Pretože nám záleží | O2 Pretože nám záleží | O2

Ako funguje signál, ktorý spája krajinu? „Lovec búrok“ odhaľuje dobrodružné zákulisie budovania najmodernejšej siete

Od nočných pohotovostných zásahov až po šplhanie sa na zamrznuté stožiare – práca v telekomunikáciách nie je nikdy jednotvárna.

Budovať a prevádzkovať sieť znamená mať ideálny pomer medzi prácou v kancelárii a v prírode. A aj dostatok adrenalínu, lebo každý deň (aj noc) prináša nepredvídateľnú výzvu, pri ktorej okrem technických schopností využijete aj základy horolezectva či dobrú odolnosť proti poveternostným podmienkam – ako Tomáš prezradil, najviac porúch siete sa udeje v najhoršom možnom počasí. Pozrite sa do zákulisia jeho práce, ktorá kombinuje šikovnosť, trpezlivosť aj odhodlanie.

Braňo Jobus: Dospelosť ma nezomlela, v mojich knižkách pre deti si stále žmýkam srdce

V rozhovore s inžinierom sietí Tomášom Kinikom sa dozviete aj to: 

  • prečo pri rozširovaní signálu musia riešiť nájomné zmluvy, 
  • ako riešia „duchárske“ poruchy siete, 
  • prečo niekedy chodia do práce o tretej ráno, 
  • a dal nám aj niekoľko tipov na krásne a málo známe miesta na turistiku na Slovensku.

Čo rozhoduje o tom, že na niektorých miestach máme výborný signál a inde je slabší?

To závisí od viacerých faktorov. Napríklad od toho, v ako veľmi zaľudnenej oblasti sa práve nachádzame, aký je na mieste terén a ako ďaleko sme od vysielača. Samozrejme, čím sme bližšie k vysielaču, tým je signál silnejší.

Najlepšie sa šíri priamo v otvorenom priestore, kde mu nič nezavadzia. Na plánovanie máme dnes softvéry, takže to vieme navrhnúť precízne, no často nás pri tom zastaví ľudský faktor, a tak riešime nájomné zmluvy, vzťahy, „nevysporiadané“ pozemky, pamiatkové budovy a chránené oblasti. 

Ak by sme mali voľnú ruku a mohli postaviť vysielače všade, kde chceme, mali by sme ideálnu sieť. V realite to však nie je možné.

Pozrime sa na to bližšie. Čo všetko sa deje, keď chcete postaviť alebo rozšíriť sieť? 

Myšlienkou postavenia stožiara sa to len začína. Častokrát je potrebné vysporiadať pozemky alebo dostať elektrickú prípojku na miesto 5 až 10 km od dediny, čo je náročné. Je potrebné najskôr nájsť vlastníkov a získať súhlasy – to neraz v praxi môže znamenať aj stovky podpisov. 

Následne všetko detailne pomeriame a navrhneme tak, aby bolo vysielanie funkčné, postavíme vysielač alebo umiestnime anténu na vybrané miesto, skontrolujeme a spustíme prevádzku. To som povedal len v skratke, môže to byť aj rok-dva náročnej práce mojich kolegov.

Ja do toho vstupujem na začiatku a úplne na konci. Vo fáze projektovania vysielača riešim najmä praktické hľadisko, napríklad, či sa tam moji chlapi bezpečne dostanú. Na záver kontrolujem jeho kvalitu, či spĺňa naše prísne štandardy z technického aj bezpečnostného hľadiska. Vysielač musí zvládnuť vysielať vo všetkých podmienkach, poveternostných aj záťažových.

Na štvorkolkách sme zapadli mnohokrát, raz aj pod snežné delo, a keď sme sa konečne vyhrabali, vyzerali sme ako snehuliaci.

V telekomunikáciách pracuješ už 17 rokov, to je naozaj pekné obdobie. Mal si možnosť venovať sa aj iným častiam výstavby siete?

Áno, je to 17 rokov a prešiel som si takmer všetkými časťami celej výstavby. Začínal som hneď po vysokej škole v externej firme, ktorá stavala vysielače pre O2. Bol som v pozícii dodávateľa, riešil som papierovačky aj fyzickú montáž.

Následne som mal na starosti prevádzkové poruchové služby. Boli sme k dispozícii 24/7 a hovorili sme si lovci búrok, lebo v zlom počasí je, pochopiteľne, najviac porúch; práve vtedy musíš ísť do terénu.

Odtiaľ som prešiel priamo do O2 a dnes som na vedúcej pozícii chlapom, ktorí riešia prevádzku siete. Keďže som to sám predtým robil, tak ma len tak neoklamú, že sa niečo nedá. (Smiech.) Samozrejme im verím, sme dobrý tím.

