Viete, koľko dobra dokáže prebudiť obyčajná pochvala? Frederik a Beáta pomáhajú deťom uvedomiť si, že zvládnu úplne všetko

V Zebra kluboch dostávajú mladí ľudia pochopenie, ktoré im častokrát v rodine chýba.

Zvonku nenápadný dom vo Veľkej Lomnici, vnútri bezpečný priestor. Vitajte v Zebra klube, projekte Cesty von, vďaka ktorému môžu deti z rómskej komunity zmysluplne tráviť voľný čas, rozvíjať svoje zručnosti, vzdelávať sa. A niekedy len dostať zdanlivo obyčajnú pochvalu. Byť súčasťou Zebry totiž znamená mať motiváciu k lepšiemu ja aj sprievodcu na ceste k dospelosti. Klub pod Tatrami majú pod palcom Frederik Dunka a Beáta Gáborová, s ktorými sme sa o projekte, vedení aj potrebách detí rozprávali.

So keres, manušale? Jazykový rýchlokurz nám pomôže lepšie pochopiť a precítiť rómsku kultúru

Vo svojej Zebre máte hudobné nástroje, knihy, hry, počítač, pingpongový stôl, výtvory na stenách aj oddychovú zónu. Na základe čoho ste klub zariaďovali?

Frederik: Zebra je zariadená vyslovene na základe potrieb a požiadaviek detí, dokonca sme klub aj spoločne s deťmi pripravovali. Chodili nám pomáhať, maľovali. Nie sú tu dokonca ani veci, ktoré som chcel ja (smiech). Majú tu však napríklad vytúženú veľkú sedačku. Keď na nej sedia, objímajú vankúše. Vážia si, čo doma možno nemajú a tu to môžu mať.

Ako vyzerá deň v klube? Máte nejaký režim alebo deti môžu tráviť čas podľa seba?

Beáta: Vždy máme vopred pripravený týždenný program. Stretávame sa každý deň po 12.00, keď deti prídu zo školy. Začíname tichým časom, keď sa snažíme deťom pomôcť s úlohami, vysvetliť im niečo, čo im nešlo v škole, čítame si s nimi knihy, hráme hry.

Neskôr sme rozdelení do troch skupín podľa veku, najmladšia od 11 do 12 rokov, stredná od 13 do 15 a potom sú tínedžeri, ktorí sa pripravujú alebo už sú na stredných školách, a robíme s nimi aktivity primerané ich veku.

Spustili sme tiež online doučovanie, prostredníctvom ktorého vieme deťom pomôcť s prípravami na skúšky, monitory, maturitu. Takto sa pripravuje aj Dominik, člen Zebry.

V rámci voľnočasových aktivít spievame, tancujeme, hráme pingpong, divadlo, zábavné hry, robíme im výlety. Postupujeme podľa manuálu od našej supervízorky Karin, pričom sa všetky aktivity snažíme preniesť do života, tak to deti najlepšie pochopia.

Takže aktivitami a hrami aj pripravujete deti na dospelosť?

B: Cieľom klubu je ukázať deťom, že na to majú. Opakujeme im, nech im nie je jedno, keď dostanú v škole päťku, aby to chceli napraviť, že stredné školy nie sú len v Kežmarku či v Poprade, ale sú aj v Prešove, v Levoči či v Bratislave. Chceme im ukázať možnosti, o ktorých im doteraz nikto nehovoril, prebudiť v nich pocit, že sa to dá, a zároveň im vysvetliť, že za mnohé z tých škôl sa neplatí, motivovať ich, aby sa vzdelávali. 

Prečo je pre deti dôležitý tichý čas, ktorým začínate popoludnie?

B: Lebo majú pokoj, ktorý doma nemajú, a tak sa ani nevedia sústrediť. Často žijú v jednej izbe v domácnosti, kde je aj 13 ľudí, nemajú priestor na robenie si úloh a učenie sa. Niektorí nemajú ani elektrinu. V klube majú vytvorené podmienky a skutočne to využívajú, vedia nás poprosiť o pomoc a my sme tu vždy pre ne.

Deti potrebujú cítiť, že ich má niekto rád. Až potom dokážu prijať seba aj druhých a prejaviť si vzájomný rešpekt.

„Hráme sa, maľujeme, lídri nám pomáhajú. Tešíme sa, keď nám Beátka niečo vysvetlí. Všetko tu máme radi. Keby nebola Zebra, vonku by sme mokli.“ Takto reagovali deti, keď som sa ich pýtala, či sa im v Zebre páči. Čo robili, kým nechodili do klubu?

B: Deti v komunite sú stále vonku, prechádzajú sa, často pri hudbe tancujú. Niektoré by možno boli v komunitnom centre, kde sú tiež detské aktivity, ale len v rámci pracovného času. Keď prídete do osady v sobotu za pekného počasia, uvidíte vonku veľa ľudí.

F: Odkedy máme klub, vedia, že sem môžu kedykoľvek prísť, či už z nudy, alebo keď sa chcú niečo naučiť. No hlavne tu zažívajú bezpečie. Vedia, že aj keď urobia niečo zlé, nikto na ne nebude kričať, ale spoločne vyriešime problém.

Frederik, hovoríš o bezpečí, ktorý Zebra kluby ponúkajú. Všeobecné nastavenie spoločnosti je, žiaľ, také, že majorita zažíva pocity strachu či neistoty, keď stretne Róma na ulici. Je to tak aj naopak?

