Možností, ako pomôcť, je veľa. Výzva Buď laska ukazuje, ako môžeme pomáhať ľuďom utekajúcim pred vojnou

Známe osobnosti sa stali tvárou výziev pomoci pre Ukrajinu, aby v nás podporili odhodlanie pomáhať.

Od vypuknutia vojny na Ukrajine prešlo už niekoľko týždňov, a aj keď sa nápor na hraniciach viac-menej stabilizoval, vojnový stav pretrváva a ľudia na úteku pomoc potrebujú dokonca o niečo viac ako na začiatku. O2 sa preto rozhodlo netradične osloviť ľudí a ukázať im, že solidarita má rozličné podoby a každý z nás môže byť stále nápomocný.

Riaditeľka Mareeny: Postoje sa dajú zmeniť iba dlhodobou prácou, dôležité je nerezignovať

Fero Joke, Kristína Tormová, Ján Koleník aj Barbora Piešová a Strapo nám priblížili, akú formu pomoci Ukrajine reprezentujú a ako sa do nej môžeme zapojiť. Okrem toho sme sa ich spýtali, ako jednotlivec dokáže pomôcť pri inklúzii Ukrajincov a Ukrajiniek do našej spoločnosti a či vieme pozitívne ovplyvniť ľudí, ktorí potrebu pomoci popierajú alebo vzťahujú na seba.

Fero Joke

Som ambasádorom výzvy JIŽA, znamená to JEDLO, teda podporujem potravinovú pomoc, aby ľudia na úteku netrpeli núdzou. Na Slovensku máme veľa centier potravinovej pomoci – spomeniem napríklad Podaj ďalej v Prešove alebo humanitárnu pomoc Kto pomôže Ukrajine v Auparku, ktoré osobne poznám.

No je ich oveľa viac v rôznych mestách. Na nástenkách alebo weboch týchto centier nájdete zoznam, čo momentálne najviac potrebujú, a prinesiete im to. Pomôžu však aj potraviny či hygienické potreby mimo zoznamu, napríklad niečo, čoho máte doma viac a chcete sa podeliť – určite im prineste aj to. Môžete teda priniesť aj kozmetiku alebo drogériu. Každá pomoc sa počíta.

Môžeme si myslieť, že taký úsmev nemá žiadnu váhu, je to však významné gesto. Úprimnému úsmevu, tomu „naozajskému“ rozumieme všetci bez ohľadu na jazykové bariéry.

A ak chceme ľuďom z Ukrajiny pomôcť viac sa k nám začleniť, stačí aj obyčajný úsmev. Je zadarmo, no stále veľmi dôležitý a chýbajúci. Môžeme si myslieť, že taký úsmev nemá žiadnu váhu, je to však významné gesto. Úprimnému úsmevu, tomu „naozajskému“ rozumieme všetci bez ohľadu na jazykové bariéry. Ja sám sa takto poznám už so štyrmi čašníčkami. A ak je záujem, môžeme sa s nimi aj porozprávať, nechať ich hovoriť, podporiť ich. Jednoducho sa skamarátiť.

Na druhej strane ľudia, ktorí „zatvárajú oči“ pred tým, čo sa deje (a do toho ešte kričia, urážajú a šíria nenávisť), by sa mali nad sebou zamyslieť. Aj v tomto prípade tak naozajsky. Hoci viem, že sa neradi vymedzujeme, presne v tomto prípade je to nevyhnutné. Kategoricky sa vymedziť a povedať, čo je správne a čo nie, lebo to dobre vieme.

Mrzí ma, keď toto nedokážeme. Ľudia utekajúci pred vojnou potrebujú našu pomoc stále a budú ju ešte potrebovať aj naďalej, tak, prosím, buďme lásky.

Kristína Tormová

Predstavujem výzvu DRUŽBA, čo pre mňa v skratke znamená KAMARÁTENIE SA s našimi novými ukrajinskými ľuďmi, aby cítili, že tu niekoho majú. Myslím si, že to je to, čo veľmi potrebujú. Najkrajšie na tejto výzve je, že sa do nej ani netreba zapájať. Vážne. Treba žiť normálny obyčajný život a doň len prizvať nových ľudí.

Možno si stačí na chvíľu predstaviť, že by ste sa zajtra museli zbaliť do jedného kufra, zobrať deti a odísť do krajiny, kde nepoznáte jazyk ani ľudí, a začať zo dňa na deň nový život, aby ste uchránili svoje deti.

Ja mám takto už tri mesiace šesť nových ukrajinských kamarátok, s ktorými zdieľame svoj program, výlety, srandy, smútky, kávy… skrátka, všetko, čo bežne žijeme. Je to veľmi obohacujúce a pociťujem obrovskú vďačnosť, že ich máme… A som si istá, že to majú rovnako. 

Ak chceme našim novým ľuďom z Ukrajiny ukázať, že tu majú druhý domov, mali by sme im v prvom rade dať vedieť, že sme proti vojne, nezvykneme si na ňu a ostaneme solidárni, aj keď situácia bude trvať dlho. Mám totiž často pocit, že spolupatričnosť vieme ukázať len nachvíľu – ako pri covide.