Tvoja práca je teda takým ideálnym balansom medzi kanceláriou a terénom.

Preto to mám tak rád. Dnes však už mám aj tú vymoženosť, že sa sám rozhodujem – ráno sa zobudím a je pekne, idem do terénu. Prší? Mierim do „kanclu“. (Smiech.) 

Samozrejme, žartujem. Aj keď ma zastihne zlé počasie, robím ďalej, no už nenaháňam búrky. Kedysi som bol viac v teréne, dnes máme už mnoho vecí zautomatizovaných, moji chlapci mi posielajú fotky z terénu a mne pribúda administratíva. Prácu v teréne mám však stále rád. Celý deň strávim v lese, keď vyleziem na stožiar, mám pri práci obrovský pokoj a nikto ma neruší.

Na druhej strane mám aj dostatok adrenalínu – na to však máme špeciálne postupy, platné školenia bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci a aj základy horolezectva. Prešli sme si aj školou jazdy v off-roade.

Na štvorkolkách sme zapadli veľakrát, raz sme na Bachledke zapadli rovno pod snežným delom. Keď sa nám podarilo konečne vyhrabať, vyzerali sme ako snehuliaci.

V zime, keď sa celý stožiar obalí ľadom, sú veľké extrémy. Aby sme vedeli vyjsť hore oklepať antény od ľadu, musíme si najskôr vysekať rebrík z ľadu. Keby sme ich nechali tak, znižovalo by nám to kvalitu signálu alebo by sa stratilo spojenie.

Bežný človek vníma výjazdy do prírody ako niečo výnimočné. Pre nás je to rutina, preto je z hľadiska efektivity ideálne dostať sa k vysielačom čo najbližšie a najrýchlejšie, preto potrebujeme terénne vozidlo – džíp, štvorkolku, snežný skúter. Niektoré miesta však nie sú vozidlom dostupné, najmä v zime. Preto máme aj snežnice alebo malé big foot lyže, ktoré sa dajú obuť na vibramy. Je to super, akurát dole ideš so smrťou v očiach. (Smiech.)

Čo musíte mať ešte pri sebe, keď nie ste v kancelárii?

Nevyhnutnosťou je kvalitné outdoorové oblečenie. No a využívame aj lezecké postroje, lebo lezieme, visíme, zlaňujeme.

Na mnohé miesta sa ani autom nedostaneme, napríklad k vysielačom na Chopku sa musíme vyviezť lanovkami.

Živá téma v spoločnosti sú medvede. Ty si v lesoch často, stretávaš zver? 

Medveďa som ešte nestretol, videl som len stopy. Ale diviaky a vysoká zver sú bežné, občas utekajú oproti nám. Keď diviaka vyplašíš, sú len dve možnosti: buď sa zľakne, alebo sa naštve. Zatiaľ sa vždy zľakol. (Smiech.)

Zvláštne situácie nastávajú vtedy, keď sa na miestach a v časoch, keď by ste to nečakali, objaví človek. Raz som bol na montáži pri stožiari o tretej ráno a z lesa sa vynoril spoza mňa človek. Pozdravil sa: „Dobrý večer,“ akoby nič. Mal som husiu kožu.

Tipy na pekné miesta v prírode na Slovensku od Tomáša Kinika

Veľa chodíš do prírody, často na miesta, kde sa len tak bežne turista nevyberie. Ktoré sú tvoje obľúbené?

Určite Kojšovská hoľa. Zaujímavá je najvýchodnejšie položená dedina Nová Sedlica. Vrch Kremenec je trojhraničným bodom, kde sa stretáva Slovensko, Poľsko a Ukrajina. Spravíš tri kroky a prejdeš tri štáty. Rozprestiera sa tu pôvodný zachovaný karpatský prales Stužica, ktorý je zapísaný v Zozname svetového dedičstva UNESCO.

V Beňatine je kameňolom, kde sa ťažil biely kameň, aktuálne je zatopený krásnou azúrovou vodou. Tatry sú samozrejmosťou, z televízneho spotu poznajú diváci zase prostredie Chlebu.

To sú celkom záťažové skúšky, mentálne aj fyzicky. Ako pracuješ so strachom?

Musíš mať takú povahu, no veľakrát sa musíš len zaťať. Aj na výšky si vieš zvyknúť. Je pri tom dôležité nastavenie psychiky, presvedčiť samého seba a uvedomiť si, že ak sa dobre zaistím, som v bezpečí. 

Ešte v prvej firme kolega asi v 40 m dostal taký blok, že sa nevedel pohnúť ani hore, ani dole. Museli prísť hasiči, presvedčili ho, aby sa k nim pripol a zlanili ho dole.