F: Áno, ale nie na základe toho, že by im rodič nenávisť alebo strach vštepoval. Deti zažívajú neprijatie, poukazovanie na nedostatky, okrikovanie, a to napríklad aj vtedy, keď len idú okolo, obzrú si niečiu záhradu či psa, pretože ich to zaujíma. Vedieme ich k tomu, aby sa nebáli, aby najskôr skúsili spoznať konkrétneho človeka a na základe skúsenosti si spravili svoj názor. A zároveň ich učíme nebáť sa názor slušne vyjadriť.

B:  Učíme sa, ako riešiť konflikty. Že ich netreba riešiť tak, ako to väčšinou ukazujú v televíznych novinách, kde sa Rómovia bijú, behajú s nožom, kričia. Deti učíme, že sa vždy dá slušne porozprávať, dohodnúť sa, hľadať príčiny problémov, vyhýbať sa agresivite. Aby v budúcnosti vedeli, ako riešiť konflikty, keď nastanú.

Aké majú deti vzťahy v komunite a aké v klube?

F: Naša komunita je veľká, v osade žije okolo 2 500 Rómov, vzťahy sú rôzne. Niektoré deti sa poznali predtým, iné sa spoznali až tu. Pozitívom klubu je však aj to, že v deťoch búra predsudky. Zrazu neriešia, kto je chudobnejší či bohatší alebo či má niekto hendikep.

Máme aj deti so zdravotným znevýhodnením, majú problémy s nohami, jeden chlapec dokonca nemá rúčku a pritom hrá na bicie. Je to aktívny múdry chlapec, ktorý sa zapája aj do toho, čo by možno sám nezvládol. Nikto sa mu tu však nesmeje, keď sa mu nedarí – práve naopak, pomáhajú mu.

Mám z toho vynikajúci pocit, keď vidím, že nikto na nikoho nepoukazuje, ale navzájom sa prijímajú. Predtým to takto nemali. Je pre nich dôležité cítiť, že ich má niekto rád, a na základe toho si potom prejavujú vzájomný rešpekt.

Majú všetky deti možnosť chodiť do školy? A chcú vôbec?

F: Chodia, ale nie všetci tak zodpovedne, ako by mali. Občas je to rodičom jedno, niektoré rodiny zase nemajú peniaze na vlak či na autobus. Sú však aj rodičia, ktorým záleží na tom, aby mali ich deti lepší život. A tiež sú deti, ktoré veľmi chcú, ale nepodarí sa im splniť sny.

V osade máme kapelníka zo skupiny Lomnické Čháve, má magistra zo sociálnej práce a robí v komunitnom centre. Ďalší chlapec má vyštudovanú strednú elektrotechnickú a zvažuje vysokú, iná dievčina má tiež maturitu. Máme v osade pozitívne príklady, ktoré sú prínosom pre komunitu, a verím, že to nezostane len pri týchto troch. Vzdelanie je základ.

V Zebre chceme práve preto deťom ukázať, že na to majú. Hovoríme im – netrápte sa, keď vám niekto, hoci aj vlastný rodič, tvrdí, že nie ste dosť dobrí, múdri. Vy si musíte veriť, že na to máte. My ako lídri im pomáhame sa do školy lepšie pripraviť, ale sme tu pre ne, keď potrebujú povzbudiť. A vidíme, že tie deti to naozaj chcú.

Ak vychovávate svoje deti k nenávisti voči Rómom, netrpia tým Rómovia, ale vaše deti. Ony potom budú chodiť so strachom po ulici a mať v sebe nepokoj.

Takže deťom môže častokrát chýbať aj obyčajná podpora od rodiny.

F: V Zebre vidíme, ako deťom pomáha, keď sa s nimi zhovárame. Keď potom vidíte ten výsledok a pritom ste možno nič také veľké neurobili, len ste sa rozprávali, motivovali, povzbudili ich a ony za vami prídu, ďakujú z celého srdca, objímajú vás. Je to na zaplakanie od radosti.

Chcú deti neskôr aj odísť a začať život niekde inde?

B: Hovoria nám, že keď dospejú, chceli by bývať v meste alebo mať svoj vlastný dom. Raz niekto povedal: „Ak máte okolo seba ľudí, ktorí vás vedia podporiť, tak máte pocit, že zvládnete úplne všetko.“ A to sa ma úprimne veľmi dotklo.

Keď deti doma vôbec nie sú chválené či vypočuté a rodičia kašlú na to, aké majú známky, prestanú sa snažiť. Keď prídu do klubu, snažíme sa ich pochváliť za každú jednu vec, aby to pocítili. Pretože aj my s Frederikom vieme, aké to je, keď vás niekto pochváli.

F: Niektoré deti nedostávajú pozornosť, či už od rodiča, lebo doma sú viacerí súrodenci, alebo od učiteľa. A deti chcú a potrebujú, aby sa o nich niekto zaujímal. Preto sme tu pre ne, majú tu miesto, kde cítia bezpečie, môžu byť samy sebou, majú slobodu. Preto sem aj chcú stále chodiť.

Viesť, podporovať a vôbec byť stále tu pre skoro 50 detí v období dospievania môže byť náročné, aj keď máte pomoc od supervízorky. Ako ste sa k tomu dostali a ako to vnímate dnes?

