Martina Valachová: Milionárom nemôže byť každý, ale aj vy môžete žiť bez finančného stresu

Ako si život užívať a zároveň peniaze nerozhadzovať? Dá sa vybudovať finančná rezerva aj bez veľkého šetrenia? Autorka knihy Kam miznú vaše peniaze vám to prezradí v rozhovore.

Väčšina motivačných kníh o peniazoch radí, ako ich zarobiť ešte viac. Kniha Kam miznú vaše peniaze z pera Martiny Valachovej na to ide z opačného konca. Ako si ustrážiť peniaze, ktoré už máte, ba dokonca si z nich odložiť toľko, aby ste počas akejkoľvek krízy neboli v strese? 

7 krokov k plnšej peňaženke, ktoré si osvojíte ľahko a jednoducho. Chcem vedieť viac

V rozhovore s autorkou knihy Kam miznú vaše peniaze Martinou Valachovou sa dozviete:

  • prečo návody ako zbohatnúť väčšinou nefungujú,
  • prečo Slováci patria k najzadlženejším národom v Európe,
  • čo bohatí ľudia nikdy nerobia,
  • kam najčastejšie miznú vaše peniaze,
  • ktoré dve veci vám dokážu ročne ušetriť stovky eur.

Tému financií riešia ľudia viac ako inokedy, keďže pandémia poznačila veľa rodín aj finančne. Kniha Kam miznú vaše peniaze tak prišla prakticky „na zavolanie”. Čo vás inšpirovalo na jej napísanie? 

Na začiatku prvej vlny pandémie mi zatelefonovala moja známa Mirka Števková z portálu jaspravim.sk a medzi rečou sa ma opýtala, či sme v poriadku a či máme čo jesť, keďže mnohí ľudia sa dostali do finančných problémov. Prekvapila ju moja odpoveď, že my môžeme byť v pokoji aj niekoľko mesiacov, pretože máme finančnú rezervu.

Keď som jej objasnila, ako narábam s peniazmi, vyhlásila: „Napíš o tom knihu.“ Najprv mi jej nápad pripadal smiešny. Knihu som síce napísať chcela, ale mali to byť skôr inšpiratívne príbehy o ľuďoch po štyridsiatke, päťdesiatke.

Po našom telefonáte som dovarila obed, sadla za počítač a napísala niekoľko strán. Potom som sa ozvala editorke Soni Borušovičovej, s ktorou úzko spolupracujem. Povedala som jej o tom nápade a poslala pár úvodných strán. O desať minút mi volala naspäť, že je to skvelé a nech pokračujem.

Väčšina kníh o peniazoch poskytuje návod ako zbohatnúť, ide však o fiktívne peniaze, ktoré človek reálne nemá. Vaša knižka je o peniazoch, ktoré už máme. Prečo ste zvolili takýto prístup? 

Pretože tak celý život fungujem. Až do príchodu pandémie som však vzhľadom na svoj prístup k financiám bývala často terčom posmechu. To, o čom píšem vo svojej knihe, reálne žijem celý život, nie je to nejaká teória odpozeraná z YouTube videí.

V trinástich rokoch som dostala do rúk rodinnú kasu a musela som sa starať o celú rodinu. Môj otec bol rušňovodič a chodieval preč aj na dva-tri dni, mama bola chorá a ja som sa starala o dvoch mladších súrodencov a neskôr aj o tretieho – maličké bábätko. Naučila som sa vychádzať z toho, čo som mala k dispozícii a mojím krédom bolo „použi, čo máš“.

„Až do príchodu pandémie som však vzhľadom na svoj prístup k financiám bývala často terčom posmechu.“

Vo veľkej miere ma ovplyvnila moja babka, s ktorou som v detstve trávila veľa času. Mala svoje obálkové metódy odkladania peňazí, teda to o rezerve som pochytila už od nej. Snažila som sa „upchávať diery“ v pomyselnom člne rodinného rozpočtu. Popritom som mala sen ísť s celou rodinou na dovolenku k moru. Síce mi to chvíľu trvalo, ale podarilo sa mi odložiť toľko, že sa ten sen splnil.

Počas pandémie mnohí z nás prehodnotili, čo je pre nás v živote naozaj dôležité a ako vlastne žijeme. Mám pocit, že vaša kniha je aj o tom.

