Riaditeľka Mareeny: Najviac utečencom a utečenkám pomôžeme, keď v sebe nájdeme ochotu prijať ich

Michaela Pobudová nám porozprávala, ako vyzerala situácia na hranici s Ukrajinou a ako môžeme ľuďom utekajúcim pred vojnou ukázať solidaritu a pomôcť im nájsť tu druhý domov.

Môžu byť skvelými priateľmi, kolegami, susedmi, a predsa voči nim často skĺzneme do predsudkov. Slovensko nie je pre cudzincov a cudzinky lákavou krajinou, no Michaela Pobudová a jej kolegovia a kolegyne z organizácie Mareena sa ich snažia plnohodnotne začleniť a ukázať im, že sa u nás dá dobre žiť. 

V rozhovore sa dočítate:

  • ako vyzerali prvé dni na hranici s Ukrajinou po invázii a ako to vyzerá dnes,
  • čo robí organizácia Mareena na Slovensku, 
  • akú pomoc od štátu u nás dostávajú utečenci a utečenky, 
  • ako im môžeme pomôcť
  • a či obavy z inakosti dokážeme na Slovensku prelomiť. 

Pomoc jednotlivca má obrovský význam. Prečítajte si príbehy dobrovoľníkov z iniciatívy Buddíci pre Ukrajincov

Organizácia Mareena vznikla ako reakcia na utečeneckú krízu. Ako vyzerala integrácia azylantov dovtedy?

Utečenci a utečenky, ktorí k nám prišli pred rokom 2015 a bol im udelený azyl, dostávali štandardnú integračnú podporu. Jej súčasťou boli financie, ktoré mali pokryť ubytovanie a základné náklady na život, okrem toho dostávali pracovné poradenstvo, psychosociálnu pomoc a 6 hodín výučby slovenského jazyka týždenne. Finančná podpora bola jednotlivcom poskytnutá len na pol roka, pre rodiny a zraniteľné osoby na rok.

Bola táto pomoc dostatočná? Ako vyzerá dnes?  

Podľa mňa nie a ani teraz nie je ideálna. Jej výška dosahuje okolo 300 eur mesačne. Povedzme si úprimne, je nízka, veľmi ťažko z nej uhradia bývanie a navyše aj jeho hľadanie je pre týchto ľudí výzvou. Mnohí z utečencov a utečeniek žijú v chudobe, hoci záleží, čo za chudobu považujeme.

Uvediem príklad: poznáme dôchodkyňu utečenku, ktorá má rôzne stravovacie obmedzenia (napríklad celiakiu). Z peňazí od štátu nie je schopná zaplatiť ubytovanie aj špecifickú stravu. Táto situácia môže byť pre azylantov čiastočne motivačná, aby si našli prácu, ale bolo by dobré, aby mali zabezpečený jednoduchší vstup na pracovný trh. 

Kým vznikla Mareena, neexistoval na Slovensku subjekt alebo komunita, ktorá by zdôraznila prepájanie komunít utečencov s lokálnou spoločnosťou. V Mareene sme sa tomu začali venovať systematicky: máme dobrovoľnícky program, organizujeme komunitné stretnutia, prepájame prichádzajúcich migrantov a migrantky s ľuďmi, ktorí tu žijú, a venujeme sa aj vzdelávacím aktivitám proti diskriminácii a rasizmu. 

Po invázii na Ukrajinu sa počet migrantov od nášho východného suseda dramaticky zvýšil.

Od konca februára k 6. júnu evidujeme 490-tisíc prechodov, približne 90 % sú občania a občianky Ukrajiny, dáta však nerozlišujú pendlerov. Ukrajincov a Ukrajiniek, ktorí majú záujem u nás aj zostať, je približne 80-tisíc. To sú tí, ktorí už požiadali o dočasné útočisko. Časť prichádzajúcich sa presunula ďalej do Poľska a mnohí odišli do Čiech. 

Na porovnanie: podľa štatistík cudzineckej polície sme na Slovensku mali ku koncu roka 2021 56-tisíc Ukrajincov a Ukrajiniek, no od invázie ich počet prevýšil existujúcu populáciu kumulujúcu sa desať rokov. Ľudia z Ukrajiny boli pritom najvyššie zastúpenou skupinou v populácii cudzincov, zastupovali približne tretinu všetkých cudzincov žijúcich u nás. Dá sa teda povedať, že nárazový príchod takého počtu ľudí bol celkom dramatický. 

Zažili sme aj situáciu, že sa vo Vyšnom Nemeckom z ničoho nič zjavil autobus, ktorý chcel brať ľudí do Chorvátska – no len ženy do 30 rokov. Snažili sme sa do situácie zapojiť čo najviac policajtov.

Mareena bola jednou z prvých organizácií, ktoré na hranicu s Ukrajinou vycestovali. Čo ste tam počas prvých dní zažívali?

Prvé dni a týždne boli pre nás obzvlášť vypäté a stresujúce. Keďže sa podobná situácia na Slovensku ešte neodohrala, netušili sme, čo sa bude diať, a preto sme tam išli najmä na účely monitorovacej misie. 

Na hranici sme videli asi 5 stánkov, dva z nich patrili formálnym organizáciám, Maltézanom a gréckokatolíckej charite. Okrem nich tam bolo ešte veľa občanov, ktorí sa sami od seba rozhodli dávať ľuďom prechádzajúcim cez hranicu občerstvenie. Štátne zložky však s nami zdieľali obavy, že môže dochádzať k zneužívaniu ľudí prichádzajúcich cez hranicu: ľudia si za odvoz z hranice pýtali násobne vyššie sumy ako za bežných podmienok, ale išlo aj o závažnejšie skutky, a to obchodovanie s ľuďmi.

