Pretože nám záleží | O2 Pretože nám záleží | O2

Už 10 rokov prinášame rozhovory a témy, ktoré pomáhajú lepšie porozumieť svetu okolo nás

Pri tejto príležitosti nám ilustrátori a ilustrátorky nakreslili najdôležitejšie myšlienky, ktoré v magazíne odzneli.

Pamätáte si, akí ste boli alebo čo ste robili v roku 2016? My v sme vtedy v Sóde začínali – ako (a stále) jediný magazín od operátora na Slovensku. Pre O2 sú totiž hodnoty a témy férovosti, rovnosti, otvorenosti také dôležité, že sa rozhodli venovať im celú jednu platformu. Doteraz máme za sebou skoro 3 000 dobrých príbehov a robíme to aj vďaka vám, našim čitateľom.

Rozhovory, ktoré zanechali odkaz

Sóda je najmä o ľuďoch, o (ne)obyčajnom osobnom delení sa o myšlienky a inšpiratívnych pohľadoch na svet. Autentické ľudské príbehy sú hlavnou súčasťou magazínu. 

10 ilustrátorov a ilustrátoriek pre nás pri tejto príležitosti pripravilo špeciálne plagáty. Ilustrovali citáty, ktoré v Sóde odzneli. Pripomeňte si s nami si najdôležitejšie myšlienky z rozhovorov magazínu Sóda v kreslenej podobe.

Povedomie o duševnom zdraví
Marek Menke ilustruje slová Zuzany Smatanovej

Zuzana Smatanová sa nám zdôverila s tým, ako ju tlak na výkon doviedol k vyhoreniu a ako sa cez sebalásku a hranice vrátila späť k životu aj tvorbe.

Ilustroval Marek Menke

Odvaha byť zraniteľný
Dorota Brázdovičová ilustruje slová Igora Smitku

Igor Smitka nám priblížil, ako jeho tvorbu formovala aj „neistota“, a prezradil nám, ako zostať verný tomu, kto skutočne som.

Ilustrovala Dorota Brázdovičová

Odbúravanie predsudkov voči kvír komunite
Barbora Idesová ilustruje slová Romana Samotného

S Romanom Samotným sme sa rozprávali o tom, ako môže každý z nás prispieť k rešpektujúcej spoločnosti.   

Ilustrovala Barbora Idesová

Prečo sa z generačnej chudoby nedá dostať len vlastnou snahou
Daniel Rerko ilustruje slová Frederika Dunku

Frederik Dunka a Beáta Gáborová z Cesty von Frederik Dunka a Beáta Gáborová z Cesty von nám priblížili, ako deťom vyrastajúcim v náročných podmienkach dávajú bezpečný priestor a podporu v kluboch Zebra. Niekedy totiž aj obyčajná pochvala dokáže prebudiť veľa dobra.

Ilustroval Daniel Rerko

Ilustroval Daniel Rerko: „Pri interpretácii ilustrácie som zvolil ‚hrubší‘, neuhladený vizuálny prejav. Vo mne totiž citát vzbudil smutnú, pravdivú, holú a neromantizovanú pripomienku skutočnosti, ktorú vnímam v našej spoločnosti. Najviac mi záležalo na zobrazení kontextu a vyzdvihnutí autora citátu, pretože práve takýto ľudia, hlboko integrovaní, dávajú nádej na zmenu, nádej v možný krok zo začarovaného kruhu.“

Prijatie inakosti
Marta Matus a Marian Čuraj ilustrujú slová Sone Holúbkovej

Čo znamená žiť dôstojný život, keď nemáme rovnaké podmienky?  Soňa Holúbková z Nadácie Krajina harmónie priniesla v rozhovore veľmi ľudský pohľad na to, čo znamená dať každému šancu žiť vlastný život.

Ilustrovala to Marta Matus aj spolu s Marianom Čurajom. Marian je z Nadácie Krajina harmónie, pretože sme chceli Soninu myšlienku ešte viac prehĺbiť.

Marta Matus: „Rada používam v tvorbe humor. Ilustráciu som odľahčila tým, že som zobrazila ľudí pri športe. Vybrala som si horolezcov. Niekto je bosý a bez istenia, niekto si vychutnáva kávu uprostred cesty nahor, iný sa dostane do cieľa vrtuľníkom (samozrejme, bude prvý). 

