O2 Guru otestovali Sony Xperia XZ2

Výkonný a atraktívny smartfón so skvelou výdržou

Sony predstavilo svoju novú vlajkovú loď pomerne skoro po predstavení jej predchodcu.

V novom modeli sú zapracované niektoré pripomienky, ktoré zákazníci vytýkali predchádzajúcemu modelu — vďaka tomu sa toho veľa zmenilo vo výbave aj v dizajne.

Viac displeja, menej rámiku

Je úctyhodné, ak výrobca počúva kritiku. Tú najväčšiu si pri predchádzajúcom modeli vyslúžili príliš hrubé okraje pod displejom. Rámik displeja pri XZ2 je teraz podstatne tenší. Toto zoštíhlenie však nezasiahlo samotný telefón, ktorého celková hmotnosť je až 196 gramov, čo v ruke určite pocítite. Hrúbka smartfónu je tiež citeľná – 11 mm. Z týchto parametrov je jasné, že ide o robustný telefón.

Dizajn, ktorý zaujme

Sony bolo vždy známe kvalitou spracovania svojich zariadení a inak tomu nie je ani pri XZ2-ke. Spojenie kovového rámu a skla je elegantné, avšak cenou za túto kombináciu je šmykľavosť. Smartfón sa kĺže v rukách a ak ho položíte na nerovný povrch, rozhodne nezostane na mieste. V rámci prevencie „pavučín“ na skle preto určite odporúčam siahnuť po nejakom ochrannom obale.

Slot pre SIM kartu a hybridný slot na druhú SIM alebo pamäťovú kartu nájdete v hornej časti zariadenia. V tej dolnej nájdete len USB – C konektor. Audio jack budete hľadať márne a na pripojenie vašich obľúbených slúchadiel budete musieť použiť redukciu z USB – C, ktorú výrobca pribalil k zariadeniu. Na pravej strane nájdete okrem ovládania hlasitosti a tlačidla na vypnutie displeja aj dvojitú spúšť pre ovládanie fotoaparátu. Sony je zrejme posledným z veľkých hráčov, ktorý stále používa hardvérovú spúšť, za čo mu patrí pochvala.

Fotoaparát a Ultra slow motion

V minulosti Sony experimentovalo s umiestnením čítačky odtlačkov prstov v tlačidle pre zapnutie displeja v bočnej stene zariadenia. Od tohto zaujímavého riešenia však teraz výrobca, nevedno prečo, upustil. Čítačka odtlačkov prstov sa teda presunula na zadnú stranu zariadenia a nezakotvila v tej najlepšej polohe. Intuitívne ju totiž nenahmatáte tak, ako by ste čakali, pretože čítačka takmer splýva s telom zariadenia. Vyčnieva však okraj fotoaparátu, ktorého šošovku nájdete presne tam, kde by ste hľadali práve snímač odtlačkov prstov. Pripravte sa teda na časté čistenie.

Samotný fotoaparát má rozlíšenie 19 Mpx a zachytíte ním pekné a ostré zábery — zamrzí len absencia optickej stabilizácie obrazu. Prostredie fotoaparátu je intuitívne a jednoduché. Zaujímavosťou je možnosť zachytávať ultra slow motion videá pri 960 snímkoch za sekundu. Takéto videá určite ozvláštnia vašu galériu.

Čítajte ďalej: Veda potvrdila, prečo ľudstvo miluje slow motion videá. Naučte sa ich robiť dokonalo

Výkon bez kompromisov

Ako už býva pri vlajkových lodiach zvykom, výrobca nešetril hardvérovou výbavou. Najnovší procesor od Snapdragonu plynule poháňa najnovší Android 8.0. Ani pri dlhšom hraní náročnejších hier som nezaznamenal extrémnejšie prehrievanie. Operačná pamäť s veľkosťou 4GB zvláda aj náročnejší multitasking. Systém obohatený nadstavbou od Sony teda beží plynule a bez zasekávania. Rovnako, ako pri predchodcoch, aj nová Xperia má krytie IP68, s ktorým zvládne 30 minútový pobyt v sladkej vode v hĺbke až 1,5m.

