Plánujete romantický víkend? Máme 5 tipov, kam ísť na rande v Košiciach
Košice sú mesto, kde sa človek zamiluje každý deň. Zoberte sem na víkend svoju polovičku a užívajte si jeden druhého pri objavovaní nových zákutí.
Zdieľať
24. 3. 2021;Autorka: Andrea Petrovčinová pre Visit Košice, Foto: archív Visit Košice, Maja Bodnárová, Video: Ján Varchola
Košice sú vychýrenou destináciou pre dvojice, ktoré chcú na pár dní zmeniť vzduch, oddýchnuť si a zároveň spoločne objavovať nové zákutia a zdieľať zážitky.
Ak už pred sebou vidíte koniec lockdownu a plánujete prvý romantický výlet po uvoľnení opatrení, odporúčame vám zobrať svoju polovičku na rande do Košíc a užiť si aspoň jednu z týchto aktivít.
Sicílske ráno na Dominikánskom námestí
Rande neznamená vždy len večerné stretnutie pod rúškom tajomna. Ukážkovým príkladom sú slnečné sobotné rána na Dominikánskom námestí, ku ktorému vás navedie najvyššia kostolná veža v meste.
Sadnite si na kávu vo vychýrenej kaviarni San Domenico a zblízka sledujte miestne babičky a predajcov ovocia a zeleniny na obľúbenom trhu na „Domine“. Slnko, domáce cestoviny, marhuľové džemy, maďarské melóny. Farby, chute, láska – zoznámte sa s Košicami.
Ak náhodou pri tom všetkom vyhladnete, taliansku atmosféru trhoviska vymeňte za japonské Koshi Sushi alebo pivovar Golem s pražským nádychom, takmer 20-ročnou históriou a široko-ďaleko najlepším nakladaným hermelínom.
Barčiansky park a labutie jazero bez Čajkovského
Niekedy to chce aj trochu klasickej romantiky. Nalaďte sa, sviatočne sa oblečte a spoznajte mestskú časť Barca a jej bizarnosti – večne zaliate podzemné schodisko, známe ako košické metro, či strieborného Jána Pavla II. pred električkovým depom.
Hlavným bodom programu je prechádzka Barčianskym parkom, kde môžete pokojne stráviť celý deň meditáciou, hraním frisbee, cvičením jogy alebo rozjímaním nad životnými múdrosťami pod korunami chránených stromov.
Poobede sa môžete pustiť aj do kŕmenia labutích mláďat v priľahlom jazierku, ktoré sa v kŕdli presúvajú z jednej strany na druhú. Niektoré vám budú steblá trávy doslova zobať z ruky, ale treba na ne ísť pomaly a nežne.
Betón a zapadajúce slnko na Miami
Predstavte si večer v teplotnej škále od 15 do 25 °C. Nápady na niečo originálne sa vám minuli, na buržoáznu večeru na Hlavnej sa necítite. Prahnete po netradičnej alternatíve – po rande ako z filmu, na ktoré len tak nezabudnete.
Zájdite si na bicykloch alebo električkou na sídlisko Nad jazerom a vystúpte na zastávke Levočská. Košické jazero žije najmä vďaka Trixen: Wake & Ski Parku, kde môžete celé popoludnia sledovať, ako sa predvádzajú miestni športovci.
Romantika sa tu dá dosiahnuť pomerne jednoducho. Spravíte si piknik na výbežkovom polostrovčeku s lavičkami, zasnene pozorujte drsné paneláky a červenkasté plamene zapadajúceho slnka na hladine jazera a máte pocit, že ste sa teleportovali z Košíc do Miami. Pozorujte kačky, sčerené vlny a debatujte, až kým vám hviezdy nepripomenú pokročilú hodinu a čas vrátiť sa do centra.
Ak máte guráž, môžete sa pridať k lokálnym otužilcom z klubu Košické tulene alebo poklábosiť so štamgastmi v Hostinci Splav, v rodinnom podniku U Taťka alebo v Pohostinstve Pláž.
