Od vypuknutia vojny na Ukrajine prešlo už niekoľko týždňov, a aj keď sa nápor na hraniciach viac-menej stabilizoval, vojnový stav pretrváva a ľudia na úteku pomoc potrebujú dokonca o niečo viac ako na začiatku. O2 sa preto rozhodlo netradične osloviť ľudí a ukázať im, že solidarita má rozličné podoby a každý z nás môže byť stále nápomocný.
Fero Joke, Kristína Tormová, Ján Koleník aj Barbora Piešová a Strapo nám priblížili, akú formu pomoci Ukrajine reprezentujú a ako sa do nej môžeme zapojiť. Okrem toho sme sa ich spýtali, ako jednotlivec dokáže pomôcť pri inklúzii Ukrajincov a Ukrajiniek do našej spoločnosti a či vieme pozitívne ovplyvniť ľudí, ktorí potrebu pomoci popierajú alebo vzťahujú na seba.
Fero Joke
Som ambasádorom výzvy JIŽA, znamená to JEDLO, teda podporujem potravinovú pomoc, aby ľudia na úteku netrpeli núdzou. Na Slovensku máme veľa centier potravinovej pomoci – spomeniem napríklad Podaj ďalej v Prešove alebo humanitárnu pomoc Kto pomôže Ukrajine v Auparku, ktoré osobne poznám.
No je ich oveľa viac v rôznych mestách. Na nástenkách alebo weboch týchto centier nájdete zoznam, čo momentálne najviac potrebujú, a prinesiete im to. Pomôžu však aj potraviny či hygienické potreby mimo zoznamu, napríklad niečo, čoho máte doma viac a chcete sa podeliť – určite im prineste aj to. Môžete teda priniesť aj kozmetiku alebo drogériu. Každá pomoc sa počíta.
Môžeme si myslieť, že taký úsmev nemá žiadnu váhu, je to však významné gesto. Úprimnému úsmevu, tomu „naozajskému“ rozumieme všetci bez ohľadu na jazykové bariéry.
A ak chceme ľuďom z Ukrajiny pomôcť viac sa k nám začleniť, stačí aj obyčajný úsmev. Je zadarmo, no stále veľmi dôležitý a chýbajúci. Môžeme si myslieť, že taký úsmev nemá žiadnu váhu, je to však významné gesto. Úprimnému úsmevu, tomu „naozajskému“ rozumieme všetci bez ohľadu na jazykové bariéry. Ja sám sa takto poznám už so štyrmi čašníčkami. A ak je záujem, môžeme sa s nimi aj porozprávať, nechať ich hovoriť, podporiť ich. Jednoducho sa skamarátiť.
Na druhej strane ľudia, ktorí „zatvárajú oči“ pred tým, čo sa deje (a do toho ešte kričia, urážajú a šíria nenávisť), by sa mali nad sebou zamyslieť. Aj v tomto prípade tak naozajsky. Hoci viem, že sa neradi vymedzujeme, presne v tomto prípade je to nevyhnutné. Kategoricky sa vymedziť a povedať, čo je správne a čo nie, lebo to dobre vieme.
Mrzí ma, keď toto nedokážeme. Ľudia utekajúci pred vojnou potrebujú našu pomoc stále a budú ju ešte potrebovať aj naďalej, tak, prosím, buďme lásky.
Kristína Tormová
Predstavujem výzvu DRUŽBA, čo pre mňa v skratke znamená KAMARÁTENIE SA s našimi novými ukrajinskými ľuďmi, aby cítili, že tu niekoho majú. Myslím si, že to je to, čo veľmi potrebujú. Najkrajšie na tejto výzve je, že sa do nej ani netreba zapájať. Vážne. Treba žiť normálny obyčajný život a doň len prizvať nových ľudí.
Možno si stačí na chvíľu predstaviť, že by ste sa zajtra museli zbaliť do jedného kufra, zobrať deti a odísť do krajiny, kde nepoznáte jazyk ani ľudí, a začať zo dňa na deň nový život, aby ste uchránili svoje deti.
Ja mám takto už tri mesiace šesť nových ukrajinských kamarátok, s ktorými zdieľame svoj program, výlety, srandy, smútky, kávy… skrátka, všetko, čo bežne žijeme. Je to veľmi obohacujúce a pociťujem obrovskú vďačnosť, že ich máme… A som si istá, že to majú rovnako.
Ak chceme našim novým ľuďom z Ukrajiny ukázať, že tu majú druhý domov, mali by sme im v prvom rade dať vedieť, že sme proti vojne, nezvykneme si na ňu a ostaneme solidárni, aj keď situácia bude trvať dlho. Mám totiž často pocit, že spolupatričnosť vieme ukázať len nachvíľu – ako pri covide.
