Na severe Slovenska máme unikát. Ako to vyzerá v Okrase Čadca, kde ročne vyrobia milióny vianočných ozdôb?

Podnik vznikol ešte za socializmu v roku 1954, no tradícia ručnej výroby sklenených gulí prežila dodnes.

Vianočné dekorácie sú pri prežívaní pohody a pokoja síce len detail, no sviatky bez vyzdobeného stromčeka si dokáže predstaviť málokto. Okrem stromčekovej tradície máme na Slovensku aj dlhoročnú tradíciu ručnej výroby ozdôb – sklenených gulí. Zamestnankyne Okrasy Čadca zhotovujú farebné ozdoby s veľkou dávkou precíznosti a trpezlivosti už od roku 1954. Vďaka Okrase si dokonca zdobia „našimi“ vianočnými guľami stromčeky aj vo Fínsku či v Austrálii. 

Nielen vianočné gule majú svoj príbeh – aj samotné obdarúvanie sa nesie celou našou existenciou. Vďaka darčekom sme dokonca prežili na púšti

V rozhovore s hovorkyňou družstva na výrobu vianočných ozdôb Lenkou Bytčankovou sa dočítate: 

  • či sme na Slovensku verní pôvodnému dizajnu, 
  • koľko práce je na jednej ozdobe, 
  • v koľkých krajinách poznajú slovenské vianočné gule, 
  • prečo Okrasa Čadca vznikla a prečo zamestnáva len ženy, 
  • ako sa stala ozdoba macka symbolom pomoci chorým  
  • a prečo majú v Okrase Čadca Vianoce najmä cez leto. 

Keď pripravujeme tento rozhovor, zostáva len pár dní do Vianoc. Ako to vyzerá teraz u vás vo výrobe?

Paradoxne najviac práce máme v lete, lebo všetky zahraničné objednávky musia byť expedované do jesene. Ozdoby však vyrábame celoročne, a tak pociťujeme aj my trošku predvianočný zhon, ale posledné mesiace robíme už len pre tunajší trh. 

Do koľkých krajín sa slovenské ozdoby vyvážajú? 

Vyvážame do 25 krajín, v minulosti to bola aj Amerika a Austrália, no momentálne sa sústreďujeme predovšetkým na západ Európy – na Fínsko, Dánsko, Francúzsko či Nemecko. 

Každá krajina má svoj vkus, napríklad Amerika sa drží svojej zeleno-červenej tradície. U nás na Slovensku sa to každoročne mení podľa osobného vkusu, dizajnu interiéru a trendov. 

Budúci rok budete oslavovať už 70 rokov na trhu a niektoré pôvodné dizajny predávate dodnes.

Počiatočné dizajny je najlepšie vidieť na našej Retro kolekcii. Bola najpredávanejšia pred tromi rokmi, tento rok je v kurze skôr elegancia a bielo-zlatá kombinácia. Každý rok je to inak, no pôvodné dizajny u nás stále „nevymreli“.

Situácia je bohužiaľ taká, že aj naším podnikom otriasla distribúcia lacných čínskych produktov. Nie každý si chce kúpiť kvalitne a ručne vyrábané gule, keď si za pár eur môže kúpiť veľa plastu. No chvalabohu, ešte stále sú u nás ľudia, ktorí si takúto prácu vážia, a aj vďaka nim Okrasa stále žije.

Ale nie je to u nás len o retro guliach – naše dizajnérske oddelenie sleduje trendy a navrhujú nové kolekcie, ktoré idú po schválení do výroby. Dokonca je možné prísť aj s vlastným návrhom ozdoby – nejde síce o kusovky, ale keď sa napríklad poskladá celá rodina a vymyslia si svoj dizajn ozdôb, v Okrase ho vieme vyrobiť. 

Koľko ľudí sa podieľa na výrobe v Okrase? 

My sme tu taký babinec, aktuálne máme zamestnaných 60 žien, čo je akurát na aktuálny dopyt. 

Okrasu založili, keď bola na Kysuciach veľká chudoba, aby zamestnali zdravotne znevýhodnené ženy a ženy v domácnosti.

Čítala som, že boli časy, keď v Okrase pracovalo aj 600 ľudí. 

Tu na Kysuciach sme v chudobnejšej časti Slovenska a aj v minulosti tu bolo veľmi málo roboty. Prvotný nápad teda bol zamestnať tie ženy, ktoré boli v domácnosti, a tie, ktoré boli nejako zdravotne znevýhodnené. Družstvo začínalo s 20 ľuďmi a postupne sa rozrastalo. Na miestnom učilišti bol dokonca odbor výrobca vianočných ozdôb a dodnes máme u nás zamestnané absolventky.

Po roku 89 však nastal veľký zlom a dopyt bol menší. Je to taký Boží zázrak, že výroba vianočných gulí tu v Čadci zostala. Možno aj preto, lebo je to originálne a jedinečné – máme dlhoročnú tradíciu a ľudia to majú radi. No a v takejto podobe fungujeme už 30 rokov. 

