Levice a Zlaté Moravce: Čo nám lokálpatrioti prezradili o svojich mestách?

Dvojica miestnych lokálpatriotov nám úprimne odpovedala na našich 29 otázok. Zistite, čo v mestách funguje a čo zase nie, čo stojí za návštevu a čím sú tieto mestá výnimočné.

Tento raz sme sa v rámci nášho seriálu Úprimne o meste pozreli do Levíc a Zlatých Moraviec. Svoje odpovede a zamyslenia nad situáciou vo svojich domovoch nám poskytli Samuel a Michal.

Samuel Kušnierik, aktivista, dobrovoľník a stály čitateľ Sódy – Levice

1. Ak by si mal mesto charakterizovať tromi prívlastkami, aké by to boli?

Malé mesto, tichá voda, veľký potenciál.

2. Čo tvoje mesto podľa teba odlišuje od iných?

Som presvedčený, že srdcom každého mesta sú vždy ľudia – akí ľudia, také mesto. Preto je každé mesto iné.

Za výnimočný považujem aj náš hrad hneď pri centre, ktorý je symbolom zaujímavej histórie mesta.

3. Čo máš na svojom meste najradšej?

Myslím, že geografickú polohu. V okolí máme relatívny dostatok prírody, lesnaté plochy aj rieku Hron.

Väčšie mestá ako Nitra alebo Banská Bystrica sú vzdialené do hodiny cesty autom. Darí sa tu aj poľnohospodárstvu a vinárstvu.

4. Čo máš rád na meste najmenej?

Pri tejto otázke vám nepoviem nič o infraštruktúre či vizuálnej stránke mesta. Všetko je totiž o ľuďoch.

Nemám rád mnohé z našich postojov, ktoré v podstate odzrkadľujú slovenskú mentalitu – frflanie a sťažovanie sa, porovnávanie sa, neprajnosť, závisť či ohováranie.

Nevážime si jeden druhého, prácu ľudí v našom okolí, zeleň či architektúru v meste ani rôzne iniciatívy.

Držíme sa starej školy a naučeného zmýšľania, neriskujeme.

Mnohokrát nie sme ochotní prevziať zodpovednosť, napríklad za starostlivosť o svoje okolie. Vždy predsa môže byť v meste viac ľudí, ktorí sú iniciatívni a aktívni.

5. Na čo počuješ od miestnych najviac sťažností?

Jednoznačne na všeobecne známe a dlhotrvajúce problémy, ktoré sa napriek značnej občianskej aktivite zdajú byť nepovšimnuté a niekedy neriešiteľné.

Ide hlavne o nadjazd v dezolátnom stave, celkový stav cestných komunikácií, nedostatok parkovacích miest a nekonečné posúvanie termínov pri rozhodovaní o budúcnosti kultúrneho domu.

6. Čo si miestni najviac pochvaľujú?

Samozrejme, známy Levický jarmok a iné tradičné podujatia, akými sú napríklad Dni mesta Levice, Levické hradné slávnosti, Levické putovanie za vínom, Movement festival či vianočné mestečko na námestí.

Možno tiež rôzne športové kluby. Myslím, že Levičania vnímajú potenciál svojho mesta.

Najrýchlejší mobilný internet 4G LTE od O2 si môže naplno vychutnať už 90 % obyvateľov Slovenska. Viac informácií o pokrytí nájdete tu..

7. Keby si mal hodinu na to, aby si kamarátovi/turistovi ukázal iba jedno obľúbené miesto, ktoré by to bolo?

Levice sú malé, dá sa toho stihnúť viac, keď človek čas správne využije.

Myslím, že by som vybral kaviareň Rotunda, ktorá sa nachádza priamo v areáli nášho hradu pri krásne zrekonštruovanej židovskej synagóge.

Hneď v jej blízkosti sa nachádza úzka cestička, po ktorej sa dá dostať až k vynovenej kalvárii s vyhliadkovou vežou.

8. Kam by si ho nemal dôvod vziať?

Nerád by som označil jedno konkrétne miesto ako najšpinavšie či nehodné záujmu.

Aj v tých najchudobnejších či priemyselných častiach mesta, trávia čas ľudia, ktorí to tam majú radi: zamilované páry dokonca vídavam prechádzať sa aj pri odľahlom areáli zberných surovín.