F: Pracoval som od 18 rokov, a hoci som bol stále zamestnaný, vnímal som, aká je škola naozaj potrebná. Keď Cesta von hľadala ľudí, ktorí by pracovali s mládežou, bolo to ako spása. Tak som to skúsil a vybrali ma. Je to niečo, čo mám rád, s čím som vyrastal – učiť a pripravovať deti zo svojej komunity. Hoci som to ako animátor vo farnosti robil vždy, nebolo to pre mňa také obohacujúce ako teraz, keď vidím výsledok. To ma tak nabíja, že s radosťou idem do roboty, lebo viem, že tam prídu deti, ktoré sa na mňa usmejú.

B: Môj dedo bol mojím vzorom, stále mi hovoril, že som dobrá. Dal mi najavo, že ma má rád a opakoval, že keď vyrastiem, dokážem to, čo chcem. Že musím veriť sama sebe a mať sa rada.   

Aj ja som animátorka vo farnosti, každý ma v komunite pozná. Deti ma vnímajú ako svoj vzor aj preto, ako sa obliekam a maľujem. Obdivujú ma a objímajú, doslova sa na mňa lepia, ale je to príjemné. Táto práca je pre mňa veľmi povzbudzujúca, napĺňa ma. Vďaka myšlienke Cesty von – pomôcť ľuďom z generačnej chudoby a pripraviť ich na budúcnosť – som vedela, že to chcem robiť. A stalo sa.

Veľmi si vážim, že môžem byť líderkou pre deti z komunity a môžem im odovzdať to, čo viem. Teší ma pozorovať, ako sa to od otvorenia klubu mení. Naším cieľom je, aby sa deti posúvali vo vzdelaní a neskôr v zamestnaní, lebo to je pre život veľmi dôležité. Moja mama ma tiež veľmi podporuje, zaujíma sa a je šťastná, že tu pracujem. Myslí na to, že aj súrodenci, keď vyrastú, prídu do klubu Zebra.

 Ako vznikli Zebra kluby?

OZ Cesta von má rozbehnuté programy Omama pre rodičov s deťmi vo veku do troch rokov aj Filipa, kde ponúkajú poradenstvo rodinám v sociálnej núdzi, aby dokázali vyjsť z chudoby.

Chýbala však práca s mládežou, a práve preto vznikli Zebry – kluby voľného času pre deti od 11 do 19 rokov. Zatiaľ sú spustené tri a o všetky je zo strany detí veľký záujem. Len klub vo Veľkej Lomnici, kde sme robili rozhovor, navštevuje súčasne asi 50 detí.

Kluby vedú vždy dvaja lídri, ktorí deťom pripravujú program a starajú sa o ne. Lídri zo Zebry majú zasa svojho mentora, ktorý im pomáha ľahšie zvládať veľké výzvy a odborne dohliada na celý program.

Nedávno sa vám stala počas cesty vlakom s deťmi nepríjemná udalosť, keď na vás slovne zaútočili nejaké panie. Dnes ste si lepili na nástenku povzbudzujúce komentáre, ktoré vám posielali ľudia na sociálnych sieťach po zverejnení incidentu. Ako sa na to pozeráte teraz, s odstupom času?

F: Boli jarné prázdniny, zobrali sme decká na výlet a obsadili sme vo vagóne všetky miesta, mali sme však platné lístky. Tie panie na nás osočovali, že sme smradľaví, čo sa ma veľmi dotklo. Snažil som sa v pokoji s nimi rozprávať, vyčítali mi, že by som mal chodiť do roboty a nie sa vyvážať vlakom, pričom som bol práve v práci.

Opakovane nás atakovali a nikto okrem sprievodkyne sa nás nezastal. Dokonca ani učiteľka z našej školy, ktorá tam sedela. Sprievodkyňa nás povzbudila, aby sme podali sťažnosť, nemali sme však údaje, a tak sme aspoň napísali status. Neskôr sme si tie povzbudivé komentáre od ľudí s deckami čítali, aby videli, že nie každý z majority sa správa takto.

Naozaj ďakujem tým, ktorí písali, že majú iný názor než tie ženy vo vlaku. Nie som na ne nahnevaný ani nenadávam. Necítim voči nim hnev ani žiarlivosť, želám im len pokoj v srdci. A nehovorím to preto, že to bude zverejnené.

Chcel by som im však odkázať, aby neučili svoje deti nenávisti voči Rómom, lebo netrpíme my – trpia ich deti, lebo so strachom chodia po ulici. A to je smutné. Keď rodič odmala učí deti, že s Rómom sa nerozpráva, to je cigán, to je smrad, my sa nad tým síce zasmejeme, ale ony zažívajú nepokoj v srdci a samy si psychicky ubližujú.

Aj my Rómovia si môžeme urobiť svoj obraz o majorite, ale je to zbytočné bremeno, ktoré nás ťaží. A dovolím si povedať, že máme dosť iných problémov, ktoré sú súčasťou nášho života. 

Poznám aj ľudí z majority, ktorí to nemajú ľahké, a viackrát som im pomohol. Nechcem to hovoriť preto, aby som bol výnimočný, ale skôr preto, že Róm neprechováva nenávisť voči majorite, aj keď niektorým ublížili. Práve naopak. Vždy sa nájde Róm, ktorý príde a pomôže.