Foriem pomoci je však nekonečne veľa a je dôležité, aby si každý našiel to, čo mu je prirodzené a čo ho baví. Od výmyslu sveta: niekto si do okna vyvesí ukrajinskú vlajku, iný si dá urobiť nové tetovanie u ukrajinskej tatérky alebo sa zúčastní na nejakej aktivite pre Ukrajincov, ďalší pôjde robiť dobrovoľníka. Neexistuje, aby ste si v tejto téme nenašli niečo, čo by vás bavilo. A keď sa spojí veľa ľudí, ktorí robia niečo s radosťou, isto to dopadne dobre.
Každý, kto sa pokúsi nejako pomôcť, alebo len prijať do svojho sveta nového človeka, pochopí, že ten pocit, ktorý v ňom zostane, je nenahraditeľný. Možno si stačí na chvíľu predstaviť, že by ste sa zajtra museli zbaliť do jedného kufra, zobrať deti a odísť do krajiny, kde nepoznáte jazyk ani ľudí, a začať zo dňa na deň nový život, aby ste uchránili svoje deti. Ja sama si to nedokážem predstaviť… V otázke pomoci ľuďom utekajúcim pred vojnou jednoducho pochybnosti neexistujú. Bodka.
A keď sa ľudia sťažujú na to, že „Ukrajincom sa pomáha a Slovákom nie“, tak pomáhajme aj Slovákom. Ja totiž nerozdeľujem pomoc podľa národnosti – pomáham tam, kde je to potrebné, a preto verím, že ľudia, ktorí toto hovoria, už aktívne pomáhajú niekomu na Slovensku. Je tu veľa ľudí, ktorí ich pomoc ocenia. Na základe vlastnej skúsenosti viem, že sťažovať sa a stavať sa do pozície obete je pekelne obmedzujúce. Človek sa v takomto nastavení nemôže cítiť dlhodobo dobre. Takže pomáhajme. Dobro je, stačí ho násobiť.
Ján Koleník
Ja som sa stal súčasťou výzvy DOPOMOHA, čo v preklade znamená POMOC. Podstatou DOPOMOHY je jednoduchá integrácia Ukrajincov a Ukrajiniek do našej spoločnosti, teda pomôcť im lepšie sa zaradiť do nášho života, socializovať sa, nájsť si nových kamarátov.
Okrem toho je to aj pomoc s vybavovaním bežných vecí na úradoch, u lekára či v škole, hľadanie možností pre deti v záujmových krúžkoch. DOPOMOHA je taká pomocná ruka a sprievodca, aby Ukrajinci a Ukrajinky vedeli, kde sa čo vybavuje, ako si nájsť prácu alebo ako napísať životopis – na Slovensku ju zastrešuje iniciatíva Buddíci pre Ukrajincov.
Ak chceme, aby sa Ukrajinci a Ukrajinky cítili u nás ako doma, nebojme sa ich opýtať, čo potrebujú, ponúknime im pomoc. Často stačí len počúvať ľudí okolo seba.
Stať sa buddíkom je jednoduché – stačí vyplniť formulár na webe. Organizácia sa s vami spojí a pomôže nájsť ukrajinskú rodinku priamo v blízkosti bydliska.
Ak chceme, aby sa Ukrajinci a Ukrajinky cítili u nás ako doma, nebojme sa ich opýtať, čo potrebujú, ponúknime im pomoc. Často stačí len počúvať ľudí okolo seba. A ak chcete pomáhať, no neviete, ako začať, môžete sa obrátiť na iniciatívu Buddíci pre Ukrajincov, kde ochotne usmernia aj tých, ktorí chcú pomôcť.
Myslím si, že pomoc druhým je základná vlastnosť. Ak niekto stále neverí, že ľudia utekajúci pred vojnou potrebujú pomoc, mal by mať otvorené oči. My si stále môžeme povedať, aké máme šťastie, že sme sa vo vojne neocitli. Všetko sa však môže zo dňa na deň zmeniť: ak nepotrebujem pomoc dnes, môžem ju potrebovať zajtra. Empatia a humanizmus sú v týchto časoch mimoriadne potrebné.
Úplne postačí, ak budeme pomáhať v rámci svojich schopností a možností – niekedy stačí byť len nablízku. Veľa Ukrajincov a Ukrajiniek na Slovensku totiž potrebuje najmä socializáciu, pekné slovo, možno sprievodcu po meste, pekných miestach, keď hľadajú spôsob spoločenského či kultúrneho vyžitia. Je dôležité, aby mali ľudia z Ukrajiny pocit, že tu našli ľudskosť a pochopenie.
Barbora Piešová
Mám výzvu VOLONTER, čo znamená DOBROVOĽNÍK. Na jeden deň som sa stala súčasťou dobrovoľníckeho tímu v ubytovacom centre pre ľudí utekajúcich pred vojnou, ktorú zastrešuje organizácia Mareena.
