Pretože nám záleží | O2 Pretože nám záleží | O2

Zdieľaná ekonomika aj evidencia príjmov a výdavkov: 7 krokov k plnšej peňaženke

S autorkou knihy Kam miznú vaše peniaze Martinou Valachovou sme sa pozreli na návyky, ktoré vám pomôžu k tomu, aby sa vám peniaze každý mesiac len tak nerozkotúľali.

Mávate v určitých fázach mesiaca plnú a inokedy poloprázdnu chladničku? Viete presne, koľko peňazí máte momentálne v peňaženke? Musíte na konci mesiaca rozmýšľať nad tým, ako prežiť do výplaty? Ak ste si aspoň na jednu z týchto otázok úprimne odpovedali áno, tento článok je určený práve pre vás. 

Čítajte aj: Milionárom nemôže byť každý, ale aj vy môžete žiť bez finančného stresu, hovorí Martina Valachová

Človek, ktorý zarába povedzme 900 eur mesačne, no vie s nimi rozumne hospodáriť, môže byť bohatší než ten, kto zarába dve tisícky, no tie sa mu zakaždým kdesi „rozplynú“. Rozdiel medzi tým, kto peniaze má, a tým, kto ich nemá, je iba v návykoch.

Martina Valachová vo svojej knihe Kam miznú vaše peniaze vysvetľuje, ako sa na peniaze pozerať inak. Nemíňať ich nezmyselne a zároveň si vytvárať finančnú rezervu. Zhrnuli sme pre vás rady, ako môžete hospodáriť rozumnejšie a nemíňať na to, na čo nemusíte.

Krok 1: Rozlišujte medzi tým, čo chcete a čo naozaj potrebujete

Potrebovať a chcieť je rozdiel. Na tom sa zhodneme. Zimné topánky, do ktorých nám nezateká, potrebujeme. Najnovšie čižmy, ktoré má kolegyňa a nám by tiež pristali, skrátka chceme. Naozaj ich nevyhnutne potrebujeme, najmä ak už v skrini máme veľmi podobné?

Tlak a možnosti, ktoré prináša dnešná doba, nás oberajú aj o kus zdravého rozumu. Ľudia zabudli hospodáriť, nekontrolovateľne sa zadlžujú a často nakupujú bez rozmyslu. Aj oni chcú tak ako kolega či sused vlastniť auto a dom, chodiť na dovolenky, mať najnovší smartfón, značkové oblečenie a kvalitnú stravu.

Koľko vecí, ktoré ste si impulzívne kúpili v návale aktuálneho nadšenia, ste však naozaj nosili a používali? Alebo ste ich využívali len málo, dokonca vôbec? Rozhliadnite sa vo svojom šatníku, v kuchyni, v špajze alebo v garáži.

Skôr než nejakú vec vložíte do nákupného košíka (reálneho alebo virtuálneho), na pár sekúnd sa zastavte a opýtajte sa v duchu sami seba: Naozaj potrebujem práve toto? Ako často a kde všade to budem používať? Možno zistíte, že danú vec si môžete kúpiť aj neskôr alebo nepotrebujete práve tento konkrétny model a postačí vám aj niečo lacnejšie, čo splní účel.

V druhom kole otázok sa môžete opýtať: Viem to neskôr niekomu požičať, predať alebo darovať? Bude mať z toho úžitok aj niekto ďalší?

Krok 2: Nájdite možnosti, kde bezbolestne usporiť

Sú oblasti, kde utiahnutý opasok ani nepocítite. Práve preto, že nejde o žiadne uťahovanie, ale jednoducho o optimalizáciu nákladov. V skratke to znamená, že s nákupom tovarov a služieb sa presuniete k iným dodávateľom. Napríklad začnete nakupovať potraviny v obchode, kde sú lacnejšie než kvalitatívne rovnaký tovar u konkurencie, zrušíte služby, ktoré v skutočnosti nepotrebujete a zoptimalizujete svoje návyky v oblasti varenia, obliekania či dovolenkovania.

