Aké to je obetovať Vianoce službe iným? Opýtali sme sa horského záchranára a zdravotníčky

Pre väčšinu z nás sú Vianoce symbolom pokoja a rodiny, s ktorou na Štedrý večer spoločne zasadneme k stolu. Čo však tí, ktorí k nemu nezasadnú a venujú sa práci v prospech iných?

Ako sa cítia a čo prežívajú počas Vianoc, sme sa spýtali horského záchranára aj inštrumentárky na operačných sálach.

Horský záchranár Lukáš: Rodina ma príde pozrieť do služby aj so šalátom

Lukáš Gallo pracuje už 10 rokov ako profesionálny horský záchranár v oblastnom stredisku Horskej záchrannej služby Malá Fatra. Špecializuje sa na kynológiu a pri jeho zásahoch ho vždy sprevádza pes.

Lukáš naozaj verí, že pes je najvernejší priateľ človeka. Trávi s ním všetok čas aj v práci a práve vo vianočnom období mu najviac vynahrádza to, že nie je so svojimi najbližšími. „Zoberiem si k sebe svojho parťáka – služobného psa Ajaxa a sviatkujeme na dispečingu spolu,” smeje sa Lukáš, ktorého kamaráti volajú Gali.

Ak je v práci aj na Štedrý deň a nie je práve niekde na výjazde, rodina za ním zvykne aspoň na chvíľu prísť. „A vždy prídu aj so šalátom,” pokračuje s dobrou náladou mladý milovník zimných športov, skialpinizmu a horolezectva.

Vianoce sú aj pre Lukáša, podobne ako pre väčšinu z nás, sviatkami radosti a pokoja. Tráviť ich mimo domova nie je pre neho úplne jednoduché, ale ako hovorí, človek si rýchlo zvykne a práca je aj tak už jeho druhý domov.

„Tráviť Vianoce mimo domova nie je úplne jednoduché, človek si rýchlo zvykne a práca je aj tak už môj druhý domov.“

Keď sme sa horského záchranára spýtali, ako prišlo k rozhodnutiu obetovať vlastné pohodlie, čas s rodinou a teplo domova pomoci druhým, odpovedal veľmi skromne a pragmaticky: „Viac ako pre šťastie sme tu pre bezpečnosť ľudí na horách a pre záchranu toho najdôležitejšieho – ľudského života. Takže to rozhodnutie je jasné.”

Hoci Lukáš priznáva, že ľudia, ktorí potrebujú pomoc horských záchranárov, sú rôzni a v život ohrozujúcich situáciách reagujú rôzne, väčšina z nich ich prácu oceňuje. „A to ocenenie vždy veľmi poteší,” hovorí.

Aj počas tohtoročného Štedrého dňa bude horský záchranár pracovať, večer by však mal byť so svojou rodinou. „Cez deň budem v lyžiarskej službe na zjazdovke a večer by som mal byť s rodinou a blízkymi. Teda dúfam,” uzatvára s úsmevom.

 

Inštrumentárka Lucia: Neberiem to ako obetovanie, ale ako samozrejmosť, ktorá ide ruka v ruke s mojím povolaním

Lucia Kuchtová pracuje v Stredoslovenskom ústave srdcových a cievnych chorôb v Banskej Bystrici ako inštrumentárka na operačných sálach. To znamená, že bez jej prítomnosti sa operácia jednoducho nezačne. Po chirurgovi je najdôležitejšou osobou na sále a práve z toho dôvodu veľmi dobre pozná aj pracovné Vianoce.

Napriek tomu na tieto sviatky nezanevrela a sú pre ňu časom pokoja a pohody v kruhu najbližších. Ak sa náhodou stane, že na ňu padne služba na Štedrý deň, nenahrádzajú si ho s rodinou v iný deň. „Sme radi, keď sme všetci spolu a je jedno, ktorý deň to je. Zo začiatku to pre mňa bolo ťažšie, ale teraz to už znášam lepšie. Ale tento rok budú Vianoce naozaj pekné, lebo budem doma s rodinou,” hovorí.

