Ako deti dobre pripraviť do života? Základom je dôvera a pocit bezpečia

Pre deti je dôležité, aby boli pochopené a prijaté. „Potrebujú cítiť, že ich má niekto rád a majú slobodu byť samy sebou,“ hovorí psychoterapeutka Zuzana Zimová.

Človek si buduje dôveru a vzťah k ľuďom a k svetu do troch rokov svojho života. Ide o tzv. vzťahovú väzbu, ktorú dlhodobo skúma aj psychoterapeutka Zuzana Zimová. Ako vzťahová väzba vzniká a prečo hrá v našich životoch dôležitú rolu, by mal vedieť každý rodič či vychovávateľ. 

Čítajte aj: Program BUDDY pomáha deťom, ktoré vyrastajú bez rodín. Chce, aby sa mali komu zdôveriť

Téme vzťahovej väzby sa hlbšie venuje aj program BUDDY, kde Zuzana Zimová pôsobí ako odborná garantka. Deťom vyrastajúcim v centrách pre deti a rodiny totiž vzťahová väzba často chýba – ľuďom nedôverujú a majú problémy vo vzťahoch. BUDDY prepája deti s dobrovoľníkmi a jeho cieľom je, aby každé dieťa malo aspoň jedného blízkeho človeka, ktorému môže dôverovať.

Pripútavanie je pre dieťa základ

Vzťahová väzba alebo aj pripútavanie je nesmierne dôležitá pre zdravý duševný vývoj každého dieťaťa. Ak si ju dieťa nevytvorí, pociťuje dôsledky, ktoré sa môžu v jeho vnímaní okolitého sveta prejavovať celý život.

Jej podstatou je vytvorenie pocitu bezpečia prostredníctvom puta medzi dieťaťom a osobou, ktorá sa oň primárne stará. Tou býva zvyčajne matka.

„Maličkému dieťaťu je jedno, aké má jeho primárny vychovávateľ pohlavie, vzdelanie, náboženské vyznanie alebo vek. Podstatné je, že má pri sebe niekoho, kto je vyladený a citlivý na jeho potreby. Nemusí to byť matka, ktorej sa dieťa narodilo. Dôležité je, že má svojho primárneho opatrovateľa, ktorý má dve vlastnosti – stálosť a spoľahlivosť,“ vysvetľuje Zuzana Zimová.

Dieťa potrebuje pocit stálosti

Stálosť sa predovšetkým preukazuje tak, že o dieťa sa väčšinou stará tá istá osoba, ktorá sa postupne stáva bezpečnou základňou.

„Batoľa ešte nemá dostatočne vyzretý mozog, aby mohlo odhadnúť, ako ďaleko je od neho matka a koľko jej trvá, kým k nemu príde. Ak sú od seba vzdialení, je to preň nebezpečná situácia,“ hovorí psychoterapeutka.

„Ak sa niečo stane, ak sa dieťa vyľaká alebo ak príde do miestnosti iný človek, nedokáže to vyhodnotiť. Nastane rozrušenie zo stresu,“ opisuje prirodzené reakcie batoľaťa Zuzana Zimová.

To, čo dieťa zažíva prvé mesiace s mamou alebo s primárnym opatrovateľom, sa v ňom následne ukladá ako vzorec.

Prečo sa dieťa nedokáže upokojiť samo

Dieťa má v sebe zakódované pripútavacie správanie. Keď sa dostane do ohrozujúcej situácie, vyhľadáva matku alebo blízkeho človeka. „Keď matku nájde, stačí sa mu na ňu pozrieť a vidí jej reakciu. O pár mesiacov ju má dokonale načítanú. Dieťa nerozmýšľa v slovách, viac vníma rozpoloženie matky. Ak cíti, že je všetko v poriadku, upokojí sa a hrá sa ďalej,“ vysvetľuje psychoterapeutka.

„Dieťa sa nedokáže upokojiť samo. Potrebuje, aby mu danú situáciu označil za bezpečnú niekto, komu dôveruje. Potrebuje cítiť bezpečný vzťah. Ak je jeho rozrušenie väčšie, začne plakať. Nevie urobiť nič viac, než jej dať najavo, že sa necíti dobre. Mama alebo primárny opatrovateľ vtedy musí prísť k dieťaťu a upokojiť ho,“ dopĺňa odborníčka.