Súkromná prehliadka centra po stopách židovských pamiatok
Potulky po centre môžete spojiť s odkrývaním lokálnej histórie. Spravte si súkromnú prehliadku židovských pamiatok a ponorte sa do dialógov o témach, ktoré v nás cibria súcit a nastavujú zrkadlo našej empatii.
Prechádzku začnite rannou kávou z kaviarne Kávy sveta na Hlavnej ulici a vyberte sa podchodom na Zvonársku, ktorý v minulosti tvoril akúsi bránu do židovskej obce. Dnes je tu zaoblená tichá ulica, uprostred ktorej tróni ortodoxná synagóga v maurskom štýle – nevyužívaná a zvnútra pomerne rozsiahlo poškodená.
Približne po piatich minútach chôdze natrafíte na Puškinovej ulici na ďalšiu synagógu, ktorá (podobne ako iné ružové budovy v Košiciach) pochádza z dielne architekta Ľudovíta Oelschlägera, známeho aj ako košický Gaudí.
Skúste si vopred dohodnúť prehliadku tejto zrekonštruovanej budovy aj vedľajšej Galérie Ľudovíta Felda, umelca, ktorému sa podarilo vrátiť do Košíc z Osvienčimu. Zatají sa vám dych pri pohľade na hviezdnatú kupolu a pôvodný nápis na stene napísaný ľuďmi, ktorí sa tu v roku 1944 schovávali pred deportáciou.
Nočný lesný zostup z vyhliadkovej veže Hradová
Padli prvé večerné tiene, centrum už ste preskúmali a radi by ste objavili aj ďalšie časti mesta? Ideálny čas vydať sa na dobrodružný večer autobusom 29 až na zastávku Vyhliadková veža.
Nemusíte sa báť. Uprostred lesa nájdete osvetlenú aleju, ktorá sa vinie k pozostatkom Košického hradu. Aj keď sú to dnes už len ruiny, nad hradom sa nachádza slávna vyhliadková veža Hradová. Z výšky 466 m n. m. si užijete pohľad na celé mesto, najvzdialenejšie kopce dokonca siahajú za hranice krajiny a Slanských vrchov.
Vyfoťte sa samospúšťou, štrngnite si a užite si intímne debaty uprostred ticha. Naspäť do mesta sa prejdite lesnou cestičkou a výhľad vás bude sprevádzať do posledných krokov na sídlisko Podhradová. Z nočného výstupu vám ostane v spomienkach smiech, vôňa lesa a neobyčajné nazretie pod povrch mesta.
Koordinátorka Novinárskej ceny: Poctivý autor sa pod článok vždy podpíše, konšpirátor nie
Novinári budú vždy obľúbeným cieľom konšpirácií, hovorí Miroslava Širotníková, ktorá pracovala aj pre New York Times.
Zdieľať
3. 5. 2021;Autor: Marek Hudec, Foto: Magdaléna Tomalová
Na Slovensku rastie vplyv konšpiračných médií a viac ako polovica ľudí si myslí, že novinárov riadi niekto v pozadí. Ako lepšie pochopiť prácu novinárov a začať im veriť? Porozprávali sme sa s Miroslavou Širotníkovou, ktorá ako novinárka na voľnej nohe pracovala pre svetové médiá a dnes koordinuje aktivity Novinárskej ceny a Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktorý dlhodobo podporuje aj spoločnosť O2.
V rozhovore sa ďalej dočítate:
s akými predsudkami sa novinári stretávajú najčastejšie,
ako prácu novinárov u nás ovplyvnila vražda Jána Kuciaka,
Stretávaš sa s predsudkami, keď ľuďom povieš, že si novinárka?
Väčšinou si vypočujem, že si nevedia predstaviť, ako moja práca vyzerá. Často si myslia, že novinári a novinárky pracujú doma z Bratislavy, od počítača a nevedia nič o vonkajšom svete.
