5 vecí, ktoré ste nevedeli o slovenských farmároch
Naplánovať si môžete hocičo, ale ťažko sa pripravíte na to, že vám medveď zožerie dva hektáre kukurice. Aj takéto situácie riešia miestni poľnohospodári
Zdieľať
4. 11. 2020;Autor: Oto Kóňa, Foto: Nika Kňažková
Ľudia, ktorí vyrábajú poctivé potraviny, to berú skôr ako poslanie než biznis. Neistotu im pomáha prekonať zomknutý kolektív a dobré vzťahy s ostatnými farmármi. Prečítajte si, čo by im najviac pomohlo.
O výzvach, ktoré čakajú farmárov na Slovensku, sme sa rozprávali s Martinou Luptákovou, riaditeľkou Poľnohospodárskeho družstva Lieskovec. Udržiava komunitu miestnych hospodárov a snaží sa uspieť nielen sama, ale aj podať pomocnú ruku ostatným.
Farmárčenie je skôr služba než biznis
Ak sa farmárovi podarí získať pôdu, potrebuje nadšenie, ktoré mu musí vydržať veľmi dlho. Malí poľnohospodári sú obmedzovaní v tom, čo môžu a nemôžu robiť, koľko chovať a kde predávať. Pri dodržaní všetkých obmedzení je často návratnosť vstupnej investície až 20-30 rokov.
Hospodárenie na Slovensku je podľa Martiny Luptákovej skôr službou než biznisom. „Vychádza z toho veľmi malý finančný efekt a musíte postupovať po malých krokoch,“ hovorí.
Jediná istota je neistota
Hospodárenie na pôde ovplyvňuje množstvo premenných: od nevyspytateľného počasia cez škodce až po nepredvídateľné výkyvy na trhu.
„Pokojné obdobia trvajú veľmi krátko. Vždy nás zasa niečo prekvapí. Každý rok je úplne iný. Nikdy si nevieme veci naplánovať,“ prezrádza Martina Luptáková.
V Poľnohospodárskom družstve Lieskovec šarapatilo minulý rok nielen počasie, ale aj lovná zver. „Zvieratá sú už také pohodlné, že si prídu vybrať, čo im chutí. Tento rok sme tu mali aj medveďa, ktorý nám zožral dva hektáre kukurice,“ priznáva.
Nevyspytateľná je nielen príroda, ale aj ruka trhu. Púšťame si k nám prebytky z iných krajín, kde ich farmári dokážu vyrobiť lacnejšie ako my. Poliaci majú úplne oslobodené odvody za poľnohospodárskeho zamestnanca. Česi zase dotujú poľnohospodárstvo nielen z európskych peňazí, ale aj zo štátneho rozpočtu.
„Dotované mlieko či kurence z dovozu tlačia ceny na trhu tak nízko, že domáce výrobky nedokážeme predať. Konkurencia z našej strany je úplne beznádejná. Slovensko si takto postupne likviduje malých poctivých hospodárov. Cez koronu sme videli, že zrazu chýbala múka, droždie, lebo toto všetko sme si zlikvidovali a nepoučili sme sa. Neustále sme na hrane, či ten tlak dokážeme ustáť,“ vysvetľuje Martina Luptáková.
Kľúčom je kolektív, ktorý zdieľa nadšenie
Dobrých poľnohospodárskych zamestnancov je ako šafranu, pretože stredných škôl, ktoré by ich mali vychovávať, je málo.
Z toho mála zostane pracovať v poľnohospodárstve možno pätina absolventov a aj to sú väčšinou deti samostatne hospodáriacich roľníkov. Idú sa vzdelať, aby mohli pokračovať v šľapajach svojich rodičov.
Prilákať ľudí, ktorí budú oporou, je ťažké, ale nie nemožné. Martine Luptákovej sa to podarilo. „Na kolegov sa vždy snažím pozitívne vplývať. Keď to potrebujem, vrátia mi to. Hovoria, že ,vy ste nám vraveli, že všetko zvládneme, len musíme chcieť, tak teraz sa aj vy spamätajte‘,“ hovorí.
