Slovensko je plné nádherných zákutí, ktoré môžete objavovať spolu so svojím štvornohým miláčikom. V spolupráci so smartfónmi Xiaomi a Luciou Kopčovou z blogu So Psom Na Tripe vám prinášame tipy na osem krásnych miest, kam môžete svojho psíka vziať na výlet.
Fenka Paul Anka je cestovateľ už odmalička. Prečuchaných má aj zopár iných európskych krajín, ale načo chodiť ďaleko. Krásnu prírodu a plno zaujímavých miest máme priamo pred nosom, tu na našom Slovensku.
Slovenská Sahara
Aj takto sa nazýva vojenská oblasť na Záhorí Šranecké piesky. Konkrétne sme s Paul Ankou preskúmali časť medzi Plaveckým Mikulášom a Lakšárskou Novou Vsou. Je to neobvyklá krajina, pripomínajúca africké púšte, piesočné duny a očarí vás jedinečnou faunou a flórou. Na vstup do Vojenského obvodu Záhorie bolo kedysi potrebné povolenie, ale dnes ho už našťastie nepotrebujete. Určite si však pozrite stránky Ministerstva obrany. Je na nich vedený harmonogram vojenských cvičení, aby ste do niektorého z nich nevbehli.
Pieskové duny sa tu striedajú s borovicovým lesom a v jednom článku sme sa o tom dočítali veľmi zaujímavý detail: „Ak by Mária Terézia na záhorských pieskoch masovo nevysádzala borovice, Slovensko by malo podľa geológov takú malú Saharu.“
Piesok je pre psie labky veľmi príjemný, počítajte však s tým, že po takomto výlete a brodení v piesku budete vy aj váš chlpáč poriadne unavení.
Haluzická tiesňava
Medzi Trenčínom a Novým Mestom (pár kilometrov od hradu Beckov) leží dedinka Haluzice a pri nej Haluzická tiesňava. Tiesňava je dlhá okolo 1 km a po celej dĺžke preteká potok, v ktorom si vaši chlpáči môžu schladiť labky. Nad tiesňavou leží zrúcanina románskeho kostolíka z 13. storočia a cintorín, ktorého časť padla za obeť rokline. Ak sa chcete pokochať výhľadom na okolitú krajinu Bošáckej doliny, Považského Inovca a Bielych Karpát, odporúčame prechádzku k neďalekej rozhľadni Hájnica. Z tiesňavy po rozhľadňu je to tak 20 minút chôdze a určite to zvládnu aj malé labky.
Tesárska roklina a skalné dúpence
Celá oblasť Krupinskej planiny je miesto ako stvorené pre dobrodruhov – nájdete tu krásnu prírodu a veľa zaujímavých miest. Naša trasa sa začína v obci Hontianske Tesáre a celý okruh (bez zastávok) trvá hodinu. Tesárska roklina bola v roku 1999 vyhlásená za prírodnú pamiatku a dovedie vás k nej krátky drevený chodníček. V tomto území tiež vznikli štyri vodopády – najväčší z nich má výšku 8 m, väčšiu časť roka je však riečisko vyschnuté.
Nájdete tu tiež tzv. dúpence – zaujímavé skalné obydlia vytesané do strmého pieskovcového svahu, ktoré kedysi ľuďom slúžili ako skrýše pred nájazdmi Turkov.
Chata Milana Rastislava Štefánika
Túto horskú chatu nájdete v Nízkych Tatrách, pod Ďumbierom. Môžete si vybrať hneď dve možnosti, ako sa na ňu dostať – ľahšiu i ťažšiu trasu. Na svoje si teda príde každý psí turista. Trasa vedúca na chatu je presne jeden z tých prípadov, kde úplne platí, že cesta je cieľ, pretože okolitá krajina a výhľady sú naozaj očarujúce. Chata Štefánička, ako ju prezývajú miestni, sa nachádza v nadmorskej výške 1740 m n.m. a všetko jedlo a pitie sem nosia horskí nosiči. O to viac vám bude chutiť.
