Manželia Hanka a Ľubomír Hríbikovci popri prevádzkovaní rodinného penziónu s reštauráciou vychovali päť detí. Dcéra Dorota sa po stáži v reštaurácii s dvoma michelinskými hviezdami vrátila domov a posilnila rodinný tím. Rozprávali sme sa s nimi o tom, ako pred 30 rokmi začínali, akými hodnotami sa dodnes riadia v podnikaní a čo stojí za ich úspechom.
V seriáli O2 pre biznis vám Oto Kóňa predstavuje inšpiratívnych a férových podnikateľov z celého Slovenska z rozličných oblastí biznisu. Oto podnikal v gastronómii (Regal Burger, NYC Corner) a momentálne sa venuje podpore a konzultáciám pre malých podnikateľov.
Začnime od úplného začiatku. Ako vlastne vznikol nápad prevádzkovať penzión?
Hanka: Už na vysokej škole sme mali s manželom sen prevádzkovať spoločný podnik.
Vlastnili sme rozostavaný starý dom, ktorý sme si chystali na bývanie. Dom bol veľký, pretože sme mali už štyri deti. Od začiatku sme rátali s tým, že prenajmeme niekoľko izieb na bývanie turistom – to bolo povolené a celkom bežné už pár rokov pred nežnou revolúciou.
Až po prevrate sa nám však naozaj otvorili možnosti podnikať. Hneď, ako to bolo možné, sme si v dome otvorili rodinný penzión s malou reštauráciou a splnili si sen.
Mali ste už predtým skúsenosti s fungovaním takejto prevádzky?
Hanka: Muž (Ľubomír) navštívil na krátky čas Nemecko a Belgicko, kde získal celkom jasnú predstavu, ako má penzión fungovať. Ja som pracovala v hoteli Telgárt, bola som pripravená zo školy aj z praxe. Mala som v mužovi oporu a boli sme presvedčení, že na to máme.
Ako teda vyzeral Penzión u Hanky vo svojej pôvodnej podobe?
Ľubomír: V začiatkoch mal náš penzión štyri izby. Všetky mali spoločnú kúpeľňu a WC, čo bolo v tom čase bežným štandardom. Zariadili sme kuchyňu a maličkú reštauráciu so 16 miestami. Rýchlo sa ukázala ako veľmi užitočná, pretože široko-ďaleko nebolo nič podobné v ponuke. Reštaurácia nám v mnohom uľahčila podnikanie, lebo cez dobré jedlo sme získavali aj hostí do izieb.
Keďže sme otvorili hneď po revolúcii, už medzi prvými hosťami sme mali ľudí zo západnej Európy. Boli zvedaví a hladní po spoznávaní našej krajiny. Zrazu mohli na Slovensko cestovať a vidieť, čo sa za železnou oponou po celý čas skrývalo.
V tých časoch boli informácie cennejšie ako dobré jedlo a spanie. Hotely na to neboli pripravené, v podnikoch sa neposkytovali informácie o spoločnosti. Keďže som ovládal jazyky, vedeli sme týchto ľudí nielen pohostiť, ale im aj vyhovieť po tejto stránke. Vďaka našej komunikatívnosti sa často stalo, že sa hostia zastavili na obed a zostali 10 dní.
Základom však je, samozrejme, dobré jedlo a spanie. Od začiatku sme varili z lokálnych surovín a snažili sme sa hosťom dať na tanier to, čo sme jedli aj my sami. Už prví zahraniční hostia nám povedali, že by bolo dobré, aby každá izba mala vlastnú kúpeľňu a záchod. Dali sme na ich radu a postupne sme všetky izby zrekonštruovali.
S mnohými z našich prvých hostí sme sa časom zblížili do takej miery, že nás navštevujú pravidelne dodnes.
Ako vnímate tieto hlboké vzťahy so svojimi hosťami? Čo ich vedie k tomu, aby sa vracali a trávili svoju dovolenku rok čo rok v malej slovenskej dedinke?
Hanka: Myslím si, že veľkú rolu hrá náš prístup. Hostia vedia, že im zabezpečíme čokoľvek, čo budú potrebovať. Naše služby sa nemenia – stále dávame ľuďom iba to najlepšie a robíme to zo srdca – to je naša pridaná hodnota. Nevieme inak. Sme tak vychovaní a zvyknutí z domu. Vždy sa snažíme dať maximum – či už do varenia, upratovania, alebo vzťahov. Snažíme sa hosťom spríjemniť pobyt, ako sa len dá, a občas ich prekvapiť malou oslavou alebo živou hudbou.