Možností, kde dobrovoľníčiť, je viacero – môžete pomôcť s triedením potravín a oblečenia, upratovať v centrách pomoci alebo pomôcť s administratívou. Krátko po vypuknutí vojny bolo dobrovoľníkov veľa, no je ich čoraz menej a menej, a preto všetky organizácie ocenia akúkoľvek snahu pomôcť alebo to len skúsiť. Ak sa chcete zapojiť, stačí si vyhľadať nejakú organizáciu, prihlásiť sa k nim, ale najmä robiť to zo srdca.
Ak chceme pomôcť ľuďom z Ukrajiny nájsť u nás druhý domov, mali by sme začať tým, že ich nebudeme odsudzovať ani osočovať.
Ak chceme pomôcť ľuďom z Ukrajiny nájsť u nás druhý domov, mali by sme začať tým, že ich nebudeme odsudzovať ani osočovať. Jednoducho ich vnímajme ako rovnocenných ľudí – kamošov, susedov, známych, ktorí k nám prišli žiť normálny plnohodnotný život. Ak sa chceme s nimi zblížiť viac, dobrým začiatkom je darovanie úsmevu. A potom možno pripojiť otázku „JAK TY?“, čo v ukrajinčine znamená „Ako sa máš?“ Práve túto otázku mali deti v centre, kde som pomáhala, úplne najradšej.
Stať sa dobrovoľníkom môže dobre fungovať aj pre ľudí, ktorí stále nedokážu pochopiť, že migranti a migrantky potrebujú solidaritu a pomocnú ruku, hoci na druhej strane vôbec nechápem, ako si ľudia môžu myslieť, že rodiny, ktoré prišli o domov, nepotrebujú pomoc v cudzej krajine, kde sa často ani nevedia dorozumieť.
Preto naozaj odporúčam zažiť si to na vlastnej koži. Ľudia sú už raz takí – neveria, až kým neuvidia. A v druhom rade by som možno pripomenula princíp karmy: čo dáš, to sa ti vráti. Zo svojej vlastnej skúsenosti môžem povedať, že argument „a kto pomôže mne“ využívajú práve ľudia, ktorí majú domov, jedlo, teplo aj ostatné základné veci. A pomáhajú, naopak, väčšinou tí, ktorí poriadne nič nemajú, lebo vedia, aké to je nemať a potrebovať pomoc. Zákon karmy však platí vždy – všetko sa ti vráti späť.
Strapo
Moja výzva sa volá HROŠI, po ukrajinsky znamená PENIAZE. Je to jeden z tých najjednoduchších spôsobov, ako môžeme pomáhať ľuďom z Ukrajiny, ktorí utekajú pred vojnou. Ak sa chcete zapojiť, stačí si vybrať jednu z overených organizácií, napríklad Magna, Post Bellum, Mareena, Kto pomôže Ukrajine alebo Človek v ohrození (nájdete ich aj na stránke Buď laska) a prispieť ľubovoľnou sumou. Finančná pomoc sa dá ľahko poslať aj z pohodlia domova a je to to najmenej, čo môžeme spraviť pre niekoho, kto stratil domov.
Možno to bude znieť ako klišé, ale je dôležité, aby sme boli k ostatným empatickí. A myslím tým empatiu aj k novým ľuďom z Ukrajiny, aj k tým, ktorých tu poznáme už dlho. Zároveň odporúčam pozrieť si filmy ako Schindlerov zoznam či Musíme si pomáhať, lebo to, čo sa teraz deje, sa nedeje prvýkrát, no ak sa z toho naozaj poučíme, mohlo by to byť poslednýkrát. Uvidíme.
V porovnaní s inými štátmi máme vysokú kvalitu života a stále sa máme o čo podeliť. Pomáhať sa totiž dá rôznymi spôsobmi.
Hoci sa často dokážem veľmi nahnevať na argumenty tých, ktorí potrebu pomoci Ukrajincom a Ukrajinkám utekajúcim pred vojnou popierajú, odkázal by som len jedno: to, čo sa deje na Ukrajine, sa môže stať aj nám, aj my sa môžeme jedného dňa ocitnúť v podobnej situácii a potrebovať pomoc, stačí si to len predstaviť.
Na druhej strane mám isté pochopenie pre ľudí, ktorí potrebu pomoci vzťahujú na seba, pretože si uvedomujem, že naša krajina začína byť pre „normálny“ život dosť nákladná. No aj v tomto prípade by sme si mali uvedomiť, že v porovnaní s inými štátmi máme vysokú kvalitu života a stále sa máme o čo podeliť. Pomáhať sa totiž dá rôznymi spôsobmi, nielen peniazmi. DAKUJEMO.
Existuje veľa možností, ako môžeme Ukrajincom a Ukrajinkám vyjadriť solidaritu a pomoc. Na mnohé z výziev JIŽA, DOPOMOHA, VOLONTER, DRUŽBA či HROŠI postačí hlavne váš čas. Buďme lásky a ukážme, že sa nás to stále týka.
Loading...
