Ako nájsť pravdu vo svete hoaxov? Overujte, ale aj počúvajte, radí psychológ
Psychológ Dušan Ondrušek prezradil niekoľko tipov, vďaka ktorým podporíte kritické myslenie a vyhnete sa klamlivým informáciám.
Autorka Laura Bíliková
Foto Shutterstock
Dátum
V digitálnom svete nachádzame mnoho dezinformácií, ktoré sa prezentujú ako pravdivé. Ak sa chceme vyhnúť klamstvám a byť zodpovední, musíme pravidelne overovať informácie, ktoré dostávame.
Tento obsah nemôžeme zobraziť bez Vášho súhlasu s marketingovými cookies. Nastavenia cookies
Dávajte si pozor na zjednodušujúce tvrdenia
Častým príkladom konšpirácií sú výroky, ktoré pripisujú negatívne javy vybranej skupine ľudí. Psychológ Ondrušek vysvetľuje, že zavádzajúce tvrdenia tohto druhu sa dajú jednoducho vyvrátiť. „Treba si dávať pozor, keď má niekto výroky o tom, ako úzka skupina ľudí riadi celý svet. To je ťažko predstaviteľné.” Na logickom príklade poukazuje, že je zložité riadiť aj menší kolektív či firmu, preto dané tvrdenie považuje za klamlivé.
Varuje aj pred zjednodušujúcimi označeniami, ktoré pripisujú isté vlastnosti celému kolektívu. Musíme si uvedomiť, že každý človek je iný a jednotlivé tvrdenia nemusia byť všeobecne platné. Na každého sa treba pozerať individuálne. „Absolútne tvrdenia s použitím slov všetci alebo nikto väčšinou neplatia. Tieto slovíčka môžu byť varovnými signálmi, ako takéto výroky odlíšiť,” hovorí.
Spozornejte aj v rodinnom kruhu
Priestor na zavádzajúce tvrdenia alebo názorové nezhody pravidelne prinášajú aj stretnutia širšej rodiny. Treba si uvedomiť, že rodinný okruh môže byť názorovo pestrý, a preto sa treba na podobné situácie pripraviť. Na začiatku je dobré overiť si, či ide len o humornú poznámku alebo je tvrdenie seriózne. „Pri takejto príležitosti by sme mali rozlišovať, nakoľko vážne ľudia rozprávajú,” radí psychológ Dušan Ondrušek.
Pokiaľ zistíme, že danú informáciu prezentuje človek ako fakt, mali by sme spozornieť. Názorový nesúhlas však môžeme vyjadriť slušne. Argumentácia by mala byť zrozumiteľná a založená na logických súvislostiach, v opačnom prípade môžeme vyvolať iba zbytočný konflikt. A to predsa na rodinných slávnostiach a stretnutiach nie je pre nikoho ideálnym scenárom.
Odlišujte subjektívne dojmy od objektívnej reality
Tvrdenia, ktoré si zakladajú na pocitoch alebo sympatiách, nemôžeme považovať za platné fakty. „Každý má právo na svoj názor, ale neznamená to, že musí platiť všeobecne. Názor je niečo ako dojem, prežívanie alebo pocit a môže sa líšiť od objektívnej reality,” opisuje psychológ.
Priznáva, že v dnešnom svete má každý svoju verziu pravdy a niekedy môže byť náročné oddeliť pocity od faktov. Nezabúdajte však hľadať pravdu na základe overiteľných dôkazov. „Pravda nie je len subjektívny pocit, funguje aj objektívne. Vieme ju odmerať alebo odpozorovať na základe logického alebo empirického dokazovania,” vysvetľuje.
Bez poctivej argumentácie a dôkazov by sme nemali veriť teóriám, ktoré druhý človek prezentuje. Dušan Ondrušek kladie dôraz aj na aktívne počúvanie, ktoré nám pomôže rozlíšiť, či sú tvrdenia pravdivé. „Ak niekto niečo tvrdí, tak by to mal dokázať. Mojou povinnosťou je počúvať, či má na to relevantné dôkazy,” dodáva.