„Sme radi, keď sme všetci spolu a je jedno, ktorý deň to je.“

Hoci Lucia často obetuje svoj vlastný komfort pre zdravie a život druhých, nevníma prácu počas sviatkov ako obetu. „Neberiem to ako obetovanie, ale ako samozrejmosť, ktorá ide ruka v ruke s mojím povolaním,” vysvetľuje pokorne Lucia, ktorá bola už viac ráz aj členkov zdravotníckeho tímu na festivale Pohoda.

Priznáva, že jej však padne vhod, ak sa jej pacienti poďakujú, pochvália starostlivosť v ústave alebo len prehodia zopár milých slov. „V poslednom čase to však pacienti berú ako samozrejmosť, takže ocenenie príde málokedy,” hovorí so smútkom v hlase.

Jej večný optimizmus ju však ani napriek tomu neopúšťa. Keď sa jej pýtame na milú príhodu počas niektorej vianočnej služby, odpovedá skromne: „Radostné a milé boli tie, keď všetko dobre dopadlo, napríklad sa pacientovi zlepšil zdravotný stav alebo sa zmiernili jeho bolesti. Viac mi nebolo treba.”

Strávili ste aj vy niekedy Vianoce vo svojej práci alebo ich tak trávite pravidelne? Dajte nám o sebe vedieť na našom Facebooku.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Slováci v zahraničí trávia Vianoce rôzne, v práci či v divočine s instantnou polievkou. Čo im chýba najviac?

Niektorí si s rodinou poprajú každoročne pekné sviatky iba cez telefón. Traja Slováci žijúci v zahraničí prezradili, čo im na Vianociach chýba, ale tiež prekáža.

Nie každý môže byť na Vianoce s rodinou, niektorí cestujú na sviatky do zahraničia zámerne, iných núti stráviť Štedrý večer mimo Slovenska práca.

Oslovili sme 3 mladých Slovákov, ktorí bez rodiny a tradičných Vianoc strávili niekoľko rokov po sebe a opýtali sme sa ich, ako vyzerali ich sviatočné dni ďaleko od vianočnej rodinnej pohody.

 

Boris: Počas Vianoc sme si s rodinou zavolali a poslali si nejakú tú lásku aspoň cez telefón

Boris momentálne žije a pracuje v rodných Košiciach, no Vianoce mimo domova a rodiny strávil hneď dvakrát po sebe.

„Prvýkrát to bolo v roku 2014, keď som mal 23 rokov. Odišiel som krátko pred Vianocami zo Slovenska s pomerne neusporiadaným životom a sviatky som vtedy strávil na ostrove Tenerife. Druhýkrát sa situácia zopakovala hneď o rok, Vianoce som vtedy ,oslavoval‘ v Londýne, kam som sa z Tenerife presťahoval už po 2 mesiacoch,” spomína.

Vianoce na Tenerife vtedy pripravovali viacerí, väčšinu ľudí videl ale po prvýkrát. „Štedrý večer som trávil s ľuďmi, z ktorých som ako-tak poznal iba kamarátku z Košíc. Ostatných v štedrovečernom kruhu som spoznal až tam a úprimne, s väčšinou z nich som si až tak nesadol,” priznáva Boris.

Zároveň dodáva, že napriek tomu mu tam atmosféra Vianoc nechýbala: „Ak by som chcel za celý ten večer a jeho prípravu niekoho pochváliť, tak by to bola dievčina z Poľska menom Karolina, ktorá pripravila takmer celú večeru sama a dokázala dať Vianociam nádych domova.”

Ďalšie Vianoce v Anglicku prežil už s kamarátmi. „Sviatky v Londýne boli už úplne iné. Pozvali ma k sebe blízki kamaráti, ktorí boli v tej dobe čerství londýnski prisťahovalci a oboch som dobre poznal. Boli to tradičnejšie slovenské Vianoce, akurát som miesto rodiny sedel pri stole s 2 ľuďmi, s ktorými som mal v tom čase najbližší kamarátsky vzťah,” opisuje.