Foriem pomoci je však nekonečne veľa a je dôležité, aby si každý našiel to, čo mu je prirodzené a čo ho baví. Od výmyslu sveta: niekto si do okna vyvesí ukrajinskú vlajku, iný si dá urobiť nové tetovanie u ukrajinskej tatérky alebo sa zúčastní na nejakej aktivite pre Ukrajincov, ďalší pôjde robiť dobrovoľníka. Neexistuje, aby ste si v tejto téme nenašli niečo, čo by vás bavilo. A keď sa spojí veľa ľudí, ktorí robia niečo s radosťou, isto to dopadne dobre. 

Každý, kto sa pokúsi nejako pomôcť, alebo len prijať do svojho sveta nového človeka, pochopí, že ten pocit, ktorý v ňom zostane, je nenahraditeľný. Možno si stačí na chvíľu predstaviť, že by ste sa zajtra museli zbaliť do jedného kufra, zobrať deti a odísť do krajiny, kde nepoznáte jazyk ani ľudí, a začať zo dňa na deň nový život, aby ste uchránili svoje deti. Ja sama si to nedokážem predstaviť… V otázke pomoci ľuďom utekajúcim pred vojnou jednoducho pochybnosti neexistujú. Bodka.

Ak chcete pomôcť Ukrajincom a Ukrajinkám, postačí váš čas. Prečítajte si, ako sa môžete stať buddíkom

A keď sa ľudia sťažujú na to, že „Ukrajincom sa pomáha a Slovákom nie“, tak pomáhajme aj Slovákom. Ja totiž nerozdeľujem pomoc podľa národnosti – pomáham tam, kde je to potrebné, a preto verím, že ľudia, ktorí toto hovoria, už aktívne pomáhajú niekomu na Slovensku. Je tu veľa ľudí, ktorí ich pomoc ocenia. Na základe vlastnej skúsenosti viem, že sťažovať sa a stavať sa do pozície obete je pekelne obmedzujúce. Človek sa v takomto nastavení nemôže cítiť dlhodobo dobre. Takže pomáhajme. Dobro je, stačí ho násobiť.

Ján Koleník

Ja som sa stal súčasťou výzvy DOPOMOHA, čo v preklade znamená POMOC. Podstatou DOPOMOHY je jednoduchá integrácia Ukrajincov a Ukrajiniek do našej spoločnosti, teda pomôcť im lepšie sa zaradiť do nášho života, socializovať sa, nájsť si nových kamarátov.

Okrem toho je to aj pomoc s vybavovaním bežných vecí na úradoch, u lekára či v škole, hľadanie možností pre deti v záujmových krúžkoch. DOPOMOHA je taká pomocná ruka a sprievodca, aby Ukrajinci a Ukrajinky vedeli, kde sa čo vybavuje, ako si nájsť prácu alebo ako napísať životopis – na Slovensku ju zastrešuje iniciatíva Buddíci pre Ukrajincov.

Ak chceme, aby sa Ukrajinci a Ukrajinky cítili u nás ako doma, nebojme sa ich opýtať, čo potrebujú, ponúknime im pomoc. Často stačí len počúvať ľudí okolo seba.

Stať sa buddíkom je jednoduché – stačí vyplniť formulár na webe. Organizácia sa s vami spojí a pomôže nájsť ukrajinskú rodinku priamo v blízkosti bydliska.

Ak chceme, aby sa Ukrajinci a Ukrajinky cítili u nás ako doma, nebojme sa ich opýtať, čo potrebujú, ponúknime im pomoc. Často stačí len počúvať ľudí okolo seba. A ak chcete pomáhať, no neviete, ako začať, môžete sa obrátiť na iniciatívu Buddíci pre Ukrajincov, kde ochotne usmernia aj tých, ktorí chcú pomôcť.

Myslím si, že pomoc druhým je základná vlastnosť. Ak niekto stále neverí, že ľudia utekajúci pred vojnou potrebujú pomoc, mal by mať otvorené oči. My si stále môžeme povedať, aké máme šťastie, že sme sa vo vojne neocitli. Všetko sa však môže zo dňa na deň zmeniť: ak nepotrebujem pomoc dnes, môžem ju potrebovať zajtra. Empatia a humanizmus sú v týchto časoch mimoriadne potrebné.

Úplne postačí, ak budeme pomáhať v rámci svojich schopností a možností – niekedy stačí byť len nablízku. Veľa Ukrajincov a Ukrajiniek na Slovensku totiž potrebuje najmä socializáciu, pekné slovo, možno sprievodcu po meste, pekných miestach, keď hľadajú spôsob spoločenského či kultúrneho vyžitia. Je dôležité, aby mali ľudia z Ukrajiny pocit, že tu našli ľudskosť a pochopenie.

Barbora Piešová

Mám výzvu VOLONTER, čo znamená DOBROVOĽNÍK. Na jeden deň som sa stala súčasťou dobrovoľníckeho tímu v ubytovacom centre pre ľudí utekajúcich pred vojnou, ktorú zastrešuje organizácia Mareena.

Možností, kde dobrovoľníčiť, je viacero – môžete pomôcť s triedením potravín a oblečenia, upratovať v centrách pomoci alebo pomôcť s administratívou. Krátko po vypuknutí vojny bolo dobrovoľníkov veľa, no je ich čoraz menej a menej, a preto všetky organizácie ocenia akúkoľvek snahu pomôcť alebo to len skúsiť. Ak sa chcete zapojiť, stačí si vyhľadať nejakú organizáciu, prihlásiť sa k nim, ale najmä robiť to zo srdca.