Pravdepodobne by som ho nevzal do žiadnej herne ani do zadymenej krčmy.

9. Je nejaké vychytené miesto, kde sa ľudia radi zhromažďujú a stretávajú?

Okrem internetu? (smiech) V lete sa množstvo ľudí stretáva v parkoch alebo na tzv. piatej základnej škole, kde možno v upravenom exteriéri športovať.

10. Kde je najväčší pokoj?

Na cintoríne, v uličkách pod starými košatými pagaštanmi.

11. Akým dopravným prostriedkom sa mestom prepravuje najpohodlnejšie?

Pohodlie je subjektívny stav, niekomu nevyhovuje ani limuzína.

Ja milujem jazdenie na kolieskových korčuliach, ale hrboľaté, vyduté, rozbité a neustále plátané chodníky sú doslova nepriechodné.

Ideálnym prostriedkom by teda mohol byť bicykel, aktuálne tu vznikajú aj nové cyklistické chodníky.

12. Existuje miesto v meste, kde si nikdy nebol?

Predpokladám, že nie. Takými miestami sú zrejme iba súkromné pozemky.

V minulosti som mnoho rokov všade chodieval pešo. Rád som sa aj túlal po okolí a týmto spôsobom relaxoval.

V tých chvíľach vyhľadávate práve miesta, ktoré sú „zašité“ a postupne tak môžete spoznať kompletné okolie.

13. Chcel by si vo svojom meste niečo z iného slovenského mesta?

Napríklad žilinský lanový park, košické kaviarne, štiavnicke postoje k ochrane mestskej histórie a prírody, bratislavské pracovné možnosti, banskobystrický rušný verejný život…

14. Nazývate niektorú časť alebo miesto inak než sa oficiálne volá? Ak áno, ako?

Máme tu oblasť nazývanú Šanghai. Šiklóš je hovorový názov vrchu Vápnik, prevzatý z maďarčiny.

A základné školy často nazývame iba číslom, napríklad ja som študoval na štvorke a býval som neďaleko päťky a šestky.

15. Ktorú osobnosť mesta si najviac vážiš (žijúcu alebo nežijúcu)?

Svojich rodičov, dnes už dôchodcov, ktorí nielen v osobnom, ale aj v mestskom živote urobili veľa užitočného, hlavne v kultúrnej a spoločenskej oblasti. Sú mi v tomto príkladom.

16. Ktorý stereotyp kolujúci o svojom meste nemáš rád?

Nuž, napríklad že všetci vieme rozprávať po maďarsky a že sa nachádzame dolu na juhu Slovenska.

Voči týmto tvrdeniam už mám naučenú frázu: „Pozrite sa na mapu, Levice sa nachádzajú severnejšie ako samotná Bratislava.“

17. Existujú slová, ktoré sa používajú len vo vašom meste?

Fráza: „Stretneme sa pri vajci.“ V centre mesta sa nachádza kovová plastika znázorňujúca nerozkvitnutý púčik kvetu, ktorá však mnohým pripomína skôr vajíčko než kvet.

18. Existuje u vás nejaký zaužívaný zvyk, ktorý je pre mesto charakteristický?

Okrem už spomínaných tradičných podujatí na čele s jarmokom, ktoré medzi zvyky mesta celkom určite možno zaradiť, sú to aj rôzne športové akcie, akou je napríklad Levická desiatka.

Počas sezóny je zase zvykom zúčastňovať sa basketbalových zápasov domáceho tímu.

Veľmi rozšíreným zvykom Levičanov je aj zdieľanie svojich problémov na sociálnych sieťach v sekcii Levické veci verejné.

19. Keby si dostal 100 €, kam v meste by si ich išiel minúť?

Podporil by som charitatívny účel kaviarne Kontakt, kde sa uskutočňujú aj rôzne diskusné stretnutia, koncerty, záujmové krúžky, turnaje v spoločenských hrách a na terase sa nachádza aj obľúbená lezecká stena.

20. Ak by si mal v meste začať nejaký biznis, čo by to bolo?

Už dlhšie sledujem situáciu a hľadám diery na trhu. A viete, ako to je. V biznise platia dve pravidlá a prvé znie: Nikdy nehovor všetko, čo vieš. (úsmev)

21. Pre ktorú lokálnu firmu by si chcel pracovať?

V súčasnosti pre jednu z nich pracujem. V meste je množstvo menších firiem, ktoré majú potenciál a v ideálnejších podmienkach by sa mohli viac rozvíjať a prosperovať.