Sony rovnako ako väčšina výrobcov prešlo na „natiahnutejší“ 5,7-palcový displej s pomerom strán 18:9. Na tento pomer si však veľmi rýchlo zvyknete. Pre jednoduchšie ovládanie jednou rukou môžete displej „zmenšiť“. Stačí potiahnuť po softvérových tlačidlách sprava doľava — alebo naopak, podľa toho, ktorou rukou chcete smartfón ovládať. Pod displejom sú umiestnené stereo reproduktory, ktoré sa starajú o kvalitný a hlasný zvuk. Pre jeho zvýraznenie môžete tiež využiť funkciu dynamického vibrovania, ktoré doplní zvuk z reproduktorov pre intenzívnejší zážitok.

Výdrž bez obáv

Zaujímavou je aj výdrž tohto smartfónu na jedno nabitie. Nesmieme zabúdať, že ide o smartfón nabitý konektivitou a výkonom. Počas dňa využívam takmer všetky druhy pripojenia, od Bluetoothu, cez GPS a NFC až po mobilné dáta a WiFi. Aj v tom najnáročnejšom dni ma XZ2-ka nesklamala a večer mala ešte približne 35% batérie. V tých menej hektických dňoch dokonca 50%. V prípade, že  s vami batéria naozaj nestíha držať krok, je tu vždy záchrana v podobe Stamina módu. Ten okreše niektoré z funkcií a zachráni tak pár percent z výdrže baterky.

Záver

Sony XZ2 je robustný telefón, na ktorý sa ale veľmi dobre pozerá. Foťákom síce svoju konkurenciu nepredbehne, vyváži to však svojou vytrvalosťou a výkonom. Nesklame vás ani pri používaní tých náročnejších aplikácií. Nová Xperia XZ2 dôstojne zvládla všetko, čo som od nej potreboval a očakával. Je určená najmä pre ľudí, ktorí potrebujú výkonný smartfón a zároveň ocenia jeho kvalitný dizajn.

Ivan Štubniak, O2 Guru

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Veda potvrdila, prečo ľudstvo miluje slow motion videá. Naučte sa ich robiť dokonale.

Vraj nám pripomínajú adrenalínové zážitky ako prvé stretnutie so životnou láskou. S novým Sony Xperia XZ2 si to môžete ľahko overiť vďaka funkcii Super slow motion.

Vraj nám pripomínajú adrenalínové zážitky, ako napríklad prvé stretnutie so životnou láskou. S novým Sony Xperia XZ2 si to môžete ľahko overiť vďaka funkcii Super slow motion.

A preslávil sa nimi aj kultový film Matrix (1999):

Režisér filmu o dvojici zamilovaných zlodejov vysvetlil, že chcel zachytiť násilné situácie tak, akoby ich divák naozaj prežíval. Použil preto spomalený záber, pretože podľa neho práve takto vnímame hrôzostrašné situácie, ako napríklad autonehody.

Túto myšlienku vyslovil 20 rokov predtým, ako neurovedec David Eagleman vydal svoj článok Prečo milujeme slow motion video.

Vďaka slow-mo objavujeme nové veci

Pred možnosťou zachytiť niečo vysokorýchlostnou kamerou sa napríklad vedci domnievali, že čmeliak lieta v rozpore s fyzikálnymi zákonmi alebo nevedeli, že blcha dokáže skočiť až do vzdialenosti 150-násobku svojej dĺžky.

Z rovnakých dôvodov vznikol aj vôbec prvý film v histórii ľudstva – Sallie Gardner at a Gallop alebo The Horse in Motion.

Fotograf Eadweard Muybridge chcel zistiť, či kôň počas cvalu zdvihne zo zeme všetky štyri nohy súčasne. Na dostihovej trati preto rozložil 27 fotoaparátov a zachytil tak celý pohyb závodníka a jeho koňa. Okrem toho, že našiel odpoveď svoju otázku, ako prvý sa tiež pokúsil obrázky rozpohybovať rýchlym premietaním za sebou:

My sme práve nemali po ruke koňa, preto sme sa s novým Sony Xperia XZ2 a jeho funkciou Super slow motion podujali zistiť, akým spôsobom pijú psy. Vedeli ste, že si vodu naberajú zahnutým jazykom?

Vnímame omnoho jasnejšie – ako pod vplyvom adrenalínu

Eagleman sa vo svojej práci venoval aj vnímaniu výnimočných alebo nebezpečných situácií, pri ktorých sa do krvi uvoľňuje adrenalín. Zistil, že ľudia takéto momenty prežívajú omnoho silnejšie a aj spomienky sa do pamäti ukladajú hustejšie než za bežných okolností.