„Naše služby sa nemenia – stále dávame ľuďom iba to najlepšie a robíme to zo srdca – to je naša pridaná hodnota. Nevieme inak. Sme tak vychovaní a zvyknutí z domu.“
Ľubomír: Nedá sa povedať, že sme jediným faktorom, pre ktorý k nám ľudia prichádzajú. V okolí Telgártu je nádherná príroda, ležíme na rozhraní troch národných parkov. Navyše je na dosah dobre fungujúce lyžiarske stredisko.
Dodnes k nám hostia prichádzajú z celého sveta, najmä zo západnej Európy, ale aj Američania, Austrálčania, Izraelčania… A postupne pribúdajú aj domáci. Kým na začiatku sme mali len 10 % slovenských hostí, dnes už ich je tretina.
Dostal som na váš penzión množstvo odporúčaní od ľudí z rôznych oblastí. Z čoho pramení váš úspech?
Ľubomír: Mnohí sa nás pýtajú na úspech. Prídu a pýtajú sa: „Ľubo, povedz našej výprave, ako si ty mohol dosiahnuť taký veľký úspech?“ Ak sa to niekomu javí ako úspech, je to fajn, no pre mňa je to len výsledok obyčajnej každodennej práce. Keď robíte svoju prácu normálne, stačí vám na úspech zdravý sedliacky rozum, slušnosť a základná úcta k zákazníkom.
Zakladáte si na tom, že ste rodinný penzión. Pracujú v ňom všetci členovia rodiny? Ako máte podelené úlohy a kto za čo zodpovedá?
Ľubomír: Ako rodina máme 40 hektárov pôdy. Z toho vychádzame. O pôdu a zvieratá, ktoré na nej žijú – kravy, ovce, kozy, prasiatka, sliepky, mačka Valéria a na ozdobu zajačiky -, sa treba postarať. To robia naši dvaja synovia.
Priamo v penzióne pracujeme traja – ja, manželka a naša dcéra Dorotka. Máme dve zamestnankyne – chyžnú a kuchárku. Navzájom sa dopĺňame a každý robí, čo treba.
Dorotka pracuje na rezerváciách, na marketingu, spolu s Hankou rozhoduje o jedálnom lístku a pripravuje dezerty. Hanku nájdete všade, kde práve treba niečo urobiť. Mojou doménou sú technické veci a zastúpim aj funkciu údržbára. Popri tom sa starám aj o financie.
Penzión vediete so svojou dcérou – je to dvojgeneračný biznis. V čom sa dopĺňate a v čom je niekedy produktívny konflikt?
Ľubomír: Na prevádzke penziónu sa vždy zúčastňovala celá naša rodina. Dcéra Dorotka sa naplno pridala k biznisu pred dvoma rokmi. Hodnotím to ako veľmi pozitívnu vec. Bez ohľadu na skúsenosti mladí prinášajú nové myslenie. Odporúčal by som každému, kto má možnosť prijať do svojho biznisu mladých ľudí, nech sa tomu nikdy nebráni.
Hanka: Je veľmi pohodlné chodiť v starých koľajach a my sme si tiež zvykli. Mne nikto nikdy neprotirečil. Zrazu nám dcéra začala diktovať. Na začiatku som sa aj bránila, ale potom som prišla na to, že treba prizvať mladých ľudí ku kormidlu.
„Bez ohľadu na skúsenosti mladí prinášajú nové myslenie. Odporúčal by som každému, kto má možnosť prijať do svojho biznisu mladých ľudí, nech sa tomu nikdy nebráni.“
Dorota: Ja som predtým pracovala v reštaurácii s dvoma michelinskými hviezdami. Mala som naivnú predstavu, že keď prídem domov, úplne zmením koncept nášho penziónu. To sa, samozrejme, nepodarilo, pretože na zmenu som nebola pripravená ani ja, ani naši stáli hostia a rodičia už vôbec nie.
Uvedomila som si, že to, čo robili rodičia doteraz – ponúkali dobré potraviny z dobrých surovín a dobré ubytovanie -, robili skvele. Potrebujeme iba maličké zmeny, ktoré sa nám darí postupne robiť.
Popri iných veciach je váš penzión známy tým, že v kuchyni sa spoliehate na lokálne sezónne suroviny. Kedy ste s tým začali a prečo?
Hanka: Každý deň pečieme vlastný chlieb. Kupujeme pšenicu aj raž a na mieste si ich melieme a miešame. Prácu za chlebíkom neocení každý hosť, ale my vieme, že sme ponúkli to najlepšie.
