Na noc do Košíc? Poradíme vám, v ktorých ikonických hoteloch prespať

Kto chce zažiť skutočný košický život, mal by v meste prenocovať a dať si poradiť od domácich.

Cestovať sa momentálne veľmi nedá, ale aj táto nepríjemná situácia sa raz skončí a budeme sa môcť vybrať do sveta alebo do Košíc. A šťastie praje pripraveným výletníkom. Aby ste sa nemuseli ponáhľať a mohli zažiť Košice v celej svojej paráde, odporúčame zostať v meste aspoň na jednu noc. Ako si vybrať správne ubytovanie? 

Čo robiť v Košiciach, kým padne noc? Vydajte sa po stopách miestneho Gaudího alebo objavujte Malú Budapešť

V Košiciach nájdu zaujímavý denný program a ideálny nocľah pamiatkoví turisti, mladí mestskí ľudia aj milovníci prírody. Inšpirujte sa týmito piatimi odporúčaniami od domáceho, ktorý Košice dokonale pozná.

Drobný poklad v historickej zástavbe

V centre centra na Orlej, ktorá je paralelnou uličkou k južnej časti Hlavnej, je v historickej zástavbe schovaný drobný poklad v podobe Hotela Bristol. Pre nováčikov: Hlavná je úplné centrum mesta, ktoré v skutočnosti tvoria tri spojené námestia.

Či už ste prišli vlakom (zo stanice sa do Hotela Bristol dostanete veľmi lenivým krokom za desať minút), alebo ste zaparkovali auto na parkovisku v útrobách hotela, odteraz budete potrebovať len nohy.

Všetko je na dosah ruky. Raňajkárne, nočný život na fancy-Manhattan-ulici − Kováčskej, bežné potraviny, prípadne papiernictvo alebo obchod so sanitou a vodárenskými potrebami. Keby náhodou.

Ani horšie počasie, či únava vás nemusia ukrátiť o zážitok. V hoteli nájdete aj wellness, ktorý vie byť špeciálne počas jesenných a zimných večerov zdrojom príjemného tepla. A keď sa vám ráno nebude chcieť vstávať, raňajky si môžete nechať priniesť na izbu a užiť si lenivé ráno v pohodlnej posteli. Ponáhľať sa nemusíte, na check out máte čas až do jedenástej.

Košický život existuje aj mimo historického centra

Ak vám stredoveký urbanizmus a budovy spred roku 1900 nič nehovoria, máte radi skôr technické diela alebo urban exploration, juh mesta Košice alebo ako ho voláme my − Juh bude pre vás dokonalou lokalitou, kam na noc zložíte hlavu. Rozhranie širšieho centra mesta a priemyselnej zóny je približne v mieste, kde sa nachádza Hotel Roca.

Ráno tak môžete začať deň príjemnou prechádzku po mestskom bulvári Južná trieda a spoznať skutočný rozmanitý život Košíc, ktorý má mnoho podôb a neexistuje len v historickom centre. A pokojne môžete zobrať na výlet po Košiciach aj svojho psa, domáce zvieratká sú v hoteli vítané tiež.

Ak nechcete kráčať, môžete sa odviezť električkou, ale popred Hotel Roca vedie aj cyklochodník, ktorým sa rýchlo napojíte na najdôležitejšie adresy v meste. Na recepcii si dokonca môžete zdarma požičať bicykel.

Najbližšie si zoberte na noc do Košíc bicykel a spoznajte mesto týmito trasami

Centrum od Juhu oddeľuje Námestie osloboditeľov, veľká križovatka s množstvom električiek. Ak niekto hovorí o Námestí, myslí presne tento uzol.

Z košického Brooklynu sú všetky cool miesta na skok

Na opačnej strane mesta na severe Košíc alebo ako ho voláme my − Sever je Hotel Crystal. Sever dostal svoju podobu krásnej avenue v päťdesiatych rokoch, pretína ho dlhá Ulica Komenského, po ktorej jazdia električky. Na chodníkoch nájdete ľudí z celej Európy, pretože na Severe sídlia dve veľké univerzity so silnými medzinárodnými komunitami z Nórska, Ukrajiny, Portugalska či Indie. Akoby ste boli v Brooklyne.

A takmer presne uprostred Severu je Hotel Crystal. Vynovená stavba je ľahko dostupná z centra, a tak je blízko všetkých trendy miest, ako sú kino Úsmev, Tabačka Kulturfabrik alebo ateliéry na Strojárenskej. Aj pešo budete musieť ísť veľmi pomaly, aby ste stihli preskrolovať telefón. Práve tieto miesta sú domovom lokálnej kreatívnej scény. Nájdete tu dizajnérov, architektov a výtvarníkov či ľudí z IT odvetví a z rýchlo sa rozvíjajúceho košického gastro sveta.