No v Okrase naďalej zamestnávate znevýhodnených ľudí v chránených dielňach. 

Áno, spolupracujeme s neziskovou organizáciou NSP Dokorán. V družstve máme aktuálne 15 % znevýhodnených pracovníkov, čo je asi štvrtina zamestnancov. Okrem poskytnutia práce im pomáhame napríklad aj príspevkom 2 % z daní.

Sme v prvej miestnosti vo výrobe a niekoľko žien vyfukuje ozdoby zo skla. Predpokladám, že za hotovou ozdobou stojí precízna, poctivá a zdĺhavá práca. 

Naše zamestnankyne tu sedia pri horákoch, kde je do 1000 stupňov, takže táto práca je nielen náročná, ale aj nebezpečná na úrazy – či už popálenie, alebo porezanie. Ale naše ženy sú už zvyknuté a sú opatrné. 

Koľko kusov ozdôb ročne vyrobíte? 

No, odhadom to môžu byť aj tri milióny kusov ročne – nedá sa však povedať presný počet vyrobených gulí – ani na minútu, ani celkovo. Každá guľa totiž prechádza štyrmi pármi rúk. Najskôr sa musí vyfúkať, potom sa namáča do celistvej farby, neskôr sa maľuje a naposledy balí. Závisí aj od vzorov a komplikovanosti. Je to proces a vždy sa v rámci neho môže niekde nejaká guľa aj rozbiť. 

Čo je na výrobe ozdôb najťažšie? 

Trpezlivosť. Ja by som to robiť nemohla. (smiech) Vytvoriť taký špic na stromček je naozaj veľmi ťažké, aj u nás to vie len niekoľko žien. Ale aj samotné fúkanie skla je náročné, napríklad taký snehuliak sa vyrába zložitejšie, treba sa to naučiť. No a, samozrejme, musíte mať precíznosť a talent, aby ste vedeli ozdoby namaľovať.

Dá sa trpezlivosť naučiť? 

Dá sa cibriť, ale základ musí byť v povahe. Je to ťažká práca. Naše zamestnankyne si nesmú nosiť nervozitu do práce, lebo by im všetky gule popraskali. Predstavte si chirurga – takisto nemôže byť počas operácie nervózny. 

Na miestnom učilišti vznikol dokonca aj odbor výroby vianočných ozdôb, dodnes u nás pracujú jeho absolventky.

Všetky ozdoby sú ručná práca, predpokladám teda, že ani jeden kus nie je úplne rovnaký. Napriek tomu vyzerajú veľmi identicky. 

Odchýlky tam sú, ale naše ženy sú už také zbehlé, že bežný zákazník odchýlky voľným okom nevidí. Nikdy nie je každá guľôčka rovnaká, to sa nedá. Vidíte? Tu na tých špicoch vidieť, že to je ručná práca a nie strojová výroba. Tie „nedokonalosti“ sú na tom práve to pekné. 

Prechádzajú u vás noví zamestnanci talentovými skúškami?

Momentálne nábor nerobíme, máme stále zamestnankyne. Ale každý nový človek musí už prísť s tým, že má vlohy. Počas pohovoru potom ukazuje aj základy, ako nakresliť rovnú čiaru, potom si ide vyskúšať maľovanie. 

Nemáte strach, že nová generácia už nebude mať záujem zamestnať sa v Okrase?

Samozrejme, je to riziko. Všetky staré remeslá pomaly vymierajú, a preto je každé zachovanie tradícií bonusom. Je dobré, keď má človek napríklad babku, ktorá tu robila – má potom k Okrase nejakú väzbu. Nikoho nemôžeme nútiť, aby pokračoval v niečom, k čomu nemá vzťah.

Aj na ozdobách by zrejme bolo vidieť, že sú robené z donútenia. 

Máme ženy, ktoré sú tu od ukončenia školy až do dôchodku. Stále sú tu aj panie v dôchodkovom veku. Rady sa vracajú, prirástlo im to k srdcu. Celý rok majú Vianoce. (smiech)

Zakladateľ Herba Drug: Nepodnikáme s cieľom zarobiť obrovské peniaze. Snažíme sa využiť svoje danosti pre dobro spoločnosti

Nedokázal by to robiť hocikto, je to naozaj precízna práca a aj nám na tom záleží. Je to niečo ako slovenský folklór.

Dokážete si potom užiť aj tie ozajstné Vianoce, ktoré sú len raz ročne? 

Našim zamestnankyniam neprekáža, že robia celý rok sviatočné ozdoby. Vianočné obdobie potom už je o rodine, trávení času doma vo svojom kruhu – vianočné ozdoby sú len také detaily. 

Každá guľa prechádza štyrmi pármi rúk – najskôr sa vyfúka, potom sa namáča do farby, neskôr maľuje a naposledy balí.