Ilustrovali Marta Matus a Marian Čuraj 

Citát sa dal pochopiť aj ako metafora tvorivého procesu. Mám malé deti a podmienky na tvorbu momentálne nie sú ideálne, ale vždy sa snažím si proces tvorby čo najviac vychutnávať a užívať, bez ohľadu na stres z deadlinov (ako horolezkyňa s kávou v ruke).

Na začiatku som si nebola istá, či spolu rôzne štýly budú ladiť, ale myslím si, že Marianove kresby úžasne dotvorili celkovú ilustráciu. Keď som dostala jeho skice, hneď som vedela, že to bude dobré. Taký vrtuľník by sa mi určite nepodaril.“

Sloboda ako podmienka tvorby a života
Daniela Olejníková ilustruje slová Daniela Heviera

Daniel Hevier nám priblížil, prečo je sloboda nevyhnutná nielen pre tvorbu, ale aj pre samotnú existenciu.

Ako zvládnuť ťažké obdobia
Jozef Gľaba ilustruje slová Lenky Pavukovej Rušarovej

S psychologičkou Lenkou Pavukovou Rušarovou sme hľadali riešenia na zvládanie náročných životných zmien.

Ilustroval to Jozef Gľaba: „Na prvé prečítanie a bez kontextu možno citát znie ako polomotivačné klišé. V kontexte rozhovoru som však vyrozumel, že ide o zjednodušenie, a tak som sa sústredil na dôležitejšiu časť.

Snažil som sa vhodným spôsobom zachytiť podstatu témy: problém – prijatie – cesta – to, čo sa na ceste dozvieme – to, čo si z cesty odnesieme (z hľadiska skúsenosti, ktorá nás formuje alebo preformuje).

Opieram sa o to, že pri prekonávaní ťažkých životných situácií je dôležité problém prijať a začať veci riešiť. Je to cesta, ktorá u každého človeka vyzerá inak.

Ilustroval Jozef Gľaba

Ja som to v kresbe znázornil ako postupné zdvíhanie sa zo zeme. Môže to pôsobiť, že pri riešení problémov stačí málo na to, aby sme mohli byť šťastní, a je to len o našom pozitívnom nastavení. Nedá sa ráno zobudiť s tým, že budem pozitívny a je to vybavené. Tak som to nemyslel, ale je to cesta, je to proces a táto téma je hlbšia. Ja som sa to snažil zobraziť jemnejšie, opisnejšie a skratkovitejšie, aby vynikli proces a cesta, bolo to čitateľnejšie a sedelo to s citátom.

Myslím si, že by sa to dalo zobraziť aj bez osobnej skúsenosti, ale áno, nejaká tá osobná skúsenosť z minulosti tam je. Vyše roka som nedokázal kresliť, a predsa som musel pracovať a brať projekty, aby som prežil. Nemohol som si dovoliť oddych. Ale nejako postupne a vedome som sa z toho dostal a teraz sa už len snažím udržať balans a neprejsť za tú hranicu. Trvalo to však roky, kým ma znovu začalo tešiť kreslenie.“

Všímavosť k druhým ako prejav empatie
Sabína Svetlíková ilustruje slová Evy Peričkovej

To, čo väčšina z nás berie ako samozrejmosť, môže byť pre niekoho iného veľkým víťazstvom. Eva Petričková sa s nami podelila o svoje prežívanie a život s dcérou, ktorá má autizmus.

Ilustrovala to Sabína Svetlíková: „Táto myšlienka ma trochu rozľútostila. Je to niečo, čo treba povedať nahlas, no zároveň takéto správanie voči druhým nie je úplnou samozrejmosťou.

Ilustrovala Sabína Svetlíková

Pokúšala som sa zobraziť dvojakosť viditeľného a neviditeľného prežívania. Pomocou odrazu vo vode a farieb, ktoré druhá postavička odráža, som chcela naznačiť jej úsilie vidieť ďalej – snahu o pohľad na situáciu z uhla modrej postavičky, čo fialovej postavičke dáva väčšiu schopnosť efektívne pomôcť. To je však možné len pri úsilí z oboch strán. Ak by sa modrá postavička nepozerala do vody, nebola by schopná nikomu ukázať viac ako svoju povrchovú farbu.

