Pretože nám záleží | O2 Pretože nám záleží | O2

Riaditeľka školy, v ktorej nezvoní: Dajme deťom bezpečný priestor na pohyb

Skúsená pedagogička po dvadsiatich rokoch praxe otvorila základnú školu, o akej vždy snívala. Tento školský rok v nej prebiehala aj O2 Športová akadémia Mateja Tótha, ktorá si deti získala.

Súkromná základná škola v Senci je miesto, kde stretnete radostné, zvedavé deti. Učitelia sa v nej snažia nájsť zdravú rovnováhu medzi radosťou z učenia a cieľavedomou prácou na úspechu. Minulý rok táto škola v rámci Bratislavského kraja vyhrala s obrovským náskokom v súťaži o O2 Športovú akadémiu Mateja Tótha. Začiatkom júna sme sa spýtať, ako sa im to podarilo.

S riaditeľkou školy Ivetou Barkovou sa stretávame v jej kancelárii. Pôsobí skromne, no keď sa rozrozpráva, nevychádzame z úžasu, čo všetko sa jej spolu s kolegami, deťmi a ich rodičmi v tejto nenápadnej malej škole podarilo. V jej podaní to pôsobí jednoducho, akoby to bolo samozrejmé.

Napriek tomu, že je už poobede a väčšina detí je v škole v prírode, na chodbách neutícha pohyb a aj v kancelárii panuje čulý ruch. Vyzváňa telefón, ľudia sa prichádzajú poradiť, vrátiť požičané veci. Pani riaditeľka všetko s prehľadom organizuje a spokojne si vydychuje, aký je tu dnes pokoj oproti bežnému dňu.

Rozprávame sa o tom, ako pred tromi rokmi so školou začínali, ako sa im v škole, kde počas vyučovania nie je počuť typické zvonenie, darí a ako im O2 Športová akadémia Mateja Tótha potvrdzuje, že sny sa plnia.

Ako človek príde k tomu, že sa stane zriaďovateľom a riaditeľom súkromnej základnej školy?

Učím vyše dvadsať rokov, učila som na štátnej základnej škole aj na gymnáziu. Na svojom poslednom pôsobisku v malej vidieckej škole som v zborovni sedela oproti kolegyni, ktorá bola rovnako akčná ako ja. Počas každej voľnej chvíle sme sa rozprávali o tom, ako by mala fungovať škola našich snov.

Povedala som si, že buď budem do dôchodku ufrflanou učiteľkou, ktorá sa bude stále sťažovať, alebo zoberiem veci do vlastných rúk.

Dva roky sme potom spolu s mojou akčnou kolegyňou Jankou Augustovičovou pracovali na príprave takejto školy. Získali sme dôveru rodičov, ktorí nám zverili svoje deti. A pred tromi rokmi sa sen stal skutočnosťou, stala som sa zriaďovateľkou a zároveň riaditeľkou.

V tejto pozícii som sa našla, baví ma to celé organizovať a teším sa z každého úspechu. Práce je veľmi veľa, ale bolo to najlepšie rozhodnutie môjho života.

Ako vznikol nápad prihlásiť sa do súťaže a zabojovať o O2 Športovú akadémiu Mateja Tótha?

Naša škola nemá žiadneho veľkého sponzora. Tvoríme ju iba my, deti a ich rodičia. Šport je od začiatku súčasťou našej vízie vyváženej školy. Sama som až do maturity denne športovala a chcela by som deťom ukázať, že bežné športovanie môže prinášať radosť a zároveň vytvára návyk na pravidelný pohyb.

Povedala som si, že buď budem do dôchodku ufrflanou učiteľkou, ktorá sa bude stále sťažovať, alebo zoberiem veci do vlastných rúk.

Na šport kladieme veľký dôraz, deti absolvujú každý týždeň hodinu telocviku v plavárni v Senci, vo vstupných priestoroch máme pingpongový stôl a práve budujeme predzáhradku s workoutovým náradím.