Áno, zdá sa, že doba konzumu sa končí a je tu priestor, aby ľudia prehodnotili svoje návyky. Pretože rozdiel medzi človekom, ktorý peniaze má, a tým, ktorý ich nemá, je iba v návykoch. Milionárom nemôže byť každý. Nejde to. Tak tento svet nefunguje. Ale aj vy môžete žiť bez finančného stresu a môžete mať všetko, čo potrebujete.

Majú Slováci problém ustrážiť si peniaze? V porovnaní napríklad s Američanmi, ktorí majú domy zaťažené aj štyrmi hypotékami a dovolenku si berú na úver, pôsobíme ako sporivý národ. 

Slováci sú najrýchlejšie sa zadlžujúcim národom v celej Európe. Nemám to z vlastnej hlavy, poukazujú na to štatistiky Národnej banky Slovenska a mnohé iné prieskumy a analýzy. Tempo zadlžovania je pritom také obrovské, že žiaden iný európsky štát nás v ňom aktuálne nedokáže dobehnúť.

Prečo je to tak? 

Nedávno som čítala rozhovor so šéfom veľkej IT firmy, ktorý povedal, že Slováci chcú mať vždy to „najlepšie“. Je to pravda, potrebujú sa ukázať. Sami pred sebou, ale najmä pred druhými, a v tom najlepšom svetle.

Slovákom je však jedno, či je to len naoko, hlavne, že to dobre vyzerá. Spoločenský status je, hlavne nech vidno, že na to mám. V akom aute jazdím, na akej adrese bývam, dokonca v akom obchode nakupujem.

V posledných dvoch rokoch si všímam, že ukazovateľom spoločenského postavenia je aj to, kam sa vyberiete v sobotu do potravín. Ak sa odfotíte v istých obchodoch a zavesíte to na sociálne siete, ste skrátka „in“. Čo na tom, že tamojší sortiment je dvakrát taký drahý ako kdekoľvek inde, kde ho kúpite v porovnateľnej kvalite, stačí čítať etikety na obaloch.

Akoby sme v sebe mali zakorenené, že čím je niečo drahšie, tým je to lepšie. A ak priznáte, že máte niečo „za pár šupiek“, automaticky sa to považuje za „podradné“. 

A ja pritom vždy bez okolkov priznám, koľko ma čo stojí. Ak ma niekto pochváli, že dobre vyzerám, automaticky urobím sumár: blúzka ani nie za tri eurá, kabelka z hypermarketu… Kamaráti ma vždy varujú, aby som sa radšej tvárila, že to mám z nejakého butiku alebo nech len mlčím a záhadne sa usmievam. Mne je však jedno, čo si kto o mne myslí.

„Zdá sa, že doba konzumu sa končí a je tu priestor, aby ľudia prehodnotili svoje návyky. Pretože rozdiel medzi človekom, ktorý peniaze má, a tým, ktorý ich nemá, je iba v návykoch.“

Mám v šatníku aj niekoľko drahých kúskov, no viem si ich užívať a používať dlhé roky. Rada podporím tzv. slow fashion a domácich tvorcov. Napríklad mám sukňu z hodvábneho taftu, ktorá stála 600 eur. Pre niekoho to môže byť mesačný plat. Tú sukňu som však mala už asi na pätnástich plesoch, vždy si k nej oblečiem iný top a som za kráľovnú plesu. Požičiavam ju ďalej a viem, že v nej môžem ísť aj na veľkú spoločenskú akciu. Budem dobre vyzerať a dobre sa cítiť. A o to ide.

Prečo návody ako zbohatnúť nefungujú?

Nemôžu fungovať, pretože ľudia, ktorí ich čítajú, si neurobia domácu úlohu. Nenaučia sa aspoň základy narábania s peniazmi a naivne si myslia, že môžu byť bohatí. Je to podobné, akoby ste si celý život váľali šunky a odrazu sa v istom veku rozhodnete, že chcete mať konfekčnú veľkosť 36/38 a nasadíte si tvrdú diétu v očakávaní, že budete štíhla. Tak to však nefunguje.

Poznám nemálo bohatých ľudí, ktorí si napríklad v živote nekúpia letenku do Ríma v biznis triede. Let netrvá ani hodinu, tak prečo by mali letenku o 100 % preplatiť? Skutočne bohatí ľudia žijú oveľa skromnejšie než priemerný Bratislavčan v petržalskom byte. Premýšľajú aj nad vecami, nad ktorými by fakt nemuseli.