Kedy Okrasa na chvíľu stíchne?

Výroba sa zastaví až tesne pred Vianocami. Vyrábame do poslednej chvíle, pretože stále funguje e-shop a sú otvorené predajne – a mnoho ľudí zdobí vianočný stromček až na poslednú chvíľu, niekto až na Štedrý deň. 

Takže k vám do predajne cestujú ľudia aj z diaľky? 

Robíme aj exkurzie do výroby, o ktoré je veľký záujem. A keď idú ľudia na exkurziu, zájdu už aj do predajne.

Vaše družstvo je známe aj veľmi peknou spoluprácou s neziskovou organizáciou Deťom s rakovinou. Ako vznikla a ako funguje? 

V Okrase sme dlho rozmýšľali, že by sme sa chceli zapojiť do charitatívnej činnosti. A tak vznikli naši mackovia. Ak si macka kúpite, výťažok z predaja putuje nielen deťom s rakovinou, ale aj ženám z našej chránenej dielne, ktoré ich vyrábajú. 

No a v neposlednom rade urobíte radosť či už sebe, alebo tomu, koho mackom obdarujete. Macko je logom neziskovky, takže symbol zostáva, každý rok len obmieňame jeho farbu. Začínali sme zlatým, potom bol strieborný, perleťový, mali sme aj čierneho v rámci limitovanej edície a aktuálne sa predáva škoricový. Môžete si teda vyskladať celú sériu. 


Zmysluplný darček tým, ktorí to potrebujú, môžete poslať aj na pár klikov esemeskou na krátke číslo. Zoznam vybraných organizácií a skrátené čísla nájdete u nás na Intagrame alebo aj tu

OKRASA ČADCA

Výrobné družstvo, ktoré vzniklo v roku 1954 s cieľom zamestnať ženy v domácnosti a ľudí so zdravotným znevýhodnením. Ľudí so zníženou pracovnou schopnosťou zamestnáva doteraz, zo 60 zamestnancov je ich dnes štvrtina. Vo výrobe pracujú takmer výlučne ženy, väčšina z nich celý svoj život, často aj viac ako 40 rokov. Ručná výroba vianočných ozdôb zaručuje originalitu každého kusa, Okrasa má v ponuke viac ako 12 000 vzorov. 

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Antropológ Michal Uhrin: V minulosti boli dary spôsob, ako prežiť alebo sa vyhnúť konfliktu, no ich podstatou bola odjakživa ľudskosť

Darčeky môžeme vnímať ako maličkosť, pred Vianocami možno aj ako príťaž, no ich tradícia sa nesie celou našou existenciou.

Rozmýšľali ste niekedy nad tým, čo pre vás znamená darček? Môže sa zdať, že nejde o nič dôležité, len o akýsi komerčný výmysel, no opak je pravdou. Obdarúvanie je pre ľudí životne dôležité – zachránilo nás na púšti, ustáli sme vďaka nemu konflikty a našli sme spôsob, ako sa obdarovávať aj počas izolácie cez covid. V rozhovore s etnológom a antropológom Michalom Uhrinom z katedry archeológie a kultúrnej antropológie sme zisťovali, kedy a ako táto tradícia vznikla a čo pre nás darčeky skutočne znamenajú.

S Vianocami si okrem darčekov spájame aj filmové klasiky. Pripomeňte si všetky nesmrteľné (sviatočné) hlášky

V rozhovore s etnológom a antropológom Michalom Uhrinom sa dozviete aj to:

  • aké darčeky si dávali ľudia kedysi,
  • akým darom sa prejavovala partnerská láska a prečo by sme to dnes vnímali ako urážku,
  • prečo vôbec vznikol zvyk obdarovávania druhých,
  • či radšej darčeky dávame alebo dostávame
  • a aj to, ako darčeky prispeli k zachovaniu ľudstva (a ľudskosti medzi nami).

Darčeky sú bežnou súčasťou Vianoc, narodenín, menín, svadieb či návštev. Kedy sa tento zvyk začal?

Je veľmi ťažké určiť presný bod v histórii, no o prvých daroch môžeme uvažovať už približne v období 30- až 40-tisíc rokov pred naším letopočtom. V neskoršom období mohli byť darmi tiež predmety, ktorými naši predkovia obdarovávali mŕtvych počas pohrebných rituálov.

Niekedy darovali predmety, aby sa im po smrti dobre žilo, inokedy to boli talizmany, aby sa po smrti nevracali ako duchovia. Takmer všetky náboženstvá mali svoje predstavy o tom, čo sa deje s človekom po smrti, a dary boli ich súčasťou. Vidíme to aj teraz – na Dušičky nosíme blízkym, ktorí nás opustili, sviečky či kvety. 

Neskôr dary prešli od pohrebných rituálov aj do ďalších častí nášho života. Prečo?

