Jana a Andrej Zemandl: Ak vytvoríte dieťaťu zážitky, bude menej siahať po smartfóne. Keď ich spojíte s pohybom, budujete v ňom zdravé návyky do dospelosti

Čoraz častejšie nám pre dobrý pocit stačí len hýbať palcom po displeji zhora-dole. Trpí tým nielen myseľ, ale aj telo.

Kým v minulosti sme museli vynaložiť fyzickú námahu, aby sme získali krátku odmenu, konzumný svet to zmenil – radosť a motivácia k pohybu je nahrádzaná „rýchlym dopamínom“ na pár klikov v smartfóne. Deti sa do tohto prostredia už narodia a nedostatočné množstvo pohybu ich ochudobňuje na fyzickej, mentálnej aj sociálnej úrovni. So psychológmi Jankou a Andrejom Zemandlovcami z Rodinnej psychológie, sme sa preto rozprávali, ako to v rodine nastaviť tak, aby malo dieťa aj dostatok pohybu, ale zároveň ste mu dopriali aj všetky vymoženosti, ktoré tento svet ponúka. 

Výchovná poradkyňa Martina Vagačová radí, ako nestratiť s dieťaťom puto, aj keď nám ho prerušujú technológie

V rozhovore s Jankou a Andrejom, skúsenými psychológmi v rodičovských témach sa dočítate aj: 

  • prečo je pohyb dôležitý pre rozvoj mozgu detí, 
  • aký vplyv na deti má jeho nedostatok, resp. náhrada vo forme rýchleho dopamínu na sociálnych sieťach,
  • ako je na tom súčasná generácia detí do 14. rokov s pohybom,  
  • ako podnecovať deti k pohybu prirodzene bez nútenia, 
  • ale aj praktické tipy pre rodičov, ako nastavovať zdravé hranice nielen v súvislosti s používaním smartfónov.


Kampaň 400 m, na ktorej spolupracujete, poukazuje na problém (nad)užívania smartfónov a s tým súvisiacu absenciu pohybu u detí. Je pohyb skutočne esenciou na rozvíjanie mozgu?

Jana: O psychomotorickom vývine sa hovorí u detí jednoslovne – je to spojená nádoba, čím menšie sú, tým viac.

Pohybové aktivity stimulujú nervový systém a priamo podmieňujú aj vývin psychických funkcií. Napríklad manipulácia s objektmi a zmena polohy v priestore umožňujú chápanie príčiny a dôsledku, vnímanie vlastného tela a polohy rozvíja nielen koordináciu, ale je aj základom na vnímanie svojich potrieb a starostlivosť o seba.

Fyzické činnosti stimulujú mozog a sú základom učenia sa nových vecí, dozrievania mozgových štruktúr a budovania kompetencie ako v telesnej, tak psychickej oblasti.

Andrej: Pohyb prináša pre deti výhody nielen na fyzickej či psychickej, ale aj na sociálnej úrovni. Fyzická aktivita v skupinách pomáha deťom rozvíjať sociálne zručnosti spolupráce aj komunikácie. Úspechy v pohybe môžu zlepšiť aj sebavedomie detí.

Pohyb je pre deti často prvý spôsob, ako sa samy, bez pomoci druhých či rodičov, stretávajú a vyrovnajú s ťažkými emóciami – napríklad bojím sa ísť na písomku či som smutný, lebo mamu uvidím až o týždeň. Fyzická aktivita to vie zjemniť, upokojiť deti.

Budovať si vzťah k pohybu ako zvyku je preto veľmi užitočné aj do dospelého veku. Vždy je totiž lepšie siahnuť po teniskách než po poháriku.

Čím lepšie poznám svoje telo, tým lepšie zvládam aj rôzne záťažové situácie?

J: Áno, má to obrovské psychologické výhody. Viacero psychoterapeutických smerov pracuje s klientmi aj cez telo, pretože je to snáď najrýchlejšia cesta, ako porozumieť aktuálnemu prežívaniu, a rovnako sa dá cez telo prežívanie upokojiť.

Ak som v záplave nejakej emócie – smútku, strachu, hnevu –, tak som vo fáze, ktorá mi znemožňuje vykonať ďalší krok efektívne, spracovať emóciu, prísť na to, čo potrebujem. Práca cez telo je preto často kľúčová, pretože nám pomôže identifikovať a spracovať emócie aj potreby.

A lepšie spoznávať svoje telo nám umožňuje práve pohyb.

Presne. Pohyb pomáha byť v priamom kontakte so svojím telom, spoznať ho a počúvať ho. Vedieť oddychovať, vnímať zdravotný stav či pocity – to je dobrý základ pre mentálne zdravie a aj vzťahy, telesné zdravie, prácu.

Podľa štúdie publikovanej v The Lancet Child & Adolescent Health len 19 % detí a mladých ľudí vo veku od 11 do 17 rokov dnes spĺňa odporúčané úrovne fyzickej aktivity. Môže to súvisieť aj s tým, že mladšie generácie vyrastajú s digitálnymi technológiami a pohyb nahrádzajú tieto technológie?

A: Môže to tak byť. Naše telo je stavané na praktické činnosti a sila motivácie k pohybu je obrovská. Kedysi, keď ste cítili hlad, museli ste vyšliapať na horu a uloviť zviera či zbierať plodiny. Za niekoľko hodín aktivity potom prišla krátka odmena.

Momentálne stále viac žijeme v dobe, keď je táto odmena nahrádzaná „rýchlym dopamínom“ – už nám stačí len hýbať palcom po displeji zhora dole.

Vieme, koľko pohybu denne potrebujú deti v závislosti od veku?

A: Psychomotorický vývin u malých detí doslova vyžaduje mať denne aspoň tri hodiny intenzívneho pohybu. Potrebujú neustále stimuly, takže je dobré naplánovať aktivity ako športové krúžky alebo prechádzky, aby mali dostatok pohybu aj počas dní, keď nemajú telesnú výchovu.

Dospievajúci už môžu mať pohyb rozložený inak – napríklad intenzívny šport jeden deň a ľahšie aktivity ďalší deň. Odporúčané minimum v týždennom priemere je 1 hodina intenzívneho pohybu denne. Pre menšie deti je však dôležité zabezpečiť dennú dávku pohybu, aby sa ich telo a mozog správne vyvíjali.

Je však dobré hľadať formu pohybu, ktorá dieťaťu vyhovuje. Nebáť sa skúšať rôzne možnosti, hľadať aj také aktívne trávenie spoločného voľného času, ktoré vyhovuje všetkým členom rodiny.

Nemôžeme od 8-ročného dieťaťa čakať, že si samo povie, že už stačilo, keď trávi čas na internete. Frontálny lalok, ktorý zodpovedá aj za sebaovládanie, sa totiž vyvíja približne do 25. roku života.

Mnohí rodičia sa stretávajú s tým, že deti sa naozaj hýbať nechcú, lebo nemajú k pohybu vzťah. Ako ich motivovať?

J: Deti sa často nudia, keď sa len tak „potulujú“, napríklad na prechádzke. Ak zakomponujete do víkendu výlet zaujímavé miesto, na ktorý sa tešia, stáva sa to pre ne atraktívnym. 