Ak chceme pomôcť ľuďom z Ukrajiny nájsť u nás druhý domov, mali by sme začať tým, že ich nebudeme odsudzovať ani osočovať.

Ak chceme pomôcť ľuďom z Ukrajiny nájsť u nás druhý domov, mali by sme začať tým, že ich nebudeme odsudzovať ani osočovať. Jednoducho ich vnímajme ako rovnocenných ľudí – kamošov, susedov, známych, ktorí k nám prišli žiť normálny plnohodnotný život. Ak sa chceme s nimi zblížiť viac, dobrým začiatkom je darovanie úsmevu. A potom možno pripojiť otázku „JAK TY?“, čo v ukrajinčine znamená „Ako sa máš?“ Práve túto otázku mali deti v centre, kde som pomáhala, úplne najradšej.

Stať sa dobrovoľníkom môže dobre fungovať aj pre ľudí, ktorí stále nedokážu pochopiť, že migranti a migrantky potrebujú solidaritu a pomocnú ruku, hoci na druhej strane vôbec nechápem, ako si ľudia môžu myslieť, že rodiny, ktoré prišli o domov, nepotrebujú pomoc v cudzej krajine, kde sa často ani nevedia dorozumieť.

Preto naozaj odporúčam zažiť si to na vlastnej koži. Ľudia sú už raz takí – neveria, až kým neuvidia. A v druhom rade by som možno pripomenula princíp karmy: čo dáš, to sa ti vráti. Zo svojej vlastnej skúsenosti môžem povedať, že argument „a kto pomôže mne“ využívajú práve ľudia, ktorí majú domov, jedlo, teplo aj ostatné základné veci. A pomáhajú, naopak, väčšinou tí, ktorí poriadne nič nemajú, lebo vedia, aké to je nemať a potrebovať pomoc. Zákon karmy však platí vždy – všetko sa ti vráti späť.

Strapo

Moja výzva sa volá HROŠI, po ukrajinsky znamená PENIAZE. Je to jeden z tých najjednoduchších spôsobov, ako môžeme pomáhať ľuďom z Ukrajiny, ktorí utekajú pred vojnou. Ak sa chcete zapojiť, stačí si vybrať jednu z overených organizácií, napríklad Magna, Post Bellum, Mareena, Kto pomôže Ukrajine alebo Človek v ohrození (nájdete ich aj na stránke Buď laska) a prispieť ľubovoľnou sumou. Finančná pomoc sa dá ľahko poslať aj z pohodlia domova a je to to najmenej, čo môžeme spraviť pre niekoho, kto stratil domov.

Možno to bude znieť ako klišé, ale je dôležité, aby sme boli k ostatným empatickí. A myslím tým empatiu aj k novým ľuďom z Ukrajiny, aj k tým, ktorých tu poznáme už dlho. Zároveň odporúčam pozrieť si filmy ako Schindlerov zoznam či Musíme si pomáhať, lebo to, čo sa teraz deje, sa nedeje prvýkrát, no ak sa z toho naozaj poučíme, mohlo by to byť poslednýkrát. Uvidíme.

V porovnaní s inými štátmi máme vysokú kvalitu života a stále sa máme o čo podeliť. Pomáhať sa totiž dá rôznymi spôsobmi.

Hoci sa často dokážem veľmi nahnevať na argumenty tých, ktorí potrebu pomoci Ukrajincom a Ukrajinkám utekajúcim pred vojnou popierajú, odkázal by som len jedno: to, čo sa deje na Ukrajine, sa môže stať aj nám, aj my sa môžeme jedného dňa ocitnúť v podobnej situácii a potrebovať pomoc, stačí si to len predstaviť.

Na druhej strane mám isté pochopenie pre ľudí, ktorí potrebu pomoci vzťahujú na seba, pretože si uvedomujem, že naša krajina začína byť pre „normálny“ život dosť nákladná. No aj v tomto prípade by sme si mali uvedomiť, že v porovnaní s inými štátmi máme vysokú kvalitu života a stále sa máme o čo podeliť. Pomáhať sa totiž dá rôznymi spôsobmi, nielen peniazmi, o tom je aj celá táto kampaň. DAKUJEMO.

Existuje veľa možností, ako môžeme Ukrajincom a Ukrajinkám vyjadriť solidaritu a pomoc. Na mnohé z výziev JIŽA, DOPOMOHA, VOLONTER, DRUŽBA či HROŠI postačí hlavne váš čas. Buďme lásky a ukážme, že sa nás to stále týka.  

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Ľuďom z Ukrajiny pomôžete, keď sa stanete ich priateľmi, hovorí zakladateľka iniciatívy Buddíci

Na osobnú a adresnú pomoc ľuďom, ktorí utekajú pred vojnou, niekedy stačí čas. Dokazujú to aj príbehy dobrovoľníkov iniciatívy Buddíci pre Ukrajincov.

Finančná a materiálna pomoc umožnila v prvých dňoch vojny zabezpečiť základné potreby ľudí, ktorí museli zo dňa na deň utiecť pred streľbou a bombardovaním. Niektoré rodiny vojna rozdelila, niektoré prišli o domov – spája ich snaha začať nový život v neznámej krajine.