Manínska tiesňava
Medzi dedinkami Považská Teplá a Záskalie sa rozprestiera národná prírodná rezervácia Manínska tiesňava, ktorú obklopuje Veľký a Malý Manín. Vedľa obce Záskalie sa nachádza dog friendly penzión Manín, kde sme boli s našou fenkou viackrát ubytovaní.
V okolí je veľa možností na nenáročnú turistiku po lúkach, lesoch a kopcoch. Z neďalekej dedinky Vrchteplá sa dokonca môžete dostať až k Súľovským skalám a zrakovej pyramíde. Určite odporúčame.
Vápenná (Roštún)
Vápenná je tretí najvyšší vrch Malých Karpát a osobne si myslím, že práve ona ponúka najkrajší malokarpatský výhľad. Z obce Sološnica sa na jej vrchol dostanete za hodinu a pol. Hlavne pre menších chlpáčov je to trošku náročnejšie stúpanie, ale nie je to nič, čo by ste s pravidelnými prestávkami nezvládli.
Z rozhľadne na vrchole vás čaká parádny výhľad na Pezinské Karpaty, Borskú nížinu, Podunajskú pahorkatinu, Tribeč a Považský Inovec. Je tu aj zopár miest, kde si môžete rozložiť stan a zobudiť sa s prekrásnym východom slnka.
Dunajské luhy
V Európe jedinečná, no málo známa chránená oblasť lužných lesov Národný park Dunajské luhy sa rozprestiera na južnej časti Žitného ostrova. Chránená krajinná oblasť je rozdelená do piatich samostatných častí. My sme trasu začali neďaleko obce Bodíky, pri malej usadlosti vedľa Kráľovskej lúky. Mäkké lužné lesy, mokrade, bažiny a tiež vzácne druhy vtákov a iných živočíchov sú typické pre túto krajinnú oblasť. Ak sa vám bude chcieť (bude práve slabší prúd), môžete prebrodiť jedno z dunajských ramien a preskúmať Ostrov orliaka morského.
Vrátna, Chleb a Jánošíkove diery
Vrátna dolina a jej okolie ponúka veľa možností na ubytovanie a peknú, nenáročnú turistiku s našimi štvornohými kamošmi. Môžete sa napríklad vybrať lanovkou na Chleb a prejsť až k najvyššiemu vrchu Malej Fatry Veľkému Kriváňu vo výške 1707 m n.m.. Alebo si obzrite dedinku Terchová spolu s rozhľadňou Terchovské Srdce či sochu Jánošíka. Prípadne spolu preskúmajte Dolné Jánošíkove diery – všade budete s vašimi psíkmi vítaní. Radi sa na toto miesto vraciame a oživujeme krásne spomienky.
Cestujte so svojím domácim miláčikom a zachytávajte všetky jedinečné momenty s kvalitnými a cenovo dostupnými smartfónmi Xiaomi Redmi Note 5 a Xiaomi Redmi 5 Plus.
Prečítajte si ich podrobnejšiu rezenziu, ktorú pre vás pripravili O2 Guru.
So Psom Na Tripe
Blog So Psom Na Tripe je určený pre všetkých, ktorí radi cestujú so svojimi štvornohými chlpáčmi. Nájdete na ňom množstvo tipov na výlety so psom a dog friendly ubytovanie, či už na Slovensku alebo v zahraničí, ako aj recenzie na psie produkty, psie recepty a mnoho iného.
Páčil sa vám článok?
Slabé
Loading...
Super
Páči sa vám, čo práve čítate?
Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.
Ďakujeme za prihlásenie na odber nášho newslettera. Už to skoro je, len ešte jedna drobnosť. Potrebujeme ešte potvrdiť Vašu e-mailovú adresu. Stačí, aby ste klikli na odkaz, ktorý sme vám práve zaslali na váš e-mail.
