Optika Zita: Ak chcete kvalitné služby, musíte zatiaľ chodiť do optiky osobne

V našom biznise nič nedokáže nahradiť osobné odborné poradenstvo, tvrdia zakladatelia Optiky Zita.

Mama mala skúsenosti s vedením optiky, syn zas znalosti marketingu a budovania značiek. Založili rodinnú optiku, kam cestujú klienti z celého Slovenska. Prečítajte si, ako to dosiahli.

Oto Kóňa sa rozprával s Danielom Grigarom a s jeho mamou Zitou, ktorí založili a riadia rodinnú optiku Zita. Prečítajte si ich príbeh a dozviete sa aj to, prečo je optika remeslo, ktoré zatiaľ nemôže fungovať bez osobného kontaktu so zákazníkmi.

V seriáli O2 pre biznis vám Oto Kóňa predstavuje inšpiratívnych a férových podnikateľov z celého Slovenska z rozličných oblastí biznisu. Oto podnikal v gastronómii (Regal Burger, NYC Corner) a momentálne sa venuje podpore a konzultáciám pre malých podnikateľov.

Ako to robíte, že vo vašej optike máte „vybookované“ termíny na tri týždne dopredu a zákazníci sú k vám ochotní cestovať až z Prahy?

Daniel: Vybrali sme si náročnejšiu cestu ako robiť biznis a naši zákazníci to dokážu oceniť. Väčšina optík na Slovensku má viacero veľkých dodávateľov a to im stačí. My pracujeme s malými nezávislými výrobcami a dodávateľmi.

Je náročné komunikovať s tridsiatimi rôznymi dodávateľmi naraz, ale je to cesta, pre ktorú sme sa rozhodli, a tak nám to dáva zmysel. Zákazníkom preto môžeme ponúknuť jedinečné rámy, ktoré dokonale poznáme.

Iba pekné rámy by nám však nestačili. V optike v prvom rade potrebujete ľuďom odborne poradiť a dať im špičkový zákaznícky servis.

Zita: Snažíme sa dať našim zákazníkom nielen to, čo musíme a čo od nás očakávajú, ale aj niečo navyše. Chceli by sme, aby nás vždy mohli ohodnotiť jedenástimi bodmi z desiatich.

Daniel: 11/10 je jedna z našich hodnôt. To, že zákazník príde do pekného priestoru, obslúži ho milý personál, poskytne mu kvalitnú službu a zákazník odíde domov s dobrým produktom, by mal byť štandard. Na to, aby mal zákazník výnimočnú skúsenosť, by to však bolo trochu málo.

Zita: Sme príjemne prekvapení, ako zákazníci oceňujú tento prístup. Pritom to nie je nič nové, nič, čo by som nerobila predtým, než sme otvorili Optiku Zita.

Ako sa začal príbeh Optiky Zita?

Zita: Dlhé roky som bola spolumajiteľka dvoch optík, no necítila som sa v podnikaní dobre. S kolegyňou sme mali iný pohľad na vedenie firmy.

Daniel: Mama spolu s kolegyňou podnikali 12 rokov. Mali dve generické optiky v okrajovej časti Bratislavy. Nefungovalo im to ekonomicky najlepšie a chcel som mamine pomôcť. Neskôr som však zistil, že si nesedeli najmä ľudsky. Povedal som si, že s tým treba niečo robiť. Ľudia majú pred štartom podnikania biznis plány, modely a tabuľky: ja som mal nespokojnú mamu a chcel som dosiahnuť, aby jej bolo dobre. Ale ako to dosiahnuť, to som nemal vôbec premyslené. Trvalo pár rokov, kým sme s tým reálne pohli.

Zita: Bývalá kolegyňa má dnes tiež vlastnú optiku a darí sa jej. Je lepšie, že sme sa rozdelili, pretože sme jednoducho iné, máme iné názory na biznis aj na život.

„Ľudia majú pred štartom podnikania biznis plány, modely a tabuľky: ja som mal nespokojnú mamu a chcel som dosiahnuť, aby jej bolo dobre.“

Daniel: Našu novú optiku sme pomenovali po mame. Ona má pod palcom vyšetrenia zraku a každodennú prácu v optike, ja zasa marketing a vedenie firmy. Firmu sme rozbiehali v trojici spolu s mojou ženou Katkou, ktorá má na starosti okrem iného aj výber rámov a komunikáciu s dodávateľmi.

