Pretože nám záleží | O2 Pretože nám záleží | O2

Deti treba viesť k športu odmala. Aj keby neskôr prestali, telo si to pamätá

Dobre nastavený krúžok môže pomôcť deťom rozvíjať vášeň pre pohyb. Spoznajte príbeh súrodencov, ktorých k športu priviedla skúsená trénerka počas tréningov O2 Športovej akadémie Mateja Tótha.

S myšlienkou budovať u detí pozitívny vzťah k pohybu v čase, keď mnohé z nich po škole len sedia doma pred monitorom počítača, telkou alebo s mobilom v ruke, vznikla O2 Športová akadémia Mateja Tótha (ďalej len Akadémia). Po celom Slovensku sa do nej zapojilo už viac ako 5 000 detí.

Ako rozhýbať deti doma? Zacvite si spolu s nimi podľa O2 Telesnej na doma

Základná škola Sokolíková v bratislavskej Dúbravke je jednou z tých, kde Akadémia pôsobí už od svojho spustenia v školskom roku 2017/2018. Podpísala sa pod to najmä trénerka Vierka Litváková, ktorú nápad na otvorenie krúžku všeobecnej športovej prípravy okamžite nadchol. Na škole učí telesnú výchovu a matematiku na druhom stupni, no práca s menšími deťmi jej nebola vzdialená, a tak sa pustili do práce.

Akadémia tu rovnako ako v každej ďalšej škole na Slovensku prebieha dvakrát v týždni po vyučovaní. „Prvé dva roky som mala len jeden krúžok, čiže do tých 20 detí, no minulý rok sme pre veľký záujem otvorili dva krúžky a zdá sa, že tento rok budú opäť dva,“ hovorí Vierka, ktorá pohybu zasvätila celý svoj život. Stále aktívne behá a pravidelne sa zúčastňuje aj majstrovstiev Slovenska vo viacerých disciplínach, napríklad v behu na 400, 800 a 1 500 m.

Pohybová príprava učí deti správne sa hýbať aj pracovať tímovo

Skúsená trénerka za najväčší prínos Akadémie považuje najmä to, že deti sa hneď nešpecializujú, ako sa to často robieva pri ich nástupe do školy, keď začnú chodiť napríklad na tenis. „Akadémia prináša deťom všeobecnú športovú prípravu, ktorá je dôležitým predpokladom pre všetky športy,“ zdôrazňuje.

Tréneri na základe cvičení dokážu následne vyhodnotiť, na aký šport majú deti predpoklad a mohli by sa mu ďalej venovať, Vierka napríkad pomáha deťom s prechodom do atletických klubov.

Ako ďalšie plus vníma cvičenie vývojovej kineziológie, ktorá je spolu s psychologickou prípravou jedným z pilierov projektu. „Deti učíme v rámci tréningov správne dýchať aj hýbať sa. Hoci ešte nie sú také zdeformované ako my dospelí, niektoré ich pohybové reťazce sú už narušené sedením za počítačom aj sedením v škole. Trochu sa teda vracajú späť do obdobia, keď ich telo robilo tieto pohyby automaticky správne a ani si to neuvedomovali,“ vysvetľuje trénerka.

Za veľkú devízu považuje aj to, že Akadémiu navštevujú deti zo všetkých ročníkov prvého stupňa s rôznou úrovňou pohybového nadania.

„V rámci krúžku sa dobre začlenia aj deti, ktoré nie sú špeciálne športovo nadané, vždy vznikne dobrá partia, pričom deti vediem aj k tomu, aby nevyčleňovali slabších a dokázali spolupracovať v družstvách. Vidieť tam spolupatričnosť,“ približuje Vierka, ktorú práca s menšími deťmi plnými energie a elánu napĺňa radosťou.

Deti akadémia baví, pohyb je im vďaka krúžku bližší

K deťom, ktoré si Akadémiu na dúbravskej škole obľúbili, patria aj súrodenci Lujza a Hugo Bučkovci. Starší Hugo je dnes už siedmak a krúžok navštevoval ako štvrták v roku, keď sa celý projekt spúšťal, mladšia Lujza je tretiačka a tréningy začala navštevovať rok po svojom bratovi. Tento rok ju teda čaká už jej tretia Akadémia.

