Manželia Nátherovci: Teší nás, keď rodičia chcú pre svoje deti lepší život

Keď s komunitnou prácou začínali, viac ako polovica detí navštevovala špeciálnu základnú školu. Dnes majú mnohé z nich strednú školu aj vysokoškolský diplom.

Manželia Nátherovci už viac ako 25 rokov pracujú s rómskou komunitou v Banskej Bystrici. Jolana je Rómka a Štefan Neróm. Spoločne založili občianske združenie Nádej deťom. Pripravujú deti na školskú dochádzku, sprevádzajú ich dospievaním a pomáhajú aj ich rodičom. Za svoju celoživotnú prácu získali v roku 2020 ocenenie Biela vrana, ktorého partnerom je aj spoločnosť O2. 

V rozhovore sa dozviete:

  • ako rodiny spočiatku vnímali ich vzťah,
  • aká bola ich cesta k práci s vylúčenými komunitami,
  • kedy si povedali, že to má zmysel,
  • prečo je dobré, že sú na všetko dvaja.

Ako ste sa zoznámili?

Štefan: Práve teraz v januári oslavujeme štyridsiate výročie sobáša. Spoznali sme sa ešte za socializmu na strednej škole v Banskej Bystrici, obaja sme bývali na internáte. Ja som bol v treťom ročníku a Jolka bola prváčka.

Hoci bola krásna, viac ma zaujalo jej vnútro. Navyše sme boli obaja také zranené duše. Môj otec zomrel, keď som mal tri roky a žil som sám s mamou. Ako všetci aj my sme túžili po láske.

Jolana: Na mojom Štefanovi ma zaujalo, že dobre hral futbal. Mal husté kučeravé vlasy a krásne modré oči. (smiech)

Jolana, vy ste vyrastali v rómskej komunite, ale neskôr ste sa s rodinou presťahovali do Bátoviec. Aké bolo vaše spolunažívanie s majoritou? 

Jolana: Ako dieťa som zažila aj život v osade Lipovina. Niektoré rómske rodiny tam vyrábali nepálené tehly, ktoré si od nich kupovali ľudia z majority, iní vedeli pracovať so železom či opraviť pracovné náradie. Medzi mužmi boli aj mnohí muzikanti. Ženy šili oblečenie, vyrábali tkanice a háčkovali záclony, ktoré potom predávali na jarmokoch. Moja krstná mama vedela liečiť zvieratá bylinkami a stará mama bola zasa dedinská husiarka.

Osadu v roku 1968 zaplavili a na jej území vznikla vodná nádrž Lipovina. Moja rodina sa vždy túžila stať súčasťou dediny, a tak si v nej kúpila domy. Ľudia si tam vzájomne pomáhali. Ženy pracovali na poliach a učili sa pestovať plodiny. Muži zase vypomáhali pri rôznych stavebných prácach, za čo dostávali peniaze. Rómovia sa tu bežne stretávali s majoritou aj pri rôznych príležitostiach, ako boli oslavy a pohreby. Dnes je to už úplne inak.

Spočiatku som nikomu nehovorila, že som Rómka. Ľudia si rómsku identitu často spájajú s tmavou farbou pleti, ja som mala šťastie, lebo mám svetlú pleť a oči.

Rómske deti sa v kolektíve často stretávajú s odmietaním. Aká bola vaša skúsenosť?

Jolana: Spočiatku som nikomu nehovorila, že som Rómka. Ľudia si rómsku identitu často spájajú s tmavou farbou pleti, ja som mala šťastie, lebo mám svetlú pleť a oči. Moji spolužiaci sa to dozvedeli, až keď do školy prišiel otec, aby sa opýtal, ako sa mi darí. V tom čase pracoval v Lýbii a prišiel domov. Bol to typický Róm, tzv. Rumunger – tmavooký, kučeravý a navyše opálený.

Spomínam si, ako jedna spolužiačka utekala za dievčatami, že na internáte chytili nejakého Cigána. Vtedy sa dozvedeli, že je to môj otec. Stratila som niektoré kamarátky, lebo som ich vraj oklamala.

Netuším, čo som im mala povedať a načo. Mala som však šťastie na jednu vychovávateľku, ktorá sa ma neraz zastala. Poznala históriu rómskeho národa a učila ma prijať rómsku identitu.

Mnohí ľudia majú stále predsudky a rodičia často zle nesú, ak si ich dieťa vyberie partnera, ktorý úplne nespĺňa ich predstavy. Ako to bolo vo vašom prípade?