Dohodnite sa, kam pôjdete, aby to bavilo všetkých a mali z toho zážitok – či už je to bicyklovanie, turistika, alebo iný výlet. Zapojte ich do plánovania a prispôsobte sa aj ich predstavám. Môžete zadať podmienky – teda vy rozhodnete, že sa ide do prírody, oni vyberú kam.

Podporujte fyzickú aktivitu detí tým, že im ponúknete rôzne možnosti mimo školy a krúžkov. Vytvárajte priestory, kde sa môžu fyzicky stretnúť a interagovať. Ak napríklad dieťa jazdí na kolobežke a „namotá“ na to kamarátov, je pravdepodobné, že bude viac času tráviť v pohybe.

Je to podobné ako so zlepšením stravovania – ak chceme vydržať, musíme pripravovať zdravé jedlá chutne. A tak je kľúčové aj urobiť pohybový svet zaujímavejším – keď deti zažijú, že fyzický pohyb a zážitky v pohybe sú fajn, stane sa to prirodzene súčasťou ich života.

Vytváraním pozitívnych zážitkov s pohybom motivujete deti k zdravým návykom na celý život. No s mobilom v ruke sa väčšinou veci nedajú robiť plnohodnotne.

Z toho mi vychádza, že vždy treba začať od seba. Nestačí dieťaťu rozkázať, treba ho aj mentorovať, ísť mu príkladom.

A: Rodič má byť motivátor a zároveň aj manažér, čo je niekedy nesmierne ťažké. Pokiaľ nemáte poškodený vzťah alebo emočne ťažké situácie, vždy sa dá ísť cez zvedavosť: „Pozri sa, pre mňa je náš vzťah dôležitý, ale aj pohyb je taký dôležitý, že ho v našej rodine pestujeme. Poďme vymyslieť, kam pôjdeme spoločne, keď ťa posledný cyklovýlet nebavil.“ 

Neustúpme, ale hľadajme spoločne možnosti, ktoré zohľadňujú potrebu dieťaťa. Nevzdávajme to, ani keď nás dieťa odmietne. Spoločné aktivity sú rituály kontaktu, ktoré môžu podržať náš vzťah s deťmi v ťažkých chvíľach, napríklad v konflikte či puberte.

J: Veľká časť rodičovstva je o hraniciach, pravidlách, obmedzeniach, ktoré učia deti kompetencii a vôli.

No prvá podstatná časť je o emočnej zrelosti, vzťahoch, spolupráci, schopnosti postarať sa o seba. Pomáhať dieťaťu rozumieť tomu, čo prežíva.

Poskytnite deťom zrkadlenie a potvrdzovanie toho, ako im je.
Doprajte im, aby sa cítili pochopení v tom, ako sa cítia, pretože
skutočne môže byť pre ne ťažké odložiť mobil a ísť s vami na
výlet. A vy to môžete empaticky priznať. Deti potrebujú vedieť, že im
aj v tom rozumieme.

Samozrejme, majte kontakt aj so svojimi potrebami a ukazujte im, ako s nimi pracujete. Hovorte o nich primerane veku dieťaťa – napríklad, keď sa nám ako rodičom nechce na ísť bicykel, lebo sme smutní alebo unavení alebo ako je aj pre nás náročné odkladať mobil a čo s tým
robíme.

Už sme v úvode aj pomenovali, že nástupom doby rýchleho dopamínu cez smartfóny ide pohyb a dopamín z neho do úzadia. Na druhej strane nedať dieťaťu telefón, keď ho používajú aj kamaráti a spolužiaci okolo neho, je náročné. Mnoho rodičov tak rieši dilemu, kedy je ten ideálny čas.

A: Podľa výskumov dostávajú deti telefón približne vo veku 10 až 12 rokov, viac-menej kvôli uľahčeniu komunikácie s dieťaťom a bezpečnosti. Z tohto hľadiska je v poriadku, aby dieťa malo telefón. Záleží však na tom, aký ďalší obsah v telefóne bude mať k dispozícii.

Od rozvojových aplikácií, ako je napríklad Duolingo, kreslenie alebo aj Minecraft, ktoré vám umožnia niečo tvoriť, učiť sa a aj robiť spoločnú aktivitu s priateľmi, až po ekvivalent „ťažkých drog“, ako je Tik-Tok alebo pasívne pozeranie YouTube videí o hračkách na autoplay.

Prečo ste Minecraft nezaradili medzi „ťažké drogy“?

A: Pretože sa radí medzi zdravšie online aktivity, v ktorých sa dá nastaviť začiatok a koniec, ak si stanovým cieľ na dané sedenie. Vyžadujú sústredenie v čase, tvorbu, plánovanie, prípadne sociálnu interakciu a ideálne je, ak zohľadňujú fyzický časopriestor (hrám sa po úlohách a predtým, ako idem na bicykel). No keď, naopak, algoritmus aplikácií rozhoduje za vás, aby vás ešte chvíľku udržal, vaše potreby a rozhodovanie sú cielene potlačené do úzadia.

Tik-Tok je podľa vašich slov ťažká droga, niečo ako heroín. Uvedomujú si tínedžeri, že používaním sociálnych sietí vznikajú závislosti?

A: Je to veľmi individuálne podľa toho, ako ich rodičia týmito témami sprevádzajú a v akom prostredí žijú. Veľa detí má však konflikty s rodičmi práve v súvislosti s online svetom, stáva sa to častým zdrojom nezhôd.

Silná téma sociálnych sietí je práve porovnávanie sa smerujúce k nespokojnosti s vlastným telom a schopnosťami. Poruchy príjmu potravy, úzkosti a depresie či sebapoškodzovanie sú v posledných rokoch na vzostupe a sociálne siete môžu mať na to silný dosah, pokiaľ sú im deti vystavené nepripravené, nevedia o nástrahách a sú v tom samy aj v každodennom živote – teda nie je to téma našich rozhovorov s nimi.

Vytváraním pozitívnych zážitkov s pohybom motivujete deti k zdravým návykom na celý život. S mobilom v ruke sa veci väčšinou nedajú robiť plnohodnotne.

Ako môžem pripraviť dieťa na nástrahy, s ktorými sa bude stretávať?

J: Rozprávajte sa s ním vecne o aspektoch tohto digitálneho sveta. Citlivo, ale čo najviac ako s dospelým. Úprimne sa zaujímajte, nepoúčajte ho, pýtajte sa, aký má dosah na jeho telo a prežívanie trávenie času pred displejom: kedy začína cítiť únavu, ako mu to pomohlo zlepšiť alebo zhoršiť jeho dnešnú náladu – aký obsah, koľko minút, v akej časti dňa to má na dieťa aký vplyv. Nepoučujte, pýtajte sa a hovorte cez svoju skúsenosť. Dohodnite sa, že si to budete sledovať a hovoriť o tom, ako sa cítite.

A: Nehovorte s deťmi len cez zákazy a príkazy, potrebujú porozumieť. Prístupom, ktorý opísala Janka, budujete základ, aby sa dieťa aj prirodzene zamyslelo nad tým, ako sa cíti a či naozaj chce robiť to, čo ide robiť. Budujete jeho vnútornú motiváciu a sebakontrolu.

Pokiaľ na to pôjdete len cez zákazy, bez porozumenia, môžu ich obísť pri prvej možnej príležitosti. Ako rodič však potrebujete mať nad obsahom mobilu dieťaťa aj kontrolu a určovať hranice.

