Príbehy

Kúpiť si menštruačné potreby je privilégium. Otázky a odpovede o menštruačnej chudobe

Na Slovensku o menštruačnej chudobe nepočujeme často, a predsa sa nás týka.

Autorka Ester Viktória Ziffová

Ilustrácie Natália Augustínová

Dátum1. 8. 2022

Potajomky si pchám do rukáva vložku a prenášam ju na toalety. Hlavne, aby nikto nevedel, že mám menštruáciu – toto je bežná realita dievčat a žien na Slovensku, ktoré prenasleduje zahanbujúci pocit z prirodzenej súčasti života. Medzi nami sú však aj ženy, ktoré ani v roku 2022 nemajú zabezpečený základný prístup k menštruačným potrebám a trpia menštruačnou chudobou.

Naše detstvo má vplyv aj na vzťahy, ktoré si vytvárame. Párová terapeutka Radoslava Olajos vysvetľuje, čo nás o sebe samých vedia naučiť

O probléme s nedostatkom financií na kúpu menštruačných potrieb počujeme ešte menej ako o samotnej menštruácii. V našej spoločnosti sa témy týkajúce sa ľudskej sexuality a intimity dlhodobo odsúvajú na druhú koľaj. Ak nemlčíme, hovoríme o nich len veľmi potichu.

Dostupné údaje však kričia: až jedna z desiatich žien v Európskej únii si nemôže kúpiť hygienické potreby, ktoré patria k jej existenčným nutnostiam. Na Slovensku môže byť situácia ešte vážnejšia. Radka Mikšík zo Spoločnosti pre plánované rodičovstvo nám vysvetlila, čo je to menštruačná chudoba, prečo sa týka celej spoločnosti a ako môžeme pomôcť k menštruačnej dôstojnosti a rovnosti.

Čo je menštruačná chudoba a koho sa týka?

„Menštruačná chudoba je stav, keď osoba nemá dostatok finančných prostriedkov, aby si kúpila menštruačné potreby, napríklad vložky či tampóny. Týka sa to napríklad ľudí z vylúčených komunít, ľudí žijúcich na pokraji chudoby či ľudí bez domova.

O tejto téme zo strany štátu u nás síce nepočuť, ale európske štatistiky hovoria, že 1 z 10 dievčat v EÚ si nemôže dovoliť základné hygienické potreby. Na Slovensku doposiaľ nemáme relevantné čísla, no z dát štatistického úradu vyplýva, že takmer každé šieste dieťa žije v domácnosti s príjmom pod hranicou chudoby, príjmovou chudobou je na Slovensku ohrozený každý ôsmy človek a pandémia situáciu zhoršila. Navyše chudobou sú výrazne viac ohrozené ženy, sú častejšie samoživiteľkami a na Slovensku stále zarábajú menej než muži.

Potvrdzuje to aj prieskum, ktorý realizovala Dominika Režová (2022) k svojej diplomovej práci o menštruačnej chudobe. Podľa výsledkov sa 34,8 % respondentiek ocitlo počas života v situácii, keď si nemohli dovoliť zadovážiť menštruačné potreby.“

Ako vyzerá realita menštruačnej chudoby?

„Alternatívami menštruačných potrieb sú rôzne kusy látok, ponožky, gázy, toaletný papier, noviny či iné metódy, ktoré môžu ohroziť zdravie, bezpečie či budúcnosť daných ľudí.

Nedostatok menštruačných potrieb môže znamenať aj pravidelné vynechávanie školy počas menštruačných dní. V komunitách, kde hovoríme o generačnej chudobe, je školská absencia z dlhodobého hľadiska veľmi nebezpečný jav, ktorý prispieva k cykleniu v kolobehu chudoby.

Ak menštruuje približne polovica obyvateľstva, téma menštruačnej chudoby by mala byť dôležitá pre nás všetkých. Menštruácia sa totiž nepýta, či na ňu máte.

Menštruačná chudoba sa môže podpísať nielen na fyzickom, ale aj psychickom zdraví, ide totiž o nenaplnenie základných existenčných potrieb.