Na zamestnancoch si váži, keď zdieľajú jej nadšenie, a snaží sa ich inšpirovať, aby prišli aj sami s nápadmi. Dobrý kolektív je jej receptom na to, ako si udržať energiu a dobrý pocit z práce.
Farmári majú poruke technológie, ktoré im uľahčujú život
„Ľudská práca je, žiaľ, už taká finančne nákladná a nedostupná, že chtiac-nechtiac musíme investovať do modernizácie a automatizácie, ktorá nám pomáha v každodennom fungovaní,“ hovorí Martina Luptáková. V Lieskovci využívajú množstvo technológií, ktoré fungujú cez počítač a sú napojené na internet.
Využite všetky možnosti, ktoré vám podnikanie zjednodušia
Ak aj vy patríte k podnikateľom, ktorí sú vďační za každú dostupnú pomoc, urobte si zo smartfónu skutočného pracovného pomocníka. Aby ste ho však dokázali naplno využiť, potrebujete veľké množstvo dát na aplikácie, ktoré to umožnia. O2 má pre vás riešenie, vďaka ktorému sa už nebudete musieť obmedzovať. Titánový O2 SMART paušál vám ponúka okrem neobmedzených dát, volaní, SMS a MMS aj predplatné aplikácií, ktoré si môžete variabilne vybrať tak, aby maximálne uľahčili váš biznis.
Zomknite sa s ďalšími farmármi a podržte sa navzájom
Pre Martinu Luptákovú je veľmi dôležitá spolupráca a neváha podať pomocnú ruku farmárom okolo seba. Zamestnáva ich, predáva ich výrobky, organizuje príležitosti na stretnutie. Buduje okolo seba silnú komunitu.
„Máme v okolí veľa súkromne hospodáriacich roľníkov, ktorí sa zameriavajú na jeden druh výroby. Snažíme sa navzájom držať v týchto ťažkých časoch,“ hovorí.
Mnohých farmárov by potešilo, keby mohli vystúpili z tieňa a keby sa spoločnosť začala o nich viac zaujímať. Najviac im však pomôže, ak nakúpite ich produkty. Podporíte ich tak v tom, čo považujú za svoje poslanie: prinášať poctivé potraviny na váš stôl.
Ušetrite čas a nechajte si od O2 vypracovať komplexnú ponuku služieb na mieru
Martina Luptáková
Výkonná riaditeľka Poľnohospodárskeho družstva Lieskovec pri Zvolene vyštudovala Vysokú školu poľnohospodársku. Pätnásť rokov pracovala v družstve v Zvolenskej Slatine, kde prešla viacerými pozíciami. V Lieskovci pôsobí ako riaditeľka 5 rokov.
Koordinátorka Novinárskej ceny: Poctivý autor sa pod článok vždy podpíše, konšpirátor nie
Novinári budú vždy obľúbeným cieľom konšpirácií, hovorí Miroslava Širotníková, ktorá pracovala aj pre New York Times.
Zdieľať
3. 5. 2021;Autor: Marek Hudec, Foto: Magdaléna Tomalová
Na Slovensku rastie vplyv konšpiračných médií a viac ako polovica ľudí si myslí, že novinárov riadi niekto v pozadí. Ako lepšie pochopiť prácu novinárov a začať im veriť? Porozprávali sme sa s Miroslavou Širotníkovou, ktorá ako novinárka na voľnej nohe pracovala pre svetové médiá a dnes koordinuje aktivity Novinárskej ceny a Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktorý dlhodobo podporuje aj spoločnosť O2.
V rozhovore sa ďalej dočítate:
s akými predsudkami sa novinári stretávajú najčastejšie,
ako prácu novinárov u nás ovplyvnila vražda Jána Kuciaka,
Stretávaš sa s predsudkami, keď ľuďom povieš, že si novinárka?
Väčšinou si vypočujem, že si nevedia predstaviť, ako moja práca vyzerá. Často si myslia, že novinári a novinárky pracujú doma z Bratislavy, od počítača a nevedia nič o vonkajšom svete.