Poistenie často nepokrýva všetky náklady na liečbu. Prečítajte si príbehy 3 ľudí, ktorí našli riešenie
Zdravie si človek za peniaze nekúpi, dostatočnú starostlivosť však áno. Pri získavaní financií na nadštandardnú starostlivosť môže pomôcť aj zdravotná poisťovňa.
Zdieľať
20. 9. 2018;Autor: Sóda pre Dôveru, Foto: archív Dôvery
Onkologickí pacienti, ľudia s ťažkým postihnutím či zranení športovci. Tí všetci to dobre poznajú. Zo zákona síce majú nárok na zdravotnú starostlivosť, no často zápasia s tým, že zdravotná poisťovňa prepláca len časť nevyhnutnej liečby. Čo robiť v prípade, ak ju vlastné zdroje nedokážu pokryť?
Miroslav, Klaudia a Fabián sú príkladmi pacientov s podobnou skúsenosťou. Cez grantový program Bojovníci za zdravie však získali od svojej poisťovne podporu, na ktorú by inde čakali márne. Z peňazí, ktoré môže poisťovňa minúť na vlastnú prevádzku, dáva Dôvera státisíce na špeciálnu zdravotnú starostlivosť svojich poistencov.
Fabián: Najväčší sen je behať ako ostatné deti
Sedemročný Fabián je malý bojovník, ktorý spolu so svojou maminou Andreou zápasí so zdravím už od svojho predčasného narodenia. Akoby nestačili epileptické záchvaty spôsobené Westovým syndrómom, trpí aj ďalšími ťažkosťami.
Diagnóza známa ako spasticita uňho spôsobila neprirodzené skrátenie achiloviek. Fabián dokáže stáť len na špičkách a bez špeciálnej pomôcky sa nevie pohnúť. „Jeho chôdza je zlá a bez chodúľky alebo bez toho, aby ho niekto držal pod pazuchami, nevie ani stáť,“ hovorí jeho mama.
Život s takýmto obmedzením vyžaduje od oboch veľa síl a času, ktorý trávia liečbou. Botoxové injekcie a pravidelné cvičenie s fyzioterapeutmi Fabiánov stav zlepšili, no nedokázali odstrániť vrodenú vadu.
Po viacerých konzultáciách s lekármi prišla dobrá správa. Fabiánovi by pomohla špeciálna operácia, ktorá by uvoľnila svalstvo a napravila šľachy tak, aby mohol došľapovať na celé chodidlá. Takýto zákrok však vedia urobiť najbližšie v susednom Česku a navyše nie je preplácaný z verejného zdravotného poistenia.
Nájsť v rodinnom rozpočte niekoľko tisíc eur na potrebnú operáciu však rozhodne nie je ľahké. „Ako mama zdravotne ťažko postihnutého dieťatka nemôžem pracovať tak, aby som poriadne zarobila. Preto peniaze na liečbu a rehabilitácie zháňam, kde sa dá,“ vysvetľuje Andrea svoje rozhodnutie zapojiť sa do grantového programu Bojovníci za zdravie, vďaka ktorému opakovane získala finančnú podporu. Najskôr na rehabilitačný pobyt a následne na operačný zákrok.
Získajte nadštandardnú finančnú podporu od Dôvery. Vysvetlíme, ako na to. Viac informácií
Príspevok 2 500 eur, ktoré malý Fabián vďaka mame získal cez grantový program poisťovne Dôvera, mu môže zmeniť život k lepšiemu. „Odborníci, s ktorými spolupracujeme, potvrdili, že sme na správnej ceste postaviť sa na vlastné nohy. Máme od tejto operácie veľké očakávanie a verím, že aj Fabiánko raz bude pobehovať ako iné deti,“ dúfa Andrea.