Nemálo peňazí napríklad ušetríte na pitnom režime mimo domu. Pollitrovka vody sem, pollitrovka vody tam a ročne môžete ušetriť priemerne až 200 eur na hlavu. Ďalším veľkým žrútom peňazí sú banky a poplatky za vedenie účtov.

Nemalé peniaze môžete ušetriť, keď sa zamyslíte, koľko mesačne míňate za program u svojho operátora, či ho naozaj využívate a u ktorého operátora ste a prečo. Odpovede vás možno prekvapia.

Podobne ako s operátormi je to aj s poistením auta alebo s dodávateľmi plynu a elektriny. Nebuďte leniví a zaujímajte sa, koľko a za čo platíte a či sa to nedá aj inak.

Krok 3: Evidujte si príjmy a výdavky

Skvelým pomocníkom je evidencia všetkých príjmov a výdavkov. Poskytne vám prehľad o tom, na čo každý mesiac míňate, kam vám peniaze unikajú a z čoho by sa dala vytvoriť rezerva. Áno, treba si zapisovať všetko, aj vodu na benzínke, aj kávu počas pracovného dňa.

Možno si poviete, že je to otravné a nemáte na to čas. Bez podrobného každomesačného auditu to však nepôjde. Ak si myslíte, že si to zapamätáte, neverte sami sebe. Nezapamätáte. Za tie ušetrené stovky eur, za ktoré si môžete dopriať napríklad vytúženú dovolenku, vám však tých pár minút času stojí, či nie?

Krok 4: Zapojte do hospodárenia celú rodinu

Určite poznáte tú poučnú príhodu o Svätoplukových prútoch. Je dobré, ak do svojho návyku budovania rezervy už od samého začiatku zapojíte členov svojej rodiny a blízkych. Neobávajte sa, že sa vám budú smiať. Smiech ich prejde, keď uvidia, koľko ušetríte. Získate v nich spojencov, ktorí vás môžu podporiť a podržať práve vo chvíľach, keď vás bude niekto alebo niečo navádzať na cestu späť.

Ak máte deti, je dobré ich tiež zasvätiť do tajov tvorenia rezervy a rozumného hospodárenia s financiami. Pokiaľ to budú vnímať ako hru, do praktického života im dáte oveľa viac, než keď im kúpite ďalšiu hračku.

Krok 5: Využívajte zdieľanú ekonomiku

Zamysleli ste sa niekedy nad tým, koľko kuchynských robotov a iných pomocníkov do domácnosti alebo záhradného náčinia máte doma a iba na ne sadá prach? Sotva ich vyberiete raz do roka, zbytočne zaberajú miesto, nehovoriac o tom, koľko stáli peňazí. Prečo ich teda vlastniť, ak si ich stačí požičať vtedy, keď ich potrebujete?

Presne o tom je zdieľaná ekonomika, laicky povedané susedská výpomoc. V minulosti bolo bežné, že sme si od suseda požičali kosačku a od susedy ďalšie plechy na pečenie. Dnes je to skôr rarita, a pritom na zdieľaní vecí viete radikálne ušetriť. Zdieľať môžete prakticky čokoľvek.

Napríklad sa môžete so susedmi odviezť do práce či na dovolenku. Skúsili ste niekedy uverejniť na sociálnej sieti post a dohodnúť sa na spoločnom cestovaní? Na Facebooku nájdete množstvo skupín, ktoré si takto vypomáhajú. A skvelé je, že budete šetriť nielen svoju peňaženku, ale aj životné prostredie.

Krok 6: Udržujte sa v čo najlepšom zdraví

Ak ochoriete, je to veľký škrt pre vašu výplatu a podnikanie. Ak nie ste zdraví a ochoriete, prvé dni prichádzate o 75 % príjmu a ďalšie dni o 45 %. A teraz si vypočítajte, čo sa stane, ak ste PN niekoľkokrát ročne.

