Ako vyzerali otváracie ceremoniály od vzniku samostatného Slovenska doteraz
Športová udalosť roka je tu. Užite si otvárací ceremoniál s O2 TV v mobile aj 7 dní po jeho odvysielaní.
Zdieľať
9. 2. 2018;Autor: Alexandra Jakubeková, Foto: Pexels
Tohtoročný február je pre všetkých milovníkov zimných športov malým sviatkom. Prináša totiž so sebou 23. Zimné olympijské hry, ktoré sa konajú v juhokórejskom Pjongčangu. Zúčastní sa ich 92 národov a takmer 3 tisícky športovcov, ktorí si zasúťažia až v 102 disciplínach. Chýbať nebude ani 56 našich reprezentantov.
Jednou z najsledovanejších udalostí je vždy otvárací ceremoniál, ktorý tradične predstaví to najlepšie, čo hosťovská krajina ponúka. Slovenskú vlajku počas toho tohtoročného priniesla na štadión zjazdová lyžiarka Veronika Velez-Zuzulová. Stala sa tak prvou ženou v histórii slovenskej samostatnosti, ktorej sa na úvod olympiády dostala táto česť.
Nestihli ste si otvárací ceremoniál pozrieť naživo? So službou O2 TV v mobile si ho môžete spolu so všetkými športovými prenosmi pozrieť až 7 dní po odvysielaní priamo vo svojom mobile. Až do konca februára nájdete v ponuke staníc programy Sport2 a Eurosport2, vďaka ktorým vám neujde žiadny dôležitý olympijský moment.
Tohtoročný ceremoniál si stále môžete pozrieť priamo vo svojom mobile. Pripomeňte si však spolu s nami aj všetky predošlé, na ktorých sa Slovensko zúčastnilo ako samostatná krajina.
Lillenhammer, Nórsko, 1994
Nóri si pripravili skutočne originálny spôsob zapálenia olympijského ohňa. Horiacu pochodeň niesol počas zoskoku zo skokanského mostíka nórsky športovec Stein Gruben. Boli to zároveň prvé olympijské hry, na ktorých sa reprezentanti samostatného Slovenska.
Nagano, Japonsko, 1998
Olympijský oheň do arény v Nagane priniesol v sprievode japonských „snežných detí” Chris Moon, ktorý v roku 1995 pri explózii nášľapnej míny v Mozambiku prišiel o nohu. Bol vášnivý protimínový aktivista, za čo si vyslúžil uznanie aj od nebohej princezny Diany.
Salt Lake City, USA, 2002
Do olympijskej arény vniesli horiacu pochodeň americkí olympionici. Oheň zapálil americký hokejový tím. V tom čase vyhrala hosťujúca krajina, Amerika, najviac olympijských medailí za jedny hry vôbec, celkovo ich bolo 34. Tento rekord držali do roku 2010.
Turín, Taliansko, 2006
Olympijský oheň v tomto prípade zapálila 10-násobná talianska olympijská medailistka v cross-country lyžovaní Stefania Belmondo. V tomto roku získal olympionik Radoslav Židek našu prvú (striebornú) medailu na zimnej olympiáde v disciplíne snoubordkros.
Vancouver, Kanada, 2010
Olympijský plameň precestoval pred otvorením olympiády v Kanade viac ako v akejkoľvek inej krajine predtým – až 45 000 km. Vo Vancouvri získalo Slovensko vďaka biatlonistke Anastasii Kuzminovej zlatú aj striebornú medailu. Bronzovú do zbierky doplnil biatlonista Pavol Hurajt.
Soči, Rusko, 2014
Otvorenie hier spečatila originálna ohňostrojová šou spojená so zapálením olympijského ohňa. Anastasia Kuzmninová obhájila zlatú medailu a stala sa prvou biatlonistkou v histórií, ktorá si zopakovala prventstvo v individuálnej disciplíne.
Ste zvedaví na výkony našich športovcov v juhokórejskom Pjongčangu?
Až do konca februára nájdete v ponuke O2 TV v mobile aj stanice Eurosport a Eurosport2. Vďaka tejto službe si môžete zaujímavé okamihy z otváracieho ceremoniálu aj jednotlivé športové prenosy pozrieť až 7 dní po ich odvysielaní.
Páčil sa vám článok?
Slabé
Loading...
Super
Páči sa vám, čo práve čítate?
Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.
Ďakujeme za prihlásenie na odber nášho newslettera. Už to skoro je, len ešte jedna drobnosť. Potrebujeme ešte potvrdiť Vašu e-mailovú adresu. Stačí, aby ste klikli na odkaz, ktorý sme vám práve zaslali na váš e-mail.
