Spolumajiteľ Homola Furniture: „Je ťažké prizerať sa tomu, ako stolárske umenie vymiera.“

Rodine Homolovcov sa podarilo vybudovať z malej dielne inovatívny podnik s viacerými divíziami. Popri obrovských zákazkách v ňom stále pestujú lásku k remeslu.

Zariaďovali nábytkom celoslovenskú sieť kinosál, inovatívne veľkoplošné kancelárie, známe bary a kaviarne, mestskú pláž aj útulné byty. Oto Kóňa sa rozprával s Jánom Homolom z firmy Homola Furniture o tom, ako vyzerala cesta ich rodinného podnikania.

V seriáli O2 pre biznis vám Oto Kóňa predstavuje inšpiratívnych a férových podnikateľov z celého Slovenska z rozličných oblastí biznisu. Oto podnikal v gastronómii (Regal Burger, NYC Corner) a momentálne sa venuje podpore a konzultáciám pre malých podnikateľov.

V rozhovore sa dozviete:

  • prečo nechal otec bratov Homolovcov riadenie celej stolárskej diele iba na nich,
  • ako sa firma rozrastala a čo je dodnes základom jej úspechu,
  • aký typ stolárskeho umenia na Slovensku postupne mizne,
  • prečo je tím najcennejšou investíciou firmy,
  • aká bola reakcia Homola Furniture na koronakrízu,
  • čo je najväčšou výzvou pre rozvoj remesiel do budúcna.

Homola Furniture sa dnes venuje výrobe atypického nábytku. Aké však boli začiatky vášho rodinného biznisu?

Otec začal podnikať pred 30 rokmi. Keďže je manuálne zručný a mal chuť pracovať, po páde komunizmu využíval každú príležitosť. Začínal s tým, že sa venoval  drobným údržbárskym prácam, upratovacím službám a doprave – jeho firma v tom čase upratovala veľké kancelárie a odvážala kontajnery so stavebným odpadom.

Stolárska dielňa vznikla popri tom ako pridružená služba. Prevádzku s menšou výrobou sme mali v Karloveskej zátoke v Bratislave, kde sme sa postupne rozvíjali. Otcovi sa práca s drevom  vždy páčila, no nikdy si nemyslel, že by dielňa mohla vyrásť do dnešných rozmerov.

Pamätám si hlavne na živelnosť, ktorá v celom priestore panovala. Tá sa u nás drží dodnes, aj keď sa snažíme mať procesy viac pod kontrolou.

Vo firme sú okrem vás a vášho otca zapojení aj vaši dvaja mladší bratia. Kedy ste začali byť v rodinnom biznise aktívni?

Pomáhali sme od detstva, od čias, keď naša „pomoc“ bola skôr na príťaž. Popri vysokej škole sme už spolupracovali na veľkých projektoch, napríklad pri  výstavbe bratislavskej mestskej pláže.

Keď nám ubudli školské povinnosti, prirodzene sme sa zapojili viac. Prechod bol pre nás spontánnejší, ako keď niekto nastúpi po škole do práce. Vtedy začala dielňa naozaj rásť.

Rozmach teda nastal, keď ste sa dielni začali naplno venovať vy traja. Ako sa k tomu staval váš otec? Nemal obavy zveriť vám firmu?

Stolárska výroba bola u nás v menej rozvinutom štádiu. Nebola to nosná zárobková činnosť našej rodiny. Otec sa nebál dať nám ju na starosti. Veril, že ju môžeme iba zveľadiť, no popri tom riskoval, že keď to pokazíme, dielňa skončí.

Dielňu nám nechal, keď videl, že ju zvládneme prevádzkovať. Videl, že na investície do zariadenia sme si zarábali vlastnou prácou. Netrvalo dlho a zo ziskov firmy sme dokázali zaplatiť všetko, čo sme potrebovali na výrobu.

Ako zvládnuť rast a úspech vlastnej firmy? Týchto 8 tipov od rodiny Homolovcov vás inšpiruje.

Veľa prechodov firiem z otca na deti je ovplyvnených tým, že biznis je pre rodinu stále veľmi dôležitý. Otec nechce firmu pustiť svojim deťom na 100 %, má zakorenené svoje myslenie a nepustí deti k tomu, aby firmu viedli po svojom. Potom dochádza ku konfliktom, pretože dieťa nemá možnosť ísť svojou cestou.