Zásady zdravého životného štýlu pritom nie sú žiadnym tajomstvom: kvalitná strava, dostatok spánku a odpočinku, pravidelný pohyb a otužovanie. Nič viac, nič menej.

Otužovanie pritom nie je len najnovší módny hit, ktorý sa zjavil z ničoho nič a zaplavuje sociálne siete podobne ako kváskovanie. Je to vedecky podložený spôsob, ako účinne posilniť svoju imunitu. Ak do svojho života zaradíte aj otužovanie, nebudete si musieť kupovať množstvo doplnkov stravy, pretože ich nebudete potrebovať. Možno občas niečo, napríklad vitamín D v zime. Ale nepôjde o žiadne stovky eur.

Mnohí ľudia sú pohodlní a myslia si, že imunita sa dá kúpiť, čo však nie je pravda. Za zdravšie návyky sa vám poďakuje nielen vaša telesná schránka, ale aj vaša peňaženka.

Krok 7: Nevzdávajte to, ani keď občas zlyháte

Každému sa stane, že zíde z cesty, je to normálne a ľudské. Dôležité je, aby ste neuleteli denne.

Základom je naučiť sa nad svojím hospodárením triezvo rozmýšľať a vybudovať si návyky, ktoré vás podržia, ak nastane situácia, že prídete o zamestnanie alebo príde kríza.


Zaujali vás rady Martiny Valachovej a chceli by ste o jej prístupe k financiám vedieť viac? Prečítajte si aj náš rozhovor.   

Martina Valachová

Pôsobila ako manažérka v rôznych slovenských a zahraničných spoločnostiach, aktuálne vedie vlastnú agentúru JUICY. Založila inštitút trvalého rozvoja 40plus, ktorý aj prostredníctvom online magazínu denne prináša informácie z oblasti práce, podnikania či zdravia. Tvorí aj autorský podcast ODZNOVA. Počas prvej vlny pandémie napísala knižku Kam miznú vaše peniaze.

Páčil sa vám článok?
12345
Loading...

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.

Skaut a podnikateľ Martin Macharik: Sloboda je veľmi dôležitá vec. Nežná revolúcia bola najväčšia udalosť v mojom živote

Hodnotu slobody treba pripomínať aj dnes a učiť o nej aj mladšie generácie.

Martin Macharik vyrastal v čase, keď bol skauting zakázaný a sloboda len vzdialeným snom. Po Nežnej revolúcii ju však naplno prijal – precestoval desiatky krajín, založil firmu, opravil desiatky domov a vdýchol nový život Banskej Štiavnici a jej kalvárii. Dnes hovorí o tom, prečo je sloboda záväzkom, nie samozrejmosťou a prečo má zmysel starať sa o svoje okolie a krajinu.

Narodili sa po novembri ’89, no jeho odkaz vnímajú a šíria. Spoznajte mladých ľudí, ktorí svojou slobodou posúvajú Slovensko vpred.

V rozhovore s Martinom Macharikom sa dočítate:

  • ako za komunizmu dokázal skauting fungovať v ilegalite,
  • aké zručnosti sa učia mladí skauti a skautky,
  • prečo je sloboda dôležitá, ale nemala by byť bezbrehá,
  • čo človeka naučí stopovanie a cestovanie po viac ako 60 krajinách,
  • ako sa oprava jedného domu dokáže zmeniť na dvadsaťročný projekt obnovy celého mesta
  • a prečo by sme nemali čakať, že problémy za nás vyrieši niekto iný.

Skautom ste sa stali už počas komunizmu, keď bol skauting oficiálne zakázaný. Ako je to možné?

Koncom sedemdesiatych rokov sa do Modry, odkiaľ pochádzam, prisťahoval bývalý politický väzeň Pavol Fandák. Venoval sa ochrane prírody a vytvoril aj krúžok ochrancov prírody.