Migrácia na Slovensku v číslach

  • Počet cudzincov s povolením na pobyt na Slovensku v decembri 2021: 167 519
  • Podiel v celkovej populácii Slovenska: 3,07 %
  • Počet žiadostí o azyl v SR v roku 2021: 370
  • Počet ľudí, ktorým bol udelený azyl v roku 2021: 29
  • Podiel cudzincov na Slovensku (spomedzi krajín EÚ): tretí najnižší
    Zdroj: Medzinárodná organizácia pre migráciu

Zažili sme aj situáciu, že sa vo Vyšnom Nemeckom z ničoho nič zjavil autobus, ktorý chcel brať ľudí do Chorvátska – no len ženy do 30 rokov. Snažili sme sa do situácie zapojiť čo najviac policajtov. 

Okrem materiálnych potrieb potrebovali štátne zložky pomôcť aj pri rozdeľovaní ľudí podľa ich potrieb a poskytovať podporu zraniteľným osobám. Hraničný priechod vo Vyšnom Nemeckom sa navyše nachádza ďalej od dediny, je tam iba jedna zastávka, z ktorej sa ľudia mohli prepraviť do okolitých miest. Cudzinci a cudzinky, na ktorých nikto nečakal, sa ani nevedeli zorientovať, ako sa odtiaľ dostanú. Z tohto dôvodu sme sa v našom stane primárne rozhodli informovať o možnostiach legálneho pobytu a pohybu na Slovensku.

Pôvodne sme mali zámer aj s asistovaním pri ubytovaní, no po prvom dni v teréne sme si uvedomili, že to nie je v našich silách vzhľadom na systém fungovania hranice a množstvo prichádzajúcich ľudí. Aj preto sme sa zamerali na informovanosť a asistenciu s prístupom k službám na hranici a mimo nej.

Je bežné, že kriminálnici využívajú zraniteľnosť utečencov a utečeniek? 

Určite. Ak najmä ženy, matky či seniori prekročia hranice, sú odkázaní na pomoc s ubytovaním, stravou a nevedia, čo ďalej. Nepoznajú priestor, svoje práva, nevedia, kto im môže pomôcť a kto im chce ublížiť. A presne toto je živná pôda pre zneužitie akéhokolvek charakteru.

Postoje sa dajú zmeniť iba dlhodobou komplexnou prácou, do ktorej je zapojená celá spoločnosť. Aj keď to môže pôsobiť ako ťažko dosiahnuteľný cieľ, je dôležité nerezignovať.

Ako vyzerali ďalšie dni a týždne na hranici? 

Bolo nevyhnutné byť na mieste 24 hodín denne, aj preto sme sa museli veľmi rýchlo mobilizovať: oslovili sme organizácie, ktoré poznáme, aby nám poslali ľudí do stánku, spustili sme dobrovoľnícky open call. V najväčšom vypätí sme mali na mieste tím 15 ľudí, ktorí sa najskôr striedali v 12-hodinových zmenách, neskôr v 8-hodinových. Na konci februára a v marci klesala teplota v noci aj na -10 stupňov, vypadávala nám elektrina, chýbali plynové ohrievače, cítili sme sa ako vo vojnovej zóne. 

V druhej polovici marca už boli teploty prijateľnejšie, počasie sa zlepšovalo. Zhruba do dvoch týždňov od invázie vzniklo na hranici stanové mestečko. Bolo síce už dostupných veľa služieb, ale sprevádzal ich veľký chaos, a hoci s dobrým úmyslom, podávali sa aj nepresné informácie. Do toho sa neustále menili možnosti a nastavenia pre ľudí z Ukrajiny od štátu. 

Vďaka tomu, že máme dlhodobé spolupráce s právnikmi z Ligy za ľudské práva zaoberajúcimi sa migráciou a aj s Medzinárodnou organizáciou pre migráciu, sme mali najaktuálnejšie informácie, ktoré sme sa prichádzajúcim ľuďom snažili zrozumiteľne vysvetliť. 

  • Organizácia Mareena vznikla ako reakcia na utečeneckú krízu v roku 2016.
  • Mareena buduje Slovensko, ktoré je bezpečným, dôstojným a príjemným domovom pre všetkých.
  • Asistuje pri integračnom procese, aby aj žiadatelia o azyl vedeli nájsť na Slovensku druhý domov, poskytovaním rôznych príležitostí, aby začlenenie cudzincov a cudziniek do slovenskej spoločnosti bolo jednoduchšie. 
  • Zvyšuje povedomie o témach migrácie a integrácie cez rôzne workshopy, kampane či podujatia.

Ako to vyzerá s náporom na hraniciach teraz? 

V prvých týždňoch po ruskej invázii prechádzalo cez hranice denne 10- až 15-tisíc osôb, pred vojnou bol priemer 1400 osôb. V súčasnosti je to zhruba 3000 prechodov za deň.

Spomeniete si na nejakú konkrétnu situáciu, ktorá vás pri pomoci zasiahla najviac?

Bola som skôr v riadiacej funkcii a len veľmi málo som prichádzala do priameho kontaktu s utečencami a utečenkami. Komunikovali s nimi skôr kolegyne a dobrovoľníci. Spomínam si najmä na situácie zo začiatku invázie: momenty stretávania sa v rámci colnej zóny. 

Utečenci sa zvítavali s blízkymi. Neustále som v stánku niekoho obvolávala, tlačila letáky, niečo riešila, a keď som sa na chvíľu zahľadela mimo stanu a videla ľudí s plačom… Zdalo sa mi, že sa na ich príbeh ani nemusím pýtať.. Videla som starých rodičov prevážajúcich vnúčatá. Vyložili ich, niekomu odovzdali, no vrátili sa naspäť…

Obraz utečencov sa v našej spoločnosti často využíva ako strašiak. Je ťažké zmeniť predsudky a obavy ľudí z cudzincov?

So strašením o utečencoch je to u nás veľmi zaujímavé. Napriek obrovskej antiutečeneckej rétorike v rokoch 2015 a 2016 bol počet žiadateľov a žiadateliek o azyl u nás bizarne malý. V roku 2017 sme mali stretnutie s jednou nemeckou organizáciou, jej predstavitelia sa nás pýtali, koľkých žiadateľov máme za predošlý rok. Odpovedali sme číslom 146. A oni s údivom reagovali, či myslíme 146-tisic. Nie, bolo to naozaj len 146 osôb.