„Pokiaľ trávite tieto sviatky 22 rokov po sebe v kruhu tých istých ľudí, tak si na to rozum aj srdce zvyknú a neubránite sa ani slzám.“

Počas celého pobytu v zahraničí bol Boris v kontakte s rodinou pravidelne, iné to nebolo ani cez sviatky.

„Domov som chodil viac-menej len raz za polroka, no Skype sme mali zapnutý pravidelne. Snažili sme sa aspoň raz za týždeň. Počas Vianoc sme si s rodinou zavolali a poslali si nejakú tú lásku aspoň cez telefón. Nemyslím však, že sme si len kvôli tomu, že bolo obdobie Vianoc, volali oveľa viac, ako zvyčajne,” hovorí.

Borisovi na Vianociach v zahraničí najviac chýbal čas s rodinou. „Chýbal mi pocit domova a toho, že pri sebe máte niekoho blízkeho. Vianoce pre mňa nie sú o tom, že je niekde napísané, že sa v tento deň musíte rozplakať, ak nie ste s rodinou, ale pokiaľ trávite tieto sviatky 22 rokov po sebe v kruhu tých istých ľudí, tak si na to rozum aj srdce zvyknú a neubránite sa ani slzám. No a potom tu je, samozrejme,  mamina kapustnica,” dodáva s úsmevom.

Vzťah k Vianociam sa po jeho skúsenosti v zahraničí nezmenil. „Stále sa na ne pozerám rovnako, chcem ich tráviť v kruhu blízkych, na pár dní vypnúť, stretnúť spolužiakov zo strednej, s ktorými sa už 8 rokov stretávame vždy okolo Vianoc, no a celé to uzavrieť vstupom do nového roka, keď si chcem dať aspoň 12 predsavzatí, aby bolo zase na čo celý rok kašlať,” uzatvára Boris.

 

Silvia: Otec mi pošle viac fotiek vianočného jedla a povie – toto si mohla teraz jesť

Silvia bude Vianoce mimo Slovenska tráviť aj tento rok.

„Bude to už tretíkrát, pretože sa dlhodobo zdržiavam na ostrove Bali v Indonézii. Pracovne sa venujem obsahovému marketingu, a teda prácu s tímom realizujem online. Moja práca mi umožňuje, že môžem pracovať na diaľku, a teda najmä v chladnejších mesiacoch sa na Slovensku nezdržiavam. Vo voľnom čase sa venujem najmä surfingu a cestovaniu, a to je dôvod, prečo teraz bývam na Bali,” vysvetľuje sympatická Slovenka.

Vianoce na Bali sa Silvia v minulosti snažila zorganizovať v slovenskom štýle. „Minulý rok som v dome, kde som bývala, zorganizovala štedrovečerné posedenie pre slovenských kamarátov, ktorí boli na návšteve na Bali. Snažili sme sa pripraviť podobnú večeru tej klasickej slovenskej, ale nie veľmi sa nám to podarilo,“ spomína.

„Mali sme zemiakový šalát a rybu, bola to však ryba z oceánu a nie kapor. Okrem toho sme mali zákusky, ale boli všetky kupované, lebo na Bali nemám rúru na pečenie. Po slovenskej večeri som absolvovala ešte večeru s medzinárodnými priateľmi, teda s tými, ktorí oslavujú Vianoce. Každý priniesol niečo tradičné na jedenie, takže sme sa poriadne prejedli a nevládali si ani zatancovať na pripravený hudobný program,“ smeje sa Silvia.

