Soňa Holúbková: Nemusíme bojovať, kto je najlepší, nemáme rovnakú východiskovú pozíciu

Psychologička Soňa Holúbková získala ocenenie Biela vrana. Tridsať rokov pracuje s ľuďmi so zdravotným znevýhodnením, dáva im šancu na dôstojný život a nás učí prijímať inakosť.

Volajú ju aj Legenda zo Žiliny. Z očí jej ide pokoj a dobro, napriek tomu nepozná prekážky. Psychologička Soňa Holúbková odovzdala život svojej práci, založila Agentúru podporných služieb a inkluzívne komunitné centrum Nadácia Krajina harmónie. Za svoju celoživotnú prácu získala ocenenie Biela vrana, ktorého partnerom je aj Férová Nadácia O2. To však neberie ako svoju odmenu, ale ocenenie tých, ktorí sú okolo nej. Za tie roky je to už desaťtisíc dobrovoľníkov.

V rozhovore so Soňou Holúbkovou sa ďalej dočítate: 

  • prečo sa rozhodla pracovať s ľuďmi so zdravotným znevýhodnením,
  • čo ju o inklúzii naučilo tridsať rokov praxe, 
  • ako môže každý z nás prekonávať predsudky, 
  • prečo by sme sa mali ľudí so zdravotným znevýhodnením pýtať, čo potrebujú.

Psychológ radí, prečo je lepšie dieťa zapojiť do varenia ako pustiť mu video

Ako čerstvej trojmame vám ponúkli prácu s ľuďmi so zdravotným znevýhodnením. Vy ste sa vraj najskôr ponuky zľakli, no nakoniec vás niečo presvedčilo. Čo to bolo? 

Po desiatich rokoch na materskej som sa vracala do manželskej poradne, čo bola moja práca snov. Národný okresný výbor v tom čase otváral nový pobyt pre zdravotne znevýhodnených ľudí a oslovili ma, aby som im pomohla. Nemala som v tomto smere žiadne skúsenosti, tešila som sa na svoju prácu. „Nemusíte nám odpovedať hneď, len sa choďte pozrieť, ako služby v zariadení pre deti vyzerajú,“ povedali mi. 

Videla som deti priviazané k radiátorom či v klietkach, veľa postihnutých detí zamknutých spolu v miestnosti. S tým som sa ako matka nevedela vyrovnať. Predtým by som ponuku pokojne odmietla. Netušila som, ako to budem robiť, ale po tom zážitku som odmietnuť nemohla.

Podobné zariadenia máme na Slovensku stále? 

V minulosti po narodení postihnutého dieťaťa mohli rodičom odporučiť zveriť ho do pobytového zariadenia pre deti a mládež. Vtedy sme mali silnú štátnu predstavu, že rodičia pre deti s postihnutím nie sú dosť dobrí. Už je to, našťastie, minulosť. Každé dieťa si zaslúži rodinu, keď nie svoju, aspoň náhradnú. Je to síce malý posun, no stále máme čo robiť v súvislosti so začlenením ľudí so zdravotným postihnutím do spoločnosti. 

Narodenie dieťaťa so zdravotným postihnutím je pre rodičov náročné psychicky aj fyzicky. Existuje miesto, ktoré môžem vyhľadať, ak potrebujem pomoc? 

Podarilo sa to až v roku 2013, ale máme sieť včasnej intervencie zameranú na pomoc a podporu rodinám. Naša organizácia veľmi kričala, že na Slovensku chýba podobná služba. Lekári síce spolupracovali, ale nenahradili komplexnú pomoc rodine. Táto služba pomáha rodičom vyrovnať sa so situáciou, dozvedia sa o technikách a podpore či kompenzačných pomôckach. 

Aj dnes používame na človeka zameraný prístup. On nám hovorí, aký by chcel mať život a nie naopak.

Pre rodičov mám odkaz, ktorý ma naučila jedna mama: Keď sa ľudia stanú rodičmi dieťaťa so zdravotným postihnutím, najdôležitejšie je to, že sa stanú rodičmi. Zamerajte sa predovšetkým na dieťa, nie na jeho postihnutie. A prijmite ho.