Hlbšie sa zamyslite nad výrokmi autorít
Historické osobnosti alebo celebrity môžu byť zdrojom formovania nášho názorového nastavenia. Konšpirátori si veľmi dobre uvedomujú silu ich vplyvu, preto ju zvyknú zneužívať vo svoj prospech.
„Pri autoritách si treba špeciálne overovať, či dané tvrdenie naozaj povedali, pretože sa im výroky často pripisujú,” hovorí zo skúsenosti Dušan Ondrušek. Upozorňuje, že výroky by sa mali dať dohľadať, preto odporúča informácie preveriť.
Vo svete hoaxov zohráva dôležitú úlohu aj kontext. Informácie môžu byť často vytrhnuté, pozmenené alebo uvedené do nesprávnych súvislostí. Treba si dávať pozor na možné prekrúcanie a informácie čerpať z relevantných zdrojov. „Aj ľudia, ktorí sú významné postavy a máme ich radi, sa môžu mýliť,” zdôrazňuje Ondrušek. Je dôležité výroky populárnych osobností podrobiť precíznemu overovaniu, inak môžeme ľahko uveriť klamstvu.
Overte si špecializáciu daného odborníka
Zrejme každý z nás sa stretol so zavádzajúcimi tvrdeniami, ktoré odkazovali na nemenovaných odborníkov. Najčastejšie sú to citácie lekárov a lekárok, pretože vzbudzujú rešpekt a dosiahli vysoké vzdelanie. Môže sa však stať, že aj odborníci a odborníčky sa môžu mýliť, preto sa treba pýtať na ich konkrétnu špecializáciu.
„V takýchto prípadoch by sme si mali zistiť zdroj. Žiaľ, máme dlhodobé skúsenosti, že aj ľudia, ktorí majú vyštudovanú odbornosť, sa v inej špecializovanej oblasti môžu mýliť,” vysvetľuje Dušan Ondrušek.
Pýtajte sa a overujte. Kto je daný odborník, ktorý to tvrdí? Ktorý odbor a špecializáciu vyštudoval? Má za sebou úspešný výskum v danej oblasti? Pokiaľ sa daný človek profesionálne nevenuje oblasti, o ktorej zavádzajúci výrok tvrdí, nemali by sme sa na tvrdenie spoliehať. Aj rešpektovaní lekári či lekárky sa môžu v iných odvetviach mýliť.
Pozor na emotívne, no prázdne vyjadrenia
V boji proti konšpiráciám je dôležité aj pozorné počúvanie, v opačnom prípade sa nám môže stať, že zachytíme iba kľúčové slová, ktoré spolu vyzerajú dobre. Veľkú rolu v tom zohráva aj prednes.
Je dokázané, že človek ľahšie sympatizuje s plynulým a sugestívnym rozprávaním. „Môžem hovoriť niečo, čo vyzerá presvedčivo a silne, a pritom nemá v sebe žiadnu myšlienku,” vysvetľuje psychológ Ondrušek.
Počúvanie jedným uchom dnu a druhým von nám môže tvarovať skreslené predstavy. Je potrebné premýšľať kriticky a neseparovať informácie. „Je fajn, keď sú ľudia schopní sa zastaviť, porozmýšľať a potom prijať nejaké rozhodnutie a prehodnotiť názor,” hovorí.
Konverzujte slušne, aj keď s diskutujúcim nesúhlasíte
Diskusie na internete môžu byť zdrojom negatívnych emócií, hnevu alebo útokov. Ak sa chceme zapojiť do diskusie, mali by sme si zachovať ľudskosť a vystupovať slušne. Môže sa stať, že útoční diskutéri, ktorí s vami nesúhlasia, budú opakovane provokovať.
„Treba veľmi úprimne vysvetliť, že akákoľvek poznámka, aj keď môže byť vnímaná zle, nie je útokom proti starším alebo mladším, alebo iným,” radí Dušan Ondrušek.