Stretávam sa aj s množstvom reakcií, ktoré poznáme zo sociálnych sietí, podľa ktorých sú novinári platení „tajnými silami“, že sú zahraničnými agentmi, že im niekto diktuje, čo majú písať, že sa do ničoho nerozumejú a zverejnia čokoľvek, čo im niekto pošle.
Práca novinárov je neustále na očiach. Prečo im však veľká časť verejnosti nedôveruje?
Myslím si, že najmä preto, lebo píšu o veciach, ktoré sa nie všetkým páčia. Pozerajú sa mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.
Novinári a novinárky sú okrem toho obľúbeným cieľom konšpirácií. Treba si však uvedomiť, že robia svoju prácu nezávisle od toho, kto si čo myslí. Opierajú sa o fakty a vedu a hľadajú pravdu, nech je kdekoľvek, nedajú sa zahnať do kúta ani sa zastrašiť.
Pracovala si ako novinárka na voľnej nohe, ako vznikali tvoje články?
Keďže som ako freelancer nemala zázemie stálej redakcie, pracovala som z domu, podobne ako teraz veľa ľudí počas pandémie. Za každou témou som však vždy vycestovala „do terénu“ a za odborníkmi, ktorí k nej mali čo povedať, či už som písala o extrémizme, alebo o ekonomike.
Novinári sa pozerajú mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.
Keď som pripravovala článok o segregácii rómskych detí v školách, išla som sa pozrieť do škôl v rómskych osadách na východe Slovenska, keď som písala o krajnej pravici, vyhľadala som si ich predvolebný míting a vycestovala za nimi, prípadne išla hľadať ich podporovateľov v obciach, kde majú tradične najväčšiu podporu.
Niektoré dni som strávila rešeršom štúdií a materiálov pri počítači, iné pri rozhovoroch s expertmi z univerzít, potom som zas 3-4 dni cestovala za príbehom do regiónov a rozprávala sa s bežnými ľuďmi na ulici, s miestnymi politikmi či s aktivistami.
Mix tohto všetkého potom skončil v konečnom článku. A či už som reportáž pripravovala sama, alebo s kolegom z amerických, britských alebo holandských novín, vždy sme na nej pracovali priamo na mieste, nie na diaľku.
Spomínaš si na nejaký článok, ktorým si ovplyvnila veľa ľudí?
Mala som asi len jeden, ktorý sa skutočne dostal do politického diskurzu, hoci úplnou náhodou. Pred rokmi sme s kolegom Rickom Lymanom pripravovali článok pre New York Times o Spišskom Hrhove. Páčil sa mi príbeh obce, ktorej sa úspešne podarilo integrovať rómsku komunitu, a chcela som ho dostať do sveta, aby bol inšpiráciou.
Tento text vyšiel aj na titulnej strane novín. Niekedy v tom čase mal bývalý prezident Andrej Kiska počas zasadania OSN v New York stretnutie s finančníkom Georgeom Sorosom. O návšteve písal Kiska na Facebooku a spomenul, že na titulke New York Times vyšiel článok o Slovensku a že sa o tom so Sorosom rozprávali, pretože ho zaujímajú vylúčené komunity.
O niekoľko mesiacov na Slovensku prebehli protesty Za slušné Slovensko a v jednej z prvých reakcií predseda vtedy najsilnejšej politickej strany spomenul stretnutie v New Yorku a postavil na tom konšpiráciu, že zhromaždenia sú riadené zo zahraničia. Vtedy som sa veľmi smiala, že som to so svojím textom dotiahla ďaleko.
Samozrejme, na celej konšpirácii nebolo nič pravdivé, náš článok opisoval príbeh, ktorý bol už vtedy na Slovensku známy, takže nešlo o nič prevratné, a ocitol sa v tom náhodou. Prezidenta ani protesty, samozrejme, nikto zo zahraničia neriadil.
Po smrti Jána a Martiny sa práca novinárov ešte viac dostala do verejnej debaty. Zmenilo sa vnímanie verejnosti?
Bezprostredne po vražde asi áno a veľká časť spoločnosti pochopila, ako naša práca vyzerá a že novinári a novinárky môžu byť pre svoju prácu aj vo fyzickom ohrození.