Obdarovávanie je typické pre každú spoločnosť na svete. Aj vďaka darom sa líšime od väčšiny živočíchov – darovanie nás robí ľuďmi, ide teda o jeden z našich najtypickejších sociálnych prejavov.

Pri darovaní nie je dôležitý len samotný predmet, hoci aj ten môže mať zásadný symbolický význam. Dôležité je, že darom vytvárame medzi dvoma či viacerými ľuďmi väzbu a uzatvárame tak spojenectvá. Darom hovoríme, že máme záujem o nadviazanie nejakého sociálneho prepojenia.

Takže je to aj forma budovania vzťahu?

Presne tak, je to jedna z foriem budovania vzťahov. Hovoril o nej napríklad francúzsky bádateľ Marcel Mauss vo svojom diele  Essai sur le don, teda Esej o dare. Mauss hovorí, že spolu s darom vždy prijímame aj sociálny vzťah. Keď teda niekomu dáte darček a ten človek ho prijme, spolu s ním potvrdzuje aj vaše sociálne prepojenie. Prijatím dáva aj záväzok, že dar odplatí. Ak ho neprijme, nechce s vami pravdepodobne nadväzovať žiaden sociálny vzťah.

Ako sa k tomu naši predchodcovia dostali? Predsa len, máme aj iné formy nadväzovania kontaktu.

To je dobrá otázka, ale odpoveď nie je jednoduchá. Jedna z  hypotéz sa opiera o fakt, že naši predkovia v minulosti čelili ťažkým životným podmienkam a nemali dostatok potravy – niektoré dni neulovili nič a zber tiež nemusel byť vždy úspešný. Šanca, že každý deň získate dostatok jedla na uživenie rodiny nebola stále vysoká.

A tak si začali budovať vzťahy pomocou vzájomných darov. Keď mám nadbytok, tak ti ho darujem, a keď budem mať ja málo, tak na oplátku daruješ jedlo mne. Takýmto spôsobom si zabezpečili prežitie aj v dňoch, keď bol lov a zber potravy neúspešný. Samozrejme, tento proces nebol taký jednoduchý ako ho opisujem a prebiehal tisícky rokov.

Musím však podotknúť, že človek neuvažuje len takto vypočítavo, a teda nešlo iba o to, ako sa im to dobre „oplatí“. Konali síce podľa nejakých pravidiel reciprocity, no nemuselo to pre nich predstavovať len ucelený súbor pravidiel.

Darmi vytvárame medzi sebou väzbu – symbolicky tým hovoríme, že máme záujem o nadviazanie či udržanie vzťahu.

Nebolo to síce vypočítavé správanie, ale vďaka systému obdarúvania prežívali.

Prebiehali aj iné výmeny darov, napríklad slúžili ako prostriedok na vyhnutie sa konfliktu s iným kmeňom. Alebo to bola výmena predmetov, ktoré daný kmeň vyrábal, napríklad hlinené nádoby alebo lovecké nástroje. Neustále vymieňanie tovarov a služieb bolo akýmsi potvrdzovaním vzťahu, a len čo niekto narušil tento cyklus, mohlo dôjsť ku konfliktu. 

Napokon, vidíme to aj dnes pri diplomatických návštevách, ktoré si často vymieňajú symbolické dary.

Posuňme sa k Vianociam. Kedy sme sa dostali k darúvaniu darčekov pod stromček?

Vianočné darčeky v súčasnom chápaní sa na našom území rozširujú spoločne s vianočným stromčekom koncom 18. storočia z nemeckých a rakúskych miest.

Darčeky pre členov rodiny, ako ich poznáme dnes, sa rozšírili od začiatku 20. storočia. Aj hlbšie v minulosti sa však dávali dary počas zimného obdobia. Napríklad počas osláv solárnych sviatkov a pri prechode do nového roka.

Líšili sa nejako vianočné darčeky v minulom storočí od toho, čo zvykneme darovať teraz? 

Nedarúvali sa knižky alebo oblečenie, najčastejšie išlo o dary vo forme vinšovania či koledy od koledníkov a kňazov. S koledami sa však spájali rôzne pravidlá: bolo presne určené, ktoré koledy sa majú spievať, aby bol nadchádzajúci rok šťastný, zdravý a plný dobrej úrody. Aj takýto dar bol odplatený – za vinš dostali jablká, orechy, obilie či iné potraviny.

Nie nadarmo sa hovorí, že to najcennejšie, čo môže človek darovať, je jeho čas. Rodiny v minulosti často darúvali (aj keď to takto nenazývali) svoju pomoc – pri stavbe domu, manuálnej práci, opatere detí. Inokedy napríklad darovali pohostenie – niekoho u seba privítali a pripravili jedlo.

Obdarovávanie je mnohorozmerný sociálny a kultúrny fenomén, ktorý je prítomný v každej sfére našich životov, nielen počas Vianoc.