Psychológ o strachu: Uvedomovanie si seba samého pomáha zvládnuť výzvy, z ktorých máme obavy

No už som zažil aj situácie, že vonku lialo, otvorená technologická skriňa, na klávesnici voda a už sa len modlíš, aby ten notebook neporazilo, aby som tú opravu dokončil. (Smiech.) Teda, to je úplne iný typ strachu.

Čo by sa stalo, keby sa to nepodarilo?

Nesmie sa to stať. Sme zo zákona tlačení vysielať kvôli pohotovostným a zásahovým zložkám (112, 158, 150 a 155). Interne to máme nastavené tak, že poruchy riešime do dvoch, štyroch alebo ôsmich hodín podľa dôležitosti pokazeného vysielača.

Akú najzložitejšiu situáciu si pri poruche riešil?

Najhoršie nie sú tie fyzicky ťažké, ale tie, ktorým v našom slangu hovoríme duchárčiny. V noci ťa zobudia, že máš pohotovosť. Predstav si, že ti svieti alarm, a kým tam prídeš, zhasne. Urobíš diagnostiku, odchádzaš o jednej ráno s pocitom, že všetko funguje. O tretej ti volajú znova, vraciaš sa naspäť a nevieš odhaliť chybu. V prípade chybného dielu meníme kus za kus, máme to modulovo riešené. Niekedy to však nie je o chybnom kuse.

Raz nám blesk udrel priamo do stožiara a odpálil nám kompletne všetko. Diely sme našli aj 6 m od stožiara, niektoré vôbec, takže sa museli roztopiť alebo vypariť. Často sa stáva, že nám kravy alebo ovce poškodia vysielač, traktoristi nám oraním presekávajú káble pod zemou alebo nám káble a stožiare rozoberajú ľudia kvôli železu.

V takých prípadoch fungujú vysielače na elektrocentrály, až kým sa porucha neodstráni. Je to náročné nielen na spotrebu, ale aj na obsluhu, lebo tam musíme chodiť dolievať benzín. Neraz som bol odvolaný ako pohotovosť aj na Vianoce či na Silvestra, porucha si nevyberá.

Keď sa povie vysielač, väčšinou si predstavíme samostatne stojaci stožiar niekde ďaleko za mestom. V praxi to však vyzerá inak – môže to byť anténa umiestnená na streche budovy, komíne či veži, ktorá zabezpečí šírenie signálu. Na aké nevšedné miesta ich umiestňujete?

Vysielač dokážeme dať všade, kde si len predstavíte. Máme vysielač na veži pri Štrbskom plese s výhľadom na Tatry aj na Kojšovskej holi, na najvyššom kopci košickej kotliny. Máme ich v obchodných centrách, ale aj v kostoloch a to tak, že si ich letmým pohľadom ani nevšimnete.

Na mnohé miesta sa ani autom nedostaneme, napríklad k vysielačom na Chopku či pod Lomnickým štítom sa musíme vyviezť lanovkami.

Ako to vyzerá s pokrytím dnes?

Aktuálne pokrývame 4G sieťou viac ako 98 % obyvateľov a 5G sieť môže využívať viac ako 85 % populácie, čo je 1 400 lokalít.

Prioritne pokrývame veľké mestá, potom prímestské oblasti a následne dediny. Pred pár rokmi sme pokryli aj tzv. biele miesta, čiže málo zaľudnené obce s pár obyvateľmi. Aktuálne riešime aj dokrývanie časti vlakových tranzitných koridorov.

A je také dôležité mať najrýchlejšiu 5G sieť? Nestačí nám 3G alebo 4G?

Čím je rýchlejšie spojenie, tým je jednoduchšia, ľahšia a spoľahlivejšia komunikácia so svetom. Niekto chce sťahovať rýchlejšie dáta, niekto potrebuje mať veľmi rýchlu odozvu kvôli práci – no 5G ponúka naozaj novú dimenziu v komunikácii a vzájomnom prepojení.

Pre predstavu: 4G bolo zhruba 50-krát rýchlejšie ako 3G. 5G je 2 až 3-krát efektívnejšie ako 4G. V praxi to znamená, že sieť dokáže byť veľmi rýchla a zároveň ponúka aj násobne vyššiu prenosovú kapacitu. Rýchle spojenie nie je dôležité len pre bežné denné používanie či zábavu, ale je mimoriadne dôležité napríklad pri vývoji a vede, pre komunikáciu áut, pre firmy, ale aj v zdravotníctve… A to je zásadné skvalitnenie života.

Existujú v sieťach aj nejaké trendy? 