Postoje sa dajú zmeniť iba dlhodobou komplexnou prácou, do ktorej je zapojená celá spoločnosť. Aj keď to môže pôsobiť ako ťažko dosiahnuteľný cieľ, je dôležité nerezignovať. My sme začali mobilizáciou tých, ktorí už k téme pristupovali otvorene alebo boli zvedaví. Zapájali sme ich do aktivít, kde mali možnosť zistiť, ako utečenci žijú, akí sú a čo potrebujú. Neskôr sme začali organizovať aj vzdelávacie aktivity na školách, kde to má veľký zmysel. Ak chceme, aby tieto aktivity mali zásadnejší vplyv, musia byť realizované systematicky a dlhodobo – a tu narážame na systém verejného vzdelávania a dostupnosť financií na tieto aktivity. 

Čím si vysvetľujete, že počet žiadateľov je taký malý?

Je to zmes rôznych faktorov, technických aj spoločenských. Jedným z nich je pozícia, Slovensko má hranicu len s jednou krajinou mimo Európskej únie, Ukrajinou. Platí u nás Dublinský dohovor, podľa ktorého utečenci prichádzajúci do EÚ musia automaticky žiadať o azyl v krajine vstupu. U nás teda o azyl môžu žiadať len tí, ktorí prídu cez ukrajinskú hranicu, a kríza z roku 2015 sa týkala hlavne južných štátov. Ak by prichádzali z iných krajín, Slovensko si môže uplatniť Dublinský dohovor, a teda poslať ich späť. 

Okrem toho ľudia, ktorí sú nútení opustiť svoj domov, si ako útočisko hľadajú krajiny, kde už majú nejaké väzby, komunitu alebo podpornú sieť. U nás máme podobných sietí málo – nemáme tu napríklad väčšie sýrske či kamerunské komunity. Je to z dôvodu, že sme dlho boli uzavretou komunistickou krajinou, a hoci dnes už sme v demokratickom režime, nie sme dostatočne zaujímaví, aby sa u nás cudzinci vo veľkom počte usádzali. 

Navyše ako spoločnosť nevítame rozmanité kultúry. Prieskumy verejnej mienky ukazujú, že vo väčšine prípadov nechceme prijať ľudí z cudziny. Nemáme vybudovaný ani dostatočne podporný ekonomicko-sociálny systém, ktorý by pomáhal s integráciou do spoločnosti. 

Má pre nich Slovensko vôbec nejaké pozitíva?

V aktuálnej situácii s ľuďmi prichádzajúcimi z Ukrajiny máme od 1. marca legislatívne fungujúci inštitút dočasného útočiska, ktorý umožňuje dotované bývanie, jednoduchší prístup na pracovný trh, k základnej zdravotnej starostlivosti, prístup k školám, dávke v hmotnej núdzi.

Barbora Piešová dobrovoľníčila v Mareene v rámci výzvy Buď laska. Zapojiť sa môžeme všetci

Ukrajinci a Ukrajinky u nás majú základnú podporu, otázka je, či je dostatočne kvalitná a v rozsahu, v akom ju potrebujú. Zisťujeme, že to tak nie je. Počula som však pozitívne ohlasy na solidaritu Slovákov a Sloveniek počas krízy, snažia sa pomôcť. 

Nemáte pocit, že postoje voči Ukrajincom a Ukrajinkám sa začali meniť? 

Cítime to aj my, no musím priznať, že sa mi to zdá prirodzené. Na začiatku sme sa snažili pomôcť bezvýhradne, veď predsa žijú vo vojne. Mobilizovala sa občianska spoločnosť, my sme na hranicu poslali 157 dobrovoľníkov, veľa firiem pomáhalo ľudsky, materiálne, finančne. 

Podobné vypätie sa však nedá dlhodobo udržať a je potrebné, aby tieto aktivity prebral štát na seba, aby si mohli ľudia oddýchnuť. Štát by mal zároveň otvorene komunikovať, prečo to robí. Aby sa ľudia žijúci na Slovensku necítili ukrátení o pomoc – hoci aj my tu máme vlastné sociálne problémy, je dôležité venovať pozornosť ľuďom utekajúcim pred vojnou. Aby sme to vnímali prirodzene.

Pýtam sa na základe toho, čo ste videli keby u nás vypukla vojna, vedeli by ste sa stať migrantkou alebo by ste zostali na Slovensku napriek konfliktu?

Mali sme o tom diskusiu s kolegyňou, no ťažko sa mi dá predvídať, ako by som reagovala. Pracujeme v oblasti nútenej migrácie a dúfam, že by sme zostali aktívni, či už tu, alebo v zahraničí. Rada by som bola tou „hrdinkou“, ktorá zostane napriek všetkému, záleží však na tom, čo by sa dialo. Či by bombardovali Bratislavu a západné Slovensko, kde mám domov a rodinu, kde by som mohla mať väčší vplyv na riešenie situácie alebo asistenciu ľuďom v núdzi a aká by bola perspektíva viesť aspoň ako-tak bezpečný a dôstojný život aj vo vojnovej krajine. 

Rozhodnutie odísť z domova do neznáma je mnohokrát veľmi ťažké a hrdinské rozhodnutie. Nemali by sme to vnímať ako „jednoduchšiu cestu von“. Odchod je sprevádzaný akceptovaním toho, že zanechávam za sebou ľudí aj veci, ku ktorým mám hlboký vzťah, aby som zabezpečila bezpečie sebe a svojim deťom. Mnohí ľudia sa ani po rokoch v novej krajine nevedia dostať z problémov súvisiacich s pocitom odlúčenia, straty domova, straty rodinných príslušníkov, známych, straty statusu, ktorý si vybudovali doma.

Mnohí ľudia sa ani po rokoch v novej krajine nevedia dostať z problémov súvisiacich s pocitom odlúčenia, straty domova, straty rodinných príslušníkov, známych, straty statusu, ktorý si vybudovali doma.

Viete zhodnotiť, ktorá skupina migrantov to má u nás najťažšie? 