Vo vašom prežívaní aj v povahách je veľmi cítiť dobrosrdečnosť a ľahkosť. A ako si povedal, aj mnoho ľudí z majority nemá svoju životnú čiaru úplne rovnú, rozdiel je však v prístupe a to je na vás obdivuhodné. Aké sú momentálne najväčšie problémy, s ktorými sa stretávate v komunite?

F:  Vzdelanie. Vnímam to, lebo Rómovia chcú pracovať a majú na to, aby pracovali. Lenže keďže nemajú vzdelanie, nemôžu sa zamestnať ani ako upratovač/-ka. Potrebujem však vzdelanie, aby som mohol montovať práčku, auto či kosačku? Nepotrebujem titul, potrebujem len chuť robiť a pracovné rukavice. A to Rómovia majú.

Napríklad nedávno prišiel majiteľ budúcej fabriky vo výstavbe do osady oznámiť, že budú potrebovať zamestnancov. To je veľký krok. Tipnite si, koľko ľudí za ním prišlo? Oči by ste vyvalili. A potom vám niekto povie, že Rómovia by mali robiť len VPP za pár eur. Prečo by nemohli slušne zarábať? Treba im dať priestor.

V osadách by deti potrebovali aj poriadny asfalt. Keď totiž žijete niekde, kde nie sú cesty, môžete si čistiť topánky, ako chcete, vyjdete pred dom a budú znovu celé od blata.

B: To je taký začarovaný kruh a základ všetkého. Naši ľudia potrebujú človeka, ktorý ich už na pohovore neodsúdi len preto, že sú Rómovia. Nie je to chyba Rómov, že sa všade pred nimi zatvárajú dvere – mnohokrát aj pred vzdelanými. Chyba je na strane majority. Róm musí naozaj padnúť niekomu do oka, keď ho už niekde zamestnajú.

Dať príležitosť niekomu, kto možno v živote nič také nepocítil, je povzbudzujúce aj pre iných. Povedia si, že keď dali možnosť jemu, skúsim to aj ja.

Takže potrebujete príležitosti. 

B: Áno. Ja, žiaľ, ešte dodám, že by sme potrebovali v komunite poriadny asfalt. Ľudia hovoria, že naše deti sú stále špinavé. Ale vyskúšajte žiť niekde, kde nie sú cesty. Deti si po príchode domov aj vyčistia topánočky, ale vyjdú pred dom a znovu sú celé od blata. Aj na to sa treba pozerať. V osadách nie je život taký ako v dedinách. To, čo je v dedine samozrejmosť, v osade ani netušia, že existuje.

Preto deti v klube k tomu vedieme. Niektoré ani nepoznali vysávač, rada pozorujem ich nadšenie, keď si to chcú vyskúšať. Učíme ich aj to, ako si plniť základné povinnosti, pretože keď vyrastú, budú študovať, pracovať, mať vlastné bývanie, život. Musia vedieť, ako to vlastne funguje.

Rozprávali sme sa o potrebách detí aj komunity. Čo by ste si však priali v tejto chvíli vy?

F: Ja som si hneď predstavil to, ako jedného dňa prídu za nami naše decká a povedia nám veľké ďakujem, lebo budú mať vyštudované to, čo chceli, či prácu, ktorá ich baví. Toto je môj sen a verím, že sa to aj splní.

B: Plánujem budúci rok začať študovať v Košiciach. Mojím snom je byť vzdelaná a byť vzorom pre niekoho iného. Že budem môcť deckám ukázať, že nič nie je také ťažké. Chodiť do školy, učiť sa a mať lepší život.

Frederik Dunka a Beáta Gáborová

Frederik vyrastal v chudobnejšej rodine so 7 súrodencami. Od detstva si uvedomoval, že keď vyrastie, musí sa čo najskôr zamestnať, aby pomohol rodičom. Pracuje od 18 rokov, no prácu, ktorá ho napĺňa, získal, až keď ho OZ Cesta von vybralo ako mladého lídra do klubu Zebra vo Veľkej Lomnici. Predtým už s deťmi z komunity pracoval ako animátor vo farnosti. 

Beáta tiež pracovala ako animátorka vo farnosti a deti z komunity dobre pozná. Vyrastala v rodine bez otca ako jedna z niekoľkých detí slobodnej matky, ktorej s výchovou pomáhali starí rodičia. Práve dedko ju motivoval, aby sa nedala odradiť rečami cudzích ľudí a verila si, stále ju podporoval. Aj preto dnes plánuje doštudovať na pedagogickej škole. Obaja lídri sa zo svojho pôsobenia v Zebrách tešia, lebo robia niečo, čo ich baví, a vidia aj výsledky. Zároveň si vážia zamestnávateľa OZ Cesta von, ktoré nepoukazuje na nedostatky.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

So keres, manušale? 6 fráz, s ktorými lepšie pochopíte rómsku kultúru aj hudbu

Kto je skutočný čávo a prečo používame „dig, more” nesprávne, sa dozviete v našom rýchlokurze rómčiny.

Rómska kultúra je nám blízka, mnohí sme s ňou v kontakte každý deň a možno o tom ani nevieme. Rómske piesne nám spestrujú oslavy a v hovorovej slovenčine sa udomácnilo množstvo slov rómskeho pôvodu. Nasledujúci jayzkový rýchlokurz nám pomôže lepšie pochopiť a precítiť rómsku hudbu a obľúbené frázy používať s úctou. 