Trendom v moderných sieťach je, že čas odozvy (latencia) sa znižuje. Zároveň sa zvyšuje prenosová rýchlosť a kapacita siete z pohľadu pripojených zariadení. Vďaka 5G dokážeme výrazne jednoduchšie pokryť veľké festivaly, teda obslúžiť obrovské množstvá zákazníkov na relatívne malej ploche.

Pracuje sa už aj na 6G sieťach, ktoré majú prísť niekedy po roku 2030. Mali by poskytovať špičkové prenosové rýchlosti na úrovni od 50 Gbit/s s dobou odozvy 0,1-1 ms – a to je už komunikácia v reálnom čase.

Kto bude využívať 6G?

Bežní ľudia, ale aj firmy, bude sa využívať v robotike, autách, virtuálnej a rozšírenej realite. Pre nás sú to zatiaľ nepredstaviteľné aplikácie,  no vo všeobecnosti platí – čím rýchlejšia sieť, tým viac možností nám ponúka. 

Poďme sa to pozrieť z opačnej strany. Čo by sa dialo, ak by nám nefungoval internet?

V dnešej dobe by to už asi bol problém. Internet a sieť nepotrebujeme len na naše správy a hovory. Prakticky každý z nás ho využíva niekoľkokrát denne a nemusí si to ani uvedomiť.

Napríklad keď platí svoj nákup kartou alebo si kupuje lístok na MHD mobilom. Na pozadí bežného života funguje aj IoT (internet of things), čiže internet vecí. 

To v praxi znamená, že napríklad elektromer môže byť napojený cez našu 4G/5G sieť a hlásiť elektrárňam spotrebu. Rovnako vďaka tomu dokážu aj plynárne na diaľku regulovať či úplne vypnúť prívod plynu. Sieť sa využíva aj v moderných automobiloch na vzdialené ovládanie. Tých aktuálnych možností využitia je nespočetné množstvo a stále pribúdajú nové.

Tomáš Kinik

Páčil sa vám článok?
12345
Loading...

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.

Sirupy, pirohy a Vlčie hory alebo Ako dvaja kamaráti rozbehli z Uliča podnik, ktorý vytvára jedinečné produkty aj šance tam, kde ich iní nevidia

Dávajú prácu tam, kde jej veľa nie je, zakladajú sady, varia sirupy a dokazujú, že práve zodpovednosť chutí najlepšie.

Juraj Kovaľ a Miroslav Telehanič začínali v malej kuchyni varením prvého uhorkového sirupu. Dnes okrem úspešných prírodných Vlčích sirupov a Uličských pirohov vytvárajú aj pracovné miesta pre ženy z marginalizovaných skupín, zapájajú miestnych farmárov, mladých a budujú vlastné ovocné sady. Z dediny Ulič dokázali vytvoriť značku, ktorá dokazuje, že férovosť a odvaha menia región aj ľudské príbehy. Všimla si ich aj Nadácia Pontis, ktorá ich ocenila titulom za zodpovedné podnikanie Via Bona 2024, a to za inkluzívne zamestnávanie.

Zodpovednosť v podnikaní funguje – nielen v Uliči, ale aj v Smižanoch, kde sa férový prístup osvedčil aj značke Herba Drug

Zhovárali sme sa s jedným z majiteľov – Jurajom Kovaľom, ktorý síce s pribúdajúcou manažérskou prácou už netrávi veľa času vo výrobe, no ak treba, aj so spoločníkom Miroslavom Telehaničom si vyhrnú rukávy a spolu s ostatnými varia Vlčie sirupy aj Uličské pirohy. V rozhovore sa dozviete aj to:

  • prečo dobrý sirup nevznikne bez rešpektu – k ovociu aj k ľuďom,
  • ako chutí podnikanie, ktoré sa začalo vedľa misy s pirohmi,
  • ako to vyzerá vo firme, kde ľudia nepracujú pre vás, ale s vami,
  • prečo je rešpekt k ľuďom tou najlepšou firemnou stratégiou,
  • ako sa môže obyčajná záhrada premeniť na výnosný sad 
  • a prečo sa neoplatí utekať z regiónu, ktorý ešte len čaká na svoj príbeh.

Juraj, sirupy a pirohy – nie je to trošku kontrast? Ako ste začali podnikať s oboma značkami pod jednou strechou?

Môj kamarát a zároveň spoločník Miro odišiel po strednej škole žiť do Bratislavy. Prepracoval sa do vrcholového gastra a dostal sa aj k miešaniu nápojov – práve sirupy sa využívajú na to, aby ste do drinku priniesli špecifickú chuť, farbu, vôňu. 