Podpora verejnosti mne a kolegom dodávala energiu v časoch, keď sme sa možno aj báli alebo sme boli demotivovaní. Postupne sa však vraciame k pôvodnému stavu a nedôvere, ktorú cítiť najviac na sociálnych sieťach.
Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.
Novinári a novinárky sú prenasledovaní v mnohých krajinách. Tým, že pôsobíš medzinárodne, poznáš niekoho, kto sa ocitol pre svoju prácu v ohrození života?
Nedávno som sa dozvedela, že kolegyňa Emilie van Outeren z holandských novín NRC písala o protestoch proti bieloruskej vláde a po zásahu projektilom skončila v nemocnici. Bola na operácii a dlho sa zotavovala. Nedala sa však zastrašiť a už znova pracuje.
Zrejme si uvedomila, do akých nebezpečných situácií sa dostávajú bežní ľudia, keď sa niečo také vážne stalo jej, a je dôležité zastať sa ich.
Z New York Times som zase poznala viacerých vojnových reportérov, ktorí boli v Iraku a v Afganistane a priniesli si odtiaľ hrozné skúsenosti. Tu na Slovensku je najhorší prípad Jána Kuciaka, svoje si zažili aj viacerí novinári a novinárky v 90. rokoch.
V súčasnosti sa obávame, ako na novinárov budú reagovať fanúšikovia extrémnej pravice, ktorých nenávistné výroky čítame na sociálnych sieťach. Dúfam však, že už žiadne násilie nezažijeme.
Ako tvoji kolegovia v zahraničí reagovali na správu o smrti slovenského novinára?
V ten deň sa mi ozývali kolegovia zo všetkých novín, z agentúr a televízií, s ktorými som kedy spolupracovala. Hneď ráno som písala editorom New York Times a vysvetlila im, čo sa stalo. Najprv nikto z nás nechcel veriť, že by smrť mohla súvisieť s jeho prácou.
Aj ja som si hovorila, že sme na Slovensku, v Európskej únii a hádam sa nikto nepokúsil o úkladnú vraždu. Ešte v ten deň však na udalosť reagoval policajný prezident, ktorý ju spojil s novinárčinou a odvtedy sme mali všetci jasno. Na prvé zhromaždenie Za slušné Slovensko prišiel aj môj kolega z Varšavy a snažil sa chodiť na všetky protesty so mnou. Bola to veľká vec aj vo svetovom meradle, žiaľ.
Na Slovensku v posledných rokoch rastie vplyv konšpiračných médií. Ako si to vysvetľuješ?
Vplyv konšpiračných médií súvisí s vysokou mierou nedôvery v inštitúcie. Ľudia potom neveria pravde ani faktom, a to u nich podporuje pocit, že sa nedá veriť nikomu. Na tom stavajú dezinformačné kampane. Hovoria, že svet ovládajú tajné skupiny, že nikto nejde protestovať z vlastnej vôle, že médiá niekto ovláda z pozadia.
Slovensko má v regióne výnimočné postavenie, v nedávnom prieskume organizácie Globsec sa ukázalo, že až takmer 60 % spoločnosti sa prikláňa ku konšpiráciám. Myslím si, že ich rozšíreniu výrazne pomohlo nastavenie sociálnych sietí, u nás hlavne Facebook.
Ako sa v tom dá zorientovať? Ako odlíšiť kvalitné médiá a poctivých novinárov od konšpirátorov?
V prvom rade treba hľadať zdroj informácií a zamyslieť sa, kto mi čo hovorí a prečo. Ak sa napríklad hovorí o koronavíruse, pozrime sa, či sa vyjadruje virológ, ktorý má za sebou odbornú skúsenosť, stavbár či zubár. Hoci je aj zubár lekár, neznamená to, že je odborník na vírusy.
Pri štandardných médiách si tiež vieme ľahko zistiť, kto v nich pracuje. Čím má médium známejšie meno, tým je väčšia istota, že ponúka overené informácie a dá sa na ne spoľahnúť.