Výzva Buď láska podnecuje druhú vlnu pomoci ľuďom utekajúcim pred vojnou. Ukážme solidaritu spoločne

A práve takýmto ľuďom a rodinám pomáhajú dobrovoľníci iniciatívy Buddíci pre Ukrajincov, ktorí sa môžu stať priateľmi a sprievodcami ukrajinských rodín v novom prostredí. Prečítajte si príbeh zakladateľky projektu Lýdie Machovej a príbehy „buddíkov“, ktoré dokazujú, že aj pomoc jednotlivca môže mať význam a nevyčísliteľnú hodnotu. 

Pomohli skúsenosti so zahraničnými študentmi 

Lýdia Machová je jazyková mentorka, podnikateľka a polyglotka. Hovorí deviatimi jazykmi, ktoré sa naučila sama; podarilo sa jej to vďaka rôznym metódam, ktoré pri samoštúdiu postupne objavovala a vylepšovala. Neskôr si založila firmu, kde ľudí motivuje k tomu, aby sa tiež naučili akýkoľvek cudzí jazyk rýchlo a hravo vďaka systému, ktorý im je vlastný. 

V marci 2022 Lýdia založila platformu Buddíci ako reakciu na vojnu na Ukrajine, ktorá prepája dobrovoľníkov s ľuďmi v núdzi. Pomohla jej pri tom osobná skúsenosť so zahraničnými návštevníkmi v hlavnom meste. „Počas štyroch rokov som Erasmus študentom pomáhala zorientovať sa v meste, v úradoch aj papieroch,“ vysvetľuje Lýdia, ktorá tento druh pomoci nazýva buddík (čítaj baďík) – z anglického buddy – kamoš, ktorý ti pomôže.

Po vypuknutí vojny na Ukrajine hľadala Lýdia spôsob, ako by mohla pomôcť, a rozhodla sa, že svoju pomoc znásobí sprostredkovaním viacerých ubytovaní. Napísala inzerát, v ktorom uviedla, že hľadá majiteľov bytov, ktorí by chceli sprístupniť svoj byt Ukrajincom. Na jej vlastné prekvapenie jej v priebehu 12 hodín prišlo 40 odpovedí. 

Už v prvý deň sa prihlásilo 100 dobrovoľníkov

Lýdia si rýchlo uvedomila, že do nového projektu potrebuje pomocníkov aj spolupracovníkov, pretože pomoc sa pri ubytovaní nekončí, ale začína: „Hľadala som pomoc dobrovoľníkov, ktorí by Ukrajincom pomohli vybaviť úradné veci, nájsť škôlku pre deti, zorientovať sa v meste a podobne. Nečakala som takú silnú podporu. V prvý deň sa prihlásilo 100 ľudí,“ spomína Lýdia na začiatky.

Lýdiina iniciatíva rýchlo prerástla do niečoho oveľa väčšieho, ako si na začiatku predstavovala, s čím prichádzali aj ďalšie výzvy. Od manažovania skupiny, vytvorenia rôznych postupov, návodov, vybudovania tímu ľudí či overovania rodín. „Bolo to ako vybudovať novú firmu. Keďže už šesť rokov podnikám, využila som svoje zručnosti z riadenia, inak by som to asi tak rýchlo a jednoducho nedokázala.“ 

Ako môže vyzerať pomoc buddíka v praxi 

Pani B. mala nárok na finančnú dávku a dostala inštrukciu, že jej domov príde žltý lístok. Pani B. však má domov na Ukrajine, preto svojho buddíka poprosila, či by s ňou nemohol zájsť na poštu. 

Keď na pošte predložili všetky potrebné doklady, pani poštárka ich zastavila: „Musíte čakať na žltý lístok,“ povedala. Lístok však nemá kam prísť, keďže na Slovensku pani B. vlastnú schránku s menom nemá. Nedali sa však odbiť, pretože vedeli, že babka má na malý finančný príspevok nárok. Poštárka zavolala vedúceho pošty, ktorý nakoniec pani B. peniažky vyplatil. 

Podľa Lýdie je buddík v mnohých situáciách pre človeka alebo celú rodinu spásou: „V médiách si prečítame, že prišelci dostali dávky, no reálne sa k nim niektorí sami nevedia dostať.“ Buddíci tak môžu byť mostom pre ľudí, ktorí nerozprávajú po slovensky alebo nevedia, ako to tu chodí.

Kým Lýdia s tímom dokončili online systém, obávali sa, že sa záujem pomáhať po prvotnej vlne solidarity vytratí, no opak bol pravdou: „Jeden post na sociálnej sieti nám priniesol 150 buddíkov.“ 

Lýdia so svojím tímom dva mesiace pracovali na vymyslení a zavedení systému, ktorý by automatizovane zisťoval, či sa buddíci spojili s rodinami a naopak. Vedela, že pokiaľ sa jej systém pomoci podarí správne nastaviť, dokáže mať dosah na tisícky ľudí a udržať vlnu solidarity. „Pomáhať dnes je ešte dôležitejšie ako na začiatku vojny, keď sa o nej veľa písalo,“ tvrdí Lýdia.