„Pamätám si hlavne na živelnosť, ktorá v celom priestore panovala. Tá sa u nás drží dodnes, aj keď sa snažíme mať procesy viac pod kontrolou.“

Náš otec si povedal, že sú to naše peniaze, a nechal všetko na nás. Často sme od neho pýtali rady, no on nám vždy len povedal svoj názor a dodal: „Chlapci, je to na vás.“

Ako sa vám spolu s bratmi podarilo premeniť malú dielňu na lídra na stolárskom trhu s miliónovými obratmi?

Prácou :). Náš vývoj bol veľmi prirodzený. Začínali sme s malou atypovou výrobou nábytku s dvoma kolegami – stolármi. Vždy sme mali šťastie na ľudí.  Už od začiatku tvorili jadro firmy skúsení starší stolári, majstri svojho remesla, od ktorých sme sa veľa naučili.

Popri tom, ako sme rozvíjali atypovú výrobu, sme sa dostali do kontaktu s architektmi a náročnými  zákazníkmi. Veľa sme sa s nimi rozprávali o ich potrebách a očakávaniach. Rozmýšľali sme dookola, akú pridanú hodnotu im vieme ponúknuť, a hneď sme sa do nej pustili, to nám ostalo dodnes.

Čo to znamenalo pre biznis? Ako ste sa na tieto požiadavky a spätnú väzbu rozhodli reagovať?

Postupne sme výrobu atypového nábytku  dopĺňali o ďalšie služby a produkty tak, aby sme vedeli odpovedať na dopyt a zákazníci boli spokojní.

Spolupracovali sme so spoločnosťami, ktoré boli expertmi na svietidlá, typový nábytok a neskôr aj na sklenené predeľovacie priečky. Postupne sme rozšírili našu spoločnosť o ďalšie oddelenia a dnes tieto služby zabezpečujeme in-house. Náš tím sa zomkol a dnes už vieme kompletne zariadiť naozaj veľký priestor. Sme jednou z mála firiem, kde sú pod jednou strechou takí skúsení ľudia z rôznych oblastí, a neustále pracujeme na vývoji.

„Ak na konci zostane zákazník nespokojný, vie nás to mrzieť aj roky. To, že sa tým trápime, nás posúva dopredu.“

Zariaďovali ste kinosály, veľkoplošné kancelárie aj mestskú pláž. Z akých projektov máte najväčšiu radosť?

Ľudia nás väčšinou poznajú podľa komerčných projektov. No pri nich sa prihliada na cenu, pretože musí byť zabezpečená finančná návratnosť. To je dôvod, prečo tie najkrajšie, remeselne prepracované zákazky nebývajú komerčného charakteru.

Tešia ma rezidenčné projekty pre ľudí, ktorí majú radi stolárske umenie a cenia si remeslo. Dajú si domov vyrobiť niečo výnimočné, čo dokážu oceniť.

Čo je pre vás osobne na tejto práci najzaujímavejšie?

Keď vyrábame produkt, ktorý pozostáva z dyhy alebo zo samotného masívu. Vyrába sa od prvopočiatkov, zo základných materiálov.

Ide napríklad o skladanie dyhy, z ktorej má vzniknúť rozmerný prvok. Skladá sa z kmeňov viacerých stromov. Kvalitní stolári dokážu v hlave počítať a predstavovať si kresbu stromu. Vedia si predstaviť, aký vzor vznikne, keď začnú jedným listom dyhy na jednom mieste a budú postupne ukladať listy na každú stranu.

Toto je umenie, ktoré je na stolárčine krásne. Je to pridaná hodnota, ktorá už dnes nie je bežná. Na Slovensku zostalo už len pár majstrov, ktorí to dokážu.

Veľa vecí teda vyrábate sami od základu a prepájate ľudí s rôznymi schopnosťami aj zameraním. Myslíte si, že toto je dôvod, ktorý vám dáva náskok pred konkurenciou?

Verím, že áno. Je možné, že pridaná hodnota vlastnej výroby alebo vlastných nápadov bude veľmi dôležitou súčasťou všetkých firiem, ktoré budú v budúcnosti fungovať.