Keď som na internete zbadala informácie o O2 Športovej akadémii Mateja Tótha a o šanci získať ju pre našu školu prostredníctvom hlasovania na stránke, veľmi sa mi tá myšlienka zapáčila a hneď som sa o ňu podelila s rodičmi. Páčilo sa im to, a tak sme školu do súťaže prihlásili.

V Bratislavskom kraji ste minulý rok s veľkým náskokom zvíťazili. Hoci máte menej ako 200 žiakov, získali ste 5 532 hlasov. Ako sa dá niečo také dosiahnuť?

Začína sa to tým, že sme rodinná škola. Rodičia sú s nami vo všetkom súčinní a pomáhajú nám. Priznám sa však, nečakala som takú obrovskú vlnu nadšenia.

Hlasovaním sme doslova žili všetci – učitelia, rodičia aj žiaci. Neustále sme spolu komunikovali a posielali sme si informácie o stave hlasovania. Po celej škole sme mali vylepené materiály s informáciami o súťaži. Pri každej príležitosti sme pripomínali, že súťažíme o výbornú cenu.

Do hlasovania sa zapojili celé rodiny. Viem o rodine, kde svoj hlas denne odovzdávalo 16 ľudí. Takisto pre učiteľov sa hlasovanie stalo každodenným rituálom. Využili sme aj sociálne siete. Pomohli nám hlasy Senčanov, ktorí nás sledujú.

Zo začiatku som nečakala, že to bude mať taký veľký ohlas. No keď hlasy začali pribúdať, už sme sa nechceli vzdať. Vydržali sme do úplného konca, aj keď sme vedeli, že máme veľký náskok.

Po celej škole sme mali vylepené materiály s informáciami o súťaži. Pri každej príležitosti sme pripomínali, že súťažíme o výbornú cenu.

Bola to naša prvá veľká výhra a bolo povzbudzujúce vidieť, že sme to dokázali. Radosť z víťazstva v hlasovaní bola obrovská a záujem medzi deťmi a rodičmi bol niekoľkonásobne vyšší ako naše možnosti.

Podarilo sa vám zvíťaziť vo veľkej konkurencii, milý rok ste získali ste O2 Športovú akadémiu Mateja Tótha na pôde vašej školy, a v rámci nej vedenie 20-člennej skupiny detí na celý školský rok 2018/2019 zadarmo. Podľa čoho ste deti vyberali?

V škole organizujeme krúžkový festival. Rodičia si môžu pozrieť ponuku krúžkov a porozprávať sa s vedúcimi. Keď sme prezentovali O2 Športovú akadémiu Mateja Tótha, bol to úplný ošiaľ. Prihlásilo sa množstvo detí.

Výber urobila trénerka, ktorá vyskladala pestrú, vekovo zmiešanú skupinu. Niektoré deti dostali šancu začať cvičiť a niektoré zase rozvíjať svoj talent na atletiku. Pre ostatné deti ponúkame množstvo iných športových krúžkov.

V mnohých školách vrátane tej vašej odovzdával certifikát o účasti v Akadémii Matej Tóth osobne. Ako to vnímali deti?

Prišlo to celkom narýchlo na začiatku školského roka. Deti sa veľmi tešili. Prišli s myšlienkou, že by samy Mateja Tótha privítali a pripravili preňho program. Zatancovali vlastné choreografie, zasúťažili si s ním v športových disciplínach, zorganizovali improvizovanú tlačovú besedu a autogramiádu.

Atmosféra deti tak strhla, že sa nevedeli rozlúčiť. Matej Tóth zožal obrovský aplauz, každý sa s ním chcel fotiť. Začiatok školského roka tak nabral novú dynamiku.

Ako si deti užívajú tréningy?

Ani ku koncu školského roka nadšenie nepoľavilo a deti sa na tréningy stále veľmi tešia. Majú svoje dresy, vždy pred tréningom sa do nich prezliekajú a vtedy celá chodba ožije. Najlepšie na Akadémii je, že deti si ani neuvedomujú, že pravidelne poctivo trénujú. Vytvárajú si návyky, zažívajú radosť zo športu, z úspechov a z kamarátstva.