„Najviac mi určite chýba rodinná pohoda, špeciálne momenty pri Štedrej večeri a rozbaľovanie darčekov po nej.“

Na to, že je Silvia neustále niekde vo svete, si jej rodina už zvykla. „Počas vianočného dňa si zavoláme a poprajeme si dobrú chuť k večeri, ale nemyslím si, že by sme boli v kontakte viac ako inokedy. My sme v kontakte pomerne často, takže na Vianoce je to asi ako v iné dni.

Možno otec pošle viac fotiek vianočného jedla a vraví mi – toto si mohla teraz jesť,” hovorí Silvia. Zároveň dodáva, čo jej chýba na Vianociach mimo domova: ,,Najviac mi určite chýba rodinná pohoda, špeciálne momenty pri Štedrej večeri a rozbaľovanie darčekov po nej. Okrem toho všetky možné koláče a zákusky mojich starých mám.”

Vianoce na Bali strávila Silvia vždy príjemne, no tradičné slovenské jej predsa len chýbajú. „Cítim, že to, že budem tráviť Vianoce tretíkrát za sebou v Ázii, mi trochu uberá na ich špeciálnej funkcii a atmosfére, ktorú tu nezažijem. Na budúci rok by som chcela byť na Slovensku a pripomenúť si naše tradície a stráviť viac času s rodinou,” uzatvára.

 

Vlado: Štedrý večer v Austrálii som strávil mimo civilizácie, v divočine s instantnou polievkou

Vlado na Slovensku nežije už 8 rokov, na Vianoce mimo rodiny si už zvykol.

„Prvýkrát som strávil sviatky mimo Slovenska vo Švajčiarsku. Pracoval som vtedy v hoteli, potom som bol 3 roky v Austrálii, neskôr som sa vrátil naspäť do Švajčiarska, teraz som v Berlíne, takže vianočné sviatky som strávil na rôznych miestach,” hovorí Vlado, ktorý trávil Vianoce mimo domova najmä kvôli práci.

„Keďže pracujem v turizme, pracovať budem aj tento rok a práve preto si veľmi neuvedomujem, že vôbec Vianoce sú,” dodáva.

Štedrý večer trávil za tie roky rôzne. „Prevažne som bol v práci, ale napríklad počas Vianoc a Silvestra v Austrálii som bol na túre a jeden Štedrý večer som strávil pri stane úplne niekde mimo civilizáciu, v divočine so spacákom a namiesto štedrovečerného kapra som mal instantnú polievku. Bolo to krásne a veľmi fajn,” spomína na svoje netradičné sviatky.

„Minulý rok som strávil Vianoce vo Švajčiarsku, kde som už mal nejakých kamarátov, ktorí ma pozvali na vianočnú večeru. V rámci večere sme mali napríklad aj fondue,” spomína Vlado.

Rodičia skutočnosť, že je ich syn v zahraničí, prežívajú dobre. „Mám 2 malých bratov, ktorí stále žijú s nimi, takže jeden človek určite chýbal, ale myslím, že to neprežívali nejako extra emotívne,” hovorí Vlado.

Dodáva, že kontakt s rodičmi sa líši od toho, kde sa práve nachádza. „Keď som bol napríklad v Austrálii, čo je úplne iný koniec sveta a je tam 10-hodinový časový posun, tak ten kontakt sa nenadväzoval tak jednoducho,“ hovorí.

„Vždy som aspoň napísal SMS alebo som sa rýchlo pripojil na internet, zavolal a poprial pekné sviatky, pretože si myslím, že to je dôležité. Keďže som teraz v Európe, tak je to úplne iné, keďže nemám už ani roaming. Hocikedy zavolám ja alebo oni mne,” opisuje Vlado komunikáciu s rodinou.

„Vidím výzdoby, vidím ľudí, že z toho šalejú a nakupujú, ale mne to absolútne ako Vianoce nepríde – necítim tú atmosféru, necítim to teplo domova, teplo rodiny, nevidím svojich rodičov, nevidím svojich bratov.“

Vianoce znamenajú pre Vlada najmä čas s rodinou: „Pre mňa Vianoce boli, sú aj vždy budú o kruhu rodiny. Stále, keď myslím na Vianoce, na pravé Vianoce, tak je to naozaj mama, otec, bratia, kapor a zemiakový šalát. Keďže väčšinu sviatkov pracujem alebo som niekde úplne inde, tak mne ani nepríde, že sú Vianoce,“ hovorí.