Kopírovať sa dá aj distribuovať sa dá. Stále fungujú firmy, ktoré iba nakúpia a predajú. No nastáva zmena v myslení ľudí. Distribučné kanály sa menia. Cesta medzi výrobcom a zákazníkom sa skracuje. Firmy si vedia veľa procesov lepšie zorganizovať. Prostredníctvom technológií dokážu dostať informácie k zákazníkom, takže medzičlánky dnes strácajú hodnotu.

Zažili ste v podnikaní aj ťažké obdobia? Ako ste ich prekonávali?

Do každej investície ideme s tým, že to nemusí vyjsť. Ak sa nepodarí, hrozne nás to mrzí, ale kým fungujú iné časti firmy, až tak to vnútorne neprežívame. Takže neúspechy a ťažké obdobia nemáme spojené s financiami, ale skôr s inými hodnotami. Viac nás trápi, keď nám škrípu vzťahy v tíme alebo ak sa nám nepodarí uspokojiť klientov.

Prečo sú to práve vzťahy, ktoré považujete za kľúčové?

Lebo pre firmy, ktoré sa zameriavajú na to, ako rásť a zlepšovať sa, je najťažšie, ak nastanú komplikácie vnútri tímu. Nemusí to byť ani spojené s tým, že si nerozumiete, stačí, keď sa napríklad niekto odsťahuje. Prídete o človeka, ktorého máte radi, s ktorým si rozumiete. Musíte hľadať niekoho ďalšieho, kto by k vám zapadol.

„Rozmýšľame, ako postupovať, aby sme remeslo nejakým spôsobom udržali. Musíme sa tým zaoberať už dnes, pretože nebude dlho trvať a niektoré spôsoby výroby nebude mať kto realizovať.“

Náš tím je pre nás najcennejšia investícia. Verím, že ak má človek okolo seba dobrý tím a dokáže ho riadiť, dokáže v princípe hocičo. Toto je schopnosť, ktorej sa musíme ešte veľa učiť. Je to „práca“ na celý život.

Okrem tímu ste spomenuli aj klientov. Čo je v tejto oblasti najnáročnejšie?

Pri našej práci nehovoríme o zariaďovaní bytu, ale o zariaďovaní veľkých projektov, kde zasahujú developeri, zákazníci, veľa rôznych subdodávateľov. Riadiť všetko tak, aby bol každý spokojný, nie je jednoduché.

Keď niečo nedopadne podľa predstáv, chyba je často na viacerých miestach naraz. Vtedy človek sám uvažuje, či by tomu vedel zabrániť, keby sa to opakovalo. Ak na konci zostane zákazník nespokojný, vie nás to mrzieť aj roky. To, že sa tým trápime, nás posúva dopredu.

Prejdime k aktuálnej téme, ktorá sa v rôznej miere dotkla všetkých podnikateľov: Ako vás zasiahla koronakríza a ako ste si s ňou poradili?

Samozrejme, urobili sme všetko, aby sme ochránili zamestnancov. To znamená množstvo opatrení, ktoré nám možno pomohli, aj keď o tom nevieme. Nemali sme napr. žiadny problém s ochorením niekoho z tímu, čo je skvelé.

Čo sa týka biznisu ako takého, ľudia sa prestali stretávať,  nedali sa zameriavať priestory, aby sa mohlo vyrábať, veci sa prestali hýbať dopredu. Tým pádom sme aj my na chvíľku spomalili, ale nie úplne na nulu.

Ako firma máme výhodu, že naša oblasť nebola postihnutá zo dňa na deň. Stále žijeme zo zákaziek, ktoré boli kontraktované pred polrokom, ešte pred obmedzeniami.

„Stále fungujú firmy, ktoré iba nakúpia a predajú. No nastáva zmena v myslení ľudí. Medzičlánky dnes strácajú hodnotu.“

Na druhej strane, oblasti, ktoré sa rýchlo zastavili, ako napríklad koncerty a divadlo, sa dokážu znova rozbehnúť asi rýchlejšie ako my. Nás dnešná situácia môže dobehnúť v priebehu polroka a môže trvať dlhšie. V našom odvetví treba rozmýšľať dlho dopredu. Snažíme sa vidieť, čo bude začiatkom budúceho roka, ale nemáme na to jasnú odpoveď.

Z vašich slov vyplýva, že v podnikateľskom segmente vládne pomerne veľká neistota. Čo vnímate ako najväčšiu výzvu do budúcnosti?