Cieľom tréningov je, aby deti nebrali šport ako individualistickú súťaž. Na tréningy chodí zmiešaná skupina od prvákov po štvrtákov, takže vznikajú momenty, keď si musia pomôcť, potiahnuť jeden druhého. Prirodzene sa tak učia spolupracovať aj v náročných situáciách.

Vidno na deťoch pokroky?

Súčasťou programu je testovanie formou hry na začiatku, v polovici a na konci roka. Na deťoch vidíme veľké pokroky v odvetví športu, na ktorý môžu mať pohybové predpoklady. Vidno to aj v tom, že deti sa pohybujú efektívnejšie a naučili sa pohyby robiť technicky správne.

Výhodou je, že dostávajú všestrannú športovú prípravu. Tú môžu potom využiť na druhom stupni, keď sa rozhodnú špecializovať na ktorýkoľvek šport. Pre nás je O2 Športová akadémia Mateja Tótha liahňou budúcich športových talentov.

O O2 Športovú akadémiu Mateja Tótha súťažia školy aj tento rok. Aký prínos má Akadémia pre deti, resp. pre školu ako takú? Zasúťažili by ste si o ňu znovu?

Určite, prínos je evidentný a to nielen počas roka, keď sme dostali podporu. Pozitíva pre školu sú dlhodobé. Trénerka O2 Športovej akadémie Mateja Tótha je zároveň naša telocvikárka. Prešla školeniami, naučila sa metodiku a niektoré prvky využíva aj na hodinách telesnej výchovy.

Od Akadémie sme dostali veľa športového náradia. Sú medzi ním bežné, ale aj netradičné pomôcky. Tie nám zostanú, aby sme ich mohli používať aj po skončení programu.

Rozprávame sa spolu o pohybe. Majú ho podľa vás dnešné deti dostatok?

Dnešné deti sú také isté, ako sme boli my v ich veku. Zmenili sa však okolnosti, v ktorých žijeme. My sme trávili detstvo na uliciach prirodzeným pohybom, dnes majú rodičia oprávnený strach nechať deti na voľno. Je v podstate nemožné vypustiť deti na ulicu a mnohé školské areály sú poobede zatvorené.

Dnešné deti sú také isté, ako sme boli my v ich veku. Zmenili sa však okolnosti, v ktorých žijeme.

Rodičia nechcú šport zanedbať, a tak deťom organizujú športové aktivity v kluboch a v tréningových centrách. Keďže tréningy sú organizované dospelými, možno dnes nemajú deti k športu taký srdečný vzťah. Niekedy je pre ne záťaž ísť na tréning. Nepociťujú spontánnu radosť, ktorú sme mali my, keď sme mohli vybehnúť von a prirodzene naplniť svoju potrebu hýbať sa.

Čo by deťom pomohlo v tom, aby sa viac hýbali?

V prvom rade by sme im mali zabezpečiť bezpečný priestor na športovanie. To by malo byť prioritou samosprávy každého mestečka alebo dediny. Ak sa pýtate detí, prečo nešportujú, prejdú do oprávnenej ofenzívy: „Kde to máme robiť?“

V meste ako Senec, ktoré je obklopené novými satelitmi, deti často ani nemajú možnosť samy sa dostať k iným deťom. Keď sme robili minulý rok na Deň detí cyklovýlet, museli sme zapojiť do akcie mestskú políciu, aby sme sa cez niekoľko veľkých križovatiek dostali na cyklochodník. Deťom veľmi chýbajú nielen športoviská, ale aj obyčajné chodníky a cyklotrasy.

Ak chceme deti priviesť k pohybu, mali by sme im byť vzorom. Pohyb by mal byť súčasťou rodinného života. Časť víkendov by sme mali tráviť spoločne s deťmi aktívnym pohybom, prechádzkou, bicyklovaním, túrami alebo rôznymi nenáročnými športmi, ktoré nám spestria deň. Aj na zmrzlinu sa dá ísť na bicykli.