Čo sa týka prijatia slovenskou spoločnosťou, nedá sa to úplne paušálne zovšeobecniť. No vzťahujúc sa na väčšinu by som o našej spoločnosti mohla povedať – čím viac sa od nás vizuálne líšia a nesú napríklad aj prvky islamu (napr. šatku), tým viac ich vnímame ostražito, ak nie rovno neznášanlivo. Musíme to zlepšiť.

Stretli ste sa s prípadmi rasizmu?

Známy je príbeh Bielej vrany Khadry Abdile, ktorá bola priamo napadnutá. Mala na sebe šatku, za ktorú ju útočník začal škrtiť, nebolo to pritom jej prvé napadnutie. Predtým na ňu niekto hádzal kamene, hoci žila v Dúbravke. 

Našim známym, chalanom z Burundi celkom bežne niekto na ulici nadáva alebo sa im vyhráža. Je to nepríjemné. Tieto postoje spoločnosti však presahujú aj k deťom. Vieme o prípade afrického chlapca, na ktorého v škôlke ukazovali, že je terorista.

Ako by sa každý z nás mohol pričiniť o to, aby sa táto situácia zlepšila?

Polovicou úspechu, ak nie aj väčšou časťou, je nastavenie domácej spoločnosti a ochota prijať ľudí z iných kultúr, ochota mať takých kamarátov, ochota prijať ich do zamestnania. Dôležitá je potom integračná politika štátu a samospráv. Ideálne je aj komunikovať, akí ľudia k nám prichádzajú, čo robia, a stierať tým potenciálne nedorozumenia. 

Súčasťou integračných politík je dávať cudzincom príležitosť integrovať sa v zmysle ponúknuť im dostupné jazykové kurzy, vysvetliť im sociokultúrnu orientáciu prostredia, aby nám lepšie rozumeli, a podporovať vzájomné stretávanie a interakciu s miestnymi. Ide o kombináciu riešení, ktoré môžu Slovensku pomôcť, aby bolo otvorenejšou a príjemnejšou krajinou.

Michaela Pobudová

Pochádza z Radošoviec pri Skalici, vyštudovala vojnové štúdiá na King’s College London, neskôr pracovne stážovala v Haagu. V jordánskom Ammáne sa venovala výskumu vytvorenia zóny bez zbraní hromadného ničenia na Blízkom východe. Utečenci z Iraku, s ktorými sa vtedy stretla, boli dôvodom, prečo sa začala angažovať v iniciatíve Kto pomôže? a spoluzaložila organizáciu Mareenu

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Ľuďom z Ukrajiny pomôžete, keď sa stanete ich priateľmi, hovorí zakladateľka iniciatívy Buddíci

Na osobnú a adresnú pomoc ľuďom, ktorí utekajú pred vojnou, niekedy stačí čas. Dokazujú to aj príbehy dobrovoľníkov iniciatívy Buddíci pre Ukrajincov.

Finančná a materiálna pomoc umožnila v prvých dňoch vojny zabezpečiť základné potreby ľudí, ktorí museli zo dňa na deň utiecť pred streľbou a bombardovaním. Niektoré rodiny vojna rozdelila, niektoré prišli o domov – spája ich snaha začať nový život v neznámej krajine.

Výzva Buď láska podnecuje druhú vlnu pomoci ľuďom utekajúcim pred vojnou. Ukážme solidaritu spoločne

A práve takýmto ľuďom a rodinám pomáhajú dobrovoľníci iniciatívy Buddíci pre Ukrajincov, ktorí sa môžu stať priateľmi a sprievodcami ukrajinských rodín v novom prostredí. Prečítajte si príbeh zakladateľky projektu Lýdie Machovej a príbehy „buddíkov“, ktoré dokazujú, že aj pomoc jednotlivca môže mať význam a nevyčísliteľnú hodnotu. 

Pomohli skúsenosti so zahraničnými študentmi 

Lýdia Machová je jazyková mentorka, podnikateľka a polyglotka. Hovorí deviatimi jazykmi, ktoré sa naučila sama; podarilo sa jej to vďaka rôznym metódam, ktoré pri samoštúdiu postupne objavovala a vylepšovala. Neskôr si založila firmu, kde ľudí motivuje k tomu, aby sa tiež naučili akýkoľvek cudzí jazyk rýchlo a hravo vďaka systému, ktorý im je vlastný. 

V marci 2022 Lýdia založila platformu Buddíci ako reakciu na vojnu na Ukrajine, ktorá prepája dobrovoľníkov s ľuďmi v núdzi. Pomohla jej pri tom osobná skúsenosť so zahraničnými návštevníkmi v hlavnom meste. „Počas štyroch rokov som Erasmus študentom pomáhala zorientovať sa v meste, v úradoch aj papieroch,“ vysvetľuje Lýdia, ktorá tento druh pomoci nazýva buddík (čítaj baďík) – z anglického buddy – kamoš, ktorý ti pomôže.

Po vypuknutí vojny na Ukrajine hľadala Lýdia spôsob, ako by mohla pomôcť, a rozhodla sa, že svoju pomoc znásobí sprostredkovaním viacerých ubytovaní. Napísala inzerát, v ktorom uviedla, že hľadá majiteľov bytov, ktorí by chceli sprístupniť svoj byt Ukrajincom. Na jej vlastné prekvapenie jej v priebehu 12 hodín prišlo 40 odpovedí. 

Už v prvý deň sa prihlásilo 100 dobrovoľníkov

Lýdia si rýchlo uvedomila, že do nového projektu potrebuje pomocníkov aj spolupracovníkov, pretože pomoc sa pri ubytovaní nekončí, ale začína: „Hľadala som pomoc dobrovoľníkov, ktorí by Ukrajincom pomohli vybaviť úradné veci, nájsť škôlku pre deti, zorientovať sa v meste a podobne. Nečakala som takú silnú podporu. V prvý deň sa prihlásilo 100 ľudí,“ spomína Lýdia na začiatky.