V tom krúžku sme prakticky vykonávali skautskú činnosť – mali sme rovnošaty, družinový systém, letné tábory –, len to slovo sa nesmelo používať, aby z toho neboli problémy. Členom som sa stal, keď som mal osem rokov. Bola to pre mňa najkrajšia časť detstva.

Nebáli ste sa problémov?

To vykrýval náš vodca. Chodil na výsluchy, ale dokázal v tom plávať. Ja som to naplno začal vnímať až tesne pred revolúciou, keď som videl, ako sa starší chalani začali politicky angažovať a aké tlaky na nich boli vyvíjané.

Čo vás naučil skauting?

Toho je hrozne veľa. Keď som mal osem rokov, boli sme týždeň v Prahe v jarnom tábore. V našom oddiele sme sa museli vedieť postarať sami o seba. Predstavte si 8-ročné dieťa, ktoré je týždeň v Prahe a musí si samo nakúpiť, navariť, prezliecť sa. Bola to obrovská škola života. Od rodičov som dostal vreckové 200 korún a naspäť domov som doniesol dve koruny, kým väčšina detí bola už po pár dňoch „švorc“. Bol som na seba hrdý, že som takto zvládol hospodáriť.

Dnes ako manažér cítim, že kľúčovou skúsenosťou pre mňa bolo aj vedenie skautského oddielu. Mal som na starosti 20 detí, musel som im vymyslieť program, riešiť konflikty, motivovať ich… Keď toto robíte zopár rokov, získate zručnosti, aké vás nenaučí žiadna fakulta manažmentu.

Ľudia by mali cítiť zodpovednosť za svoje okolie. „Kto to má robiť, keď nie ty?“ hovorím deťom na skautingu.

Ako by ste opísali skauting niekomu, kto s ním nemá žiadnu skúsenosť?

Deti sa formálne vzdelávajú v škole, neformálne doma a potom je tu akýsi tretí priestor mimo školy a rodiny, kde trávia veľa času. Skauting má ambíciu ponúknuť na tento čas zmysluplný a štruktúrovaný program, ktorý deti niekam posunie.

Z mojej osobnej skúsenosti je hlavným cieľom skautingu pripraviť zodpovedných samostatných občanov. Zodpovedných voči životnému prostrediu, ľuďom v ich okolí, sebe samým alebo aj Bohu.

Druhým rozmerom skautingu je samostatnosť. Nemusí byť rovno vojna, stačí, keď sú napríklad záplavy a rodina musí stráviť tri dni v telocvični. Ľudia si nevedia uvariť jedlo z konzervy alebo sa vyspať v spacáku. Skauting sa snaží pripraviť deti aj na takéto situácie.

Akú rolu hrá v skautingu komunita?

Deti potrebujú kolektív rovesníkov, lebo v istom veku je najviac formujúce to, čo zažijeme v ňom. Buď sa tento kolektív spontánne vyskladá na ulici, so všetkými otáznikmi a nástrahami, alebo to môžu rodičia skúsiť cez skauting.

Skauting pomáha budovať aj sociálne zručnosti. Deti, ktoré nie sú v kolektíve, majú menej príležitostí učiť sa riešiť konflikty. A potom prídu do dospelosti, bývajú s partnerom a objavia sa situácie, na ktoré ich nik nepripravil. Má byť okno v obývačke otvorené alebo zatvorené? Má hrať hudba v pozadí alebo nie? Keď je človek naučený rozhodovať sa len podľa seba, narazí – a ak aj ten druhý vyrastal sám, vznikne konflikt.

Do konfliktu treba vstupovať s pochopením, nie s cieľom vyhrať ho. To je niečo, čo sa človek učí len v spoločnosti iných – keď je odkázaný dohodnúť sa, hľadať kompromisy, rešpektovať iné názory. V skautingu to deti zažívajú prirodzene. Dva týždne v tábore, v jednom stane – musia sa dohodnúť, spolupracovať, niekedy sa aj pohádať, ale potom to vyriešiť. To sú tie skutočné sociálne zručnosti.