Ak by vás košický život pohltil už cestou na hotel, nerobte si starosti a užívatej si mesto. V Hoteli Crystal máte čas na check-in až do polnoci.

Centrum od Severu oddeľuje Námestie Maratónu mieru. Menej komplikovaná križovatka ako na Námestí, ale aj s električkami. Toto miesto sa volá Maratónec (podľa sochy nahého maratónskeho bežca). Ak niekto hovorí o námestí, určite nemyslí toto miesto ani žiadne z námestí, ktoré tvoria Hlavnú. Hovorí totiž o Námestí osloboditeľov. Jednoduché a prehľadné, však?

Prírodný raj kúsok od mesta

Ak máte mesta dosť a hľadáte jeho náprotivok, príďte na noc do Hotela Bankov, ktorý leží v kopcoch na sever od mesta. Aj keď je hotel priamo v prírode, z mesta k nemu autom či autobusom číslo 14 prídete do 20 minút. Dôležitejšie je, že prichádzate do raja, v ktorom sa potulujú bežci a cyklisti a vôbec všetci tí, ktorí hltajú čerstvý vzduch otvorenými ústami.

Bankov je minimálne od polovice devätnásteho storočia tradičnou a stabilnou vychádzkovou a odpočinkovou zónou Košičanov. Aj samotný Hotel Bankov má bohatú tradíciu. S viac ako 150-ročnou históriou je najstarším hotelom na Slovensku, aj keď niekdajšie kúpele dnes pripomínajú už len niektoré stavby.

Husté lesy, množstvo kopcov (a v divočine sem-tam aj diviaky), krásny areál starej bane na horizonte mesta (miestni ho volajú aj Tate Modern) ponúkajú nekonečné variácie na dobrovoľné vytratenie sa do prírody. Dvadsať minút od mesta.

Ak sa predsa len rozhodnete oddýchnuť si od sveta, po dni strávenom na vzduchu môžete zrelaxovať v miestnom wellness.

Hotel, ktorý je neviditeľný

Všetko, čo ste doteraz čítali, možno zažiť v jednom. Historické centrum aj Sever proti Juhu. Povedzte si.

Invisible Hotel nesídli v jednej budove, ale jeho izby sú rozptýlené po celom meste. Originálny koncept od Creative Industry Košice však neponúka obyčajné ubytovanie. Každá izba je situovaná v partnerskom hoteli v meste, jej interiér je originálnym a neopakovateľným výtvarno-dizajnérskym dielom miestnych umelcov a zastupuje súčasný alebo minulý príbeh zo života Košíc.

Ak sa práve tu uchýlite na noc, môžete sa zrazu ocitnúť v čiernobielom filmovom príbehu alebo uprostred vašej osobnej výstavy. Otvorí sa vám trezor s historickým pokladom, spoznáte paralelnú realitu alebo vzdáte hold košickému pouličnému umeniu.

Izby vám tak predstavia iné perspektívy mesta, treba však dať pozor, aby vás nepohltili úplne. Na každej izbe vás preto bude čakať aj uvítací balíček lokálnych produktov a vstupeniek na kultúru, ktoré vám ukážu čaro Košíc, ktoré nemusí byť viditeľné na prvý pohľad. Viac neprezradíme, nechajte sa prekvapiť.

Nech už sa do Košíc chystáte robiť čokoľvek, každá mestská štvrť vám lokálny život priblíži z iného pohľadu. Košické zážitky si najviac užijete, ak si na ne vyhradíte dosť času a strávite v meste noc, a to v ktoromkoľvek z uvedených hotelov.


Realizované s finančnou podporou Ministerstva dopravy a výstavby Slovenskej republiky.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Koordinátorka Novinárskej ceny: Poctivý autor sa pod článok vždy podpíše, konšpirátor nie

Novinári budú vždy obľúbeným cieľom konšpirácií, hovorí Miroslava Širotníková, ktorá pracovala aj pre New York Times.

Na Slovensku rastie vplyv konšpiračných médií a viac ako polovica ľudí si myslí, že novinárov riadi niekto v pozadí. Ako lepšie pochopiť prácu novinárov a začať im veriť? Porozprávali sme sa s Miroslavou Širotníkovou, ktorá ako novinárka na voľnej nohe pracovala pre svetové médiá a dnes koordinuje aktivity Novinárskej cenyFondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktorý dlhodobo podporuje aj spoločnosť O2.