Lýdiina iniciatíva rýchlo prerástla do niečoho oveľa väčšieho, ako si na začiatku predstavovala, s čím prichádzali aj ďalšie výzvy. Od manažovania skupiny, vytvorenia rôznych postupov, návodov, vybudovania tímu ľudí či overovania rodín. „Bolo to ako vybudovať novú firmu. Keďže už šesť rokov podnikám, využila som svoje zručnosti z riadenia, inak by som to asi tak rýchlo a jednoducho nedokázala.“ 

Ako môže vyzerať pomoc buddíka v praxi 

Pani B. mala nárok na finančnú dávku a dostala inštrukciu, že jej domov príde žltý lístok. Pani B. však má domov na Ukrajine, preto svojho buddíka poprosila, či by s ňou nemohol zájsť na poštu. 

Keď na pošte predložili všetky potrebné doklady, pani poštárka ich zastavila: „Musíte čakať na žltý lístok,“ povedala. Lístok však nemá kam prísť, keďže na Slovensku pani B. vlastnú schránku s menom nemá. Nedali sa však odbiť, pretože vedeli, že babka má na malý finančný príspevok nárok. Poštárka zavolala vedúceho pošty, ktorý nakoniec pani B. peniažky vyplatil. 

Podľa Lýdie je buddík v mnohých situáciách pre človeka alebo celú rodinu spásou: „V médiách si prečítame, že prišelci dostali dávky, no reálne sa k nim niektorí sami nevedia dostať.“ Buddíci tak môžu byť mostom pre ľudí, ktorí nerozprávajú po slovensky alebo nevedia, ako to tu chodí.

Kým Lýdia s tímom dokončili online systém, obávali sa, že sa záujem pomáhať po prvotnej vlne solidarity vytratí, no opak bol pravdou: „Jeden post na sociálnej sieti nám priniesol 150 buddíkov.“ 

Lýdia so svojím tímom dva mesiace pracovali na vymyslení a zavedení systému, ktorý by automatizovane zisťoval, či sa buddíci spojili s rodinami a naopak. Vedela, že pokiaľ sa jej systém pomoci podarí správne nastaviť, dokáže mať dosah na tisícky ľudí a udržať vlnu solidarity. „Pomáhať dnes je ešte dôležitejšie ako na začiatku vojny, keď sa o nej veľa písalo,“ tvrdí Lýdia.

Traja buddíci zdieľajú svoju skúsenosť s pomocou ukrajinským rodinám

Mnohých ľudí od finančnej alebo materiálnej pomoci odrádza fakt, že nevedia, či sa ich pomoc dostane do správnych rúk. Pomoc prostredníctvom buddíkovania je osobná a adresná, takže človek presne vie, komu a ako pomáha. 

Mnohí dobrovoľníci, ktorí majú skúsenosť s buddíkovaním, povedali, že pomoc prostredníctvom tejto iniciatívy na nich pôsobí ako terapia, z ktorej sami dostávajú viac ako tí, ktorým je adresovaná. Množstvo negatívnych správ a udalostí sa týmto spôsobom podarí obrátiť na pozitívnu energiu. Prečítajte si viac o ich skúsenostiach v troch výpovediach Mišky, Dávida a Niny. 

Miška: Buddíkovanie prinieslo úľavu rodine aj mne

„Keď sa začala vojna, s manželom sme v pomoci neváhali, s dobrovoľníctvom máme obaja skúsenosti. Našou motiváciou bolo prejaviť ľudskosť a spôsob, ako našim deťom ukázať, čo je v živote dôležité. 

Keďže bývame v Bratislave, máme tu svoje povinnosti a najmä dve malé deti, hľadali sme niečo lokálne. Manžel sa náhodou opýtal, či neexistuje iniciatíva, ktorá by prepájala ukrajinské rodinky so slovenskými – a tak sme našli Buddíkov. 

Naše rodinky sú pani Natália, žena s dvomi vysokými školami a so synom Nikitom, ktorý sa uchádza o štúdium na univerzite. Pani Olena, nadaná krajčírka a šperkárka, ktorá v Kyjeve šila pre známych návrhárov, s dcérou Louisou, ktorá je klaviristkou. 

Motiváciou bolo prejaviť ľudskosť a spôsob, ako našim deťom ukázať, čo je v živote dôležité. 

Pri zoznámení tu rodina bývala už tri týždne, čiže cudzineckú políciu, úrad práce, bankový účet aj telefón už mali vybavené. Navrhla som riešiť ubytovanie, keďže ubytovňa je predsa len ubytovňa, no dámy miesto svojho pobytu meniť nechceli. Stále dúfajú, že sa o pár týždňov vrátia späť k svojim manželom. Pustili sme sa tak do hľadania práce. Louisa má dnes dve rôzne zamestnania, pani Olena šije pre dve slovenské módne značky a pre Nikitu sme s pomocou dobrých ľudí našli klub, kam chodieva hrávať volejbal. 

Osobne cítim vďaka buddíkovaniu úľavu. Nemám už toľko času scrollovať správy a mám nádej, že je stále veľmi veľa ľudí, ktorí chcú pomáhať. Navyše viem, že moja pomoc je komplexná a adresná.“ 

Dávid: Možnosť robiť to, čo považujem za osožné a dôležité, je to najviac, čo si z buddíkovania odnášam 

„Prvé dni som bol na hranici osobne a videl som obrovskú potrebu pomôcť. Keď štát zastal svoju úlohu, videl som, že moja práca na hranici viac nie je potrebná a môžem sa posunúť ďalej. Hľadal som iniciatívy, ako je práve táto. Keby sa takáto situácia stala na našom území, tiež by som chcel, aby boli na druhej strane ľuda, ktorí by nám pomohli.

Vďaka buddíkovaniu som spoznal trojčlennú rodinku so psom z Odesy. Anna tam pracovala ako kaderníčka, jej syn Vadym študoval a partner Oleh pracoval na stavbe. 

Keby sa takáto situácia stala na našom území, tiež by som chcel, aby boli na druhej strane ľuda, ktorí by nám pomohli.

Naše prvé stretnutie prebehlo tesne pred obhliadkou bytu, o ktorý mala rodina záujem. Kontaktovali sme všetky relevantné ponuky a na obhliadky sme chodili spoločne – a podarilo sa. Vadym a Oleh pracujú v Bratislave a navyše majú psíka, čo hľadanie výrazne skomplikovalo. Nakoniec sa nám podarilo nájsť rozumné ubytovanie v dvojizbovom byte priamo v meste. 