Skúste si predstaviť menštruáciu, počas ktorej by ste nemali k dispozícii nič, čím môžete zachytiť menštruačnú tekutinu. Navyše nemáte peniaze ani na ďalší ‚luxus‘, ako sú napríklad lieky na zmiernenie bolesti alebo nahrievacie vankúšiky.

K tomu všetkému si pripočítajte nemožnosť adekvátnej hygieny, a ak by sa vám napokon podarilo dostať sa k nejakej menštruačnej potrebe, je bežnou praxou, že osoby zasiahnuté menštruačnou chudobou nemajú súkromie na jej výmenu. Pre niektorých ľudí to, žiaľ, nie je iba predstava.“

Sú známe aj nejaké príbehy žien zasiahnutých menštruačnou chudobou?

„Tieto skúsenosti s nami zdieľali neziskové organizácie aj ľudia, ktorí spolupracujú s osobami zasiahnutými menštruačnou chudobou, sú to ťažké príbehy.

Príkladom je pani, ktorej lekár pre časté pôrody zaviedol vnútromaternicové teliesko. Dostala však zápal a začala mávať veľmi silnú menštruáciu, na ktorú nemala peniaze, tak si chodila kupovať rôzne látky do secondhandov.

Sú známe aj príbehy žien, ktoré aj nejaké peniaze na menštruačné potreby majú, no stretávajú sa s predsudkami a sťaženým prístupom k nim. Radšej ani nevstúpia do drogérie pre svoj vzhľad, pretože personál na ne automaticky pozerá ako na zlodejky.

Potom sú tu dievčatá, ktoré sa musia spoliehať na pomoc učiteliek a učiteľov, ktorí v kabinete vždy majú k dispozícii pár vložiek, často z vlastných prostriedkov.“

Existuje nejaká cesta, ako tento stav zmeniť?

„Vzdelávať a sprístupniť menštruačné potreby. Ak menštruuje približne polovica obyvateľstva, mala by to byť pre štát zo sociálneho aj zdravotného hľadiska dôležitá téma. Menštruácia sa nepýta, či na ňu máte.

Rôzne neziskové organizácie, jednotlivci, komunitné centrá a ďalšie zariadenia problematiku menštruačnej chudoby vnímajú roky a pokúšajú sa vo vlastnej réžii pomôcť, ako vedia. Jednorazové zbierky sú len krátkodobým riešením, cieľom organizácií je aj šíriť osvetu a apelovať na systémové riešenia.

LGBTI+ ľudia na Slovensku stále čelia predsudkom. Prečítajte si, ako môžeme prispieť k vzájomnému porozumeniu a tolerancii

Slovensko sa môže inšpirovať zahraničím a sprístupniť menštruačné potreby na verejných toaletách či v školách alebo uhrádzať menštruačné potreby ľuďom v núdzi. Možné riešenie ponúka aj zahrnutie menštruačných potrieb do ‚balíčkov‘ pre sociálne znevýhodnených ľudí, prípadne zníženie alebo stanovenie nulovej DPH na ne.“

Čo môžeme urobiť, aby sme eliminovali menštruačnú chudobu?

„Vzdelávať sa, podporovať zbierky, podpisovať petície, rozprávať sa o tom vo svojom okolí, žiadať od politikov a političiek, aby sa venovali témam rovnosti, férovosti a vzdelávania. Apelovať by sme mali aj na vekovo adekvátnu kvalitnú vzťahovú a sexuálnu výchovu, ktorá prináša informácie, zručnosti a postoje v témach intimity a sexuality, ktoré nevyhnutne potrebujeme k zdraviu, bezpečiu a rovnosti.

Pomôcť môže aj zmena vlastného postoja a uvedomenia si vlastných privilégií. Naša štartovacia čiara môže byť inde než štartovacia čiara druhého človeka.

V tejto téme sa často spomínal menštruačný kalíšok či nohavičky – sú predsa viackrát použiteľné počas niekoľkých rokov, prirodzene, núka sa to ako možnosť. Využívanie ekologických alternatív menštruačných potrieb je však do veľkej miery privilégium.