Robia to z princípu. Kúpiť si predraženú letenku im nedáva zmysel. Ľudia, ktorí chcú byť bohatí, si teda musia osvojiť základné životné návyky.

Aké návyky myslíte? 

Narábať s peniazmi vedome. Veľa peňazí mizne ľuďom z peňaženiek nenápadne, najčastejšie ide o drobné každodenné výdavky, ktoré nemajú pod kontrolou. Volám to ekonomika všedného dňa. Míňajú nepremyslene a zároveň si nevytvárajú žiadnu rezervu, ktorá by ich podržala v horších časoch. Neraz robia nezmyselné veci.

Príklad z praxe: V nedeľu doma navaria, majú plnú chladničku jedla, no v pondelok idú na obed s kolegami, večer niekam von a v utorok jedlo z nedele putuje do koša. Prečo si ľudia v pondelok neberú do práce jedlo z domu? Je to „banalita“, ktorá dokáže ušetriť nemalé peniaze.

Aj ja som chodievala s kolegami na obed, veď nebudem trhať kolektív. No dva dni v týždni som si nosila jedlo z domu, rovnako aj môj muž. A len na tom sme dokázali ročne ušetriť 800 eur.

Ďalší príklad: Mnohí ľudia celé roky platia absolútne nevýhodný paušál alebo balík televíznych programov, ktoré ani nevyužívajú. Roky plynú, peniaze im tečú von oknom, ani nevedia ako. My sme po rokoch zmenili mobilného operátora, prešli sme k O2 a už len na tom sme dokázali ročne ušetriť 600 eur. To isté platí o poistkách, bankových poplatkoch a podobne.

Zarobiť viac znamená často aj viac pracovať. Vy však tvrdíte, že nejde o to, aby sme sa upracovali k smrti len preto, aby sme si dopriali. 

Medzi nami je množstvo psychicky labilných ľudí, ktorí sú už v tridsaťpäťke vyhoretí. Namiesto toho, aby sa zamysleli nad tým, čo urobiť inak, aby nemuseli toľko drieť a aby si mohli život aj užiť, majú dve-tri práce a lietajú z jednej roboty do druhej, aby zarobili čo najviac. A život im uteká pomedzi prsty.

„Slováci sú najrýchlejšie sa zadlžujúcim národom v celej Európe. Tempo zadlžovania je pritom také obrovské, že žiaden iný európsky štát nás v ňom aktuálne nedokáže dobehnúť.“

Aktuálne obdobie je jedinečná príležitosť na otázky: Chcem takto žiť? Aký mám vzťah k peniazom?

Všade sa hovorí, že treba žiť tu a teraz a užiť si to, čo máme. Stretávate sa aj s takýmto postojom? 

Pre mňa „užiť si“ znamená, že idem na kávu s kamoškou, kde sa porozprávame a je nám príjemne. Nevidím však žiaden význam v tom, keď si silný kávičkár nezoberie svoju obľúbenú kávu z domu, ale cestou do roboty sa zastaví na pumpe a kúpi si tam žbrndu za 2 eurá. To nie je žiadne „užiť si“, to je podľa mňa zbytočné míňanie.

A 2 eurá k 2 eurám a majiteľ pumpy môže ísť na dobrú dovolenku alebo kúpi žene na Vianoce kožuch. Za vaše peniaze. Za „iba“ 2 eurá, ktoré však za rok narastú do zaujímavej sumy.

Mnohým ľuďom sa nechce odkladať bločky a zapisovať si príjmy a výdavky. Vy však takýto podrobný prehľad odporúčate. Prečo?

Pretože iba tak získate reálnu predstavu o tom, koľko mesačne miniete. Stavím sa, že vás to prekvapí. Na zadnej strane knihy je Cvičebnica nového života, v rámci ktorej môžete trénovať zavádzanie nových pravidiel a viesť si podrobný prehľad výdavkov. Určite však majte k sebe súcit.

„Skutočne bohatí ľudia žijú oveľa skromnejšie než priemerný Bratislavčan v petržalskom byte. Premýšľajú aj nad vecami, nad ktorými by fakt nemuseli.“

Nevyjde vám to a zlyháte? Nie ste predsa stroj, ste človek. Je to normálne, chce to prax. Ak máte mesiac vodičský preukaz, tiež potrebujete pozerať na pravú ruku a kontrolovať, či ste naozaj zaradili jednotku alebo trojku.