Zistil, že na trhu nie sú sirupy na čisto prírodnej báze, začal si ich teda pre vlastnú potrebu pripravovať sám. A vtedy ma oslovil, či by sme túto dieru na trhu nezaplátali.

V tom čase už moja mama s tetou podnikali s pirohmi – Mirova (naivná) predstava bola, že som v tom doma a viem, ako sa podniká.

A vedeli ste?

Samozrejme, že nie! (Smiech.) No myšlienka ma nadchla, a tak sme hneď na druhý deň, vtedy ešte v rodičovskom byte, varili náš prvý uhorkový sirup. Dodnes patrí k mojim srdcovkám. 

Nasledovali všetky ďalšie kroky k tomu, aby boli Vlčie sirupy skutočne náš podnikateľský chlebíček. Bolo to v roku 2012. 

Najskôr teda boli pirohy, až potom prišli sirupy. 

Divíziu, ktorá sa venuje ručne lepeným pirohom, ku ktorým neskôr pribudli aj halušky, šúľance a u nás na východe známe holúbky (kapustný list s mletým mäsom a ryžou, pozn. red.), založila moja mamka s tetou. 

Vyrastali sme pod ich krídlami, čo nám veľmi pomohlo. Miro sa vrátil z Bratislavy domov, ja som ešte študoval aplikovanú mechaniku.

Vzadu vo výrobni pirohov sme si osvojili veľmi malý nevyužitý priestor v dezolátnom stave. Dva-tri mesiace sme pošetrili, z úspor sme niečo kúpili, potom sme zase sporili a vyliali sme podlahu. Opäť sme sporili a zdvihli stropy, neskôr sa urobila voda. 

Prvé dva roky sme iba budovali samotnú prevádzku, riešili byrokraciu a učili sa o ovocí a jeho spracovaní na sirupy.

Nešli sme podnikať tam, kde to bolo jednoduchšie. Išli sme tam, kde sme doma.

Zakladáte si na čistej prírodnej chuti sirupov. Bolo náročné zisťovať, ako spracovávať rôzne druhy ovocia?

Vyžadovalo si to čas a museli sme sa to naučiť, ja som vyučený strojár. (Smiech.) Každé ovocie pracuje inak a môže sa zohrievať pri iných teplotách. Žiadny z našich sirupov nevaríme, podľa druhu ovocia sa zohrieva od 60 °C do maximálne 80 °C tak, aby boli zachované čerstvá chuť aj výživové vlastnosti ovocia. 

Napríklad, keď čerešne zohrejete na 65 °C, máte skvelý čerešňový sirup, pri ohreve na 80 °C chutí ako kompótová voda. Ladili sme chute, receptúry, od začiatku sme si zakladali na zaujímavých kombináciách.

Vy ste ešte ladili chute prvých sirupov, zatiaľ čo vedľa už vaša mamina so sestrou naplno vyrábali pirohy. Dodávalo vám to odvahu rozvíjať firmu v regióne ďalej?

Absolútne. Mamka pochádza z Uliča, kde sa nachádza aj výroba. Trápilo ju, že región sa vyľudňuje, mladí odchádzajú za prácou a životom do väčších miest. 

S pirohmi chceli vytvárať aj pracovné miesta ako motiváciu pre ľudí zostať doma. Nás s Mirom to inšpirovalo. Ak by sme sa na to pozerali z biznisového hľadiska, bolo by výhodnejšie ísť do pripravených priestorov, kde by sme výrobu mohli spustiť oveľa skôr, jednoduchšie a s menšími nákladmi. 

Aj my sme však rodáci a príbeh pirohov nás motivoval. Videli sme, že sa to dá a že môžeme aj odtiaľto preraziť do sveta, k tomu aj pomôcť regiónu.

Miro bol jasný príklad. Okamžite po skončení strednej školy bol zbalený a odišiel do Bratislavy. Pracovné miesta tu chýbajú, a ak aj sú, pracovné podmienky nie sú ideálne. Preto sme sa chceli vypracovať na regionálneho zamestnávateľa a zároveň vytvárať také pracovné podmienky, aby sme sa nehanbili našim zamestnancom pozrieť do očí.  

Žijete vo vzácnom regióne nazývanom aj Vlčie hory, názov pre sirupy zrejme pochádza odtiaľ. Akú úlohu zohráva lokalita vo vašom v podnikaní?

Naši vytvorili značku Uličské pirohy aj s cieľom zviditeľniť región, poňali to z prvej ruky. My sme na to išli podobne – obec Ulič sa nachádza v Národnom parku Poloniny, pričom celá oblasť sa v minulosti nazývala Vlčie hory, preto sme aj sirupy nazvali Vlčie. Dokonca aj Ulič má v erbe vlka. 