Traja buddíci zdieľajú svoju skúsenosť s pomocou ukrajinským rodinám

Mnohých ľudí od finančnej alebo materiálnej pomoci odrádza fakt, že nevedia, či sa ich pomoc dostane do správnych rúk. Pomoc prostredníctvom buddíkovania je osobná a adresná, takže človek presne vie, komu a ako pomáha. 

Mnohí dobrovoľníci, ktorí majú skúsenosť s buddíkovaním, povedali, že pomoc prostredníctvom tejto iniciatívy na nich pôsobí ako terapia, z ktorej sami dostávajú viac ako tí, ktorým je adresovaná. Množstvo negatívnych správ a udalostí sa týmto spôsobom podarí obrátiť na pozitívnu energiu. Prečítajte si viac o ich skúsenostiach v troch výpovediach Mišky, Dávida a Niny. 

Miška: Buddíkovanie prinieslo úľavu rodine aj mne

„Keď sa začala vojna, s manželom sme v pomoci neváhali, s dobrovoľníctvom máme obaja skúsenosti. Našou motiváciou bolo prejaviť ľudskosť a spôsob, ako našim deťom ukázať, čo je v živote dôležité. 

Keďže bývame v Bratislave, máme tu svoje povinnosti a najmä dve malé deti, hľadali sme niečo lokálne. Manžel sa náhodou opýtal, či neexistuje iniciatíva, ktorá by prepájala ukrajinské rodinky so slovenskými – a tak sme našli Buddíkov. 

Naše rodinky sú pani Natália, žena s dvomi vysokými školami a so synom Nikitom, ktorý sa uchádza o štúdium na univerzite. Pani Olena, nadaná krajčírka a šperkárka, ktorá v Kyjeve šila pre známych návrhárov, s dcérou Louisou, ktorá je klaviristkou. 

Motiváciou bolo prejaviť ľudskosť a spôsob, ako našim deťom ukázať, čo je v živote dôležité. 

Pri zoznámení tu rodina bývala už tri týždne, čiže cudzineckú políciu, úrad práce, bankový účet aj telefón už mali vybavené. Navrhla som riešiť ubytovanie, keďže ubytovňa je predsa len ubytovňa, no dámy miesto svojho pobytu meniť nechceli. Stále dúfajú, že sa o pár týždňov vrátia späť k svojim manželom. Pustili sme sa tak do hľadania práce. Louisa má dnes dve rôzne zamestnania, pani Olena šije pre dve slovenské módne značky a pre Nikitu sme s pomocou dobrých ľudí našli klub, kam chodieva hrávať volejbal. 

Osobne cítim vďaka buddíkovaniu úľavu. Nemám už toľko času scrollovať správy a mám nádej, že je stále veľmi veľa ľudí, ktorí chcú pomáhať. Navyše viem, že moja pomoc je komplexná a adresná.“ 

Dávid: Možnosť robiť to, čo považujem za osožné a dôležité, je to najviac, čo si z buddíkovania odnášam 

„Prvé dni som bol na hranici osobne a videl som obrovskú potrebu pomôcť. Keď štát zastal svoju úlohu, videl som, že moja práca na hranici viac nie je potrebná a môžem sa posunúť ďalej. Hľadal som iniciatívy, ako je práve táto. Keby sa takáto situácia stala na našom území, tiež by som chcel, aby boli na druhej strane ľuda, ktorí by nám pomohli.

Vďaka buddíkovaniu som spoznal trojčlennú rodinku so psom z Odesy. Anna tam pracovala ako kaderníčka, jej syn Vadym študoval a partner Oleh pracoval na stavbe. 

Keby sa takáto situácia stala na našom území, tiež by som chcel, aby boli na druhej strane ľuda, ktorí by nám pomohli.

Naše prvé stretnutie prebehlo tesne pred obhliadkou bytu, o ktorý mala rodina záujem. Kontaktovali sme všetky relevantné ponuky a na obhliadky sme chodili spoločne – a podarilo sa. Vadym a Oleh pracujú v Bratislave a navyše majú psíka, čo hľadanie výrazne skomplikovalo. Nakoniec sa nám podarilo nájsť rozumné ubytovanie v dvojizbovom byte priamo v meste. 

Ďalší úspech bol, že sa nám podarilo zabezpečiť všetko, čo potrebujú – od vankúšov po prášok na pranie. Pomohol som im zohnať topánky, pani Anna mala len jeden pár, jej synovi som poskytol teplé oblečenie. 

Najsilnejší moment, ktorý vo mne rezonuje dodnes, bol, keď mi pani Anna napísala, že je vďačná za projekt Buddíci a za mňa, pretože sa jej začalo ľahšie dýchať a vie, na koho sa obrátiť. Buddíkovanie mi prináša možnosť robiť to, čo považujem za osožné a dôležité. Odporúčam každému, kto cíti potrebu pomôcť.“ 

Nina: Vďaka Ukrajincom cítim vďačnosť za všetko, čo mám. Za bezpečie, stabilitu a za nové priateľstvá

„Keď sa na Ukrajine začala vojna, chcela som urobiť niečo viac ako pomôcť len finančne či materiálne. Pri prihlasovaní za buddíka som nezaváhala, no spätne som mala pochybnosti, či budem mať dostatok času a či vôbec dokážem pomôcť. 