Po prijatí ponuky od výboru na vás čakalo mnoho výziev. Ako vyzeral váš štart? 

Výhodou bolo, že spočiatku som pripravovala dom na denný pobyt. Za ten rok stavebného dozoru som navštívila všetky rodiny, ktoré mali záujem dieťa umiestniť. Počas otváračky sme sa už poznali.

Od rodičov som vedela, čo ich deti dokážu, ako spolu komunikujú, akú majú predstavu a čo by chceli. Po čase som zistila, že to bolo to najlepšie, čo som mohla spraviť. Aj dnes používame na človeka zameraný prístup. On nám hovorí, aký by chcel mať život, nie naopak. 

Všetci máme nejaké predsudky. Niekde ste spomenuli, že vnímanie inakosti a následná zmena postoja sa spája s tromi piliermi komunikáciou, skúsenosťou a emočnou zložkou. Ako však docieliť ich kombináciu v spoločnosti, aby nevyhral strach?

Uvediem niekoľko príkladov. S deťmi nás pozvali na narodeninovú oslavu. Mamy oslávenkyne sa pýtali, či jej môžu dať zmrzlinu. Vysvetlila im, že jej dcérka má zavedenú sondu, takže zmrzlina neprejde cez dutinu, kde sú chuťové poháriky, a bola by jej len zima v žalúdku. Deti pochopili, že to nemá zmysel. Ale mali priestor na otázky.

Aj medzi zdravotne postihnutými ľuďmi sú takí, ktorí sú so svojou odlišnosťou vyrovnaní, iným sa nedarí a majú v sebe krivdu. Ako my všetci.

Raz sa nás pani pýtala, či sa jej dcére môže narodiť postihnuté dieťa, keď sa pozerá na deti s postihnutím. Vyzerá to ako čudná otázka, ale bola primeraná, pretože tá pani mala veľký strach. Nikto nemá zaručené, aké dieťa sa nám narodí, ale určite to nie je z pohľadu na choré deti. Môže to byť genetika, poškodený metabolizmus počas tehotenstva či pri pôrode. Je dôležité dostať sa k informáciám, o ktorých netuší, a nesúdiť.

Ideálne je vždy niečo urobiť. Napríklad na podobnú oslavu priniesť postihnutému človeku darček, ponúknuť jedlo, zatancovať si. To sú veci, z ktorých bez skúsenosti máme obavy, ale sú sprevádzané emóciou. Ak je príjemná, uľavilo sa mi a nebolo to také hrozné, ako som si myslel/a, tak v spolupráci s predošlými piliermi má tendenciu predsudok prerásť. Nesúdim nepoznané, ale podľa toho, čo som zažil. A spravím si vlastný náhľad.

Čo ste sa za 30 rokov práce s ľuďmi s postihnutím naučili vy?

Že sú to ľudia ako my. V niečom sa odlišujú, dokonca ani medzi sebou nie sú rovnakí. Každý z nich je jedinečný a nielen diagnózou. Každý z nich niečo prináša, má silné aj slabé stránky. Sú medzi nimi takí, ktorí sú so svojou odlišnosťou vyrovnaní, iným sa nedarí a majú v sebe krivdu. Ako my všetci. 

Prečo ste založili Agentúru podporných služieb?

Založili sme ju v roku 2003 v Žiline a snažíme sa, aby podpora išla za ľuďmi tam, kde sú. Deti, s ktorými som začínala, nám vyrástli a je úplne prirodzené, že sa chcú osamostatniť. Bolo však veľmi ťažké získať vlastné bývanie. Zrekonštruovali sme preto budovu, máme v nej dva samostatné byty, v ktorých začali žiť ľudia s mentálnym postihnutím.

Čítajte aj: Valentína Sedileková: Komentovanie tela niekoho iného je najľahší spôsob, ako mu ublížiť

Ani ich rodiny si na začiatku nevedeli predstaviť ich osamostatnenie, ale neuveriteľne dobre to zvládajú. Časom niektorí získali vlastné byty, takže máme aktuálne 6 bytov, kde poskytujeme podporu. U nás je 5 ľudí, ktorým sa ešte nepodarilo úplne osamostatniť. 