Určite si napríklad spomínate na prvé stretnutie so svojou láskou – čo mala oblečené, aký mala účes, ten prvý pohľad. Viete, aká hrala hudba a kde presne ste sa nachádzali, aj čo vášmu stretnutiu prechádzalo.

Keď si spätne vybavujete tento zážitok a opisujete ho priateľom, dokážete veľmi detailne popísať okolie aj priebeh udalosti, akoby sa všetky zmysly zapli na supermód. Hustota spomienok je v tomto prípade analogická s počtom obrázkov za sekundu, ktoré zapisuje vysokorýchlostná kamera.

V novom Sony XZ2 je týchto obrázkov za sekundu až 960, preto sme mohli aj bežné doobedie v parku premeniť na adrenalínový zážitok:

A to je ďalší z dôvodov, prečo milujeme slow motion. Keď máme viac času, dokážeme nasať viac detailov celej situácie. Preto máme pocit, že prežívame niečo výnimočné.

Situácia sa zdramatizuje

Priekopníkmi v tejto oblasti sa stali najmä dvaja páni z YouTube, ktorí si hovoria The Slow Mo Guys. Vo svojich videách ukazujú pomerne bežné veci, ktoré však nakrúcajú vysokorýchlostnou kamerou. Vďaka tomu by napríklad také vystrelenie airbagu už nemohlo byť dramatickejšie.

Keď vidíme, ako sa približuje očakávaná situácia, sme v napätí a dramatizácia stúpa. Keď sme s naším Sony XZ2 vyšli len tak do ulíc, tiež nám odrazu pripadali ako z akčného filmu. S trochou romantiky ????.

Tým sa vlastne dostávame k štvrtému slow-mo psychologickému javu, ktorým je…

Podvádzanie očakávania

Náš mozog si chce všetko uľahčiť, za čo sme mu mnohokrát vďační. Keď si však na polceste na dovolenku nevieme spomenúť, či sme vypli sporák, môžu nás tieto mentálne skratky nepríjemne potrápiť.

Naša myseľ je zvyknutá predpokladať, čo sa stane v nasledujúcich chvíľach. Vychádza pri tom zo doterajších skúseností a všeobecne platných fyzikálnych zákonov. V spomalenom videu sa však koniec neustále odďaľuje — preto nespĺňa naše zaužívané očakávania a mozog je zmätený.

Podvedome túžime vidieť, ako sa to skončí. Dokonca nevieme odolať. Keď konečne príde záver, sme zmietaní emóciami, ktoré by sme pri normálnom prežívaní vôbec nemali. Čo myslíte, ako sme skončili my po prvý raz na paddleboarde?

Slow-mo odhaľuje krásu

A samozrejme, neboli by sme obyčajní ľudia milujúci mačiatkovské gify, keby nám nešlo vždy tak trochu o pohladenie emócií. Keď vidíme bežné veci spomalene, získajú nový, romantický nádych. Stromy sa jemne kolíšu vo vetre, motýľ mocne máva krídlami, mačiatko pri zoskoku mäkko dopadne na predné labky.

Takto to vidíme našimi očami, teda naším Sony objektívom:

Veda v tom má jasno: ak ste človek, musíte mať radi spomalené videá a nemôžete s tým nič spraviť. Teda, môžete si ich začať robiť sami so Super slow motion kamerou v novom Sony XZ2 a objavovať záhady ľudského mozgu po svojom.

Ku každému O2 Paušálu ho teraz môžete získať na začiatok len za 2 €.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Manželia Nátherovci: Teší nás, keď rodičia chcú pre svoje deti lepší život

Keď s komunitnou prácou začínali, viac ako polovica detí navštevovala špeciálnu základnú školu. Dnes majú mnohé z nich strednú školu aj vysokoškolský diplom.

Manželia Nátherovci už viac ako 25 rokov pracujú s rómskou komunitou v Banskej Bystrici. Jolana je Rómka a Štefan Neróm. Spoločne založili občianske združenie Nádej deťom. Pripravujú deti na školskú dochádzku, sprevádzajú ich dospievaním a pomáhajú aj ich rodičom. Za svoju celoživotnú prácu získali v roku 2020 ocenenie Biela vrana, ktorého partnerom je aj spoločnosť O2. 

V rozhovore sa dozviete:

  • ako rodiny spočiatku vnímali ich vzťah,
  • aká bola ich cesta k práci s vylúčenými komunitami,
  • kedy si povedali, že to má zmysel,
  • prečo je dobré, že sú na všetko dvaja.