V dnešnej dobe sa mnoho ľudí vyhradzuje voči konzumu či prehnanej spotrebe a bojkotujú darčeky. Pohľad do minulosti nám však ukazuje, že dar sa odjakživa chápal omnoho širšie.

Darček je čokoľvek, pri čom vzniká spomínaná väzba – napríklad aj taká koleda, pomoc alebo pohostenie.

Obdarujte seba serotonínom a vašich blízkych neobmedzenými dátami

A ako sa obdarovávali partneri? Dnes sa napríklad na Valentína alebo oslavu výročia nezaobídeme bez kvetov, sladkostí alebo nejakých osobných predmetov.

Dary lásky boli dôležité aj v minulosti – bol to spôsob, ako prejaviť svoju náklonnosť bez slov. Na Slovensku sa často darovali zdobené kraslice, ozdobené pierka alebo zdobené pracovné nástroje – napríklad piesty, ktoré sa používali pri praní s vyrezanými ľúbostnými motívmi.

Pracovné nástroje by v súčasnosti mohli byť vnímané aj ako urážka.

Možno áno, zmenilo sa vnímanie predmetov ako darov. Dnes je bežné, že sa aj kritizujú a posudzuje sa, či daný človek „trafil“ do vkusu obdarovaného. Nevhodným darom môžeme niekoho aj uraziť. Napríklad, keby sme darovali švihadlo niekomu, o kom si myslíme, že by mal začať športovať. Alebo ak by sme niekomu, o kom si myslíme, že dostatočne nedbá o osobnú hygienu, darovali voňavku.

Takéto dary môžu byť vnímané ako urážka, pretože v sebe nesú aj symbolickú komunikáciu. Možno si to ani neuvedomujeme, no obdarovávanie je mnohorozmerný sociálny a kultúrny fenomén, ktorý je prítomný v každej sfére našich životov, nielen na Vianoce.

No ak do vkusu svojich blízkych „trafíme“, darom vieme skutočne potešiť. Dá sa povedať, či dary radšej prijímame alebo dávame?

V popkultúre sa zvykne hovoriť, že najväčšia radosť je dary dávať. No skúste si predstaviť, že by ste len dávali a nikdy nič nedostali. 

Ak je obdarovávanie len jednostranné, znamená to, že nemáte dobrú sieť priateľov a blízkych. Človek je výsostne spoločenská bytosť a všetci sme od takýchto sietí závislí. Takže je to vyrovnané – dary potrebujeme aj rozdávať, aj dostávať.

Ak by som to zhrnula – aj keď sa darčeky, ktoré darujeme, menia, obdarovávanie je fenomén, ktorý je dlhodobo zaužívaný naprieč celou spoločnosťou. Čím to je, že si ešte stále budujeme vzťahy spôsobom, ktorý používali naši predkovia?

Podobnú otázku si kládli bádatelia aj s rozvojom technológie a vedy. Pýtali sa, či prestaneme veriť v bohov a či zmizne náboženstvo. Odpoveď už poznáme – ľudia neprestali veriť v bohov a neprestali vykonávať rituály ani po technologickom a vedeckom pokroku. Dôvodom je, že sú to univerzálne prejavy našej existencie ako ľudských bytostí, tak ako dary a obdarovávanie.

Ľudia neprestali so svojimi náboženskými rituálmi ani po technologickom pokroku, takže ani obdarovávanie zo spoločnosti len tak nevymizne.

Ako ľudské bytosti venujeme množstvo času a energie tomu, aby sme ostali v kontakte s inými ľuďmi. Ani v súčasnom modernom svete nemôžeme fungovať izolovane, bez  blízkeho kontaktu a sociálnych vzťahov s inými ľuďmi.

Môžeme si to ukázať na príklade: rodičia dávajú svojim dospelým deťom darčeky, hoci sú ich deti často v lepšej ekonomickej situácii ako oni sami. Nedarovať nič by pre nich mohlo znamenať akési narušenie vzťahu. Obdarovávanie tu s nami bude tak dlho, ako tu budeme my. Je to prejav našej ľudskosti.

Je dobré vedieť, že aspoň niečo tu bude navždy a žiadna kríza to nenaruší.

Áno, otestovali sme si to napríklad aj počas pandémie. Darovanie darčekov sa vzhľadom na situáciu pozmenilo, no nevymizlo – chodili sme na poštu, aby sme svojim blízkym posielali balíčky. Často sa dokonca darčeky otvárali pred webkamerou na skupinovom hovore a spoločne sme sa tešili.

Covidové obdobie potvrdilo, že možno najväčší strach máme zo samoty a posielanie darčekov prostredníctvom pošty nás utvrdzovalo v tom, že stále máme sociálne väzby – aj keď nie sme v bezprostrednom kontakte.

A to ste si možno pred čítaním tohto rozhovoru povedali, že darčeky sú iba taká zbytočná maličkosť. Opak je však pravdou.

