Väčšina motivačných kníh o peniazoch radí, ako ich zarobiť ešte viac. Kniha Kam miznú vaše peniaze z pera Martiny Valachovej na to ide z opačného konca. Ako si ustrážiť peniaze, ktoré už máte, ba dokonca si z nich odložiť toľko, aby ste počas akejkoľvek krízy neboli v strese?
V rozhovore s autorkou knihy Kam miznú vaše peniaze Martinou Valachovou sa dozviete:
- prečo návody ako zbohatnúť väčšinou nefungujú,
- prečo Slováci patria k najzadlženejším národom v Európe,
- čo bohatí ľudia nikdy nerobia,
- kam najčastejšie miznú vaše peniaze,
- ktoré dve veci vám dokážu ročne ušetriť stovky eur.
Tému financií riešia ľudia viac ako inokedy, keďže pandémia poznačila veľa rodín aj finančne. Kniha Kam miznú vaše peniaze tak prišla prakticky „na zavolanie”. Čo vás inšpirovalo na jej napísanie?
Na začiatku prvej vlny pandémie mi zatelefonovala moja známa Mirka Števková z portálu jaspravim.sk a medzi rečou sa ma opýtala, či sme v poriadku a či máme čo jesť, keďže mnohí ľudia sa dostali do finančných problémov. Prekvapila ju moja odpoveď, že my môžeme byť v pokoji aj niekoľko mesiacov, pretože máme finančnú rezervu.
Keď som jej objasnila, ako narábam s peniazmi, vyhlásila: „Napíš o tom knihu.“ Najprv mi jej nápad pripadal smiešny. Knihu som síce napísať chcela, ale mali to byť skôr inšpiratívne príbehy o ľuďoch po štyridsiatke, päťdesiatke.
Po našom telefonáte som dovarila obed, sadla za počítač a napísala niekoľko strán. Potom som sa ozvala editorke Soni Borušovičovej, s ktorou úzko spolupracujem. Povedala som jej o tom nápade a poslala pár úvodných strán. O desať minút mi volala naspäť, že je to skvelé a nech pokračujem.
Väčšina kníh o peniazoch poskytuje návod ako zbohatnúť, ide však o fiktívne peniaze, ktoré človek reálne nemá. Vaša knižka je o peniazoch, ktoré už máme. Prečo ste zvolili takýto prístup?
Pretože tak celý život fungujem. Až do príchodu pandémie som však vzhľadom na svoj prístup k financiám bývala často terčom posmechu. To, o čom píšem vo svojej knihe, reálne žijem celý život, nie je to nejaká teória odpozeraná z YouTube videí.
V trinástich rokoch som dostala do rúk rodinnú kasu a musela som sa starať o celú rodinu. Môj otec bol rušňovodič a chodieval preč aj na dva-tri dni, mama bola chorá a ja som sa starala o dvoch mladších súrodencov a neskôr aj o tretieho – maličké bábätko. Naučila som sa vychádzať z toho, čo som mala k dispozícii a mojím krédom bolo „použi, čo máš“.
Až do príchodu pandémie som však vzhľadom na svoj prístup k financiám bývala často terčom posmechu.
Vo veľkej miere ma ovplyvnila moja babka, s ktorou som v detstve trávila veľa času. Mala svoje obálkové metódy odkladania peňazí, teda to o rezerve som pochytila už od nej. Snažila som sa „upchávať diery“ v pomyselnom člne rodinného rozpočtu. Popritom som mala sen ísť s celou rodinou na dovolenku k moru. Síce mi to chvíľu trvalo, ale podarilo sa mi odložiť toľko, že sa ten sen splnil.
Počas pandémie mnohí z nás prehodnotili, čo je pre nás v živote naozaj dôležité a ako vlastne žijeme. Mám pocit, že vaša kniha je aj o tom.
Áno, zdá sa, že doba konzumu sa končí a je tu priestor, aby ľudia prehodnotili svoje návyky. Pretože rozdiel medzi človekom, ktorý peniaze má, a tým, ktorý ich nemá, je iba v návykoch. Milionárom nemôže byť každý. Nejde to. Tak tento svet nefunguje. Ale aj vy môžete žiť bez finančného stresu a môžete mať všetko, čo potrebujete.
Majú Slováci problém ustrážiť si peniaze? V porovnaní napríklad s Američanmi, ktorí majú domy zaťažené aj štyrmi hypotékami a dovolenku si berú na úver, pôsobíme ako sporivý národ.
Slováci sú najrýchlejšie sa zadlžujúcim národom v celej Európe. Nemám to z vlastnej hlavy, poukazujú na to štatistiky Národnej banky Slovenska a mnohé iné prieskumy a analýzy. Tempo zadlžovania je pritom také obrovské, že žiaden iný európsky štát nás v ňom aktuálne nedokáže dobehnúť.
Prečo je to tak?
Nedávno som čítala rozhovor so šéfom veľkej IT firmy, ktorý povedal, že Slováci chcú mať vždy to „najlepšie“. Je to pravda, potrebujú sa ukázať. Sami pred sebou, ale najmä pred druhými, a v tom najlepšom svetle.