Poloniny sú však najmenej rozvinutým národným parkom na Slovensku, bola to pre nás hravá forma, ako ho zviditeľniť.

Podnikáte už 13 rokov, s Mirom ste začínali dvaja. Koľko vás je dnes?

V samotnej výrobe sirupov zamestnávame osem ľudí, na západe máme dvoch zamestnancov na obchod a máme ešte externistov na marketing. Pirohy vyrába 25 zamestnankýň a zamestnancov.

Rozrástli ste sa, no stále zostávate v obci.

A nikdy odtiaľ neodídeme. Všetky naše kroky smerujú k tomu, aby sme tu zostali a podnikali. Pred tromi rokmi sme začali zakladať aj vlastné ovocné sady. 

Naša vízia je spracúvať čo najviac lokálneho ovocia. Preto sme spustili projekt Buď náš farmár – zapájame miestnych, ktorí nevyužívajú svoje záhrady a sady. Máme zoznam byliniek a ovocia a oni sa sami rozhodnú, čo by chceli pestovať – my to od nich potom odkúpime. 

Na vlastné náklady nakúpime sadenice podľa veľkosti pozemku. Je to doslova na dôvernom podaní si ruky. Princíp spočíva v tom, že by mali dopestovať jednu až dve úrody, aby nám splatili to, čo sme do nich investovali. My sa zaväzujeme, že všetky ďalšie úrody od nich budeme odkupovať. 

Zároveň sme začali sami vysádzať, učíme sa byť farmármi. 

Zostávajú u vás pracovať aj mladšie generácie?

Máme brigádnikov, ktorí k nám chodievajú napríklad cez víkendy. Timo z Uliča u nás začal brigádovať na konci deviateho ročníka, zostal celú strednú školu po víkendoch a cez leto a dnes už pracuje na TPP. 

Diana zo Sniny brigádovala u nás počas celej strednej, keď skončila, rovno nastúpila k nám a za malú chvíľu sa vypracovala na zástupkyňu vedúcej vo výrobe. 

Teší nás, že vieme zamestnávať aj mladých ľudí, ktorým dokážeme dať také možnosti, aby zostali u nás.

Dlhodobo sa snažíte vytvárať príležitosti tam, kde ich nie je veľa – pre mladých, región aj komunity. A tak ste sa rozhodli aj zamestnávať ženy z marginalizovaných skupín, za čo vás ocenila aj Nadácia Pontis. Čo vás k tomu viedlo?

Celá idea mojej mamky a tety mala dva kľúčové body: v regióne bolo málo pracovných miest a drvivú väčšinu z nich tvorila ťažká práca v lese, primárne pre mužov. Preto sa naši snažili podnikanie nastaviť tak, aby si prácu dokázali nájsť aj ženy z regiónu. Lepenie pirohov je činnosť, ktorá to umožňuje. 

Dlho u nás pracovala len jedna Rómka. Neviem presne prečo – možno zohral rolu strach či predsudky, s ktorými sa často stretávajú. V Uliči pritom žije približne 300 Rómov a Rómok, komunita je tu početná. Keď sme si to uvedomili, začali sme s nimi cielene komunikovať a ponúkli sme im možnosť práce u nás, aby vedeli, že sa u nás nemusia báť a sú vítané.

Prešlo niekoľko mesiacov a ženy sa samy začali chodiť pýtať na prácu, v rámci možností a potrieb firmy sme ich začali zamestnávať. Uvedomili si, že podmienky majú u nás rovnaké ako všetky ostatné ženy. 

Bolo veľmi milé pozorovať, ako sa dokázali začleniť, ako pracovali, odmenili sa nám vzornou dochádzkou aj výkonmi v práci. Sirupy alebo pirohy, oboje sú remeselná ručná výroba – a je rozdiel, keď za hodinu zlepíte 10 pirohov a keď zlepíte 1 000 pirohov. Ony si vážia možnosť pracovať, pracujú veľmi svedomito a usilovne.

Via Bona 2024 – ocenenia za zodpovedné podnikanie už pozná svojich víťazov v každej kategórii: 

  • Deutsche Telekom IT Solutions: Zodpovedná veľká firma

Za zodpovedný prístup k podnikaniu, ktorý prepája inováciu, kvalitu a transparentnosť s environmentálnymi opatreniami, podporou diverzity a angažovanosťou v komunitách a regióne.