Ako sa rodí dôvera

Vzťahová väzba sa buduje pri uspokojovaní potrieb dieťaťa. Dieťa potrebuje mať neustále opakujúcu sa skúsenosť, že je oň postarané. Batoľa sa neustále dostáva zo stavu pohody do nepohody a neuvedomuje si, čo sa deje. A sa však necíti dobre, vysiela signál, ktorým je plač.

„Malé dieťa vie veľmi naliehavo plakať. Čím je menšie, tým väčšia je jeho bezradnosť v situácii, keď sa niečo deje. Zrazu príde mama, vezme ho do náručia a urobí dve veci súčasne – uspokojí jeho potrebu a upokojí jeho rozrušenie,“ hovorí Zuzana Zimová.

U dieťaťa, ktoré opakovane aj niekoľkokrát za deň zažíva upokojenie zo strany matky alebo primárnej opatrovateľskej osoby, rastie pocit dôvery v to, že svet je bezpečné miesto a že je tu stále niekto, kto sa oň postará alebo mu pomôže.

Aj vďaka tomu je úzkosť dieťaťa postupne menšia a dlhšie dokáže vydržať s neuspokojenou potrebou. Ide o reguláciu potrieb – postupne sa naučí, že nemusí mať všetko okamžite.

Nechať dieťa vyplakať alebo nie?

Rodičia často rozmýšľajú nad tým, či nechať dieťa vyplakať. Či ho náhodou nerozmaznajú, ak naň budú neustále reagovať. Je to proces, v ktorom sa matka postupne učí, kedy dieťa dáva naozaj signál, že niečo potrebuje, a kedy je to iba mrnkanie.

Je však dôležité vedieť, že ak svoje dieťa necháte dlho a často plakať, nedochádza k budovaniu pocitu bezpečia a istoty.

„Neistota u mladých mamičiek je prirodzená. Matka sa aj tak nevydrží dlho pozerať na svoje plačúce dieťa. Ten, kto sa stará o malé dieťa, sa naň emočne naladí a trpí spolu s ním. Práve to je poistka, ktorá nás núti postarať sa oň aj vtedy, keď sme napríklad veľmi unavení,“ približuje odborníčka.

Ako sa správať k starším deťom

Rodič alebo dospelá osoba by sa mala k dieťaťu správať primerane jeho veku. „Keď je dieťa maličké, dáva mu najavo: Môžeš sa na mňa spoľahnúť, vždy ťa ochránim. Neskôr sa prístup mení na: Môžeš skúšať nové veci, a keď ti to nepôjde, pomôžem ti,“ vysvetľuje psychoterapeutka.

Rodič môže v tejto životnej fáze nechať dieťa odísť, aby si tvorilo vzťahy s inými deťmi. Dieťa však potrebuje cítiť z rodiča, že mu dôveruje.

„Niekedy deti zostávajú pripútané k rodičom, lebo sa boja, že by im odpútaním sa ublížili. Ide o rovnaké nenapĺňanie potrieb dieťaťa ako v ranom veku, keď ich neprijmú a nedávajú im pozornosť a lásku,“ dodáva Zuzana Zimová.

Ak deti zažijú vo vzťahoch zlé veci, väčšinou sa blízkych vzťahov boja. „Nejdú k druhému človeku tak blízko, aby sa medzi nimi mohol vytvoriť dôverný vzťah. Boja sa, že blízky vzťah rovná sa zranenie, lebo tak to zažívali. V rámci programu BUDDY sa snažíme o to, aby sa vzťah dieťaťa s dobrovoľníkom nerovnal zraneniu. Dieťaťu pomáhame budovať dôveru, že s ním daný človek zostane aj vtedy, keď neprežíva dobré chvíle,“ vysvetľuje terapeutka.

Pre deti je dôležité, aby boli pochopené a prijaté. „Potrebujú cítiť, že ich má niekto rád a majú slobodu byť samy sebou. Vtedy sa učia, že aj ony môžu prijať niekoho ďalšieho. To, že práve nejaký deň nemáme náladu, neznamená, že sa na seba hneváme alebo náš vzťah sa musí skončiť. Dieťa sa s dobrovoľníkom učí prekonávať skutočné aj zdanlivé krízy vo vzťahoch,“ uzatvára Zuzana Zimová.