Frontálny lalok – dôležitá časť mozgu –, ktorý má za úlohu aj sebaovládanie či kontrolu impulzov, sa vyvíja približne do 25. roku. Nemôžete preto od 8-ročného dieťaťa čakať, že si samo povie stop pri obsahu na internete. Zvedavosť je obrovská.

Zvedavosť vie deti na internete doviesť aj do „tmavých uličiek“. Mám mu o tom povedať radšej vopred?

J: Je dôležité s deťmi komunikovať na rovinu. Napríklad o škodlivom obsahu alebo o ľuďoch, ktorí môžu vymáhať citlivé fotografie. Rodičia by mali deťom vysvetliť, že online existujú veci, ktoré sú také odporné a zraňujúce, že je lepšie sa im vyhnúť aj v detstve, aj v dospelosti.

Je úplne v poriadku upozorniť deti na miesta s pornografiou alebo na nebezpečné kontakty, podozrivé profily a vysvetliť im, aké následky to môže mať, keď uvidia niečo, na čo nie sú pripravené. Poukázať môžete aj na reálne príklady hoaxov, fake news, falošné obrázky vytvorené vo Photoshope či AI.

Ondrej Kubovič z ESET-u: Tvrdé obmedzenia a zákazy na internete nefungujú, dieťa si nájde spôsob, ako to obísť

Aj v tomto prípade je však dôležité viesť takéto rozhovory prirodzene, počas každodenných aktivít, hoci aj pri nakupovaní. Nechajte debatu voľne plynúť. Týmto spôsobom sa témy stávajú súčasťou bežného života, deti sa necítia ako na výsluchu a lepšie porozumejú nebezpečenstvám.

Je lepšie, ak sú rodičia úprimní a priamočiari, aj keď to pre nich môže byť spočiatku chúlostivé, no povzbudia tak deti, aby aj ony vedeli s rodičmi hovoriť o čomkoľvek, čo ich trápi. Budujete si takto dôveru.

Čoraz častejšie počúvam, že rodičia nedokážu vykomunikovať s dieťaťom, že je naozaj čas odložiť telefón, a stretávajú sa so silnými emočnými reakciami. Ako to citlivo zvládnuť, prípadne aj zmierniť reakciu?

A: Emočné reakcie sú viac o rodičoch než o dieťati. Je prirodzené, že deti túto silnú reakciu majú.

Dieťaťu vždy vieme uznať jeho emóciu, aj keď nesúhlasíme s jeho správaním. Uznávajte ju, až kým sa neprestane obhajovať, uvidí, že mu rozumiete. Nemusíte vedieť, ako mu teraz pomôcť, ale nech vidí, že ste v tomto momente na jeho strane:. „Naozaj vidím, že to teraz strašne chceš a je ti ťažko odložiť ten telefón.“

A zároveň stále držte jasnú hranicu. Najlepšie sa nastavujú hranice, keď sú betónové: „Robím to preto, lebo to má vplyv na tvoj spánok, na tvoje výsledky v škole, na tvoje vzťahy s kamarátmi, vzťah k nám a tvoju náladu. Je mojou úlohou nastaviť ti limity.“

Neklamte deťom. Nehovorte im ani, že sme z nich nervózni alebo že nás hnevajú. Povedzte, čo vás hnevá či naozaj trápi – že ich duševná neprítomnosť poškodzuje váš vzťah, a preto ich dobre nepoznáte, nemáte spoločné zážitky, že sa cítite sami, že vám dieťa chýba. Že vám záleží na tom, aby sa dostalo na dobrú školu. Hovorme cez seba, takto to skôr pochopia.

J: Sú však situácie, ktoré vyžadujú ešte silnejšie obmedzenia: „Vidím, že je ťažké skončiť hranie a je to normálne, že sa ti mobil ťažko odkladá. Mojou úlohou však je postarať sa o teba, a preto ti nastavím obmedzenia a pomôžem ti ich zvládnuť. Nemám rád/a, kontrolovať ťa, lebo to je zásah do súkromia. Viem, aké je pre teba dôležité súkromie, ale som tvoj rodič a zodpovedám za tvoju bezpečnosť.“

A vy ako rodič nastavíte rodičovskú kontrolu alebo vyhľadáte nevhodný obsah, ktorým si môže dieťa naozaj ublížiť. Opäť však bude dôležité priamo komunikovať – aj pri tom, keď niečo striktne zakážem a zamknem. Stále mu môžete ukázať, ako vás to mrzí a aké bolo dobré, keď fungovala dôvera. Dôvera a otvorenosť bolia omnoho menej aj rodiča, aj dieťa.

Tik-Tok je „ťažká droga“, lebo jeho algoritmus je nastavený tak, aby vás ešte chvíľku udržal, a tak sú vaše potreby a rozhodovanie cielene potlačené do úzadia.


S čím sa ešte musí dnešný rodič potýkať pri vytváraní zdravého prostredia pre deti?

J: Rodičovstvo je o vyvažovaní láskavosti a stanovovaní hraníc. Dieťa má právo na emóciu, právo po niečom túžiť, a aj keď mu ho uznám, neznamená to, že budem podporovať niečo nesprávne. Uznať, ako sa cíti neznamená súhlasiť či umožniť dieťaťu činnosť.

Uznať a nastaviť pevné hranice je tá najlepšia kombinácia, ktorú vo výchove poznáme. Je pravda, že keď emóciu uznám, tak nezmizne tak, ako keď dieťa vystraším, zosmiešnim alebo udriem. No dieťa tú emóciu nepotlačí, a preto nás chvíľu bude možno rušiť prejavom emócie, ale neskôr sa upokojí a bude mať zážitok, že skončiť pozeranie a posmútiť si nie je koniec sveta. Učí sa tak upokojiť samo a zvládnuť aj náročné situácie.

Empaticky môžete dieťaťu povedať „Vidím, že ti je ťažko, vidím, že si veľmi nahnevaný. Vidím, že ti je to ľúto…“. Nás rodičov môže frustrovať, keď vidíme nahnevané dieťa, a každý máme inú zápalnú šnúru, ale potvrdiť emóciu naozaj dokáže aj pomerne nahnevaný rodič.

Skúste teda najskôr zostať s emóciou a pomenovať ju: „Už vypršal tvoj čas na mobile. Vidím, že to je veľmi ťažké, že je ti za tým smutno, že by si chcel ešte hrať.“ To úplne stačí. Nemusíte hneď vyriešiť to, že sa dieťa cíti smutné, zostaňte s ním v jeho smútku, ten pominie.

Pokiaľ jeho prežívanie budete zosmiešňovať, zastrašovať ho, ignorovať
zostane neprejavená, nespracovaná emócia v jeho tele a neskôr
sa môže prejavovať v rôznych neželaných formách.

Vyvažovanie láskavosti a určovanie hraníc funguje v rodičovstve, no podobný prístup sa dá dobre aplikovať aj na používanie smartfónov u dospelých – vy ste napríklad digitálny svet v kampani 400 m prirovnali k jedálničku: sociálne siete sú nezdravá čokoláda a sami si máme určiť limity, koľko čokolády zjeme – aj si doprajem, keď potrebujem, ale zároveň viem, že nemôžem jesť len čokoládu.