  • DYNAMIK HOLDING: Zodpovedná malá/stredná firma

Rodinná stavebná firma, ktorá transparentne podniká, investuje do zelených technológií aj do individuálneho prístupu

  • Kaufland: Cena za klimatickú zodpovednosť

Zaviedli recykláciu plastov pomocou hmyzu a opakovane použiteľné obaly. V rámci projektu Road to Zero Waste zrecyklujú vyše 94 % vlastného odpadu vďaka muche čiernej.

  • Vlčie sirupy a Uličské pirohy: Cena za inkluzívne zamestnávanie

Za vytváranie pracovných miest pre rómske ženy v regióne s vysokou nezamestnanosťou a budovanie férového pracovného prostredia postaveného na rovnosti a bez predsudkov. Ich férový prístup mení životy aj postoje v komunite aj regióne.

  • Lab.café: Cena za sociálnu inováciu

Kto sa hrá, vzdeláva sa, a kto tvorí, rozvíja sa. Za komunitný priestor, ktorý spája coworking, kaviareň — vytvorili ním širokej verejnosti prístup k technológiám ako 3D tlač či laser, podporujú tak kreativitu a vzdelávanie.

  • Tesco: Cena za pozitívnu zmenu v komunite

Tesco pristúpilo komplexne k riešeniu menštruačnej chudoby – od zníženia cien vlastných značiek cez menštruačné boxy až po edukáciu a dostupnosť pomôcok v školách a na pracoviskách.

  • Orange Slovensko: Cena za zodpovednú kampaň

Kampaň Influendcérky otvorila tému kyberšikany cez silné príbehy matiek známych tvárí. Pomáhajú rodičom chrániť deti v online priestore a rozvíjajú diskusiu o digitálnej bezpečnosti.

28 % zamestnankýň (aktuálne 10 žien) tvoria Rómky. Vnímate aj reálny vplyv na ich životy?

Za sirupovú časť môžem povedať, že to na naše ženy malo skutočne pozitívny vplyv. 

Napríklad, naša Tina je slobodná mama štyroch školopovinných detí, tri z nich sú na základnej škole, štvrtá ešte len teraz nastúpila do prvej triedy. Tina predtým pracovala v hlinikárni v Snine, cestovala tam hodinu autobusom, robila dvanástky a vracala sa o pol ôsmej večer domov. 

Deti boli celý čas samy doma, starala sa o ne najstaršia dcéra, ktorá je sama dieťaťom. Práca bola fyzicky náročná a ani pláca nebola ideálna. Tina mala náklady aj s cestovaním a takmer žiadny čas na rodinu a výchovu detí, na ktoré zostala sama. 

Dnes pracuje u nás, doslova päť minút pešo od domu, nastupuje o šiestej ráno, končí o druhej poobede a môže byť s deťmi. 

Naša Mária zase predtým pracovala s mužom v Čechách. Vrátili sa na Slovensko, narodil sa im syn. Muž má problém sa zamestnať, má len sezónne práce, ona nemala žiadnu. Dnes pracuje u nás. 

Marcela mi zase spomínala, že si s mužom prerábajú kuchyňu. Pracuje u nás tretí rok, má stabilný pravidelný príjem. Jej muž pracuje aj v zahraničí. 

Snažíme sa zamestnancom vytvárať dobré podmienky. U nás si zarobia v priemere 1 000 až 1 100 € mesačne v čistom a sú doma. 

Vždy však dodávam – kto si myslí, že varenie sirupov je ľahká práca, rýchlo by som ho z toho vyviedol. Makajú ako včielky, je to náročná, ale záslužná práca. Určite je to vhodnejšie ako práca niekde v lese, kde sa v zime boríte v snehu, moknete, fyzicky náročne pracujete. U nás majú ženy strechu nad hlavou a pracujú v relatívne čistom prostredí – kým nie sú zašpinené od čučoriedok či jahôd. (Smiech.)

Hovoríte o nich s rešpektom a úctou. Vracajú vám váš prístup?

Ťažko je mi seba samého reflektovať. Pri mnohých príležitostiach sa však ony samy vyjadrovali, že sa im ani nesnívalo o takých šéfoch, akých majú dnes. Určite nám to vracajú. S akoukoľvek prosbou za nimi prídem, nikdy mi nepovedali nie. Keď nemôže jedna, ponúkne sa druhá. To, čo dávame, sa nám vracia. Je to obojstranné.

Nie nadarmo sa hovorí: ako sa do hory volá, tak sa z hory ozýva. Keď sa k ľuďom správate ako k seberovným a bez predsudkov, pracovný vzťah bude vzájomne prospešný.

Veľa sa v spoločnosti hovorí o tom, že zamestnávanie ľudí z marginalizovaných skupín je charita. Vy však ukazujete, že je to aj podnikateľsky dobré rozhodnutie. V čom vám to funguje? Alebo: ako by ste to podnikateľom, ktorí tento spôsob dehonestujú, vysvetlili?