Deti z detských domovov aj vďaka programu BUDDY dostanú šancu zažiť nezištný bezpečný vzťah a nájsť si dôstojnú prácu a bývanie. Pomôžte deťom, ktoré nemôžu vyrastať v rodine, pripraviť sa na samostatný život. Projekt môžete podporiť na www.tvojbuddy.sk. K lepšej budúcnosti detí prispieva aj spoločnosť O2, ktorá časť z predaja vianočných Troch kráľov venuje práve na podporu tohto programu.

Zuzana Zimová

Vyštudovala špeciálnu pedagogiku, no napokon ju zlákala psychoterapia. Pracovala v pedagogicko-psychologickom poradenstve pri sprevádzaní mladých ľudí, kde ju začala zaujímať téma vzťahovej väzby. Skúmala ju aj pri práci s náhradnými rodinami v občianskom združení Návrat. Štyri roky sa usilovala o zlepšenie systému starostlivosti o deti v detských domovoch z pozície metodičky na ústredí práce, sociálnych vecí a rodiny. Dnes je odborná garantka projektu BUDDY pri občianskom združení PRO VIDA, ktorého partnerom je aj spoločnosť O2.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Detský tréner: Príklad rodičov je pre deti dôležitý nielen v čase pandémie

„Jeden deň presedený doma nie je problém, je fajn užiť si občas aj to. Ďalší deň sa už však treba rozhýbať,” hovorí Tomáš Krištof.

Ako pandémia ovplyvnila životy detí a ako by mal vyzerať pohyb školákov v tomto období? O pohybe a športovaní sme sa porozprávali s Tomášom Krištofom, učiteľom telesnej výchovy, ktorý na základnej škole v Leviciach trénuje deti v rámci projektu O2 Športová akadémia Mateja Tótha a popritom vedie aj vlastnú tenisovú školu.

V rozhovore sa dozviete:

  • či môže byť pandémia pre deti aj prínosom,
  • prečo je príklad rodičov pre deti pri športovaní dôležitý,
  • čo si predstaviť pod pestrým pohybom,
  • ako môžu v aktuálnej situácii pomôcť samosprávy.

Čítajte aj: Doprajte svojim deťom prirodzený pohyb a s výberom športu radšej počkajte, radí Matej Tóth

Dlho pred pandémiou sa hovorilo, že telesná výchova nie je pre deti dostatočná, na čo priamo reaguje svojimi aktivitami aj O2 Športová akadémia Mateja Tótha. Počas posledného roka prišli deti aj o ňu. Čo takýto rok bez pohybu pre deti znamená? Mnohé deti ho môžu mať paradoxne viac.

Je veľmi náročné povedať, čo to pre ne znamená, ten dosah budeme vidieť až neskôr. Pre niektoré deti to naozaj bude mínus, no nájdu sa aj deti, pre ktoré to bude plus.

Deti, ktoré šport baví a majú k nemu vzťah, určite nepatria k tým, ktoré po uzatvorení škôl presedeli dni pri počítači hraním hier. Vidím to aj na svojom synovi. Možno sa hral na tablete viac ako inokedy, ale nebaví ho to dlho. Chvíľku sa zahrá a potom už chce niečo robiť, chce ísť von, hýbať sa.

Určite sa nájdu deti, pre ktoré bude aj toto obdobie prínosom, napríklad si istým spôsobom vydýchnu od vysokého tempa krúžkov.

Pandémia možno ešte viac upozornila na to, že ak sa športu venujú aj rodičia, prirodzene ho vyhľadávajú aj v čase obmedzení a snažia sa ho dopriať aj deťom, zatiaľ čo deti rodičov, ktorí sa nehýbu, sedia doma. Vnímate tento problém aj vy? 