„Hugo je príkladom dieťaťa, ktoré pred Akadémiou nemalo k športu až tak blízko a práve tento krúžok ho nabudil. Musím povedať, že v tom čase bol priemerný, nebol vynikajúci, ale ani najslabší. Bolo vidieť, že tréningy ho bavia, mal tam kamarátov, pohyb ho celkovo začal baviť viac,“ spomína Vierka.

„Dnes je už na druhom stupni, minulý rok chodil v rámci školy na krúžok crossfi tu a tento rok v ňom bude pokračovať, začal s plávaním. Myslím si, že práve vďaka Akadémii získal pozitívny vzťah k športu. Ten však treba u detí nielen vypestovať, ale aj udržať,” zdôrazňuje trénerka.

Podobný prípad ako Hugo je podľa trénerky aj jeho sestra Lujza, ktorá v Akadémii trénuje od prvého ročníka. Veselé dievčatko na tréningy chodí s radosťou a chuťou, v kolektíve si našlo kamarátov aj z iných ročníkov, vďaka čomu sa na krúžok teší ešte viac.

Keď sa ich pýtame, či sa im tréningy páčia, resp. v prípade Huga páčili, obaja súrodenci s veľkým úsmevom na perách prikyvujú.

„Musím priznať, že pohyb som predtým nemal až tak rád, ale tým, že som chodil do Akadémie, sa mi stal bližší. Začal som aj viac bicyklovať a chodím aj na plávanie. Tento rok budem chodiť aj na florbal, ktorý zvykneme hrávať aj v rámci telesnej,“ hovorí siedmak, pre ktorého je dnes pravidelný pohyb už prirodzený, a tak si postupne pribral športových krúžkov viac.

Vďaka Akadémii si pohyb začala viac užívať aj Lujza, ktorá spolu s bratom navštevuje aj hodiny plávania. Keď sa jej pýtame, ktoré cvičenie na tréningoch Akadémie má najradšej, bez veľkého rozmýšľania odpovedá: „Najviac ma baví Človeče, nehnevaj sa.“

Čítajte aj: Chceme, aby každé dieťa dostalo šancu vyhrať olympiádu, hovorí riaditeľka O2 Športovej akadémie Mateja Tótha

Táto odpoveď neprekvapí ani jej trénerku. Aktivitu inšpirovanú obľúbenou spoločenskou hrou, pri ktorej sa deti rozdelia do štyrovh družstiev, si totiž malí športovci absolútne zamilovali.

Dôležitá je aj podpora doma, deti vďaka tréningom vládzu viac

Trénerka Vierka zdôrazňuje, že vzťah detí k športu treba nielen vybudovať, ale aj udržať, s čím môžu pomôcť ďalšie krúžky, no dôležitú úlohu tu zohrávajú aj rodičia. „Tatino Lujzy a Huga je veľký športovec, takže majú podporu aj doma,“ hovorí.

Ľubomír Bučko sa venuje najmä horskému behu, a ak si nájde viac času, tak cestnej cyklistike a lezeniu. Ako aktívny športovec sa hneď v začiatkoch nadchol myšlienkou akadémie a postupne do projektu zapojil obe svoje deti.

„Myslím si, že je to dobrá forma, ako využiť ich čas. Deti treba viesť k športu odmala, pretože ak nerobia nič, vo vyššom veku je to už náročné. Aj keby potom neskôr prestali, telo si to pamätá. Hlavné je robiť to s rozumom, aby sa im to neprestalo páčiť, a to v rámci akadémie super funguje. Decká sú úplne nadšené,“ vysvetľuje Ľubomír.

Aj on u svojich detí vníma určitý progres, ktoré so sebou pravidelný pohyb prináša. V rámci rodiny chodia na turistiku, kde vidí, že ich kondička sa zlepšuje. „Keď ideme na Kolibu alebo sme v Tatrách, tak viac vládzu. Minulý rok zdolali Téryho chatu, čo som úplne nechápal, lebo to dali pod čas, ktorý je stanovený na značke,“ opisuje spokojný otec.