Štefan: Spočiatku sa ma mama neustále pýtala, čo na tej Jolane vidím. Jej rómstvo som však nikdy neriešil, miloval som ju.

Jolana: Moja rodina najskôr nebola nadšená, že chcem ísť do školy a na internát. V tom čase bolo u Rómov bežné, že sa mladé dievča vydá. Doma sme žili ako tradičná rómska rodina. Minule som napočítala, že som mala približne 74 bratrancov a sesterníc.

Čítajte aj: Vzdelanie a pozitívne príklady: Aj vďaka tomu sa môžu deti lepšie zaradiť do spoločnosti

Keď sa môj otec dozvedel, že mám priateľa Neróma, rozhodol, že ak chcem naďalej chodiť do školy, Štefan sa musí prísť predstaviť a máme sa zasnúbiť. Bála som sa mu to povedať, pretože som vedela, že majorita sa v šestnástich rokoch nezasnubuje.

Veľmi nás prekvapilo, že v tom čase viac ako polovica detí navštevovala špeciálnu základnú školu. Zistili sme, že iba dve tamojšie deti dokončili strednú školu.

Čo napokon rozhodlo o tom, že rómska rodina prijala „gadža“? 

Štefan: Musím priznať, že som vôbec nevedel, ako také prvé zoznámenie prebieha. Myslel som si, že sa stretnem s jej rodičmi, ale na moje prekvapenie dom bol plný ľudí. Čakali nás strýkovia a starí otcovia, doslova poradný zbor.

Uplatňovala sa tam tradícia „romani kris“, ktorá v niektorých lokalitách stále pretrváva – o dôležitých veciach sa v rámci rodiny rozhoduje spoločne. Na rovinu sa ma opýtali, ako to s Jolkou myslím. Úprimne som im povedal, že mám ich dcéru rád a chcem si ju vziať za ženu. Dôležitú úlohu tu zohrala jej krstná mama, s ktorou vyrastala odmalička a dávala jej cenné rady. Nakoniec ma prijali.

Jolana: Veľkú úlohu zohralo aj to, že môj otec mal podobný príbeh ako Štefan. Mal iba dva roky, keď stratil svojho otca. Aj Štefan vyrastal bez otca a môj ocko si ho obľúbil.

Ocenenie Biela vrana ste získali za dlhoročnú prácu s rómskou komunitou. Ako ste sa k nej dostali?

Štefan: Po škole sme si obaja našli prácu a začali sme žiť v jednoizbovom nájomnom byte. Potom prišli naše tri deti. V roku 1994 sme začali študovať komunitnú prácu zameranú na misie. Za Jolkou raz prišiel misionár a poprosil ju, aby s ním išla za jednou rómskou rodinou, ktorej požičal peniaze.

Jolka ho vopred upozornila, aby nečakal, že ich ešte uvidí. Bývali v sociálnej bytovke, kde bolo veľa neplatičov a neboli to iba Rómovia. V 90. rokoch po privatizácii deložovali veľa rodín, ktoré stratili zamestnanie.

Pri odchode nás obkľúčil hlúčik malých rómskych detí, ktoré nás zasypali otázkami.

Jolana: Zostala som zaskočená ich zvedavosťou. Stála som medzi nimi v bielom kostýme a nechceli ma pustiť. Dokola sa vypytovali, za kým sme prišli, čo tam robíme a či za nimi ešte prídeme. Neustále sa ma dotýkali a takmer celú ma zašpinili. (smiech) Chcela som ujsť, no aby sa mi to podarilo, musela som im sľúbiť, že sa k nim na druhý deň vrátime.

Štefan: V tú noc sme nevedeli zaspať. Uvedomili sme si, že sme tým deťom dali sľub. Ráno sme to oznámili našim deťom, tie zavolali svojich kamarátov a spoločne sme sa vybrali do bytovky. Dá sa povedať, že vtedy sa začala naša služba.

Ako vyzerali vaše začiatky? Ako ste vyberali spoločné aktivity? 

Jolana: Bolo leto a my sme za deťmi začali chodili každý týždeň. Určité znalosti sme nadobudli vďaka štúdiu spomenutej komunitnej práce. Bol to program, ktorý sa venoval rozvoju detí z ulice. Neskôr sme sa inšpirovali aj prácou organizácie Člověk v tísni v Brne, ktorá robila veľa s Rómami.