Iveta Barková

Vyštudovala slovenčinu a dejepis na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. Na Slovensku učí už viac ako 20 rokov, medzitým päť rokov pôsobila v pražskej agentúre, ktorá organizuje koncerty medzinárodných mládežníckych zborov. Tu okrem iného získala aj poznatky o fungovaní školských systémov v Británii a v USA. Je absolventkou Komenského inštitútu. Inšpiráciou je pre ňu nemecká inovátorka Margret Rasfeld. Pred tromi rokmi založila v Senci Súkromnú základnú školu, v ktorej pôsobí ako riaditeľka. Aktívne a odhodlane zavádza do vyučovacieho procesu inovácie a moderné prvky. Jej ambíciou je inšpirovať ľudí k tomu, že veci sa dajú meniť zdola.

Páčil sa vám článok?
12345
Loading...

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.

V čom sú dnešné deti iné, ako boli generácie pred nimi? Rozprávali sme sa s dvoma učiteľkami, ako sa školáci menia, hýbu a čo dnes potrebujú

Deti mali pred 30 rokmi viac pohybu vonku možno aj preto, lebo sa viac nudili.

Vetu, ktorá sa začína: „Ja v tvojom veku…“ ste už možno počuli alebo aj použili. Generácie X, Z, mileniáli aj súčasná alfa vyrastali v odlišných podmienkach, a tak je prirodzené, že sa mení ich vzťah k pohybu, voľnočasovým aktivitám aj učeniu. Ak chceme lepšie porozumieť tej dnešnej mládeži, skúsme začať pochopením rozdielov medzi nami. Priblížili nám to učiteľky aj trénerky Športovej akadémie Mateja Tótha Veronika Marušáková a Lýdia Pažitková, ktoré vychovávajú deti naprieč generáciami.

Rodičia detí, ktoré chodia do O2 Športovej akadémie Mateja Tótha, nám prezradili, aké zmeny v ich správaní vidia

V rozhovore s učiteľkami Veronikou a Lýdiou sa dozviete: 

  • ako učili predchádzajúcu generáciu a ako učia dnes, 
  • v čom sa medzigeneračne nemeníme,
  • ako vplývajú na deti nereálne očakávanie rodičov, 
  • ako školy deťom vytvárajú vzťah k pohybu a prečo je kľúčový už v detstve,
  • prečo je dôležité, aby sa deti aj nudili 
  • a prečo by rodičia nemali chodiť za deťmi na tréningy.

Lýdia, aké boli tvoje učiteľské začiatky a ako vnímaš učenie detí dnes?

Lýdia: Mám vyštudované učiteľstvo pre prvý stupeň ZŠ a vždy som rada učila telesnú výchovu. Pred 30 rokmi v mojich učiteľských začiatkoch sme mali v jednom ročníku až sedem tried, v súčasnosti máme tri triedy. 

Detí bolo veľa, učili sme aj na zmeny – jeden týždeň doobeda, druhý poobede. Telesnú sme učili aj na chodbe alebo sme spojili dve triedy v telocvični.

Ak učiteľ rád učí telesnú, na prvom stupni vie na šport deti úplne „namotať“, to sa ani rokmi nemení. Vždy, keď som rozpoznala v deťoch talent na športovanie, snažila som sa na to upozorniť rodičov, aby ich podporili. Niektoré deti potom aj časť svojho života strávili v rôznych športových kluboch.

Ako to vnímaš ty, Veronika?

Veronika: Ja učím telesnú na druhom stupni základnej školy, bude to štrnásty rok, no z toho som bola šesť rokov na materskej dovolenke. Keď som po škole začala pracovať ako učiteľka, bola som plná teoretických vedomostí a veľkých ambícií, ktoré som chcela hneď zaviesť do praxe. 

Časom som si však uvedomila, že každé dieťa je iné, teda je nevyhnutné pristupovať ku každému individuálne. Zameriavam sa najmä na to, aby som ich motivovala, aby sa nebáli skúšať nové veci.

Dôležité je, aby si deti užívali pohyb, aby pre ne šport nebol povinnosťou, ale radosťou a zábavou. Mojím cieľom je ukázať im na telesnej svet hier a naučiť ich, že športovanie môže byť príjemnou súčasťou ich života.

Bolo vaše detstvo spojené s pravidelným pohybom? A ako sa podľa vás zmenilo prežívanie detstva súčasných detí?