„U Huga vnímam lepšiu kondičku, aj keď spolu ideme na bicykel. Hoci teraz robí už aj iné športy, akadémia bola jednoznačne dobrý základ,“ uzatvára.

Páčil sa vám článok?
12345
Loading...

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.

V čom sú dnešné deti iné, ako boli generácie pred nimi? Rozprávali sme sa s dvoma učiteľkami, ako sa školáci menia, hýbu a čo dnes potrebujú

Deti mali pred 30 rokmi viac pohybu vonku možno aj preto, lebo sa viac nudili.

Vetu, ktorá sa začína: „Ja v tvojom veku…“ ste už možno počuli alebo aj použili. Generácie X, Z, mileniáli aj súčasná alfa vyrastali v odlišných podmienkach, a tak je prirodzené, že sa mení ich vzťah k pohybu, voľnočasovým aktivitám aj učeniu. Ak chceme lepšie porozumieť tej dnešnej mládeži, skúsme začať pochopením rozdielov medzi nami. Priblížili nám to učiteľky aj trénerky Športovej akadémie Mateja Tótha Veronika Marušáková a Lýdia Pažitková, ktoré vychovávajú deti naprieč generáciami.

Rodičia detí, ktoré chodia do O2 Športovej akadémie Mateja Tótha, nám prezradili, aké zmeny v ich správaní vidia

V rozhovore s učiteľkami Veronikou a Lýdiou sa dozviete: 

  • ako učili predchádzajúcu generáciu a ako učia dnes, 
  • v čom sa medzigeneračne nemeníme,
  • ako vplývajú na deti nereálne očakávanie rodičov, 
  • ako školy deťom vytvárajú vzťah k pohybu a prečo je kľúčový už v detstve,
  • prečo je dôležité, aby sa deti aj nudili 
  • a prečo by rodičia nemali chodiť za deťmi na tréningy.

Lýdia, aké boli tvoje učiteľské začiatky a ako vnímaš učenie detí dnes?

Lýdia: Mám vyštudované učiteľstvo pre prvý stupeň ZŠ a vždy som rada učila telesnú výchovu. Pred 30 rokmi v mojich učiteľských začiatkoch sme mali v jednom ročníku až sedem tried, v súčasnosti máme tri triedy. 

Detí bolo veľa, učili sme aj na zmeny – jeden týždeň doobeda, druhý poobede. Telesnú sme učili aj na chodbe alebo sme spojili dve triedy v telocvični.

Ak učiteľ rád učí telesnú, na prvom stupni vie na šport deti úplne „namotať“, to sa ani rokmi nemení. Vždy, keď som rozpoznala v deťoch talent na športovanie, snažila som sa na to upozorniť rodičov, aby ich podporili. Niektoré deti potom aj časť svojho života strávili v rôznych športových kluboch.

Ako to vnímaš ty, Veronika?

Veronika: Ja učím telesnú na druhom stupni základnej školy, bude to štrnásty rok, no z toho som bola šesť rokov na materskej dovolenke. Keď som po škole začala pracovať ako učiteľka, bola som plná teoretických vedomostí a veľkých ambícií, ktoré som chcela hneď zaviesť do praxe. 

Časom som si však uvedomila, že každé dieťa je iné, teda je nevyhnutné pristupovať ku každému individuálne. Zameriavam sa najmä na to, aby som ich motivovala, aby sa nebáli skúšať nové veci.

Dôležité je, aby si deti užívali pohyb, aby pre ne šport nebol povinnosťou, ale radosťou a zábavou. Mojím cieľom je ukázať im na telesnej svet hier a naučiť ich, že športovanie môže byť príjemnou súčasťou ich života.

Bolo vaše detstvo spojené s pravidelným pohybom? A ako sa podľa vás zmenilo prežívanie detstva súčasných detí?