Nemusíme bojovať, kto je najlepší, nemáme rovnakú východiskovú pozíciu, hovorí psychologička Soňa Holúbková

Keď sa dvaja Rómovia stretnú, pristavia sa. Opýtajú sa, či sú zdraví, či majú dosť jedla, či majú prácu. Otázkami si prejavujú úctu, ktorú považujú za vysokú morálnu hodnotu a znak dobrej výchovy. Na hlavný prejav rómskeho jazyka a kultúry – zdvorilosť a úctu – sme sa zamerali aj v tomto článku. 

Zároveň sme vybrali frázy, ktoré sa používajú viac-menej všade rovnako. Každá vetva rómskeho jazyka môže totiž jednotlivým slovám prikladať iný význam. Napríklad tajsa v niektorých regiónoch znamená zajtra, v iných znamená dnes. Význam a použitie známych aj menej známych výrazov nám vysvetlila Simona Mitrášová, dobrovoľníčka z centra Eduma, ktorá rozpráva oboma jazykmi. 

Rómština je kodifikovaný aj štandardizovaný jazyk, no v mnohých častiach Slovenska a Česka sa stále vyskytujú rôzne formy písania slov. Pre zjednodušenie čítania sme v článku mnohé rómske výrazy napísali hovorovo – tak, ako počujete”.

1. Láčho džives a ako sa nezdraviť, keď neviem po rómsky

Láčho džives, Romale (dobrý deň, Rómovia) je formálny pozdrav Rómov Rómom, pri pozdrave etnicky rôznorodého publika sa mení na Láčho džives, manušale (dobrý deň, ľudia). Takýto pozdrav možno započujete na pódiach rómskych jazzových slávností alebo iného hudobného bašavelu, v bežnej rómčine sa veľmi nepoužíva.

V hovorovej reči sa spýtate priamo na činnosť, ktorú človek v danom momente robí. S podobným fenoménom ste sa mohli stretnúť aj v neformálnej kultúre na dedine. Stretnete pani v záhrade a opýtate sa jej: „Sedíte, sedíte? Okopávate, okopávate?“ A ona odpovie: „Sedím, sedím.“ Dôležité je neobísť človeka bez pozdravu. Ale čo ak sa chcem pozdraviť a neviem po rómsky?

2. So keres v modernom rómskom pope

Na neformálny pozdrav môžete použiť výraz so keres (čo robíš). So keres je pre Rómov dokonca používanejšia fráza ako pre Slovákov bežné ako sa máš. S výrazom sa stretnete aj v uliciach Košíc alebo v mnohých pesničkách, ktoré rómsku frázu preslávili.

Zaujímavým príkladom je žáner rom-pop, kde sa rómske pesničky miešajú s modernou populárnou hudbou. V rom-popových piesňach sa väčšinou mieša rómsky, maďarský a slovenský jazyk, ale napríklad v So Keres od Gypsy Casual budete okem rómčiny počuť aj angličtinu či arabské yalla. 

3. „Dig”, takto je to naozaj s more

Rómske slovo more nie je zvolanie, nadávka, častica ani zámeno. More je v rómčine familiárne oslovenie vlastného manžela. Keď sa muž so ženou zosobášia, po svadbe sa navzájom viac neoslovujú vlastnými menami, napr. Vlado či Marcela. Manželka začne svojho muža oslovovať more, muž ženu čhaje (oba výrazy sú vo vokatíve). Pre rómsku komunitu vydatá žena prestáva byť čhaja a stáva sa romňi, dospelou a zadanou ženou. 

V slovenčine sa slovíčko more udomácnilo skôr ako zvolanie, nedorozumenie alebo len taký výkrik, podobne ako dig. V slovenskej neformálnej kultúre dig, móre spĺňa prejav vzlyku či pobavenia, v rómčine dikh pozri, a teda dikh, more znamená pozri, muž môj. 

4. So taves a o čom ešte sa rozprávajú ženy 

Keď sa stretnú dve ženy v rovnakom veku, ktoré sa poznajú, ich prvé vety sa vzťahujú na zdravie detí alebo na jedlo, ktoré v ten deň pre rodinu uvaria. Na to slúži aj úvodná zdvorilostná fráza So taves, čhaje?, doslova Čo varíš, dievča? 

Manželia Nátherovci,ktorí pracujú s rómskou komunitou: Teší nás, keď rodičia chcú pre svoje deti lepší život

Podľa Simony Mitrášovej ostáva mnoho rómskych žien doma s deťmi, pričom sa ich náplň dňa točí okolo starostlivosti, varenia a upratovania: „Prvá vec, na ktorú sa ma mama pýta, keď mi volá, je, čo robia deti a čo varím.“

Stretnutie dvoch priateľov však môže začať aj týmito otázkami: 

Sar džives? (Ako žiješ?) 

Sar sal (Ako sa máš?) 

Sar tuke džal? (Ako sa ti darí?) 

Môžete na ne odpovedať: 

Ta mištes, Devleske. (Ale dobre. Vďakabohu.)

Nalačhes, o čhavo mange nasvalo. (Zle. Dieťa mám choré.)

5. Kames man a ako vyznať lásku čávom a čajám

Kames man? Kamav tut. Ľúbiš ma? Ľúbim ťa. 

