Ako deti dobre pripraviť do života? Základom je dôvera a pocit bezpečia

Pre deti je dôležité, aby boli pochopené a prijaté. „Potrebujú cítiť, že ich má niekto rád a majú slobodu byť samy sebou,“ hovorí psychoterapeutka Zuzana Zimová.

Človek si buduje dôveru a vzťah k ľuďom a k svetu do troch rokov svojho života. Ide o tzv. vzťahovú väzbu, ktorú dlhodobo skúma aj psychoterapeutka Zuzana Zimová. Ako vzťahová väzba vzniká a prečo hrá v našich životoch dôležitú rolu, by mal vedieť každý rodič či vychovávateľ. 

Čítajte aj: Program BUDDY pomáha deťom, ktoré vyrastajú bez rodín. Chce, aby sa mali komu zdôveriť

Téme vzťahovej väzby sa hlbšie venuje aj program BUDDY, kde Zuzana Zimová pôsobí ako odborná garantka. Deťom vyrastajúcim v centrách pre deti a rodiny totiž vzťahová väzba často chýba – ľuďom nedôverujú a majú problémy vo vzťahoch. BUDDY prepája deti s dobrovoľníkmi a jeho cieľom je, aby každé dieťa malo aspoň jedného blízkeho človeka, ktorému môže dôverovať.

Pripútavanie je pre dieťa základ

Vzťahová väzba alebo aj pripútavanie je nesmierne dôležitá pre zdravý duševný vývoj každého dieťaťa. Ak si ju dieťa nevytvorí, pociťuje dôsledky, ktoré sa môžu v jeho vnímaní okolitého sveta prejavovať celý život.

Jej podstatou je vytvorenie pocitu bezpečia prostredníctvom puta medzi dieťaťom a osobou, ktorá sa oň primárne stará. Tou býva zvyčajne matka.

„Maličkému dieťaťu je jedno, aké má jeho primárny vychovávateľ pohlavie, vzdelanie, náboženské vyznanie alebo vek. Podstatné je, že má pri sebe niekoho, kto je vyladený a citlivý na jeho potreby. Nemusí to byť matka, ktorej sa dieťa narodilo. Dôležité je, že má svojho primárneho opatrovateľa, ktorý má dve vlastnosti – stálosť a spoľahlivosť,“ vysvetľuje Zuzana Zimová.

Dieťa potrebuje pocit stálosti

Stálosť sa predovšetkým preukazuje tak, že o dieťa sa väčšinou stará tá istá osoba, ktorá sa postupne stáva bezpečnou základňou.

„Batoľa ešte nemá dostatočne vyzretý mozog, aby mohlo odhadnúť, ako ďaleko je od neho matka a koľko jej trvá, kým k nemu príde. Ak sú od seba vzdialení, je to preň nebezpečná situácia,“ hovorí psychoterapeutka.

„Ak sa niečo stane, ak sa dieťa vyľaká alebo ak príde do miestnosti iný človek, nedokáže to vyhodnotiť. Nastane rozrušenie zo stresu,“ opisuje prirodzené reakcie batoľaťa Zuzana Zimová.

To, čo dieťa zažíva prvé mesiace s mamou alebo s primárnym opatrovateľom, sa v ňom následne ukladá ako vzorec.

Prečo sa dieťa nedokáže upokojiť samo

Dieťa má v sebe zakódované pripútavacie správanie. Keď sa dostane do ohrozujúcej situácie, vyhľadáva matku alebo blízkeho človeka. „Keď matku nájde, stačí sa mu na ňu pozrieť a vidí jej reakciu. O pár mesiacov ju má dokonale načítanú. Dieťa nerozmýšľa v slovách, viac vníma rozpoloženie matky. Ak cíti, že je všetko v poriadku, upokojí sa a hrá sa ďalej,“ vysvetľuje psychoterapeutka.