Viem si predstaviť aj celkom slušný rozmach Levických mliekarní, ktoré majú skvelé výrobky.

22. Z akej sumy peňazí sa dá v meste pohodlne vyžiť?

Každý podľa vlastného hospodárenia.

23. Čím by sa od tvojho mesta mohli inšpirovať aj ostatné?

Veľmi oceňujem otvorenú samosprávu. Taktiež rôzne snahy o komunikáciu vedenia mesta s jeho obyvateľmi.

24. Čo by ti najviac chýbalo, keby si sa odsťahoval?

Tunajší priatelia a blízki ľudia.

25. Ktorú aktivitu nevieš v meste robiť, ale chcel by si?

Sledovať obľúbený film v kine s technológiami IMAX, 4D, 4K a Dolby Atmos. (smiech)

26. Čo by si v meste zaslúžilo obnovu alebo viac pozornosti?

Takých vecí je veľmi veľa. Od zničených ciest a chodníkov až po množstvo historických budov, nemocnicu či bývalý Schoellerov park.

Viac pozornosti by sa malo venovať úplne všetkému novému aj obnovenému. Budovať vieme, ale v ďalšej starostlivosti máme veľké rezervy.

Väčší dôraz by sa mal klásť aj na celkovú bezpečnosť.

Od opráv zábradlí pri mestských vodných kanáloch cez častejšie kontrolovanie nových detských ihrísk kompetentnými orgánmi, prípadne kamerovým systémom.

27. Ktorá oblasť spoločenského života by potrebovala nový impulz?

Fakt, že samotné mesto je nedokonalé, je negatívom aj pozitívom zároveň.

Nedostatky sú výzvou a páči sa mi, že niektorí jednotlivci, združenia a organizácie majú ambície meniť veci k lepšiemu.

Veľmi fandím novým iniciatívam v najrôznejších oblastiach spoločenského života.

Mestu však dlhodobo chýba reprezentatívny kultúrny dom, v ktorom by mohli byť zjednotené aktivity, akými sú koncerty, výstavy, premietanie filmov, divadelné predstavenia a iné spoločenské udalosti.

28. Čo by si si prial, aby ľudia o meste hovorili o 10 rokov?

Prajem si, aby obyvatelia, ale aj príležitostní návštevníci mesta, mohli povedať, že sa tu oplatí žiť, prípadne dovolenkovať, pretože tu majú dostatok možností na kvalitný život.

Aby tiež hovorili, že Levice sú čisté a nádherné historické mesto s množstvom zelene, s vhodnými pracovnými podmienkami i ohodnotením, s fungujúcou dopravou aj zdravotníctvom.

Nie som však naivný a na začiatok by bolo skvelé, ak by sme si vážili, čo nám mesto ponúka a uvedomovali si, čo môžeme ponúknuť mestu my a že sme spolutvorcami jeho budúcnosti.

29. Chcel by si v meste žiť aj o 20 rokov?

Mám Levice veľmi rád. Žil som však aj v iných mestách, aj v iných štátoch a viem porovnať rozdiely, ktoré sú naozaj obrovské.

Človek by mal žiť tam, kde môže rásť, prijímať aj dávať.

Záleží na okolnostiach, ale pevne verím, že v Leviciach možno vybudovať prostredie s reálnymi možnosťami na stále kvalitnejší život.

Extra: Existuje nejaká „mestská legenda” o Leviciach?

Najznámejším príbehom je povesť o levických husiach. Nájdete ju napríklad tu.


Michal Cimmermann, právnik, aktivista, člen občianskeho združenia ZMena – Zlaté Moravce

1. Ak by si mal Zlaté Moravce charakterizovať tromi prívlastkami, aké by to boli?

Malé zelené mesto.

2. Čo tvoje mesto podľa teba odlišuje od iných?

V Zlatých Moravciach žije veľmi uzavretá komunita ľudí, ktorí sa navzájom dobre poznajú, pretože poväčšine pochádzajú z okolia.