Ako ste sa zoznámili?

Štefan: Práve teraz v januári oslavujeme štyridsiate výročie sobáša. Spoznali sme sa ešte za socializmu na strednej škole v Banskej Bystrici, obaja sme bývali na internáte. Ja som bol v treťom ročníku a Jolka bola prváčka.

Hoci bola krásna, viac ma zaujalo jej vnútro. Navyše sme boli obaja také zranené duše. Môj otec zomrel, keď som mal tri roky a žil som sám s mamou. Ako všetci aj my sme túžili po láske.

Jolana: Na mojom Štefanovi ma zaujalo, že dobre hral futbal. Mal husté kučeravé vlasy a krásne modré oči. (smiech)

Jolana, vy ste vyrastali v rómskej komunite, ale neskôr ste sa s rodinou presťahovali do Bátoviec. Aké bolo vaše spolunažívanie s majoritou? 

Jolana: Ako dieťa som zažila aj život v osade Lipovina. Niektoré rómske rodiny tam vyrábali nepálené tehly, ktoré si od nich kupovali ľudia z majority, iní vedeli pracovať so železom či opraviť pracovné náradie. Medzi mužmi boli aj mnohí muzikanti. Ženy šili oblečenie, vyrábali tkanice a háčkovali záclony, ktoré potom predávali na jarmokoch. Moja krstná mama vedela liečiť zvieratá bylinkami a stará mama bola zasa dedinská husiarka.

Osadu v roku 1968 zaplavili a na jej území vznikla vodná nádrž Lipovina. Moja rodina sa vždy túžila stať súčasťou dediny, a tak si v nej kúpila domy. Ľudia si tam vzájomne pomáhali. Ženy pracovali na poliach a učili sa pestovať plodiny. Muži zase vypomáhali pri rôznych stavebných prácach, za čo dostávali peniaze. Rómovia sa tu bežne stretávali s majoritou aj pri rôznych príležitostiach, ako boli oslavy a pohreby. Dnes je to už úplne inak.

„Spočiatku som nikomu nehovorila, že som Rómka. Ľudia si rómsku identitu často spájajú s tmavou farbou pleti, ja som mala šťastie, lebo mám svetlú pleť a oči.“

Rómske deti sa v kolektíve často stretávajú s odmietaním. Aká bola vaša skúsenosť?

Jolana: Spočiatku som nikomu nehovorila, že som Rómka. Ľudia si rómsku identitu často spájajú s tmavou farbou pleti, ja som mala šťastie, lebo mám svetlú pleť a oči. Moji spolužiaci sa to dozvedeli, až keď do školy prišiel otec, aby sa opýtal, ako sa mi darí. V tom čase pracoval v Lýbii a prišiel domov. Bol to typický Róm, tzv. Rumunger – tmavooký, kučeravý a navyše opálený.

Spomínam si, ako jedna spolužiačka utekala za dievčatami, že na internáte chytili nejakého Cigána. Vtedy sa dozvedeli, že je to môj otec. Stratila som niektoré kamarátky, lebo som ich vraj oklamala.

Netuším, čo som im mala povedať a načo. Mala som však šťastie na jednu vychovávateľku, ktorá sa ma neraz zastala. Poznala históriu rómskeho národa a učila ma prijať rómsku identitu.

Mnohí ľudia majú stále predsudky a rodičia často zle nesú, ak si ich dieťa vyberie partnera, ktorý úplne nespĺňa ich predstavy. Ako to bolo vo vašom prípade?

Štefan: Spočiatku sa ma mama neustále pýtala, čo na tej Jolane vidím. Jej rómstvo som však nikdy neriešil, miloval som ju.

Jolana: Moja rodina najskôr nebola nadšená, že chcem ísť do školy a na internát. V tom čase bolo u Rómov bežné, že sa mladé dievča vydá. Doma sme žili ako tradičná rómska rodina. Minule som napočítala, že som mala približne 74 bratrancov a sesterníc.

Čítajte aj: Vzdelanie a pozitívne príklady: Aj vďaka tomu sa môžu deti lepšie zaradiť do spoločnosti

Keď sa môj otec dozvedel, že mám priateľa Neróma, rozhodol, že ak chcem naďalej chodiť do školy, Štefan sa musí prísť predstaviť a máme sa zasnúbiť. Bála som sa mu to povedať, pretože som vedela, že majorita sa v šestnástich rokoch nezasnubuje.