Menštruačná chudoba je témou nerovnosti a diskriminácie, ale aj sexuálneho a reprodukčného zdravia. Informovanie o menštruácii a jej rôznych aspektoch môže dopomôcť k rovnosti, nediskriminácii a rešpektu.

Dôležité je uvedomiť si, že ľudia, ktorí žijú v extrémnej chudobe, ľudia bez domova a ďalšie vylúčené komunity nemusia mať ani prístup k čistej vode či elektrine. To sú nevyhnutné predpoklady na správne a hygienické zavádzanie kalíška či starostlivosti o znovupoužiteľné menštruačné potreby. Nevhodná hygiena by mohla ohroziť zdravie či život ľudí.

A napokon drobnosť, ktorá môže pomôcť: začnime používať pojem menštruačné potreby, nie menštruačné pomôcky. Je to základná potreba a zmena jazyka v bežnej komunikácii dokáže prispieť k rovnosti.“

Hovorí sa o menštruácii v školách?

„To je individuálne. V škole sa o nej totiž hovorí najmä z reprodukčného hľadiska, ktoré je mimoriadne dôležité, no menštruácia má aj ďalšie rozmery – sociálne, zdravotné alebo ekologické.

Často sa stáva, že sa o nej učí na jednej vyučovacej hodine, navyše sú v debate prítomné rodové stereotypy. Bežnou praxou je, že chlapcov z tejto diskusie v mnohých školách stále vylučujú, pričom je to dôležitá téma aj pre nich. Ťažko sa v spoločnosti zbavíme pocitov zahanbenia pri vyťahovaní vložky či tampónu z tašky, keď chlapcov do tejto témy ani neprizveme.

Na Slovensku stále neexistuje systematická a kontinuálna vzťahová a sexuálna výchova. V organizácii Spoločnosť pre plánované rodičovstvo sa o to popri interaktívnych workshopoch usilujeme. Vďaka podpore nórskych fondov máme príležitosť prinášať do škôl profesionálne inkluzívne vzdelávanie, vhodne prispôsobené pre rôzne vekové skupiny.

Vytvárame aj metodiky, aby sme podporili učiteľky a učiteľov. Témy vzťahovej a sexuálnej výchovy prinášame aj k širokej verejnosti, do ambulancií, k rodičom či do firiem, kde poskytujeme vzdelávanie o predchádzaní obťažovania a vytváraní inkluzívnych tímov.

Menštruačná chudoba je témou nerovnosti a diskriminácie, ale aj sexuálneho a reprodukčného zdravia. Informovanie o menštruácii, jej rôznych aspektoch – nielen v súvislosti s reprodukciou, ale aj v súvislosti s menštruačnou chudobou či menštruačnou stigmou – môže dopomôcť k rovnosti, nediskriminácii a rešpektu.“

Nedávno prebehla kampaň Dôstojná menštruácia. Ako sa vydarila?

„Cieľom kampane bolo vyzbierať finančné prostriedky na nákup menštruačných vložiek a následne ich odovzdať partnerským organizáciám, ktoré sa s menštruačnou chudobou stretávajú dennodenne.

Kampaň sme zastrešovali my, teda Spoločnosť pre plánované rodičovstvo, s Lindou Moróczovou z projektu Mesačnica a Natáliou Blahovou, dobrovoľníčkou z organizácie Neighborhood Feminists. Boli sme neuveriteľne vďačné, že sa nám podarilo osloviť ešte väčšie množstvo ľudí, ako sme pôvodne očakávali. Pôvodný cieľ 5 000 eur sa vyšplhal až na vyzbieraných 7 405 eur na nákup menštruačných potrieb.

Za peniaze z kampane sme nakúpili vložky podľa konkrétnych potrieb organizácií. Tie sa aktuálne distribuujú priamo k nim. Rozdeľujeme ich tak, aby dokázali čo najväčšiemu počtu ľudí zabezpečiť dôstojnú menštruáciu. Ak sa chcú ľudia zapojiť a pomôcť ďalej, môžu nás sledovať na sociálnych sieťach, kde budeme informovať o ďalších krokoch.