Nie je to technickými podmienkami či bohatosťou krajiny, ale otvorenosťou mysle.

Všetci sa báli, že keď im dáme kľúče, stratia ich či niekomu dajú. Oni však chránia svoj priestor a veci, kľúč je pre nich znakom slobody. Pre nich je to také dôležité, že sa nám ešte nestalo, že by niekto kľúč zneužil. Považujú to za vzťah dôvery. 

Ľuďom s postihnutím poskytujete zázemie. Čo ďalšie od vás môžu očakávať? Viem, že sa snažíte viesť ich k samostatnosti.  

Je to individuálne, pretože ak niekto zvláda svoje financie, nemusíme mu s nimi pomáhať. Ale ak si nevie naplánovať nákup, pomôžeme mu nakúpiť a navariť. U iného je to viac o vzťahoch, snažíme sa mu nastaviť sociálne správanie. Aby neokrikoval okoloidúcich na ulici alebo nechcel šoférovať trolejbus. 

Pomáhame so starostlivosťou o domácnosť. Aby si vedeli nakúpiť, navariť, postarať sa o seba, upratať, oprať si. To, čo bežne robíme všetci. Pracovné uplatnenie. Je to veľmi ťažké, ale máme aj dlhoročne pracujúcich ľudí. 

Voľný čas. Chceme, aby nesedeli len doma a rozvíjali si záľuby a sociálny život. Aby neboli osamelí. To je, myslím si, najťažšie. Máme zmiešanú skupinu, kde sa môžu stretávať a diskutovať, aké je ťažké nájsť si napríklad životného partnera, a to nielen pre postihnutého človeka. 

Vy nepoznáte prekážky. 

Závisí to vždy od človeka. Spomínam si na ženu, ktorej jediný ovládateľný sval bol krčný, ale mala usporiadanú domácnosť. Pýtala som sa jej, ako bude tráviť piatkový večer, a ona sa chystala na diskotéku. (smiech) Presvedčila ma, že keď chceme, bariéry neexistujú. 

Myšlienkou malých komunitných zariadení a fungovania v nich ste sa inšpirovali v Dánsku a USA, kde fungujú bežne. U nás sú stále skôr raritou. Prečo?

Nie je to technickými podmienkami či bohatosťou krajiny, ale otvorenosťou mysle. Systém sociálnych služieb v zariadeniach či ústavoch sme mali dávno nastavený a zostal nám v hlavách ako vrchol služby.

Jedna mama neverila, že sa jej syn naučí ovládať práčku. Kým prišla prvýkrát, už mal vyprané.

Fungovanie týchto zariadení mi však ako matke udrelo do očí a presvedčilo ma, že to musíme zmeniť. Stala som sa buričom. Doba ponúka nové možnosti, niektorí ich využijú a iní, žiaľ, zostanú v stereotypoch a spokojnosti s tým, čo máme. Nehovorím, že je to zlé. Ale pre koho je to dobré?

Vždy je to o hľadaní najlepšieho možného riešenia. Čím je myšlienka tvorivejšia a zaujímavejšia, tým viac baví. Nejdeme v stereotype. Aj rodičia či ľudia s postihnutím prišli s dobrými nápadmi, ako to robiť inak.

Aké sú stretnutia s rodičmi? Majú vlastnú predstavu a nároky na dieťa, kým vy máte ten správny nadhľad. 

Báť sa je prirodzené. Ak nastavujeme službu za prítomnosti rodičov, pýtame sa ich, čo by ich upokojilo a presvedčilo. Nebojujeme s nimi, snažíme sa ich zapojiť, aby to bolo v súlade s ich predstavou. Ak umiestnime dieťa k nám, blízki ho môžu navštevovať. 

Jedna mama neverila, že sa jej syn naučí ovládať práčku. Chcela mu pravidelne chodiť prať. Kým prišla prvýkrát, už mal vyprané. Dnes už jeho mama nežije, on sa úplne osamostatnil a ona odišla v pokoji, lebo starostlivosť oňho zverila nám.