Svet sa veľmi rýchlo mení a je výzvou dokázať predvídať vývoj v budúcnosti. Zároveň je pre nás ťažké prizerať sa tomu, ako pravé stolárske remeslo postupne vymiera.

Rozmýšľame, ako postupovať, aby sme remeslo nejakým spôsobom udržali. Musíme sa tým zaoberať už dnes, pretože nebude dlho trvať a niektoré spôsoby výroby nebude mať kto realizovať.

Dobrý stolár sa učí skúsenosťami. Drevo je nevypočítateľné. Aj skúsenému majstrovi sa pri výrobe stane chyba a nikto nevie prísť na to, prečo sa stala. Poučí sa, nabudúce to skúsi inak. Buď to vyjde, alebo nie. Takto stolár naberá skúsenosti desiatky rokov.

Mladí ľudia sa to už ani nemajú kde učiť. Náročných zákaziek je menej a s nimi aj príležitostí na učenie. Nedokonalosť tejto doby je, že sa neinvestuje do odbornej výučby mladých ľudí. Systém nie je nastavený tak, aby sa vychovávali remeselníci: stolári, vodári, elektrikári. Začíname cítiť výpadok na trhu.

Pokúšame sa spolupracovať so školami, no, žiaľ, študenta nestačí zobrať na dvojmesačnú prax. Potrebuje sa rozvíjať niekoľko rokov. Systém musí byť oveľa premyslenejší, aby vystaval kvalitného remeselníka.

Pre nás je výchova stolára neistou investíciou. Vychovávame ho 5 rokov, dávame mu mzdu, majster sa oňho stará namiesto toho, aby robil inú prácu. No ak takýto človek musí od nás pre neočakávané životné okolnosti odísť, nemôžeme mu v tom brániť.

Diskusia o vychovávaní ľudí pre trh je veľmi náročná. Aby sme si zachovali remeslá, asi sa budú na vzdelávanie musieť začať skladať firmy a rozhodne pri tom bude musieť pomáhať štát.


V spoločnosti Homola Furniture vedia, že komunikácia je v každom type biznisu kľúčom k úspechu. Základnou požiadavkou je dnes to, aby prebiehala bez problémov a obmedzení. Skrátka, potrebujete sa spoľahnúť, že s partnermi, klientmi a spolupracovníkmi budete vždy v kontakte. Práve toto rieši balík služieb O2 pre podnikateľov. Titánový O2 SMART paušál vám ponúka okrem neobmedzených dát, volaní, SMS a MMS aj predplatné aplikácií, ktoré si môžete variabilne vybrať tak, aby maximálne uľahčili váš biznis.

Ján Homola

V rodinnej firme Homola Furniture, ktorá vyrába do domácností aj firiem nábytok na zákazku, má na starosti obchod, nové smerovanie a každodenný chod.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Koordinátorka Novinárskej ceny: Poctivý autor sa pod článok vždy podpíše, konšpirátor nie

Novinári budú vždy obľúbeným cieľom konšpirácií, hovorí Miroslava Širotníková, ktorá pracovala aj pre New York Times.

Na Slovensku rastie vplyv konšpiračných médií a viac ako polovica ľudí si myslí, že novinárov riadi niekto v pozadí. Ako lepšie pochopiť prácu novinárov a začať im veriť? Porozprávali sme sa s Miroslavou Širotníkovou, ktorá ako novinárka na voľnej nohe pracovala pre svetové médiá a dnes koordinuje aktivity Novinárskej cenyFondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktorý dlhodobo podporuje aj spoločnosť O2.

V rozhovore sa ďalej dočítate:

  • s akými predsudkami sa novinári stretávajú najčastejšie,
  • ako prácu novinárov u nás ovplyvnila vražda Jána Kuciaka,
  • prečo je mediálna výchova dôležitá,
  • aké trendy možno vnímať v súčasnej žurnalistike.

Čítajte aj: Korupčné kauzy pomáhajú odhaliť všetci, ktorí si predplácajú médiá, hovorí publicista a aktivista Goda

Stretávaš sa s predsudkami, keď ľuďom povieš, že si novinárka?

Väčšinou si vypočujem, že si nevedia predstaviť, ako moja práca vyzerá. Často si myslia, že novinári a novinárky pracujú doma z Bratislavy, od počítača a nevedia nič o vonkajšom svete.