A: Toto je jeden z konceptov, ktorý funguje aj u nás doma. Online priestor je ako vyvážený jedálniček, ktorý obsahuje rôzne chute, vône, farby, ale najmä výživové hodnoty a každé jedlo má iný vplyv na náš organizmus.

Je v poriadku si dať raz týždenne za hrsť čipsov – teda Tik-Tok či nekonečný feed. Predstava, že ich jem 5 hodín, znie možno niekomu ako nebo, no v realite sa po takomto jedle budem cítiť hrozne. A je jedno, či mám 6, 15 alebo 40 rokov.

Keď budem trikrát denne jesť čipsy, tak o 3 dni budem mať akné, budem unavený, zničený a dehydrovaný. Rovnako je to aj s tými sociálnymi sieťami. Keď tam trávime prehnane veľa času, nie je nám dobre. Takže podľa tohto viem, že si čipsy občas viem dať, ale zjem iba toľko, aby mi nebolo zle.

Jana a Andrej Zemandlovci

Manželia známi pod pseudonymom Rodinná psychológia. Jana je a spoluautorka úspešnej knihy Psychológia pre milujúcich rodičov. Sami sú rodičmi dvoch detí a vo svojej praxi sa zameriavajú hlavne na psychologické poradenstvo a vzdelávanie rodičov. Poradensky alebo terapeuticky riešia problémy v správaní detí, párov, pripravujú budúcich rodičov na ich novú rolu, pracujú s rodičmi individuálne aj skupinovo a robia aj prednášky pre firmy a známe webináre Rodičovské a Partnerské minimum. 

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Čím viac na dieťa pôsobí mobil, tým intenzívnejšie ovplyvní jeho formovanie. Výchovná poradkyňa Martina Vagačová radí, ako nestratiť puto, aj keď nám ho prerušujú technológie

S technologickým pokrokom môže deťom chýbať dostatočné množstvo kontaktu aj dotykov.

Smartfóny sú neoddeliteľnou súčasťou našich životov a zásadne menia naše vnímanie sveta. Kým staršie generácie sa ich museli naučiť používať, deti si bez nich nevedia predstaviť deň. S výchovnou poradkyňou Martinou Vagačovou sme sa preto rozprávali o tom, ako nastaviť deťom hranice v digitálnej dobe, ako ich ochrániť pred možnými hrozbami a zároveň nestratiť to najdôležitejšie – vzácny a krehký vzťah rodiča s dieťaťom.

Odborník na digitálnu bezpečnosť: Čo raz napíšete či pošlete online, je navždy

V rozhovore Martinou Vagačovou, ktorá sa venuje technike efektívneho rodičovstva, sa dozviete aj to:

  • ako smartfóny zmenili nielen naše bežné fungovanie a výchovu detí,
  • prečo by deti do 3 rokov vôbec nemali mať mobil vo svojej blízkosti, 
  • kedy je vhodný čas kúpiť dieťaťu vlastný telefón, 
  • ako sebahodnota a výchova vplývajú na správanie dieťaťa na sociálnych sieťach,
  • a nájdete aj mnoho modelových situácií, ktoré rodičom napovedia, ako sa zachovať v konkrétnych prípadoch.

Čo sa s nami deje, ak používame smartfóny nekontrolovane?

Smartfóny sú naša platforma na všetko – máme v nich noviny, cestovné poriadky, kontakt so známymi aj so svetom. Nadobúdame pri nich pocit, že toho dostávame veľa a zadarmo, no platíme naším duševným zdravím, lebo telefóny nám zaťažujú mozog. Niektorí si to už, našťastie, uvedomujú a na čas si napríklad odinštalujú sociálne siete, lebo je toho už na nich veľa.

Mnohí však stále nevedia narábať s „online“ kritikou – je pre nich veľmi silné a bolestivé, keď dostanú negatívny komentár či nedostanú lajk. To prostredie má na nás veľký vplyv, aj keď v tom sme vedome.

Do akej miery ovplyvňujú telefóny, v ktorých máme dnes všetko, rodičov a výchovu?

S digitálnym svetom prišla doba, keď deti vedomostne predbiehajú svojich rodičov. Intuitívne vedia používať technológie, kým rodičom to nie je tak prirodzene jasné.

Vďaka nim však máme prístup k množstvu kultúrnej inšpirácie, diverzity a chápania sveta. No na druhej strane aplikácie či hry sú cielene robené tak, aby ich používaním vznikala potreba.

Napríklad, ak dieťaťu vypnem hru, treba rátať so silnou emočnou odpoveďou a rodič sa musí naučiť, ako to zvládať. Rodičia to majú náročné aj v tom, že nechcú, aby ich dieťa bolo vyčlenené z kolektívu len preto, že ešte nemá telefón.

A ďalším obrovským negatívom je, samozrejme, strata pozornosti spôsobená rýchlym skrolovaním na obrazovke telefónu. Platí, že čím viac na dieťa pôsobí mobil, tým viac ovplyvní jeho formovanie – lebo smartfón je pre jeho rozvíjajúci sa mozog príliš intenzívny.

Často vidím rodičov, ako pozerajú do mobilu, tlačiac kočíky, prípadne na ihriskách, čo môže byť nebezpečné. Iní používajú mobil ako pomôcku, aby sa dieťa najedlo, oblieklo, aby ho prebalili.

V digitálnej dobe máme, paradoxne, oveľa viac času na deti, ako mali rodičia predtým, lebo ich život bol omnoho komplikovanejší. My sme sa však zapratali rýchlo dostupnými informáciami a orientujeme sa na výkon. Štúdie ukazujú, že s technologickým pokrokom, nielen v smartfónoch, ale celkovo v technologických pomôckach môžu byť deti podvyživené už len tým, že nemajú dotyk či také množstvo kontaktu, aké by potrebovali.

Tak poďme rovno na jedno z náročných rodičovských rozhodnutí. Kedy je vhodné a bezpečné dať dieťaťu telefón?

Deti do 3 rokov vôbec mobil nepotrebujú. Má to na ne naozaj negatívny vplyv, potrebujú počuť ľudský hlas a vnímať dotyk, lebo sa učia cez spojenie – cez vzťah a pozornosť. Vedomie, ktoré o sebe majú, sa odvíja od toho, ako im rodičia odpovedajú. Keď im rodičia dajú mobil, prestanú ich vnímať.

Je to akoby strata kontaktu s prirodzeným rytmom života. Berieme tým dieťaťu možnosť si uvedomovať, že žije. Malé dieťa si medzi kŕmeniami dokáže samo uvedomiť, že je hladné, keď vydá signál plačom a dostane jesť. A zje len toľko, koľko potrebuje. Ak mu však dáme mobil, dieťa sa odpája od seba, nevníma svoje telo cez zmysly, upiera pozornosť inam. A to už je problém.

Rovnaký čas, počas ktorého používame mobil, by sme mali mať aj na vyčistenie a vytriedenie informácií – inak vyvíjame na mozog tlak. Jeho výživou sú vzťahy, kontakt jedna k jednej alebo pobyt vonku.

No nie je to len o smartfónoch, mnohým nám doma „beží“ nonstop ako podmaz televízia či rádio, a tak deti neustále vnímajú pasívne stimuly, ktoré by do 3 rokov vôbec nemali prijímať. Ich mozog sa k tomu utieka, sťažujeme im možnosť sústrediť sa.