Čo potrebujete na to, aby ste zvládali svoju prácu? Mám pocit, že okrem iných zručností vám nesmie chýbať dávka humoru a nadsadenia, aby ste sa priblížili ku klientom.

Nazvala by som to otvorenosť. Mám rada vtip, dokonca pri prijímaní nového člena je zmysel pre humor jednou z podmienok. Ak je niekto príliš vážny, situáciu robí ťažšou. S vtipom, tvorivosťou a hľadaním nie úplne bežných riešení je to oveľa zaujímavejšie. „Streštenosť“ je pozitívny prvok začlenenia odlišnosti.

Deti, ktoré sú odlišné, vytvárajú v triede priestor na rozhovor o rozdieloch medzi nami.

Čo pre vás inklúzia znamená dnes? 

Myslím si, že spoločnosť dozrieva k tomu, že dokážeme odlišnosť prijať ako svoju súčasť. Mne sa zdá, že nás to všetkých obohacuje. Deti, ktoré sú odlišné, vytvárajú v triede priestor na rozhovor o rozdieloch medzi nami. Nemusíme bojovať len o to, kto je najlepší, pretože nemáme rovnakú východiskovú pozíciu. 

Je dôležité aj v práci využiť dary znevýhodnených ľudí. Možno nedokážu byť produktívni, ale niektoré úkony zvládajú perfektne. Buďme tvoriví v hľadaní správneho miesta pre nich. Rovnako v mestách by sa malo uvažovať, že nepotrebujeme špeciálne školy, bytovky či zariadenia, ale dostatočné zdroje na to, aby podpora, ktorú znevýhodnení ľudia potrebujú, mohla prísť za nimi. 

Zdá sa, že ste nonstop k dispozícii, a keď nepomáhate, rozmýšľate nad presadením zákonov, aby sa znevýhodneným ľuďom ľahšie žilo. 

Mojím rituálom je chodiť peši. Pred odchodom domov odkladám tunajšie veci, vydržia do rána. A ráno, naopak, odkladám veci z domu. (smiech) V momentoch pomoci som na 100 % prítomná, ale viem aj úplne vypnúť. V noci nemám pri sebe mobil.

Sú aj situácie, keď na niekoľko týždňov vypadnem do sveta. Vypnem zo systému, v ktorom žijem, fungujem v systéme danej krajiny. Vidím ľudí, ktorí žijú v oveľa náročnejších podmienkach a napriek tomu sú spokojnejší. Vraciam sa potom plná vďačnosti. 

Ďalšia finta je dobrovoľníčenie. Som chvíľu v inom tíme, zameriam pozornosť inam a ostatné veci sa vyčistia. Musela som sa to naučiť. Keď to nerobím, batoh starostí sa mi na chrbte zväčšuje a ľudia mi idú na nervy, nevidím tvorivé riešenia, hnevám sa na úradníkov. To nemá zmysel.

Je dôležité aj v práci využiť dary znevýhodnených ľudí. Možno nedokážu byť produktívni, ale niektoré úkony dokážu perfektne.

Vaša práca je skôr misiou a za tie roky ste do nej vložili veľa času. Ako to vníma rodina?

Deti mi nikdy nič nevyčítali, manžel áno. (smiech) Robila som si supervíziu, či ich naozaj neokrádam. Dostala som odpoveď, že je jedno, komu venujem pozornosť. Keď ja ju dám iným deťom, niekto iný ju dá mojim. 

Vďaka tomu, že som bola zapojená do hnutia, deti mali možnosť zapojiť sa aj do inej oblasti. Nemyslím tým, že prijali zdravotné postihnutie ako súčasť, ale samy sa angažovali, pracovali na projektoch, cestovali so mnou. Máme veľmi dobré vzťahy, prijali ma s tým, čo robím. Asi im nič iné nezostávalo. (smiech)

Ste šťastná?