Moje osobné skúsenosti sú v podstate to jediné, čo mám k dispozícii, keď niečo tvorím, takže som vychádzala z nich. Ako jeden človek som pomerne limitovaná entita a viem pracovať len s tými informáciami, ktoré som sa zatiaľ naučila.“

Prečo sú kamarátske vzťahy pre bytie také dôležité?
Han Donau ilustruje slová Simony Procháczkovej

Simona a Linda nám ukázali, že priateľstvo nevzniká samo od seba, ale cez trpezlivosť a rešpekt k hraniciam toho druhého.

Ilustrovala Han Donau

Ilustrovala to Han Donau: „Kohút a jeho hrebienok sú pre mňa silné symboly hrdosti a ega, keďže kohút na svojom dvore iného nestrpí. Preto tam je sám, aj keď by ani nemusel. Ak nám ego prekáža žiť zmysluplné vzťahy, je dobré ho zahodiť. Spolu nám bude lepšie – v priateľstvách aj v spoločnosti.“

Zmysel pre zodpovednosť
Daniela Vagašová ilustruje slová Ivana Milého

Ivanovia Milí z Herba Drug (ml. a st.) nám rozprávali o tom, ako môže byť spoločenská zodpovednosť a ľudský princíp prirodzenou súčasťou podnikania aj na Slovensku.

Ilustrovala to Daniela Vagašová: „Na prvé prečítanie vo mne citát vyvolal uvoľnenie a určitý druh pokoja. Vnímala som ho ako pripomenutie, že zodpovednosť nespočíva v dokonalosti alebo v absencii chýb, ale v schopnosti ich prijať a niesť ich dôsledky. Zároveň sa tam pre mňa objavila krehkosť, ktorú nevnímam ako slabosť, ale skôr ako prirodzenú súčasť bytia, s ktorou sa človek učí pracovať.

Ilustrovala Daniela Vagašová

Rozhodla som sa zachytiť napätie medzi krehkosťou a zodpovednosťou. Motív motýlieho krídla pre mňa reprezentuje krehkosť a zraniteľnosť, zatiaľ čo praskliny v jeho štruktúre symbolizujú chyby a ich následky. Dôležité pre mňa bolo, že krídlo nie je rozpadnuté, ale stále drží pokope. Podobne ako človek, ktorý robí chyby, no napriek tomu nesie ich dôsledky a pokračuje ďalej. Ruka pod krídlom predstavuje akt prijatia a nesenia ako vedomé držanie toho, čo je krehké a nedokonalé.

Zodpovednosť sa často spája s tlakom, aby sme boli bezchybní. Postupne som si však aj sama na sebe uvedomila, že je to skôr o schopnosti uniesť dôsledky vlastných rozhodnutí a nedať sa nimi paralyzovať.“


Páčil sa vám článok?
12345
Loading...

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.

Svet, v ktorom netreba nič dokazovať. Japonsko Michala naučilo, že niektoré veci sa nedajú urýchliť. Hodnotu vieme nachádzať aj v procese

Analytik Michal Tonder z O2 prepadol Japonsku a ukázal nám, ako veľa nás dokáže naučiť nový jazyk.

Michal Tonder trávi svoje pracovné dni analýzou dát v O2, no jeho skutočnou vášňou je svet, kde sa „číta vzduch“ a ego ustupuje celku. Japonsko precestoval krížom-krážom a za svoje výnimočné jazykové schopnosti získal aj ocenenie. Hoci sa jeho profesia analytika môže zdať na prvý pohľad vzdialená od japonskej filozofie a spirituálnych tradícií, práve vďaka tejto inakosti našiel rovnováhu, ktorú si prenáša aj do dynamického pracovného prostredia.

Ak sa chcete zdokonaliť v jazyku, pripravili sme výber apiek, ktoré vám to uľahčia. A travel blogeri nám dali odporúčania na apky, s ktorými sa nestratíte ani v Japonsku.

V rozhovore s Michalom Tonderom z O2 sa môžete ponoriť do japonskej kultúry a dozviete sa:

  • prečo sa pred siedmimi rokmi rozhodol pre jeden z najťažších jazykov sveta,
  • ako učenie jazyka menilo jeho vlastné uvažovanie,
  • v čom spočíva umenie „čítať vzduch“ (kuuki yomu) a prečo Japonci považujú spontánnosť či autenticitu za prejav nekompetenciu,
  • ako v japončine mizne ego,
  • prečo sú pre neho návraty na Slovensko kultúrnym šokom
  • tipy na „skryté poklady“ Japonska.

Čím vás uchvátilo Japonsko tak veľmi, že ste sa začali učiť po japonsky?