Stretávam sa aj s množstvom reakcií, ktoré poznáme zo sociálnych sietí, podľa ktorých sú novinári platení „tajnými silami“, že sú zahraničnými agentmi, že im niekto diktuje, čo majú písať, že sa do ničoho nerozumejú a zverejnia čokoľvek, čo im niekto pošle.

Práca novinárov je neustále na očiach. Prečo im však veľká časť verejnosti nedôveruje? 

Myslím si, že najmä preto, lebo píšu o veciach, ktoré sa nie všetkým páčia. Pozerajú sa mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Novinári a novinárky sú okrem toho obľúbeným cieľom konšpirácií. Treba si však uvedomiť, že robia svoju prácu nezávisle od toho, kto si čo myslí. Opierajú sa o fakty a vedu a hľadajú pravdu, nech je kdekoľvek, nedajú sa zahnať do kúta ani sa zastrašiť.

Pracovala si ako novinárka na voľnej nohe, ako vznikali tvoje články? 

Keďže som ako freelancer nemala zázemie stálej redakcie, pracovala som z domu, podobne ako teraz veľa ľudí počas pandémie. Za každou témou som však vždy vycestovala „do terénu“ a za odborníkmi, ktorí k nej mali čo povedať, či už som písala o extrémizme, alebo o ekonomike.

Novinári sa pozerajú mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Keď som pripravovala článok o segregácii rómskych detí v školách, išla som sa pozrieť do škôl v rómskych osadách na východe Slovenska, keď som písala o krajnej pravici, vyhľadala som si ich predvolebný míting a vycestovala za nimi, prípadne išla hľadať ich podporovateľov v obciach, kde majú tradične najväčšiu podporu.

Niektoré dni som strávila rešeršom štúdií a materiálov pri počítači, iné pri rozhovoroch s expertmi z univerzít, potom som zas 3-4 dni cestovala za príbehom do regiónov a rozprávala sa s bežnými ľuďmi na ulici, s miestnymi politikmi či s aktivistami.

Mix tohto všetkého potom skončil v konečnom článku. A či už som reportáž pripravovala sama, alebo s kolegom z amerických, britských alebo holandských novín, vždy sme na nej pracovali priamo na mieste, nie na diaľku.

Spomínaš si na nejaký článok, ktorým si ovplyvnila veľa ľudí?

Mala som asi len jeden, ktorý sa skutočne dostal do politického diskurzu, hoci úplnou náhodou. Pred rokmi sme s kolegom Rickom Lymanom pripravovali článok pre New York Times o Spišskom Hrhove. Páčil sa mi príbeh obce, ktorej sa úspešne podarilo integrovať rómsku komunitu, a chcela som ho dostať do sveta, aby bol inšpiráciou.

Tento text vyšiel aj na titulnej strane novín. Niekedy v tom čase mal bývalý prezident Andrej Kiska počas zasadania OSN v New York stretnutie s finančníkom Georgeom Sorosom. O návšteve písal Kiska na Facebooku a spomenul, že na titulke New York Times vyšiel článok o Slovensku a že sa o tom so Sorosom rozprávali, pretože ho zaujímajú vylúčené komunity.

O niekoľko mesiacov na Slovensku prebehli protesty Za slušné Slovensko a v jednej z prvých reakcií predseda vtedy najsilnejšej politickej strany spomenul stretnutie v New Yorku a postavil na tom konšpiráciu, že zhromaždenia sú riadené zo zahraničia. Vtedy som sa veľmi smiala, že som to so svojím textom dotiahla ďaleko.

Samozrejme, na celej konšpirácii nebolo nič pravdivé, náš článok opisoval príbeh, ktorý bol už vtedy na Slovensku známy, takže nešlo o nič prevratné, a ocitol sa v tom náhodou. Prezidenta ani protesty, samozrejme, nikto zo zahraničia neriadil.

Po smrti Jána a Martiny sa práca novinárov ešte viac dostala do verejnej debaty. Zmenilo sa vnímanie verejnosti?

Bezprostredne po vražde asi áno a veľká časť spoločnosti pochopila, ako naša práca vyzerá a že novinári a novinárky môžu byť pre svoju prácu aj vo fyzickom ohrození.