Áno. Myslím si, že to nie je len tým, čo robíte, ale že si viete užiť aj malé momenty. Dnes ráno cestou do práce ma potešilo, aký mám dlhý tieň. Sme zodpovední za svoju vlastnú spokojnosť, za to, či žijeme v súlade sami so sebou. Som nesmierne vďačná za pocit, že sa mi to darí. Cez ocenenie Biela vrana vnímam, že to vidia aj iní. Keď to robíme v harmónii sami so sebou, pravdepodobne to ovplyvňuje aj ostatných. To je dobre. Môžem spokojnosť a šťastie preniesť aj na iných. 

Nedávno mi volal známy, že podľa môjho vzoru ide robiť to, čo chce, lebo to síce nevidieť hneď, ale oplatí sa do toho investovať. Ak som neurobila v živote iné, len podporila jedného človeka v tom, čo ho baví, a nedal sa zlákať úspechom, mocou alebo peniazmi, som spokojná.

Vďačná som aj za našich dobrovoľníkov, ktorí sa za veľmi krátky čas zbavili obáv a strachu. Postihnutých ľudí začali vnímať ako rovnocenných partnerov a vytvárajú im priestor, aby sa mohli spolupodieľať na aktívnom živote.

Neverím, že štát dokáže vyriešiť problémy všetkých ľudí, ale že keď si my ľudia na mieste, kde žijeme, dáme priestor a zhovárame sa, ako by to mohlo byť lepšie, dokážeme vyriešiť všetko.

Soňa Holúbková

Psychologička, ktorá sa už tridsať rokov venuje ľuďom s postihnutím. Založila Agentúru podporných služieb, kde dáva ľuďom s mentálnym postihnutím príležitosť osamostatniť sa, a inkluzívne komunitné centrum Nadácia Krajina harmónie s podtitulom Miesto pre všetkých. Svojím prístupom je príkladom pre tisíce dobrovoľníkov. Aj preto si vyslúžila prezývku Legenda zo Žiliny. Za svoju celoživotnú prácu získala ocenenie Biela vrana.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Koordinátorka Novinárskej ceny: Poctivý autor sa pod článok vždy podpíše, konšpirátor nie

Novinári budú vždy obľúbeným cieľom konšpirácií, hovorí Miroslava Širotníková, ktorá pracovala aj pre New York Times.

Na Slovensku rastie vplyv konšpiračných médií a viac ako polovica ľudí si myslí, že novinárov riadi niekto v pozadí. Ako lepšie pochopiť prácu novinárov a začať im veriť? Porozprávali sme sa s Miroslavou Širotníkovou, ktorá ako novinárka na voľnej nohe pracovala pre svetové médiá a dnes koordinuje aktivity Novinárskej cenyFondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktorý dlhodobo podporuje aj spoločnosť O2.

V rozhovore sa ďalej dočítate:

  • s akými predsudkami sa novinári stretávajú najčastejšie,
  • ako prácu novinárov u nás ovplyvnila vražda Jána Kuciaka,
  • prečo je mediálna výchova dôležitá,
  • aké trendy možno vnímať v súčasnej žurnalistike.

Čítajte aj: Korupčné kauzy pomáhajú odhaliť všetci, ktorí si predplácajú médiá, hovorí publicista a aktivista Goda

Stretávaš sa s predsudkami, keď ľuďom povieš, že si novinárka?

Väčšinou si vypočujem, že si nevedia predstaviť, ako moja práca vyzerá. Často si myslia, že novinári a novinárky pracujú doma z Bratislavy, od počítača a nevedia nič o vonkajšom svete.

Stretávam sa aj s množstvom reakcií, ktoré poznáme zo sociálnych sietí, podľa ktorých sú novinári platení „tajnými silami“, že sú zahraničnými agentmi, že im niekto diktuje, čo majú písať, že sa do ničoho nerozumejú a zverejnia čokoľvek, čo im niekto pošle.

Práca novinárov je neustále na očiach. Prečo im však veľká časť verejnosti nedôveruje? 