Lýdia: Narodila som sa v 70. rokoch, ako deti sme bývali vonku samy, mama nás až neskoro večer zvolala domov. Behali sme, skákali cez gumu či skákaciu škôlku, chalani hrávali futbal, hokej, liezli sme po stromoch. 

Ulica bola naše ihrisko, hrávali sme vybíjanú či bedminton cez cestu. Ak bola tuhá zima, rodičia nám robili na parkoviskách klzisko. Keď som začínala učiť, ešte som videla veľa detí hrávať sa na uliciach podobne ako moja generácia, teraz ich vídavam oveľa menej.

Veronika: Ja som ročník 1985. Tiež si spomínam na hry na ulici, ale už sa začal prebúdzať aj internetový svet, a tak niektorí spolužiaci zostávali doma a hrali počítačové hry. 

Naša generácia však bola tiež prevažne vonku, neboli sme ani tak kontrolovaní rodičmi. Rozdiel vidím najmä v tom, že dnešné deti sa často ani nevedia samostatne hrať, lebo sú neustále pod dozorom rodičov.

V Akadémii vnímam však obrovskú spolupatričnosť medzi deťmi. Páči sa mi, ako sa navzájom podporujú, tlieskajú si. Ak je napríklad dieťa aj menej pohybovo zdatné, ostatné deti mu tlieskajú a podporia ho. Dieťa zaplavia endorfíny a začne si viac veriť, mať väčšiu motiváciu a pohyb si užívať.

Je pekné počuť, že deti sa vďaka športu navzájom podporujú. Už ste niečo naznačili, ale poďme sa ešte bližšie: ako vyzerajú hodiny telesnej výchovy u vás na škole – aj vďaka ŠAMT-u?

Veronika: Súčasná telesná je pre mňa „plná farieb“. Máme k dispozícii množstvo rôznych pomôcok – z rôznych materiálov, v rôznych tvaroch, farbách, ktoré samy osebe okamžite zaujmú deti. 

Aj jednoduchá naháňačka sa môže vďaka týmto pomôckam zmeniť na desiatky rôznych hier. Učitelia dnes majú skvelé možnosti – je mnoho školení, kde sa môžu vzdelávať, môžu čerpať inšpiráciu z metodických príručiek či videí na internete, kde nájdu hry na každý deň. 

Zo športu sa nemôže vytratiť radosť a hravosť. Rodičia by preto nemali očakávať od detí výsledky vrcholových športovcov a vytvárať na ne tlak.

Vďaka ŠAMT-u sme na hodiny zaradili aj cvičenia zamerané na vývojovú kineziológiu, ktorá má obrovské fyzické benefity pre deti. Telesná je dnes zábava, pričom skvelo pohybovo rozvíja deti.

Lýdia: Súhlasím, u nás je to podobne. Telesná výchova je aj na našej škole pestrejšia aj metodicky zaujímavejšia. Páči sa mi, že máme ročný tréningový plán – presný obsah cvičení, času zaťaženia, intenzity aj príklady hier a súťaží, ktoré rozvíjajú jednotlivé schopnosti – rýchlosť, vytrvalosť, koordináciu a silu. Deti z Akadémie majú z pohybu radosť a okrem toho aj trávia čas zmysluplne so svojimi kamarátmi šamťákmi.

Spomínate hry. Sú kľúčové pre zdravý vývoj detí?

Lýdia: Deti potrebujú hry. Samy ani netušia, čo všetko pri nich rozvíjajú, ale sú nevyhnutné pre ich napredovanie – fyzické aj mentálne. 

Je tiež rozdiel trénovať malé deti v ročníkoch jeden až štyri a druhý stupeň. S malými deťmi trénujete všetko len hravou formou, neskôr je vhodné zahrnúť aj trénerský prístup a nejakú špecializáciu. Hry sa netreba báť ani neskôr, práve naopak – hravosť by mala byť súčasťou pohybu v každom veku.

Odhliadnuc od fyzických benefitov, ako deťom pomáha šport?