Deti staršie ako 3 roky už môžu prijímať aj nejaké podnety cez technológie?

Všetko, čo malé dieťa potrebuje pre svoj život, má v hlave. V minulosti sa deti všetko učili od rodičov či z kníh. Najskôr musíme deťom pomôcť vytvoriť základ – motorické zručnosti a reč, aby vôbec mohli technológie používať.

Deťom do 6 rokov sa rapídne vyvíja mozog, nastavujú sa v ňom základné presvedčenia o živote, učia sa, ako svet funguje. V tom čase sú pre ne digitálne stimuly stále nevhodným vplyvom.

Samozrejme, je v poriadku dať dieťaťu pozrieť rozprávku, ale nedávala by som mu ju pozerať na mobile. Pri malých deťoch je taktiež dôležité, že počas používania technológií na ne dohliadame.

A čo staršie deti a potreba mobilu prichádzajúca s nástupom do školy?

Rodičia často tvrdia, že dávajú deťom telefón kvôli bezpečnosti. Alternatívnou k mobilom sú však detské smart hodinky, ktoré bezpečnostný účel spĺňajú lepšie ako telefón. My si totiž neuvedomujeme, že s mobilom dávame k dieťaťu prístup aj cudzím osobám.

Pretože mozog sa vyvíja, odporúča sa dať dieťaťu vlastný mobil až medzi 12. a 14. rokom. Približne od desiatich rokov sa mozog dostáva do štádia, v ktorom už chápe, že druhí rozmýšľajú inak. Dieťa si zrazu uvedomí potrebu obhájiť svoju pozíciu v kolektíve. V rovnakom období prichádza aj šikana, často veľmi nenápadne, v spoločných četovacích skupinách.

Rozumiem, že je veľmi ťažké nedať do desiatich rokov dieťaťu mobil, lebo v tomto období ho väčšina detí už má, ale je to úplne zbytočné. Zachytila som návrh zákona z ministerstva školstva o zákaze mobilov na školách, čo je podľa mňa veľmi dobre. Deti sa naozaj musia učiť sociálnemu kontaktu, ktorý im chýba, keď chytia do rúk telefóny.

Ešte predtým, ako dáte dieťaťu do ruky smartfón
Tipy pre rodičov od Martiny Vagačovej

Keď už sa rodič rozhodne dať dieťaťu mobil, musí si byť istý, že dieťa rozumie, čo všetko sa tam deje.

  • Treba dieťaťu vysvetliť, ako to funguje, s kým môže komunikovať a že vám má povedať, ak ho kontaktuje ktokoľvek cudzí.
  • Dohodnite sa, že si raz za týždeň spoločne prejdete sociálne siete. 
  • Vysvetlite mu prejavy kyberšikany aj nástrahy zdieľania osobných a intímnych informácií či fotografií. Ale naučte ho aj vedieť sa za seba postaviť a vyjadriť slušne svoj názor.
  • Naučte ho, že v online priestore máme „dotyk“ verbálny, že ide cez slová. Obrázky a reč, ktoré používame na sociálnych sieťach, majú byť rešpektujúce a úctivé. Môžeme si hovoriť vtipy aj posielať emotikony, ale nič, čo nechcem, aby prišlo mne, nebudem posielať ani druhej strane.
  • Naučme deti, že to, čo by sme nepovedali druhému priamo do očí, nemá byť ani v písomnej komunikácii. Učme ich pravidlá bezpečného, rešpektujúceho, poctivého a slušného správania.

Predpokladám, že väčšina rodičov sa obáva najmä toho, že ich dieťa bude terčom kyberšikany.

S dieťaťom by sme mali viesť diskusiu – a ešte predtým, ako sa niečo také vôbec môže začať. Napríklad: „Fúha, počúvaj ma, ja by som sa rozplakala, keby mi toto niekto napísal. Tebe to nič nerobí? Ty to ako zvládaš?“

Deti sa v rovesníckej skupine prispôsobujú ostatným a sú naozaj úplne iné ako my – aj ich komunikácia má inú významnosť. Ako rodičia sa to potrebujeme od nich učiť, mali by sme teda prejavovať úprimný záujem. Ak zažíva dieťa niečo ťažké a máme s ním naozaj dôverný vzťah, tak nám to povie. V nižšom veku sa zdôverí, lebo má strach a je mu to nepríjemné.

Na druhej strane je náročné si pripustiť, že aj moje dieťa môže šikanovať tie ostatné. Ako sa zachovať v takejto situácii?

Stáva sa to často. Ak sa deje niečo, čo rieši nebodaj už aj škola či aspoň učiteľka v triede, môžete povedať: „No počúvaj ma, dostala som takú správu od učiteľky, že toto sa deje a že ty si spravil/spravila toto. Prosím ťa, ja viem, že takto to vníma pani učiteľka, ale ja tomu nerozumiem, pretože viem, že ty cielene neubližuješ. Ja ťa poznám ako jemnú/jemného, láskavú/láskavého. Muselo to byť niečo veľmi silné, že toto robíš. Čo sa deje?“ Ponúknite deťom pomoc či možnosť sa z toho vyrozprávať.

V tomto momente má rodič väčšinou veľmi veľký problém, lebo začne svoju frustráciu, strach, obavy nakladať na dieťa, ono sa však okamžite stiahne a už sa o tom nechce rozprávať. Rodič má s dieťaťom kľúčový vzťah, podľa neho sa orientuje, čo je v živote správne. 

Prednášky teda zrejme fungovať nebudú.

Prednáškam o správnosti a nesprávnosti činov dieťaťa by sme sa mali úplne vyhnúť. Ak má dieťa pocit, že mu nerozumiem ani ja ako jeho najbližšia osoba, tak nemám šancu ho v tomto veku previesť touto komplikáciou.

Nie spôsobom, že mu budem hovoriť, ako to má robiť, ale naozaj ho vydržím počúvať. Rodič musí byť pripravený spracovať svoje emócie. Priznať si, že je to môj vlastný problém, keď mi to pripomína detstvo. Moje dieťa má inú tému a ja mu chcem pomôcť ju odkryť a vyriešiť, ale cez jeho súkromnú logiku a vedomie. Ak máme takýto vzťah s dieťaťom, tak sa naozaj príde zdôveriť či poradiť.

Niektorí rodičia môžu smartfóny deťom striktne zakazovať, možno aby ich ochránili pred negatívami internetu. No na druhej strane sami telefón denne používajú a dieťa to vidí. Nie je to pre dieťa mätúce? A predsa bez telefónov dnes už nevieme fungovať.

Keď som takýto striktný rodič, musím mať aj na seba rovnaké nároky. Keď dieťa nevidí moje záujmy, len to, že sa starám o rodinu a pracujem s mobilom, nemá dobrý príklad. Rodič si musí uvedomiť, koľko na mobile trávi času, a nastaviť pravidlá, ktoré platia pre všetkých. 

Neuvedomujeme si, že keď dáme dieťaťu mobil, dávame aj cudzím osobám prístup k dieťaťu.