Okrem praktických zručností ponúka skauting deťom aj hodnotové ukotvenie. Snaží sa ich viesť k tomu, aby boli aktívnymi členmi spoločnosti a duchovne bohatými či slobodnými ľuďmi. Čo znamená sloboda pre vás osobne?

Mám pocit, že môj zážitok so slobodou je generačne neprenosný, lebo som prakticky a emocionálne zažil, čo je to komunizmus. Našťastie som to vnímal len krátko, čiže tým nie som výrazne poznačený, ale totálne si to pamätám.

Keď prišla revolúcia, bola to najväčšia udalosť v mojom živote. Vplyv novembra ’89 u mňa ešte donedávna emocionálne prevyšoval všetky moje ďalšie úspechy a zážitky.

Sloboda je pre mňa strašne dôležitá vec, ani to neviem opísať, je to neoddeliteľná súčasť môjho života. Uvedomujem si, aký obrovský rozdiel je medzi tým, čo bolo predtým, a tým, čo máme teraz.

Obávam sa však, že tí, čo neslobodu nezažili, nie sú celkom schopní rozumieť hodnote slobody. Ak niekto nemá osobnú skúsenosť s absenciou slobody, úctu k nej dokáže získať len hlbokým vzdelávaním o histórii.

Môže mať človek priveľa slobody?

Áno, myslím si, že hej. Ľudia majú pocit, že sloboda znamená, že si môžu robiť, čo len chcú. Ale tak to proste nie je. Vaša sloboda sa končí tam, kde sa začína sloboda druhého človeka. Bezbrehá sloboda je ilúzia, ktorá ľuďom škodí.

Vy ste slobodu, ktorú ste získali po páde komunizmu, naplno využili na cestovanie. Navštívili ste už viac ako 60 krajín. Kde sa vo vás prebudila láska k cestovaniu?

Cestovanie ma už od detstva strašne vzrušovalo. Mama mala k nemu podobný vzťah, aj keď nemala veľa možností cestovať. Mali sme však strýka v Kalifornii, ktorý k nám každý rok chodil na prázdniny. Vždy to bolo, ako keby prišlo UFO – rozprával, kde všade bol, čo všetko zažil, a ja som ho napäto počúval.

V živote som ukradol len jednu vec, a to školský atlas. Mám ho dodnes. Strávil som nad ním stovky hodín a zakresľujem si tam všetky svoje cesty.

Akú krajinu ste navštívili naposledy?

Prednedávnom sme sa vrátili z južnej Afriky, navštívili sme Botswanu, Namíbiu, Zimbabwe. A začiatkom roka som bol so šestnásťročným synom v Azerbajdžane a Gruzínsku. Manželka nám dovolila ísť len pod podmienkou, že nepôjdeme do Náhorného Karabachu ani na demonštráciu do Tbilisi. No, nevyšlo to, boli sme tam aj tam. (smiech)

Chcel som, aby syn trošku videl svet. V Náhornom Karabachu videl, ako je všetko zbombardované, a na demonštrácii v Tbilisi pochopil, čo znamená bojovať za slobodu. Ľudia sú tam v bezvýchodiskovej situácii, človeka z toho až mrazí. Myslím si, že aj syn to cítil. To je to vzdelávanie o slobode.

Navštevovať najväčšie turistické atrakcie je často zbytočné. Vedľajšie uličky vám o celej krajine povedia viac.

Pomáha vám cestovanie rozširovať obzory a získavať nové pohľady? Mali by cestovať všetci?