Klaudia: Majsterka Slovenska, ktorá rehabilituje v kryokomore
Klaudia sa behu venuje už od siedmich rokov. Od mala bola totiž neposedná, a tak sa ju rodičia rozhodli priviesť k športu. Dnes má sedemnásť a na svojom konte osem titulov majsterky Slovenska v atletike. Okrem behov cez prekážky preteká v štafete, kvalifikovala sa na Majstrovstvá sveta do 17 rokov v behu do vrchu a najnovšie sa chce viac venovať chôdzi.
Život šikovnej reprezentantky sa celoročne spája s náročnými tréningami a pretekmi, ktoré sa neobišli bez zranení – najväčšieho strašiaka každého profesionálneho športovca.
„Pred štyrmi rokmi na majstrovstvách v Košiciach som si narazila koleno o prekážku. Modrina za pár dní zmizla a ďalej som tomu už nevenovala pozornosť. Bolesti kolena ma však sprevádzali počas celého roka 2014. Zdravotne som sa trápila, absolvovala som veľa rehabilitácií, regenerácií, užívala doplnky, no operácii som sa nevyhla, lebo som mala poškodenú chrupavku,“ spomína Klaudia.
Aby športovci udržali svoje telo zdravé, veľa času i peňazí investujú do rôznych druhov rehabilitácie – od masáží cez plávanie až po elektroliečbu. Aj to bol dôvod, prečo Klaudia požiadala o príspevok na návštevy kryokomory, ktoré si musí hradiť z vlastného vrecka.
„Kryokomoru navštevujem pravidelne. Pomáha mi pri bolestiach kĺbov a svalov po ťažkých tréningoch. Mám aj poruchu imunity a pomáha mi ju posilňovať, pretože každé ochorenie znamená pre športovca výpadok v tréningu,“ objasňuje atlétka. Napokon bola vybraná a získala cez Bojovníkov za zdravie 200 eur.
Rovnako ako Klaudia môže postupovať každý poistenec Dôvery. Grantový program nemá obmedzenia z hľadiska veku pacienta ani diagnózy, pričom o výške podpory rozhoduje najskôr tím lekárov a farmaceutov a následne aj garanti z Nadácie pre deti Slovenska.
Miroslav: Magnetické pole tlmí bolesť lepšie ako analgetiká
S pohybovými problémami je spätý aj osud pána Miroslava z Myjavy, ktorý sa dlhé roky živil ako profesionálny vodič. Zlá životospráva v kombinácii so sedavou prácou a hodinami strávenými za volantom ho nakoniec priviedli až na invalidný dôchodok.
Naraz sa objavili viaceré zdravotné ťažkosti – diabetes a následná polyneuropatia (porucha citlivosti), problémy s chrbticou a ramenom, ktoré vyústili do operácie. Lekári mu odporučili zmeniť zamestnanie, čo sa však ľahšie povie, ako urobí. „Keďže sa mi nepodarilo nájsť si ľahšie zamestnanie, rok 2016 som celý premaródil,“ hovorí 65-ročný dôchodca.
Nasadená liečba, rehabilitácie a oddych síce pomohli, no problémov sa Miroslav nedokázal zbaviť ani po roku. Zdravotný stav sa mu nezlepšoval a bolesti dokázali stlmiť len silné lieky s množstvom nežiaducich účinkov.
Na zmiernenie bolestí mu potom neurológ odporučil vyskúšať prenosný magnetoterapeutický prístroj. Špeciálnu zdravotnícku pomôcku však poisťovňa neprepláca. Miroslav si prístroj mohol len na mesiac požičať a vyskúšať jeho účinky. „Za ten čas bolesti výrazne ustúpili. Z čiastočného invalidného a neskôr predčasného dôchodku som si ho však dovoliť rozhodne nemohol,“ priznáva bývalý vodič.
Ako však nasporiť takmer 1 400 eur z invalidného dôchodku? So svojimi ťažkosťami sa zdôveril referentke v Dôvere. Práve ona mu pomohla zapojiť sa do grantového programu, v ktorom spomedzi 325 uchádzačov uspel. Iba vďaka tejto forme pomoci sa dostal k prístroju, ktorý mu denne pomáha zmierniť bolesti.