Spočiatku sme sa stretávali vonku, no navštevovali sme aj ich rodiny, aby nám začali dôverovať a verili, že s ich deťmi chceme naozaj zmysluplne tráviť čas.

Všetky deti, ktoré u nás absolvovali predškolský program, pokračovali ďalej vo vzdelávaní na základnej škole a neboli automaticky preradené do špeciálnych škôl.

Popritom sme si robili výskum a analýzu prostredia, aby sme zistili potreby komunity. Veľmi nás prekvapilo, že v tom čase viac ako polovica detí navštevovala špeciálnu základnú školu. Zistili sme, že iba dve tamojšie deti dokončili strednú školu. Dievčatá obyčajne otehotneli pred osemnástymi narodeninami, chlapci sa zase potulovali po okolí. Ich rodičia stratili prácu a mali dlhy.

Aj na základe toho sme pre deti zostavili rôzne programy, napríklad predškolský program, ktorý je prípravou na prvý ročník základnej školy, a začali sme s doučovaním. Pre mladé dievčatá sme založili Babinec a pre chlapcov Chlapinec. Naším cieľom bolo a stále je, aby aj mladí Rómovia prechádzali bezpečným dospievaním. Aby dievčatá mali záujem študovať na stredných školách a chlapci nepodliehali závislosti, ale sa pripravovali na svoje budúce povolanie.

Rodinám sme začali poskytovať sociálne služby, ako sú hľadanie práce či možnosť splácania dlhov.

Štefan: Neskôr sme si v bytovke upravili kočikáreň. Raz nás deti zaviedli do zdevastovaného dvojizbového bytu, kam chodili narkomani, bol plný špiny. Miestnych rodín sme sa spýtali, čo by sme s tým mohli urobiť.

Zanedbaný byt sme napokon spoločne vypratali, vyviezli sme z neho asi päť ton odpadu. Veľa ľudí a známych nám vtedy pomohlo so zbierkou.

Detí nám postupne pribúdalo. Už sme ďalej nevedeli fungovať z našich prostriedkov a zo súkromných zbierok, a tak sme v roku 1998 založili občianske združenie Nádej deťom a začali sa mu naplno venovať. Takmer štyri roky sme však naše kluby robili ako dobrovoľníci popri práci.

Čo všetko sa za roky vašej aktívnej práce zmenilo v komunite?

Jolana: Zmenilo sa toho veľa. Všetky deti, ktoré u nás absolvovali predškolský program, pokračovali ďalej vo vzdelávaní na základnej škole a neboli automaticky preradené do špeciálnych škôl.

To sa nám darí dodnes. Náš školský program pomáha deťom dosahovať lepšie výsledky, čím sa zvyšujú ich šance pokračovať v štúdiu na stredných školách.

Ukázalo sa, že rómske ženy môžu byť skvelými vychovávateľkami. Jednou z nich je aj Mária, ktorá nám najskôr pomáhala v predškolskom klube, strúhala pastelky a chystala deťom desiatu. Neskôr sama viedla časť vzdelávania a dnes sa venuje ďalším ženám, ktoré učia okrem svojich detí aj iné z komunity.

Aj takto vedieme rodičov k tomu, aby prevzali zodpovednosť za vzdelávanie svojich detí. Veľmi nás teší, keď mladí rodičia povedia, že pre svoje deti chcú lepší život a vzdelanie.

Štefan: Všetky deti, ktoré minulý rok skončili deviaty ročník, pokračujú v štúdiu na stredných školách. Dvanásť mladých ľudí skončilo vysokú školu. To najkrajšie však je, keď nám stredoškoláci a vysokoškoláci pomáhajú ako dobrovoľníci.

Tejto práci sa venujete už takmer 30 rokov, vyžaduje veľké nasadenie a vytrvalosť. Čo vás na nej najviac teší? V akom momente si dokážete povedať, že to má naozaj zmysel?

Jolana: So Štefanom veríme, že naša práca je naše poslanie. Každá malá pozitívna zmena nám prináša veľkú radosť. Neustále meniaca sa spoločnosť nám vždy prináša nové výzvy, vďaka ktorým máme možnosť pracovať veľmi kreatívne. Keď sa vaša práca stane životným štýlom, je náročné oddeliť ju od bežného života. Preto je dobré, že sme v tom dvaja.