Lýdia: Šport je fenomén, ktorý deti formuje a pripravuje ich na život. Šport nás učí dodržiavať pravidlá, vieme sa vďaka nemu vyrovnať s neúspechom a zároveň mentálne zvládnuť výhry. 

Viem to potvrdiť aj podľa seba – aj vďaka športu som lepšie zvládla svoje životné prekážky, nebála som sa vyjsť zo svojej komfortnej zóny a zabojovala som, aj keď som netušila, ako sa to všetko skončí.

Veronika: V športe sa snažíme deti viesť k tomu, aby sa k svojim spoluhráčom správali s úctou a rešpektom, čím podporujeme vzájomnú spoluprácu a priateľstvo. 

Učíme ich, že posmech nemá miesto ani v hre, ani v živote. Zároveň ich vedome pripravujeme na to, aby hrali fair-play – rešpektovali aj pravidlá, aj súpera bez ohľadu na výsledok. Snažíme sa im ukázať, že uznanie víťazstva druhých je rovnako dôležité ako túžba vyhrať a že prehry by ich nemali odrádzať, ale skôr motivovať ďalej sa zlepšovať.

Keď si deti osvoja schopnosť zvládať výhry aj prehry, ich správanie sa prirodzene prenáša aj do iných oblastí života. Zistia, že podobný postoj môžu uplatňovať v medziľudských vzťahoch, v škole či v rodine. Vďaka športu sú schopné lepšie reagovať na konflikty, zvládať sklamania a budovať si pevnejšie vzťahy. Tieto hodnoty získajú prostredníctvom športu, ale sprevádzajú ich aj mimo ihriska a pomáhajú im rozvíjať sa.

Dobré pohybové aktivity na telesnej sú jedna vec, no životný štýl detí sa zmenil. Samy ste už spomenuli, žeich vídavate hýbať sa vonku menej, ako to bolo pred pár rokmi. Snažíte sa v škole nejako prispôsobiť novým trendom v správaní a motivovať deti hýbať sa aj mimo telesnej či Akadémie?

Lýdia: Vždy pochválim každé dieťa, ktoré príde do školy na bicykli, kolobežke alebo pešo. Aj chodenie pešo do a zo školy, chodenie po schodoch sú príležitosti, keď sa deti môžu hýbať. Bohužiaľ, často vidím, že rodičia rozvážajú deti autom aj na krátke vzdialenosti. 

Minulý rok sme sa preto zapojili do súťaže Krokománia, kde triedy aj jednotlivci zbierali body za pohyb. Paradoxne ju vyhralo dievčatko oslobodené od telesnej výchovy. Má vykrivenú chrbticu, ktorá ju čiastočne obmedzuje v pohybe, ale určité športy môže vykonávať a cvičí veľmi rada. 

Preto stále hľadáme rôzne možnosti pohybových aktivít, ktorými v deťoch podnietime záujem o šport aj mimo telesnej. Vysvetľujem im, že nemusí byť každý profesionálny športovec. Stačí, ak im nájdeme aktivitu, ktorá im bude vyhovovať, a tak vytvoríme pohybový návyk, ku ktorému sa budú vracať v akomkoľvek čase.

Deti, ale aj dospeláci potrebujú hry. Hravá forma pohybu by mala byť preto súčasťou aktivít v každom veku.

Veronika: Snažíme sa prispôsobiť prostredie školy tak, aby podnecovalo deti k prirodzenému pohybu. Využívame napríklad interaktívne zóny na chodbách. Vymysleli sme aktívne veľké prestávky, počas ktorých deti po ročníkoch chodia do športovej haly športovať. Má to úspech, deti sa hýbu rady.

Tak mi z toho vychádza, že deťom sa vzťah k pohybu generačne nemení, teda deti sa hýbať stále chcú aj potrebujú, menia sa len možnosti. Lýdia, otvorila si však aj tému rodičov – zrejme nestačí, ak deti budú k pohybu motivovať len učitelia a učiteľky.

Lýdia: Silný vzor v rodine je základ. V pondelok sa zvyknem pýtať žiakov, ako strávili víkend. Možno traja-štyria odpovedajú, že boli s rodičmi napríklad na turistike či na bicykloch. Mám pocit, že kedysi rodiny trávili spolu viac voľného času.