Ďalší úspech bol, že sa nám podarilo zabezpečiť všetko, čo potrebujú – od vankúšov po prášok na pranie. Pomohol som im zohnať topánky, pani Anna mala len jeden pár, jej synovi som poskytol teplé oblečenie. 

Najsilnejší moment, ktorý vo mne rezonuje dodnes, bol, keď mi pani Anna napísala, že je vďačná za projekt Buddíci a za mňa, pretože sa jej začalo ľahšie dýchať a vie, na koho sa obrátiť. Buddíkovanie mi prináša možnosť robiť to, čo považujem za osožné a dôležité. Odporúčam každému, kto cíti potrebu pomôcť.“ 

Nina: Vďaka Ukrajincom cítim vďačnosť za všetko, čo mám. Za bezpečie, stabilitu a za nové priateľstvá

„Keď sa na Ukrajine začala vojna, chcela som urobiť niečo viac ako pomôcť len finančne či materiálne. Pri prihlasovaní za buddíka som nezaváhala, no spätne som mala pochybnosti, či budem mať dostatok času a či vôbec dokážem pomôcť. 

Pomáham trojčlennej rodine – Ksenii, jej synovi Maksymovi a sestre Anne. Na Slovensko prišli z obce pri Kyjeve, kde ich ruské vojská bombardovali už v prvý deň vojny. Kseniin manžel bojuje, často od neho nemá správy. Rodina ostala na Slovensku, kde chcú vojnu prežiť, nájsť si prácu, škôlku, integrovať sa do spoločnosti, a keď to bude bezpečné, pôjdu domov. 

Najsilnejší moment bol, keď ma požiadali o objatie, pretože viem, že Ukrajinci nemajú vo zvyku sa ‚len tak‘ objímať.

Spočiatku som sa bála jazykovej bariéry. Spoliehala som sa na online prekladač a na to, že ukrajinčina je jazyk podobný slovenčine, no veľmi rýchlo sme sa na naše jazyky naladili. Po čase som pochopila, že sme si sadli aj ľudsky a že sa už dokážeme porozprávať aj o hlbších veciach. 

Nebolo to jednoduché, no pomohla som im nájsť ideálne ubytovanie. Cítila som, že im to psychicky veľmi pomohlo a zo srdca im spadol obrovský kameň. Najsilnejší moment bol, keď ma požiadali o objatie, pretože viem, že Ukrajinci nemajú vo zvyku sa ‚len tak‘ objímať. 

Naša spoločná cesta nebola jednoduchá, no pocit, že môžem niekomu pomôcť, ma hnal vpred. Poskytnúť blízkosť, informácie a vedomosti je to najmenej, čo môžem urobiť. Vďaka nim cítim vďačnosť za všetko, čo mám. Za bezpečie, stabilitu a najmä za nové priateľstvá.“ 


Staňte sa buddíkom aj vy. Prihláste sa vyplnením tohto formulára alebo si pozrite aj ďalšie možnosti pomoci s výzvou Buď laska.

Lýdia Machová

Podnikateľka, jazyková mentorka a polyglotka. Ovláda deväť jazykov, pričom všetkými sa naučila rozprávať sama. Lýdia vymyslela spôsob, ako sa aj iní ľudia dokážu sami naučiť akýkoľvek cudzí jazyk, a motivuje ich učiť sa na základe systému zloženom z metód, ktoré ich bavia. Pred šiestimi rokmi založila firmu Jazykový mentoring, organizovala najväčšiu polyglotskú konferenciu na svete Polyglot gathering a ako jediná Slovenka vystupovala na TED konferencii v New Yorku. Po vypuknutí vojny na Ukrajine v marci 2022 založila iniciatívu Buddíci pre Ukrajincov na pomoc prišelcom z Ukrajiny. 

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Koordinátorka Novinárskej ceny: Poctivý autor sa pod článok vždy podpíše, konšpirátor nie

Novinári budú vždy obľúbeným cieľom konšpirácií, hovorí Miroslava Širotníková, ktorá pracovala aj pre New York Times.

Na Slovensku rastie vplyv konšpiračných médií a viac ako polovica ľudí si myslí, že novinárov riadi niekto v pozadí. Ako lepšie pochopiť prácu novinárov a začať im veriť? Porozprávali sme sa s Miroslavou Širotníkovou, ktorá ako novinárka na voľnej nohe pracovala pre svetové médiá a dnes koordinuje aktivity Novinárskej cenyFondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktorý dlhodobo podporuje aj spoločnosť O2.

V rozhovore sa ďalej dočítate:

  • s akými predsudkami sa novinári stretávajú najčastejšie,
  • ako prácu novinárov u nás ovplyvnila vražda Jána Kuciaka,
  • prečo je mediálna výchova dôležitá,
  • aké trendy možno vnímať v súčasnej žurnalistike.

Čítajte aj: Korupčné kauzy pomáhajú odhaliť všetci, ktorí si predplácajú médiá, hovorí publicista a aktivista Goda

Stretávaš sa s predsudkami, keď ľuďom povieš, že si novinárka?

Väčšinou si vypočujem, že si nevedia predstaviť, ako moja práca vyzerá. Často si myslia, že novinári a novinárky pracujú doma z Bratislavy, od počítača a nevedia nič o vonkajšom svete.

Stretávam sa aj s množstvom reakcií, ktoré poznáme zo sociálnych sietí, podľa ktorých sú novinári platení „tajnými silami“, že sú zahraničnými agentmi, že im niekto diktuje, čo majú písať, že sa do ničoho nerozumejú a zverejnia čokoľvek, čo im niekto pošle.

Práca novinárov je neustále na očiach. Prečo im však veľká časť verejnosti nedôveruje? 