Návštevník len veľmi ťažko pochopí miestnu mentalitu. Musíte sa tu narodiť, inak budú niektoré veci pre vás nevysvetliteľné.

3. Čo máš na svojom meste najradšej?

To, že sa tu skoro všetci poznáme.

4. Čo máš na meste najmenej rád?

To, že každý o každom všetko vie.

5. Na čo počuješ od miestnych najviac sťažností?

Sto ľudí, sto chutí. Obyvatelia sa sťažujú v podstate na všetko podľa toho, čo ich momentálne trápi. Ak by som mal vypichnúť jednu vec tak rozbité cesty.

Niekedy by však pomohlo, keby len nelamentovali, ale aj aktívne niečo urobili.

6. Čo si miestni najviac pochvaľujú?

Zľavy v obchodoch.

7. Keby si mal hodinu na to, aby si kamarátovi/turistovi ukázal iba jedno obľúbené miesto, ktoré by to bolo?

Pravdepodobne by som ho zobral do farského kostola, ktorý je dominantou nášho mesta.

8. Kam by si ho nemal dôvod vziať?

Na Ulicu 1. mája.

9. Je nejaké vychytené miesto, kde sa ľudia radi zhromažďujú/stretávajú?

Myslím, že ľudia sa najčastejšie stretávajú pri mestskej fontáne neďaleko Miggaziho kaštieľa.

10. Kde je najväčší pokoj?

Povedal by som, že v okolí rieky Žitava. Mám rád najmä časť od tretieho splavu až za prítok Zlatňanky.

Nájdete tu súvislý pás stromov zakrývajúci oblohu, ktorý miestami pripomína les. Podľa môjho názoru je to v Moravciach najlepšie miesto na relax.

11. Akým dopravným prostriedkom sa mestom prepravuje najpohodlnejšie?

Jednoznačne „pešobus“. (smiech) Mesto je plné aut, takže sa všade dostanete najrýchlejšie po vlastných.

12. Existuje miesto v meste, kde si nikdy nebol?

Nie, v našom meste nie je miesto, kde by som nebol. Od malička som zvedavý tvor, takže mám celé mesto prelezené, prechodené a prebádané.

13. Chcel by si vo svojom meste niečo z iného slovenského mesta?

Určite áno. Mestu by pomohol obchvat alebo vybudovanie termálneho kúpaliska.

14. Nazývate niektorú časť alebo miesto inak než sa oficiálne volá? Ak áno, ako?

Časť vedľa zimného štadióna sa nazýva Ďatelinisko a časti pri robotníckej škole zase Pérov.

15. Ktorú osobnosť mesta si najviac vážiš (žijúcu alebo nežijúcu)?

Jednoznačne pána profesora Imricha Chlamtača.

16. Ktorý stereotyp kolujúci o svojom meste nemáš rád?

Že rozprávame po maďarsky.

17. Existujú slová, ktoré sa používajú len vo vašom meste/rozumie im iba miestny?

V Zlatých Moravciach sa rozpráva poväčšine spisovne. Ale nájdu sa niektoré slová, ktoré sa používali najmä v minulosti:

– bov/bol, žev/žil, robev/robil, išóv/išiel, najšóv/našiel, brav/bral, mosev/musel, veďeť /vedieť, rozumeť/rozumieť,

– šetky/všetky, céra/dcéra,

– peknô dievča/pekné dievča, peknie dievčence/pekné dievčence,

– seden/sedem, osen/osem,

– firhánky/záclony, pigluvať/žehliť, štrimfle/pančuchy, frištuk/raňajky,

– burbula/repa, steláž/polica, šintovať/okopávať.

18. Existuje u vás nejaký zaužívaný zvyk, ktorý je pre mesto charakteristický?

Keď poviem, že zakladať autonómne územia, bude to znieť veľmi divne?

19. Keby si dostal 100 €, kam v meste by si ich išiel minúť?

Zobral by som pár kamarátov na menšie posedenie pri čaji o piatej. (smiech)

20. Ak by si mal v meste začať nejaký biznis, čo by to bolo?

V Zlatých Moravciach máme jednu z pobočiek advokátskej kancelárie, takže to mi zatiaľ stačí. (úsmev)

21. Pre ktorú lokálnu firmu by si chcel pracovať?

Pre žiadnu. Pracujem sám na seba, nie som človek, ktorý by sa rád podriaďoval iným autoritám.