„Vidím výzdoby, vidím ľudí, že z toho šalejú a nakupujú, ale mne to absolútne ako Vianoce nepríde – necítim tú atmosféru, necítim to teplo domova, teplo rodiny, nevidím svojich rodičov, nevidím svojich bratov,” približuje.

„Môj vzťah k Vianociam sa po rokoch v zahraničí nezmenil. Stále som konzervatívny, rodinne zmýšľajúci vianočný človek, ale myslím si, že moje Vianoce sa veľmi zmenili. Vianoce pre mňa sú naozaj dedina a rodina. Napríklad momentálne v Berlíne je to úplne šialené. Všetko, čo sa deje okolo Vianoc, všade ozdoby, ľudia. Tu je to dosť chaotické a vôbec to nereprezentuje tú moju predstavu o Vianociach, akú som mal,” uzatvára Vlado.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Koordinátorka Novinárskej ceny: Poctivý autor sa pod článok vždy podpíše, konšpirátor nie

Novinári budú vždy obľúbeným cieľom konšpirácií, hovorí Miroslava Širotníková, ktorá pracovala aj pre New York Times.

Na Slovensku rastie vplyv konšpiračných médií a viac ako polovica ľudí si myslí, že novinárov riadi niekto v pozadí. Ako lepšie pochopiť prácu novinárov a začať im veriť? Porozprávali sme sa s Miroslavou Širotníkovou, ktorá ako novinárka na voľnej nohe pracovala pre svetové médiá a dnes koordinuje aktivity Novinárskej cenyFondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktorý dlhodobo podporuje aj spoločnosť O2.

V rozhovore sa ďalej dočítate:

  • s akými predsudkami sa novinári stretávajú najčastejšie,
  • ako prácu novinárov u nás ovplyvnila vražda Jána Kuciaka,
  • prečo je mediálna výchova dôležitá,
  • aké trendy možno vnímať v súčasnej žurnalistike.

Čítajte aj: Korupčné kauzy pomáhajú odhaliť všetci, ktorí si predplácajú médiá, hovorí publicista a aktivista Goda

Stretávaš sa s predsudkami, keď ľuďom povieš, že si novinárka?

Väčšinou si vypočujem, že si nevedia predstaviť, ako moja práca vyzerá. Často si myslia, že novinári a novinárky pracujú doma z Bratislavy, od počítača a nevedia nič o vonkajšom svete.

Stretávam sa aj s množstvom reakcií, ktoré poznáme zo sociálnych sietí, podľa ktorých sú novinári platení „tajnými silami“, že sú zahraničnými agentmi, že im niekto diktuje, čo majú písať, že sa do ničoho nerozumejú a zverejnia čokoľvek, čo im niekto pošle.

Práca novinárov je neustále na očiach. Prečo im však veľká časť verejnosti nedôveruje? 

Myslím si, že najmä preto, lebo píšu o veciach, ktoré sa nie všetkým páčia. Pozerajú sa mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Novinári a novinárky sú okrem toho obľúbeným cieľom konšpirácií. Treba si však uvedomiť, že robia svoju prácu nezávisle od toho, kto si čo myslí. Opierajú sa o fakty a vedu a hľadajú pravdu, nech je kdekoľvek, nedajú sa zahnať do kúta ani sa zastrašiť.

Pracovala si ako novinárka na voľnej nohe, ako vznikali tvoje články? 

Keďže som ako freelancer nemala zázemie stálej redakcie, pracovala som z domu, podobne ako teraz veľa ľudí počas pandémie. Za každou témou som však vždy vycestovala „do terénu“ a za odborníkmi, ktorí k nej mali čo povedať, či už som písala o extrémizme, alebo o ekonomike.