Návod na O2 TV v mobile: Aktivujte si prístup k filmom, dokumentom a športovým prenosom
Chcete si večer pozrieť športový záznam, ktorý išiel počas dňa, dokument zo včera alebo dobrý film? Tu je návod, ako si aktivovať službu O2 TV v mobile.
Zdieľať
7. 9. 2017;Autor: Sóda
O2 TV je nová služba od O2, vďaka ktorej máte každý večer k dispozícii čerstvý výber dokumentov, športových prenosov, filmov a televíznych seriálov. Za 5 € mesačne bez viazanosti si viete vo svojom mobile pozrieť program viac ako 30 televíznych kanálov až 7 dní po jeho odvysielaní. Denne tak máte na výber niekoľko stoviek programov, dokumentov a filmov.
Televízne stanice môžete sledovať aj naživo, prípadne si nahrať až 100 hodín programu a pozrieť si ho kedykoľvek počas nasledujúcich 30 dní.
Ako si aktivujem O2 TV v mobile?
Existujú dve možnosti, ako si vo svojom mobile či tablete môžete užiť obľúbené filmy a relácie.
Možnosť 1. je pre tých, ktorí majú od O2 fakturovaný program.
Ak patríte k zákazníkom O2, jednoducho navštívte aplikáciu Moje O2 a po prihlásení si aktivujte službu O2 TV v mobile.
Možnosť 2. je pre tých, ktorí od O2 fakturovaný program nemajú.
V tomto prípade navštívte stránku O2 TV a kliknite na tlačidlo „Chcem mať O2 TV v mobile“. Následne si k službe vyberte program, odporúčame vám Strieborný O2 Paušál s O2 TV v mobile.
V oboch prípadoch dostanete aktivačnú SMS a e-mail s prihlasovacím PIN-om. Potom si stiahnite appku O2 TV z Google Play, App Store alebo www.o2tv.sk.
Takto vyzerá O2 TV po prihlásení
Vďaka tejto službe máte denne na výber desiatky dokumentov, množstvo športových prenosov, filmov a televíznych seriálov. Za 5 € mesačne bez viazanosti si viete každý deň vo svojom mobile vychutnať 7-dňové spätné prehrávanie viac ako 30 televíznych kanálov.
Všetky kanály môžete, samozrejme, sledovať aj naživo a 10 z nich v HD kvalite.
Potrebujete pomoc s nastavením O2 TV vo vašom mobile?
Radi vám poradíme a pomôžeme.
Nechajte nám vaše telefónne číslo a budeme vás kontaktovať.
Radi vám poradíme a pomôžeme.
Nechajte nám vaše telefónne číslo a zavoláme vám v priebehu najbližšieho pracovného dňa.
Ďakujeme. Zavoláme vám.
Čo v prípade, ak nie som v O2?
Žiadny problém. Jednoducho si preneste svoje číslo do O2 a v prípade zmluvnej pokuty vám O2 pošle na účet peniaze až do výšky 150 € na jej pokrytie. Podrobné informácie o prenose čísla nájdete na tejto stránke.
Máte záujem o prenos čísla?
Radi vám poradíme a pomôžeme.
Nechajte nám vaše telefónne číslo a budeme vás kontaktovať.
Radi vám poradíme a pomôžeme.
Nechajte nám vaše telefónne číslo a zavoláme vám v priebehu najbližšieho pracovného dňa.
Ďakujeme. Zavoláme vám.
Páčil sa vám článok?
Slabé
Loading...
Super
Páči sa vám, čo práve čítate?
Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.
Ďakujeme za prihlásenie na odber nášho newslettera. Už to skoro je, len ešte jedna drobnosť. Potrebujeme ešte potvrdiť Vašu e-mailovú adresu. Stačí, aby ste klikli na odkaz, ktorý sme vám práve zaslali na váš e-mail.
Koordinátorka Novinárskej ceny: Poctivý autor sa pod článok vždy podpíše, konšpirátor nie
Novinári budú vždy obľúbeným cieľom konšpirácií, hovorí Miroslava Širotníková, ktorá pracovala aj pre New York Times.