22. Z akej sumy peňazí sa dá v meste pohodlne vyžiť?

Podľa toho, aký je človek náročný. Podľa mňa 800 €.

23. Čím by sa od tvojho mesta mohli inšpirovať aj ostatné?

Tým, že sa v ňom nachádza obrovské množstvo zelene.

24. Čo by ti najviac chýbalo, keby si sa odsťahoval?

Rodina, pes, ľudia, s ktorými som vyrastal.

25. Ktorú aktivitu nevieš v meste robiť, ale chcel by si?

Plávanie, pretože v meste nie je otvorená plaváreň.

26. Čo by si v meste zaslúžilo obnovu alebo viac pozornosti?

Určite Župný dom a iné historické pamiatky, ktorých je v meste veľké množstvo.

27. Ktorá oblasť spoločenského života by potrebovala nový impulz?

Zlaté Moravce by potrebovali, aby sa do mesta vrátili vzdelaní mladí ľudia, ktorí odišli za prácou. To by bol ten najlepší impulz pre rozvoj spoločenského života.

28. Čo by si si prial, aby ľudia o meste hovorili o 10 rokov?

Že Zlaté Moravce sú miestom, kde chcú zostať bývať celý život.

29. Chcel by si v meste žiť aj o 20 rokov?

Ťažko povedať. To bude závisieť od toho, ako sa vyvinie moja kariéra.

Extra: Existuje nejaká „mestská legenda” o tvojom meste?

Existujú legendy o jednotlivých častiach Požitavia alebo Tekova, ale mestskú legendu, žiaľ, nemáme.

Najrýchlejší internet aj v Leviciach a Zlatých Moravciach

Ani v Leviciach a Zlatých Moravciach nemusíte bojovať so slabým internetovým pripojením. V oboch mestách môžete využiť najrýchlejší mobilný internet 4G LTE od O2.

Aby ste si mohli vysokorýchlostný internet užiť naplno, potrebujete telefón alebo tablet s podporou 4G LTE a 4G LTE SIM kartu. Viac informácií nájdete na www.o2.sk/4GLTE.


S týmto dotazníkom oslovujeme lokálpatriotov, aktivistov a ľudí, ktorí sa aktívne zapájajú do diania v slovenských mestách a ich blízkom aj menej blízkom okolí.

Ak je mesto, v ktorom žijete zároveň vašou srdcovou záležitosťou, budeme radi, ak sa nám ozvete.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Koordinátorka Novinárskej ceny: Poctivý autor sa pod článok vždy podpíše, konšpirátor nie

Novinári budú vždy obľúbeným cieľom konšpirácií, hovorí Miroslava Širotníková, ktorá pracovala aj pre New York Times.

Na Slovensku rastie vplyv konšpiračných médií a viac ako polovica ľudí si myslí, že novinárov riadi niekto v pozadí. Ako lepšie pochopiť prácu novinárov a začať im veriť? Porozprávali sme sa s Miroslavou Širotníkovou, ktorá ako novinárka na voľnej nohe pracovala pre svetové médiá a dnes koordinuje aktivity Novinárskej cenyFondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktorý dlhodobo podporuje aj spoločnosť O2.

V rozhovore sa ďalej dočítate:

  • s akými predsudkami sa novinári stretávajú najčastejšie,
  • ako prácu novinárov u nás ovplyvnila vražda Jána Kuciaka,
  • prečo je mediálna výchova dôležitá,
  • aké trendy možno vnímať v súčasnej žurnalistike.

Čítajte aj: Korupčné kauzy pomáhajú odhaliť všetci, ktorí si predplácajú médiá, hovorí publicista a aktivista Goda

Stretávaš sa s predsudkami, keď ľuďom povieš, že si novinárka?

Väčšinou si vypočujem, že si nevedia predstaviť, ako moja práca vyzerá. Často si myslia, že novinári a novinárky pracujú doma z Bratislavy, od počítača a nevedia nič o vonkajšom svete.

Stretávam sa aj s množstvom reakcií, ktoré poznáme zo sociálnych sietí, podľa ktorých sú novinári platení „tajnými silami“, že sú zahraničnými agentmi, že im niekto diktuje, čo majú písať, že sa do ničoho nerozumejú a zverejnia čokoľvek, čo im niekto pošle.