Samozrejme, že rodič môže tráviť viac času na mobile ako dieťa, jeho mozog už je vyvinutý. To je veľmi dôležitý rozdiel, pretože si v tejto fáze vytvárame návyky inak. Napríklad moja generácia je na Facebooku, kde máme priateľstvá vytvorené len s tými, s ktorými sa poznáme. Dnešné deti už inklinujú viac k „otvoreným“ sociálnym sieťam. Je preto dôležité, aby sme si ako rodičia uvedomili, ako žijeme, a nastavili všeobecné pravidlá tak, aby ich spĺňali všetci.

Napríklad?

Môžete si doma určiť zóny, kde mobily nepoužívame – pri jedle, keď sa s niekým rozprávame, v spálni alebo hodinu pred spaním. Môžete si tiež zaužívať pravidlo, že keď zazvoní mobil, nemusíte v určitých situáciách, napríklad počas spoločnej večere, okamžite odpovedať.

To, ako fungujeme, však musíme naučiť aj ostatných známych a blízkych okolo nás. Ľudia to okamžite akceptujú a dovolia si len to, čo im dovolíme. Buďme vzorom aj pre naše deti a sami vedome používajme technológie.

Je celkom milé vidieť, že sú aj rodičia, ktorí delegujú pomoc na dieťa a povedia mu, že keď porušia pravidlá oni, má ich na to upozorniť. Deti sú tomu rady. Naozaj od nás čakajú, že budeme regulovaným vzorom, a chcú vidieť, ako to zvládame. A keď to nezvládame, nie sme pre ne ani prirodzená autorita.

Fungujú vôbec prísne zákazy? Lebo dieťa zvykne pri zákaze automaticky robiť opak. Uvažujem, či nie je lepšie nechať to na deti a veriť, že pôjdu podľa nášho vzoru.

Nechať to „na voľno“ neexistuje, hranice a limity musia byť. Pri menších deťoch je to jednoduchšie, proste im mobil zoberieme, nebudú ho mať k dispozícii a hotovo.

Prvá vec, ktorú si musíme uvedomiť, je, že práve preto, že sú smartfóny skonštruované tak, aby nás stále lákalo ich používať, musíme očakávať, že prirodzenou odpoveďou na zákazy a limity môže byť veľmi silná emočná reakcia. Ono to naozaj niekedy vyzerá, ako keby sa dieťa zbláznilo.

Čiže za mňa – hranice určujme tak, aby boli časom prijaté, aj keď s nevôľou a nechuťou. Aby dieťa vnímalo, že síce nedostane presne to, čo chce, ale pozná dôvod. Musíme spolu hľadať rovnováhu a vymyslieť, ako to budeme robiť. Dobre funguje napríklad pravidlo, že najprv si splním svoje povinnosti a potom sa môžem hrať. Samozrejme, že deti sa po príchode zo školy chcú hneď hrať na mobile alebo okamžite komunikovať s kamarátmi, s ktorými sa teraz rozlúčili. No vysvetlime im, že ich mozog si potrebuje oddýchnuť: Môžeš sa rozhodnúť, či si vezmeš mobil teraz na 15 minút alebo si najskôr oddýchneš, prípadne si splníš povinnosti, a potom môžeš mať mobil 30 minút.

Štúdie ukazujú, že s technologickým pokrokom môžu byť deti podvýživené už len tým, že nemajú dotyk či také množstvo kontaktu, ako by potrebovali.

Je to finta pre mozog. Nakoniec zistia, že to lepšie funguje, lebo majú za sebou pocit dobre vykonanej práce a už ich neznervózňuje, že musia ešte niečo nepríjemné robiť.

Čo robí používanie sociálnych sietí tínedžermi? Už si načrtla rozdiel medzi relatívne staršou generáciou, ktorá využíva Facebook a má na ňom len skutočných známych, kým generácia Z má bližšie k Instagramu či TikToku, kde im algoritmus podsúva aj negatívne vzory.

Mnohí hovoria, že nám tu vyrástli pre sociálne siete egoisti, no toto nemá s egom nič spoločné. Je to spojené s bezpečím v oblasti intimity, so schopnosťou povedať nie, postaviť sa za seba napriek tomu, že to môže byť veľmi ťažké. Je to tiež o sebaistote dieťaťa, ktorá reálne stojí na tom, ako my rodičia reagujeme, keď odpovedáme dieťaťu na veci, ktoré sú pre nás konfliktné a nesprávne.

Vety typu Ty nie si normálna. Ako ti toto mohlo vôbec napadnúť? sú poznámky z našej frustrácie. Lenže keď to opakujeme mnohokrát rozvíjajúcemu sa mozgu dieťaťa, rastie v ňom neistota. Rovnako nebezpečné sú poznámky o vzhľade dieťaťa: Ty si taká moja buchtička, zlatá, šťavnatá.

Strach z trestov nahradili obavy zo sklamania. Prečo je dôležité, aby rodičia pochopili, čo naozaj trápi ich tínedžerov?

Potrebujeme, aby naše deti od nás počuli, že sú úžasné, krásne a dokonalé TAKÉ, AKÉ SÚ. Že každý sme reálne úplne iný, neexistuje porovnávanie typu ty si krajšia a ty si škaredšia. A práve preto, že rozumiem inakosti druhého, nedávam mu nálepky.

Dávajme si pozor, aby sme nehodnotili náš vzťah s nimi, čo robia a ani ich osobu. Prejavme im dôveru: „Verím ti, pretože ty najlepšie vo svojom vnútri vieš, ako to máš. Všetko, čo potrebuješ, máš vo svojej hlave.“ Toto im treba dookola od začiatku hovoriť.

A naučme ich využívať svoje prednosti. „Toto je to, v čom si silný/silná, a tým môžeš konštruktívnym spôsobom k sebe prilákať ľudí, s ktorými si budeš rozumieť, lebo máte buď spoločný záujem, humor, alebo čokoľvek.“ Keď podobné vety dieťa počuje doma, je to potom preň ľahšie aj v správaní sa v online priestore.

Podľa výskumov má používanie sociálnych sietí obrovský vplyv na sebahodnotu dievčat. Ako u nich môžem ako rodič posilňovať zdravý vzťah k sebe či svojmu telu?

U dievčat je to často postavené na potrebe zapadnúť. Aktuálne vládne svetu kórejský pop, napriek tomu, že je známe, že títo ľudia chodia na operácie už ako deti. Ženy sú úplne vychudnuté, preoperované, majú dolámané kosti. Lenže naše deti tomu neveria. A o tom sa treba rozprávať a, samozrejme, treba klásť dôraz na citlivú rétoriku, pričom platí to, čo som spomenula vyššie. 

Je veľmi dôležité dievčatá počúvať, aby sme pochopili, čo vytvára ich logiku, a pomohli im zistiť, či je to niečo, po čom úprimne vo svojom vnútri túžia, alebo je to len o odvahe byť iná. Potrebujú pocítiť, že sa nemusia zaoberať získavaním druhých, na ktorých im v konečnom dôsledku aj tak nezáleží.

V čom ako rodičia najčastejšie zlyhávame? Čo by sme mohli robiť inak?