Lýdia: Narodila som sa v 70. rokoch, ako deti sme bývali vonku samy, mama nás až neskoro večer zvolala domov. Behali sme, skákali cez gumu či skákaciu škôlku, chalani hrávali futbal, hokej, liezli sme po stromoch. 

Ulica bola naše ihrisko, hrávali sme vybíjanú či bedminton cez cestu. Ak bola tuhá zima, rodičia nám robili na parkoviskách klzisko. Keď som začínala učiť, ešte som videla veľa detí hrávať sa na uliciach podobne ako moja generácia, teraz ich vídavam oveľa menej.

Veronika: Ja som ročník 1985. Tiež si spomínam na hry na ulici, ale už sa začal prebúdzať aj internetový svet, a tak niektorí spolužiaci zostávali doma a hrali počítačové hry. 

Naša generácia však bola tiež prevažne vonku, neboli sme ani tak kontrolovaní rodičmi. Rozdiel vidím najmä v tom, že dnešné deti sa často ani nevedia samostatne hrať, lebo sú neustále pod dozorom rodičov.

V Akadémii vnímam však obrovskú spolupatričnosť medzi deťmi. Páči sa mi, ako sa navzájom podporujú, tlieskajú si. Ak je napríklad dieťa aj menej pohybovo zdatné, ostatné deti mu tlieskajú a podporia ho. Dieťa zaplavia endorfíny a začne si viac veriť, mať väčšiu motiváciu a pohyb si užívať.

Je pekné počuť, že deti sa vďaka športu navzájom podporujú. Už ste niečo naznačili, ale poďme sa ešte bližšie: ako vyzerajú hodiny telesnej výchovy u vás na škole – aj vďaka ŠAMT-u?

Veronika: Súčasná telesná je pre mňa „plná farieb“. Máme k dispozícii množstvo rôznych pomôcok – z rôznych materiálov, v rôznych tvaroch, farbách, ktoré samy osebe okamžite zaujmú deti. 

Aj jednoduchá naháňačka sa môže vďaka týmto pomôckam zmeniť na desiatky rôznych hier. Učitelia dnes majú skvelé možnosti – je mnoho školení, kde sa môžu vzdelávať, môžu čerpať inšpiráciu z metodických príručiek či videí na internete, kde nájdu hry na každý deň. 

Zo športu sa nemôže vytratiť radosť a hravosť. Rodičia by preto nemali očakávať od detí výsledky vrcholových športovcov a vytvárať na ne tlak.

Vďaka ŠAMT-u sme na hodiny zaradili aj cvičenia zamerané na vývojovú kineziológiu, ktorá má obrovské fyzické benefity pre deti. Telesná je dnes zábava, pričom skvelo pohybovo rozvíja deti.

Lýdia: Súhlasím, u nás je to podobne. Telesná výchova je aj na našej škole pestrejšia aj metodicky zaujímavejšia. Páči sa mi, že máme ročný tréningový plán – presný obsah cvičení, času zaťaženia, intenzity aj príklady hier a súťaží, ktoré rozvíjajú jednotlivé schopnosti – rýchlosť, vytrvalosť, koordináciu a silu. Deti z Akadémie majú z pohybu radosť a okrem toho aj trávia čas zmysluplne so svojimi kamarátmi šamťákmi.

Spomínate hry. Sú kľúčové pre zdravý vývoj detí?

Lýdia: Deti potrebujú hry. Samy ani netušia, čo všetko pri nich rozvíjajú, ale sú nevyhnutné pre ich napredovanie – fyzické aj mentálne. 

Je tiež rozdiel trénovať malé deti v ročníkoch jeden až štyri a druhý stupeň. S malými deťmi trénujete všetko len hravou formou, neskôr je vhodné zahrnúť aj trénerský prístup a nejakú špecializáciu. Hry sa netreba báť ani neskôr, práve naopak – hravosť by mala byť súčasťou pohybu v každom veku.

Odhliadnuc od fyzických benefitov, ako deťom pomáha šport?

Lýdia: Šport je fenomén, ktorý deti formuje a pripravuje ich na život. Šport nás učí dodržiavať pravidlá, vieme sa vďaka nemu vyrovnať s neúspechom a zároveň mentálne zvládnuť výhry. 