V rozhovore sa ďalej dočítate:

  • s akými predsudkami sa novinári stretávajú najčastejšie,
  • ako prácu novinárov u nás ovplyvnila vražda Jána Kuciaka,
  • prečo je mediálna výchova dôležitá,
  • aké trendy možno vnímať v súčasnej žurnalistike.

Čítajte aj: Korupčné kauzy pomáhajú odhaliť všetci, ktorí si predplácajú médiá, hovorí publicista a aktivista Goda

Stretávaš sa s predsudkami, keď ľuďom povieš, že si novinárka?

Väčšinou si vypočujem, že si nevedia predstaviť, ako moja práca vyzerá. Často si myslia, že novinári a novinárky pracujú doma z Bratislavy, od počítača a nevedia nič o vonkajšom svete.

Stretávam sa aj s množstvom reakcií, ktoré poznáme zo sociálnych sietí, podľa ktorých sú novinári platení „tajnými silami“, že sú zahraničnými agentmi, že im niekto diktuje, čo majú písať, že sa do ničoho nerozumejú a zverejnia čokoľvek, čo im niekto pošle.

Práca novinárov je neustále na očiach. Prečo im však veľká časť verejnosti nedôveruje? 

Myslím si, že najmä preto, lebo píšu o veciach, ktoré sa nie všetkým páčia. Pozerajú sa mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Novinári a novinárky sú okrem toho obľúbeným cieľom konšpirácií. Treba si však uvedomiť, že robia svoju prácu nezávisle od toho, kto si čo myslí. Opierajú sa o fakty a vedu a hľadajú pravdu, nech je kdekoľvek, nedajú sa zahnať do kúta ani sa zastrašiť.

Pracovala si ako novinárka na voľnej nohe, ako vznikali tvoje články? 

Keďže som ako freelancer nemala zázemie stálej redakcie, pracovala som z domu, podobne ako teraz veľa ľudí počas pandémie. Za každou témou som však vždy vycestovala „do terénu“ a za odborníkmi, ktorí k nej mali čo povedať, či už som písala o extrémizme, alebo o ekonomike.

Novinári sa pozerajú mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Keď som pripravovala článok o segregácii rómskych detí v školách, išla som sa pozrieť do škôl v rómskych osadách na východe Slovenska, keď som písala o krajnej pravici, vyhľadala som si ich predvolebný míting a vycestovala za nimi, prípadne išla hľadať ich podporovateľov v obciach, kde majú tradične najväčšiu podporu.

Niektoré dni som strávila rešeršom štúdií a materiálov pri počítači, iné pri rozhovoroch s expertmi z univerzít, potom som zas 3-4 dni cestovala za príbehom do regiónov a rozprávala sa s bežnými ľuďmi na ulici, s miestnymi politikmi či s aktivistami.

Mix tohto všetkého potom skončil v konečnom článku. A či už som reportáž pripravovala sama, alebo s kolegom z amerických, britských alebo holandských novín, vždy sme na nej pracovali priamo na mieste, nie na diaľku.

Spomínaš si na nejaký článok, ktorým si ovplyvnila veľa ľudí?

Mala som asi len jeden, ktorý sa skutočne dostal do politického diskurzu, hoci úplnou náhodou. Pred rokmi sme s kolegom Rickom Lymanom pripravovali článok pre New York Times o Spišskom Hrhove. Páčil sa mi príbeh obce, ktorej sa úspešne podarilo integrovať rómsku komunitu, a chcela som ho dostať do sveta, aby bol inšpiráciou.

Tento text vyšiel aj na titulnej strane novín. Niekedy v tom čase mal bývalý prezident Andrej Kiska počas zasadania OSN v New York stretnutie s finančníkom Georgeom Sorosom. O návšteve písal Kiska na Facebooku a spomenul, že na titulke New York Times vyšiel článok o Slovensku a že sa o tom so Sorosom rozprávali, pretože ho zaujímajú vylúčené komunity.

O niekoľko mesiacov na Slovensku prebehli protesty Za slušné Slovensko a v jednej z prvých reakcií predseda vtedy najsilnejšej politickej strany spomenul stretnutie v New Yorku a postavil na tom konšpiráciu, že zhromaždenia sú riadené zo zahraničia. Vtedy som sa veľmi smiala, že som to so svojím textom dotiahla ďaleko.

Samozrejme, na celej konšpirácii nebolo nič pravdivé, náš článok opisoval príbeh, ktorý bol už vtedy na Slovensku známy, takže nešlo o nič prevratné, a ocitol sa v tom náhodou. Prezidenta ani protesty, samozrejme, nikto zo zahraničia neriadil.

