novinách nájsť základné údaje, pozrieť si, kto ich vedie, kto ich sponzoruje, ako sú financované.

Používa médium priveľa anonymných zdrojov? Novinári nemajú problém podpísať sa pod svoje články, dezinformačná scéna však robí opak. Aj keď tradičné noviny nezverejnia meno zdroja, aspoň uvedú, že ho poznajú. Tradičné médiá sa skrátka snažia čo najmenej skrývať.

Veľa sa hovorí o financovaní médií. Mala si niekedy pochybnosť o článku kvôli vlastníkom novín, v ktorých vyšiel?

Keď som niekedy mala pochybnosti, stalo sa mi to pri médiách preukázateľne vlastnených finančnými skupinami. Na Slovensku je to veľký problém, ktorý ovplyvňuje kvalitu a slobodu médií. Na druhej strane, aspoň o vlastníkoch vieme, a môžeme si pri každom článku spraviť názor.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Oddelili sme tradičné médiá od konšpiračných. Kam zaradiť bulvár, ktorý tiež často pracuje s neoverenými informáciami? 

Bulvár vnímam ako samostatnú kategóriu, ktorá slúži skôr na pobavenie než na získanie serióznych informácií. Snaží sa šokovať, píše o celebritách a medzitým prináša aj správy o politike. Ak však chcete čítať o spoločnosti alebo o zahraničnej politike, odporúčam kvalitnejšie zdroje. Na druhej strane bulvár je stále o niečo lepší zdroj informácií než konšpiračné médiá.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Zastrešuješ aktivity Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky. Prečo takýto fond u nás potrebujeme?

Fond vznikol v roku 2018 ako reakcia na vraždu Jána a Martiny s cieľom poskytnúť novinárom a novinárkam podporu. Hoci má každá redakcia vlastný biznis model, nie vždy dokáže zaplatiť dlhodobejšiu investigatívnu prácu.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Ak chcú novinári robiť na zložitejších témach, ktoré si vyžadujú viac času, často si musia znížiť úväzok, prípadne to robia na úkor voľného času a nemajú prostriedky napríklad na cestovanie, hlbšie analýzy. Redakcie v tomto smere nie sú bohaté a v týchto situáciách môžu pomôcť naše granty.

Fond je zároveň podprogramom Novinárskej ceny, ktorou chceme vyslať signál, že u nás vzniká veľa kvalitnej žurnalistiky a že novinárom a novinárkam sa dá veriť.

Aktuálne prebieha hodnotenie súťažných príspevkov v rámci Novinárskej ceny, kde si tento rok aj v porote. Dajú sa z nich vyčítať nejaké trendy v súčasnej žurnalistike?  V Novinárskej cene síce pôsobím prvý rok, ale nejaké trendy som si všimla. Napríklad, že kvalitná žurnalistika nevymrela a na Slovensku je veľa dobrého, čo čítať, čo vidieť, čo počúvať.

Novinári a novinárky tiež využívajú nové prostriedky, ako informácie podať, rozvíjajú dátovú žurnalistiku, k článkom prikladajú videá, podcasty, zvukové stopy, mapy či grafy. V redakciách sa presadzujú čoraz mladší autori, rastie nám silná nová generácia. Ukazuje sa, že podcastová scéna je u nás veľmi bohatá, že ideme s dobou a inšpirujeme sa vo svete.


Tento článok vznikol pri príležitosti Svetového dňa slobody tlače, ktorý si pripomíname 3. mája. Spoločnosti O2 záleží na slobode slova, preto prostredníctvom Férovej Nadácie O2 dlhodobo podporuje aktivity Fondu investigatívnej žurnalistiky a jeho prínos pri otváraní dôležitých tém. 

Miroslava Širotníková

Je novinárka a koordinátorka Novinárskej ceny a jej podprogramu Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktoré patria k aktivitám Nadácie otvorenej spoločnosti. Pochádza z Trebišova, študovala žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Približne 10 rokov pôsobila na voľnej nohe a o Slovensku písala pre svetové médiá, ako sú New York Times, Balkan Insight, Channel 4 či Financial Times, spolupracovala aj so slovenskou tlačovou agentúrou SITA. 


Skladačka, novinka s AI vychytávkami aj obrovský tablet. Vybrali sme 5 zariadení, na ktorých displej je radosť sa pozerať

Čítaj viac

Hudobník a spisovateľ Braňo Jobus: Dospelosť ma nezomlela, v mojich knižkách pre deti si stále žmýkam srdce

Čítaj viac

Šetrenie nám dáva slobodu aj priestor zlyhať. Simona a Gréta vedú projekt o peniazoch a poradia, ako si nastaviť vlastnú finančnú rovnováhu

Čítaj viac