Skúste si o novinách nájsť základné údaje, pozrieť si, kto ich vedie, kto ich sponzoruje, ako sú financované.
Používa médium priveľa anonymných zdrojov? Novinári nemajú problém podpísať sa pod svoje články, dezinformačná scéna však robí opak. Aj keď tradičné noviny nezverejnia meno zdroja, aspoň uvedú, že ho poznajú. Tradičné médiá sa skrátka snažia čo najmenej skrývať.
Veľa sa hovorí o financovaní médií. Mala si niekedy pochybnosť o článku kvôli vlastníkom novín, v ktorých vyšiel?
Keď som niekedy mala pochybnosti, stalo sa mi to pri médiách preukázateľne vlastnených finančnými skupinami. Na Slovensku je to veľký problém, ktorý ovplyvňuje kvalitu a slobodu médií. Na druhej strane, aspoň o vlastníkoch vieme, a môžeme si pri každom článku spraviť názor.
Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.
Oddelili sme tradičné médiá od konšpiračných. Kam zaradiť bulvár, ktorý tiež často pracuje s neoverenými informáciami?
Bulvár vnímam ako samostatnú kategóriu, ktorá slúži skôr na pobavenie než na získanie serióznych informácií. Snaží sa šokovať, píše o celebritách a medzitým prináša aj správy o politike. Ak však chcete čítať o spoločnosti alebo o zahraničnej politike, odporúčam kvalitnejšie zdroje. Na druhej strane bulvár je stále o niečo lepší zdroj informácií než konšpiračné médiá.
Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.
Fond vznikol v roku 2018 ako reakcia na vraždu Jána a Martiny s cieľom poskytnúť novinárom a novinárkam podporu. Hoci má každá redakcia vlastný biznis model, nie vždy dokáže zaplatiť dlhodobejšiu investigatívnu prácu.
Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.
Ak chcú novinári robiť na zložitejších témach, ktoré si vyžadujú viac času, často si musia znížiť úväzok, prípadne to robia na úkor voľného času a nemajú prostriedky napríklad na cestovanie, hlbšie analýzy. Redakcie v tomto smere nie sú bohaté a v týchto situáciách môžu pomôcť naše granty.
Fond je zároveň podprogramom Novinárskej ceny, ktorou chceme vyslať signál, že u nás vzniká veľa kvalitnej žurnalistiky a že novinárom a novinárkam sa dá veriť.
Aktuálne prebieha hodnotenie súťažných príspevkov v rámci Novinárskej ceny, kde si tento rok aj v porote. Dajú sa z nich vyčítať nejaké trendy v súčasnej žurnalistike?
V Novinárskej cene síce pôsobím prvý rok, ale nejaké trendy som si všimla. Napríklad, že kvalitná žurnalistika nevymrela a na Slovensku je veľa dobrého, čo čítať, čo vidieť, čo počúvať.
Novinári a novinárky tiež využívajú nové prostriedky, ako informácie podať, rozvíjajú dátovú žurnalistiku, k článkom prikladajú videá, podcasty, zvukové stopy, mapy či grafy. V redakciách sa presadzujú čoraz mladší autori, rastie nám silná nová generácia. Ukazuje sa, že podcastová scéna je u nás veľmi bohatá, že ideme s dobou a inšpirujeme sa vo svete.
Je novinárka a koordinátorka Novinárskej ceny a jej podprogramu Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktoré patria k aktivitám Nadácie otvorenej spoločnosti. Pochádza z Trebišova, študovala žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Približne 10 rokov pôsobila na voľnej nohe a o Slovensku písala pre svetové médiá, ako sú New York Times, Balkan Insight, Channel 4 či Financial Times, spolupracovala aj so slovenskou tlačovou agentúrou SITA.
Michaela Pobudová nám porozprávala, ako vyzerala situácia na hranici s Ukrajinou a ako môžeme ľuďom utekajúcim pred vojnou ukázať solidaritu a pomôcť im nájsť tu druhý domov.
Loading...