Po smrti Jána a Martiny sa práca novinárov ešte viac dostala do verejnej debaty. Zmenilo sa vnímanie verejnosti?

Bezprostredne po vražde asi áno a veľká časť spoločnosti pochopila, ako naša práca vyzerá a že novinári a novinárky môžu byť pre svoju prácu aj vo fyzickom ohrození.

Podpora verejnosti mne a kolegom dodávala energiu v časoch, keď sme sa možno aj báli alebo sme boli demotivovaní. Postupne sa však vraciame k pôvodnému stavu a nedôvere, ktorú cítiť najviac na sociálnych sieťach.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Novinári a novinárky sú prenasledovaní v mnohých krajinách. Tým, že pôsobíš medzinárodne, poznáš niekoho, kto sa ocitol pre svoju prácu v ohrození života?

Nedávno som sa dozvedela, že kolegyňa Emilie van Outeren z holandských novín NRC písala o protestoch proti bieloruskej vláde a po zásahu projektilom skončila v nemocnici. Bola na operácii a dlho sa zotavovala. Nedala sa však zastrašiť a už znova pracuje.

Zrejme si uvedomila, do akých nebezpečných situácií sa dostávajú bežní ľudia, keď sa niečo také vážne stalo jej, a je dôležité zastať sa ich.

Z New York Times som zase poznala viacerých vojnových reportérov, ktorí boli v Iraku a v Afganistane a priniesli si odtiaľ hrozné skúsenosti. Tu na Slovensku je najhorší prípad Jána Kuciaka, svoje si zažili aj viacerí novinári a novinárky v 90. rokoch.

V súčasnosti sa obávame, ako na novinárov budú reagovať fanúšikovia extrémnej pravice, ktorých nenávistné výroky čítame na sociálnych sieťach. Dúfam však, že už žiadne násilie nezažijeme.

Ako tvoji kolegovia v zahraničí reagovali na správu o smrti slovenského novinára? 

V ten deň sa mi ozývali kolegovia zo všetkých novín, z agentúr a televízií, s ktorými som kedy spolupracovala. Hneď ráno som písala editorom New York Times a vysvetlila im, čo sa stalo. Najprv nikto z nás nechcel veriť, že by smrť mohla súvisieť s jeho prácou.

Aj ja som si hovorila, že sme na Slovensku, v Európskej únii a hádam sa nikto nepokúsil o úkladnú vraždu. Ešte v ten deň však na udalosť reagoval policajný prezident, ktorý ju spojil s novinárčinou a odvtedy sme mali všetci jasno. Na prvé zhromaždenie Za slušné Slovensko prišiel aj môj kolega z Varšavy a snažil sa chodiť na všetky protesty so mnou. Bola to veľká vec aj vo svetovom meradle, žiaľ.

Na Slovensku v posledných rokoch rastie vplyv konšpiračných médií. Ako si to vysvetľuješ? 

Vplyv konšpiračných médií súvisí s vysokou mierou nedôvery v inštitúcie. Ľudia potom neveria pravde ani faktom, a to u nich podporuje pocit, že sa nedá veriť nikomu. Na tom stavajú dezinformačné kampane. Hovoria, že svet ovládajú tajné skupiny, že nikto nejde protestovať z vlastnej vôle, že médiá niekto ovláda z pozadia.

Slovensko má v regióne výnimočné postavenie, v nedávnom prieskume organizácie Globsec sa ukázalo, že až takmer 60 % spoločnosti sa prikláňa ku konšpiráciám. Myslím si, že ich rozšíreniu výrazne pomohlo nastavenie sociálnych sietí, u nás hlavne Facebook.

Prečítajte si: Ako rozpoznať hoax? Základom je overiť si, či už o tom nepísali inde

Ako sa v tom dá zorientovať? Ako odlíšiť kvalitné médiá a poctivých novinárov od konšpirátorov?

V prvom rade treba hľadať zdroj informácií a zamyslieť sa, kto mi čo hovorí a prečo. Ak sa napríklad hovorí o koronavíruse, pozrime sa, či sa vyjadruje virológ, ktorý má za sebou odbornú skúsenosť, stavbár či zubár. Hoci je aj zubár lekár, neznamená to, že je odborník na vírusy.

Pri štandardných médiách si tiež vieme ľahko zistiť, kto v nich pracuje. Čím má médium známejšie meno, tým je väčšia istota, že ponúka overené informácie a dá sa na ne spoľahnúť.

Skúste si o novinách nájsť základné údaje, pozrieť si, kto ich vedie, kto ich sponzoruje, ako sú financované.