Nie sme im vzorom. Áno, je to náročné, pretože sami si v tom musíme urobiť poriadok. Často to krachuje napríklad na tom, že ako rodičia nedávame veľmi jednoznačnú odpoveď na niektoré kľúčové situácie. Napríklad, chcem dieťaťu vziať mobil, lebo dohoda bola pol hodiny, ale keď si predstavím, aký nastane „humbuk“, tak to radšej nechám tak. Nedržím hranice.

Rodičia často argumentujú, že ich dieťa cez týždeň na mobil aj tak nemá čas. Neuvedomujú si, že deti ten mobil, keď s nimi nie sme, proste používajú. Skúste jednoduché pravidlo: Už si ho dnes používal/používala a ja ani neviem, ako dlho. Tak ho odkladáme, ale aj ja ho odložím. Toto je čas, keď sme spolu a môžeme spolu niečo prežiť.

Učme ich, že keď nájdeme rovnováhu, objavíme aj iné možnosti a inú škálu zážitkov. Časom zistíme, že je to pre nás oboch v podstate lákavejšia cesta, pretože zážitok nám prinesie uspokojenie. Bez extrémnych emočných výkyvov, ktoré súvisia s používaním mobilov.

Martina Vagačová

Efektívnemu rodičovstvu sa venuje od roku 2010. Ide o overený koncept výchovy s dlhoročnou tradíciou, ktorý sa zaoberá nielen výchovnými problémami a spôsobmi ich riešenia, ale najmä budovaním vzťahu medzi rodičom a dieťaťom. Martina vedie kurzy, na ktorých vyškolila už vyše 1 000 rodičov. Organizuje tiež rodičovské kluby, prednáša a robí aj individuálne poradenstvo. Vydala knihu Ako prežiť rodičovstvo, láskavý sprievodca rešpektujúcim prístupom.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Fyzioterapeut Mateja Tótha radí rodičom: Všímajte si, ako vaše dieťa sedí, aj ako sa hrá

„Ak sa dieťa venuje rôznym pohybovým aktivitám, v centrálnej nervovej sústave si vytvára programy, z ktorých neskôr môže ťažiť práve v špecializovanej príprave,“ hovorí Denis Freudenfeld.

Denis Freudenfeld pôsobil ako dvorný fyzioterapeut biatlonistky Naste Kuzminovej a dlhodobo spolupracuje s atlétom Matejom Tóthom, ktorého sprevádzal na nejednej olympiáde. Porozprávali sme sa s ním o dôležitosti pohybu pre dnešné deti aj o zdravotných problémoch, ktoré ich trápia.

V rozhovore sa ďalej dozviete:

  • ako pandémia ovplyvnila pohyb detí,
  • na ktoré signály tela by rodičia mali u detí dávať pozor,
  • kedy treba vyhľadať fyzioterapeuta,
  • prečo treba venovať pozornosť správnemu dýchaniu.

Ako rozhýbať deti doma? Zacvičte si spolu s nimi podľa videí O2 Športovej akadémie Mateja Tótha

Ste fyzioterapeutom najúspešnejších slovenských športovcov. V čom presne spočíva vaša práca?

Pracujem vo Vojenskom športovom centre DUKLA v Banskej Bystrici ako fyzioterapeut, ktorý sa stará o talentovaných športovcov. V centre zabezpečujeme prípravu štátnej športovej reprezentácie Slovenska na rôznych súťažiach a olympiádach.

Mojou úlohou ako fyzioterapeuta je diagnostika, liečba a prevencia rôznych pohybových problémov. To znamená, že občas pomasírujem alebo ponaprávam a ak za mnou príde športovec s nejakým problémom, diagnostikou sa snažím zistiť, z ktorej časti tela pochádza. Často sa totiž stáva, že problém je prenesený. To znamená, že niekoho bolí koleno, no v skutočnosti bolesť spočíva v zlom postavení chodidla, v posunutej panve alebo jej príčinou môžu byť aj kríže.

Niekedy je to taká detektívka, pri ktorej vyšetrujem konkrétneho športovca, a po následnej diagnostike sa cvičeniami snažíme uvoľniť alebo posilniť určité svalové partie na tele, ktoré jeho problém vyvolávajú.

Vychádzate pri svojej práci z konkrétnej metodiky?

Pracujem najmä s dynamickou neuromuskulárnou stabilizáciou. Je to metodika založená na dýchacích cvičeniach, pri ktorých sa svaly uvoľňujú. Dokonca aj bez toho, aby ich bolo nutné stláčať či klasicky masírovať. Pri práci so športovcami sa venujeme riadeniu ich pohybu. To znamená, že sa učíme novému pohybu alebo ho naprávame a dávame mu iný rozsah.

S Matejom spolu cvičíme, a keď treba, poskytujem mu regeneračné procedúry. Často pozeráme jeho videá z tréningu a na základe nich sa snažíme zdokonaliť jeho techniku, aby bol jeho pohyb ekonomickejší a rýchlejší a aby svoje telo čo najmenej preťažoval.

Mnohým rodičom by som odporučil, aby po skončení pandémie so svojimi deťmi navštívili pediatra. Dieťa sa nemusí sťažovať na bolesť, ale je možné, že diagnostikou sa odhalí, že niečo naozaj nie je v poriadku.

Fyzioterapia upozorňuje na dôležitosť správneho pohybu. Ako veľmi je dôležitý pohyb pre deti a ako ho ovplyvnila pandémia?

Každé dieťa sa potrebuje hýbať – pohyb je pre jeho vývoj nesmierne dôležitý. Keď sú deti v škole, hýbu sa často. Po skončení hodiny vstanú, vyjdú na chodbu, naháňajú sa, majú hodinu telesnej výchovy, jednoducho stále niečo robia.

Je dôležité uvedomiť si, že kostra dieťaťa potrebuje pre svoj zdravý vývoj určité antigravitačné zaťaženie – nielen chrbtice, ale aj končatín. Tak ako sa vyvíja kostra, menia sa aj uhly v kĺboch. Bedrové i ramenné kĺby sa u malých detí vždy prispôsobujú záťaži, u väčších detí kosti zosilňujú.

Keď dieťa stojí alebo sa pohybuje, má zaťažené dolné končatiny i kardiovaskulárny aparát. Pri dištančnej výučbe sa to nedeje, pretože deti presedia celé hodiny doma pri počítači a mobile a nemajú zabezpečený dostatočný pohyb. Ten veľmi ovplyvňuje aj psychika, ktorá sa premieta do tela a pohybového aparátu detí.

Dôležitá je aj socializácia detí a správna dávka súťaživosti. Svoje tu zohráva už len to, že človek rozpráva a gestikuluje, používa reč tela. Zdravý vývoj dieťaťa značne ovplyvňuje aj obezita, ktorá neraz obmedzuje jeho pohyb, pričom dôsledky sa prejavia až o rok alebo o dva.

Čo by si mali všímať rodičia na svojich deťoch? 

Najdôležitejšie je všímať si guľatý chrbátik, kolienka a chodidlá. V prvom rade by mali sledovať, ako ich dieťa sedí. Či má guľatý, alebo vystretý chrbát, či nemá predsunutú hlavu, alebo či jeho krčná chrbtica nie je veľmi zaklonená.

Keď sa dieťa hrá a čupne si, je dôležité všímať si, či mu idú kolienka k sebe, alebo či nemá vytočené chodidlá do strany.

Kedy je čas vyhľadať fyzioterapeuta?