Z verejného zdravotného poistenia sú hradené rôzne procedúry, operácie, lieky a zdravotné pomôcky, no nie všetky. Situácia, v ktorej takýto rozsah poistenia nestačí, sa môže prihodiť komukoľvek. Vďaka grantovému programu Bojovníci za zdravie sa k liečbe dostanú aj tí pacienti Dôvery, ktorí by si ju inak nemohli dovoliť, pretože ju verejné poistenie nepokrýva. A práve to je pomoc, ktorá sa v mnohých prípadoch ráta najviac.
Dôvera zdravotná poisťovňa, a. s., je najväčšia súkromná zdravotná poisťovňa na Slovensku zabezpečujúca zdravotnú starostlivosť pre 1,4 milióna poistencov. Spolupracuje so všetkými typmi zdravotníckych zariadení, nemocnicami či laboratóriami. Okrem starostlivosti zo zákona poskytuje aj mnoho nadštandardných služieb a výhod.
Páčil sa vám článok?
Slabé
Loading...
Super
Páči sa vám, čo práve čítate?
Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.
Ďakujeme za prihlásenie na odber nášho newslettera. Už to skoro je, len ešte jedna drobnosť. Potrebujeme ešte potvrdiť Vašu e-mailovú adresu. Stačí, aby ste klikli na odkaz, ktorý sme vám práve zaslali na váš e-mail.
Koordinátorka Novinárskej ceny: Poctivý autor sa pod článok vždy podpíše, konšpirátor nie
Novinári budú vždy obľúbeným cieľom konšpirácií, hovorí Miroslava Širotníková, ktorá pracovala aj pre New York Times.
Zdieľať
3. 5. 2021;Autor: Marek Hudec, Foto: Magdaléna Tomalová
Na Slovensku rastie vplyv konšpiračných médií a viac ako polovica ľudí si myslí, že novinárov riadi niekto v pozadí. Ako lepšie pochopiť prácu novinárov a začať im veriť? Porozprávali sme sa s Miroslavou Širotníkovou, ktorá ako novinárka na voľnej nohe pracovala pre svetové médiá a dnes koordinuje aktivity Novinárskej ceny a Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktorý dlhodobo podporuje aj spoločnosť O2.
V rozhovore sa ďalej dočítate:
s akými predsudkami sa novinári stretávajú najčastejšie,
ako prácu novinárov u nás ovplyvnila vražda Jána Kuciaka,
Stretávaš sa s predsudkami, keď ľuďom povieš, že si novinárka?
Väčšinou si vypočujem, že si nevedia predstaviť, ako moja práca vyzerá. Často si myslia, že novinári a novinárky pracujú doma z Bratislavy, od počítača a nevedia nič o vonkajšom svete.
Stretávam sa aj s množstvom reakcií, ktoré poznáme zo sociálnych sietí, podľa ktorých sú novinári platení „tajnými silami“, že sú zahraničnými agentmi, že im niekto diktuje, čo majú písať, že sa do ničoho nerozumejú a zverejnia čokoľvek, čo im niekto pošle.
Práca novinárov je neustále na očiach. Prečo im však veľká časť verejnosti nedôveruje?
Myslím si, že najmä preto, lebo píšu o veciach, ktoré sa nie všetkým páčia. Pozerajú sa mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.
Novinári a novinárky sú okrem toho obľúbeným cieľom konšpirácií. Treba si však uvedomiť, že robia svoju prácu nezávisle od toho, kto si čo myslí. Opierajú sa o fakty a vedu a hľadajú pravdu, nech je kdekoľvek, nedajú sa zahnať do kúta ani sa zastrašiť.
Pracovala si ako novinárka na voľnej nohe, ako vznikali tvoje články?