Určite. Cestovanie pomáha pochopiť, ako svet funguje. Aj deťom som hovoril, nech cestujú, čo to dá. Ale nemal by to byť len taký hedonizmus, „selfíčka“ na pláži a all-inclusive hotely. Kľúčové je snažiť sa pochopiť, ako funguje daná krajina a jej spoločnosť. Zažiť, čo oni riešia a ako žijú. Navštevovať najväčšie turistické atrakcie je často zbytočné. Vedľajšie uličky vám o celej krajine povedia viac.

Veľa som stopoval a bola to tá najlepšia škola geopolitiky. No treba sa o to zaujímať. Zažil som kopu stopárov, ktorí precestovali viac ako ja, ale podľa mňa sa nič nenaučili. Mali zoznam, kde všade boli, čo všetko videli, ale nič sa nenaučili od ľudí, ktorých stretli. Ja som bol rád, keď som si stopol jehovistu alebo poslanca, zaujímalo ma, ako žijú, rozprávali sme sa donekonečna. Zvedavosť je podľa mňa najdôležitejšia vlastnosť.

Okrem krajín ste „precestovali“ aj kariérami – boli ste vo vedení slovenského skautingu, zabŕdli ste do politiky, máte stavebnú firmu aj penzión. Často to boli veľké životné zmeny. Čo vám pomáha robiť správne rozhodnutia?

Nemyslím si, že mám na to recept. Celú strednú školu som si myslel, že budem študovať kartografiu, a nakoniec som išiel na geológiu. A teraz sa venujem stavebníctvu, pamiatkam a manažmentu, čo je tiež niečo úplne iné.

Dôležitá je flexibilita a pripravenosť na zmenu. Treba s ňou počítať. Ako sa hovorí v skautingu, treba byť pripravený. Možno tú zručnosť nikdy nevyužiješ, možno nikdy nebudeš potrebovať zakladať oheň z vlhkého dreva, ale je lepšie byť pripravený na všetko. Vždy keď prišla nejaká nová pracovná ponuka a videl som, že mám zručnosti, ktoré by sa na ňu hodili, povedal som si, že to vyskúšam.

Jedna z vecí, ktoré ste si pomerne úspešne vyskúšali, je obnova Banskej Štiavnice, ktorej sa venujete už 20 rokov. Ako sa to celé začalo?

Miestny skautský zbor za korunu kúpil budovu, kde je dnes Skautský dom. Podmienkou bolo, že musia do jej rekonštrukcie investovať v prepočte asi 2 milióny eur. V Banskej Štiavnici sa vtedy dali takto lacno kupovať nehnuteľnosti, lebo tu bolo veľa zničených a rozpadnutých domov.

Pustili sa do rekonštrukcie, ale v istom bode začali dochádzať financie. Tú budovu by sme museli vrátiť, čo by bolo veľmi nepríjemné, keďže sme už boli v polovici projektu. Často som to sem chodil riešiť a nakoniec som sa sem presťahoval aj s rodinou s tým, že tento problém skúsim vyriešiť osobne na mieste.

Našťastie sa to podarilo relatívne rýchlo a nám sa tu zapáčilo, tak sme tu ostali. Pôvodne sme mysleli, že maximálne na 5 rokov. A sme tu už 20 rokov.

Ako sa mohlo stať, že v takom bohatom banskom meste bolo tak veľa zničených domov?

Úpadok Banskej Štiavnice sa začal už pred viac ako 150 rokmi krízou baníctva v regióne. Bane boli vyťažené, vo svete sa našli lepšie ložiská a profitabilita klesala.

A to najhoršie prišlo po druhej svetovej vojne. Komunisti nevedeli hospodáriť a toto mesto bolo svojimi podmienkami naozaj náročné. Boli tu veľké domy, v ktorých kedysi žili bohatí mešťania, a nasťahovali sa do nich bežní ľudia, ktorí nemali peniaze na ich údržbu. A keď niečo neopravujete 40 rokov, aj to tak bude vyzerať.

Ak niekto nemá osobnú skúsenosť s absenciou slobody, úctu k slobode získa len hlbokým vzdelávaním o histórii.