Slovákom je však jedno, či je to len naoko, hlavne, že to dobre vyzerá. Spoločenský status je, hlavne nech vidno, že na to mám. V akom aute jazdím, na akej adrese bývam, dokonca v akom obchode nakupujem.
V posledných dvoch rokoch si všímam, že ukazovateľom spoločenského postavenia je aj to, kam sa vyberiete v sobotu do potravín. Ak sa odfotíte v istých obchodoch a zavesíte to na sociálne siete, ste skrátka „in“. Čo na tom, že tamojší sortiment je dvakrát taký drahý ako kdekoľvek inde, kde ho kúpite v porovnateľnej kvalite, stačí čítať etikety na obaloch.
Akoby sme v sebe mali zakorenené, že čím je niečo drahšie, tým je to lepšie. A ak priznáte, že máte niečo „za pár šupiek“, automaticky sa to považuje za „podradné“.
A ja pritom vždy bez okolkov priznám, koľko ma čo stojí. Ak ma niekto pochváli, že dobre vyzerám, automaticky urobím sumár: blúzka ani nie za tri eurá, kabelka z hypermarketu… Kamaráti ma vždy varujú, aby som sa radšej tvárila, že to mám z nejakého butiku alebo nech len mlčím a záhadne sa usmievam. Mne je však jedno, čo si kto o mne myslí.
Zdá sa, že doba konzumu sa končí a je tu priestor, aby ľudia prehodnotili svoje návyky. Pretože rozdiel medzi človekom, ktorý peniaze má, a tým, ktorý ich nemá, je iba v návykoch.
Mám v šatníku aj niekoľko drahých kúskov, no viem si ich užívať a používať dlhé roky. Rada podporím tzv. slow fashion a domácich tvorcov. Napríklad mám sukňu z hodvábneho taftu, ktorá stála 600 eur. Pre niekoho to môže byť mesačný plat. Tú sukňu som však mala už asi na pätnástich plesoch, vždy si k nej oblečiem iný top a som za kráľovnú plesu. Požičiavam ju ďalej a viem, že v nej môžem ísť aj na veľkú spoločenskú akciu. Budem dobre vyzerať a dobre sa cítiť. A o to ide.
Prečo návody ako zbohatnúť nefungujú?
Nemôžu fungovať, pretože ľudia, ktorí ich čítajú, si neurobia domácu úlohu. Nenaučia sa aspoň základy narábania s peniazmi a naivne si myslia, že môžu byť bohatí. Je to podobné, akoby ste si celý život váľali šunky a odrazu sa v istom veku rozhodnete, že chcete mať konfekčnú veľkosť 36/38 a nasadíte si tvrdú diétu v očakávaní, že budete štíhla. Tak to však nefunguje.
Poznám nemálo bohatých ľudí, ktorí si napríklad v živote nekúpia letenku do Ríma v biznis triede. Let netrvá ani hodinu, tak prečo by mali letenku o 100 % preplatiť? Skutočne bohatí ľudia žijú oveľa skromnejšie než priemerný Bratislavčan v petržalskom byte. Premýšľajú aj nad vecami, nad ktorými by fakt nemuseli.
Robia to z princípu. Kúpiť si predraženú letenku im nedáva zmysel. Ľudia, ktorí chcú byť bohatí, si teda musia osvojiť základné životné návyky.
Aké návyky myslíte?
Narábať s peniazmi vedome. Veľa peňazí mizne ľuďom z peňaženiek nenápadne, najčastejšie ide o drobné každodenné výdavky, ktoré nemajú pod kontrolou. Volám to ekonomika všedného dňa. Míňajú nepremyslene a zároveň si nevytvárajú žiadnu rezervu, ktorá by ich podržala v horších časoch. Neraz robia nezmyselné veci.
Príklad z praxe: V nedeľu doma navaria, majú plnú chladničku jedla, no v pondelok idú na obed s kolegami, večer niekam von a v utorok jedlo z nedele putuje do koša. Prečo si ľudia v pondelok neberú do práce jedlo z domu? Je to „banalita“, ktorá dokáže ušetriť nemalé peniaze.
Aj ja som chodievala s kolegami na obed, veď nebudem trhať kolektív. No dva dni v týždni som si nosila jedlo z domu, rovnako aj môj muž. A len na tom sme dokázali ročne ušetriť 800 eur.
Ďalší príklad: Mnohí ľudia celé roky platia absolútne nevýhodný paušál alebo balík televíznych programov, ktoré ani nevyužívajú. Roky plynú, peniaze im tečú von oknom, ani nevedia ako. My sme po rokoch zmenili mobilného operátora, prešli sme k O2 a už len na tom sme dokázali ročne ušetriť 600 eur. To isté platí o poistkách, bankových poplatkoch a podobne.
Zarobiť viac znamená často aj viac pracovať. Vy však tvrdíte, že nejde o to, aby sme sa upracovali k smrti len preto, aby sme si dopriali.