Keďže som ako freelancer nemala zázemie stálej redakcie, pracovala som z domu, podobne ako teraz veľa ľudí počas pandémie. Za každou témou som však vždy vycestovala „do terénu“ a za odborníkmi, ktorí k nej mali čo povedať, či už som písala o extrémizme, alebo o ekonomike.
Novinári sa pozerajú mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.
Keď som pripravovala článok o segregácii rómskych detí v školách, išla som sa pozrieť do škôl v rómskych osadách na východe Slovenska, keď som písala o krajnej pravici, vyhľadala som si ich predvolebný míting a vycestovala za nimi, prípadne išla hľadať ich podporovateľov v obciach, kde majú tradične najväčšiu podporu.
Niektoré dni som strávila rešeršom štúdií a materiálov pri počítači, iné pri rozhovoroch s expertmi z univerzít, potom som zas 3-4 dni cestovala za príbehom do regiónov a rozprávala sa s bežnými ľuďmi na ulici, s miestnymi politikmi či s aktivistami.
Mix tohto všetkého potom skončil v konečnom článku. A či už som reportáž pripravovala sama, alebo s kolegom z amerických, britských alebo holandských novín, vždy sme na nej pracovali priamo na mieste, nie na diaľku.
Spomínaš si na nejaký článok, ktorým si ovplyvnila veľa ľudí?
Mala som asi len jeden, ktorý sa skutočne dostal do politického diskurzu, hoci úplnou náhodou. Pred rokmi sme s kolegom Rickom Lymanom pripravovali článok pre New York Times o Spišskom Hrhove. Páčil sa mi príbeh obce, ktorej sa úspešne podarilo integrovať rómsku komunitu, a chcela som ho dostať do sveta, aby bol inšpiráciou.
Tento text vyšiel aj na titulnej strane novín. Niekedy v tom čase mal bývalý prezident Andrej Kiska počas zasadania OSN v New York stretnutie s finančníkom Georgeom Sorosom. O návšteve písal Kiska na Facebooku a spomenul, že na titulke New York Times vyšiel článok o Slovensku a že sa o tom so Sorosom rozprávali, pretože ho zaujímajú vylúčené komunity.
O niekoľko mesiacov na Slovensku prebehli protesty Za slušné Slovensko a v jednej z prvých reakcií predseda vtedy najsilnejšej politickej strany spomenul stretnutie v New Yorku a postavil na tom konšpiráciu, že zhromaždenia sú riadené zo zahraničia. Vtedy som sa veľmi smiala, že som to so svojím textom dotiahla ďaleko.
Samozrejme, na celej konšpirácii nebolo nič pravdivé, náš článok opisoval príbeh, ktorý bol už vtedy na Slovensku známy, takže nešlo o nič prevratné, a ocitol sa v tom náhodou. Prezidenta ani protesty, samozrejme, nikto zo zahraničia neriadil.
Po smrti Jána a Martiny sa práca novinárov ešte viac dostala do verejnej debaty. Zmenilo sa vnímanie verejnosti?
Bezprostredne po vražde asi áno a veľká časť spoločnosti pochopila, ako naša práca vyzerá a že novinári a novinárky môžu byť pre svoju prácu aj vo fyzickom ohrození.
Podpora verejnosti mne a kolegom dodávala energiu v časoch, keď sme sa možno aj báli alebo sme boli demotivovaní. Postupne sa však vraciame k pôvodnému stavu a nedôvere, ktorú cítiť najviac na sociálnych sieťach.
Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.
Novinári a novinárky sú prenasledovaní v mnohých krajinách. Tým, že pôsobíš medzinárodne, poznáš niekoho, kto sa ocitol pre svoju prácu v ohrození života?
Nedávno som sa dozvedela, že kolegyňa Emilie van Outeren z holandských novín NRC písala o protestoch proti bieloruskej vláde a po zásahu projektilom skončila v nemocnici. Bola na operácii a dlho sa zotavovala. Nedala sa však zastrašiť a už znova pracuje.