Používa médium priveľa anonymných zdrojov? Novinári nemajú problém podpísať sa pod svoje články, dezinformačná scéna však robí opak. Aj keď tradičné noviny nezverejnia meno zdroja, aspoň uvedú, že ho poznajú. Tradičné médiá sa skrátka snažia čo najmenej skrývať.

Veľa sa hovorí o financovaní médií. Mala si niekedy pochybnosť o článku kvôli vlastníkom novín, v ktorých vyšiel?

Keď som niekedy mala pochybnosti, stalo sa mi to pri médiách preukázateľne vlastnených finančnými skupinami. Na Slovensku je to veľký problém, ktorý ovplyvňuje kvalitu a slobodu médií. Na druhej strane, aspoň o vlastníkoch vieme, a môžeme si pri každom článku spraviť názor.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Oddelili sme tradičné médiá od konšpiračných. Kam zaradiť bulvár, ktorý tiež často pracuje s neoverenými informáciami? 

Bulvár vnímam ako samostatnú kategóriu, ktorá slúži skôr na pobavenie než na získanie serióznych informácií. Snaží sa šokovať, píše o celebritách a medzitým prináša aj správy o politike. Ak však chcete čítať o spoločnosti alebo o zahraničnej politike, odporúčam kvalitnejšie zdroje. Na druhej strane bulvár je stále o niečo lepší zdroj informácií než konšpiračné médiá.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Zastrešuješ aktivity Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky. Prečo takýto fond u nás potrebujeme?

Fond vznikol v roku 2018 ako reakcia na vraždu Jána a Martiny s cieľom poskytnúť novinárom a novinárkam podporu. Hoci má každá redakcia vlastný biznis model, nie vždy dokáže zaplatiť dlhodobejšiu investigatívnu prácu.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Ak chcú novinári robiť na zložitejších témach, ktoré si vyžadujú viac času, často si musia znížiť úväzok, prípadne to robia na úkor voľného času a nemajú prostriedky napríklad na cestovanie, hlbšie analýzy. Redakcie v tomto smere nie sú bohaté a v týchto situáciách môžu pomôcť naše granty.

Fond je zároveň podprogramom Novinárskej ceny, ktorou chceme vyslať signál, že u nás vzniká veľa kvalitnej žurnalistiky a že novinárom a novinárkam sa dá veriť.

Aktuálne prebieha hodnotenie súťažných príspevkov v rámci Novinárskej ceny, kde si tento rok aj v porote. Dajú sa z nich vyčítať nejaké trendy v súčasnej žurnalistike? 

V Novinárskej cene síce pôsobím prvý rok, ale nejaké trendy som si všimla. Napríklad, že kvalitná žurnalistika nevymrela a na Slovensku je veľa dobrého, čo čítať, čo vidieť, čo počúvať.

Novinári a novinárky tiež využívajú nové prostriedky, ako informácie podať, rozvíjajú dátovú žurnalistiku, k článkom prikladajú videá, podcasty, zvukové stopy, mapy či grafy. V redakciách sa presadzujú čoraz mladší autori, rastie nám silná nová generácia. Ukazuje sa, že podcastová scéna je u nás veľmi bohatá, že ideme s dobou a inšpirujeme sa vo svete.


Tento článok vznikol pri príležitosti Svetového dňa slobody tlače, ktorý si pripomíname 3. mája. Spoločnosti O2 záleží na slobode slova, preto prostredníctvom Férovej Nadácie O2 dlhodobo podporuje aktivity Fondu investigatívnej žurnalistiky a jeho prínos pri otváraní dôležitých tém. 

Miroslava Širotníková

Je novinárka a koordinátorka Novinárskej ceny a jej podprogramu Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktoré patria k aktivitám Nadácie otvorenej spoločnosti. Pochádza z Trebišova, študovala žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Približne 10 rokov pôsobila na voľnej nohe a o Slovensku písala pre svetové médiá, ako sú New York Times, Balkan Insight, Channel 4 či Financial Times, spolupracovala aj so slovenskou tlačovou agentúrou SITA. 


Nezaťažia ani rozpočet, ani vaše ruky. Vybrali sme 4 ľahučké smartfóny, ktoré prekvapujú dizajnom aj vybavením

Čítaj viac

Čo všetko bolo v našej komunikačnej výbave vďaka technológiám a internetu? Pripravili sme nostalgickú jazykovú exkurziu

Čítaj viac

Zlepšite sa v cudzom jazyku cestou do práce. Vybrali sme 8 aplikácií, ktoré vás rozhovoria aj posilnia slovnú zásobu

Čítaj viac