Nepodľahnite hnevu, zachovajte si jednotný postoj a úctu. Nesúhlas sa dá vyjadriť aj zdvorilo a nezávisle od názoru na daného človeka. Dôležité je však systematicky upozorňovať na nevhodné a nekonštruktívne komentáre, ktoré sa nedržia kontextu diskusie. Odpovedajte na otázky s nadhľadom, snažte sa vyhnúť prípadnému prerušovaniu. Manipulátori zvyknú ovládať diskusie opakovaným spochybňovaním a tvrdeniami, ktoré prezentujú ako otázky.
Technológie sú dobrý sluha, ale zlý pán. Spoločnosť O2 sa preto v rámci platformy Dátuj zodpovedne rozhodla vrátiť rozum na internet. Pripravila množstvo zaujímavého obsahu, svedectiev aj praktických informácií, vďaka ktorým si lepšie uvedomíte, že internet nie sú len zlaté mačiatka a veselé memečka, ale aj lži a nenávistné prejavy. Pre viac informácií navštívte datujzodpovedne.o2.sk.
PhDr. Dušan Ondrušek CSc.
Psychológ a odborník na krízovú komunikáciu. Založil a vedie organizáciu Partners for Democratic Change Slovakia (PDCS), ktorá sa snaží kultivovať priestor pre dialóg, šíriť poznatky a zručnosti pre alternatívne spôsoby riešenia konfliktov, hlavne v oblasti komunitných a verejných konfliktov. Je garantom anti-hoax kampane, v rámci ktorej chce O2 aktívne pomôcť v boji proti konšpiráciám a falošným faktom.
Páčil sa vám článok?
Páči sa vám, čo práve čítate?
Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.
Ako zachrániť život bez paralyzujúceho strachu? S inštruktorkou prvej pomoci Andreou Stískalovou vás to naučíme
Stačí si pravidelne opakovať pár základných krokov a poznať jednoduchý trik, ktorý pomôže zvládnuť stres.
Autor Kubo Stank
Foto Magdaléna Tomalová
Dátum
V kútiku duše dúfate, že prvú pomoc nebudete musieť nikdy poskytovať? Kým väčšina z nás si pod ňou predstavuje najmä resuscitáciu, prvou pomocou je aj ošetrenie popáleniny či správna reakcia pri úpale. Výskumy však ukazujú, že vedomosti o prvej pomoci si v hlave udržíme približne len 6 mesiacov. S inštruktorkou prvej pomoci Andreou Stískalovou si ich zopakujeme a naučíme sa aj pracovať so strachom aj stresom, ktorý pri poskytovaní prvej pomoci môžeme zažívať.
Aj taká „banalita“ ako schopnosť zaviazať si šnúrku súvisí s neskorším rozvojom čitateľských a jazykových zručností. Všetko je totiž v mozgu prepojené, hovorí autorka Vizuálnej techniky učenia.
V rozhovore s inštruktorkou prvej pomoci Andreou Stískalovou sa dočítate:
ako funguje pravidlo 3N – nádych, nadhľad, nasmerovanie –, ktoré vás vytiahne z prvotného šoku pri prvej pomoci,
aký je rozdiel medzi linkami 112 a 155,
čo robiť v prípade, ak máte podozrenie, že niekto v okolí má infarkt alebo mŕtvicu,
prečo nezakláňať hlavu pri krvácaní z nosa a nevyťahovať jazyk,
kde mať v aute lekárničku, aby bola naozaj užitočná.
Ako definujeme prvú pomoc? Na školeniach sa vždy pýtam: „Poskytovali ste niekedy prvú pomoc?“ Až 85 % ľudí pokrúti hlavou, že nikdy. Majú zafixované, že prvá pomoc sa rovná resuscitácia.
Myslia si, že keď nepotrebovali niekoho oživovať, prvú pomoc vlastne neposkytovali.
Snažím sa im ukázať jej druhú tvár. Prvá pomoc je presne to, čo urobíte doma, keď si dieťa udrie hlavu, keď sa popálite, porežete alebo keď je kolegyni odrazu nevoľno a vy jej pomôžete ľahnúť si na zem a zdvihnete jej nohy.