Veľa ľudí sa bojí, že ak si budú odkladať, môže prísť kríza, padne euro a oni o svoje peniaze prídu.

O peniaze môžete prísť vždy. Rozumiem tomu, no ak by sme to chceli priviesť do krajnosti, že nám to tu celé padne na hlavu, je potom najlepšou istotou kúpiť si kozu, pretože z nej máme mlieko a bielkoviny. Pri všetkom existuje istá miera rizika.

Asi si však treba dať pozor na tzv. hurá efekt. Človek sa plný entuziazmu vrhne do víru zmien, no taký prievan ním poriadne zamáva a po krátkom čase sa vráti do vychodených koľají. Je rozumnejšie začať malými krôčikmi?

Nemusíte moju knihu používať ako nový návod na život a robiť všetko, čo sa v nej dočítate. Nenavádzam ľudí na to, aby nosili len oblečenie zo sekáča, pili iba vodu z vodovodu, jedli posolené cestoviny a šetrili peniaze, kde sa dá. Dokonca mám v knihe kapitolu venovanú nemiestnemu šetreniu. Každý by si mal zobrať to, čo mu padne na úžitok a čo sa mu hodí.

Moja kniha chce ľudí motivovať, aby si uvedomili, že výška ich finančnej rezervy je mierou ich slobody. Aby si tú rezervu vedeli budovať, a keď sa dostanú do nepríjemnej životnej situácie alebo sa ocitnú v mojom veku, keď už človek nie je pre pracovný trh až taký atraktívny, aby mali vďaka rezerve k dispozícii „oddychový čas“ a bez nejakého tlaku či stresu si mohli premyslieť, čo so svojou budúcnosťou. Aby nemuseli pod tlakom zobrať prvú robotu, ísť pod cenu, ale dovoliť si pol roka či rok hľadať pracovné miesto, ktoré ich bude napĺňať.

Ako teda začať?

Už len tým, že prestanete na pumpe kupovať rozličné balené vody a budete si nosiť do práce jedlo z domu, môžete ušetriť dve tisícky ročne, teda 10 % z 20 000 eur, čo je suma, s ktorou plus-mínus ročne hospodári slovenská rodina.

Stačia len tieto dve primitívne veci a nemusíte meniť nič iné. Pozrite sa na svoju ekonomiku všedného dňa a zistíte, kde vám miznú peniaze. Potom skúste urobiť drobnú zmenu a uvidíte obrovský rozdiel.


Zaujalo vás rozprávanie Martiny Valachovej a radi by ste o jej prístupe k financiám vedeli viac? Prečítajte si aj tento článok plný praktických tipov

Martina Valachová

Pôsobila ako manažérka v rôznych slovenských a zahraničných spoločnostiach, aktuálne vedie vlastnú agentúru JUICY. Založila inštitút trvalého rozvoja 40plus, ktorý aj prostredníctvom online magazínu denne prináša informácie z oblasti práce, podnikania či zdravia. Tvorí aj autorský podcast ODZNOVA. Počas prvej vlny pandémie napísala knižku Kam miznú vaše peniaze.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Koordinátorka Novinárskej ceny: Poctivý autor sa pod článok vždy podpíše, konšpirátor nie

Novinári budú vždy obľúbeným cieľom konšpirácií, hovorí Miroslava Širotníková, ktorá pracovala aj pre New York Times.

Na Slovensku rastie vplyv konšpiračných médií a viac ako polovica ľudí si myslí, že novinárov riadi niekto v pozadí. Ako lepšie pochopiť prácu novinárov a začať im veriť? Porozprávali sme sa s Miroslavou Širotníkovou, ktorá ako novinárka na voľnej nohe pracovala pre svetové médiá a dnes koordinuje aktivity Novinárskej cenyFondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktorý dlhodobo podporuje aj spoločnosť O2.

V rozhovore sa ďalej dočítate:

  • s akými predsudkami sa novinári stretávajú najčastejšie,
  • ako prácu novinárov u nás ovplyvnila vražda Jána Kuciaka,
  • prečo je mediálna výchova dôležitá,
  • aké trendy možno vnímať v súčasnej žurnalistike.

Čítajte aj: Korupčné kauzy pomáhajú odhaliť všetci, ktorí si predplácajú médiá, hovorí publicista a aktivista Goda

Stretávaš sa s predsudkami, keď ľuďom povieš, že si novinárka?