Myslím si, že najmä preto, lebo píšu o veciach, ktoré sa nie všetkým páčia. Pozerajú sa mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Novinári a novinárky sú okrem toho obľúbeným cieľom konšpirácií. Treba si však uvedomiť, že robia svoju prácu nezávisle od toho, kto si čo myslí. Opierajú sa o fakty a vedu a hľadajú pravdu, nech je kdekoľvek, nedajú sa zahnať do kúta ani sa zastrašiť.

Pracovala si ako novinárka na voľnej nohe, ako vznikali tvoje články? 

Keďže som ako freelancer nemala zázemie stálej redakcie, pracovala som z domu, podobne ako teraz veľa ľudí počas pandémie. Za každou témou som však vždy vycestovala „do terénu“ a za odborníkmi, ktorí k nej mali čo povedať, či už som písala o extrémizme, alebo o ekonomike.

Novinári sa pozerajú mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Keď som pripravovala článok o segregácii rómskych detí v školách, išla som sa pozrieť do škôl v rómskych osadách na východe Slovenska, keď som písala o krajnej pravici, vyhľadala som si ich predvolebný míting a vycestovala za nimi, prípadne išla hľadať ich podporovateľov v obciach, kde majú tradične najväčšiu podporu.

Niektoré dni som strávila rešeršom štúdií a materiálov pri počítači, iné pri rozhovoroch s expertmi z univerzít, potom som zas 3-4 dni cestovala za príbehom do regiónov a rozprávala sa s bežnými ľuďmi na ulici, s miestnymi politikmi či s aktivistami.

Mix tohto všetkého potom skončil v konečnom článku. A či už som reportáž pripravovala sama, alebo s kolegom z amerických, britských alebo holandských novín, vždy sme na nej pracovali priamo na mieste, nie na diaľku.

Spomínaš si na nejaký článok, ktorým si ovplyvnila veľa ľudí?

Mala som asi len jeden, ktorý sa skutočne dostal do politického diskurzu, hoci úplnou náhodou. Pred rokmi sme s kolegom Rickom Lymanom pripravovali článok pre New York Times o Spišskom Hrhove. Páčil sa mi príbeh obce, ktorej sa úspešne podarilo integrovať rómsku komunitu, a chcela som ho dostať do sveta, aby bol inšpiráciou.

Tento text vyšiel aj na titulnej strane novín. Niekedy v tom čase mal bývalý prezident Andrej Kiska počas zasadania OSN v New York stretnutie s finančníkom Georgeom Sorosom. O návšteve písal Kiska na Facebooku a spomenul, že na titulke New York Times vyšiel článok o Slovensku a že sa o tom so Sorosom rozprávali, pretože ho zaujímajú vylúčené komunity. O niekoľko mesiacov na Slovensku prebehli protesty Za slušné Slovensko a v jednej z prvých reakcií predseda vtedy najsilnejšej politickej strany spomenul stretnutie v New Yorku a postavil na tom konšpiráciu, že zhromaždenia sú riadené zo zahraničia. Vtedy som sa veľmi smiala, že som to so svojím textom dotiahla ďaleko.

Samozrejme, na celej konšpirácii nebolo nič pravdivé, náš článok opisoval príbeh, ktorý bol už vtedy na Slovensku známy, takže nešlo o nič prevratné, a ocitol sa v tom náhodou. Prezidenta ani protesty, samozrejme, nikto zo zahraničia neriadil.

Po smrti Jána a Martiny sa práca novinárov ešte viac dostala do verejnej debaty. Zmenilo sa vnímanie verejnosti?

Bezprostredne po vražde asi áno a veľká časť spoločnosti pochopila, ako naša práca vyzerá a že novinári a novinárky môžu byť pre svoju prácu aj vo fyzickom ohrození.

Podpora verejnosti mne a kolegom dodávala energiu v časoch, keď sme sa možno aj báli alebo sme boli demotivovaní. Postupne sa však vraciame k pôvodnému stavu a nedôvere, ktorú cítiť najviac na sociálnych sieťach.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Novinári a novinárky sú prenasledovaní v mnohých krajinách. Tým, že pôsobíš medzinárodne, poznáš niekoho, kto sa ocitol pre svoju prácu v ohrození života?