Podpora verejnosti mne a kolegom dodávala energiu v časoch, keď sme sa možno aj báli alebo sme boli demotivovaní. Postupne sa však vraciame k pôvodnému stavu a nedôvere, ktorú cítiť najviac na sociálnych sieťach.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Novinári a novinárky sú prenasledovaní v mnohých krajinách. Tým, že pôsobíš medzinárodne, poznáš niekoho, kto sa ocitol pre svoju prácu v ohrození života?

Nedávno som sa dozvedela, že kolegyňa Emilie van Outeren z holandských novín NRC písala o protestoch proti bieloruskej vláde a po zásahu projektilom skončila v nemocnici. Bola na operácii a dlho sa zotavovala. Nedala sa však zastrašiť a už znova pracuje.

Zrejme si uvedomila, do akých nebezpečných situácií sa dostávajú bežní ľudia, keď sa niečo také vážne stalo jej, a je dôležité zastať sa ich.

Z New York Times som zase poznala viacerých vojnových reportérov, ktorí boli v Iraku a v Afganistane a priniesli si odtiaľ hrozné skúsenosti. Tu na Slovensku je najhorší prípad Jána Kuciaka, svoje si zažili aj viacerí novinári a novinárky v 90. rokoch.

V súčasnosti sa obávame, ako na novinárov budú reagovať fanúšikovia extrémnej pravice, ktorých nenávistné výroky čítame na sociálnych sieťach. Dúfam však, že už žiadne násilie nezažijeme.

Ako tvoji kolegovia v zahraničí reagovali na správu o smrti slovenského novinára? 

V ten deň sa mi ozývali kolegovia zo všetkých novín, z agentúr a televízií, s ktorými som kedy spolupracovala. Hneď ráno som písala editorom New York Times a vysvetlila im, čo sa stalo. Najprv nikto z nás nechcel veriť, že by smrť mohla súvisieť s jeho prácou.

Aj ja som si hovorila, že sme na Slovensku, v Európskej únii a hádam sa nikto nepokúsil o úkladnú vraždu. Ešte v ten deň však na udalosť reagoval policajný prezident, ktorý ju spojil s novinárčinou a odvtedy sme mali všetci jasno. Na prvé zhromaždenie Za slušné Slovensko prišiel aj môj kolega z Varšavy a snažil sa chodiť na všetky protesty so mnou. Bola to veľká vec aj vo svetovom meradle, žiaľ.

Na Slovensku v posledných rokoch rastie vplyv konšpiračných médií. Ako si to vysvetľuješ? 

Vplyv konšpiračných médií súvisí s vysokou mierou nedôvery v inštitúcie. Ľudia potom neveria pravde ani faktom, a to u nich podporuje pocit, že sa nedá veriť nikomu. Na tom stavajú dezinformačné kampane. Hovoria, že svet ovládajú tajné skupiny, že nikto nejde protestovať z vlastnej vôle, že médiá niekto ovláda z pozadia.

Slovensko má v regióne výnimočné postavenie, v nedávnom prieskume organizácie Globsec sa ukázalo, že až takmer 60 % spoločnosti sa prikláňa ku konšpiráciám. Myslím si, že ich rozšíreniu výrazne pomohlo nastavenie sociálnych sietí, u nás hlavne Facebook.

Prečítajte si: Ako rozpoznať hoax? Základom je overiť si, či už o tom nepísali inde

Ako sa v tom dá zorientovať? Ako odlíšiť kvalitné médiá a poctivých novinárov od konšpirátorov?

V prvom rade treba hľadať zdroj informácií a zamyslieť sa, kto mi čo hovorí a prečo. Ak sa napríklad hovorí o koronavíruse, pozrime sa, či sa vyjadruje virológ, ktorý má za sebou odbornú skúsenosť, stavbár či zubár. Hoci je aj zubár lekár, neznamená to, že je odborník na vírusy.

Pri štandardných médiách si tiež vieme ľahko zistiť, kto v nich pracuje. Čím má médium známejšie meno, tým je väčšia istota, že ponúka overené informácie a dá sa na ne spoľahnúť.

Skúste si o novinách nájsť základné údaje, pozrieť si, kto ich vedie, kto ich sponzoruje, ako sú financované.