Zdieľať
3. 5. 2021;Autor: Marek Hudec, Foto: Magdaléna Tomalová
Na Slovensku rastie vplyv konšpiračných médií a viac ako polovica ľudí si myslí, že novinárov riadi niekto v pozadí. Ako lepšie pochopiť prácu novinárov a začať im veriť? Porozprávali sme sa s Miroslavou Širotníkovou, ktorá ako novinárka na voľnej nohe pracovala pre svetové médiá a dnes koordinuje aktivity Novinárskej ceny a Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktorý dlhodobo podporuje aj spoločnosť O2.
V rozhovore sa ďalej dočítate:
s akými predsudkami sa novinári stretávajú najčastejšie,
ako prácu novinárov u nás ovplyvnila vražda Jána Kuciaka,
Stretávaš sa s predsudkami, keď ľuďom povieš, že si novinárka?
Väčšinou si vypočujem, že si nevedia predstaviť, ako moja práca vyzerá. Často si myslia, že novinári a novinárky pracujú doma z Bratislavy, od počítača a nevedia nič o vonkajšom svete.
Stretávam sa aj s množstvom reakcií, ktoré poznáme zo sociálnych sietí, podľa ktorých sú novinári platení „tajnými silami“, že sú zahraničnými agentmi, že im niekto diktuje, čo majú písať, že sa do ničoho nerozumejú a zverejnia čokoľvek, čo im niekto pošle.
Práca novinárov je neustále na očiach. Prečo im však veľká časť verejnosti nedôveruje?
Myslím si, že najmä preto, lebo píšu o veciach, ktoré sa nie všetkým páčia. Pozerajú sa mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.
Novinári a novinárky sú okrem toho obľúbeným cieľom konšpirácií. Treba si však uvedomiť, že robia svoju prácu nezávisle od toho, kto si čo myslí. Opierajú sa o fakty a vedu a hľadajú pravdu, nech je kdekoľvek, nedajú sa zahnať do kúta ani sa zastrašiť.
Pracovala si ako novinárka na voľnej nohe, ako vznikali tvoje články?
Keďže som ako freelancer nemala zázemie stálej redakcie, pracovala som z domu, podobne ako teraz veľa ľudí počas pandémie. Za každou témou som však vždy vycestovala „do terénu“ a za odborníkmi, ktorí k nej mali čo povedať, či už som písala o extrémizme, alebo o ekonomike.
Novinári sa pozerajú mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.
Keď som pripravovala článok o segregácii rómskych detí v školách, išla som sa pozrieť do škôl v rómskych osadách na východe Slovenska, keď som písala o krajnej pravici, vyhľadala som si ich predvolebný míting a vycestovala za nimi, prípadne išla hľadať ich podporovateľov v obciach, kde majú tradične najväčšiu podporu.
Niektoré dni som strávila rešeršom štúdií a materiálov pri počítači, iné pri rozhovoroch s expertmi z univerzít, potom som zas 3-4 dni cestovala za príbehom do regiónov a rozprávala sa s bežnými ľuďmi na ulici, s miestnymi politikmi či s aktivistami.
Mix tohto všetkého potom skončil v konečnom článku. A či už som reportáž pripravovala sama, alebo s kolegom z amerických, britských alebo holandských novín, vždy sme na nej pracovali priamo na mieste, nie na diaľku.
Spomínaš si na nejaký článok, ktorým si ovplyvnila veľa ľudí?
Mala som asi len jeden, ktorý sa skutočne dostal do politického diskurzu, hoci úplnou náhodou. Pred rokmi sme s kolegom Rickom Lymanom pripravovali článok pre New York Times o Spišskom Hrhove. Páčil sa mi príbeh obce, ktorej sa úspešne podarilo integrovať rómsku komunitu, a chcela som ho dostať do sveta, aby bol inšpiráciou.
Tento text vyšiel aj na titulnej strane novín. Niekedy v tom čase mal bývalý prezident Andrej Kiska počas zasadania OSN v New York stretnutie s finančníkom Georgeom Sorosom. O návšteve písal Kiska na Facebooku a spomenul, že na titulke New York Times vyšiel článok o Slovensku a že sa o tom so Sorosom rozprávali, pretože ho zaujímajú vylúčené komunity.
O niekoľko mesiacov na Slovensku prebehli protesty Za slušné Slovensko a v jednej z prvých reakcií predseda vtedy najsilnejšej politickej strany spomenul stretnutie v New Yorku a postavil na tom konšpiráciu, že zhromaždenia sú riadené zo zahraničia. Vtedy som sa veľmi smiala, že som to so svojím textom dotiahla ďaleko.