Pomáham trojčlennej rodine – Ksenii, jej synovi Maksymovi a sestre Anne. Na Slovensko prišli z obce pri Kyjeve, kde ich ruské vojská bombardovali už v prvý deň vojny. Kseniin manžel bojuje, často od neho nemá správy. Rodina ostala na Slovensku, kde chcú vojnu prežiť, nájsť si prácu, škôlku, integrovať sa do spoločnosti, a keď to bude bezpečné, pôjdu domov. 

Najsilnejší moment bol, keď ma požiadali o objatie, pretože viem, že Ukrajinci nemajú vo zvyku sa ‚len tak‘ objímať.

Spočiatku som sa bála jazykovej bariéry. Spoliehala som sa na online prekladač a na to, že ukrajinčina je jazyk podobný slovenčine, no veľmi rýchlo sme sa na naše jazyky naladili. Po čase som pochopila, že sme si sadli aj ľudsky a že sa už dokážeme porozprávať aj o hlbších veciach. 

Nebolo to jednoduché, no pomohla som im nájsť ideálne ubytovanie. Cítila som, že im to psychicky veľmi pomohlo a zo srdca im spadol obrovský kameň. Najsilnejší moment bol, keď ma požiadali o objatie, pretože viem, že Ukrajinci nemajú vo zvyku sa ‚len tak‘ objímať. 

Naša spoločná cesta nebola jednoduchá, no pocit, že môžem niekomu pomôcť, ma hnal vpred. Poskytnúť blízkosť, informácie a vedomosti je to najmenej, čo môžem urobiť. Vďaka nim cítim vďačnosť za všetko, čo mám. Za bezpečie, stabilitu a najmä za nové priateľstvá.“ 


Staňte sa buddíkom aj vy. Prihláste sa vyplnením tohto formulára alebo si pozrite aj ďalšie možnosti pomoci s výzvou Buď laska.

Lýdia Machová

Podnikateľka, jazyková mentorka a polyglotka. Ovláda deväť jazykov, pričom všetkými sa naučila rozprávať sama. Lýdia vymyslela spôsob, ako sa aj iní ľudia dokážu sami naučiť akýkoľvek cudzí jazyk, a motivuje ich učiť sa na základe systému zloženom z metód, ktoré ich bavia. Pred šiestimi rokmi založila firmu Jazykový mentoring, organizovala najväčšiu polyglotskú konferenciu na svete Polyglot gathering a ako jediná Slovenka vystupovala na TED konferencii v New Yorku. Po vypuknutí vojny na Ukrajine v marci 2022 založila iniciatívu Buddíci pre Ukrajincov na pomoc prišelcom z Ukrajiny. 

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Fyzioterapeut Mateja Tótha radí rodičom: Všímajte si, ako vaše dieťa sedí, aj ako sa hrá

„Ak sa dieťa venuje rôznym pohybovým aktivitám, v centrálnej nervovej sústave si vytvára programy, z ktorých neskôr môže ťažiť práve v špecializovanej príprave,“ hovorí Denis Freudenfeld.

Denis Freudenfeld pôsobil ako dvorný fyzioterapeut biatlonistky Naste Kuzminovej a dlhodobo spolupracuje s atlétom Matejom Tóthom, ktorého sprevádzal na nejednej olympiáde. Porozprávali sme sa s ním o dôležitosti pohybu pre dnešné deti aj o zdravotných problémoch, ktoré ich trápia.

V rozhovore sa ďalej dozviete:

  • ako pandémia ovplyvnila pohyb detí,
  • na ktoré signály tela by rodičia mali u detí dávať pozor,
  • kedy treba vyhľadať fyzioterapeuta,
  • prečo treba venovať pozornosť správnemu dýchaniu.

Ako rozhýbať deti doma? Zacvičte si spolu s nimi podľa videí O2 Športovej akadémie Mateja Tótha

Ste fyzioterapeutom najúspešnejších slovenských športovcov. V čom presne spočíva vaša práca?

Pracujem vo Vojenskom športovom centre DUKLA v Banskej Bystrici ako fyzioterapeut, ktorý sa stará o talentovaných športovcov. V centre zabezpečujeme prípravu štátnej športovej reprezentácie Slovenska na rôznych súťažiach a olympiádach.

Mojou úlohou ako fyzioterapeuta je diagnostika, liečba a prevencia rôznych pohybových problémov. To znamená, že občas pomasírujem alebo ponaprávam a ak za mnou príde športovec s nejakým problémom, diagnostikou sa snažím zistiť, z ktorej časti tela pochádza. Často sa totiž stáva, že problém je prenesený. To znamená, že niekoho bolí koleno, no v skutočnosti bolesť spočíva v zlom postavení chodidla, v posunutej panve alebo jej príčinou môžu byť aj kríže.

Niekedy je to taká detektívka, pri ktorej vyšetrujem konkrétneho športovca, a po následnej diagnostike sa cvičeniami snažíme uvoľniť alebo posilniť určité svalové partie na tele, ktoré jeho problém vyvolávajú.

Vychádzate pri svojej práci z konkrétnej metodiky?