Väčšinou si vypočujem, že si nevedia predstaviť, ako moja práca vyzerá. Často si myslia, že novinári a novinárky pracujú doma z Bratislavy, od počítača a nevedia nič o vonkajšom svete.

Stretávam sa aj s množstvom reakcií, ktoré poznáme zo sociálnych sietí, podľa ktorých sú novinári platení „tajnými silami“, že sú zahraničnými agentmi, že im niekto diktuje, čo majú písať, že sa do ničoho nerozumejú a zverejnia čokoľvek, čo im niekto pošle.

Práca novinárov je neustále na očiach. Prečo im však veľká časť verejnosti nedôveruje? 

Myslím si, že najmä preto, lebo píšu o veciach, ktoré sa nie všetkým páčia. Pozerajú sa mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Novinári a novinárky sú okrem toho obľúbeným cieľom konšpirácií. Treba si však uvedomiť, že robia svoju prácu nezávisle od toho, kto si čo myslí. Opierajú sa o fakty a vedu a hľadajú pravdu, nech je kdekoľvek, nedajú sa zahnať do kúta ani sa zastrašiť.

Pracovala si ako novinárka na voľnej nohe, ako vznikali tvoje články? 

Keďže som ako freelancer nemala zázemie stálej redakcie, pracovala som z domu, podobne ako teraz veľa ľudí počas pandémie. Za každou témou som však vždy vycestovala „do terénu“ a za odborníkmi, ktorí k nej mali čo povedať, či už som písala o extrémizme, alebo o ekonomike.

„Novinári sa pozerajú mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.“

Keď som pripravovala článok o segregácii rómskych detí v školách, išla som sa pozrieť do škôl v rómskych osadách na východe Slovenska, keď som písala o krajnej pravici, vyhľadala som si ich predvolebný míting a vycestovala za nimi, prípadne išla hľadať ich podporovateľov v obciach, kde majú tradične najväčšiu podporu.

Niektoré dni som strávila rešeršom štúdií a materiálov pri počítači, iné pri rozhovoroch s expertmi z univerzít, potom som zas 3-4 dni cestovala za príbehom do regiónov a rozprávala sa s bežnými ľuďmi na ulici, s miestnymi politikmi či s aktivistami.

Mix tohto všetkého potom skončil v konečnom článku. A či už som reportáž pripravovala sama, alebo s kolegom z amerických, britských alebo holandských novín, vždy sme na nej pracovali priamo na mieste, nie na diaľku.

Spomínaš si na nejaký článok, ktorým si ovplyvnila veľa ľudí?

Mala som asi len jeden, ktorý sa skutočne dostal do politického diskurzu, hoci úplnou náhodou. Pred rokmi sme s kolegom Rickom Lymanom pripravovali článok pre New York Times o Spišskom Hrhove. Páčil sa mi príbeh obce, ktorej sa úspešne podarilo integrovať rómsku komunitu, a chcela som ho dostať do sveta, aby bol inšpiráciou.

Tento text vyšiel aj na titulnej strane novín. Niekedy v tom čase mal bývalý prezident Andrej Kiska počas zasadania OSN v New York stretnutie s finančníkom Georgeom Sorosom. O návšteve písal Kiska na Facebooku a spomenul, že na titulke New York Times vyšiel článok o Slovensku a že sa o tom so Sorosom rozprávali, pretože ho zaujímajú vylúčené komunity.

O niekoľko mesiacov na Slovensku prebehli protesty Za slušné Slovensko a v jednej z prvých reakcií predseda vtedy najsilnejšej politickej strany spomenul stretnutie v New Yorku a postavil na tom konšpiráciu, že zhromaždenia sú riadené zo zahraničia. Vtedy som sa veľmi smiala, že som to so svojím textom dotiahla ďaleko.

Samozrejme, na celej konšpirácii nebolo nič pravdivé, náš článok opisoval príbeh, ktorý bol už vtedy na Slovensku známy, takže nešlo o nič prevratné, a ocitol sa v tom náhodou. Prezidenta ani protesty, samozrejme, nikto zo zahraničia neriadil.

Po smrti Jána a Martiny sa práca novinárov ešte viac dostala do verejnej debaty. Zmenilo sa vnímanie verejnosti?