Áno, vystihli ste to presne, príklad rodičov je pre deti dôležitý nielen v čase pandémie. Aj ja som si vo svojom okolí po jej príchode začal viac všímať rodičov, ktorí športujú spolu s deťmi, napríklad mama ide behať a dieťa beží s ňou alebo ide popri nej na bicykli. Je to pekný príklad prirodzeného pohybu a zároveň spôsob, ako s deťmi tráviť čas aktívne.

„Určite sa nájdu deti, pre ktoré bude aj toto obdobie prínosom, napríklad si istým spôsobom vydýchnu od vysokého tempa krúžkov.“

Ako sa aktuálna situácia dotkla detí, ktoré sa športu venujú na profesionálnej úrovni alebo naň mali predpoklady? 

Pri deťoch, ktoré smerovali k profesionálnemu športu, napríklad hokejisti a futbalisti, vzniká predpoklad, že ten zameškaný rok sa im nepodarí dobehnúť, ja som však presvedčený, že im neublíži. Môže deťom dokonca pomôcť uvedomiť si, či sa danému športu chcú venovať naplno, alebo len rekreačne. Často sa stáva, že ich do toho nútia rodičia, ktorí chcú, aby sa na daný šport špecializovali veľmi skoro, čo nie je ideálne.

V tomto smere môže toto obdobie prospieť aj rodičom – môže im pomôcť uvedomiť si, že deti potrebujú všestranný pohyb a viac voľnosti. Sám trénujem deti tenis, no zastávam názor, že najskôr by sa mali venovať všeobecnej športovej príprave, gymnastike, atletike a plávaniu a špecializácia má prísť neskôr vo veku 12 až 13 rokov.

O2 Športová akadémia Mateja Tótha krátko po príchode pandémie začala zverejňovať videá Telesná na doma, podľa ktorých sa dá s deťmi cvičiť doma. Niektoré z nich ste vytvorili aj vy. Stačí pre správny vývoj dieťaťa zatrénovať si podľa videa s odporúčaným množstvom opakovaní alebo je to len základ, na ktorom treba ďalej stavať? 

Práve rôzne online cvičenia a tréningy vnímam ako dobrý spôsob, ako deťom pohyb v tomto čase priblížiť. Pandémia nám ukázala nové spôsoby, ako možno cvičiť aj s deťmi online, čo predtým prakticky neexistovalo.

Videá sú určite dobrou cestou, deti však potrebujú pestrosť, nie je preto dobré zamerať sa len na jednu činnosť. Spoločné cvičenie podľa videa môže byť skvelý začiatok, na ktorom sa dá ďalej stavať. Nič však nemá byť monotónne. Vždy treba hľadať strednú cestu, jeden-dvakrát týždenne si zacvičiť online a ak sa dá, treba ísť von.

„Spoločné cvičenie podľa videa môže byť skvelý začiatok, na ktorom sa dá ďalej stavať. Nič však nemá byť monotónne. Vždy treba hľadať strednú cestu, jeden-dvakrát týždenne si zacvičiť online a ak sa dá, treba ísť von.“

Ani profesionálni športovci sa nevenujú len svojej disciplíne. Petra Vlhová je síce lyžiarka, ale robí aj veľa gymnastických cvičení, posilňuje, a keď nie je súťažné obdobie, venuje sa iným športom.

Každý tréner Akadémie vytváral videá v rámci prvej série Telesnej na doma u seba doma so svojimi deťmi. Vy ste sa do cvičenia pustili so synom Tomim. Ako videá vznikali?

Keď nás z Akadémie oslovili, okamžite sme sa so synom potešili. Tomi je rád stredobodom pozornosti a byť pred kamerou sa mu páčilo. Keď vyšlo prvé video, syn sa z neho veľmi tešil a chcel natáčať ďalšie. Bolo to pre nás príjemné oživenie.

Prvé video sme urobili s rolkami toaletného papiera, snažili sme sa ukázať, že pri cvičení sa dajú použiť aj predmety dennej spotreby a netreba hneď profesionálne náradie. Zároveň sme chceli, aby bolo video zábavné. Vždy som vyberal jednoduché cvičenia, v ktorých som sa zameriaval na rozvoj celého tela. To považujem za dôležité. Nezamerať sa len na jednu partiu tela, ale rozvíjať ho celé.

Pri ďalších videách ste zapojili aj panáčiky z lega a animáciu.