Stretávam sa aj s množstvom reakcií, ktoré poznáme zo sociálnych sietí, podľa ktorých sú novinári platení „tajnými silami“, že sú zahraničnými agentmi, že im niekto diktuje, čo majú písať, že sa do ničoho nerozumejú a zverejnia čokoľvek, čo im niekto pošle.
Práca novinárov je neustále na očiach. Prečo im však veľká časť verejnosti nedôveruje?
Myslím si, že najmä preto, lebo píšu o veciach, ktoré sa nie všetkým páčia. Pozerajú sa mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.
Novinári a novinárky sú okrem toho obľúbeným cieľom konšpirácií. Treba si však uvedomiť, že robia svoju prácu nezávisle od toho, kto si čo myslí. Opierajú sa o fakty a vedu a hľadajú pravdu, nech je kdekoľvek, nedajú sa zahnať do kúta ani sa zastrašiť.
Pracovala si ako novinárka na voľnej nohe, ako vznikali tvoje články?
Keďže som ako freelancer nemala zázemie stálej redakcie, pracovala som z domu, podobne ako teraz veľa ľudí počas pandémie. Za každou témou som však vždy vycestovala „do terénu“ a za odborníkmi, ktorí k nej mali čo povedať, či už som písala o extrémizme, alebo o ekonomike.
Novinári sa pozerajú mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.
Keď som pripravovala článok o segregácii rómskych detí v školách, išla som sa pozrieť do škôl v rómskych osadách na východe Slovenska, keď som písala o krajnej pravici, vyhľadala som si ich predvolebný míting a vycestovala za nimi, prípadne išla hľadať ich podporovateľov v obciach, kde majú tradične najväčšiu podporu.
Niektoré dni som strávila rešeršom štúdií a materiálov pri počítači, iné pri rozhovoroch s expertmi z univerzít, potom som zas 3-4 dni cestovala za príbehom do regiónov a rozprávala sa s bežnými ľuďmi na ulici, s miestnymi politikmi či s aktivistami.
Mix tohto všetkého potom skončil v konečnom článku. A či už som reportáž pripravovala sama, alebo s kolegom z amerických, britských alebo holandských novín, vždy sme na nej pracovali priamo na mieste, nie na diaľku.
Spomínaš si na nejaký článok, ktorým si ovplyvnila veľa ľudí?
Mala som asi len jeden, ktorý sa skutočne dostal do politického diskurzu, hoci úplnou náhodou. Pred rokmi sme s kolegom Rickom Lymanom pripravovali článok pre New York Times o Spišskom Hrhove. Páčil sa mi príbeh obce, ktorej sa úspešne podarilo integrovať rómsku komunitu, a chcela som ho dostať do sveta, aby bol inšpiráciou.
Tento text vyšiel aj na titulnej strane novín. Niekedy v tom čase mal bývalý prezident Andrej Kiska počas zasadania OSN v New York stretnutie s finančníkom Georgeom Sorosom. O návšteve písal Kiska na Facebooku a spomenul, že na titulke New York Times vyšiel článok o Slovensku a že sa o tom so Sorosom rozprávali, pretože ho zaujímajú vylúčené komunity.
O niekoľko mesiacov na Slovensku prebehli protesty Za slušné Slovensko a v jednej z prvých reakcií predseda vtedy najsilnejšej politickej strany spomenul stretnutie v New Yorku a postavil na tom konšpiráciu, že zhromaždenia sú riadené zo zahraničia. Vtedy som sa veľmi smiala, že som to so svojím textom dotiahla ďaleko.
Samozrejme, na celej konšpirácii nebolo nič pravdivé, náš článok opisoval príbeh, ktorý bol už vtedy na Slovensku známy, takže nešlo o nič prevratné, a ocitol sa v tom náhodou. Prezidenta ani protesty, samozrejme, nikto zo zahraničia neriadil.