Novinári sa pozerajú mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Keď som pripravovala článok o segregácii rómskych detí v školách, išla som sa pozrieť do škôl v rómskych osadách na východe Slovenska, keď som písala o krajnej pravici, vyhľadala som si ich predvolebný míting a vycestovala za nimi, prípadne išla hľadať ich podporovateľov v obciach, kde majú tradične najväčšiu podporu.

Niektoré dni som strávila rešeršom štúdií a materiálov pri počítači, iné pri rozhovoroch s expertmi z univerzít, potom som zas 3-4 dni cestovala za príbehom do regiónov a rozprávala sa s bežnými ľuďmi na ulici, s miestnymi politikmi či s aktivistami.

Mix tohto všetkého potom skončil v konečnom článku. A či už som reportáž pripravovala sama, alebo s kolegom z amerických, britských alebo holandských novín, vždy sme na nej pracovali priamo na mieste, nie na diaľku.

Spomínaš si na nejaký článok, ktorým si ovplyvnila veľa ľudí?

Mala som asi len jeden, ktorý sa skutočne dostal do politického diskurzu, hoci úplnou náhodou. Pred rokmi sme s kolegom Rickom Lymanom pripravovali článok pre New York Times o Spišskom Hrhove. Páčil sa mi príbeh obce, ktorej sa úspešne podarilo integrovať rómsku komunitu, a chcela som ho dostať do sveta, aby bol inšpiráciou.

Tento text vyšiel aj na titulnej strane novín. Niekedy v tom čase mal bývalý prezident Andrej Kiska počas zasadania OSN v New York stretnutie s finančníkom Georgeom Sorosom. O návšteve písal Kiska na Facebooku a spomenul, že na titulke New York Times vyšiel článok o Slovensku a že sa o tom so Sorosom rozprávali, pretože ho zaujímajú vylúčené komunity.

O niekoľko mesiacov na Slovensku prebehli protesty Za slušné Slovensko a v jednej z prvých reakcií predseda vtedy najsilnejšej politickej strany spomenul stretnutie v New Yorku a postavil na tom konšpiráciu, že zhromaždenia sú riadené zo zahraničia. Vtedy som sa veľmi smiala, že som to so svojím textom dotiahla ďaleko.

Samozrejme, na celej konšpirácii nebolo nič pravdivé, náš článok opisoval príbeh, ktorý bol už vtedy na Slovensku známy, takže nešlo o nič prevratné, a ocitol sa v tom náhodou. Prezidenta ani protesty, samozrejme, nikto zo zahraničia neriadil.

Po smrti Jána a Martiny sa práca novinárov ešte viac dostala do verejnej debaty. Zmenilo sa vnímanie verejnosti?

Bezprostredne po vražde asi áno a veľká časť spoločnosti pochopila, ako naša práca vyzerá a že novinári a novinárky môžu byť pre svoju prácu aj vo fyzickom ohrození.

Podpora verejnosti mne a kolegom dodávala energiu v časoch, keď sme sa možno aj báli alebo sme boli demotivovaní. Postupne sa však vraciame k pôvodnému stavu a nedôvere, ktorú cítiť najviac na sociálnych sieťach.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Novinári a novinárky sú prenasledovaní v mnohých krajinách. Tým, že pôsobíš medzinárodne, poznáš niekoho, kto sa ocitol pre svoju prácu v ohrození života?

Nedávno som sa dozvedela, že kolegyňa Emilie van Outeren z holandských novín NRC písala o protestoch proti bieloruskej vláde a po zásahu projektilom skončila v nemocnici. Bola na operácii a dlho sa zotavovala. Nedala sa však zastrašiť a už znova pracuje.

Zrejme si uvedomila, do akých nebezpečných situácií sa dostávajú bežní ľudia, keď sa niečo také vážne stalo jej, a je dôležité zastať sa ich.