Prečítajte si, čo radí Daniel z Optiky Zita podnikateľom, ktorí chcú uspieť v silnej konkurenci 

Optiku ste otvorili pred tromi rokmi. Odvtedy váš podnik narástol a zamestnali ste aj ľudí mimo rodiny. Ako ste si ich vyberali?

Daniel: Keď do firmy prijímame niekoho nového, vždy je pre nás prvoradé, aby sme si sedeli najmä ľudsky.

Zita: Zamestnanci však musia byť dobrí aj z odbornej stránky − musia ovládať remeslo a technológie, ktoré pri práci denne využívame.

Daniel: Jednou z našich ďalších hodnôt je sloboda. V mnohých situáciách nechávame rozhodovať našich zamestnancov. Oni sú najbližšie k zákazníkovi a v danej situácii vedia najlepšie zhodnotiť, čo je správne urobiť. Posmeľujeme ich k tomu, aby sa nebáli robiť chyby.

Je ťažké nájsť dobrých zamestnancov do optiky?

Daniel: Hľadáme najprv cez odporúčania, a keď nikoho nenájdeme, zverejníme inzerát. Na inzerát, že hľadáme človeka do marketingu, nám za 9 dní prišlo vyše 140 reakcií.

Ale optik a optometrista sú špecifické povolania. Optická branža na Slovensku nie je v najlepšej kondícii, dobrých optikov je málo. Máme tu veľa optík, kde nepracujú optici. Vieme, kde sú limity odvetvia, a cítime ich.

„Optika je staré remeslo. Máme tu veľmi silnú generáciu šesťdesiatnikov. No keď títo ľudia odídu, nebude to tu mať kto robiť.“

Zita: Na Slovensku máme iba dve stredné odborné školy, v Bratislave a v Košiciach. Vysokú nemáme vôbec. Študenti sa odchádzajú ďalej vzdelávať do Olomouca, Brna, Prahy či Pardubíc.

Daniel: Sme v pozícii, keď sa musíme snažiť pritiahnuť k nám absolventov českých škôl. Optika je staré remeslo. Máme tu veľmi silnú generáciu šesťdesiatnikov. No keď títo ľudia odídu, nebude to tu mať kto robiť.

6 zmien v Sociálnej poisťovni: obmedzenie papierovačiek, šibeničných termínov a vysokých pokút

Situáciu nám sťažuje aj to, že optika nemá na Slovensku silné povedomie. V západnej Európe majú ľudia úplne iný postoj. Optiku chápu ako remeslo. Dobrý optik musí ovládať fyziku, biológiu, mal by byť zručný a vedieť vám poradiť. U nás sú optici stále vnímaní na rovnakej úrovni ako predavači. Optici nie sú predavači.

Pokúšate sa zmeniť obraz optiky v očiach Slovákov k lepšiemu?

Daniel: Vždy ma mrzelo, ako sa optika berie v rámci spoločnosti. Pre mnohých ľudí je návšteva optiky nutné zlo. Zákazníci, ktorí celý život nosia okuliare, majú často veľmi nepríjemné skúsenosti. Naším cieľom je zmeniť to a to je základ nášho biznisu.

Otázka je, ako to zmeniť. Stanovili sme si, že chceme podnikať najlepšie, ako vieme. Chceli sme, aby návšteva optiky bola pre ľudí zážitkom. Aby ľudia, ktorí roky nosia okuliare, mohli zo svojho hendikepu spraviť výhodu a vybrať si krásny kúsok, ktorý budú s radosťou nosiť.

Ako sa optike darí tri roky od otvorenia?

Daniel: U nás „dariť sa” znamená, že prežijeme, že keď zaplatíme za chod prevádzky, ostane nám aj na rozvojové projekty. Rátali sme s tým, že začiatky budú náročné. Optika Zita rastie a my sa tešíme z každého míľnika.