To očarenie prichádzalo vo vlnách. Na začiatku som nevedel presne pomenovať, čo ma na tejto krajine tak fascinuje. Všetci poznáme tie klišé: vlaky chodia na sekundu presne, všade je čisto a ľudia sú k sebe nesmierne zdvorilí. Človek by čakal, že na dosiahnutie takéhoto stavu musíte vynaložiť obrovské úsilie, no v Japonsku to plynie akosi prirodzene.

Práve táto neuchopiteľná inakosť prítomná na každom kroku ma zaujímala. Chcel som jej prísť na koreň, no narazil som na jazykovú bariéru. Stretnutia s miestnymi boli príjemné, ale keďže po anglicky sa tam veľmi nedohovoríte, chýbala mi hĺbka. 

Tak som sa rozhodol, že sa naučím japončinu.

To vám pomohlo preniknúť hlbšie?

Áno. Zistil som, ako veľmi je ich jazyk previazaný s kultúrou. Japončina nie je len komunikačný nástroj, ale spôsob, akým človek štruktúruje realitu. Na rozdiel od európskych jazykov v nej takmer úplne mizne dôraz na „ja“. 

Extrémnym príkladom tohto rozdielu v myslení je to, že kým v slovenčine či angličtine povieme „chcem tortu“, v japončine to znie ako „torta chce byť zjedená“. Celá situácia je opísaná bez toho, aby ste sám seba postavili do stredu vesmíru. 

Keď som začal chápať tieto nuansy, zrazu mi začalo dávať zmysel aj to, prečo sa Japonci správajú tak, ako sa správajú.

Menilo učenie tohto jazyka aj vaše vlastné uvažovanie?

Určite. Funguje to podobne ako zmena prostredia. Keď žijete v hluku, vnímate svet istým spôsobom. Ak sa však presuniete do úplného ticha, začujete aj jemné zvuky, ktoré predtým zanikali.

Podobný posun nastal aj u mňa. Keď prestanete neustále používať slovo „ja“, ego sa prirodzene potlačí a komunikácia je menej konfliktná. Až vďaka japončine som si uvedomil, ako často sme v našich európskych jazykoch v defenzíve alebo v útoku. Bežne druhým skáčeme do reči, hodnotíme a presadzujeme svoj názor. V japonskej štruktúre jazyka sa to nedeje. 

Keď som prvýkrát otvoril učebnicu, prekvapila ma veta, že v tomto jazyku nejde o pravdu. Hlavným cieľom komunikácie je udržať harmóniu.

Nie je niekedy harmónia vykúpená stratou autenticity?

Určite áno, vôbec nechcem japonskú kultúru len idealizovať. Konflikty sa tam často len schovajú pod povrch a veľa vecí sa nepovie priamo. Japonci majú obrovskú schopnosť udržiavať príjemnú atmosféru, ale zároveň to znamená, že človek musí neustále čítať medzi riadkami. 

Majú na to dokonca aj výraz kuuki yomu – „čítanie vzduchu“, teda schopnosť vycítiť náladu, kontext a to, čo zostalo nepovedané. Ak som sa napríklad neusmial v momente, keď sa to očakávalo, druhá strana má vytušiť, že jej tým dávam nejaký signál. 

Neuvádzať druhých do rozpakov je prejavom sociálnej kompetencie, takže vám nikdy nepovedia veci na rovinu.

Ako ste si na túto nepriamu komunikáciu zvykali?

Je to proces. Spomínam si na jednu situáciu, keď som bol s japonskými kamarátkami v kaviarni. Pochválili mi parfum a vypytovali sa naň, napríklad aj koľkokrát si ho zvyknem streknúť. Až po rokoch mi došlo, že to nebola zvedavosť, ale spätná väzba, že voniam až príliš intenzívne (smiech). 

V Japonsku je „neobťažovanie“ okolia jednou z kľúčových zručností – či už ide o hluk, narúšanie osobného priestoru v rade, alebo príliš silnú vôňu. Podobne to funguje aj pri bežných návrhoch. Ak Japonca pozvete na pivo a on odpovie „možno nabudúce“, je to jasné odmietnutie. 

Pre nás cudzincov je to vyčerpávajúce, pretože stále premýšľame, či sme niečo nepokazili alebo nepochopili signály nesprávne. Aj preto tam veľa expatov ostáva izolovaných.

Je toto prostredie pre vás stále inšpirujúce alebo občas pociťujete aj frustráciu?