Z New York Times som zase poznala viacerých vojnových reportérov, ktorí boli v Iraku a v Afganistane a priniesli si odtiaľ hrozné skúsenosti. Tu na Slovensku je najhorší prípad Jána Kuciaka, svoje si zažili aj viacerí novinári a novinárky v 90. rokoch.

V súčasnosti sa obávame, ako na novinárov budú reagovať fanúšikovia extrémnej pravice, ktorých nenávistné výroky čítame na sociálnych sieťach. Dúfam však, že už žiadne násilie nezažijeme.

Ako tvoji kolegovia v zahraničí reagovali na správu o smrti slovenského novinára? 

V ten deň sa mi ozývali kolegovia zo všetkých novín, z agentúr a televízií, s ktorými som kedy spolupracovala. Hneď ráno som písala editorom New York Times a vysvetlila im, čo sa stalo. Najprv nikto z nás nechcel veriť, že by smrť mohla súvisieť s jeho prácou.

Aj ja som si hovorila, že sme na Slovensku, v Európskej únii a hádam sa nikto nepokúsil o úkladnú vraždu. Ešte v ten deň však na udalosť reagoval policajný prezident, ktorý ju spojil s novinárčinou a odvtedy sme mali všetci jasno. Na prvé zhromaždenie Za slušné Slovensko prišiel aj môj kolega z Varšavy a snažil sa chodiť na všetky protesty so mnou. Bola to veľká vec aj vo svetovom meradle, žiaľ.

Na Slovensku v posledných rokoch rastie vplyv konšpiračných médií. Ako si to vysvetľuješ? 

Vplyv konšpiračných médií súvisí s vysokou mierou nedôvery v inštitúcie. Ľudia potom neveria pravde ani faktom, a to u nich podporuje pocit, že sa nedá veriť nikomu. Na tom stavajú dezinformačné kampane. Hovoria, že svet ovládajú tajné skupiny, že nikto nejde protestovať z vlastnej vôle, že médiá niekto ovláda z pozadia.

Slovensko má v regióne výnimočné postavenie, v nedávnom prieskume organizácie Globsec sa ukázalo, že až takmer 60 % spoločnosti sa prikláňa ku konšpiráciám. Myslím si, že ich rozšíreniu výrazne pomohlo nastavenie sociálnych sietí, u nás hlavne Facebook.

Prečítajte si: Ako rozpoznať hoax? Základom je overiť si, či už o tom nepísali inde

Ako sa v tom dá zorientovať? Ako odlíšiť kvalitné médiá a poctivých novinárov od konšpirátorov?

V prvom rade treba hľadať zdroj informácií a zamyslieť sa, kto mi čo hovorí a prečo. Ak sa napríklad hovorí o koronavíruse, pozrime sa, či sa vyjadruje virológ, ktorý má za sebou odbornú skúsenosť, stavbár či zubár. Hoci je aj zubár lekár, neznamená to, že je odborník na vírusy.

Pri štandardných médiách si tiež vieme ľahko zistiť, kto v nich pracuje. Čím má médium známejšie meno, tým je väčšia istota, že ponúka overené informácie a dá sa na ne spoľahnúť.

Skúste si o novinách nájsť základné údaje, pozrieť si, kto ich vedie, kto ich sponzoruje, ako sú financované.

Používa médium priveľa anonymných zdrojov? Novinári nemajú problém podpísať sa pod svoje články, dezinformačná scéna však robí opak. Aj keď tradičné noviny nezverejnia meno zdroja, aspoň uvedú, že ho poznajú. Tradičné médiá sa skrátka snažia čo najmenej skrývať.

Veľa sa hovorí o financovaní médií. Mala si niekedy pochybnosť o článku kvôli vlastníkom novín, v ktorých vyšiel?