Sme otvorená firma, zdieľame všetky naše dáta v rámci tímu. Naši ľudia vedia, aké sú obraty. Tešia sa, keď dosiahneme nejaký rekord. Vždy im hovorím, že je to hra, ale nestraťme sa v nej, nezabúdajme na to podstatné. Nežeňme sa za pokorovaním rekordov.

„My nie sme najúspešnejšia optika. Sú tu optiky, ktoré majú oveľa vyššie obraty. Otázka je, či to je tá správna metrika úspechu.“

Prvoradé je, že keď k nám príde zákazník, a pre nás môže byť aj tisíci v poradí, ale preňho to môže byť jeho prvá skúsenosť s optikou, nemôžeme si to pokaziť snahou dosiahnuť zisk.

Zákazníkov dávate do popredia aj vo vašej komunikácii. Robíte im fotky s okuliarmi, píšete o nich a premenili ste to na komunitnú záležitosť. Kto prišiel s týmto nápadom?

Daniel: Bol to môj nápad. Myslím si však, že na tomto nápade nie je nič výnimočné. Skôr sa čudujem, že to nikomu nenapadlo skôr.

Marketing som študoval a aj som sa ním roky živil. Veľa mojich kamarátov pracuje v reklamných agentúrach. Svet brandov, stratégov, copywriterov, ilustrátorov a grafikov je mi celkom blízky. Často moje nápady konfrontujem so známymi z marketingovej branže.

Aký veľký dôraz kladiete na to, aby všetko, čo vám vyjde z rúk, bolo pekné?

Daniel: Máme radi pekné veci. Pekná vec môže priniesť iba o kúsok vyšší obrat. Zároveň stojí omnoho viac času, energie, peňazí. Sú ľudia, ktorí si pozrú excelovskú tabuľku a povedia si, že pôjdu najefektívnejšou cestou, vyberú si lacnejšej alternatívy. My máme trochu iné nastavenie mysle.

Radšej dáme zákazníkom napríklad o pár centov drahšiu tašku, ktorá je krajšia, lebo to má pre nás hodnotu a dáva nám to tak zmysel.

Každý chce byť úspešný. My nie sme najúspešnejšia optika. Sú tu optiky, ktoré majú oveľa vyššie obraty. Otázka je, či to je tá správna metrika úspechu. Naším mottom je predávať ľuďom kvalitné okuliare, aké si skutočne zaslúžia, spôsobom, aký si zamilujú.

Optika je kontaktná služba, optik musí byť v tesnej blízkosti zákazníka. Ako ste sa popasovali s koronakrízou?

Zita: Pred koronakrízou sme mali niekoľko veľmi dobrých mesiacov, no prišiel marec a apríl a my sme museli úplne zatvoriť a tržby boli na nule.

Zaplatili sme plný plat našim zamestnancom, aj keď vôbec nepracovali. Nevedeli sme zaručiť, že sa ich kríza nedotkne, ale chceli sme, aby sa ich dotkla až ako posledných.

Daniel: Zatvorili sme ešte predtým, než to bolo povinné. Opäť to pre nás bolo otázkou hodnôt a postoja voči zamestnancom.

Zita: Kým sme znovu otvorili, nechali sme si vyrobiť teleport: tubus z plexiskla, v ktorom si môžu zákazníci skúšať rámy aj bez rúška.

„Zatiaľ som nenašiel odpoveď na otázku, ako robiť celý biznis iba online a nejsť pritom dole s kvalitou služby.“

Daniel: Rozhodli sme sa vytvoriť rezervačný systém, aby sme si udržali rozumné časové rozostupy medzi zákazníkmi. Predtým sme v optike mávali časy, keď sme obsluhovali niekoľko skupín zákazníkov naraz.

Máme denne päť termínov, každý po dve hodiny. Je pre nás dôležité, aby sa zákazníci cítili bezpečne.

Aké máte plány do budúcnosti?

Daniel: Sme obmedzení tým, že vieme obslúžiť iba isté percento ľudí. Záujemcov je oveľa viac, v rezervačnom formulári máme momentálne obsadené termíny na tri týždne dopredu. Ak má zákazník akútny problém a my mu nevieme pomôcť hneď, môže ho to odradiť. Odpoveďou na to by bolo otvorenie ďalšej prevádzky.