Sú to jednoduché kroky, ktoré človeku prinesú úľavu. To je skutočná prvá pomoc.
Ak je prvá pomoc predovšetkým snaha pomôcť človeku, ktorému nie je dobre, čo sú úplne prvé kroky, keď niekoho vidíme ležať na zemi? Začali sme nesprávne. (Úsmev.) Často si myslíme, že musíme pomáhať len ľuďom, ktorí bezvládne ležia pri lavičke. Pomoc však potrebuje aj človek, ktorý je pri vedomí, no jeho vedomie sa mení.
Môže to byť starý rodič, ktorý bol dlho na slnku a má úpal – je dezorientovaný, malátny a bolí ho hlava. S takýmto stavom sa v každodennom živote stretávame častejšie, než si možno uvedomujeme, či už doma, v práci, alebo napríklad na festivale.
Pri akomkoľvek kolapse je kľúčové ovládať dve veci – skontrolovať vedomie a skontrolovať dýchanie. Práve pri tom robia ľudia najväčšie chyby.
Keďže operátor na tiesňovej linke situáciu nevidí, potrebuje od vás presné informácie. Všetky podstatné kroky sa odvíjajú práve od kontroly vedomia a dýchania.
Pri akomkoľvek kolapse je kľúčové ovládať dve veci – skontrolovať vedomie a skontrolovať dýchanie.
Ako skontrolovať vedomie a dýchanie?
Ak zranený rozpráva, kričí alebo plače, máme čas, pretože dýcha a bije mu srdce. Ticho je moment, keď musíme konať okamžite.
Najskôr sa uistite, že je bezpečné k človeku pristúpiť. Nahlas ho oslovte, napríklad: „Počujete ma? Ste v poriadku?“ a jemne sa dotknite jeho ramien. Ak reaguje, je pri vedomí, no ďalej sledujte jeho stav. Ak nereaguje, okamžite volajte 155, zapnite hlasitý odposluch a postupujte podľa pokynov operátora.
Dýchanie kontrolujte najviac desať sekúnd. Jemne zakloňte hlavu, nadvihnite bradu a priložte ucho k ústam človeka.
Sledujte, či sa mu dvíha hrudník, počúvajte dych a vnímajte prúd vzduchu, napríklad naklonením ucha k ústam. Lapanie po dychu, nepravidelné chrčanie ani občasné nádychy sa nepovažujú za normálne dýchanie. Ak človek nedýcha normálne, začnite s resuscitáciou. Ak dýcha normálne, ale stále nereaguje, kontrolujte ho až do príchodu záchranárov a riaďte sa pokynmi operátora.
S prvou pomocou súvisí silný psychologický blok – strach, že zranenému človeku ublížime. Ako so strachom pracovať? Strach je úplne prirodzený. Bojíme sa vtedy, keď nemáme vedomosti.
Stres je však v kritickej situácii dobrý pomocník, pretože naštartuje telo adrenalínom. Musíme sa ho len naučiť usmerniť, lebo bez správnej techniky mozog zamrzne a človek si v panike nespomenie ani na núdzové číslo.
Aj so mnou to v kritickom momente zatrasie, ale viem, že mne pomáha čupnúť si alebo si sadnúť, vtedy môj mozog prepne do režimu záchrany. Inému pomôže päť hlbokých nádychov. Musíme myslieť na to, že prvá pomoc nemá byť len rýchla, ale aj správna.
Svojich klientov učím jednoduchú metódu 3N, ktorá pomáha pracovať s paralyzujúcim strachom:
Nádych: Na päť sekúnd sa zhlboka nadýchnite, aby sa mozog okysličil a upokojil.
Nadhľad: Riešte len to, čo reálne vidíte. Nevymýšľajte diagnózy. Ak má niekto bolesť medzi lopatkami, neriešte, o aký typ infarktu ide, ale fakt, že mu je zle.
Nasmerovanie: Dajte sebe aj okoliu konkrétny príkaz: „Monika, dones lekárničku! Laco, volaj 155!“ Rozprávajte nahlas, pomáha to plynulo dýchať.