Po smrti Jána a Martiny sa práca novinárov ešte viac dostala do verejnej debaty. Zmenilo sa vnímanie verejnosti?
Bezprostredne po vražde asi áno a veľká časť spoločnosti pochopila, ako naša práca vyzerá a že novinári a novinárky môžu byť pre svoju prácu aj vo fyzickom ohrození.
Podpora verejnosti mne a kolegom dodávala energiu v časoch, keď sme sa možno aj báli alebo sme boli demotivovaní. Postupne sa však vraciame k pôvodnému stavu a nedôvere, ktorú cítiť najviac na sociálnych sieťach.
Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.
Novinári a novinárky sú prenasledovaní v mnohých krajinách. Tým, že pôsobíš medzinárodne, poznáš niekoho, kto sa ocitol pre svoju prácu v ohrození života?
Nedávno som sa dozvedela, že kolegyňa Emilie van Outeren z holandských novín NRC písala o protestoch proti bieloruskej vláde a po zásahu projektilom skončila v nemocnici. Bola na operácii a dlho sa zotavovala. Nedala sa však zastrašiť a už znova pracuje.
Zrejme si uvedomila, do akých nebezpečných situácií sa dostávajú bežní ľudia, keď sa niečo také vážne stalo jej, a je dôležité zastať sa ich.
Z New York Times som zase poznala viacerých vojnových reportérov, ktorí boli v Iraku a v Afganistane a priniesli si odtiaľ hrozné skúsenosti. Tu na Slovensku je najhorší prípad Jána Kuciaka, svoje si zažili aj viacerí novinári a novinárky v 90. rokoch.
V súčasnosti sa obávame, ako na novinárov budú reagovať fanúšikovia extrémnej pravice, ktorých nenávistné výroky čítame na sociálnych sieťach. Dúfam však, že už žiadne násilie nezažijeme.
Ako tvoji kolegovia v zahraničí reagovali na správu o smrti slovenského novinára?
V ten deň sa mi ozývali kolegovia zo všetkých novín, z agentúr a televízií, s ktorými som kedy spolupracovala. Hneď ráno som písala editorom New York Times a vysvetlila im, čo sa stalo. Najprv nikto z nás nechcel veriť, že by smrť mohla súvisieť s jeho prácou.
Aj ja som si hovorila, že sme na Slovensku, v Európskej únii a hádam sa nikto nepokúsil o úkladnú vraždu. Ešte v ten deň však na udalosť reagoval policajný prezident, ktorý ju spojil s novinárčinou a odvtedy sme mali všetci jasno. Na prvé zhromaždenie Za slušné Slovensko prišiel aj môj kolega z Varšavy a snažil sa chodiť na všetky protesty so mnou. Bola to veľká vec aj vo svetovom meradle, žiaľ.
Na Slovensku v posledných rokoch rastie vplyv konšpiračných médií. Ako si to vysvetľuješ?
Vplyv konšpiračných médií súvisí s vysokou mierou nedôvery v inštitúcie. Ľudia potom neveria pravde ani faktom, a to u nich podporuje pocit, že sa nedá veriť nikomu. Na tom stavajú dezinformačné kampane. Hovoria, že svet ovládajú tajné skupiny, že nikto nejde protestovať z vlastnej vôle, že médiá niekto ovláda z pozadia.
Slovensko má v regióne výnimočné postavenie, v nedávnom prieskume organizácie Globsec sa ukázalo, že až takmer 60 % spoločnosti sa prikláňa ku konšpiráciám. Myslím si, že ich rozšíreniu výrazne pomohlo nastavenie sociálnych sietí, u nás hlavne Facebook.
Ako sa v tom dá zorientovať? Ako odlíšiť kvalitné médiá a poctivých novinárov od konšpirátorov?
V prvom rade treba hľadať zdroj informácií a zamyslieť sa, kto mi čo hovorí a prečo. Ak sa napríklad hovorí o koronavíruse, pozrime sa, či sa vyjadruje virológ, ktorý má za sebou odbornú skúsenosť, stavbár či zubár. Hoci je aj zubár lekár, neznamená to, že je odborník na vírusy.