Nehodnotím to, skôr s úžasom sledujem spoločnosť postavenú na iných princípoch. V našom prostredí cítime potrebu na všetko reagovať a okamžite sa vymedzovať. V Japonsku som prvýkrát zažil konverzácie, kde som nemal pocit, že musím niečo dokazovať. 

Tí ľudia sa nesnažia byť zaujímavejší než vy. Skôr vytvárajú priestor, v ktorom sa dobre cíti celá skupina. A paradoxne práve vtedy často začnete hovoriť úprimnejšie. Aj spomínaná autenticita je v Japonsku braná úplne inak ako u nás.

Japonské skryté poklady 

Michal sa do Japonska pravidelne vracia už sedem rokov. Ak vás jeho pohľad na krajinu inšpiruje, tu sú jeho osobné tipy na miesta, kde namiesto turistických pascí nájdete načerpáte pokoj a hĺbku japonskej kultúry.

Onsen ako rituál duše

Ak hľadáte intenzívny mentálny reset, vyskúšajte japonské termálne kúpele. Nejde len o kúpanie, ale aj o vnútornú očistu a rituál, v ktorom sa človek učí prijímať ticho a spoločný priestor bez slov.

  • Hotel Urashima (Katsuura): Unikátne kúpele vybudované priamo v jaskyni s výhľadom na oceán vyrážajúcim dych; horúca voda sa mieša so zvukom lámajúcich sa vĺn.
  • Kusatsu Onsen (Gunma): Horské kúpele s ikonickým polom yubatake (drevené žľaby na chladenie vody), ktoré dýchajú tradičnou atmosférou.
  • Nyuuto Onsen: Skryté horské hostince (ryokany) s dlhou tradíciou, kde nájdete absolútny pokoj a minimum turistov.
  • Beppu: Mesto s najväčšou rozmanitosťou kúpeľov – od klasických cez parné až po bahenné.

Trasy pre hľadačov ticha

Ak hľadáte miesta, kde sa môžete „rozplynúť“ bez davov turistov, vyskúšajte tieto alternatívy:

  • Shimanami Kaidó: Fascinujúca cyklotrasa, ktorá spája ostrovy medzi Honšú a Šikoku. Ponúka výhľady na more a pokojný rytmus vidieka.
  • Naoshima: Ostrov, kde sa moderná architektúra a súčasné umenie organicky spájajú s prírodou. Ideálne miesto na kontempláciu.
  • Tsuwano: Malé historické mestečko prezývané „malé Kjóto“, ktoré si zachovalo atmosféru starého Japonska bez komerčného nánosu.
  • Pobrežné trate z Izumo: Zabudnite na šinkansen a nastúpte na lokálny vlak. Pomalé cestovanie pozdĺž pobrežia vám ukáže tvár krajiny, ktorá sa nikam neponáhľa.

Ako to myslíte?

Spontánnosť a autenticita sú vnímané ako nekompetencia. Nie je dôležité „byť sám sebou“, ale vedieť správne fungovať v kontexte. To znamená už spomínaná schopnosť čítať situáciu, reagovať primerane, nie impulzívne a nenarúšať sociálny celok.

Jednotlivec je vnímaný predovšetkým ako súčasť širšieho celku a veľká časť komunikácie smeruje k tomu, aby sa zachovala harmónia skupiny. Existujú pojmy ako tatemae (verejná „fasáda“) a honne (skutočný vnútorný postoj). To, čo pre nás môže pôsobiť neautenticky je v Japonsku prejavom ohľaduplnosti voči ostatným a spôsob, ako predísť zbytočným konfliktom.

Najťažšou disciplínou je skupinová konverzácia. Keď sa Japonci rozprávajú v reštaurácii, je to fascinujúci, dokonale synchronizovaný proces. Nikto nikomu neskáče do reči, témy na seba prirodzene nadväzujú a celá skupina akoby spoločne udržiava rytmus rozhovoru.

Prirovnávam to k rozdielu medzi americkým futbalom a tenisom. Náš západný spôsob je ako americký futbal: hráč chytí loptu a beží s ňou – teraz hovorím ja a ostatní počúvajte. V Japonsku je to ako spoločná hra v tenise, kde je prvoradé udržať loptičku vo vzduchu. 

Majú dokonca špeciálne výrazy na pritakávanie, ktorými priebežne dávajú najavo, že vás vnímajú a počúvajú. Ak to nerobíte, hovoriaci začne byť neistý.