Vyznanie lásky, prejavovanie pocitov a smútku je veľkou súčasťou rómskej kultúry a piesní. Rómski speváci a kapely spievajú o láske vo vlastnom jazyku, ale aj v slovenčine, dokonca vo východniarčine, napríklad známy Kuky band. Hudobný štýl pomalých a melodických piesní sa volá Halgató – čorikani. Väčšinou ide o smutné piesne o nenaplnenej láske určené na počúvanie v súkromí, nie na tancovačku. 

Zaľúbené pesničky sú skvelým príkladom vysvetliť si slangové výrazy čávo a čaja.  O čhavo znamená syn alebo chlapec, e čhaj je zasa dcéra alebo dievča. Poslovenčené oslovenie dievčat čaja sa ujalo v košickom slangu, zatiaľ čo čávo má konotácie frajera a môže pôsobiť zosmiešňujúco alebo príliš vystatovačne.

Na ukážku si pripomeňme pesničku Pas o panori legendárnej Věry Bílej.

Paš o paňori čhajori romaňi me la igen kamav.

Pri vode stálo mladé rómske dievča a veľmi sa mi páčilo (alebo veľmi ju ľúbim).

6. Soske peske tekerel starosti?

Rómčina je jazyk, ktorý sa, žiaľ, nezachoval vo svojej úplnosti. Niektoré výrazy rómčina vôbec nemá, a to buď preto, lebo sa nezachovali, alebo v minulosti nebolo potrebné, aby niečo pomenovali. Rómčina, ako aj slovenčina je opisný jazyk a podobne ako v slovenčine sa mnoho výrazov z angličtiny neprekladá, dokonca už ani v hovorenej reči. 

Napríklad, slovo naposledy Rómovia prebrali zo slovenčiny: Kana les dikhjal naposledy? (Kedy si ho videl naposledy?). A naopak, v niektorých prípadoch zvyknú Rómovia výraz radšej opísať, než doslovne preložit, ako Prečo si robiť starosti? Rómovia opíšu: Prečo si nad tým lámeš hlavu? alebo Mám veľa na hlave.

Mnohé porómčené slová, často povolania, končia na alebo es či is: autobusis, doktoris, pápežis. Pár rómskych slov, ktoré sa udomácnili v slovenčine, si môžete oživiť aj v našom slovníčku. 

Slovníček poslovenčených rómskych slov

Mište – dobre. Môže byť na jedlo, počasie, čokoľvek. Alternatíva s rovnakým významom je lačhes. 

Čores – chudoba, ale aj kradnúť. Zdomácnené slovíčko čórovať a čorky, väčšinou výraz pre nevinné krádeže. 

Chal – v doslovnom preklade on konzumuje. Chalovať znamená jesť. 

Ara – daj pozor, uhni, choď nabok. Ara motoris! Pozor auto alebo typicky východoslovensky, davaj ara.

Kérka – tetovačka. 

Lóve – peniaze. 

Benga – policajti, zlí ľudia, pomnožné. Aj matka o synovi môže povedať, že je neposlušný beng. O beng je diabol. Šarkanis zas čert. 

Bašavel – tancovačka. Nie ples, skôr dedinská zábava so živou muzikou. 

Sovel – spánok alebo on spí. 

Džungáles – škaredé 

Šukáres – pekné

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Fyzioterapeut Mateja Tótha radí rodičom: Všímajte si, ako vaše dieťa sedí, aj ako sa hrá

„Ak sa dieťa venuje rôznym pohybovým aktivitám, v centrálnej nervovej sústave si vytvára programy, z ktorých neskôr môže ťažiť práve v špecializovanej príprave,“ hovorí Denis Freudenfeld.

Denis Freudenfeld pôsobil ako dvorný fyzioterapeut biatlonistky Naste Kuzminovej a dlhodobo spolupracuje s atlétom Matejom Tóthom, ktorého sprevádzal na nejednej olympiáde. Porozprávali sme sa s ním o dôležitosti pohybu pre dnešné deti aj o zdravotných problémoch, ktoré ich trápia.

V rozhovore sa ďalej dozviete:

  • ako pandémia ovplyvnila pohyb detí,
  • na ktoré signály tela by rodičia mali u detí dávať pozor,
  • kedy treba vyhľadať fyzioterapeuta,
  • prečo treba venovať pozornosť správnemu dýchaniu.

Ako rozhýbať deti doma? Zacvičte si spolu s nimi podľa videí O2 Športovej akadémie Mateja Tótha

Ste fyzioterapeutom najúspešnejších slovenských športovcov. V čom presne spočíva vaša práca?

Pracujem vo Vojenskom športovom centre DUKLA v Banskej Bystrici ako fyzioterapeut, ktorý sa stará o talentovaných športovcov. V centre zabezpečujeme prípravu štátnej športovej reprezentácie Slovenska na rôznych súťažiach a olympiádach.

Mojou úlohou ako fyzioterapeuta je diagnostika, liečba a prevencia rôznych pohybových problémov. To znamená, že občas pomasírujem alebo ponaprávam a ak za mnou príde športovec s nejakým problémom, diagnostikou sa snažím zistiť, z ktorej časti tela pochádza. Často sa totiž stáva, že problém je prenesený. To znamená, že niekoho bolí koleno, no v skutočnosti bolesť spočíva v zlom postavení chodidla, v posunutej panve alebo jej príčinou môžu byť aj kríže.

Niekedy je to taká detektívka, pri ktorej vyšetrujem konkrétneho športovca, a po následnej diagnostike sa cvičeniami snažíme uvoľniť alebo posilniť určité svalové partie na tele, ktoré jeho problém vyvolávajú.