Psychológovia: Ak vytvoríte dieťaťu zážitky, bude menej siahať po smartfóne. Keď ich spojíte s pohybom, budujete v ňom zdravé návyky do dospelosti

Veronika: Rodičia sú pre deti najzákladnejšia motivácia (nielen) v prípade pohybu, preberajú od nich všetky návyky. Je zjavné, že deti zo športových rodín sú často výkonnejšie. Pár rokov si však všímam, že deti majú problém zvládať náročné situácie. Sú totiž naučené, že rodičia to za ne vyriešia.

Lýdia: Súhlasím, rodičia by nemali robiť všetko za deti. Mali by deti viac skúšať, vystavovať aj náročnejším situáciám či výzvam, ísť im príkladom.

Myslíte si, že dnešné deti zvládajú stresové situácie ťažšie ako predchádzajúce generácie?

Lýdia: Určite zvládajú prekážky ťažšie. No musím uznať, že nám ako deťom nikto nehovoril nič o strese, museli sme to všetko nejako prežiť. Až spätne ako dospelá som si uvedomila, že tie tráviace ťažkosti som mala neraz z trémy. (Smiech) 

Dnes sa však často hovorí o tom, aby sme deti nestresovali, dokonca ani množsvom domácich úloh. Spomínam si na jedného prváka, ktorý mohol ísť do školy pre nadané deti, mal obrovské vedomosti. Ale keď som od neho chcela, aby cvičil ručičkami, povedal: „Mne mama nepovedala, že toto bude také ťažké.“ Pýtala som sa ho, čo je na tom také ťažké, a on mi povedal: „Ja som toto nikdy nerobil.“ 

Pre deti je však dôležité prekonávanie prekážok. V tom je pohyb nesmierne nápomocný.

Veronika: No na druhej strane sú dnešné deti tlačené do výkonu. Rodičia očakávajú vynikajúce školské výsledky, keď dieťa donesie horšiu známku, rodič ide za učiteľom. 

Rovnako je to aj v športe. Rodičia deťom hovoria, akí budú skvelí futbalisti, že dajú veľa gólov. Keď sa deťom potom nedarí, sú v strese. Na zápasoch rodičia na deti kričia, vyvíjajú na ne tlak a deti z toho niekedy úplne kolabujú. Akoby sa vytratila radosť z pohybu a hravosť.

Takže na ne vplýva aj tlak rodičov?

Lýdia: Za veľkými očakávaniami aj prísnosťou rodičov je mnoho faktorov, no myslím si, že pri športe (najmä malých detí) robia viac stresu rodičia. Majú vysoké očakávania už na začiatku trénovania. 

Manžel je hokejový tréner a všimol si, že teraz rodičia často chodia na tréningy. Stoja za mantinelom a kričia na deti, čo trénera a aj deti rozptyľuje. Kedysi to tak nebývalo.

Deti mi často hovoria, že musia ísť na tréning, a sťažujú sa, že si ani neoddýchli. Rodičia ich tlačia do výkonu a chcú z nich mať vrcholových športovcov. 

Veronika: Áno, deti sú často športom preťažované. Rodičia veľa pracujú, na deti nemajú čas, tak ich zapisujú na viacero krúžkov, do toho sa musia ešte učiť, robiť si úlohy. 

S preťažovaním detí súvisí aj ďalšia téma – deti nemajú čas na nudu.

Veronika: Presne tak. Deti by sa mali vedieť nudiť. Vtedy si nájdu činnosť alebo pohybovú aktivitu, ktorá ich rozvíja aj baví. 

Lýdia:  Vo všeobecnosti sa odporúčajú dva krúžky. Rodičia by si mali uvedomiť, že je potrebné tráviť s deťmi čas. Nielen prehodiť pár povinných slov po škole, ale skutočne aktívne s nimi tráviť čas – hrou, športom, výletmi, podnetnou debatou. Tak si budujú nezlomné vzťahy už v ranom detstve.

Páčil sa vám článok?
12345
Loading...

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.