Pracujem najmä s dynamickou neuromuskulárnou stabilizáciou. Je to metodika založená na dýchacích cvičeniach, pri ktorých sa svaly uvoľňujú. Dokonca aj bez toho, aby ich bolo nutné stláčať či klasicky masírovať. Pri práci so športovcami sa venujeme riadeniu ich pohybu. To znamená, že sa učíme novému pohybu alebo ho naprávame a dávame mu iný rozsah.

S Matejom spolu cvičíme, a keď treba, poskytujem mu regeneračné procedúry. Často pozeráme jeho videá z tréningu a na základe nich sa snažíme zdokonaliť jeho techniku, aby bol jeho pohyb ekonomickejší a rýchlejší a aby svoje telo čo najmenej preťažoval.

Mnohým rodičom by som odporučil, aby po skončení pandémie so svojimi deťmi navštívili pediatra. Dieťa sa nemusí sťažovať na bolesť, ale je možné, že diagnostikou sa odhalí, že niečo naozaj nie je v poriadku.

Fyzioterapia upozorňuje na dôležitosť správneho pohybu. Ako veľmi je dôležitý pohyb pre deti a ako ho ovplyvnila pandémia?

Každé dieťa sa potrebuje hýbať – pohyb je pre jeho vývoj nesmierne dôležitý. Keď sú deti v škole, hýbu sa často. Po skončení hodiny vstanú, vyjdú na chodbu, naháňajú sa, majú hodinu telesnej výchovy, jednoducho stále niečo robia.

Je dôležité uvedomiť si, že kostra dieťaťa potrebuje pre svoj zdravý vývoj určité antigravitačné zaťaženie – nielen chrbtice, ale aj končatín. Tak ako sa vyvíja kostra, menia sa aj uhly v kĺboch. Bedrové i ramenné kĺby sa u malých detí vždy prispôsobujú záťaži, u väčších detí kosti zosilňujú.

Keď dieťa stojí alebo sa pohybuje, má zaťažené dolné končatiny i kardiovaskulárny aparát. Pri dištančnej výučbe sa to nedeje, pretože deti presedia celé hodiny doma pri počítači a mobile a nemajú zabezpečený dostatočný pohyb. Ten veľmi ovplyvňuje aj psychika, ktorá sa premieta do tela a pohybového aparátu detí.

Dôležitá je aj socializácia detí a správna dávka súťaživosti. Svoje tu zohráva už len to, že človek rozpráva a gestikuluje, používa reč tela. Zdravý vývoj dieťaťa značne ovplyvňuje aj obezita, ktorá neraz obmedzuje jeho pohyb, pričom dôsledky sa prejavia až o rok alebo o dva.

Čo by si mali všímať rodičia na svojich deťoch? 

Najdôležitejšie je všímať si guľatý chrbátik, kolienka a chodidlá. V prvom rade by mali sledovať, ako ich dieťa sedí. Či má guľatý, alebo vystretý chrbát, či nemá predsunutú hlavu, alebo či jeho krčná chrbtica nie je veľmi zaklonená.

Keď sa dieťa hrá a čupne si, je dôležité všímať si, či mu idú kolienka k sebe, alebo či nemá vytočené chodidlá do strany.

Kedy je čas vyhľadať fyzioterapeuta?

Ak napríklad rodič upozorní dieťa na zlé držanie tela a aj napriek tomu ho nedokáže korigovať, je to jasný signál, že niečo nie je v poriadku. Ak mu odstávajú rebrá, má preliačený hrudník alebo sa mu prepadáva klenba chodidiel, prípadne má nohy do X (kolená vbočené dovnútra k sebe), je čas vyhľadať odborníka.

Mnohým rodičom by som odporučil, aby po skončení pandémie so svojimi deťmi navštívili pediatra. Dieťa sa nemusí sťažovať na bolesť, ale je možné, že diagnostikou sa odhalí, že niečo naozaj nie je v poriadku. Vtedy mu dokáže pomôcť práve fyzioterapeut, ktorý mu nastaví potrebné cvičenia.

Dieťaťu nestačí kúpiť kolobežku a povedať si, že to stačí. Potrebuje aj hrať sa s loptou, šplhať po strome, bicyklovať sa a robiť rôzne iné aktivity. Pohyb by mal preň byť predovšetkým zábavou.

Veľa hovoríte aj o správnom dýchaní a potrebe bránicového dýchania, ku ktorému vediete aj športovcov. V čom je takéto dýchanie prínosné?

Rodič si niekedy môže myslieť, ako veľmi je jeho dieťa ohybné a flexibilné a ako dobre trénuje, pričom nevidí, že jeden pohyb nahrádza druhým alebo k nemu pridružuje ďalšie pohyby. Dýchanie u detí sa dnes mení, preto je nesmierne dôležité venovať mu pozornosť.

U nás pracujeme s vývojovou kineziológiou, ktorú cvičíme aj spolu s Matejom. Ide o jednoduché cviky, pri ktorých sa napodobňujú vývojové fázy dieťaťa a ktorých základom má byť bránicové dýchanie, treba teda správne dýchať do brucha. Bránica totiž nemá len dychovú, ale aj stabilizačnú posturálnu funkciu. Stabilizuje telo, čím pomáha, aby bol pohyb človeka jednoduchší a efektívnejší.

Dýchanie do brucha zabezpečuje pevnosť celej pohybovej sústavy. Pohyb je tak oveľa menej závislý od svalov a energeticky menej náročný.