Je z hľadiska prvej pomoci nejaký rozdiel medzi dospelým človekom a dieťaťom?
Postup je v zásade rovnaký pri bábätkách, väčších deťoch aj dospelých, ale pri malých bábätkách musí byť záklon hlavy pri spriechodňovaní dýchacích ciest iba veľmi mierny, pretože majú kratší krk.
Prílišný záklon by im dýchacie cesty neotvoril správne. Pri starších deťoch a dospelých je záklon výraznejší, čo dýchacie cesty bezpečne otvorí.
Ak ste v strese a neviete, čo robiť, vezmite telefón, zavolajte 112, dajte hlasitý odposluch a rozprávajte sa s operátorom.
Ako sa táto prvotná reakcia trénuje? Je predsa iné zažívať bežný stres a iné vidieť, ako sa dieťa po páde nehýbe a tečie z neho krv.
Stres síce poznáme, no nepoznáme sami seba. Na školeniach hovorím klientom, nech si predstavia tú úplne najhoršiu situáciu a povedia mi, čo vtedy robí ich telo. Často sa hanbia alebo si to na prvú nevedia vybaviť.
Keď im poviem, že mne sa trasú ruky, začnem sa potiť a rozbúši sa mi srdce, zdôveria sa a spomenú, že podobné pocity poznajú.
Často si neuvedomujeme, že skôr, než reálne začneme pomáhať a zachraňovať, musíme potlačiť šok a znovu zapnúť racio. V opačnom prípade je výsledkom panika alebo paralýza.
Platí, že v kritickej situácii je lepšie urobiť nedokonale aspoň niečo ako neurobiť nič?
Vždy je lepšie urobiť aspoň niečo. Prvá pomoc v strese nebude nikdy dokonalá. Dokonalí nie sú ani profesionálni záchranári. Podstatné je zvládnuť prvotnú emóciu a spraviť prvý krok, napríklad nahlas zavolať o pomoc.
Na záchranu by ste nemali byť sami. Ak sú okolo ľudia, preberte iniciatívu a adresne niekoho oslovte: „Vy, v tom čiernom tričku, poďte mi pomôcť.“
Keď ľudia vidia človeka, ktorý sa ujme iniciatívy, radi sa pridajú. Ak ste úplne sami, vezmite telefón a päťkrát stlačte bočné tlačidlo. Na väčšine telefónov tým vytočíte núdzovú linku 112 (skontrolujte si svoje nastavenia v mobile a riaďte sa podľa inštrukcií, aby vám to fungovalo). Zapnite hlasitý odposluch a rozprávajte sa s operátorom.
V tej chvíli je vaším partnerom na mieste on alebo ona a ťarcha celej situácie už nebude len na vašich pleciach.
Na firemných školeniach prvej pomoci je krásne vidieť, ako toto vzdelávanie stmeľuje kolektív. Ľudia sa v modelových situáciách učia spoznávať samých seba, kto sa chopí iniciatívy, komu sa zatočí hlava, kto radšej volá záchranku a kto vie, kde je na pracovisku lekárnička.
Desatoro prvej pomoci:
Najskôr skontrolujte, či je bezpečné k zranenému pristúpiť.
Na svoj stres použite pravidlo 3N: nádych, nadhľad (riešim len to, čo vidím) a nasmerovanie (Monika, dones lekárničku!)
Zraneného nahlas oslovte, dotknite sa jeho ramien a skontrolujte dýchanie počas desiatich sekúnd.
Ak nereaguje, volajte 155, zapnite hlasitý odposluch a riaďte sa pokynmi operátora.
Operátorovi povedzte, komu pomáhate, kde sa nachádzate a čo ste už urobili.
Lapanie po dychu, chrčanie ani občasné nádychy nie sú normálne dýchanie.
Pri resuscitácii stláčajte stred hrudníka do hĺbky 5 až 6 centimetrov – približne do výšky krabičky od Tic Tacu.
Striedajte 30 stlačení s 2 vdychmi. Ak vdychy neviete podať, hrudník nepretržite stláčajte.