„Dieťa sa nedokáže upokojiť samo. Potrebuje, aby mu danú situáciu označil za bezpečnú niekto, komu dôveruje. Potrebuje cítiť bezpečný vzťah. Ak je jeho rozrušenie väčšie, začne plakať. Nevie urobiť nič viac, než jej dať najavo, že sa necíti dobre. Mama alebo primárny opatrovateľ vtedy musí prísť k dieťaťu a upokojiť ho,“ dopĺňa odborníčka.

Ako sa rodí dôvera

Vzťahová väzba sa buduje pri uspokojovaní potrieb dieťaťa. Dieťa potrebuje mať neustále opakujúcu sa skúsenosť, že je oň postarané. Batoľa sa neustále dostáva zo stavu pohody do nepohody a neuvedomuje si, čo sa deje. A sa však necíti dobre, vysiela signál, ktorým je plač.

„Malé dieťa vie veľmi naliehavo plakať. Čím je menšie, tým väčšia je jeho bezradnosť v situácii, keď sa niečo deje. Zrazu príde mama, vezme ho do náručia a urobí dve veci súčasne – uspokojí jeho potrebu a upokojí jeho rozrušenie,“ hovorí Zuzana Zimová.

U dieťaťa, ktoré opakovane aj niekoľkokrát za deň zažíva upokojenie zo strany matky alebo primárnej opatrovateľskej osoby, rastie pocit dôvery v to, že svet je bezpečné miesto a že je tu stále niekto, kto sa oň postará alebo mu pomôže.

Aj vďaka tomu je úzkosť dieťaťa postupne menšia a dlhšie dokáže vydržať s neuspokojenou potrebou. Ide o reguláciu potrieb – postupne sa naučí, že nemusí mať všetko okamžite.

Nechať dieťa vyplakať alebo nie?

Rodičia často rozmýšľajú nad tým, či nechať dieťa vyplakať. Či ho náhodou nerozmaznajú, ak naň budú neustále reagovať. Je to proces, v ktorom sa matka postupne učí, kedy dieťa dáva naozaj signál, že niečo potrebuje, a kedy je to iba mrnkanie.

Je však dôležité vedieť, že ak svoje dieťa necháte dlho a často plakať, nedochádza k budovaniu pocitu bezpečia a istoty.

„Neistota u mladých mamičiek je prirodzená. Matka sa aj tak nevydrží dlho pozerať na svoje plačúce dieťa. Ten, kto sa stará o malé dieťa, sa naň emočne naladí a trpí spolu s ním. Práve to je poistka, ktorá nás núti postarať sa oň aj vtedy, keď sme napríklad veľmi unavení,“ približuje odborníčka.

Ako sa správať k starším deťom

Rodič alebo dospelá osoba by sa mala k dieťaťu správať primerane jeho veku. „Keď je dieťa maličké, dáva mu najavo: Môžeš sa na mňa spoľahnúť, vždy ťa ochránim. Neskôr sa prístup mení na: Môžeš skúšať nové veci, a keď ti to nepôjde, pomôžem ti,“ vysvetľuje psychoterapeutka.

Rodič môže v tejto životnej fáze nechať dieťa odísť, aby si tvorilo vzťahy s inými deťmi. Dieťa však potrebuje cítiť z rodiča, že mu dôveruje.

„Niekedy deti zostávajú pripútané k rodičom, lebo sa boja, že by im odpútaním sa ublížili. Ide o rovnaké nenapĺňanie potrieb dieťaťa ako v ranom veku, keď ich neprijmú a nedávajú im pozornosť a lásku,“ dodáva Zuzana Zimová.

Ak deti zažijú vo vzťahoch zlé veci, väčšinou sa blízkych vzťahov boja. „Nejdú k druhému človeku tak blízko, aby sa medzi nimi mohol vytvoriť dôverný vzťah. Boja sa, že blízky vzťah rovná sa zranenie, lebo tak to zažívali. V rámci programu BUDDY sa snažíme o to, aby sa vzťah dieťaťa s dobrovoľníkom nerovnal zraneniu. Dieťaťu pomáhame budovať dôveru, že s ním daný človek zostane aj vtedy, keď neprežíva dobré chvíle,“ vysvetľuje terapeutka.