Michal Uhrin

Pracuje na Katedre archeológie a kultúrnej antropológie Filozofickej fakulty Univerzity Komenského, kde sa odborne venuje evolučnej antropológii, náboženstvám a dejinám etnológie a sociálnej antropológie. Okrem výskumu na univerzite aj učí.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Koordinátorka Novinárskej ceny: Poctivý autor sa pod článok vždy podpíše, konšpirátor nie

Novinári budú vždy obľúbeným cieľom konšpirácií, hovorí Miroslava Širotníková, ktorá pracovala aj pre New York Times.

Na Slovensku rastie vplyv konšpiračných médií a viac ako polovica ľudí si myslí, že novinárov riadi niekto v pozadí. Ako lepšie pochopiť prácu novinárov a začať im veriť? Porozprávali sme sa s Miroslavou Širotníkovou, ktorá ako novinárka na voľnej nohe pracovala pre svetové médiá a dnes koordinuje aktivity Novinárskej cenyFondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktorý dlhodobo podporuje aj spoločnosť O2.

V rozhovore sa ďalej dočítate:

  • s akými predsudkami sa novinári stretávajú najčastejšie,
  • ako prácu novinárov u nás ovplyvnila vražda Jána Kuciaka,
  • prečo je mediálna výchova dôležitá,
  • aké trendy možno vnímať v súčasnej žurnalistike.

Čítajte aj: Korupčné kauzy pomáhajú odhaliť všetci, ktorí si predplácajú médiá, hovorí publicista a aktivista Goda

Stretávaš sa s predsudkami, keď ľuďom povieš, že si novinárka?

Väčšinou si vypočujem, že si nevedia predstaviť, ako moja práca vyzerá. Často si myslia, že novinári a novinárky pracujú doma z Bratislavy, od počítača a nevedia nič o vonkajšom svete.

Stretávam sa aj s množstvom reakcií, ktoré poznáme zo sociálnych sietí, podľa ktorých sú novinári platení „tajnými silami“, že sú zahraničnými agentmi, že im niekto diktuje, čo majú písať, že sa do ničoho nerozumejú a zverejnia čokoľvek, čo im niekto pošle.

Práca novinárov je neustále na očiach. Prečo im však veľká časť verejnosti nedôveruje? 

Myslím si, že najmä preto, lebo píšu o veciach, ktoré sa nie všetkým páčia. Pozerajú sa mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Novinári a novinárky sú okrem toho obľúbeným cieľom konšpirácií. Treba si však uvedomiť, že robia svoju prácu nezávisle od toho, kto si čo myslí. Opierajú sa o fakty a vedu a hľadajú pravdu, nech je kdekoľvek, nedajú sa zahnať do kúta ani sa zastrašiť.

Pracovala si ako novinárka na voľnej nohe, ako vznikali tvoje články? 

Keďže som ako freelancer nemala zázemie stálej redakcie, pracovala som z domu, podobne ako teraz veľa ľudí počas pandémie. Za každou témou som však vždy vycestovala „do terénu“ a za odborníkmi, ktorí k nej mali čo povedať, či už som písala o extrémizme, alebo o ekonomike.

Novinári sa pozerajú mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Keď som pripravovala článok o segregácii rómskych detí v školách, išla som sa pozrieť do škôl v rómskych osadách na východe Slovenska, keď som písala o krajnej pravici, vyhľadala som si ich predvolebný míting a vycestovala za nimi, prípadne išla hľadať ich podporovateľov v obciach, kde majú tradične najväčšiu podporu.

Niektoré dni som strávila rešeršom štúdií a materiálov pri počítači, iné pri rozhovoroch s expertmi z univerzít, potom som zas 3-4 dni cestovala za príbehom do regiónov a rozprávala sa s bežnými ľuďmi na ulici, s miestnymi politikmi či s aktivistami.

Mix tohto všetkého potom skončil v konečnom článku. A či už som reportáž pripravovala sama, alebo s kolegom z amerických, britských alebo holandských novín, vždy sme na nej pracovali priamo na mieste, nie na diaľku.

Spomínaš si na nejaký článok, ktorým si ovplyvnila veľa ľudí?

Mala som asi len jeden, ktorý sa skutočne dostal do politického diskurzu, hoci úplnou náhodou. Pred rokmi sme s kolegom Rickom Lymanom pripravovali článok pre New York Times o Spišskom Hrhove. Páčil sa mi príbeh obce, ktorej sa úspešne podarilo integrovať rómsku komunitu, a chcela som ho dostať do sveta, aby bol inšpiráciou.

Tento text vyšiel aj na titulnej strane novín. Niekedy v tom čase mal bývalý prezident Andrej Kiska počas zasadania OSN v New York stretnutie s finančníkom Georgeom Sorosom. O návšteve písal Kiska na Facebooku a spomenul, že na titulke New York Times vyšiel článok o Slovensku a že sa o tom so Sorosom rozprávali, pretože ho zaujímajú vylúčené komunity. O niekoľko mesiacov na Slovensku prebehli protesty Za slušné Slovensko a v jednej z prvých reakcií predseda vtedy najsilnejšej politickej strany spomenul stretnutie v New Yorku a postavil na tom konšpiráciu, že zhromaždenia sú riadené zo zahraničia. Vtedy som sa veľmi smiala, že som to so svojím textom dotiahla ďaleko.