No je dôležité situáciu riešiť v predstihu. Je to podnikateľská alchýmia: otvoriť novú optiku trvá pol až trištvrte roka. Zároveň vieme, že ak by otváranie nových prevádzok znamenalo, že kvalita pôjde dole, tak to robiť nebudeme.

Zita: Na to, aby zákazník od nás odišiel s dobre urobenými okuliarmi, musia byť dodržané viaceré optické parametre. Napríklad okuliarové šošovky musia byť vycentrované na stred zreničky. Ak je tam vyššia odchýlka, zákazník môže mať migrény, závraty, bolesť očí alebo rozmazané videnie.

Daniel: Som veľký fanúšik technológií. Do maminho biznisu som prišiel s ideou, že budeme technologická firma. Skoro som však narazil na aktuálne limity online sveta. Pokiaľ chceme ponúkať v našom segmente tú najkvalitnejšiu službu, čisto online cestou sa to nedá. Okuliarové e-shopy sledujeme, ale zatiaľ som nenašiel odpoveď na otázku, ako robiť celý biznis iba online a nejsť pritom dole s kvalitou služby.


Majitelia Optiky Zita potrebujú byť neustále v spojení so svojou komunitou zákazníkov a podporovateľov. Zároveň sa potrebujú spoľahnúť na to, že s klientmi a dodávateľmi budú vždy v kontakte bez problémov a obmedzení. Ak ste na tom rovnako, využite služby O2 pre podnikateľov. Titánový O2 SMART Paušál vám ponúka okrem neobmedzených volaní, SMS a MMS aj množstvo dát a predplatné aplikácií, ktoré si môžete variabilne vybrať tak, aby maximálne uľahčili váš biznis.

Optika Zita

Vyhľadávaná rodinná Optika Zita v bratislavskom Starom Meste je vychýrená nielen unikátnymi dizajnovými rámami, ale predovšetkým ľudským prístupom k zákazníkom a kvalitným odborným poradenstvom. Vedú ju Daniel Grigar a jeho mama Zita Grigarová.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Koordinátorka Novinárskej ceny: Poctivý autor sa pod článok vždy podpíše, konšpirátor nie

Novinári budú vždy obľúbeným cieľom konšpirácií, hovorí Miroslava Širotníková, ktorá pracovala aj pre New York Times.

Na Slovensku rastie vplyv konšpiračných médií a viac ako polovica ľudí si myslí, že novinárov riadi niekto v pozadí. Ako lepšie pochopiť prácu novinárov a začať im veriť? Porozprávali sme sa s Miroslavou Širotníkovou, ktorá ako novinárka na voľnej nohe pracovala pre svetové médiá a dnes koordinuje aktivity Novinárskej cenyFondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktorý dlhodobo podporuje aj spoločnosť O2.

V rozhovore sa ďalej dočítate:

  • s akými predsudkami sa novinári stretávajú najčastejšie,
  • ako prácu novinárov u nás ovplyvnila vražda Jána Kuciaka,
  • prečo je mediálna výchova dôležitá,
  • aké trendy možno vnímať v súčasnej žurnalistike.

Čítajte aj: Korupčné kauzy pomáhajú odhaliť všetci, ktorí si predplácajú médiá, hovorí publicista a aktivista Goda

Stretávaš sa s predsudkami, keď ľuďom povieš, že si novinárka?

Väčšinou si vypočujem, že si nevedia predstaviť, ako moja práca vyzerá. Často si myslia, že novinári a novinárky pracujú doma z Bratislavy, od počítača a nevedia nič o vonkajšom svete.

Stretávam sa aj s množstvom reakcií, ktoré poznáme zo sociálnych sietí, podľa ktorých sú novinári platení „tajnými silami“, že sú zahraničnými agentmi, že im niekto diktuje, čo majú písať, že sa do ničoho nerozumejú a zverejnia čokoľvek, čo im niekto pošle.

Práca novinárov je neustále na očiach. Prečo im však veľká časť verejnosti nedôveruje? 