Bezprostredne po vražde asi áno a veľká časť spoločnosti pochopila, ako naša práca vyzerá a že novinári a novinárky môžu byť pre svoju prácu aj vo fyzickom ohrození.

Podpora verejnosti mne a kolegom dodávala energiu v časoch, keď sme sa možno aj báli alebo sme boli demotivovaní. Postupne sa však vraciame k pôvodnému stavu a nedôvere, ktorú cítiť najviac na sociálnych sieťach.

„Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.“

Novinári a novinárky sú prenasledovaní v mnohých krajinách. Tým, že pôsobíš medzinárodne, poznáš niekoho, kto sa ocitol pre svoju prácu v ohrození života?

Nedávno som sa dozvedela, že kolegyňa Emilie van Outeren z holandských novín NRC písala o protestoch proti bieloruskej vláde a po zásahu projektilom skončila v nemocnici. Bola na operácii a dlho sa zotavovala. Nedala sa však zastrašiť a už znova pracuje.

Zrejme si uvedomila, do akých nebezpečných situácií sa dostávajú bežní ľudia, keď sa niečo také vážne stalo jej, a je dôležité zastať sa ich.

Z New York Times som zase poznala viacerých vojnových reportérov, ktorí boli v Iraku a v Afganistane a priniesli si odtiaľ hrozné skúsenosti. Tu na Slovensku je najhorší prípad Jána Kuciaka, svoje si zažili aj viacerí novinári a novinárky v 90. rokoch.

V súčasnosti sa obávame, ako na novinárov budú reagovať fanúšikovia extrémnej pravice, ktorých nenávistné výroky čítame na sociálnych sieťach. Dúfam však, že už žiadne násilie nezažijeme.

Ako tvoji kolegovia v zahraničí reagovali na správu o smrti slovenského novinára? 

V ten deň sa mi ozývali kolegovia zo všetkých novín, z agentúr a televízií, s ktorými som kedy spolupracovala. Hneď ráno som písala editorom New York Times a vysvetlila im, čo sa stalo. Najprv nikto z nás nechcel veriť, že by smrť mohla súvisieť s jeho prácou.

Aj ja som si hovorila, že sme na Slovensku, v Európskej únii a hádam sa nikto nepokúsil o úkladnú vraždu. Ešte v ten deň však na udalosť reagoval policajný prezident, ktorý ju spojil s novinárčinou a odvtedy sme mali všetci jasno. Na prvé zhromaždenie Za slušné Slovensko prišiel aj môj kolega z Varšavy a snažil sa chodiť na všetky protesty so mnou. Bola to veľká vec aj vo svetovom meradle, žiaľ.

Na Slovensku v posledných rokoch rastie vplyv konšpiračných médií. Ako si to vysvetľuješ? 

Vplyv konšpiračných médií súvisí s vysokou mierou nedôvery v inštitúcie. Ľudia potom neveria pravde ani faktom, a to u nich podporuje pocit, že sa nedá veriť nikomu. Na tom stavajú dezinformačné kampane. Hovoria, že svet ovládajú tajné skupiny, že nikto nejde protestovať z vlastnej vôle, že médiá niekto ovláda z pozadia.

Slovensko má v regióne výnimočné postavenie, v nedávnom prieskume organizácie Globsec sa ukázalo, že až takmer 60 % spoločnosti sa prikláňa ku konšpiráciám. Myslím si, že ich rozšíreniu výrazne pomohlo nastavenie sociálnych sietí, u nás hlavne Facebook.

Prečítajte si: Ako rozpoznať hoax? Základom je overiť si, či už o tom nepísali inde

Ako sa v tom dá zorientovať? Ako odlíšiť kvalitné médiá a poctivých novinárov od konšpirátorov?

V prvom rade treba hľadať zdroj informácií a zamyslieť sa, kto mi čo hovorí a prečo. Ak sa napríklad hovorí o koronavíruse, pozrime sa, či sa vyjadruje virológ, ktorý má za sebou odbornú skúsenosť, stavbár či zubár. Hoci je aj zubár lekár, neznamená to, že je odborník na vírusy.

Pri štandardných médiách si tiež vieme ľahko zistiť, kto v nich pracuje. Čím má médium známejšie meno, tým je väčšia istota, že ponúka overené informácie a dá sa na ne spoľahnúť.

Skúste si o novinách nájsť základné údaje, pozrieť si, kto ich vedie, kto ich sponzoruje, ako sú financované.