Vychádzate pri svojej práci z konkrétnej metodiky?

Pracujem najmä s dynamickou neuromuskulárnou stabilizáciou. Je to metodika založená na dýchacích cvičeniach, pri ktorých sa svaly uvoľňujú. Dokonca aj bez toho, aby ich bolo nutné stláčať či klasicky masírovať. Pri práci so športovcami sa venujeme riadeniu ich pohybu. To znamená, že sa učíme novému pohybu alebo ho naprávame a dávame mu iný rozsah.

S Matejom spolu cvičíme, a keď treba, poskytujem mu regeneračné procedúry. Často pozeráme jeho videá z tréningu a na základe nich sa snažíme zdokonaliť jeho techniku, aby bol jeho pohyb ekonomickejší a rýchlejší a aby svoje telo čo najmenej preťažoval.

Mnohým rodičom by som odporučil, aby po skončení pandémie so svojimi deťmi navštívili pediatra. Dieťa sa nemusí sťažovať na bolesť, ale je možné, že diagnostikou sa odhalí, že niečo naozaj nie je v poriadku.

Fyzioterapia upozorňuje na dôležitosť správneho pohybu. Ako veľmi je dôležitý pohyb pre deti a ako ho ovplyvnila pandémia?

Každé dieťa sa potrebuje hýbať – pohyb je pre jeho vývoj nesmierne dôležitý. Keď sú deti v škole, hýbu sa často. Po skončení hodiny vstanú, vyjdú na chodbu, naháňajú sa, majú hodinu telesnej výchovy, jednoducho stále niečo robia.

Je dôležité uvedomiť si, že kostra dieťaťa potrebuje pre svoj zdravý vývoj určité antigravitačné zaťaženie – nielen chrbtice, ale aj končatín. Tak ako sa vyvíja kostra, menia sa aj uhly v kĺboch. Bedrové i ramenné kĺby sa u malých detí vždy prispôsobujú záťaži, u väčších detí kosti zosilňujú.

Keď dieťa stojí alebo sa pohybuje, má zaťažené dolné končatiny i kardiovaskulárny aparát. Pri dištančnej výučbe sa to nedeje, pretože deti presedia celé hodiny doma pri počítači a mobile a nemajú zabezpečený dostatočný pohyb. Ten veľmi ovplyvňuje aj psychika, ktorá sa premieta do tela a pohybového aparátu detí.

Dôležitá je aj socializácia detí a správna dávka súťaživosti. Svoje tu zohráva už len to, že človek rozpráva a gestikuluje, používa reč tela. Zdravý vývoj dieťaťa značne ovplyvňuje aj obezita, ktorá neraz obmedzuje jeho pohyb, pričom dôsledky sa prejavia až o rok alebo o dva.

Čo by si mali všímať rodičia na svojich deťoch? 

Najdôležitejšie je všímať si guľatý chrbátik, kolienka a chodidlá. V prvom rade by mali sledovať, ako ich dieťa sedí. Či má guľatý, alebo vystretý chrbát, či nemá predsunutú hlavu, alebo či jeho krčná chrbtica nie je veľmi zaklonená.

Keď sa dieťa hrá a čupne si, je dôležité všímať si, či mu idú kolienka k sebe, alebo či nemá vytočené chodidlá do strany.

Kedy je čas vyhľadať fyzioterapeuta?

Ak napríklad rodič upozorní dieťa na zlé držanie tela a aj napriek tomu ho nedokáže korigovať, je to jasný signál, že niečo nie je v poriadku. Ak mu odstávajú rebrá, má preliačený hrudník alebo sa mu prepadáva klenba chodidiel, prípadne má nohy do X (kolená vbočené dovnútra k sebe), je čas vyhľadať odborníka.

Mnohým rodičom by som odporučil, aby po skončení pandémie so svojimi deťmi navštívili pediatra. Dieťa sa nemusí sťažovať na bolesť, ale je možné, že diagnostikou sa odhalí, že niečo naozaj nie je v poriadku. Vtedy mu dokáže pomôcť práve fyzioterapeut, ktorý mu nastaví potrebné cvičenia.

Dieťaťu nestačí kúpiť kolobežku a povedať si, že to stačí. Potrebuje aj hrať sa s loptou, šplhať po strome, bicyklovať sa a robiť rôzne iné aktivity. Pohyb by mal preň byť predovšetkým zábavou.

Veľa hovoríte aj o správnom dýchaní a potrebe bránicového dýchania, ku ktorému vediete aj športovcov. V čom je takéto dýchanie prínosné?

Rodič si niekedy môže myslieť, ako veľmi je jeho dieťa ohybné a flexibilné a ako dobre trénuje, pričom nevidí, že jeden pohyb nahrádza druhým alebo k nemu pridružuje ďalšie pohyby. Dýchanie u detí sa dnes mení, preto je nesmierne dôležité venovať mu pozornosť.

U nás pracujeme s vývojovou kineziológiou, ktorú cvičíme aj spolu s Matejom. Ide o jednoduché cviky, pri ktorých sa napodobňujú vývojové fázy dieťaťa a ktorých základom má byť bránicové dýchanie, treba teda správne dýchať do brucha. Bránica totiž nemá len dychovú, ale aj stabilizačnú posturálnu funkciu. Stabilizuje telo, čím pomáha, aby bol pohyb človeka jednoduchší a efektívnejší.