Viem to potvrdiť aj podľa seba – aj vďaka športu som lepšie zvládla svoje životné prekážky, nebála som sa vyjsť zo svojej komfortnej zóny a zabojovala som, aj keď som netušila, ako sa to všetko skončí.

Veronika: V športe sa snažíme deti viesť k tomu, aby sa k svojim spoluhráčom správali s úctou a rešpektom, čím podporujeme vzájomnú spoluprácu a priateľstvo. 

Učíme ich, že posmech nemá miesto ani v hre, ani v živote. Zároveň ich vedome pripravujeme na to, aby hrali fair-play – rešpektovali aj pravidlá, aj súpera bez ohľadu na výsledok. Snažíme sa im ukázať, že uznanie víťazstva druhých je rovnako dôležité ako túžba vyhrať a že prehry by ich nemali odrádzať, ale skôr motivovať ďalej sa zlepšovať.

Keď si deti osvoja schopnosť zvládať výhry aj prehry, ich správanie sa prirodzene prenáša aj do iných oblastí života. Zistia, že podobný postoj môžu uplatňovať v medziľudských vzťahoch, v škole či v rodine. Vďaka športu sú schopné lepšie reagovať na konflikty, zvládať sklamania a budovať si pevnejšie vzťahy. Tieto hodnoty získajú prostredníctvom športu, ale sprevádzajú ich aj mimo ihriska a pomáhajú im rozvíjať sa.

Dobré pohybové aktivity na telesnej sú jedna vec, no životný štýl detí sa zmenil. Samy ste už spomenuli, žeich vídavate hýbať sa vonku menej, ako to bolo pred pár rokmi. Snažíte sa v škole nejako prispôsobiť novým trendom v správaní a motivovať deti hýbať sa aj mimo telesnej či Akadémie?

Lýdia: Vždy pochválim každé dieťa, ktoré príde do školy na bicykli, kolobežke alebo pešo. Aj chodenie pešo do a zo školy, chodenie po schodoch sú príležitosti, keď sa deti môžu hýbať. Bohužiaľ, často vidím, že rodičia rozvážajú deti autom aj na krátke vzdialenosti. 

Minulý rok sme sa preto zapojili do súťaže Krokománia, kde triedy aj jednotlivci zbierali body za pohyb. Paradoxne ju vyhralo dievčatko oslobodené od telesnej výchovy. Má vykrivenú chrbticu, ktorá ju čiastočne obmedzuje v pohybe, ale určité športy môže vykonávať a cvičí veľmi rada. 

Preto stále hľadáme rôzne možnosti pohybových aktivít, ktorými v deťoch podnietime záujem o šport aj mimo telesnej. Vysvetľujem im, že nemusí byť každý profesionálny športovec. Stačí, ak im nájdeme aktivitu, ktorá im bude vyhovovať, a tak vytvoríme pohybový návyk, ku ktorému sa budú vracať v akomkoľvek čase.

Deti, ale aj dospeláci potrebujú hry. Hravá forma pohybu by mala byť preto súčasťou aktivít v každom veku.

Veronika: Snažíme sa prispôsobiť prostredie školy tak, aby podnecovalo deti k prirodzenému pohybu. Využívame napríklad interaktívne zóny na chodbách. Vymysleli sme aktívne veľké prestávky, počas ktorých deti po ročníkoch chodia do športovej haly športovať. Má to úspech, deti sa hýbu rady.

Tak mi z toho vychádza, že deťom sa vzťah k pohybu generačne nemení, teda deti sa hýbať stále chcú aj potrebujú, menia sa len možnosti. Lýdia, otvorila si však aj tému rodičov – zrejme nestačí, ak deti budú k pohybu motivovať len učitelia a učiteľky.

Lýdia: Silný vzor v rodine je základ. V pondelok sa zvyknem pýtať žiakov, ako strávili víkend. Možno traja-štyria odpovedajú, že boli s rodičmi napríklad na turistike či na bicykloch. Mám pocit, že kedysi rodiny trávili spolu viac voľného času.