Zrejme si uvedomila, do akých nebezpečných situácií sa dostávajú bežní ľudia, keď sa niečo také vážne stalo jej, a je dôležité zastať sa ich.
Z New York Times som zase poznala viacerých vojnových reportérov, ktorí boli v Iraku a v Afganistane a priniesli si odtiaľ hrozné skúsenosti. Tu na Slovensku je najhorší prípad Jána Kuciaka, svoje si zažili aj viacerí novinári a novinárky v 90. rokoch.
V súčasnosti sa obávame, ako na novinárov budú reagovať fanúšikovia extrémnej pravice, ktorých nenávistné výroky čítame na sociálnych sieťach. Dúfam však, že už žiadne násilie nezažijeme.
Ako tvoji kolegovia v zahraničí reagovali na správu o smrti slovenského novinára?
V ten deň sa mi ozývali kolegovia zo všetkých novín, z agentúr a televízií, s ktorými som kedy spolupracovala. Hneď ráno som písala editorom New York Times a vysvetlila im, čo sa stalo. Najprv nikto z nás nechcel veriť, že by smrť mohla súvisieť s jeho prácou.
Aj ja som si hovorila, že sme na Slovensku, v Európskej únii a hádam sa nikto nepokúsil o úkladnú vraždu. Ešte v ten deň však na udalosť reagoval policajný prezident, ktorý ju spojil s novinárčinou a odvtedy sme mali všetci jasno. Na prvé zhromaždenie Za slušné Slovensko prišiel aj môj kolega z Varšavy a snažil sa chodiť na všetky protesty so mnou. Bola to veľká vec aj vo svetovom meradle, žiaľ.
Na Slovensku v posledných rokoch rastie vplyv konšpiračných médií. Ako si to vysvetľuješ?
Vplyv konšpiračných médií súvisí s vysokou mierou nedôvery v inštitúcie. Ľudia potom neveria pravde ani faktom, a to u nich podporuje pocit, že sa nedá veriť nikomu. Na tom stavajú dezinformačné kampane. Hovoria, že svet ovládajú tajné skupiny, že nikto nejde protestovať z vlastnej vôle, že médiá niekto ovláda z pozadia.
Slovensko má v regióne výnimočné postavenie, v nedávnom prieskume organizácie Globsec sa ukázalo, že až takmer 60 % spoločnosti sa prikláňa ku konšpiráciám. Myslím si, že ich rozšíreniu výrazne pomohlo nastavenie sociálnych sietí, u nás hlavne Facebook.
Ako sa v tom dá zorientovať? Ako odlíšiť kvalitné médiá a poctivých novinárov od konšpirátorov?
V prvom rade treba hľadať zdroj informácií a zamyslieť sa, kto mi čo hovorí a prečo. Ak sa napríklad hovorí o koronavíruse, pozrime sa, či sa vyjadruje virológ, ktorý má za sebou odbornú skúsenosť, stavbár či zubár. Hoci je aj zubár lekár, neznamená to, že je odborník na vírusy.
Pri štandardných médiách si tiež vieme ľahko zistiť, kto v nich pracuje. Čím má médium známejšie meno, tým je väčšia istota, že ponúka overené informácie a dá sa na ne spoľahnúť.
Skúste si o novinách nájsť základné údaje, pozrieť si, kto ich vedie, kto ich sponzoruje, ako sú financované.
Používa médium priveľa anonymných zdrojov? Novinári nemajú problém podpísať sa pod svoje články, dezinformačná scéna však robí opak. Aj keď tradičné noviny nezverejnia meno zdroja, aspoň uvedú, že ho poznajú. Tradičné médiá sa skrátka snažia čo najmenej skrývať.
Veľa sa hovorí o financovaní médií. Mala si niekedy pochybnosť o článku kvôli vlastníkom novín, v ktorých vyšiel?