Práca novinárov je neustále na očiach. Prečo im však veľká časť verejnosti nedôveruje? 

Myslím si, že najmä preto, lebo píšu o veciach, ktoré sa nie všetkým páčia. Pozerajú sa mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Novinári a novinárky sú okrem toho obľúbeným cieľom konšpirácií. Treba si však uvedomiť, že robia svoju prácu nezávisle od toho, kto si čo myslí. Opierajú sa o fakty a vedu a hľadajú pravdu, nech je kdekoľvek, nedajú sa zahnať do kúta ani sa zastrašiť.

Pracovala si ako novinárka na voľnej nohe, ako vznikali tvoje články? 

Keďže som ako freelancer nemala zázemie stálej redakcie, pracovala som z domu, podobne ako teraz veľa ľudí počas pandémie. Za každou témou som však vždy vycestovala „do terénu“ a za odborníkmi, ktorí k nej mali čo povedať, či už som písala o extrémizme, alebo o ekonomike.

Novinári sa pozerajú mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Keď som pripravovala článok o segregácii rómskych detí v školách, išla som sa pozrieť do škôl v rómskych osadách na východe Slovenska, keď som písala o krajnej pravici, vyhľadala som si ich predvolebný míting a vycestovala za nimi, prípadne išla hľadať ich podporovateľov v obciach, kde majú tradične najväčšiu podporu.

Niektoré dni som strávila rešeršom štúdií a materiálov pri počítači, iné pri rozhovoroch s expertmi z univerzít, potom som zas 3-4 dni cestovala za príbehom do regiónov a rozprávala sa s bežnými ľuďmi na ulici, s miestnymi politikmi či s aktivistami.

Mix tohto všetkého potom skončil v konečnom článku. A či už som reportáž pripravovala sama, alebo s kolegom z amerických, britských alebo holandských novín, vždy sme na nej pracovali priamo na mieste, nie na diaľku.

Spomínaš si na nejaký článok, ktorým si ovplyvnila veľa ľudí?

Mala som asi len jeden, ktorý sa skutočne dostal do politického diskurzu, hoci úplnou náhodou. Pred rokmi sme s kolegom Rickom Lymanom pripravovali článok pre New York Times o Spišskom Hrhove. Páčil sa mi príbeh obce, ktorej sa úspešne podarilo integrovať rómsku komunitu, a chcela som ho dostať do sveta, aby bol inšpiráciou.

Tento text vyšiel aj na titulnej strane novín. Niekedy v tom čase mal bývalý prezident Andrej Kiska počas zasadania OSN v New York stretnutie s finančníkom Georgeom Sorosom. O návšteve písal Kiska na Facebooku a spomenul, že na titulke New York Times vyšiel článok o Slovensku a že sa o tom so Sorosom rozprávali, pretože ho zaujímajú vylúčené komunity.

O niekoľko mesiacov na Slovensku prebehli protesty Za slušné Slovensko a v jednej z prvých reakcií predseda vtedy najsilnejšej politickej strany spomenul stretnutie v New Yorku a postavil na tom konšpiráciu, že zhromaždenia sú riadené zo zahraničia. Vtedy som sa veľmi smiala, že som to so svojím textom dotiahla ďaleko.

Samozrejme, na celej konšpirácii nebolo nič pravdivé, náš článok opisoval príbeh, ktorý bol už vtedy na Slovensku známy, takže nešlo o nič prevratné, a ocitol sa v tom náhodou. Prezidenta ani protesty, samozrejme, nikto zo zahraničia neriadil.

Po smrti Jána a Martiny sa práca novinárov ešte viac dostala do verejnej debaty. Zmenilo sa vnímanie verejnosti?

Bezprostredne po vražde asi áno a veľká časť spoločnosti pochopila, ako naša práca vyzerá a že novinári a novinárky môžu byť pre svoju prácu aj vo fyzickom ohrození.

Podpora verejnosti mne a kolegom dodávala energiu v časoch, keď sme sa možno aj báli alebo sme boli demotivovaní. Postupne sa však vraciame k pôvodnému stavu a nedôvere, ktorú cítiť najviac na sociálnych sieťach.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Novinári a novinárky sú prenasledovaní v mnohých krajinách. Tým, že pôsobíš medzinárodne, poznáš niekoho, kto sa ocitol pre svoju prácu v ohrození života?