Medzi nami je množstvo psychicky labilných ľudí, ktorí sú už v tridsaťpäťke vyhoretí. Namiesto toho, aby sa zamysleli nad tým, čo urobiť inak, aby nemuseli toľko drieť a aby si mohli život aj užiť, majú dve-tri práce a lietajú z jednej roboty do druhej, aby zarobili čo najviac. A život im uteká pomedzi prsty.
Slováci sú najrýchlejšie sa zadlžujúcim národom v celej Európe. Tempo zadlžovania je pritom také obrovské, že žiaden iný európsky štát nás v ňom aktuálne nedokáže dobehnúť.
Aktuálne obdobie je jedinečná príležitosť na otázky: Chcem takto žiť? Aký mám vzťah k peniazom?
Všade sa hovorí, že treba žiť tu a teraz a užiť si to, čo máme. Stretávate sa aj s takýmto postojom?
Pre mňa „užiť si“ znamená, že idem na kávu s kamoškou, kde sa porozprávame a je nám príjemne. Nevidím však žiaden význam v tom, keď si silný kávičkár nezoberie svoju obľúbenú kávu z domu, ale cestou do roboty sa zastaví na pumpe a kúpi si tam žbrndu za 2 eurá. To nie je žiadne „užiť si“, to je podľa mňa zbytočné míňanie.
A 2 eurá k 2 eurám a majiteľ pumpy môže ísť na dobrú dovolenku alebo kúpi žene na Vianoce kožuch. Za vaše peniaze. Za „iba“ 2 eurá, ktoré však za rok narastú do zaujímavej sumy.
Mnohým ľuďom sa nechce odkladať bločky a zapisovať si príjmy a výdavky. Vy však takýto podrobný prehľad odporúčate. Prečo?
Pretože iba tak získate reálnu predstavu o tom, koľko mesačne miniete. Stavím sa, že vás to prekvapí. Na zadnej strane knihy je Cvičebnica nového života, v rámci ktorej môžete trénovať zavádzanie nových pravidiel a viesť si podrobný prehľad výdavkov. Určite však majte k sebe súcit.
Skutočne bohatí ľudia žijú oveľa skromnejšie než priemerný Bratislavčan v petržalskom byte. Premýšľajú aj nad vecami, nad ktorými by fakt nemuseli.
Nevyjde vám to a zlyháte? Nie ste predsa stroj, ste človek. Je to normálne, chce to prax. Ak máte mesiac vodičský preukaz, tiež potrebujete pozerať na pravú ruku a kontrolovať, či ste naozaj zaradili jednotku alebo trojku.
Veľa ľudí sa bojí, že ak si budú odkladať, môže prísť kríza, padne euro a oni o svoje peniaze prídu.
O peniaze môžete prísť vždy. Rozumiem tomu, no ak by sme to chceli priviesť do krajnosti, že nám to tu celé padne na hlavu, je potom najlepšou istotou kúpiť si kozu, pretože z nej máme mlieko a bielkoviny. Pri všetkom existuje istá miera rizika.
Asi si však treba dať pozor na tzv. hurá efekt. Človek sa plný entuziazmu vrhne do víru zmien, no taký prievan ním poriadne zamáva a po krátkom čase sa vráti do vychodených koľají. Je rozumnejšie začať malými krôčikmi?
Nemusíte moju knihu používať ako nový návod na život a robiť všetko, čo sa v nej dočítate. Nenavádzam ľudí na to, aby nosili len oblečenie zo sekáča, pili iba vodu z vodovodu, jedli posolené cestoviny a šetrili peniaze, kde sa dá. Dokonca mám v knihe kapitolu venovanú nemiestnemu šetreniu. Každý by si mal zobrať to, čo mu padne na úžitok a čo sa mu hodí.
Moja kniha chce ľudí motivovať, aby si uvedomili, že výška ich finančnej rezervy je mierou ich slobody. Aby si tú rezervu vedeli budovať, a keď sa dostanú do nepríjemnej životnej situácie alebo sa ocitnú v mojom veku, keď už človek nie je pre pracovný trh až taký atraktívny, aby mali vďaka rezerve k dispozícii „oddychový čas“ a bez nejakého tlaku či stresu si mohli premyslieť, čo so svojou budúcnosťou. Aby nemuseli pod tlakom zobrať prvú robotu, ísť pod cenu, ale dovoliť si pol roka či rok hľadať pracovné miesto, ktoré ich bude napĺňať.
Ako teda začať?
Už len tým, že prestanete na pumpe kupovať rozličné balené vody a budete si nosiť do práce jedlo z domu, môžete ušetriť dve tisícky ročne, teda 10 % z 20 000 eur, čo je suma, s ktorou plus-mínus ročne hospodári slovenská rodina.
Stačia len tieto dve primitívne veci a nemusíte meniť nič iné. Pozrite sa na svoju ekonomiku všedného dňa a zistíte, kde vám miznú peniaze. Potom skúste urobiť drobnú zmenu a uvidíte obrovský rozdiel.
Zaujalo vás rozprávanie Martiny Valachovej a radi by ste o jej prístupe k financiám vedeli viac? Prečítajte si aj tento článok plný praktických tipov.
Loading...