Používa médium priveľa anonymných zdrojov? Novinári nemajú problém podpísať sa pod svoje články, dezinformačná scéna však robí opak. Aj keď tradičné noviny nezverejnia meno zdroja, aspoň uvedú, že ho poznajú. Tradičné médiá sa skrátka snažia čo najmenej skrývať.

Veľa sa hovorí o financovaní médií. Mala si niekedy pochybnosť o článku kvôli vlastníkom novín, v ktorých vyšiel?

Keď som niekedy mala pochybnosti, stalo sa mi to pri médiách preukázateľne vlastnených finančnými skupinami. Na Slovensku je to veľký problém, ktorý ovplyvňuje kvalitu a slobodu médií. Na druhej strane, aspoň o vlastníkoch vieme, a môžeme si pri každom článku spraviť názor.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Oddelili sme tradičné médiá od konšpiračných. Kam zaradiť bulvár, ktorý tiež často pracuje s neoverenými informáciami? 

Bulvár vnímam ako samostatnú kategóriu, ktorá slúži skôr na pobavenie než na získanie serióznych informácií. Snaží sa šokovať, píše o celebritách a medzitým prináša aj správy o politike. Ak však chcete čítať o spoločnosti alebo o zahraničnej politike, odporúčam kvalitnejšie zdroje. Na druhej strane bulvár je stále o niečo lepší zdroj informácií než konšpiračné médiá.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Zastrešuješ aktivity Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky. Prečo takýto fond u nás potrebujeme?

Fond vznikol v roku 2018 ako reakcia na vraždu Jána a Martiny s cieľom poskytnúť novinárom a novinárkam podporu. Hoci má každá redakcia vlastný biznis model, nie vždy dokáže zaplatiť dlhodobejšiu investigatívnu prácu.

„Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.“

Ak chcú novinári robiť na zložitejších témach, ktoré si vyžadujú viac času, často si musia znížiť úväzok, prípadne to robia na úkor voľného času a nemajú prostriedky napríklad na cestovanie, hlbšie analýzy. Redakcie v tomto smere nie sú bohaté a v týchto situáciách môžu pomôcť naše granty.

Fond je zároveň podprogramom Novinárskej ceny, ktorou chceme vyslať signál, že u nás vzniká veľa kvalitnej žurnalistiky a že novinárom a novinárkam sa dá veriť.

Aktuálne prebieha hodnotenie súťažných príspevkov v rámci Novinárskej ceny, kde si tento rok aj v porote. Dajú sa z nich vyčítať nejaké trendy v súčasnej žurnalistike? 

V Novinárskej cene síce pôsobím prvý rok, ale nejaké trendy som si všimla. Napríklad, že kvalitná žurnalistika nevymrela a na Slovensku je veľa dobrého, čo čítať, čo vidieť, čo počúvať.

Novinári a novinárky tiež využívajú nové prostriedky, ako informácie podať, rozvíjajú dátovú žurnalistiku, k článkom prikladajú videá, podcasty, zvukové stopy, mapy či grafy. V redakciách sa presadzujú čoraz mladší autori, rastie nám silná nová generácia. Ukazuje sa, že podcastová scéna je u nás veľmi bohatá, že ideme s dobou a inšpirujeme sa vo svete.


Tento článok vznikol pri príležitosti Svetového dňa slobody tlače, ktorý si pripomíname 3. mája. Spoločnosti O2 záleží na slobode slova, preto prostredníctvom Férovej Nadácie O2 dlhodobo podporuje aktivity Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky a jeho prínos pri otváraní dôležitých tém. 

Miroslava Širotníková

Je novinárka a koordinátorka Novinárskej ceny a jej podprogramu Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktoré patria k aktivitám Nadácie otvorenej spoločnosti. Pochádza z Trebišova, študovala žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Približne 10 rokov pôsobila na voľnej nohe a o Slovensku písala pre svetové médiá, ako sú New York Times, Balkan Insight, Channel 4 či Financial Times, spolupracovala aj so slovenskou tlačovou agentúrou SITA. 


Nestrácajte čas a energiu. Týchto 5 smartfónov vás poteší rýchlym nabíjaním

Čítaj viac

Menej chrápania, viac čítania: 6 nových appiek, ktoré odporúčame vyskúšať

Čítaj viac

Ako platiť menej za internet? Spojte si služby na jednu faktúru a získajte zľavu až 100 %

Čítaj viac