Nedávno som sa dozvedela, že kolegyňa Emilie van Outeren z holandských novín NRC písala o protestoch proti bieloruskej vláde a po zásahu projektilom skončila v nemocnici. Bola na operácii a dlho sa zotavovala. Nedala sa však zastrašiť a už znova pracuje.

Zrejme si uvedomila, do akých nebezpečných situácií sa dostávajú bežní ľudia, keď sa niečo také vážne stalo jej, a je dôležité zastať sa ich. Z New York Times som zase poznala viacerých vojnových reportérov, ktorí boli v Iraku a v Afganistane a priniesli si odtiaľ hrozné skúsenosti. Tu na Slovensku je najhorší prípad Jána Kuciaka, svoje si zažili aj viacerí novinári a novinárky v 90. rokoch.

V súčasnosti sa obávame, ako na novinárov budú reagovať fanúšikovia extrémnej pravice, ktorých nenávistné výroky čítame na sociálnych sieťach. Dúfam však, že už žiadne násilie nezažijeme.

Ako tvoji kolegovia v zahraničí reagovali na správu o smrti slovenského novinára?  V ten deň sa mi ozývali kolegovia zo všetkých novín, z agentúr a televízií, s ktorými som kedy spolupracovala. Hneď ráno som písala editorom New York Times a vysvetlila im, čo sa stalo. Najprv nikto z nás nechcel veriť, že by smrť mohla súvisieť s jeho prácou.

Aj ja som si hovorila, že sme na Slovensku, v Európskej únii a hádam sa nikto nepokúsil o úkladnú vraždu. Ešte v ten deň však na udalosť reagoval policajný prezident, ktorý ju spojil s novinárčinou a odvtedy sme mali všetci jasno. Na prvé zhromaždenie Za slušné Slovensko prišiel aj môj kolega z Varšavy a snažil sa chodiť na všetky protesty so mnou. Bola to veľká vec aj vo svetovom meradle, žiaľ.

Na Slovensku v posledných rokoch rastie vplyv konšpiračných médií. Ako si to vysvetľuješ? 

Vplyv konšpiračných médií súvisí s vysokou mierou nedôvery v inštitúcie. Ľudia potom neveria pravde ani faktom, a to u nich podporuje pocit, že sa nedá veriť nikomu. Na tom stavajú dezinformačné kampane. Hovoria, že svet ovládajú tajné skupiny, že nikto nejde protestovať z vlastnej vôle, že médiá niekto ovláda z pozadia.

Slovensko má v regióne výnimočné postavenie, v nedávnom prieskume organizácie Globsec sa ukázalo, že až takmer 60 % spoločnosti sa prikláňa ku konšpiráciám. Myslím si, že ich rozšíreniu výrazne pomohlo nastavenie sociálnych sietí, u nás hlavne Facebook.

Prečítajte si: Ako rozpoznať hoax? Základom je overiť si, či už o tom nepísali inde

Ako sa v tom dá zorientovať? Ako odlíšiť kvalitné médiá a poctivých novinárov od konšpirátorov? V prvom rade treba hľadať zdroj informácií a zamyslieť sa, kto mi čo hovorí a prečo. Ak sa napríklad hovorí o koronavíruse, pozrime sa, či sa vyjadruje virológ, ktorý má za sebou odbornú skúsenosť, stavbár či zubár. Hoci je aj zubár lekár, neznamená to, že je odborník na vírusy.

Pri štandardných médiách si tiež vieme ľahko zistiť, kto v nich pracuje. Čím má médium známejšie meno, tým je väčšia istota, že ponúka overené informácie a dá sa na ne spoľahnúť.

Skúste si o novinách nájsť základné údaje, pozrieť si, kto ich vedie, kto ich sponzoruje, ako sú financované.

Používa médium priveľa anonymných zdrojov? Novinári nemajú problém podpísať sa pod svoje články, dezinformačná scéna však robí opak. Aj keď tradičné noviny nezverejnia meno zdroja, aspoň uvedú, že ho poznajú. Tradičné médiá sa skrátka snažia čo najmenej skrývať.