Koľko času by mali deti tráviť pohybom?

Je to veľmi individuálne a závisí to od mnohých faktorov. Určite by však športové aktivity nemali rodičia deťom nanucovať. Treba brať do úvahy, či ide o malé dieťa, alebo tínedžera. Malé deti by mali mať zabezpečenú rôznorodosť pohybu, nemali by sme ich však dlhodobo zaťažovať. Staršie deti potrebujú viac trénovať.

Dôležitú úlohu v tom zohráva aj psychika, ktorú treba rešpektovať. Najlepšia je zlatá stredná cesta, ktorá sa u detí prejavuje príjemnou únavou, keď už nemajú chuť vymýšľať nič iné.

Čítajte aj: Príklad rodičov je pre deti dôležitý nielen v čase pandémie, hovorí detský tréner

Dieťa by malo robiť to, čo ho baví, rodič by sa preto nemal sústrediť iba na konkrétny šport. Potrebuje prirodzený pohyb. Nestačí mu kúpiť kolobežku a povedať si, že to stačí. Dieťa potrebuje aj hrať sa s loptou, šplhať po strome, bicyklovať sa a robiť rôzne iné aktivity. Pohyb by mal preň byť predovšetkým zábavou.

Ak dieťa robí nejaký šport v mladom veku, malo by ho robiť pre radosť, určite neodporúčam ťažké tréningy. Dieťa by si v prvom rade malo šport užívať. Nemalo by preň byť povinnosťou tvrdo sa orientovať na výkon.

Veľkou témou je špecializácia detí na konkrétny šport, s ktorou sa často začína veľmi skoro. Kedy by s ňou dieťa malo začať?

Závisí od druhu športu, ktorému sa dieťa venuje. Odporúčam s ním však začať až na druhom stupni základnej školy. Ak dieťa robí nejaký šport v mladom veku, malo by ho robiť pre radosť, určite neodporúčam ťažké tréningy. Dieťa by si v prvom rade malo šport užívať. Nemalo by preň byť povinnosťou tvrdo sa orientovať na výkon.

Ak je dieťa malé, je dobré, aby malo zabezpečenú rôznorodosť pohybu. Môže sa naučiť niečo z gymnastiky a z koordinačných cvičení pri rôznych druhoch športu, môže si precvičovať vytrvalosť i rýchlosť.

Dieťa je ako špongia − od útleho veku nasáva informácie. Ak sa venuje rôznym pohybovým aktivitám, v centrálnej nervovej sústave si vytvára programy, z ktorých neskôr môže ťažiť práve v špecializovanej príprave.

Deti sa veľa učia pozorovaním alebo napodobňovaním, keď im niekto niečo vysvetľuje. Počúvajú, vidia, vnímajú, premietajú si to do tela a daný pohyb napodobňujú a kreujú. Voláme to motorické učenie, ktoré pomáha aj pri rozvoji koordinácie a iných pohybových kvalít. Čím viac sa teda dieťa učí, tým viac to zužitkuje v budúcnosti.

Na pohyb detí je zameraná aj O2 Športová akadémia Mateja Tótha, ktorá v čase zatvorených škôl a prerušených krúžkov začala zverejňovať videá na cvičenie doma. V čom vidíte ich hlavný prínos?

Akadémia je zameraná predovšetkým na deti na prvom stupni základných škôl, kde sa venujeme všeobecnému pohybovému rozvoju dieťaťa. Deti prostredníctvom hravých online videí Telesnej na doma môžu získať správny športový základ, ale aj pozitívny vzťah k pohybu.

Je to skvelá pomôcka pre rodičov i pre deti, ktoré počas pandémie nemohli chodiť do školy, a tak boli odrezané od pohybových aktivít, na ktoré boli zvyknuté. Cvičiť tak môžu v domácom prostredí. Tu je dôležité podotknúť, že nestačí iba cvičiť, treba aj vedieť, ako správne cvičiť, ako pri cvičení funguje telo, a to všetko Akadémia deti učí.


Hľadáte inšpiráciu, ako si zacvičiť so svojimi deťmi? Zatrénujte si podľa videí Telesná na doma, ktoré vytvorili skúsení tréneri O2 Športovej akadémie Mateja Tótha.

Denis Freudenfeld

Je jedným z najuznávanejších slovenských fyzioterapeutov. Fyzioterapii sa venuje od roku 2000, od roku 2005 pôsobí vo Vojenskom športovom centre DUKLA v Banskej Bystrici. Na konte má veľa úspechov so špičkovými slovenskými športovcami. Pri svojej práci kladie dôraz na dynamickú neuromuskulárnu stabilizáciu, ktorej priekopníkom bol český fyzioterapeut Pavel Kolář. Pochádza zo Žiliny, momentálne žije v Banskej Bystrici, má dve deti.


Užívajte si pohodlné platenie hodinkami. K Samsung Galaxy Watch4 44mm dostanete druhé smart hodinky ako darček

Čítaj viac

Týchto 5 hier vám spríjemní daždivé večery, ale dajte si pozor, sú návykové

Čítaj viac

Ako platiť menej za internet? Spojte si služby na jednu faktúru a získajte zľavu až 100 %

Čítaj viac