Myslím si, že najmä preto, lebo píšu o veciach, ktoré sa nie všetkým páčia. Pozerajú sa mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Novinári a novinárky sú okrem toho obľúbeným cieľom konšpirácií. Treba si však uvedomiť, že robia svoju prácu nezávisle od toho, kto si čo myslí. Opierajú sa o fakty a vedu a hľadajú pravdu, nech je kdekoľvek, nedajú sa zahnať do kúta ani sa zastrašiť.

Pracovala si ako novinárka na voľnej nohe, ako vznikali tvoje články? 

Keďže som ako freelancer nemala zázemie stálej redakcie, pracovala som z domu, podobne ako teraz veľa ľudí počas pandémie. Za každou témou som však vždy vycestovala „do terénu“ a za odborníkmi, ktorí k nej mali čo povedať, či už som písala o extrémizme, alebo o ekonomike.

Novinári sa pozerajú mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Keď som pripravovala článok o segregácii rómskych detí v školách, išla som sa pozrieť do škôl v rómskych osadách na východe Slovenska, keď som písala o krajnej pravici, vyhľadala som si ich predvolebný míting a vycestovala za nimi, prípadne išla hľadať ich podporovateľov v obciach, kde majú tradične najväčšiu podporu.

Niektoré dni som strávila rešeršom štúdií a materiálov pri počítači, iné pri rozhovoroch s expertmi z univerzít, potom som zas 3-4 dni cestovala za príbehom do regiónov a rozprávala sa s bežnými ľuďmi na ulici, s miestnymi politikmi či s aktivistami.

Mix tohto všetkého potom skončil v konečnom článku. A či už som reportáž pripravovala sama, alebo s kolegom z amerických, britských alebo holandských novín, vždy sme na nej pracovali priamo na mieste, nie na diaľku.

Spomínaš si na nejaký článok, ktorým si ovplyvnila veľa ľudí?

Mala som asi len jeden, ktorý sa skutočne dostal do politického diskurzu, hoci úplnou náhodou. Pred rokmi sme s kolegom Rickom Lymanom pripravovali článok pre New York Times o Spišskom Hrhove. Páčil sa mi príbeh obce, ktorej sa úspešne podarilo integrovať rómsku komunitu, a chcela som ho dostať do sveta, aby bol inšpiráciou.

Tento text vyšiel aj na titulnej strane novín. Niekedy v tom čase mal bývalý prezident Andrej Kiska počas zasadania OSN v New York stretnutie s finančníkom Georgeom Sorosom. O návšteve písal Kiska na Facebooku a spomenul, že na titulke New York Times vyšiel článok o Slovensku a že sa o tom so Sorosom rozprávali, pretože ho zaujímajú vylúčené komunity.

O niekoľko mesiacov na Slovensku prebehli protesty Za slušné Slovensko a v jednej z prvých reakcií predseda vtedy najsilnejšej politickej strany spomenul stretnutie v New Yorku a postavil na tom konšpiráciu, že zhromaždenia sú riadené zo zahraničia. Vtedy som sa veľmi smiala, že som to so svojím textom dotiahla ďaleko.

Samozrejme, na celej konšpirácii nebolo nič pravdivé, náš článok opisoval príbeh, ktorý bol už vtedy na Slovensku známy, takže nešlo o nič prevratné, a ocitol sa v tom náhodou. Prezidenta ani protesty, samozrejme, nikto zo zahraničia neriadil.

Po smrti Jána a Martiny sa práca novinárov ešte viac dostala do verejnej debaty. Zmenilo sa vnímanie verejnosti?

Bezprostredne po vražde asi áno a veľká časť spoločnosti pochopila, ako naša práca vyzerá a že novinári a novinárky môžu byť pre svoju prácu aj vo fyzickom ohrození.

Podpora verejnosti mne a kolegom dodávala energiu v časoch, keď sme sa možno aj báli alebo sme boli demotivovaní. Postupne sa však vraciame k pôvodnému stavu a nedôvere, ktorú cítiť najviac na sociálnych sieťach.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Novinári a novinárky sú prenasledovaní v mnohých krajinách. Tým, že pôsobíš medzinárodne, poznáš niekoho, kto sa ocitol pre svoju prácu v ohrození života?