Pre deti je dôležité, aby boli pochopené a prijaté. „Potrebujú cítiť, že ich má niekto rád a majú slobodu byť samy sebou. Vtedy sa učia, že aj ony môžu prijať niekoho ďalšieho. To, že práve nejaký deň nemáme náladu, neznamená, že sa na seba hneváme alebo náš vzťah sa musí skončiť. Dieťa sa s dobrovoľníkom učí prekonávať skutočné aj zdanlivé krízy vo vzťahoch,“ uzatvára Zuzana Zimová.


Deti z detských domovov aj vďaka programu BUDDY dostanú šancu zažiť nezištný bezpečný vzťah a nájsť si dôstojnú prácu a bývanie. Pomôžte deťom, ktoré nemôžu vyrastať v rodine, pripraviť sa na samostatný život. Projekt môžete podporiť na www.tvojbuddy.sk. K lepšej budúcnosti detí prispieva aj spoločnosť O2, ktorá časť z predaja vianočných Troch kráľov venuje práve na podporu tohto programu.

Zuzana Zimová

Vyštudovala špeciálnu pedagogiku, no napokon ju zlákala psychoterapia. Pracovala v pedagogicko-psychologickom poradenstve pri sprevádzaní mladých ľudí, kde ju začala zaujímať téma vzťahovej väzby. Skúmala ju aj pri práci s náhradnými rodinami v občianskom združení Návrat. Štyri roky sa usilovala o zlepšenie systému starostlivosti o deti v detských domovoch z pozície metodičky na ústredí práce, sociálnych vecí a rodiny. Dnes je odborná garantka projektu BUDDY pri občianskom združení PRO VIDA, ktorého partnerom je aj spoločnosť O2.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Koordinátorka Novinárskej ceny: Poctivý autor sa pod článok vždy podpíše, konšpirátor nie

Novinári budú vždy obľúbeným cieľom konšpirácií, hovorí Miroslava Širotníková, ktorá pracovala aj pre New York Times.

Na Slovensku rastie vplyv konšpiračných médií a viac ako polovica ľudí si myslí, že novinárov riadi niekto v pozadí. Ako lepšie pochopiť prácu novinárov a začať im veriť? Porozprávali sme sa s Miroslavou Širotníkovou, ktorá ako novinárka na voľnej nohe pracovala pre svetové médiá a dnes koordinuje aktivity Novinárskej cenyFondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktorý dlhodobo podporuje aj spoločnosť O2.

V rozhovore sa ďalej dočítate:

  • s akými predsudkami sa novinári stretávajú najčastejšie,
  • ako prácu novinárov u nás ovplyvnila vražda Jána Kuciaka,
  • prečo je mediálna výchova dôležitá,
  • aké trendy možno vnímať v súčasnej žurnalistike.

Čítajte aj: Korupčné kauzy pomáhajú odhaliť všetci, ktorí si predplácajú médiá, hovorí publicista a aktivista Goda

Stretávaš sa s predsudkami, keď ľuďom povieš, že si novinárka?

Väčšinou si vypočujem, že si nevedia predstaviť, ako moja práca vyzerá. Často si myslia, že novinári a novinárky pracujú doma z Bratislavy, od počítača a nevedia nič o vonkajšom svete.

Stretávam sa aj s množstvom reakcií, ktoré poznáme zo sociálnych sietí, podľa ktorých sú novinári platení „tajnými silami“, že sú zahraničnými agentmi, že im niekto diktuje, čo majú písať, že sa do ničoho nerozumejú a zverejnia čokoľvek, čo im niekto pošle.

Práca novinárov je neustále na očiach. Prečo im však veľká časť verejnosti nedôveruje? 

Myslím si, že najmä preto, lebo píšu o veciach, ktoré sa nie všetkým páčia. Pozerajú sa mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Novinári a novinárky sú okrem toho obľúbeným cieľom konšpirácií. Treba si však uvedomiť, že robia svoju prácu nezávisle od toho, kto si čo myslí. Opierajú sa o fakty a vedu a hľadajú pravdu, nech je kdekoľvek, nedajú sa zahnať do kúta ani sa zastrašiť.