Áno, okrem ukážok cvičení sme prinášali aj príbehy lego postavičiek. Z kociek sme spravili repliku synovej izby, pripravili sme animácie a narozprávali ich. Zaujíma ma práca s kamerou aj strih, tak sme sa rozhodli spraviť to takto nevšedne. Editácia videí bola pomerne náročná a zabrala veľa času, výsledok nás však tešil.

Keby som videá robil len ja so synom, deťom by sa po čase zunovali, preto bolo dobré, že sme ich pripravovali viacerí tréneri a každý priniesol svoje nápady. So svojimi zverencami som po sprísnení opatrení začal mávať online tréningy a pravidelne cvičíme práve podľa týchto videí aj ich druhej série.

Ako prebiehali, resp. prebiehajú pandemické dni u vás doma? Vy sám ste tréner a športovec. Ako často ste sa doma hýbali najmä po prepuknutí pandémie? 

Doma sme mali dve fázy, podľa toho, či syn chodil do školy prezenčne, alebo mal online výučbu. Aktuálne je štvrták a máme šťastie, že chodí do školy aj teraz.

„Dnešným deťom by obzvlášť v tomto pandemickom období pomohlo, keby štát a samosprávy budovali cyklotrasy, cyklochodníky a verejné ihriská a prinášali tak možnosti, aby sa deti mohli hýbať vo svojom okolí.“

Keď sa učil z domu, vždy po vyučovaní sme za pekného počasia išli von. Prejsť sa, zahrať si discgolf alebo futgolf na discgolfové ihrisko, ktoré máme neďaleko domu alebo sme si išli zakopať do lopty. Vonku sme sa hýbali prakticky denne a ak sa nedalo, tak sme sa hýbali doma. Syn sa aktívne zúčastňoval aj na online tréningoch s mojimi zverencami.

Pohyb vnímam istým spôsobom ako drogu. Ak človek športuje, tak telo si pohyb jednoducho vypýta.

Svetová zdravotnícka organizácia odporúča, aby sa deti od prvého stupňa základnej školy hýbali aspoň hodinu denne. Ako by mal vyzerať ideálny pohyb? 

Hodina je podľa mňa málo, deti by sa mali prirodzene hýbať neustále. Keď si predstavím svoje detstvo – po tréningu sme hrali vonku futbal a rodičia nás domov museli naháňať, aby sme si išli urobiť úlohy.

Myslím si, že dnešným deťom by obzvlášť v tomto pandemickom období pomohlo, keby štát a samosprávy budovali cyklotrasy, cyklochodníky a verejné ihriská a prinášali tak možnosti, aby sa deti mohli hýbať vo svojom okolí.

Dnes rodičia veľa pracujú a deti nemajú toľko možností tráviť s nimi čas, ale je veľa miest, kde ľudia často poriadne nemajú čo robiť. Okolia sídlisk sú zastavané parkoviskami a kvalitných ihrísk, kde by deti vedeli aktívne tráviť čas aj so svojimi rodičmi, nie je veľa. Práve samosprávy vnímam ako dôležitých hráčov, ktorí by mali priniesť nové možnosti.

Čo ešte by mohlo dnešným deťom pomôcť?

Som fanúšikom toho, ak dieťa do školy a zo školy nevozí rodič autom, ale ide s ním na bicykli alebo na kolobežke, a keď je staršie, ide domov samo. Takto by sa denne hýbali aj deti, ktoré nenavštevujú žiadny športový krúžok. U nás sú však cyklochodníky vybudované len málokde a rozumiem, že rodičia nechcú deti pustiť do premávky.

Pekným príkladom, ako sa to dá, je Fínsko, kde som bol dvakrát v rámci programu Erazmus. Je tam vybudovaná infraštruktúra a deti aj dospelí chodili do školy či za prácou nie autami, ale na bicykli alebo na korčuliach a v zime na bežkách.

Hoci stále platia rôzne obmedzenia, prišla jar a všetkých nás to ťahá von. Veľa hovoríte o pestrosti pohybu, čo by rodičia s deťmi mali robiť v tomto období?