Používa médium priveľa anonymných zdrojov? Novinári nemajú problém podpísať sa pod svoje články, dezinformačná scéna však robí opak. Aj keď tradičné noviny nezverejnia meno zdroja, aspoň uvedú, že ho poznajú. Tradičné médiá sa skrátka snažia čo najmenej skrývať.

Veľa sa hovorí o financovaní médií. Mala si niekedy pochybnosť o článku kvôli vlastníkom novín, v ktorých vyšiel?

Keď som niekedy mala pochybnosti, stalo sa mi to pri médiách preukázateľne vlastnených finančnými skupinami. Na Slovensku je to veľký problém, ktorý ovplyvňuje kvalitu a slobodu médií. Na druhej strane, aspoň o vlastníkoch vieme, a môžeme si pri každom článku spraviť názor.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Oddelili sme tradičné médiá od konšpiračných. Kam zaradiť bulvár, ktorý tiež často pracuje s neoverenými informáciami? 

Bulvár vnímam ako samostatnú kategóriu, ktorá slúži skôr na pobavenie než na získanie serióznych informácií. Snaží sa šokovať, píše o celebritách a medzitým prináša aj správy o politike. Ak však chcete čítať o spoločnosti alebo o zahraničnej politike, odporúčam kvalitnejšie zdroje. Na druhej strane bulvár je stále o niečo lepší zdroj informácií než konšpiračné médiá.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Zastrešuješ aktivity Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky. Prečo takýto fond u nás potrebujeme?

Fond vznikol v roku 2018 ako reakcia na vraždu Jána a Martiny s cieľom poskytnúť novinárom a novinárkam podporu. Hoci má každá redakcia vlastný biznis model, nie vždy dokáže zaplatiť dlhodobejšiu investigatívnu prácu.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Ak chcú novinári robiť na zložitejších témach, ktoré si vyžadujú viac času, často si musia znížiť úväzok, prípadne to robia na úkor voľného času a nemajú prostriedky napríklad na cestovanie, hlbšie analýzy. Redakcie v tomto smere nie sú bohaté a v týchto situáciách môžu pomôcť naše granty.

Fond je zároveň podprogramom Novinárskej ceny, ktorou chceme vyslať signál, že u nás vzniká veľa kvalitnej žurnalistiky a že novinárom a novinárkam sa dá veriť.

Aktuálne prebieha hodnotenie súťažných príspevkov v rámci Novinárskej ceny, kde si tento rok aj v porote. Dajú sa z nich vyčítať nejaké trendy v súčasnej žurnalistike? 

V Novinárskej cene síce pôsobím prvý rok, ale nejaké trendy som si všimla. Napríklad, že kvalitná žurnalistika nevymrela a na Slovensku je veľa dobrého, čo čítať, čo vidieť, čo počúvať.

Novinári a novinárky tiež využívajú nové prostriedky, ako informácie podať, rozvíjajú dátovú žurnalistiku, k článkom prikladajú videá, podcasty, zvukové stopy, mapy či grafy. V redakciách sa presadzujú čoraz mladší autori, rastie nám silná nová generácia. Ukazuje sa, že podcastová scéna je u nás veľmi bohatá, že ideme s dobou a inšpirujeme sa vo svete.


Tento článok vznikol pri príležitosti Svetového dňa slobody tlače, ktorý si pripomíname 3. mája. Spoločnosti O2 záleží na slobode slova, preto prostredníctvom Férovej Nadácie O2 dlhodobo podporuje aktivity Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky a jeho prínos pri otváraní dôležitých tém. 

Miroslava Širotníková

Je novinárka a koordinátorka Novinárskej ceny a jej podprogramu Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktoré patria k aktivitám Nadácie otvorenej spoločnosti. Pochádza z Trebišova, študovala žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Približne 10 rokov pôsobila na voľnej nohe a o Slovensku písala pre svetové médiá, ako sú New York Times, Balkan Insight, Channel 4 či Financial Times, spolupracovala aj so slovenskou tlačovou agentúrou SITA. 


Nestrácajte čas a energiu. Týchto 5 smartfónov vás poteší rýchlym nabíjaním

Čítaj viac

Aké slúchadlá si vybrať k smartfónu? Poradíme vám, na čo všetko treba myslieť

Čítaj viac

Ako platiť menej za internet? Spojte si služby na jednu faktúru a získajte zľavu až 100 %

Čítaj viac