Pracovala si ako novinárka na voľnej nohe, ako vznikali tvoje články? 

Keďže som ako freelancer nemala zázemie stálej redakcie, pracovala som z domu, podobne ako teraz veľa ľudí počas pandémie. Za každou témou som však vždy vycestovala „do terénu“ a za odborníkmi, ktorí k nej mali čo povedať, či už som písala o extrémizme, alebo o ekonomike.

Novinári sa pozerajú mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Keď som pripravovala článok o segregácii rómskych detí v školách, išla som sa pozrieť do škôl v rómskych osadách na východe Slovenska, keď som písala o krajnej pravici, vyhľadala som si ich predvolebný míting a vycestovala za nimi, prípadne išla hľadať ich podporovateľov v obciach, kde majú tradične najväčšiu podporu.

Niektoré dni som strávila rešeršom štúdií a materiálov pri počítači, iné pri rozhovoroch s expertmi z univerzít, potom som zas 3-4 dni cestovala za príbehom do regiónov a rozprávala sa s bežnými ľuďmi na ulici, s miestnymi politikmi či s aktivistami.

Mix tohto všetkého potom skončil v konečnom článku. A či už som reportáž pripravovala sama, alebo s kolegom z amerických, britských alebo holandských novín, vždy sme na nej pracovali priamo na mieste, nie na diaľku.

Spomínaš si na nejaký článok, ktorým si ovplyvnila veľa ľudí?

Mala som asi len jeden, ktorý sa skutočne dostal do politického diskurzu, hoci úplnou náhodou. Pred rokmi sme s kolegom Rickom Lymanom pripravovali článok pre New York Times o Spišskom Hrhove. Páčil sa mi príbeh obce, ktorej sa úspešne podarilo integrovať rómsku komunitu, a chcela som ho dostať do sveta, aby bol inšpiráciou.

Tento text vyšiel aj na titulnej strane novín. Niekedy v tom čase mal bývalý prezident Andrej Kiska počas zasadania OSN v New York stretnutie s finančníkom Georgeom Sorosom. O návšteve písal Kiska na Facebooku a spomenul, že na titulke New York Times vyšiel článok o Slovensku a že sa o tom so Sorosom rozprávali, pretože ho zaujímajú vylúčené komunity.

O niekoľko mesiacov na Slovensku prebehli protesty Za slušné Slovensko a v jednej z prvých reakcií predseda vtedy najsilnejšej politickej strany spomenul stretnutie v New Yorku a postavil na tom konšpiráciu, že zhromaždenia sú riadené zo zahraničia. Vtedy som sa veľmi smiala, že som to so svojím textom dotiahla ďaleko.

Samozrejme, na celej konšpirácii nebolo nič pravdivé, náš článok opisoval príbeh, ktorý bol už vtedy na Slovensku známy, takže nešlo o nič prevratné, a ocitol sa v tom náhodou. Prezidenta ani protesty, samozrejme, nikto zo zahraničia neriadil.

Po smrti Jána a Martiny sa práca novinárov ešte viac dostala do verejnej debaty. Zmenilo sa vnímanie verejnosti?

Bezprostredne po vražde asi áno a veľká časť spoločnosti pochopila, ako naša práca vyzerá a že novinári a novinárky môžu byť pre svoju prácu aj vo fyzickom ohrození.

Podpora verejnosti mne a kolegom dodávala energiu v časoch, keď sme sa možno aj báli alebo sme boli demotivovaní. Postupne sa však vraciame k pôvodnému stavu a nedôvere, ktorú cítiť najviac na sociálnych sieťach.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Novinári a novinárky sú prenasledovaní v mnohých krajinách. Tým, že pôsobíš medzinárodne, poznáš niekoho, kto sa ocitol pre svoju prácu v ohrození života?