Keď som niekedy mala pochybnosti, stalo sa mi to pri médiách preukázateľne vlastnených finančnými skupinami. Na Slovensku je to veľký problém, ktorý ovplyvňuje kvalitu a slobodu médií. Na druhej strane, aspoň o vlastníkoch vieme, a môžeme si pri každom článku spraviť názor.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Oddelili sme tradičné médiá od konšpiračných. Kam zaradiť bulvár, ktorý tiež často pracuje s neoverenými informáciami? 

Bulvár vnímam ako samostatnú kategóriu, ktorá slúži skôr na pobavenie než na získanie serióznych informácií. Snaží sa šokovať, píše o celebritách a medzitým prináša aj správy o politike. Ak však chcete čítať o spoločnosti alebo o zahraničnej politike, odporúčam kvalitnejšie zdroje. Na druhej strane bulvár je stále o niečo lepší zdroj informácií než konšpiračné médiá.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Zastrešuješ aktivity Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky. Prečo takýto fond u nás potrebujeme?

Fond vznikol v roku 2018 ako reakcia na vraždu Jána a Martiny s cieľom poskytnúť novinárom a novinárkam podporu. Hoci má každá redakcia vlastný biznis model, nie vždy dokáže zaplatiť dlhodobejšiu investigatívnu prácu.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Ak chcú novinári robiť na zložitejších témach, ktoré si vyžadujú viac času, často si musia znížiť úväzok, prípadne to robia na úkor voľného času a nemajú prostriedky napríklad na cestovanie, hlbšie analýzy. Redakcie v tomto smere nie sú bohaté a v týchto situáciách môžu pomôcť naše granty.

Fond je zároveň podprogramom Novinárskej ceny, ktorou chceme vyslať signál, že u nás vzniká veľa kvalitnej žurnalistiky a že novinárom a novinárkam sa dá veriť.

Aktuálne prebieha hodnotenie súťažných príspevkov v rámci Novinárskej ceny, kde si tento rok aj v porote. Dajú sa z nich vyčítať nejaké trendy v súčasnej žurnalistike? 

V Novinárskej cene síce pôsobím prvý rok, ale nejaké trendy som si všimla. Napríklad, že kvalitná žurnalistika nevymrela a na Slovensku je veľa dobrého, čo čítať, čo vidieť, čo počúvať.

Novinári a novinárky tiež využívajú nové prostriedky, ako informácie podať, rozvíjajú dátovú žurnalistiku, k článkom prikladajú videá, podcasty, zvukové stopy, mapy či grafy. V redakciách sa presadzujú čoraz mladší autori, rastie nám silná nová generácia. Ukazuje sa, že podcastová scéna je u nás veľmi bohatá, že ideme s dobou a inšpirujeme sa vo svete.


Tento článok vznikol pri príležitosti Svetového dňa slobody tlače, ktorý si pripomíname 3. mája. Spoločnosti O2 záleží na slobode slova, preto prostredníctvom Férovej Nadácie O2 dlhodobo podporuje aktivity Fondu investigatívnej žurnalistiky a jeho prínos pri otváraní dôležitých tém. 

Miroslava Širotníková

Je novinárka a koordinátorka Novinárskej ceny a jej podprogramu Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktoré patria k aktivitám Nadácie otvorenej spoločnosti. Pochádza z Trebišova, študovala žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Približne 10 rokov pôsobila na voľnej nohe a o Slovensku písala pre svetové médiá, ako sú New York Times, Balkan Insight, Channel 4 či Financial Times, spolupracovala aj so slovenskou tlačovou agentúrou SITA. 


Nezaťažia ani rozpočet, ani vaše ruky. Vybrali sme 4 ľahučké smartfóny, ktoré prekvapujú dizajnom aj vybavením

Čítaj viac

Čo všetko bolo v našej komunikačnej výbave vďaka technológiám a internetu? Pripravili sme nostalgickú jazykovú exkurziu

Čítaj viac

Zlepšite sa v cudzom jazyku cestou do práce. Vybrali sme 8 aplikácií, ktoré vás rozhovoria aj posilnia slovnú zásobu

Čítaj viac