Samozrejme, na celej konšpirácii nebolo nič pravdivé, náš článok opisoval príbeh, ktorý bol už vtedy na Slovensku známy, takže nešlo o nič prevratné, a ocitol sa v tom náhodou. Prezidenta ani protesty, samozrejme, nikto zo zahraničia neriadil.
Po smrti Jána a Martiny sa práca novinárov ešte viac dostala do verejnej debaty. Zmenilo sa vnímanie verejnosti?
Bezprostredne po vražde asi áno a veľká časť spoločnosti pochopila, ako naša práca vyzerá a že novinári a novinárky môžu byť pre svoju prácu aj vo fyzickom ohrození.
Podpora verejnosti mne a kolegom dodávala energiu v časoch, keď sme sa možno aj báli alebo sme boli demotivovaní. Postupne sa však vraciame k pôvodnému stavu a nedôvere, ktorú cítiť najviac na sociálnych sieťach.
Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.
Novinári a novinárky sú prenasledovaní v mnohých krajinách. Tým, že pôsobíš medzinárodne, poznáš niekoho, kto sa ocitol pre svoju prácu v ohrození života?
Nedávno som sa dozvedela, že kolegyňa Emilie van Outeren z holandských novín NRC písala o protestoch proti bieloruskej vláde a po zásahu projektilom skončila v nemocnici. Bola na operácii a dlho sa zotavovala. Nedala sa však zastrašiť a už znova pracuje.
Zrejme si uvedomila, do akých nebezpečných situácií sa dostávajú bežní ľudia, keď sa niečo také vážne stalo jej, a je dôležité zastať sa ich.
Z New York Times som zase poznala viacerých vojnových reportérov, ktorí boli v Iraku a v Afganistane a priniesli si odtiaľ hrozné skúsenosti. Tu na Slovensku je najhorší prípad Jána Kuciaka, svoje si zažili aj viacerí novinári a novinárky v 90. rokoch.
V súčasnosti sa obávame, ako na novinárov budú reagovať fanúšikovia extrémnej pravice, ktorých nenávistné výroky čítame na sociálnych sieťach. Dúfam však, že už žiadne násilie nezažijeme.
Ako tvoji kolegovia v zahraničí reagovali na správu o smrti slovenského novinára?
V ten deň sa mi ozývali kolegovia zo všetkých novín, z agentúr a televízií, s ktorými som kedy spolupracovala. Hneď ráno som písala editorom New York Times a vysvetlila im, čo sa stalo. Najprv nikto z nás nechcel veriť, že by smrť mohla súvisieť s jeho prácou.
Aj ja som si hovorila, že sme na Slovensku, v Európskej únii a hádam sa nikto nepokúsil o úkladnú vraždu. Ešte v ten deň však na udalosť reagoval policajný prezident, ktorý ju spojil s novinárčinou a odvtedy sme mali všetci jasno. Na prvé zhromaždenie Za slušné Slovensko prišiel aj môj kolega z Varšavy a snažil sa chodiť na všetky protesty so mnou. Bola to veľká vec aj vo svetovom meradle, žiaľ.
Na Slovensku v posledných rokoch rastie vplyv konšpiračných médií. Ako si to vysvetľuješ?
Vplyv konšpiračných médií súvisí s vysokou mierou nedôvery v inštitúcie. Ľudia potom neveria pravde ani faktom, a to u nich podporuje pocit, že sa nedá veriť nikomu. Na tom stavajú dezinformačné kampane. Hovoria, že svet ovládajú tajné skupiny, že nikto nejde protestovať z vlastnej vôle, že médiá niekto ovláda z pozadia.
Slovensko má v regióne výnimočné postavenie, v nedávnom prieskume organizácie Globsec sa ukázalo, že až takmer 60 % spoločnosti sa prikláňa ku konšpiráciám. Myslím si, že ich rozšíreniu výrazne pomohlo nastavenie sociálnych sietí, u nás hlavne Facebook.
Ako sa v tom dá zorientovať? Ako odlíšiť kvalitné médiá a poctivých novinárov od konšpirátorov?
V prvom rade treba hľadať zdroj informácií a zamyslieť sa, kto mi čo hovorí a prečo. Ak sa napríklad hovorí o koronavíruse, pozrime sa, či sa vyjadruje virológ, ktorý má za sebou odbornú skúsenosť, stavbár či zubár. Hoci je aj zubár lekár, neznamená to, že je odborník na vírusy.
Pri štandardných médiách si tiež vieme ľahko zistiť, kto v nich pracuje. Čím má médium známejšie meno, tým je väčšia istota, že ponúka overené informácie a dá sa na ne spoľahnúť.