Ak napríklad rodič upozorní dieťa na zlé držanie tela a aj napriek tomu ho nedokáže korigovať, je to jasný signál, že niečo nie je v poriadku. Ak mu odstávajú rebrá, má preliačený hrudník alebo sa mu prepadáva klenba chodidiel, prípadne má nohy do X (kolená vbočené dovnútra k sebe), je čas vyhľadať odborníka.

Mnohým rodičom by som odporučil, aby po skončení pandémie so svojimi deťmi navštívili pediatra. Dieťa sa nemusí sťažovať na bolesť, ale je možné, že diagnostikou sa odhalí, že niečo naozaj nie je v poriadku. Vtedy mu dokáže pomôcť práve fyzioterapeut, ktorý mu nastaví potrebné cvičenia.

Dieťaťu nestačí kúpiť kolobežku a povedať si, že to stačí. Potrebuje aj hrať sa s loptou, šplhať po strome, bicyklovať sa a robiť rôzne iné aktivity. Pohyb by mal preň byť predovšetkým zábavou.

Veľa hovoríte aj o správnom dýchaní a potrebe bránicového dýchania, ku ktorému vediete aj športovcov. V čom je takéto dýchanie prínosné?

Rodič si niekedy môže myslieť, ako veľmi je jeho dieťa ohybné a flexibilné a ako dobre trénuje, pričom nevidí, že jeden pohyb nahrádza druhým alebo k nemu pridružuje ďalšie pohyby. Dýchanie u detí sa dnes mení, preto je nesmierne dôležité venovať mu pozornosť.

U nás pracujeme s vývojovou kineziológiou, ktorú cvičíme aj spolu s Matejom. Ide o jednoduché cviky, pri ktorých sa napodobňujú vývojové fázy dieťaťa a ktorých základom má byť bránicové dýchanie, treba teda správne dýchať do brucha. Bránica totiž nemá len dychovú, ale aj stabilizačnú posturálnu funkciu. Stabilizuje telo, čím pomáha, aby bol pohyb človeka jednoduchší a efektívnejší.

Dýchanie do brucha zabezpečuje pevnosť celej pohybovej sústavy. Pohyb je tak oveľa menej závislý od svalov a energeticky menej náročný.

Koľko času by mali deti tráviť pohybom?

Je to veľmi individuálne a závisí to od mnohých faktorov. Určite by však športové aktivity nemali rodičia deťom nanucovať. Treba brať do úvahy, či ide o malé dieťa, alebo tínedžera. Malé deti by mali mať zabezpečenú rôznorodosť pohybu, nemali by sme ich však dlhodobo zaťažovať. Staršie deti potrebujú viac trénovať.

Dôležitú úlohu v tom zohráva aj psychika, ktorú treba rešpektovať. Najlepšia je zlatá stredná cesta, ktorá sa u detí prejavuje príjemnou únavou, keď už nemajú chuť vymýšľať nič iné.

Čítajte aj: Príklad rodičov je pre deti dôležitý nielen v čase pandémie, hovorí detský tréner

Dieťa by malo robiť to, čo ho baví, rodič by sa preto nemal sústrediť iba na konkrétny šport. Potrebuje prirodzený pohyb. Nestačí mu kúpiť kolobežku a povedať si, že to stačí. Dieťa potrebuje aj hrať sa s loptou, šplhať po strome, bicyklovať sa a robiť rôzne iné aktivity. Pohyb by mal preň byť predovšetkým zábavou.

Ak dieťa robí nejaký šport v mladom veku, malo by ho robiť pre radosť, určite neodporúčam ťažké tréningy. Dieťa by si v prvom rade malo šport užívať. Nemalo by preň byť povinnosťou tvrdo sa orientovať na výkon.

Veľkou témou je špecializácia detí na konkrétny šport, s ktorou sa často začína veľmi skoro. Kedy by s ňou dieťa malo začať?

Závisí od druhu športu, ktorému sa dieťa venuje. Odporúčam s ním však začať až na druhom stupni základnej školy. Ak dieťa robí nejaký šport v mladom veku, malo by ho robiť pre radosť, určite neodporúčam ťažké tréningy. Dieťa by si v prvom rade malo šport užívať. Nemalo by preň byť povinnosťou tvrdo sa orientovať na výkon.

Ak je dieťa malé, je dobré, aby malo zabezpečenú rôznorodosť pohybu. Môže sa naučiť niečo z gymnastiky a z koordinačných cvičení pri rôznych druhoch športu, môže si precvičovať vytrvalosť i rýchlosť.

Dieťa je ako špongia − od útleho veku nasáva informácie. Ak sa venuje rôznym pohybovým aktivitám, v centrálnej nervovej sústave si vytvára programy, z ktorých neskôr môže ťažiť práve v špecializovanej príprave.

Deti sa veľa učia pozorovaním alebo napodobňovaním, keď im niekto niečo vysvetľuje. Počúvajú, vidia, vnímajú, premietajú si to do tela a daný pohyb napodobňujú a kreujú. Voláme to motorické učenie, ktoré pomáha aj pri rozvoji koordinácie a iných pohybových kvalít. Čím viac sa teda dieťa učí, tým viac to zužitkuje v budúcnosti.

Na pohyb detí je zameraná aj O2 Športová akadémia Mateja Tótha, ktorá v čase zatvorených škôl a prerušených krúžkov začala zverejňovať videá na cvičenie doma. V čom vidíte ich hlavný prínos?

Akadémia je zameraná predovšetkým na deti na prvom stupni základných škôl, kde sa venujeme všeobecnému pohybovému rozvoju dieťaťa. Deti prostredníctvom hravých online videí Telesnej na doma môžu získať správny športový základ, ale aj pozitívny vzťah k pohybu.

Je to skvelá pomôcka pre rodičov i pre deti, ktoré počas pandémie nemohli chodiť do školy, a tak boli odrezané od pohybových aktivít, na ktoré boli zvyknuté. Cvičiť tak môžu v domácom prostredí. Tu je dôležité podotknúť, že nestačí iba cvičiť, treba aj vedieť, ako správne cvičiť, ako pri cvičení funguje telo, a to všetko Akadémia deti učí.

Denis Freudenfeld

Je jedným z najuznávanejších slovenských fyzioterapeutov. Fyzioterapii sa venuje od roku 2000, od roku 2005 pôsobí vo Vojenskom športovom centre DUKLA v Banskej Bystrici. Na konte má veľa úspechov so špičkovými slovenskými športovcami. Pri svojej práci kladie dôraz na dynamickú neuromuskulárnu stabilizáciu, ktorej priekopníkom bol český fyzioterapeut Pavel Kolář. Pochádza zo Žiliny, momentálne žije v Banskej Bystrici, má dve deti.


Zoberte telefón na cesty a spoznáte, aký je spoľahlivý. Vybrali sme 5 smartfónov, ktoré vás nesklamú ani v horách, ani pri mori, ani pri žiadnom dobrodružstve

Čítaj viac

Ondrej Kubovič z ESET-u: Čo raz napíšete či pošlete online, je navždy. Nepomôže ani posielanie fotiek na jedno pozretie

Čítaj viac

Zdravá miera technológií je nápomocná aj v rodičovstve. Vybrali sme 5 nástrojov, ktoré vám uľahčia výchovu

Čítaj viac