Pri štandardných médiách si tiež vieme ľahko zistiť, kto v nich pracuje. Čím má médium známejšie meno, tým je väčšia istota, že ponúka overené informácie a dá sa na ne spoľahnúť.
Skúste si o novinách nájsť základné údaje, pozrieť si, kto ich vedie, kto ich sponzoruje, ako sú financované.
Používa médium priveľa anonymných zdrojov? Novinári nemajú problém podpísať sa pod svoje články, dezinformačná scéna však robí opak. Aj keď tradičné noviny nezverejnia meno zdroja, aspoň uvedú, že ho poznajú. Tradičné médiá sa skrátka snažia čo najmenej skrývať.
Veľa sa hovorí o financovaní médií. Mala si niekedy pochybnosť o článku kvôli vlastníkom novín, v ktorých vyšiel?
Keď som niekedy mala pochybnosti, stalo sa mi to pri médiách preukázateľne vlastnených finančnými skupinami. Na Slovensku je to veľký problém, ktorý ovplyvňuje kvalitu a slobodu médií. Na druhej strane, aspoň o vlastníkoch vieme, a môžeme si pri každom článku spraviť názor.
Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.
Oddelili sme tradičné médiá od konšpiračných. Kam zaradiť bulvár, ktorý tiež často pracuje s neoverenými informáciami?
Bulvár vnímam ako samostatnú kategóriu, ktorá slúži skôr na pobavenie než na získanie serióznych informácií. Snaží sa šokovať, píše o celebritách a medzitým prináša aj správy o politike. Ak však chcete čítať o spoločnosti alebo o zahraničnej politike, odporúčam kvalitnejšie zdroje. Na druhej strane bulvár je stále o niečo lepší zdroj informácií než konšpiračné médiá.
Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.
Fond vznikol v roku 2018 ako reakcia na vraždu Jána a Martiny s cieľom poskytnúť novinárom a novinárkam podporu. Hoci má každá redakcia vlastný biznis model, nie vždy dokáže zaplatiť dlhodobejšiu investigatívnu prácu.
Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.
Ak chcú novinári robiť na zložitejších témach, ktoré si vyžadujú viac času, často si musia znížiť úväzok, prípadne to robia na úkor voľného času a nemajú prostriedky napríklad na cestovanie, hlbšie analýzy. Redakcie v tomto smere nie sú bohaté a v týchto situáciách môžu pomôcť naše granty.
Fond je zároveň podprogramom Novinárskej ceny, ktorou chceme vyslať signál, že u nás vzniká veľa kvalitnej žurnalistiky a že novinárom a novinárkam sa dá veriť.
Aktuálne prebieha hodnotenie súťažných príspevkov v rámci Novinárskej ceny, kde si tento rok aj v porote. Dajú sa z nich vyčítať nejaké trendy v súčasnej žurnalistike?
V Novinárskej cene síce pôsobím prvý rok, ale nejaké trendy som si všimla. Napríklad, že kvalitná žurnalistika nevymrela a na Slovensku je veľa dobrého, čo čítať, čo vidieť, čo počúvať.
Novinári a novinárky tiež využívajú nové prostriedky, ako informácie podať, rozvíjajú dátovú žurnalistiku, k článkom prikladajú videá, podcasty, zvukové stopy, mapy či grafy. V redakciách sa presadzujú čoraz mladší autori, rastie nám silná nová generácia. Ukazuje sa, že podcastová scéna je u nás veľmi bohatá, že ideme s dobou a inšpirujeme sa vo svete.
Je novinárka a koordinátorka Novinárskej ceny a jej podprogramu Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktoré patria k aktivitám Nadácie otvorenej spoločnosti. Pochádza z Trebišova, študovala žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Približne 10 rokov pôsobila na voľnej nohe a o Slovensku písala pre svetové médiá, ako sú New York Times, Balkan Insight, Channel 4 či Financial Times, spolupracovala aj so slovenskou tlačovou agentúrou SITA.
Loading...