Myslím si, že najmä preto, lebo píšu o veciach, ktoré sa nie všetkým páčia. Pozerajú sa mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Novinári a novinárky sú okrem toho obľúbeným cieľom konšpirácií. Treba si však uvedomiť, že robia svoju prácu nezávisle od toho, kto si čo myslí. Opierajú sa o fakty a vedu a hľadajú pravdu, nech je kdekoľvek, nedajú sa zahnať do kúta ani sa zastrašiť.

Pracovala si ako novinárka na voľnej nohe, ako vznikali tvoje články? 

Keďže som ako freelancer nemala zázemie stálej redakcie, pracovala som z domu, podobne ako teraz veľa ľudí počas pandémie. Za každou témou som však vždy vycestovala „do terénu“ a za odborníkmi, ktorí k nej mali čo povedať, či už som písala o extrémizme, alebo o ekonomike.

Novinári sa pozerajú mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Keď som pripravovala článok o segregácii rómskych detí v školách, išla som sa pozrieť do škôl v rómskych osadách na východe Slovenska, keď som písala o krajnej pravici, vyhľadala som si ich predvolebný míting a vycestovala za nimi, prípadne išla hľadať ich podporovateľov v obciach, kde majú tradične najväčšiu podporu.

Niektoré dni som strávila rešeršom štúdií a materiálov pri počítači, iné pri rozhovoroch s expertmi z univerzít, potom som zas 3-4 dni cestovala za príbehom do regiónov a rozprávala sa s bežnými ľuďmi na ulici, s miestnymi politikmi či s aktivistami.

Mix tohto všetkého potom skončil v konečnom článku. A či už som reportáž pripravovala sama, alebo s kolegom z amerických, britských alebo holandských novín, vždy sme na nej pracovali priamo na mieste, nie na diaľku.

Spomínaš si na nejaký článok, ktorým si ovplyvnila veľa ľudí?

Mala som asi len jeden, ktorý sa skutočne dostal do politického diskurzu, hoci úplnou náhodou. Pred rokmi sme s kolegom Rickom Lymanom pripravovali článok pre New York Times o Spišskom Hrhove. Páčil sa mi príbeh obce, ktorej sa úspešne podarilo integrovať rómsku komunitu, a chcela som ho dostať do sveta, aby bol inšpiráciou.

Tento text vyšiel aj na titulnej strane novín. Niekedy v tom čase mal bývalý prezident Andrej Kiska počas zasadania OSN v New York stretnutie s finančníkom Georgeom Sorosom. O návšteve písal Kiska na Facebooku a spomenul, že na titulke New York Times vyšiel článok o Slovensku a že sa o tom so Sorosom rozprávali, pretože ho zaujímajú vylúčené komunity. O niekoľko mesiacov na Slovensku prebehli protesty Za slušné Slovensko a v jednej z prvých reakcií predseda vtedy najsilnejšej politickej strany spomenul stretnutie v New Yorku a postavil na tom konšpiráciu, že zhromaždenia sú riadené zo zahraničia. Vtedy som sa veľmi smiala, že som to so svojím textom dotiahla ďaleko.

Samozrejme, na celej konšpirácii nebolo nič pravdivé, náš článok opisoval príbeh, ktorý bol už vtedy na Slovensku známy, takže nešlo o nič prevratné, a ocitol sa v tom náhodou. Prezidenta ani protesty, samozrejme, nikto zo zahraničia neriadil.

Po smrti Jána a Martiny sa práca novinárov ešte viac dostala do verejnej debaty. Zmenilo sa vnímanie verejnosti?

Bezprostredne po vražde asi áno a veľká časť spoločnosti pochopila, ako naša práca vyzerá a že novinári a novinárky môžu byť pre svoju prácu aj vo fyzickom ohrození.

Podpora verejnosti mne a kolegom dodávala energiu v časoch, keď sme sa možno aj báli alebo sme boli demotivovaní. Postupne sa však vraciame k pôvodnému stavu a nedôvere, ktorú cítiť najviac na sociálnych sieťach.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Novinári a novinárky sú prenasledovaní v mnohých krajinách. Tým, že pôsobíš medzinárodne, poznáš niekoho, kto sa ocitol pre svoju prácu v ohrození života?

Nedávno som sa dozvedela, že kolegyňa Emilie van Outeren z holandských novín NRC písala o protestoch proti bieloruskej vláde a po zásahu projektilom skončila v nemocnici. Bola na operácii a dlho sa zotavovala. Nedala sa však zastrašiť a už znova pracuje.

Zrejme si uvedomila, do akých nebezpečných situácií sa dostávajú bežní ľudia, keď sa niečo také vážne stalo jej, a je dôležité zastať sa ich. Z New York Times som zase poznala viacerých vojnových reportérov, ktorí boli v Iraku a v Afganistane a priniesli si odtiaľ hrozné skúsenosti. Tu na Slovensku je najhorší prípad Jána Kuciaka, svoje si zažili aj viacerí novinári a novinárky v 90. rokoch.

V súčasnosti sa obávame, ako na novinárov budú reagovať fanúšikovia extrémnej pravice, ktorých nenávistné výroky čítame na sociálnych sieťach. Dúfam však, že už žiadne násilie nezažijeme.

Ako tvoji kolegovia v zahraničí reagovali na správu o smrti slovenského novinára?  V ten deň sa mi ozývali kolegovia zo všetkých novín, z agentúr a televízií, s ktorými som kedy spolupracovala. Hneď ráno som písala editorom New York Times a vysvetlila im, čo sa stalo. Najprv nikto z nás nechcel veriť, že by smrť mohla súvisieť s jeho prácou.

Aj ja som si hovorila, že sme na Slovensku, v Európskej únii a hádam sa nikto nepokúsil o úkladnú vraždu. Ešte v ten deň však na udalosť reagoval policajný prezident, ktorý ju spojil s novinárčinou a odvtedy sme mali všetci jasno. Na prvé zhromaždenie Za slušné Slovensko prišiel aj môj kolega z Varšavy a snažil sa chodiť na všetky protesty so mnou. Bola to veľká vec aj vo svetovom meradle, žiaľ.

Na Slovensku v posledných rokoch rastie vplyv konšpiračných médií. Ako si to vysvetľuješ? 