Nedávno som sa dozvedela, že kolegyňa Emilie van Outeren z holandských novín NRC písala o protestoch proti bieloruskej vláde a po zásahu projektilom skončila v nemocnici. Bola na operácii a dlho sa zotavovala. Nedala sa však zastrašiť a už znova pracuje.

Zrejme si uvedomila, do akých nebezpečných situácií sa dostávajú bežní ľudia, keď sa niečo také vážne stalo jej, a je dôležité zastať sa ich.

Z New York Times som zase poznala viacerých vojnových reportérov, ktorí boli v Iraku a v Afganistane a priniesli si odtiaľ hrozné skúsenosti. Tu na Slovensku je najhorší prípad Jána Kuciaka, svoje si zažili aj viacerí novinári a novinárky v 90. rokoch.

V súčasnosti sa obávame, ako na novinárov budú reagovať fanúšikovia extrémnej pravice, ktorých nenávistné výroky čítame na sociálnych sieťach. Dúfam však, že už žiadne násilie nezažijeme.

Ako tvoji kolegovia v zahraničí reagovali na správu o smrti slovenského novinára? 

V ten deň sa mi ozývali kolegovia zo všetkých novín, z agentúr a televízií, s ktorými som kedy spolupracovala. Hneď ráno som písala editorom New York Times a vysvetlila im, čo sa stalo. Najprv nikto z nás nechcel veriť, že by smrť mohla súvisieť s jeho prácou.

Aj ja som si hovorila, že sme na Slovensku, v Európskej únii a hádam sa nikto nepokúsil o úkladnú vraždu. Ešte v ten deň však na udalosť reagoval policajný prezident, ktorý ju spojil s novinárčinou a odvtedy sme mali všetci jasno. Na prvé zhromaždenie Za slušné Slovensko prišiel aj môj kolega z Varšavy a snažil sa chodiť na všetky protesty so mnou. Bola to veľká vec aj vo svetovom meradle, žiaľ.

Na Slovensku v posledných rokoch rastie vplyv konšpiračných médií. Ako si to vysvetľuješ? 

Vplyv konšpiračných médií súvisí s vysokou mierou nedôvery v inštitúcie. Ľudia potom neveria pravde ani faktom, a to u nich podporuje pocit, že sa nedá veriť nikomu. Na tom stavajú dezinformačné kampane. Hovoria, že svet ovládajú tajné skupiny, že nikto nejde protestovať z vlastnej vôle, že médiá niekto ovláda z pozadia.

Slovensko má v regióne výnimočné postavenie, v nedávnom prieskume organizácie Globsec sa ukázalo, že až takmer 60 % spoločnosti sa prikláňa ku konšpiráciám. Myslím si, že ich rozšíreniu výrazne pomohlo nastavenie sociálnych sietí, u nás hlavne Facebook.

Prečítajte si: Ako rozpoznať hoax? Základom je overiť si, či už o tom nepísali inde

Ako sa v tom dá zorientovať? Ako odlíšiť kvalitné médiá a poctivých novinárov od konšpirátorov?

V prvom rade treba hľadať zdroj informácií a zamyslieť sa, kto mi čo hovorí a prečo. Ak sa napríklad hovorí o koronavíruse, pozrime sa, či sa vyjadruje virológ, ktorý má za sebou odbornú skúsenosť, stavbár či zubár. Hoci je aj zubár lekár, neznamená to, že je odborník na vírusy.

Pri štandardných médiách si tiež vieme ľahko zistiť, kto v nich pracuje. Čím má médium známejšie meno, tým je väčšia istota, že ponúka overené informácie a dá sa na ne spoľahnúť.

Skúste si o novinách nájsť základné údaje, pozrieť si, kto ich vedie, kto ich sponzoruje, ako sú financované.

Používa médium priveľa anonymných zdrojov? Novinári nemajú problém podpísať sa pod svoje články, dezinformačná scéna však robí opak. Aj keď tradičné noviny nezverejnia meno zdroja, aspoň uvedú, že ho poznajú. Tradičné médiá sa skrátka snažia čo najmenej skrývať.

Veľa sa hovorí o financovaní médií. Mala si niekedy pochybnosť o článku kvôli vlastníkom novín, v ktorých vyšiel?