Nedávno som sa dozvedela, že kolegyňa Emilie van Outeren z holandských novín NRC písala o protestoch proti bieloruskej vláde a po zásahu projektilom skončila v nemocnici. Bola na operácii a dlho sa zotavovala. Nedala sa však zastrašiť a už znova pracuje.

Zrejme si uvedomila, do akých nebezpečných situácií sa dostávajú bežní ľudia, keď sa niečo také vážne stalo jej, a je dôležité zastať sa ich.

Z New York Times som zase poznala viacerých vojnových reportérov, ktorí boli v Iraku a v Afganistane a priniesli si odtiaľ hrozné skúsenosti. Tu na Slovensku je najhorší prípad Jána Kuciaka, svoje si zažili aj viacerí novinári a novinárky v 90. rokoch.

V súčasnosti sa obávame, ako na novinárov budú reagovať fanúšikovia extrémnej pravice, ktorých nenávistné výroky čítame na sociálnych sieťach. Dúfam však, že už žiadne násilie nezažijeme.

Ako tvoji kolegovia v zahraničí reagovali na správu o smrti slovenského novinára? 

V ten deň sa mi ozývali kolegovia zo všetkých novín, z agentúr a televízií, s ktorými som kedy spolupracovala. Hneď ráno som písala editorom New York Times a vysvetlila im, čo sa stalo. Najprv nikto z nás nechcel veriť, že by smrť mohla súvisieť s jeho prácou.

Aj ja som si hovorila, že sme na Slovensku, v Európskej únii a hádam sa nikto nepokúsil o úkladnú vraždu. Ešte v ten deň však na udalosť reagoval policajný prezident, ktorý ju spojil s novinárčinou a odvtedy sme mali všetci jasno. Na prvé zhromaždenie Za slušné Slovensko prišiel aj môj kolega z Varšavy a snažil sa chodiť na všetky protesty so mnou. Bola to veľká vec aj vo svetovom meradle, žiaľ.

Na Slovensku v posledných rokoch rastie vplyv konšpiračných médií. Ako si to vysvetľuješ? 

Vplyv konšpiračných médií súvisí s vysokou mierou nedôvery v inštitúcie. Ľudia potom neveria pravde ani faktom, a to u nich podporuje pocit, že sa nedá veriť nikomu. Na tom stavajú dezinformačné kampane. Hovoria, že svet ovládajú tajné skupiny, že nikto nejde protestovať z vlastnej vôle, že médiá niekto ovláda z pozadia.

Slovensko má v regióne výnimočné postavenie, v nedávnom prieskume organizácie Globsec sa ukázalo, že až takmer 60 % spoločnosti sa prikláňa ku konšpiráciám. Myslím si, že ich rozšíreniu výrazne pomohlo nastavenie sociálnych sietí, u nás hlavne Facebook.

Prečítajte si: Ako rozpoznať hoax? Základom je overiť si, či už o tom nepísali inde

Ako sa v tom dá zorientovať? Ako odlíšiť kvalitné médiá a poctivých novinárov od konšpirátorov?

V prvom rade treba hľadať zdroj informácií a zamyslieť sa, kto mi čo hovorí a prečo. Ak sa napríklad hovorí o koronavíruse, pozrime sa, či sa vyjadruje virológ, ktorý má za sebou odbornú skúsenosť, stavbár či zubár. Hoci je aj zubár lekár, neznamená to, že je odborník na vírusy.

Pri štandardných médiách si tiež vieme ľahko zistiť, kto v nich pracuje. Čím má médium známejšie meno, tým je väčšia istota, že ponúka overené informácie a dá sa na ne spoľahnúť.

Skúste si o novinách nájsť základné údaje, pozrieť si, kto ich vedie, kto ich sponzoruje, ako sú financované.

Používa médium priveľa anonymných zdrojov? Novinári nemajú problém podpísať sa pod svoje články, dezinformačná scéna však robí opak. Aj keď tradičné noviny nezverejnia meno zdroja, aspoň uvedú, že ho poznajú. Tradičné médiá sa skrátka snažia čo najmenej skrývať.