Odkedy sme otvorili penzión, varíme v lete domáce džemy. Kupujeme len kvalitné zrelé ovocie. Keď sme začínali, dostali sme od obchodnej inšpekcie 10 000 korún pokutu za to, že sme hosťom servírovali džem, ktorý nebol priemyselne zabalený. Našťastie sa podmienky postupne menia.
Mnoho našich surovín má pôvod v Telgárte. Máme vlastnú záhradu a pozemok, na ktorom chováme zvieratá. Huby, čučoriedky a bylinky pochádzajú z lesa, ktorý obklopuje penzión.
Ovplyvňuje to nejakým spôsobom aj skladbu vášho jedálneho lístka?
Dorota: Preferujeme vegetariánsku a sezónnu stravu, snažíme sa preto dávať takéto jedlá do popredia.
Kedysi sme mali sme klasický „slovenský“ jedálny lístok, v ktorom bolo množstvo jedál na objednávku. Nedávno sme zmenili koncept a na jedálnom lístku nájdu hostia každý večer len tri jedlá.
Sústreďujeme sa na to, aby každý, kto k nám príde, dostal plnohodnotnú porciu. Možno nie takú, akú očakával, ale s akou bude spokojný, aj keď o tom ešte nevie dopredu.
„Nám sa nedá napísať na dvere, že teraz neprijímame hostí. Keď chcete byť v tomto biznise, musíte sa tomu odovzdať naplno, 365 dní v roku. Inak to nejde.“
Spočiatku sme mali obavy z reakcie našich dlhoročných hostí. Vždy boli zvyknutí vybrať si, na čo práve mali chuť. My sme im odrazu začali hovoriť, že dnes máme len toto – zajtra možno bude to, čo ste chceli, nechajte sa prekvapiť. V konečnom dôsledku boli všetci spokojní a možno sa im u nás začalo ešte viac páčiť.
To je povzbudením aj pre ostatných podnikateľov, že sa netreba báť zmien. V roku 2020 oslávite 30 rokov fungovania. Určite ste si prešli aj ťažkými obdobiami. Ktoré bolo najhoršie?
Hanka: V roku 1997 k nám prestali chodiť cudzinci. Turistický ruch sa utlmil, ocitli sme sa v medzinárodnej izolácii. Na Slovensku prekvitala mafia a politici robili veľmi zlé rozhodnutia. Tým, že sme vedeli robiť aj niečo iné, toto obdobie sme prežili. Našťastie, všetko sa časom obrátilo na dobre.
Hoteliersky biznis je sezónny. sú vaše hlavné sezóny, kedy chodí najviac hostí a kedy cítite, že je to najlepšie?
Hanka: My máme hostí prakticky počas celého roka. Silné sú Vianoce, potom je trošku pauza a od konca januára bývame plní až do polovice marca. Potom je Veľká noc a májové sviatky, to máme vždy vypredané. No a od mája sa nezastavíme až do prvého novembra.
Musí to byť celkom náročné, keď najviac pracujete v čase, keď ostatní ľudia oddychujú. Dokážete si oddýchnuť popri tom, ako sa staráte o relax ostatných?
Ľubomír: Nie je to ľahké. Minulý rok sme od 15. mája do 10. septembra nemali jediný voľný deň. Nám sa nedá napísať na dvere, že teraz neprijímame hostí. Keď chcete byť v tomto biznise, musíte sa tomu odovzdať naplno, 365 dní v roku. Inak to nejde.
Hanka: Oddych je vec pohľadu. Ak si človek dokáže oddýchnuť vo svojej mysli, vtedy, keď si ostatní myslia, že ani neoddychuje, vie to veľmi pomôcť. Keď sa pozriem z okna, každý deň je inak nádherný. Ak sa človek dokáže zo svojho podniku pozrieť takto von a uvedomiť si, aký je okolo neho pokoj, oddýchne si, aj keď je penzión práve plný hostí.
Ľubomír: Pre mňa je práca formou oddychu. Nedokážem ísť na dovolenku a len tak tam nič nerobiť. Ak by práca v penzióne nebola pre nás zároveň aj oddychom, nedokázali by sme ju robiť.
Hríbikovci potrebujú byť neustále v kontakte a online. Nielen v rámci širokej rodiny, ale aj pri komunikácii s hosťami. Spotrebujú tak veľké množstvo dát na aplikácie, ktoré im to umožňujú. Podobne ako oni, aj vy môžete využívať služby O2 pre podnikateľov. Zlatý O2 SMART paušál vám ponúka okrem neobmedzených volaní, SMS a MMS aj množstvo dát a predplatné aplikácií, ktoré si môžete variabilne vybrať tak, aby maximálne uľahčili váš biznis.
Loading...