„Veľmi nás prekvapilo, že v tom čase viac ako polovica detí navštevovala špeciálnu základnú školu. Zistili sme, že iba dve tamojšie deti dokončili strednú školu.“

Čo napokon rozhodlo o tom, že rómska rodina prijala „gadža“? 

Štefan: Musím priznať, že som vôbec nevedel, ako také prvé zoznámenie prebieha. Myslel som si, že sa stretnem s jej rodičmi, ale na moje prekvapenie dom bol plný ľudí. Čakali nás strýkovia a starí otcovia, doslova poradný zbor.

Uplatňovala sa tam tradícia „romani kris“, ktorá v niektorých lokalitách stále pretrváva – o dôležitých veciach sa v rámci rodiny rozhoduje spoločne. Na rovinu sa ma opýtali, ako to s Jolkou myslím. Úprimne som im povedal, že mám ich dcéru rád a chcem si ju vziať za ženu. Dôležitú úlohu tu zohrala jej krstná mama, s ktorou vyrastala odmalička a dávala jej cenné rady. Nakoniec ma prijali.

Jolana: Veľkú úlohu zohralo aj to, že môj otec mal podobný príbeh ako Štefan. Mal iba dva roky, keď stratil svojho otca. Aj Štefan vyrastal bez otca a môj ocko si ho obľúbil.

Ocenenie Biela vrana ste získali za dlhoročnú prácu s rómskou komunitou. Ako ste sa k nej dostali?

Štefan: Po škole sme si obaja našli prácu a začali sme žiť v jednoizbovom nájomnom byte. Potom prišli naše tri deti. V roku 1994 sme začali študovať komunitnú prácu zameranú na misie. Za Jolkou raz prišiel misionár a poprosil ju, aby s ním išla za jednou rómskou rodinou, ktorej požičal peniaze.

Jolka ho vopred upozornila, aby nečakal, že ich ešte uvidí. Bývali v sociálnej bytovke, kde bolo veľa neplatičov a neboli to iba Rómovia. V 90. rokoch po privatizácii deložovali veľa rodín, ktoré stratili zamestnanie.

Pri odchode nás obkľúčil hlúčik malých rómskych detí, ktoré nás zasypali otázkami.

Jolana: Zostala som zaskočená ich zvedavosťou. Stála som medzi nimi v bielom kostýme a nechceli ma pustiť. Dokola sa vypytovali, za kým sme prišli, čo tam robíme a či za nimi ešte prídeme. Neustále sa ma dotýkali a takmer celú ma zašpinili. (smiech) Chcela som ujsť, no aby sa mi to podarilo, musela som im sľúbiť, že sa k nim na druhý deň vrátime.

Štefan: V tú noc sme nevedeli zaspať. Uvedomili sme si, že sme tým deťom dali sľub. Ráno sme to oznámili našim deťom, tie zavolali svojich kamarátov a spoločne sme sa vybrali do bytovky. Dá sa povedať, že vtedy sa začala naša služba.

Ako vyzerali vaše začiatky? Ako ste vyberali spoločné aktivity? 

Jolana: Bolo leto a my sme za deťmi začali chodili každý týždeň. Určité znalosti sme nadobudli vďaka štúdiu spomenutej komunitnej práce. Bol to program, ktorý sa venoval rozvoju detí z ulice. Neskôr sme sa inšpirovali aj prácou organizácie Člověk v tísni v Brne, ktorá robila veľa s Rómami.

Spočiatku sme sa stretávali vonku, no navštevovali sme aj ich rodiny, aby nám začali dôverovať a verili, že s ich deťmi chceme naozaj zmysluplne tráviť čas.

„Všetky deti, ktoré u nás absolvovali predškolský program, pokračovali ďalej vo vzdelávaní na základnej škole a neboli automaticky preradené do špeciálnych škôl.“

Popritom sme si robili výskum a analýzu prostredia, aby sme zistili potreby komunity. Veľmi nás prekvapilo, že v tom čase viac ako polovica detí navštevovala špeciálnu základnú školu. Zistili sme, že iba dve tamojšie deti dokončili strednú školu. Dievčatá obyčajne otehotneli pred osemnástymi narodeninami, chlapci sa zase potulovali po okolí. Ich rodičia stratili prácu a mali dlhy.