Veľa sa hovorí o financovaní médií. Mala si niekedy pochybnosť o článku kvôli vlastníkom novín, v ktorých vyšiel?

Keď som niekedy mala pochybnosti, stalo sa mi to pri médiách preukázateľne vlastnených finančnými skupinami. Na Slovensku je to veľký problém, ktorý ovplyvňuje kvalitu a slobodu médií. Na druhej strane, aspoň o vlastníkoch vieme, a môžeme si pri každom článku spraviť názor.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Oddelili sme tradičné médiá od konšpiračných. Kam zaradiť bulvár, ktorý tiež často pracuje s neoverenými informáciami? 

Bulvár vnímam ako samostatnú kategóriu, ktorá slúži skôr na pobavenie než na získanie serióznych informácií. Snaží sa šokovať, píše o celebritách a medzitým prináša aj správy o politike. Ak však chcete čítať o spoločnosti alebo o zahraničnej politike, odporúčam kvalitnejšie zdroje. Na druhej strane bulvár je stále o niečo lepší zdroj informácií než konšpiračné médiá.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Zastrešuješ aktivity Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky. Prečo takýto fond u nás potrebujeme?

Fond vznikol v roku 2018 ako reakcia na vraždu Jána a Martiny s cieľom poskytnúť novinárom a novinárkam podporu. Hoci má každá redakcia vlastný biznis model, nie vždy dokáže zaplatiť dlhodobejšiu investigatívnu prácu.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Ak chcú novinári robiť na zložitejších témach, ktoré si vyžadujú viac času, často si musia znížiť úväzok, prípadne to robia na úkor voľného času a nemajú prostriedky napríklad na cestovanie, hlbšie analýzy. Redakcie v tomto smere nie sú bohaté a v týchto situáciách môžu pomôcť naše granty.

Fond je zároveň podprogramom Novinárskej ceny, ktorou chceme vyslať signál, že u nás vzniká veľa kvalitnej žurnalistiky a že novinárom a novinárkam sa dá veriť.

Aktuálne prebieha hodnotenie súťažných príspevkov v rámci Novinárskej ceny, kde si tento rok aj v porote. Dajú sa z nich vyčítať nejaké trendy v súčasnej žurnalistike? 

V Novinárskej cene síce pôsobím prvý rok, ale nejaké trendy som si všimla. Napríklad, že kvalitná žurnalistika nevymrela a na Slovensku je veľa dobrého, čo čítať, čo vidieť, čo počúvať.

Novinári a novinárky tiež využívajú nové prostriedky, ako informácie podať, rozvíjajú dátovú žurnalistiku, k článkom prikladajú videá, podcasty, zvukové stopy, mapy či grafy. V redakciách sa presadzujú čoraz mladší autori, rastie nám silná nová generácia. Ukazuje sa, že podcastová scéna je u nás veľmi bohatá, že ideme s dobou a inšpirujeme sa vo svete.


Tento článok vznikol pri príležitosti Svetového dňa slobody tlače, ktorý si pripomíname 3. mája. Spoločnosti O2 záleží na slobode slova, preto prostredníctvom Férovej Nadácie O2 dlhodobo podporuje aktivity Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky a jeho prínos pri otváraní dôležitých tém. 

Miroslava Širotníková

Je novinárka a koordinátorka Novinárskej ceny a jej podprogramu Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktoré patria k aktivitám Nadácie otvorenej spoločnosti. Pochádza z Trebišova, študovala žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Približne 10 rokov pôsobila na voľnej nohe a o Slovensku písala pre svetové médiá, ako sú New York Times, Balkan Insight, Channel 4 či Financial Times, spolupracovala aj so slovenskou tlačovou agentúrou SITA. 


Ste pripravení na 5G? Vybrali sme 5 mobilov s rýchlym pripojením a naloženou výbavou

Čítaj viac

Rozhodujete sa medzi smart náramkom a smart hodinkami? Toto by ste mali vedieť

Čítaj viac

Ako platiť menej za internet? Spojte si služby na jednu faktúru a získajte zľavu až 100 %

Čítaj viac