Podpora nielen našej organizácie, ale aj iných by mala byť spôsobom, ktorý je vo vašich kapacitách a možnostiach – nemusí ísť len o finančnú podporu. Pomáha aj zdieľanie, šírenie osvety, prítomnosť na workshopoch, besedách či diskusiách. Aj takáto podpora je pre kvalitnú vzťahovú a sexuálnu výchovu mimoriadne potrebná.“

Radka Mikšík

Radka Mikšík je lektorka vzťahovej a sexuálnej výchovy v Spoločnosti pre plánované rodičovstvo. Lektoruje interaktívne workshopy, vytvára vzdelávacie materiály, pracovné zošity, metodiky, venuje sa osvetovej a advokačnej činnosti v témach vzťahovej a sexuálnej výchovy, zdravých vzťahov, prevencie sexuálneho násilia a obťažovania a i. Vďaka spolupráci so Zuzanou Bendíkovou je Radka aj autorkou komiksu Prvýkrát od Dospej matere. Pracovala vo Výskumnom ústave detskej psychológie a patopsychológie, kde sa venovala inkluzívnemu vzdelávaniu školských podporných tímov a je aj ambasádorkou programu Teach for Slovakia.

Páčil sa vám článok?

Príbehy

Najskôr ju naučila jesť paradajkovú polievku, ona potom pochopila, čo znamená blízkosť. Simona a Linda si vybudovali priateľstvo, ktoré pretrvalo, lebo mnohokrát uprednostnili porozumenie pred egom

Nájsť si dobrého kamaráta či kamarátku v dospelosti je raritné – a udržať si priateľstvo je ešte väčšia „makačka“.

Autor Ester Viktória Bukovinská

Foto Magdaléna Tomalová

Dátum30. 4. 2025

Simona a Linda sú kamarátky – a nie hocijaké. Spoznali sa v čase, keď jedna hľadala hlbší zmysel a druhá neverila, že by ju niekto chcel naozaj spoznať. Spojil ich program Tvoj Buddy, ktorý spája deti a mladých z detských domovov s dospelými dobrovoľníkmi. Priateľstvo si vyžadovalo trpezlivosť, obetu aj naladenie sa na potreby tej druhej, často odloženie vlastného programu a, samozrejme, ega. Dnes je však medzi nimi podporný a blízky vzťah, ktorý pretrváva už vyše desaťročia.

Pri priateľoch náš mozog vyplavuje hormón lásky. Psychologička vysvetľuje, ako nám nahrádzajú rodinu či romantické vzťahy

V rozhovore s dlhoročnými kamarátkami Simonou a Lindou o priateľstve sa dočítate aj to:

prečo začal ich kamarátstvo písaný list,
prečo nechala Linda čakať Simu v zime pred detským domovom,
ako sa z paradajkovej polievky stal symbol dôvery,
prečo je niekedy v kamarátstve ťažšie neporadiť ako poradiť
a ako dať dokopy priateľstvo po mesiaci ticha či hádke.

Pamätáte sa ešte na úplne prvý moment, keď ste sa stretli?

Sima: Linda ma na začiatku testovala – nechala ma v zime čakať hodinu vonku. (Smiech.)

Linda: Áno, toto si pamätám dosť presne. Predtým, než som sa mala stretnúť so Simou, som išla s kamarátkou z detského domova na kofolu. Najskôr som si vravela, že by som sa už mala ponáhľať, že je už veľa hodín, no potom som si povedala, že veď Sima aj tak určite neprišla. Neverila som tomu.

No nakoniec som ju našla stáť pred detským domovom. (Smiech.)

Takže si bola na začiatku opatrná?

Linda: Bol to taký obranný mechanizmus. V tom období ma sklamalo veľa ľudí a jednoducho som neverila, že práve nejaká Sima z nejakého Tvoj Buddy to myslí so mnou úprimne. Bála som sa, že sa na ňu naviažem a zrazu nepríde. Vravela som si: „Pozor, Linda, hlavne nech ťa toto celé neraní.“ Jeden deň som si však povedala, že keď za mnou chce prísť, nech príde. Nedávala som tomu žiadne šance.