Skúste si o novinách nájsť základné údaje, pozrieť si, kto ich vedie, kto ich sponzoruje, ako sú financované.
Používa médium priveľa anonymných zdrojov? Novinári nemajú problém podpísať sa pod svoje články, dezinformačná scéna však robí opak. Aj keď tradičné noviny nezverejnia meno zdroja, aspoň uvedú, že ho poznajú. Tradičné médiá sa skrátka snažia čo najmenej skrývať.
Veľa sa hovorí o financovaní médií. Mala si niekedy pochybnosť o článku kvôli vlastníkom novín, v ktorých vyšiel?
Keď som niekedy mala pochybnosti, stalo sa mi to pri médiách preukázateľne vlastnených finančnými skupinami. Na Slovensku je to veľký problém, ktorý ovplyvňuje kvalitu a slobodu médií. Na druhej strane, aspoň o vlastníkoch vieme, a môžeme si pri každom článku spraviť názor.
Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.
Oddelili sme tradičné médiá od konšpiračných. Kam zaradiť bulvár, ktorý tiež často pracuje s neoverenými informáciami?
Bulvár vnímam ako samostatnú kategóriu, ktorá slúži skôr na pobavenie než na získanie serióznych informácií. Snaží sa šokovať, píše o celebritách a medzitým prináša aj správy o politike. Ak však chcete čítať o spoločnosti alebo o zahraničnej politike, odporúčam kvalitnejšie zdroje. Na druhej strane bulvár je stále o niečo lepší zdroj informácií než konšpiračné médiá.
Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.
Fond vznikol v roku 2018 ako reakcia na vraždu Jána a Martiny s cieľom poskytnúť novinárom a novinárkam podporu. Hoci má každá redakcia vlastný biznis model, nie vždy dokáže zaplatiť dlhodobejšiu investigatívnu prácu.
Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.
Ak chcú novinári robiť na zložitejších témach, ktoré si vyžadujú viac času, často si musia znížiť úväzok, prípadne to robia na úkor voľného času a nemajú prostriedky napríklad na cestovanie, hlbšie analýzy. Redakcie v tomto smere nie sú bohaté a v týchto situáciách môžu pomôcť naše granty.
Fond je zároveň podprogramom Novinárskej ceny, ktorou chceme vyslať signál, že u nás vzniká veľa kvalitnej žurnalistiky a že novinárom a novinárkam sa dá veriť.
Aktuálne prebieha hodnotenie súťažných príspevkov v rámci Novinárskej ceny, kde si tento rok aj v porote. Dajú sa z nich vyčítať nejaké trendy v súčasnej žurnalistike?
V Novinárskej cene síce pôsobím prvý rok, ale nejaké trendy som si všimla. Napríklad, že kvalitná žurnalistika nevymrela a na Slovensku je veľa dobrého, čo čítať, čo vidieť, čo počúvať.
Novinári a novinárky tiež využívajú nové prostriedky, ako informácie podať, rozvíjajú dátovú žurnalistiku, k článkom prikladajú videá, podcasty, zvukové stopy, mapy či grafy. V redakciách sa presadzujú čoraz mladší autori, rastie nám silná nová generácia. Ukazuje sa, že podcastová scéna je u nás veľmi bohatá, že ideme s dobou a inšpirujeme sa vo svete.
Je novinárka a koordinátorka Novinárskej ceny a jej podprogramu Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktoré patria k aktivitám Nadácie otvorenej spoločnosti. Pochádza z Trebišova, študovala žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Približne 10 rokov pôsobila na voľnej nohe a o Slovensku písala pre svetové médiá, ako sú New York Times, Balkan Insight, Channel 4 či Financial Times, spolupracovala aj so slovenskou tlačovou agentúrou SITA.
Páči sa vám, čo práve čítate?
Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.
Ďakujeme za prihlásenie na odber nášho newslettera. Už to skoro je, len ešte jedna drobnosť. Potrebujeme ešte potvrdiť Vašu e-mailovú adresu. Stačí, aby ste klikli na odkaz, ktorý sme vám práve zaslali na váš e-mail.
Inšpiratívne články o duševnom zdraví, pohybe, spoločenských témach, popkultúre či technológiách posielame každú druhú nedeľu.
Ďakujeme za prihlásenie na odber nášho newslettera. Už to skoro je, len ešte jedna drobnosť. Potrebujeme ešte potvrdiť Vašu e-mailovú adresu. Stačí, aby ste klikli na odkaz, ktorý sme vám práve zaslali na váš e-mail.
Loading...