Jolana a Štefan Nátherovci

S rómskou komunitou začali pracovať ešte v roku 1994 a o štyri roky založili občianske združenie Nádej deťom. Organizácia vznikla ako reakcia na problémy v spoločnosti, keď po Nežnej revolúcii bolo veľa rodín deložovaných do náhradných bytov a po strate zamestnania prestali alebo si nemohli dovoliť platiť nájomné, čo ovplyvnilo aj ich vzťahy a životy ich detí. Aj preto sa manželia rozhodli pomáhať pri ich integrácii do spoločnosti. Za svoju dlhoročnú prácu získali ocenenie Biela vrana

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Fyzioterapeut Mateja Tótha radí rodičom: Všímajte si, ako vaše dieťa sedí, aj ako sa hrá

„Ak sa dieťa venuje rôznym pohybovým aktivitám, v centrálnej nervovej sústave si vytvára programy, z ktorých neskôr môže ťažiť práve v špecializovanej príprave,“ hovorí Denis Freudenfeld.

Denis Freudenfeld pôsobil ako dvorný fyzioterapeut biatlonistky Naste Kuzminovej a dlhodobo spolupracuje s atlétom Matejom Tóthom, ktorého sprevádzal na nejednej olympiáde. Porozprávali sme sa s ním o dôležitosti pohybu pre dnešné deti aj o zdravotných problémoch, ktoré ich trápia.

V rozhovore sa ďalej dozviete:

  • ako pandémia ovplyvnila pohyb detí,
  • na ktoré signály tela by rodičia mali u detí dávať pozor,
  • kedy treba vyhľadať fyzioterapeuta,
  • prečo treba venovať pozornosť správnemu dýchaniu.

Ako rozhýbať deti doma? Zacvičte si spolu s nimi podľa videí O2 Športovej akadémie Mateja Tótha

Ste fyzioterapeutom najúspešnejších slovenských športovcov. V čom presne spočíva vaša práca?

Pracujem vo Vojenskom športovom centre DUKLA v Banskej Bystrici ako fyzioterapeut, ktorý sa stará o talentovaných športovcov. V centre zabezpečujeme prípravu štátnej športovej reprezentácie Slovenska na rôznych súťažiach a olympiádach.

Mojou úlohou ako fyzioterapeuta je diagnostika, liečba a prevencia rôznych pohybových problémov. To znamená, že občas pomasírujem alebo ponaprávam a ak za mnou príde športovec s nejakým problémom, diagnostikou sa snažím zistiť, z ktorej časti tela pochádza. Často sa totiž stáva, že problém je prenesený. To znamená, že niekoho bolí koleno, no v skutočnosti bolesť spočíva v zlom postavení chodidla, v posunutej panve alebo jej príčinou môžu byť aj kríže.

Niekedy je to taká detektívka, pri ktorej vyšetrujem konkrétneho športovca, a po následnej diagnostike sa cvičeniami snažíme uvoľniť alebo posilniť určité svalové partie na tele, ktoré jeho problém vyvolávajú.

Vychádzate pri svojej práci z konkrétnej metodiky?

Pracujem najmä s dynamickou neuromuskulárnou stabilizáciou. Je to metodika založená na dýchacích cvičeniach, pri ktorých sa svaly uvoľňujú. Dokonca aj bez toho, aby ich bolo nutné stláčať či klasicky masírovať. Pri práci so športovcami sa venujeme riadeniu ich pohybu. To znamená, že sa učíme novému pohybu alebo ho naprávame a dávame mu iný rozsah.

S Matejom spolu cvičíme, a keď treba, poskytujem mu regeneračné procedúry. Často pozeráme jeho videá z tréningu a na základe nich sa snažíme zdokonaliť jeho techniku, aby bol jeho pohyb ekonomickejší a rýchlejší a aby svoje telo čo najmenej preťažoval.

Mnohým rodičom by som odporučil, aby po skončení pandémie so svojimi deťmi navštívili pediatra. Dieťa sa nemusí sťažovať na bolesť, ale je možné, že diagnostikou sa odhalí, že niečo naozaj nie je v poriadku.

Fyzioterapia upozorňuje na dôležitosť správneho pohybu. Ako veľmi je dôležitý pohyb pre deti a ako ho ovplyvnila pandémia?

Každé dieťa sa potrebuje hýbať – pohyb je pre jeho vývoj nesmierne dôležitý. Keď sú deti v škole, hýbu sa často. Po skončení hodiny vstanú, vyjdú na chodbu, naháňajú sa, majú hodinu telesnej výchovy, jednoducho stále niečo robia.