Dýchanie do brucha zabezpečuje pevnosť celej pohybovej sústavy. Pohyb je tak oveľa menej závislý od svalov a energeticky menej náročný.

Koľko času by mali deti tráviť pohybom?

Je to veľmi individuálne a závisí to od mnohých faktorov. Určite by však športové aktivity nemali rodičia deťom nanucovať. Treba brať do úvahy, či ide o malé dieťa, alebo tínedžera. Malé deti by mali mať zabezpečenú rôznorodosť pohybu, nemali by sme ich však dlhodobo zaťažovať. Staršie deti potrebujú viac trénovať.

Dôležitú úlohu v tom zohráva aj psychika, ktorú treba rešpektovať. Najlepšia je zlatá stredná cesta, ktorá sa u detí prejavuje príjemnou únavou, keď už nemajú chuť vymýšľať nič iné.

Čítajte aj: Príklad rodičov je pre deti dôležitý nielen v čase pandémie, hovorí detský tréner

Dieťa by malo robiť to, čo ho baví, rodič by sa preto nemal sústrediť iba na konkrétny šport. Potrebuje prirodzený pohyb. Nestačí mu kúpiť kolobežku a povedať si, že to stačí. Dieťa potrebuje aj hrať sa s loptou, šplhať po strome, bicyklovať sa a robiť rôzne iné aktivity. Pohyb by mal preň byť predovšetkým zábavou.

Ak dieťa robí nejaký šport v mladom veku, malo by ho robiť pre radosť, určite neodporúčam ťažké tréningy. Dieťa by si v prvom rade malo šport užívať. Nemalo by preň byť povinnosťou tvrdo sa orientovať na výkon.

Veľkou témou je špecializácia detí na konkrétny šport, s ktorou sa často začína veľmi skoro. Kedy by s ňou dieťa malo začať?

Závisí od druhu športu, ktorému sa dieťa venuje. Odporúčam s ním však začať až na druhom stupni základnej školy. Ak dieťa robí nejaký šport v mladom veku, malo by ho robiť pre radosť, určite neodporúčam ťažké tréningy. Dieťa by si v prvom rade malo šport užívať. Nemalo by preň byť povinnosťou tvrdo sa orientovať na výkon.

Ak je dieťa malé, je dobré, aby malo zabezpečenú rôznorodosť pohybu. Môže sa naučiť niečo z gymnastiky a z koordinačných cvičení pri rôznych druhoch športu, môže si precvičovať vytrvalosť i rýchlosť.

Dieťa je ako špongia − od útleho veku nasáva informácie. Ak sa venuje rôznym pohybovým aktivitám, v centrálnej nervovej sústave si vytvára programy, z ktorých neskôr môže ťažiť práve v špecializovanej príprave.

Deti sa veľa učia pozorovaním alebo napodobňovaním, keď im niekto niečo vysvetľuje. Počúvajú, vidia, vnímajú, premietajú si to do tela a daný pohyb napodobňujú a kreujú. Voláme to motorické učenie, ktoré pomáha aj pri rozvoji koordinácie a iných pohybových kvalít. Čím viac sa teda dieťa učí, tým viac to zužitkuje v budúcnosti.

Na pohyb detí je zameraná aj O2 Športová akadémia Mateja Tótha, ktorá v čase zatvorených škôl a prerušených krúžkov začala zverejňovať videá na cvičenie doma. V čom vidíte ich hlavný prínos?

Akadémia je zameraná predovšetkým na deti na prvom stupni základných škôl, kde sa venujeme všeobecnému pohybovému rozvoju dieťaťa. Deti prostredníctvom hravých online videí Telesnej na doma môžu získať správny športový základ, ale aj pozitívny vzťah k pohybu.

Je to skvelá pomôcka pre rodičov i pre deti, ktoré počas pandémie nemohli chodiť do školy, a tak boli odrezané od pohybových aktivít, na ktoré boli zvyknuté. Cvičiť tak môžu v domácom prostredí. Tu je dôležité podotknúť, že nestačí iba cvičiť, treba aj vedieť, ako správne cvičiť, ako pri cvičení funguje telo, a to všetko Akadémia deti učí.

Denis Freudenfeld

Je jedným z najuznávanejších slovenských fyzioterapeutov. Fyzioterapii sa venuje od roku 2000, od roku 2005 pôsobí vo Vojenskom športovom centre DUKLA v Banskej Bystrici. Na konte má veľa úspechov so špičkovými slovenskými športovcami. Pri svojej práci kladie dôraz na dynamickú neuromuskulárnu stabilizáciu, ktorej priekopníkom bol český fyzioterapeut Pavel Kolář. Pochádza zo Žiliny, momentálne žije v Banskej Bystrici, má dve deti.


Nezaťažia ani rozpočet, ani vaše ruky. Vybrali sme 4 ľahučké smartfóny, ktoré prekvapujú dizajnom aj vybavením

Čítaj viac

Čo všetko bolo v našej komunikačnej výbave vďaka technológiám a internetu? Pripravili sme nostalgickú jazykovú exkurziu

Čítaj viac

Zlepšite sa v cudzom jazyku cestou do práce. Vybrali sme 8 aplikácií, ktoré vás rozhovoria aj posilnia slovnú zásobu

Čítaj viac