Sima, čo v tebe vtedy zarezonovalo tak silno, že si sa rozhodla niekomu venovať svoj čas a budovať priateľstvo?

Sima: Pár rokov predtým som si prešla onkologickým ochorením, a keď som sa dostala do fázy remisie a môj stav bol stabilizovaný, cítila som veľkú vďačnosť. V takých situáciách začnete prehodnocovať a upravovať svoju životnú cestu.

Hľadala som hlbší zmysel, cítila som, že chcem niekomu pomôcť, lenže som presne nevedela povedať, čo by to malo byť. Nečakala som, že by mohlo byť mojou formou pomoci priateľstvo, ktoré pomohlo aj mne samej.

A tak si sa prihlásila do programu Tvoj Buddy, ktorý spája deti z detského domova s dobrovoľníkmi – dospelákmi.

Sima: Skôr než som spoznala Lili, mala som cez program rôzne školenia. Vždy nám v programe zdôrazňovalii, že nemáme mať žiadne očakávania.

To je však náročné – či chceš, alebo nechceš, predstavuješ si, čo mladých baví, zaujíma, ako asi budú vyzerať alebo o čom sa budeme rozprávať a ako bude vyzerať náš spoločný čas.

Najskôr sme všetci dobrovoľníci z programu Tvoj Buddy prišli do detského domova, kde sedelo 15 mládežníkov – pozerali na nás ako na mimozemšťanov. Čakali, že im „zas niekto prišiel mudrovať“. Rozdelili nás do dvojíc a hrali sme hry – také úvodné zoznámenie.

Keď som sa však mala sama stretnúť s Lili neskôr po zoznámení, trvalo to ešte štyri mesiace, kým som ju presvedčila, aby mi dala šancu. Nečakala som, že ma Lili privíta s otvorenou náručou, no že budú naše začiatky také náročné, som nepredpokladala. (smiech)

Telefonovala som jej, esemeskovala. Zabralo, až keď som jej napísala list. Nepamätám si ho úplne doslovne, no napísala som jej, že si nepotrebujem odškrtnúť nejakú dobrovoľnícku účasť, ale naozaj s ňou úprimne chcem tráviť čas.

Zapojte sa aj vy do programu Tvoj BUDDY

Na Slovensku je až 1 000 detí, ktoré by mohli byť zapojené do programu Tvoj BUDDY.

Každé z nich potrebuje niekoho, kto pri ňom bude stáť – pravidelne, dlhodobo, s ľudskosťou – podobne ako Sima pri Linde.

Staňte sa jedným z tisíc dobrovoľníkov, ktorých sa BUDDY usiluje nájsť. Možno ste to vy, kto zmení niekomu život. A možno zmeníte aj svoj vlastný.

A nakoniec ťa ešte testovala pár hodín v zime, keď ťa nechala čakať. (Úsmev.) Budovanie dôvery v priateľstve je krehké a zároveň náročné. Linda, ty si mala vtedy 15 rokov a Sima 27. Ako sa vám podarilo vytvoriť si kamarátsky vzťah?

Linda: Keď sme prekonali všetky tieto úvodné prekážky, ktoré som Sime hádzala pod nohy, začalo to byť úplne prirodzené. Som typ človeka, ktorý nemá rád, keď ho do niečoho nútia, a so Simou to išlo veľmi ľahko: išli sme do reštaurácie a zrazu sme sa rozprávali o všetkých témach života. A naučila ma jesť paradajkovú polievku, to bolo také naše. (Smiech.)

Sima: Áno, začali sme sa len spoznávať a už to išlo. Myslím si, že najviac nás zblížilo, keď sme spolu začali riešiť reálne situácie, ktoré život prináša. Prvé tri roky sme sa stretávali každý týždeň a hasili všetky možné situácie.

Niekedy mi proste zazvonil telefón: „Simi, chcú ma vyhodiť z podnájmu, potrebujem sa presťahovať.“ Pustila som teda všetko, čo som robila, a išla som za Lindou.