Ako ste sa od rekonštrukcie Skautského domu dostali k rekonštrukciám ďalších domov v Banskej Štiavnici a nakoniec aj k samotnej kalvárii?

Ja som dovtedy veľa o stavebníctve nevedel, ale práce na Skautskom dome ma mnohému naučili. Potom prišla možnosť lacno kúpiť ďalšiu zrúcaninu a mne to pripadalo ako dobrý nápad. (smiech) Dnes je z nej pekný penzión.

To bolo obdobie, keď tu nehnuteľnosti boli ešte lacné. Keďže som veľa cestoval, videl som, ako mestá vyzerajú vonku, aké pekné dokážu byť a že to môže byť aj biznis. Začali sme nakupovať nehnuteľnosti na úvery, opravovať ich a potom predávať. Takto sme už opravili asi 30 domov. A kalvária prišla popri tom.

Jej opravu ste iniciovali vy?

Keď som sem prišiel pred 20 rokmi a videl som, v akom je katastrofálnom stave, nechápal som prečo. Veď všade inde by to bola atrakcia ako Eiffelovka. Všetci mi hovorili, že je to komplikované a drahé a že to už skúšali aj väčší ako ja a nedali to.

Vždy keď počujem, že sa niečo nedá, trochu ma to provokuje. Zobral som si to teda na starosti s požehnaním pána farára. Podľa mňa ani neveril, že to pôjde, ale išlo to. A nebol som na to sám, stretol som architektku Katku Voškovú, ktorá téme rozumela z odbornej stránky a dodnes spolupracujeme.

Rekonštrukcia kalvárie je náročný projekt. Čo vám dávalo nádej, že to zvládnete?

Ja som celoživotný optimista. V mladosti som zažil, že sa veci dokážu zlepšiť, tak mi to ostalo. Pri kalvárii sme sa do toho pustili s tým, že všetko sa dá spraviť, keď sa chce. A keď sa to podarí, bude to super; keď sa to nepodarí, tak sa to nepodarí.

Plánovať si život veľmi dopredu, robiť si veľké plány a upínať sa na konkrétne výsledky je nebezpečné pre vlastné psychické zdravie. Treba byť pripravený na to, že niečo môže nevyjsť. Príliš sa nefixovať. Ako som hovoril, treba byť pripravený a otvorený zmenám.

Ako vnímate, že ste museli prísť až vy, aby sa to vyriešilo? Čo hovoríte na to, že občianska spoločnosť musí do istej miery suplovať inštitúcie?

Myslím si, že historicky na našom území verejná správa a štát nikdy veľmi nefungovali. Ak ľudia chceli mať viac, ako dokázal ponúknuť štát, museli sa o to pričiniť sami.

Nečakať, že to niekto urobí za mňa. Ako keby sme tú krajinu ani nevlastnili. Ale občiansky princíp západnej liberálnej demokracie hovorí, že je to naša krajina, naše veci, a teda aj naša robota a naša zodpovednosť.

Aj príbeh kalvárie je dlhý. Viem, prečo dopadol tak, ako dopadol, ale to už nezmením.  Môžem to však opraviť. „Kto to má robiť, keď nie ty?“ hovorím deťom na skautingu. Ľudia by mali cítiť zodpovednosť za svoje okolie.


Martin Macharik

Narodil sa v Modre, no viac ako dve desaťročia žije s rodinou v Banskej Štiavnici. Vyštudoval geológiu na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Od detstva je aktívnym skautom, pôsobil ako riaditeľ Ústredia slovenského skautingu a dnes zastáva pozíciu hospodára organizácie. Popritom podniká v oblasti stavebníctva, turizmu a pamiatkovej obnovy. V Banskej Štiavnici sa zaslúžil o záchranu kalvárie a obnovu približne 30 historických domov. Je ženatý a má dvoch synov a dcéru.

Páčil sa vám článok?
12345
Loading...

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.