Čo vám toto dlhoročné skúmanie inej kultúry dalo do bežného života?

Bez preháňania môžem povedať, že japončina mi zmenila život. Keď som do toho pred siedmimi rokmi spadol, prestal som takmer so všetkými ostatnými koníčkami. Vyhľadal som japonskú komunitu v Bratislave a dodnes sa jazyku venujem na dennej báze. 

Ráno si 20 minút čítam, cestou do práce počúvam japonské podcasty a cez víkendy mávam online konverzácie. Už to vôbec nevnímam ako námahu, je to môj prirodzený režim, ktorý ma naučil disciplíne a konzistentnosti.

Asi najviac zo všetkého vo mne toto skúmanie inakosti vzbudilo neutíchajúcu zvedavosť. Učím sa trpezlivosti a tomu, že niektoré veci sa skrátka nedajú urýchliť. Pochopil som, že skutočná hodnota často spočíva v samotnom procese, nie v rýchlom výsledku.

Pripomína mi to japonský koncept kodawari – absolútnu, až spirituálnu oddanosť remeslu. Je to napríklad tradičný výrobca mečov, ktorý sa tej istej repetitívnej práci venuje 50 rokov a každý jeden deň sa snaží byť o niečo lepší. 

Je to tá tichá cesta k dokonalosti, o ktorej netreba rozprávať, ale ktorú žijete. Ak o niekom v Japonsku povedia, že má kodawari, je to obrovská pocta. 

Pre mňa je týmto „remeslom“ samotná japončina.

Keď prestaneme neustále používať slovo ‚ja’, ego sa prirodzene potlačí a komunikácia je menej konfliktná.

Pôsobí to tak, že Japonsko vám nedalo len koníček, ale aj istý druh vnútorného pokoja. Je to ten povestný zen, o ktorom sa v súvislosti s touto krajinou toľko hovorí?

Možno to tak nazvať, hoci v mojom podaní je to skôr o zmene perspektívy. Tento „zen“ pre mňa znamená vedomie, že na ničom v konečnom dôsledku nezáleží, čo mi paradoxne dáva slobodu snažiť sa o veci bez ochromujúceho stresu.

Vďaka japončine som zistil, že spoločnosť môže fungovať na úplne iných princípoch. To, ako žijeme u nás, je len jedna z verzií reality a toto vedomie ma napĺňa zvláštnym pokojom. Keď vám odpadne potreba neustále sa presadzovať a byť v defenzíve, uvoľní sa priestor na úplne iné vnímanie.

Aké sú pre vás potom návraty na Slovensko?

Býva to veľký kultúrny šok (smiech). Človek sa vráti domov plný dojmov a fascinácie, no keď sa o tie nové obzory pokúsi podeliť, narazí na rôzne reakcie. Stačí spomenúť inakosť Japonska a z okolia neraz počujem:„To je hrozné, to si ani neviem predstaviť.“

Zrazu sa pristihnem pri tom, ako obhajujem niečo, čo je mojím subjektívnym pocitom a osobnou skúsenosťou. Vtedy mi v duchu napadne: „Aha, toto by sa mi v Japonsku nestalo.“

Napadá vám ešte niečo, čo ste si preniesli napríklad do pracovnej sféry? 

Harmónia, o ktorej hovoríme, má aj svoju odvrátenú stránku, preto by som ich pracovné prostredie príliš neidealizoval. Napríklad kritizovať šéfa alebo ísť otvorene proti autorite by pre nás boli krokmi späť.

Čo je však cenné, je rešpekt v komunikácii. To, že sa názor hneď nehodnotí, ale pátra sa po tom, odkiaľ prichádza. Často si práve pri návratoch na Slovensko najsilnejšie uvedomím našu neustálu potrebu okamžite hodnotiť. 

Zaujímavý je aj ich prístup k mítingom, kde je väčšina vecí dohodnutá vopred (nemawashi) a samotné stretnutie je len testom atmosféry, či si tímy ľudsky sadnú. Všetky interakcie sú ritualizované, čo znižuje neistotu. Keď sa stretnú dvaja neznámi, konverzácia má jasnú štruktúru, takže nemusíte riešiť, ako na druhého zapôsobiť. Z európskeho pohľadu to môže pôsobiť ako rigidita, ale vnútri ich systému ide o formu každodennej empatie.

Páčil sa vám článok?
12345
Loading...

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.