Keď som niekedy mala pochybnosti, stalo sa mi to pri médiách preukázateľne vlastnených finančnými skupinami. Na Slovensku je to veľký problém, ktorý ovplyvňuje kvalitu a slobodu médií. Na druhej strane, aspoň o vlastníkoch vieme, a môžeme si pri každom článku spraviť názor.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Oddelili sme tradičné médiá od konšpiračných. Kam zaradiť bulvár, ktorý tiež často pracuje s neoverenými informáciami? 

Bulvár vnímam ako samostatnú kategóriu, ktorá slúži skôr na pobavenie než na získanie serióznych informácií. Snaží sa šokovať, píše o celebritách a medzitým prináša aj správy o politike. Ak však chcete čítať o spoločnosti alebo o zahraničnej politike, odporúčam kvalitnejšie zdroje. Na druhej strane bulvár je stále o niečo lepší zdroj informácií než konšpiračné médiá.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Zastrešuješ aktivity Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky. Prečo takýto fond u nás potrebujeme?

Fond vznikol v roku 2018 ako reakcia na vraždu Jána a Martiny s cieľom poskytnúť novinárom a novinárkam podporu. Hoci má každá redakcia vlastný biznis model, nie vždy dokáže zaplatiť dlhodobejšiu investigatívnu prácu.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Ak chcú novinári robiť na zložitejších témach, ktoré si vyžadujú viac času, často si musia znížiť úväzok, prípadne to robia na úkor voľného času a nemajú prostriedky napríklad na cestovanie, hlbšie analýzy. Redakcie v tomto smere nie sú bohaté a v týchto situáciách môžu pomôcť naše granty.

Fond je zároveň podprogramom Novinárskej ceny, ktorou chceme vyslať signál, že u nás vzniká veľa kvalitnej žurnalistiky a že novinárom a novinárkam sa dá veriť.

Aktuálne prebieha hodnotenie súťažných príspevkov v rámci Novinárskej ceny, kde si tento rok aj v porote. Dajú sa z nich vyčítať nejaké trendy v súčasnej žurnalistike? 

V Novinárskej cene síce pôsobím prvý rok, ale nejaké trendy som si všimla. Napríklad, že kvalitná žurnalistika nevymrela a na Slovensku je veľa dobrého, čo čítať, čo vidieť, čo počúvať.

Novinári a novinárky tiež využívajú nové prostriedky, ako informácie podať, rozvíjajú dátovú žurnalistiku, k článkom prikladajú videá, podcasty, zvukové stopy, mapy či grafy. V redakciách sa presadzujú čoraz mladší autori, rastie nám silná nová generácia. Ukazuje sa, že podcastová scéna je u nás veľmi bohatá, že ideme s dobou a inšpirujeme sa vo svete.


Tento článok vznikol pri príležitosti Svetového dňa slobody tlače, ktorý si pripomíname 3. mája. Spoločnosti O2 záleží na slobode slova, preto prostredníctvom Férovej Nadácie O2 dlhodobo podporuje aktivity Fondu investigatívnej žurnalistiky a jeho prínos pri otváraní dôležitých tém. 

Miroslava Širotníková

Je novinárka a koordinátorka Novinárskej ceny a jej podprogramu Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktoré patria k aktivitám Nadácie otvorenej spoločnosti. Pochádza z Trebišova, študovala žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Približne 10 rokov pôsobila na voľnej nohe a o Slovensku písala pre svetové médiá, ako sú New York Times, Balkan Insight, Channel 4 či Financial Times, spolupracovala aj so slovenskou tlačovou agentúrou SITA. 


Skladačka, novinka s AI vychytávkami aj obrovský tablet. Vybrali sme 5 zariadení, na ktorých displej je radosť sa pozerať

Čítaj viac

Hudobník a spisovateľ Braňo Jobus: Dospelosť ma nezomlela, v mojich knižkách pre deti si stále žmýkam srdce

Čítaj viac

Šetrenie nám dáva slobodu aj priestor zlyhať. Simona a Gréta vedú projekt o peniazoch a poradia, ako si nastaviť vlastnú finančnú rovnováhu

Čítaj viac