Určite je dobré vymýšľať deťom rôzne aktivity, dôležité je, aby ich bavili. Synovi sme napríklad teraz kúpili skateboard. Je to preňho určitá výzva naučiť sa na ňom jazdiť, zároveň je to trochu iný druh pohybu.

Správne však bude, aby nejazdil len na ňom, ale striedal to s bicyklom, kolobežkou či korčuľami, išiel si zakopať do lopty, a keď sa bude zase dať, aj zaplávať. Nedávno sme si napríklad išli zahádzať s loptou na americký futbal, čo sa mu veľmi páčilo.

„Som fanúšikom toho, ak dieťa do školy a zo školy nevozí rodič autom, ale ide s ním na bicykli alebo na kolobežke, a keď je staršie, ide domov samo. Takto by sa denne hýbali aj deti, ktoré nenavštevujú žiadny športový krúžok.“

Je určite dobré hľadať nové možnosti. Ak má dieťa bicykel, zadovážte mu aj kolobežku či korčule a kúpte ich aj sebe, aby ste sa aktivite mohli venovať spolu.

Veľkou témou je aj motivácia detí na pohyb, ktorá často chýba aj rodičom. Ako deti motivovať? 

Motivácia je určite ťažšia, keď je rodič s dieťaťom celé dni doma, treba sa však prekonať. Je dobré pamätať na to, že jeden deň presedený doma nie je problém, je fajn užiť si občas aj to. Ďalší deň sa už však treba rozhýbať. Hoci sa človeku nechce, keď už je vonku, je rád, že je v pohybe, že je okolo neho pekná príroda.

Dôležité je nezabúdať ani na to, že deti potrebujú kontakt s rovesníkmi, preto by som im ho pri dodržiavaní všetkých opatrení doprial. To môže byť skvelá motivácia aj pre nás dospelých. Cvičiť a vidieť sa online je super, ale dlhodobo to nemôže vydržať, človek potrebuje normálny kontakt.

Výučba v školách je v súčasnosti stále obmedzená, telocvik vo väčšine z nich neprebieha, krúžky sú zrušené. Aké to bude, keď sa deti vrátia do škôl, z hľadiska pohybu? 

Je dobré povedať, že ak sú školy otvorené, telesná výchova môže pri dodržiavaní podmienok ďalej fungovať, mnohé školy si to však zjednodušujú a vyučovanie telesnej výchovy prerušili.

Keď sa školy zase otvoria a všade bude fungovať aj telesná výchova, určite bude zo strany učiteľov potrebné deti tak ako predtým správnym spôsobom motivovať. Ak sú deti menšie, ide to ľahko, stačí im urobiť pestrú hodinu. Najmä vo vyšších ročníkoch sa vždy nájdu deti, ktoré to nebaví. Je dobré spýtať sa, čo by chceli robiť, a snažiť sa im to umožniť.

Ak napríklad dieťa nebaví hra s loptou, odporúčam umožniť mu, aby sa poprechádzalo alebo si zabehalo okolo ihriska, kde cvičia ostatné deti, a dávať naň pozor.

Hľadáte inšpiráciu, ako si zacvičiť so svojimi deťmi? Zatrénujte si podľa videí Telesná na doma, ktoré vytvorili skúsení tréneri O2 Športovej akadémie Mateja Tótha.

Tomáš Krištof

Vyštudoval Fakultu telesnej výchovy a športu na Univerzite Komenského v Bratislave, ktorú ukončil ako diplomovaný tréner basketbalu a tréner B licencie tenisu. Vedie vlastnú tenisovú školu a učí telesnú výchovu v Katolíckej spojenej škole sv. Vincenta de Paul Levice, kde sa venuje aj predškolákom. V škole zároveň pôsobí aj ako tréner O2 Športovej akadémie Mateja Tótha. Pred pár rokmi ho uchvátil golf, ktorému sa počas voľných chvíľ rád venuje. 


Kúpte si akýkoľvek smartfón Xiaomi a získajte bonus na smart náramok

Čítaj viac

Ako platiť menej za internet? Spojte si služby na jednu faktúru a získajte zľavu až 100 %

Čítaj viac

Pri tohtoročnom jarnom upratovaní sa nezabudnite povenovať aj smartfónu

Čítaj viac