Keď som niekedy mala pochybnosti, stalo sa mi to pri médiách preukázateľne vlastnených finančnými skupinami. Na Slovensku je to veľký problém, ktorý ovplyvňuje kvalitu a slobodu médií. Na druhej strane, aspoň o vlastníkoch vieme, a môžeme si pri každom článku spraviť názor.
Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.
Oddelili sme tradičné médiá od konšpiračných. Kam zaradiť bulvár, ktorý tiež často pracuje s neoverenými informáciami?
Bulvár vnímam ako samostatnú kategóriu, ktorá slúži skôr na pobavenie než na získanie serióznych informácií. Snaží sa šokovať, píše o celebritách a medzitým prináša aj správy o politike. Ak však chcete čítať o spoločnosti alebo o zahraničnej politike, odporúčam kvalitnejšie zdroje. Na druhej strane bulvár je stále o niečo lepší zdroj informácií než konšpiračné médiá.
Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.
Fond vznikol v roku 2018 ako reakcia na vraždu Jána a Martiny s cieľom poskytnúť novinárom a novinárkam podporu. Hoci má každá redakcia vlastný biznis model, nie vždy dokáže zaplatiť dlhodobejšiu investigatívnu prácu.
Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.
Ak chcú novinári robiť na zložitejších témach, ktoré si vyžadujú viac času, často si musia znížiť úväzok, prípadne to robia na úkor voľného času a nemajú prostriedky napríklad na cestovanie, hlbšie analýzy. Redakcie v tomto smere nie sú bohaté a v týchto situáciách môžu pomôcť naše granty.
Fond je zároveň podprogramom Novinárskej ceny, ktorou chceme vyslať signál, že u nás vzniká veľa kvalitnej žurnalistiky a že novinárom a novinárkam sa dá veriť.
Aktuálne prebieha hodnotenie súťažných príspevkov v rámci Novinárskej ceny, kde si tento rok aj v porote. Dajú sa z nich vyčítať nejaké trendy v súčasnej žurnalistike?
V Novinárskej cene síce pôsobím prvý rok, ale nejaké trendy som si všimla. Napríklad, že kvalitná žurnalistika nevymrela a na Slovensku je veľa dobrého, čo čítať, čo vidieť, čo počúvať.
Novinári a novinárky tiež využívajú nové prostriedky, ako informácie podať, rozvíjajú dátovú žurnalistiku, k článkom prikladajú videá, podcasty, zvukové stopy, mapy či grafy. V redakciách sa presadzujú čoraz mladší autori, rastie nám silná nová generácia. Ukazuje sa, že podcastová scéna je u nás veľmi bohatá, že ideme s dobou a inšpirujeme sa vo svete.
Je novinárka a koordinátorka Novinárskej ceny a jej podprogramu Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktoré patria k aktivitám Nadácie otvorenej spoločnosti. Pochádza z Trebišova, študovala žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Približne 10 rokov pôsobila na voľnej nohe a o Slovensku písala pre svetové médiá, ako sú New York Times, Balkan Insight, Channel 4 či Financial Times, spolupracovala aj so slovenskou tlačovou agentúrou SITA.
Páči sa vám, čo práve čítate?
Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.
Ďakujeme za prihlásenie na odber nášho newslettera. Už to skoro je, len ešte jedna drobnosť. Potrebujeme ešte potvrdiť Vašu e-mailovú adresu. Stačí, aby ste klikli na odkaz, ktorý sme vám práve zaslali na váš e-mail.
Inšpiratívne články o duševnom zdraví, pohybe, spoločenských témach, popkultúre či technológiách posielame každú druhú nedeľu.
Ďakujeme za prihlásenie na odber nášho newslettera. Už to skoro je, len ešte jedna drobnosť. Potrebujeme ešte potvrdiť Vašu e-mailovú adresu. Stačí, aby ste klikli na odkaz, ktorý sme vám práve zaslali na váš e-mail.
Loading...