Je dôležité uvedomiť si, že kostra dieťaťa potrebuje pre svoj zdravý vývoj určité antigravitačné zaťaženie – nielen chrbtice, ale aj končatín. Tak ako sa vyvíja kostra, menia sa aj uhly v kĺboch. Bedrové i ramenné kĺby sa u malých detí vždy prispôsobujú záťaži, u väčších detí kosti zosilňujú.

Keď dieťa stojí alebo sa pohybuje, má zaťažené dolné končatiny i kardiovaskulárny aparát. Pri dištančnej výučbe sa to nedeje, pretože deti presedia celé hodiny doma pri počítači a mobile a nemajú zabezpečený dostatočný pohyb. Ten veľmi ovplyvňuje aj psychika, ktorá sa premieta do tela a pohybového aparátu detí.

Dôležitá je aj socializácia detí a správna dávka súťaživosti. Svoje tu zohráva už len to, že človek rozpráva a gestikuluje, používa reč tela. Zdravý vývoj dieťaťa značne ovplyvňuje aj obezita, ktorá neraz obmedzuje jeho pohyb, pričom dôsledky sa prejavia až o rok alebo o dva.

Čo by si mali všímať rodičia na svojich deťoch? 

Najdôležitejšie je všímať si guľatý chrbátik, kolienka a chodidlá. V prvom rade by mali sledovať, ako ich dieťa sedí. Či má guľatý, alebo vystretý chrbát, či nemá predsunutú hlavu, alebo či jeho krčná chrbtica nie je veľmi zaklonená.

Keď sa dieťa hrá a čupne si, je dôležité všímať si, či mu idú kolienka k sebe, alebo či nemá vytočené chodidlá do strany.

Kedy je čas vyhľadať fyzioterapeuta?

Ak napríklad rodič upozorní dieťa na zlé držanie tela a aj napriek tomu ho nedokáže korigovať, je to jasný signál, že niečo nie je v poriadku. Ak mu odstávajú rebrá, má preliačený hrudník alebo sa mu prepadáva klenba chodidiel, prípadne má nohy do X (kolená vbočené dovnútra k sebe), je čas vyhľadať odborníka.

Mnohým rodičom by som odporučil, aby po skončení pandémie so svojimi deťmi navštívili pediatra. Dieťa sa nemusí sťažovať na bolesť, ale je možné, že diagnostikou sa odhalí, že niečo naozaj nie je v poriadku. Vtedy mu dokáže pomôcť práve fyzioterapeut, ktorý mu nastaví potrebné cvičenia.

Dieťaťu nestačí kúpiť kolobežku a povedať si, že to stačí. Potrebuje aj hrať sa s loptou, šplhať po strome, bicyklovať sa a robiť rôzne iné aktivity. Pohyb by mal preň byť predovšetkým zábavou.

Veľa hovoríte aj o správnom dýchaní a potrebe bránicového dýchania, ku ktorému vediete aj športovcov. V čom je takéto dýchanie prínosné?

Rodič si niekedy môže myslieť, ako veľmi je jeho dieťa ohybné a flexibilné a ako dobre trénuje, pričom nevidí, že jeden pohyb nahrádza druhým alebo k nemu pridružuje ďalšie pohyby. Dýchanie u detí sa dnes mení, preto je nesmierne dôležité venovať mu pozornosť.

U nás pracujeme s vývojovou kineziológiou, ktorú cvičíme aj spolu s Matejom. Ide o jednoduché cviky, pri ktorých sa napodobňujú vývojové fázy dieťaťa a ktorých základom má byť bránicové dýchanie, treba teda správne dýchať do brucha. Bránica totiž nemá len dychovú, ale aj stabilizačnú posturálnu funkciu. Stabilizuje telo, čím pomáha, aby bol pohyb človeka jednoduchší a efektívnejší.

Dýchanie do brucha zabezpečuje pevnosť celej pohybovej sústavy. Pohyb je tak oveľa menej závislý od svalov a energeticky menej náročný.

Koľko času by mali deti tráviť pohybom?

Je to veľmi individuálne a závisí to od mnohých faktorov. Určite by však športové aktivity nemali rodičia deťom nanucovať. Treba brať do úvahy, či ide o malé dieťa, alebo tínedžera. Malé deti by mali mať zabezpečenú rôznorodosť pohybu, nemali by sme ich však dlhodobo zaťažovať. Staršie deti potrebujú viac trénovať.

Dôležitú úlohu v tom zohráva aj psychika, ktorú treba rešpektovať. Najlepšia je zlatá stredná cesta, ktorá sa u detí prejavuje príjemnou únavou, keď už nemajú chuť vymýšľať nič iné.