Psychológovia: Ak vytvoríte dieťaťu zážitky, bude menej siahať po smartfóne. Keď ich spojíte s pohybom, budujete v ňom zdravé návyky do dospelosti

Veronika: Rodičia sú pre deti najzákladnejšia motivácia (nielen) v prípade pohybu, preberajú od nich všetky návyky. Je zjavné, že deti zo športových rodín sú často výkonnejšie. Pár rokov si však všímam, že deti majú problém zvládať náročné situácie. Sú totiž naučené, že rodičia to za ne vyriešia.

Lýdia: Súhlasím, rodičia by nemali robiť všetko za deti. Mali by deti viac skúšať, vystavovať aj náročnejším situáciám či výzvam, ísť im príkladom.

Myslíte si, že dnešné deti zvládajú stresové situácie ťažšie ako predchádzajúce generácie?

Lýdia: Určite zvládajú prekážky ťažšie. No musím uznať, že nám ako deťom nikto nehovoril nič o strese, museli sme to všetko nejako prežiť. Až spätne ako dospelá som si uvedomila, že tie tráviace ťažkosti som mala neraz z trémy. (Smiech) 

Dnes sa však často hovorí o tom, aby sme deti nestresovali, dokonca ani množsvom domácich úloh. Spomínam si na jedného prváka, ktorý mohol ísť do školy pre nadané deti, mal obrovské vedomosti. Ale keď som od neho chcela, aby cvičil ručičkami, povedal: „Mne mama nepovedala, že toto bude také ťažké.“ Pýtala som sa ho, čo je na tom také ťažké, a on mi povedal: „Ja som toto nikdy nerobil.“ 

Pre deti je však dôležité prekonávanie prekážok. V tom je pohyb nesmierne nápomocný.

Veronika: No na druhej strane sú dnešné deti tlačené do výkonu. Rodičia očakávajú vynikajúce školské výsledky, keď dieťa donesie horšiu známku, rodič ide za učiteľom. 

Rovnako je to aj v športe. Rodičia deťom hovoria, akí budú skvelí futbalisti, že dajú veľa gólov. Keď sa deťom potom nedarí, sú v strese. Na zápasoch rodičia na deti kričia, vyvíjajú na ne tlak a deti z toho niekedy úplne kolabujú. Akoby sa vytratila radosť z pohybu a hravosť.

Takže na ne vplýva aj tlak rodičov?

Lýdia: Za veľkými očakávaniami aj prísnosťou rodičov je mnoho faktorov, no myslím si, že pri športe (najmä malých detí) robia viac stresu rodičia. Majú vysoké očakávania už na začiatku trénovania. 

Manžel je hokejový tréner a všimol si, že teraz rodičia často chodia na tréningy. Stoja za mantinelom a kričia na deti, čo trénera a aj deti rozptyľuje. Kedysi to tak nebývalo.

Deti mi často hovoria, že musia ísť na tréning, a sťažujú sa, že si ani neoddýchli. Rodičia ich tlačia do výkonu a chcú z nich mať vrcholových športovcov. 

Veronika: Áno, deti sú často športom preťažované. Rodičia veľa pracujú, na deti nemajú čas, tak ich zapisujú na viacero krúžkov, do toho sa musia ešte učiť, robiť si úlohy. 

S preťažovaním detí súvisí aj ďalšia téma – deti nemajú čas na nudu.

Veronika: Presne tak. Deti by sa mali vedieť nudiť. Vtedy si nájdu činnosť alebo pohybovú aktivitu, ktorá ich rozvíja aj baví. 

Lýdia:  Vo všeobecnosti sa odporúčajú dva krúžky. Rodičia by si mali uvedomiť, že je potrebné tráviť s deťmi čas. Nielen prehodiť pár povinných slov po škole, ale skutočne aktívne s nimi tráviť čas – hrou, športom, výletmi, podnetnou debatou. Tak si budujú nezlomné vzťahy už v ranom detstve.

Páčil sa vám článok?
12345
Loading...

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.