Veľa sa hovorí o financovaní médií. Mala si niekedy pochybnosť o článku kvôli vlastníkom novín, v ktorých vyšiel?

Keď som niekedy mala pochybnosti, stalo sa mi to pri médiách preukázateľne vlastnených finančnými skupinami. Na Slovensku je to veľký problém, ktorý ovplyvňuje kvalitu a slobodu médií. Na druhej strane, aspoň o vlastníkoch vieme, a môžeme si pri každom článku spraviť názor.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Oddelili sme tradičné médiá od konšpiračných. Kam zaradiť bulvár, ktorý tiež často pracuje s neoverenými informáciami? 

Bulvár vnímam ako samostatnú kategóriu, ktorá slúži skôr na pobavenie než na získanie serióznych informácií. Snaží sa šokovať, píše o celebritách a medzitým prináša aj správy o politike. Ak však chcete čítať o spoločnosti alebo o zahraničnej politike, odporúčam kvalitnejšie zdroje. Na druhej strane bulvár je stále o niečo lepší zdroj informácií než konšpiračné médiá.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Zastrešuješ aktivity Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky. Prečo takýto fond u nás potrebujeme?

Fond vznikol v roku 2018 ako reakcia na vraždu Jána a Martiny s cieľom poskytnúť novinárom a novinárkam podporu. Hoci má každá redakcia vlastný biznis model, nie vždy dokáže zaplatiť dlhodobejšiu investigatívnu prácu.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Ak chcú novinári robiť na zložitejších témach, ktoré si vyžadujú viac času, často si musia znížiť úväzok, prípadne to robia na úkor voľného času a nemajú prostriedky napríklad na cestovanie, hlbšie analýzy. Redakcie v tomto smere nie sú bohaté a v týchto situáciách môžu pomôcť naše granty.

Fond je zároveň podprogramom Novinárskej ceny, ktorou chceme vyslať signál, že u nás vzniká veľa kvalitnej žurnalistiky a že novinárom a novinárkam sa dá veriť.

Aktuálne prebieha hodnotenie súťažných príspevkov v rámci Novinárskej ceny, kde si tento rok aj v porote. Dajú sa z nich vyčítať nejaké trendy v súčasnej žurnalistike?  V Novinárskej cene síce pôsobím prvý rok, ale nejaké trendy som si všimla. Napríklad, že kvalitná žurnalistika nevymrela a na Slovensku je veľa dobrého, čo čítať, čo vidieť, čo počúvať.

Novinári a novinárky tiež využívajú nové prostriedky, ako informácie podať, rozvíjajú dátovú žurnalistiku, k článkom prikladajú videá, podcasty, zvukové stopy, mapy či grafy. V redakciách sa presadzujú čoraz mladší autori, rastie nám silná nová generácia. Ukazuje sa, že podcastová scéna je u nás veľmi bohatá, že ideme s dobou a inšpirujeme sa vo svete.


Tento článok vznikol pri príležitosti Svetového dňa slobody tlače, ktorý si pripomíname 3. mája. Spoločnosti O2 záleží na slobode slova, preto prostredníctvom Férovej Nadácie O2 dlhodobo podporuje aktivity Fondu investigatívnej žurnalistiky a jeho prínos pri otváraní dôležitých tém. 

Miroslava Širotníková

Je novinárka a koordinátorka Novinárskej ceny a jej podprogramu Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktoré patria k aktivitám Nadácie otvorenej spoločnosti. Pochádza z Trebišova, študovala žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Približne 10 rokov pôsobila na voľnej nohe a o Slovensku písala pre svetové médiá, ako sú New York Times, Balkan Insight, Channel 4 či Financial Times, spolupracovala aj so slovenskou tlačovou agentúrou SITA. 


Užívajte si pohodlné platenie hodinkami. K Samsung Galaxy Watch4 44mm dostanete druhé smart hodinky ako darček

Čítaj viac

Týchto 5 hier vám spríjemní daždivé večery, ale dajte si pozor, sú návykové

Čítaj viac

Ako platiť menej za internet? Spojte si služby na jednu faktúru a získajte zľavu až 100 %

Čítaj viac