Čítajte aj: Príklad rodičov je pre deti dôležitý nielen v čase pandémie, hovorí detský tréner

Dieťa by malo robiť to, čo ho baví, rodič by sa preto nemal sústrediť iba na konkrétny šport. Potrebuje prirodzený pohyb. Nestačí mu kúpiť kolobežku a povedať si, že to stačí. Dieťa potrebuje aj hrať sa s loptou, šplhať po strome, bicyklovať sa a robiť rôzne iné aktivity. Pohyb by mal preň byť predovšetkým zábavou.

Ak dieťa robí nejaký šport v mladom veku, malo by ho robiť pre radosť, určite neodporúčam ťažké tréningy. Dieťa by si v prvom rade malo šport užívať. Nemalo by preň byť povinnosťou tvrdo sa orientovať na výkon.

Veľkou témou je špecializácia detí na konkrétny šport, s ktorou sa často začína veľmi skoro. Kedy by s ňou dieťa malo začať?

Závisí od druhu športu, ktorému sa dieťa venuje. Odporúčam s ním však začať až na druhom stupni základnej školy. Ak dieťa robí nejaký šport v mladom veku, malo by ho robiť pre radosť, určite neodporúčam ťažké tréningy. Dieťa by si v prvom rade malo šport užívať. Nemalo by preň byť povinnosťou tvrdo sa orientovať na výkon.

Ak je dieťa malé, je dobré, aby malo zabezpečenú rôznorodosť pohybu. Môže sa naučiť niečo z gymnastiky a z koordinačných cvičení pri rôznych druhoch športu, môže si precvičovať vytrvalosť i rýchlosť.

Dieťa je ako špongia − od útleho veku nasáva informácie. Ak sa venuje rôznym pohybovým aktivitám, v centrálnej nervovej sústave si vytvára programy, z ktorých neskôr môže ťažiť práve v špecializovanej príprave.

Deti sa veľa učia pozorovaním alebo napodobňovaním, keď im niekto niečo vysvetľuje. Počúvajú, vidia, vnímajú, premietajú si to do tela a daný pohyb napodobňujú a kreujú. Voláme to motorické učenie, ktoré pomáha aj pri rozvoji koordinácie a iných pohybových kvalít. Čím viac sa teda dieťa učí, tým viac to zužitkuje v budúcnosti.

Na pohyb detí je zameraná aj O2 Športová akadémia Mateja Tótha, ktorá v čase zatvorených škôl a prerušených krúžkov začala zverejňovať videá na cvičenie doma. V čom vidíte ich hlavný prínos?

Akadémia je zameraná predovšetkým na deti na prvom stupni základných škôl, kde sa venujeme všeobecnému pohybovému rozvoju dieťaťa. Deti prostredníctvom hravých online videí Telesnej na doma môžu získať správny športový základ, ale aj pozitívny vzťah k pohybu.

Je to skvelá pomôcka pre rodičov i pre deti, ktoré počas pandémie nemohli chodiť do školy, a tak boli odrezané od pohybových aktivít, na ktoré boli zvyknuté. Cvičiť tak môžu v domácom prostredí. Tu je dôležité podotknúť, že nestačí iba cvičiť, treba aj vedieť, ako správne cvičiť, ako pri cvičení funguje telo, a to všetko Akadémia deti učí.

Denis Freudenfeld

Je jedným z najuznávanejších slovenských fyzioterapeutov. Fyzioterapii sa venuje od roku 2000, od roku 2005 pôsobí vo Vojenskom športovom centre DUKLA v Banskej Bystrici. Na konte má veľa úspechov so špičkovými slovenskými športovcami. Pri svojej práci kladie dôraz na dynamickú neuromuskulárnu stabilizáciu, ktorej priekopníkom bol český fyzioterapeut Pavel Kolář. Pochádza zo Žiliny, momentálne žije v Banskej Bystrici, má dve deti.


Nezaťažia ani rozpočet, ani vaše ruky. Vybrali sme 4 ľahučké smartfóny, ktoré prekvapujú dizajnom aj vybavením

Čítaj viac

Čo všetko bolo v našej komunikačnej výbave vďaka technológiám a internetu? Pripravili sme nostalgickú jazykovú exkurziu

Čítaj viac

Zlepšite sa v cudzom jazyku cestou do práce. Vybrali sme 8 aplikácií, ktoré vás rozhovoria aj posilnia slovnú zásobu

Čítaj viac