Nedávno som sa dozvedela, že kolegyňa Emilie van Outeren z holandských novín NRC písala o protestoch proti bieloruskej vláde a po zásahu projektilom skončila v nemocnici. Bola na operácii a dlho sa zotavovala. Nedala sa však zastrašiť a už znova pracuje.

Zrejme si uvedomila, do akých nebezpečných situácií sa dostávajú bežní ľudia, keď sa niečo také vážne stalo jej, a je dôležité zastať sa ich.

Z New York Times som zase poznala viacerých vojnových reportérov, ktorí boli v Iraku a v Afganistane a priniesli si odtiaľ hrozné skúsenosti. Tu na Slovensku je najhorší prípad Jána Kuciaka, svoje si zažili aj viacerí novinári a novinárky v 90. rokoch.

V súčasnosti sa obávame, ako na novinárov budú reagovať fanúšikovia extrémnej pravice, ktorých nenávistné výroky čítame na sociálnych sieťach. Dúfam však, že už žiadne násilie nezažijeme.

Ako tvoji kolegovia v zahraničí reagovali na správu o smrti slovenského novinára? 

V ten deň sa mi ozývali kolegovia zo všetkých novín, z agentúr a televízií, s ktorými som kedy spolupracovala. Hneď ráno som písala editorom New York Times a vysvetlila im, čo sa stalo. Najprv nikto z nás nechcel veriť, že by smrť mohla súvisieť s jeho prácou.

Aj ja som si hovorila, že sme na Slovensku, v Európskej únii a hádam sa nikto nepokúsil o úkladnú vraždu. Ešte v ten deň však na udalosť reagoval policajný prezident, ktorý ju spojil s novinárčinou a odvtedy sme mali všetci jasno. Na prvé zhromaždenie Za slušné Slovensko prišiel aj môj kolega z Varšavy a snažil sa chodiť na všetky protesty so mnou. Bola to veľká vec aj vo svetovom meradle, žiaľ.

Na Slovensku v posledných rokoch rastie vplyv konšpiračných médií. Ako si to vysvetľuješ? 

Vplyv konšpiračných médií súvisí s vysokou mierou nedôvery v inštitúcie. Ľudia potom neveria pravde ani faktom, a to u nich podporuje pocit, že sa nedá veriť nikomu. Na tom stavajú dezinformačné kampane. Hovoria, že svet ovládajú tajné skupiny, že nikto nejde protestovať z vlastnej vôle, že médiá niekto ovláda z pozadia.

Slovensko má v regióne výnimočné postavenie, v nedávnom prieskume organizácie Globsec sa ukázalo, že až takmer 60 % spoločnosti sa prikláňa ku konšpiráciám. Myslím si, že ich rozšíreniu výrazne pomohlo nastavenie sociálnych sietí, u nás hlavne Facebook.

Prečítajte si: Ako rozpoznať hoax? Základom je overiť si, či už o tom nepísali inde

Ako sa v tom dá zorientovať? Ako odlíšiť kvalitné médiá a poctivých novinárov od konšpirátorov?

V prvom rade treba hľadať zdroj informácií a zamyslieť sa, kto mi čo hovorí a prečo. Ak sa napríklad hovorí o koronavíruse, pozrime sa, či sa vyjadruje virológ, ktorý má za sebou odbornú skúsenosť, stavbár či zubár. Hoci je aj zubár lekár, neznamená to, že je odborník na vírusy.

Pri štandardných médiách si tiež vieme ľahko zistiť, kto v nich pracuje. Čím má médium známejšie meno, tým je väčšia istota, že ponúka overené informácie a dá sa na ne spoľahnúť.

Skúste si o novinách nájsť základné údaje, pozrieť si, kto ich vedie, kto ich sponzoruje, ako sú financované.

Používa médium priveľa anonymných zdrojov? Novinári nemajú problém podpísať sa pod svoje články, dezinformačná scéna však robí opak. Aj keď tradičné noviny nezverejnia meno zdroja, aspoň uvedú, že ho poznajú. Tradičné médiá sa skrátka snažia čo najmenej skrývať.