Masívne krvácanie zastavte ako prvé. Turniket na stiahnutie krvácania patrí iba na končatinu, približne päť centimetrov nad ranu, nikdy nie na kĺb.
Nezakláňajte hlavu pri krvácaní z nosa, nevyťahujte jazyk a človeka v bezvedomí nefackajte ani nestavajte na nohy.
Mnoho ľudí váha, či volať 155 alebo 112. Ktorá linka je správna? Obe čísla sú správne a na oboch vám pomôžu. Rozdiel je v tom, že na čísle 112 vám hovor nezdvihne priamo zdravotný operátor, takže vás musia prepojiť. V strese každá sekunda navyše zvyšuje paniku. Preto ľudí vždy učím – pri akomkoľvek zdravotnom probléme volajte priamo 155.
Môžete použiť jednoduchú pomôcku – máte 1 hlavu, 5 prstov na jednej ruke a 5 prstov na druhej – 155.
Máme teda na linke operátora. Čo potrebujeme povedať ako prvé? V prvom rade sa vás operátor/-ka bude snažiť upokojiť. Zodpovedajte jej tri základné otázky. Nemusíte si ich pamätať, na núdzovej linke sú profesionáli, ktorí vedia, ako postupovať:
Koho máte pred sebou – napríklad muž, asi 30 rokov, pri vedomí, ale zmätený.
Kde presne sa nachádzate – presná adresa alebo orientačné body – rieka, park, križovatka.
Akú pomoc ste už poskytli.
Potom vás už operátor/-ka naviguje ďalej. Platí aj to, že hovor nikdy neukončujte ako prví, položiť musí operátor/ka.
Okolo prvej pomoci koluje aj množstvo mýtov či „zaručených právd“, ktoré sa v kolektívnom vedomí stále objavujú. Ktoré sú najnebezpečnejšie? Moje „obľúbené“ je zakláňanie hlavy pri krvácaní z nosa alebo prikladanie studeného uteráka na krk. Sú to prežitky, ktoré nefungujú. Pri záklone krv zateká do žalúdka a človek môže začať vracať.
Ďalším mýtom je vyťahovanie jazyka či strkanie prstov do úst pri dusení a epileptickom záchvate. Stratíte tým čas a riskujete zranenie.
A nakoniec – človeka v bezvedomí alebo pri nevoľnosti nikdy nefackajte, neudierajte ani nestavajte na nohy; môžete mu skutočne ublížiť. K zraneným musíme pristupovať s empatiou, nie s agresivitou z akčných filmov.
Predstavme si teda konkrétnu situáciu – cyklista po páde chrčí, zrejme je pri vedomí, no dýcha nepravidelne. Ako postupovať? V tomto prípade zrejme ide o vyrazený dych. Človek je pri vedomí, teda komunikuje rukami alebo vás odháňa. Ak však po páde nereaguje, postupujte takto:
Nemanipulujte s ním: Pri páde z bicykla hrozí poranenie chrbtice.
Oslovte ho a skontrolujte vedomie: Kľaknite si k nemu a zakričte: „Si v poriadku?“ Ak nereaguje, použite bolestivý podnet – silno stlačte trapézový sval nad ramenom alebo miesto pod uchom za čeľusťou.
Privolajte pomoc: Ak nereaguje, okamžite volajte 155, zapnite hlasitý odposluch a až potom kontrolujte dýchanie.
Skontrolujte dýchanie: Jemne mu zakloňte hlavu, čím uvoľníte dýchacie cesty. Priložte svoje ucho k jeho ústam a počas celých 10 sekúnd počúvajte dych, vnímajte vzduch na líci a sledujte hrudník.
Vyhodnoťte stav: Ak dýcha pravidelne, nepohybujte ním a kontrolujte ho do príchodu záchranárov. Ak nedýcha pravidelne alebo len lapá po dychu, musíte začať s resuscitáciou.
Práve resuscitácia je pre mnohých strašiakom. Ako ju zvládnuť?
Hrot dlane silnejšej ruky položte na stred hrudnej kosti – do stredu hrudníka, medzi prsnými bradavkami. Stláčajte do hĺbky päť až šesť centimetrov – približne do výšky krabičky od Tic Tacu. Ľudí často prekvapí, ako hlboko to je.