Vplyv konšpiračných médií súvisí s vysokou mierou nedôvery v inštitúcie. Ľudia potom neveria pravde ani faktom, a to u nich podporuje pocit, že sa nedá veriť nikomu. Na tom stavajú dezinformačné kampane. Hovoria, že svet ovládajú tajné skupiny, že nikto nejde protestovať z vlastnej vôle, že médiá niekto ovláda z pozadia.

Slovensko má v regióne výnimočné postavenie, v nedávnom prieskume organizácie Globsec sa ukázalo, že až takmer 60 % spoločnosti sa prikláňa ku konšpiráciám. Myslím si, že ich rozšíreniu výrazne pomohlo nastavenie sociálnych sietí, u nás hlavne Facebook.

Prečítajte si: Ako rozpoznať hoax? Základom je overiť si, či už o tom nepísali inde

Ako sa v tom dá zorientovať? Ako odlíšiť kvalitné médiá a poctivých novinárov od konšpirátorov? V prvom rade treba hľadať zdroj informácií a zamyslieť sa, kto mi čo hovorí a prečo. Ak sa napríklad hovorí o koronavíruse, pozrime sa, či sa vyjadruje virológ, ktorý má za sebou odbornú skúsenosť, stavbár či zubár. Hoci je aj zubár lekár, neznamená to, že je odborník na vírusy.

Pri štandardných médiách si tiež vieme ľahko zistiť, kto v nich pracuje. Čím má médium známejšie meno, tým je väčšia istota, že ponúka overené informácie a dá sa na ne spoľahnúť.

Skúste si o novinách nájsť základné údaje, pozrieť si, kto ich vedie, kto ich sponzoruje, ako sú financované.

Používa médium priveľa anonymných zdrojov? Novinári nemajú problém podpísať sa pod svoje články, dezinformačná scéna však robí opak. Aj keď tradičné noviny nezverejnia meno zdroja, aspoň uvedú, že ho poznajú. Tradičné médiá sa skrátka snažia čo najmenej skrývať.

Veľa sa hovorí o financovaní médií. Mala si niekedy pochybnosť o článku kvôli vlastníkom novín, v ktorých vyšiel?

Keď som niekedy mala pochybnosti, stalo sa mi to pri médiách preukázateľne vlastnených finančnými skupinami. Na Slovensku je to veľký problém, ktorý ovplyvňuje kvalitu a slobodu médií. Na druhej strane, aspoň o vlastníkoch vieme, a môžeme si pri každom článku spraviť názor.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Oddelili sme tradičné médiá od konšpiračných. Kam zaradiť bulvár, ktorý tiež často pracuje s neoverenými informáciami? 

Bulvár vnímam ako samostatnú kategóriu, ktorá slúži skôr na pobavenie než na získanie serióznych informácií. Snaží sa šokovať, píše o celebritách a medzitým prináša aj správy o politike. Ak však chcete čítať o spoločnosti alebo o zahraničnej politike, odporúčam kvalitnejšie zdroje. Na druhej strane bulvár je stále o niečo lepší zdroj informácií než konšpiračné médiá.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Zastrešuješ aktivity Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky. Prečo takýto fond u nás potrebujeme?

Fond vznikol v roku 2018 ako reakcia na vraždu Jána a Martiny s cieľom poskytnúť novinárom a novinárkam podporu. Hoci má každá redakcia vlastný biznis model, nie vždy dokáže zaplatiť dlhodobejšiu investigatívnu prácu.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Ak chcú novinári robiť na zložitejších témach, ktoré si vyžadujú viac času, často si musia znížiť úväzok, prípadne to robia na úkor voľného času a nemajú prostriedky napríklad na cestovanie, hlbšie analýzy. Redakcie v tomto smere nie sú bohaté a v týchto situáciách môžu pomôcť naše granty.

Fond je zároveň podprogramom Novinárskej ceny, ktorou chceme vyslať signál, že u nás vzniká veľa kvalitnej žurnalistiky a že novinárom a novinárkam sa dá veriť.

Aktuálne prebieha hodnotenie súťažných príspevkov v rámci Novinárskej ceny, kde si tento rok aj v porote. Dajú sa z nich vyčítať nejaké trendy v súčasnej žurnalistike?  V Novinárskej cene síce pôsobím prvý rok, ale nejaké trendy som si všimla. Napríklad, že kvalitná žurnalistika nevymrela a na Slovensku je veľa dobrého, čo čítať, čo vidieť, čo počúvať.

Novinári a novinárky tiež využívajú nové prostriedky, ako informácie podať, rozvíjajú dátovú žurnalistiku, k článkom prikladajú videá, podcasty, zvukové stopy, mapy či grafy. V redakciách sa presadzujú čoraz mladší autori, rastie nám silná nová generácia. Ukazuje sa, že podcastová scéna je u nás veľmi bohatá, že ideme s dobou a inšpirujeme sa vo svete.


Tento článok vznikol pri príležitosti Svetového dňa slobody tlače, ktorý si pripomíname 3. mája. Spoločnosti O2 záleží na slobode slova, preto prostredníctvom Férovej Nadácie O2 dlhodobo podporuje aktivity Fondu investigatívnej žurnalistiky a jeho prínos pri otváraní dôležitých tém. 

Miroslava Širotníková

Je novinárka a koordinátorka Novinárskej ceny a jej podprogramu Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktoré patria k aktivitám Nadácie otvorenej spoločnosti. Pochádza z Trebišova, študovala žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Približne 10 rokov pôsobila na voľnej nohe a o Slovensku písala pre svetové médiá, ako sú New York Times, Balkan Insight, Channel 4 či Financial Times, spolupracovala aj so slovenskou tlačovou agentúrou SITA. 


Ako vybrať mobil pre školáka? Máme pre vás 8 tipov

Čítaj viac

Kto si ešte ani raz neurobil zlú selfie, nech hodí kameňom. Vyskúšajte týchto 11 tipov a stane sa z vás selfie špecialista

Čítaj viac

Ako platiť menej za internet? Spojte si služby na jednu faktúru a získajte zľavu až 100 %

Čítaj viac