Samozrejme, na celej konšpirácii nebolo nič pravdivé, náš článok opisoval príbeh, ktorý bol už vtedy na Slovensku známy, takže nešlo o nič prevratné, a ocitol sa v tom náhodou. Prezidenta ani protesty, samozrejme, nikto zo zahraničia neriadil.

Po smrti Jána a Martiny sa práca novinárov ešte viac dostala do verejnej debaty. Zmenilo sa vnímanie verejnosti?

Bezprostredne po vražde asi áno a veľká časť spoločnosti pochopila, ako naša práca vyzerá a že novinári a novinárky môžu byť pre svoju prácu aj vo fyzickom ohrození.

Podpora verejnosti mne a kolegom dodávala energiu v časoch, keď sme sa možno aj báli alebo sme boli demotivovaní. Postupne sa však vraciame k pôvodnému stavu a nedôvere, ktorú cítiť najviac na sociálnych sieťach.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Novinári a novinárky sú prenasledovaní v mnohých krajinách. Tým, že pôsobíš medzinárodne, poznáš niekoho, kto sa ocitol pre svoju prácu v ohrození života?

Nedávno som sa dozvedela, že kolegyňa Emilie van Outeren z holandských novín NRC písala o protestoch proti bieloruskej vláde a po zásahu projektilom skončila v nemocnici. Bola na operácii a dlho sa zotavovala. Nedala sa však zastrašiť a už znova pracuje.

Zrejme si uvedomila, do akých nebezpečných situácií sa dostávajú bežní ľudia, keď sa niečo také vážne stalo jej, a je dôležité zastať sa ich. Z New York Times som zase poznala viacerých vojnových reportérov, ktorí boli v Iraku a v Afganistane a priniesli si odtiaľ hrozné skúsenosti. Tu na Slovensku je najhorší prípad Jána Kuciaka, svoje si zažili aj viacerí novinári a novinárky v 90. rokoch.

V súčasnosti sa obávame, ako na novinárov budú reagovať fanúšikovia extrémnej pravice, ktorých nenávistné výroky čítame na sociálnych sieťach. Dúfam však, že už žiadne násilie nezažijeme.

Ako tvoji kolegovia v zahraničí reagovali na správu o smrti slovenského novinára?  V ten deň sa mi ozývali kolegovia zo všetkých novín, z agentúr a televízií, s ktorými som kedy spolupracovala. Hneď ráno som písala editorom New York Times a vysvetlila im, čo sa stalo. Najprv nikto z nás nechcel veriť, že by smrť mohla súvisieť s jeho prácou.

Aj ja som si hovorila, že sme na Slovensku, v Európskej únii a hádam sa nikto nepokúsil o úkladnú vraždu. Ešte v ten deň však na udalosť reagoval policajný prezident, ktorý ju spojil s novinárčinou a odvtedy sme mali všetci jasno. Na prvé zhromaždenie Za slušné Slovensko prišiel aj môj kolega z Varšavy a snažil sa chodiť na všetky protesty so mnou. Bola to veľká vec aj vo svetovom meradle, žiaľ.

Na Slovensku v posledných rokoch rastie vplyv konšpiračných médií. Ako si to vysvetľuješ? 

Vplyv konšpiračných médií súvisí s vysokou mierou nedôvery v inštitúcie. Ľudia potom neveria pravde ani faktom, a to u nich podporuje pocit, že sa nedá veriť nikomu. Na tom stavajú dezinformačné kampane. Hovoria, že svet ovládajú tajné skupiny, že nikto nejde protestovať z vlastnej vôle, že médiá niekto ovláda z pozadia.

Slovensko má v regióne výnimočné postavenie, v nedávnom prieskume organizácie Globsec sa ukázalo, že až takmer 60 % spoločnosti sa prikláňa ku konšpiráciám. Myslím si, že ich rozšíreniu výrazne pomohlo nastavenie sociálnych sietí, u nás hlavne Facebook.

Prečítajte si: Ako rozpoznať hoax? Základom je overiť si, či už o tom nepísali inde

Ako sa v tom dá zorientovať? Ako odlíšiť kvalitné médiá a poctivých novinárov od konšpirátorov? V prvom rade treba hľadať zdroj informácií a zamyslieť sa, kto mi čo hovorí a prečo. Ak sa napríklad hovorí o koronavíruse, pozrime sa, či sa vyjadruje virológ, ktorý má za sebou odbornú skúsenosť, stavbár či zubár. Hoci je aj zubár lekár, neznamená to, že je odborník na vírusy.