Aj na základe toho sme pre deti zostavili rôzne programy, napríklad predškolský program, ktorý je prípravou na prvý ročník základnej školy, a začali sme s doučovaním. Pre mladé dievčatá sme založili Babinec a pre chlapcov Chlapinec. Naším cieľom bolo a stále je, aby aj mladí Rómovia prechádzali bezpečným dospievaním. Aby dievčatá mali záujem študovať na stredných školách a chlapci nepodliehali závislosti, ale sa pripravovali na svoje budúce povolanie.

Rodinám sme začali poskytovať sociálne služby, ako sú hľadanie práce či možnosť splácania dlhov.

Štefan: Neskôr sme si v bytovke upravili kočikáreň. Raz nás deti zaviedli do zdevastovaného dvojizbového bytu, kam chodili narkomani, bol plný špiny. Miestnych rodín sme sa spýtali, čo by sme s tým mohli urobiť.

Zanedbaný byt sme napokon spoločne vypratali, vyviezli sme z neho asi päť ton odpadu. Veľa ľudí a známych nám vtedy pomohlo so zbierkou.

Detí nám postupne pribúdalo. Už sme ďalej nevedeli fungovať z našich prostriedkov a zo súkromných zbierok, a tak sme v roku 1998 založili občianske združenie Nádej deťom a začali sa mu naplno venovať. Takmer štyri roky sme však naše kluby robili ako dobrovoľníci popri práci.

Čo všetko sa za roky vašej aktívnej práce zmenilo v komunite?

Jolana: Zmenilo sa toho veľa. Všetky deti, ktoré u nás absolvovali predškolský program, pokračovali ďalej vo vzdelávaní na základnej škole a neboli automaticky preradené do špeciálnych škôl.

To sa nám darí dodnes. Náš školský program pomáha deťom dosahovať lepšie výsledky, čím sa zvyšujú ich šance pokračovať v štúdiu na stredných školách.

Ukázalo sa, že rómske ženy môžu byť skvelými vychovávateľkami. Jednou z nich je aj Mária, ktorá nám najskôr pomáhala v predškolskom klube, strúhala pastelky a chystala deťom desiatu. Neskôr sama viedla časť vzdelávania a dnes sa venuje ďalším ženám, ktoré učia okrem svojich detí aj iné z komunity.

Aj takto vedieme rodičov k tomu, aby prevzali zodpovednosť za vzdelávanie svojich detí. Veľmi nás teší, keď mladí rodičia povedia, že pre svoje deti chcú lepší život a vzdelanie.

Štefan: Všetky deti, ktoré minulý rok skončili deviaty ročník, pokračujú v štúdiu na stredných školách. Dvanásť mladých ľudí skončilo vysokú školu. To najkrajšie však je, keď nám stredoškoláci a vysokoškoláci pomáhajú ako dobrovoľníci.

Tejto práci sa venujete už takmer 30 rokov, vyžaduje veľké nasadenie a vytrvalosť. Čo vás na nej najviac teší? V akom momente si dokážete povedať, že to má naozaj zmysel?

Jolana: So Štefanom veríme, že naša práca je naše poslanie. Každá malá pozitívna zmena nám prináša veľkú radosť. Neustále meniaca sa spoločnosť nám vždy prináša nové výzvy, vďaka ktorým máme možnosť pracovať veľmi kreatívne. Keď sa vaša práca stane životným štýlom, je náročné oddeliť ju od bežného života. Preto je dobré, že sme v tom dvaja.

Jolana a Štefan Nátherovci

S rómskou komunitou začali pracovať ešte v roku 1994 a o štyri roky založili občianske združenie Nádej deťom. Organizácia vznikla ako reakcia na problémy v spoločnosti, keď po Nežnej revolúcii bolo veľa rodín deložovaných do náhradných bytov a po strate zamestnania prestali alebo si nemohli dovoliť platiť nájomné, čo ovplyvnilo aj ich vzťahy a životy ich detí. Aj preto sa manželia rozhodli pomáhať pri ich integrácii do spoločnosti. Za svoju dlhoročnú prácu získali ocenenie Biela vrana


Ako platiť menej za internet? Spojte si služby na jednu faktúru a získajte zľavu až 100 %

Čítaj viac

6 smartfónov, s ktorými si môžete pohodlne krátiť čas aj náročnejšími hrami

Čítaj viac

6 dôvodov, pre ktoré sa stále oplatí spoľahnúť na repasovaný iPhone 7

Čítaj viac