V niektorých prípadoch je od začiatku zlý postoj zamestnávateľa. Predstavte si to opačne. Prišiel by som k vám so záujmom zamestnať sa – je jedno, či som alebo nie som Róm, ak so mnou začnete komunikovať opovrhujúco či nazerať na mňa zhora, aké mám možnosti?

Keď máte voči ľuďom predsudky a správate sa k nim neúctivo, nemôžete od nich čakať nič iné. Nie nadarmo sa hovorí: ako sa do hory volá, tak sa z hory ozýva. Ak sa k ľuďom správate ako k seberovným a bez predsudkov, ak nerobíte zo seba poloboha len preto, že im dávate zamestnanie, pracovný vzťah bude vzájomne prospešný. 

Ja ich zamestnávam, ale oni tam predsa nestoja, oni nám vyrábajú peniaze. Sme od ľudí závislí, keby sme ich nemali, nemá nám kto vyrábať. Tak ako by si oni mali vážiť, že majú prácu, my by sme si mali vážiť, že máme ich. To je základ, na ktorom by sme mali stavať. 

Nemali ste na začiatku obavy, ako verejnosť zareaguje na váš prístup?

Pre mňa ako človeka boli takéto obavy absolútne neopodstatnené. Bohužiaľ, stále žijeme v spoločnosti, kde mnohé veci nie sú akceptované. Moja mierna neistota bola, či to skôr nevezme negatívne spoločnosť. 

Sme potravinová výroba, hygienu dodržiavame na 100 %, je však veľká skupina ľudí, ktorí by na to mohli nazerať negatívne. Veľmi rýchlo sme si však uvedomili, že to nemôže byť relevantný dôvod na to, aby sme to nevyskúšali. 

V našej malej obci som sa nestretol s negatívnym názorom. Neskôr som sa v rámci širšieho okolia ojedinele stretol s rôznymi reakciami – ja však rázne reagujem a vysvetľujem. Ak by to niekto aj chcel napadnúť, cez nás to neprejde.

Na záver trošku zmeňme optiku – čo vás ľudsky teší, keď ráno otvoríte dvere na výrobni?

Nejdeme si dávať ružové okuliare, sú lepšie a horšie dni. Ak sa ale bavíme aj v súvislosti s rómskymi ženami, sú síce temperamentné povahy, ale sú to veselé kopy. Pri nich sa človek naozaj nikdy nenudí. Sme malý podnik s rodinnou uvoľnenou atmosférou, všetci si tykáme. A ešte aj učia naše baby po rómsky.

A aké sú vaše obľúbené sirupy a príchuť pirohov?

Miro to raz veľmi pekne vystihol: „To ako keby ste sa ma opýtali, ktoré z mojich detí je moje najobľúbenejšie.“ (Smiech.) 

Každú príchuť vytvárame my dvaja, riešime vývoj všetkých našich produktov, nikdy sme nepustili von niečo, čo by nám nechutilo a o čom by sme neboli na 100 % presvedčení, že je to fajn. 

Uhorka a limetové listy sú dodnes moja srdcovka. A pirohy? Jednoznačne zemiak/bryndza. 

Ešte ste sa neprejedli?

Keď sme boli deti, babka strávila štyri hodiny ich prípravou. Dala pred nás misu a v momente boli fuč. Keď naši založili firmu a zrazu sme mali neobmedzený prístup k pirohom, prvý polrok boli na stole na raňajky, obed aj večeru, dva roky nato som pirohy už nechcel ani vidieť – dnes si ich vždy s obľubou dám. 


Záleží nám na hodnotách, ktoré posúvajú spoločnosť vpred. O2 dlhodobo podporuje zodpovedné podnikanie – aj preto je Sóda hrdým mediálnym partnerom ocenenia Via Bona od Nadácie Pontis.

Juraj Kovaľ

Vyučený strojár, vychovaný „medzi pirohmi a horami na východe Slovenska“, ktorý sa namiesto odchodu na západ rozhodol zostať doma a zveľaďovať región. Spolu s Miroslavom Telehaničom vybudovali firmu Vlčie sirupy a rozvinuli Uličské pirohy, v ktorých nie je dôležité len to, čo vyrábate, ale aj s kým. Dnes vedú podnik, kde takmer tretinu tímu tvoria ženy z marginalizovaných rómskych komunít. Podnikanie pre neho nie je len o produkte, ale najmä o dôvere, férovosti a dôstojnosti – hodnotách, ktoré dokážu meniť región aj ľudské príbehy.

Páčil sa vám článok?
12345
Loading...

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.