Pri štandardných médiách si tiež vieme ľahko zistiť, kto v nich pracuje. Čím má médium známejšie meno, tým je väčšia istota, že ponúka overené informácie a dá sa na ne spoľahnúť.

Skúste si o novinách nájsť základné údaje, pozrieť si, kto ich vedie, kto ich sponzoruje, ako sú financované.

Používa médium priveľa anonymných zdrojov? Novinári nemajú problém podpísať sa pod svoje články, dezinformačná scéna však robí opak. Aj keď tradičné noviny nezverejnia meno zdroja, aspoň uvedú, že ho poznajú. Tradičné médiá sa skrátka snažia čo najmenej skrývať.

Veľa sa hovorí o financovaní médií. Mala si niekedy pochybnosť o článku kvôli vlastníkom novín, v ktorých vyšiel?

Keď som niekedy mala pochybnosti, stalo sa mi to pri médiách preukázateľne vlastnených finančnými skupinami. Na Slovensku je to veľký problém, ktorý ovplyvňuje kvalitu a slobodu médií. Na druhej strane, aspoň o vlastníkoch vieme, a môžeme si pri každom článku spraviť názor.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Oddelili sme tradičné médiá od konšpiračných. Kam zaradiť bulvár, ktorý tiež často pracuje s neoverenými informáciami? 

Bulvár vnímam ako samostatnú kategóriu, ktorá slúži skôr na pobavenie než na získanie serióznych informácií. Snaží sa šokovať, píše o celebritách a medzitým prináša aj správy o politike. Ak však chcete čítať o spoločnosti alebo o zahraničnej politike, odporúčam kvalitnejšie zdroje. Na druhej strane bulvár je stále o niečo lepší zdroj informácií než konšpiračné médiá.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Zastrešuješ aktivity Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky. Prečo takýto fond u nás potrebujeme?

Fond vznikol v roku 2018 ako reakcia na vraždu Jána a Martiny s cieľom poskytnúť novinárom a novinárkam podporu. Hoci má každá redakcia vlastný biznis model, nie vždy dokáže zaplatiť dlhodobejšiu investigatívnu prácu.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Ak chcú novinári robiť na zložitejších témach, ktoré si vyžadujú viac času, často si musia znížiť úväzok, prípadne to robia na úkor voľného času a nemajú prostriedky napríklad na cestovanie, hlbšie analýzy. Redakcie v tomto smere nie sú bohaté a v týchto situáciách môžu pomôcť naše granty.

Fond je zároveň podprogramom Novinárskej ceny, ktorou chceme vyslať signál, že u nás vzniká veľa kvalitnej žurnalistiky a že novinárom a novinárkam sa dá veriť.

Aktuálne prebieha hodnotenie súťažných príspevkov v rámci Novinárskej ceny, kde si tento rok aj v porote. Dajú sa z nich vyčítať nejaké trendy v súčasnej žurnalistike?  V Novinárskej cene síce pôsobím prvý rok, ale nejaké trendy som si všimla. Napríklad, že kvalitná žurnalistika nevymrela a na Slovensku je veľa dobrého, čo čítať, čo vidieť, čo počúvať.

Novinári a novinárky tiež využívajú nové prostriedky, ako informácie podať, rozvíjajú dátovú žurnalistiku, k článkom prikladajú videá, podcasty, zvukové stopy, mapy či grafy. V redakciách sa presadzujú čoraz mladší autori, rastie nám silná nová generácia. Ukazuje sa, že podcastová scéna je u nás veľmi bohatá, že ideme s dobou a inšpirujeme sa vo svete.


Tento článok vznikol pri príležitosti Svetového dňa slobody tlače, ktorý si pripomíname 3. mája. Spoločnosti O2 záleží na slobode slova, preto prostredníctvom Férovej Nadácie O2 dlhodobo podporuje aktivity Fondu investigatívnej žurnalistiky a jeho prínos pri otváraní dôležitých tém. 

Miroslava Širotníková

Je novinárka a koordinátorka Novinárskej ceny a jej podprogramu Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktoré patria k aktivitám Nadácie otvorenej spoločnosti. Pochádza z Trebišova, študovala žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Približne 10 rokov pôsobila na voľnej nohe a o Slovensku písala pre svetové médiá, ako sú New York Times, Balkan Insight, Channel 4 či Financial Times, spolupracovala aj so slovenskou tlačovou agentúrou SITA. 


Nezaťažia ani rozpočet, ani vaše ruky. Vybrali sme 4 ľahučké smartfóny, ktoré prekvapujú dizajnom aj vybavením

Čítaj viac

Čo všetko bolo v našej komunikačnej výbave vďaka technológiám a internetu? Pripravili sme nostalgickú jazykovú exkurziu

Čítaj viac

Zlepšite sa v cudzom jazyku cestou do práce. Vybrali sme 8 aplikácií, ktoré vás rozhovoria aj posilnia slovnú zásobu

Čítaj viac