V každom vzťahu by sme mali rešpektovať hranice toho druhého. Aj keď sme si rozdielne, časom sme sa naučili vnímať, čo tá druhá potrebuje – a čo nie.

Takže krízové situácie vaše priateľstvo zocelili?

Sima: Áno, aj keď niekedy to už bolo naozaj náročné. Lili sa už naučila, ako na mňa – keď bolo veľa takýchto situácií, tak to vždy striedala aj s dobrými správami.

Myslím si, že v každom priateľstve je namáhavé, keď vaša kamarátka či kamarát zažíva ťažké obdobie. Na jednej strane jej/mu chcete pomôcť, no neznamená to, že viete dlhodobo „pauznúť“ svoj život. Chcela som však Linde ukázať, že som tu pre ňu.

Linda: Už po druhom stretnutí som pochopila, že to Sima so mnou myslí vážne – bola som prekvapená, keď sa objavila aj druhýkrát.

Na začiatku nášho priateľstva by mi ani nenapadlo, že Sima bude prvý človek, ktorému, zavolám, keď sa niečo bude diať – veď som ani neverila, že budem pre ňu natoľko dôležitá, aby za mnou prišla.

Veľa som sa od Simy naučila – ukázala mi, že svet nie je len čiernobiely a že sa nemusím strániť ľudí. A ako som dala šancu jej, dávam dnes aj iným.

Sima, naučila si sa niečo aj ty?

Sima: Určite je to obojstranné. Vôbec to nie je tak, že by som len ja radila Linde – tiež som sa jej zverovala s tým, čo ma trápi, a riešila s ňou život.

Linda mi napríklad pomáhala, keď som sa prvýkrát stala mamou. Linda totiž časť života bývala v krízovom centre plnom bábätiek a vedela skvele vyriešiť všetko, čo som ja ako nová mamina netušila.

To by zase mne v začiatkoch nášho vzťahu vôbec nenapadlo. (Úsmev.)

Nedávno sme sa rozprávali o priateľstvách so psychologičkou a zhodnotili sme, že budovanie a udržanie priateľstva v dospelosti je fakt náročné, vyžaduje si veľa práce z oboch strán. Čím to podľa vás je, že sa práve z vášho priateľstva stalo „to ozajstné“?

Sima: Myslím si, že to bolo tým, že sme boli obe bezprostredné a jednoducho sme si „klikli“. Aj v priateľskom vzťahu si musíte navzájom sadnúť – bez toho je náročné budovať kamarátstvo. Pri Lili bolo dôležité budovať dôveru. Musela som jej ukázať, že som tu pre ňu a myslím to naozaj.

Linda: Raz sme spolu v rámci programu išli na „víkendovku“ a „prekecali“ sme celú noc. Rozprávali sme sa o ťažkých témach, no mali sme aj zábavu. Ešte nám aj ľudia hovorili, že vyzeráme ako sestry. (Smiech.)

Vždy som si na Sime vážila, že sa naučila, ako na mňa. Vedela, čo sa mi páči, no aj čo od kamarátky nechcem.

A čo od kamarátky nechceš?

Linda: Nemám rada, keď mi ľudia mudrujú do života. Každý má svoju osobitnú cestu a ja sa rada so svojím okolím poradím, keď mám pocit, že už neviem ako, a potrebujem iný pohľad, no nemám rada nevyžiadané rady.

Sima: A to bolo pre mňa ťažké, pretože bolo treba ubrať z ega. Každú radu som totiž mienila najlepšie, ako sa len dalo, no pochopila som, že niekedy je potrebné len vypočuť. Keď bude chcieť Lili radu, tak si ju vždy vypýta.

Som rada, že som sa to naučila, lebo v každom vzťahu by sme mali rešpektovať hranice toho druhého. Raz sme sa pre takúto nevyžiadanú radu pohádali, mesiac sme sa nerozprávali.

V priateľstvách by malo ísť ego bokom – prehryznúť ho je niekedy ten najväčší prejav blízkosti.

Ako ste to urovnali nezhody?

Sima: Rovnako ako pri nevyžiadaných radách – jednoducho „prehryznete“ ego.