V tej chvíli sa stávate srdcom dotyčného človeka a pumpujete kyslík do mozgu, kde bunky bez neho odumierajú už po štyroch minútach.
Štandardný postup je 30 stlačení a 2 vdychy do úst.
Ak však neviete, ako správne vdýchnuť, alebo ide o cudzieho človeka, iba nepretržite stláčajte hrudník. Aj samotné stláčanie bez dýchania z úst do úst môže zachrániť život.
V odborných kruhoch sa opäť hovorí o turniketoch, teda škrtidlách, na zastavenie masívneho krvácania. Aký je váš pohľad?
Podľa najnovších odporúčaní Európskej resuscitačnej rady sa certifikovaný turniket oficiálne vrátil do prvej pomoci. Ak máte masívne krvácanie na končatine a máte turniket, použite ho.
Masívne krvácanie musíte zastaviť ako prvé – inak by ste z človeka pri resuscitácii krv len vypumpovali.
Turniket patrí výhradne na končatiny, približne päť centimetrov nad ranu, nikdy nie na kĺb.
Utiahnutie neskutočne bolí, no zachraňuje život pred vykrvácaním.
Často sa hovorí o mozgových príhodách a infarktoch, no len veľmi všeobecne. Aké sú prvotné príznaky u starších ľudí, ktoré si všímať, aby sme rozpoznali, že ide o kritický problém, nielen napríklad o dehydratáciu v horúčave?
Pri zlyhávaní srdca môžu príznaky prichádzať postupne, pokojne aj dni či týždne pred samotným zlyhaním. Človek hovorí, že ho páli záha, bolí ho ruka alebo cíti tlak medzi lopatkami. Pri záťaži alebo v horúčave potom príde dýchavičnosť, potenie, malátnosť a zmätenosť. Pri podozrení okamžite volajte 155.
Pri cievnej mozgovej príhode (tzv. mŕtvici) si všimnite najmä tvár a ruky.
Tvár: Klesne jeden ústny kútik. Keď človeka požiadate, aby sa usmial, úsmev je krivý.
Ruky: Požiadajte ho, aby predpažil obe ruky. Človek s mozgovou príhodou jednu ruku neudrží alebo ňou nedokáže pohnúť.
Ak sa človek dostane do nemocnice včas, lekári dokážu následky mozgovej príhody výrazne zredukovať. Netreba čakať, kým to prejde.
Máte na záver praktický tip, ako vybaviť domácu lekárničku alebo autolekárničku?
Doma fungujem s priehľadnými zipsovacími vreckami v košíku, ktoré sú jasne popísané – krvácanie, horúčka, trávenie. Vďaka tomu ich v strese ľahko nájde každý člen rodiny.
V aute mám lekárničku pri sedadle spolujazdca, nielen v kufri. Ak do vás niekto narazí zozadu, do kufra sa nemusíte dostať. Zbalila som si do nej zásobu ochranných rukavíc, nožnice a rezadlo na bezpečnostné pásy. Bez rukavíc sa zraneného nedotýkam – moja bezpečnosť je vždy na prvom mieste.
Prvá pomoc nemá byť splašená, ale bezpečná a správna.
Andrea Stískalová
Andrea Stískalová je inštruktorka prvej pomoci, zakladateľka ABClife a strategická partnerka firiem v oblasti bezpečnosti a krízovej pripravenosti zamestnancov. Vychádza z viac než 20-ročnej praxe v oblasti zdravotníctva. Firmám pomáha budovať tímy, ktoré v kritickej situácii konajú s istotou a správne, a to prostredníctvom dlhodobých programov pripravenosti. Zároveň sa venuje vzdelávaniu verejnosti a osvete na sociálnych sieťach. ABClife je držiteľom akreditácie MZ SR pre kurzy prvej pomoci a kurzy neodkladnej podpory životných funkcií.
Páčil sa vám článok?
Páči sa vám, čo práve čítate?
Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.