Veľa sa hovorí o financovaní médií. Mala si niekedy pochybnosť o článku kvôli vlastníkom novín, v ktorých vyšiel?

Keď som niekedy mala pochybnosti, stalo sa mi to pri médiách preukázateľne vlastnených finančnými skupinami. Na Slovensku je to veľký problém, ktorý ovplyvňuje kvalitu a slobodu médií. Na druhej strane, aspoň o vlastníkoch vieme, a môžeme si pri každom článku spraviť názor.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Oddelili sme tradičné médiá od konšpiračných. Kam zaradiť bulvár, ktorý tiež často pracuje s neoverenými informáciami? 

Bulvár vnímam ako samostatnú kategóriu, ktorá slúži skôr na pobavenie než na získanie serióznych informácií. Snaží sa šokovať, píše o celebritách a medzitým prináša aj správy o politike. Ak však chcete čítať o spoločnosti alebo o zahraničnej politike, odporúčam kvalitnejšie zdroje. Na druhej strane bulvár je stále o niečo lepší zdroj informácií než konšpiračné médiá.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Zastrešuješ aktivity Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky. Prečo takýto fond u nás potrebujeme?

Fond vznikol v roku 2018 ako reakcia na vraždu Jána a Martiny s cieľom poskytnúť novinárom a novinárkam podporu. Hoci má každá redakcia vlastný biznis model, nie vždy dokáže zaplatiť dlhodobejšiu investigatívnu prácu.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Ak chcú novinári robiť na zložitejších témach, ktoré si vyžadujú viac času, často si musia znížiť úväzok, prípadne to robia na úkor voľného času a nemajú prostriedky napríklad na cestovanie, hlbšie analýzy. Redakcie v tomto smere nie sú bohaté a v týchto situáciách môžu pomôcť naše granty.

Fond je zároveň podprogramom Novinárskej ceny, ktorou chceme vyslať signál, že u nás vzniká veľa kvalitnej žurnalistiky a že novinárom a novinárkam sa dá veriť.

Aktuálne prebieha hodnotenie súťažných príspevkov v rámci Novinárskej ceny, kde si tento rok aj v porote. Dajú sa z nich vyčítať nejaké trendy v súčasnej žurnalistike? 

V Novinárskej cene síce pôsobím prvý rok, ale nejaké trendy som si všimla. Napríklad, že kvalitná žurnalistika nevymrela a na Slovensku je veľa dobrého, čo čítať, čo vidieť, čo počúvať.

Novinári a novinárky tiež využívajú nové prostriedky, ako informácie podať, rozvíjajú dátovú žurnalistiku, k článkom prikladajú videá, podcasty, zvukové stopy, mapy či grafy. V redakciách sa presadzujú čoraz mladší autori, rastie nám silná nová generácia. Ukazuje sa, že podcastová scéna je u nás veľmi bohatá, že ideme s dobou a inšpirujeme sa vo svete.


Tento článok vznikol pri príležitosti Svetového dňa slobody tlače, ktorý si pripomíname 3. mája. Spoločnosti O2 záleží na slobode slova, preto prostredníctvom Férovej Nadácie O2 dlhodobo podporuje aktivity Fondu investigatívnej žurnalistiky a jeho prínos pri otváraní dôležitých tém. 

Miroslava Širotníková

Je novinárka a koordinátorka Novinárskej ceny a jej podprogramu Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktoré patria k aktivitám Nadácie otvorenej spoločnosti. Pochádza z Trebišova, študovala žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Približne 10 rokov pôsobila na voľnej nohe a o Slovensku písala pre svetové médiá, ako sú New York Times, Balkan Insight, Channel 4 či Financial Times, spolupracovala aj so slovenskou tlačovou agentúrou SITA. 


Nezaťažia ani rozpočet, ani vaše ruky. Vybrali sme 4 ľahučké smartfóny, ktoré prekvapujú dizajnom aj vybavením

Čítaj viac

Čo všetko bolo v našej komunikačnej výbave vďaka technológiám a internetu? Pripravili sme nostalgickú jazykovú exkurziu

Čítaj viac

Zlepšite sa v cudzom jazyku cestou do práce. Vybrali sme 8 aplikácií, ktoré vás rozhovoria aj posilnia slovnú zásobu

Čítaj viac