V tomto prípade som zavolala Linde, no bolo to pre mňa hrozne ťažké. Myslím si, že pri hocikom inom by som to neurobila, keďže sme mali intenzívnu výmenu názorov.

V našom vzťahu je to iné, keďže sme začínali ako buddy – navždy budem cítiť za Lindu akúsi zodpovednosť. Chcem, aby vždy zaspávala s tým, že som tu stále pre ňu.

Linda: A mne potom bolo spätne ľúto, že som sa neozvala prvá. Keď sme sa mali po mesiaci stretnúť, mala som z toho trošku stres. Dúfala som, že to nebude trápne a že nebudeme v hádke pokračovať. Normálne sme si však vydiskutovali, čo nás trápilo, a pokračovali sme ďalej.

Už ste mi povedali, čo podľa vás priateľstvo udrží. Čo by ho, naopak, mohlo podľa vás postupne zničiť? Čoho sa mám vyvarovať, ak chcem mať dobré priateľstvá?

Sima: Nefungovalo by to, ak by sa snažila len jedna. S kamarátmi je nám dobre, keď nás dobíjajú energiou, nie keď nám ju berú. U nás sa to síce začalo tak jednostranne, no za 10 rokov sme toho veľa zažili.

Poznáme si celé rodiny, minulý rok som bola Linde svedkyňou na svadbe, naše deti sa kamošia. Mnohé sa mení, no to, že sme tu jedna pre druhú, ostáva platné aj naďalej.

Linda: Sima bola v pôrodnici deň po tom, čo prišla moja dcérka na svet. To by mi na začiatku nášho vzťahu ani vo sne nenapadlo. Kedysi ma brávala ako pubertiačku do „mekáča“ a teraz sa spolu delíme o tieto veľké životné kroky.

Program Tvoj Buddy prináša viac bezpečia, dôvery a férových šancí pre každé dieťa. Preto ho podporuje aj Férová nadácia O2, ktorá dlhodobo pomáha projektom, ktoré majú zmysel pre spoločnosť. Pomáhať môžete aj vy, ak sa zapojíte a stanete sa BUDDYM.

Program Tvoj BUDDY cez Simu a Lindu

Program Tvoj BUDDY spája deti vo veku od 12 do 16 rokov, ktoré nemôžu vyrastať vo svojej rodine, s dospelými BUDDY dobrovoľníkmi s vysokou vnútornou motiváciou pomáhať. Dobrovoľníci venujú tínedžerom svoj čas a poskytujú im stabilitu a podporu, na ktorú sa môžu spoľahnúť aj po odchode z detského domova. BUDDY je o bezpečnom, láskavom a trpezlivom vzťahu, ktorý môže byť pre deti liečivý, presne ako v prípade mladej dospelej Lindy a jej BUDDY Simony.

Páčil sa vám článok?

(Zatiaľ žiadne hodnotenia)

Čo je menštruačná chudoba a koho sa týka?

Ako vyzerá realita menštruačnej chudoby?

Sú známe aj nejaké príbehy žien zasiahnutých menštruačnou chudobou?

​Existuje nejaká cesta, ako tento stav zmeniť?

Čo môžeme urobiť, aby sme eliminovali menštruačnú chudobu?

Hovorí sa o menštruácii v školách?

Nedávno prebehla kampaň Dôstojná menštruácia. Ako sa vydarila?

Radka Mikšík

Mohlo by vás zaujímať

Párová terapeutka Petra Páneková: Veľké romantické gestá nenahradia každodennú starostlivosť o vzťah. Skutočnú blízkosť si budujeme cez emočné napojenie na druhého aj maličkosti

Technologický riaditeľ O2 Slavomír Pšenák: Umelá inteligencia nikdy úplne nenahradí ľudí – no ľudia, ktorí s ňou vedia pracovať, budú mať obrovskú výhodu na pracovnom trhu

Mária Melková z projektu Zošívané rodiny: Pre mňa je tradičná rodina taká, kde dieťa nachádza prijatie a pocit bezpečia bez ohľadu na usporiadanie