Príbehy

Ako nájsť pravdu vo svete hoaxov? Overujte, ale aj počúvajte, radí psychológ

Psychológ Dušan Ondrušek prezradil niekoľko tipov, vďaka ktorým podporíte kritické myslenie a vyhnete sa klamlivým informáciám.

Autorka Laura Bíliková

Foto Shutterstock

Dátum23. 6. 2021

V digitálnom svete nachádzame mnoho dezinformácií, ktoré sa prezentujú ako pravdivé. Ak sa chceme vyhnúť klamstvám a byť zodpovední, musíme pravidelne overovať informácie, ktoré dostávame.

Psychológ Dušan Ondrušek, garant kampane, ktorá upozorňuje na nebezpečenstvo hoaxov a na potrebu zodpovedného dátovania, radí, ako nájsť pravdu vo svete hoaxov.

Dávajte si pozor na zjednodušujúce tvrdenia

Častým príkladom konšpirácií sú výroky, ktoré pripisujú negatívne javy vybranej skupine ľudí. Psychológ Ondrušek vysvetľuje, že zavádzajúce tvrdenia tohto druhu sa dajú jednoducho vyvrátiť. „Treba si dávať pozor, keď má niekto výroky o tom, ako úzka skupina ľudí riadi celý svet. To je ťažko predstaviteľné.” Na logickom príklade poukazuje, že je zložité riadiť aj menší kolektív či firmu, preto dané tvrdenie považuje za klamlivé.

Varuje aj pred zjednodušujúcimi označeniami, ktoré pripisujú isté vlastnosti celému kolektívu. Musíme si uvedomiť, že každý človek je iný a jednotlivé tvrdenia nemusia byť všeobecne platné. Na každého sa treba pozerať individuálne. „Absolútne tvrdenia s použitím slov všetci alebo nikto väčšinou neplatia. Tieto slovíčka môžu byť varovnými signálmi, ako takéto výroky odlíšiť,” hovorí.

Spozornejte aj v rodinnom kruhu

Priestor na zavádzajúce tvrdenia alebo názorové nezhody pravidelne prinášajú aj stretnutia širšej rodiny. Treba si uvedomiť, že rodinný okruh môže byť názorovo pestrý, a preto sa treba na podobné situácie pripraviť. Na začiatku je dobré overiť si, či ide len o humornú poznámku alebo je tvrdenie seriózne. „Pri takejto príležitosti by sme mali rozlišovať, nakoľko vážne ľudia rozprávajú,” radí psychológ Dušan Ondrušek.

Pokiaľ zistíme, že danú informáciu prezentuje človek ako fakt, mali by sme spozornieť. Názorový nesúhlas však môžeme vyjadriť slušne. Argumentácia by mala byť zrozumiteľná a založená na logických súvislostiach, v opačnom prípade môžeme vyvolať iba zbytočný konflikt. A to predsa na rodinných slávnostiach a stretnutiach nie je pre nikoho ideálnym scenárom.

Odlišujte subjektívne dojmy od objektívnej reality

Tvrdenia, ktoré si zakladajú na pocitoch alebo sympatiách, nemôžeme považovať za platné fakty. „Každý má právo na svoj názor, ale neznamená to, že musí platiť všeobecne. Názor je niečo ako dojem, prežívanie alebo pocit a môže sa líšiť od objektívnej reality,” opisuje psychológ.

Priznáva, že v dnešnom svete má každý svoju verziu pravdy a niekedy môže byť náročné oddeliť pocity od faktov. Nezabúdajte však hľadať pravdu na základe overiteľných dôkazov. „Pravda nie je len subjektívny pocit, funguje aj objektívne. Vieme ju odmerať alebo odpozorovať na základe logického alebo empirického dokazovania,” vysvetľuje.

Čítajte aj: Veľa ľudí má pocit, že sa musia ku všetkému vyjadriť

Bez poctivej argumentácie a dôkazov by sme nemali veriť teóriám, ktoré druhý človek prezentuje. Dušan Ondrušek kladie dôraz aj na aktívne počúvanie, ktoré nám pomôže rozlíšiť, či sú tvrdenia pravdivé. „Ak niekto niečo tvrdí, tak by to mal dokázať. Mojou povinnosťou je počúvať, či má na to relevantné dôkazy,” dodáva.

Hlbšie sa zamyslite nad výrokmi autorít

Historické osobnosti alebo celebrity môžu byť zdrojom formovania nášho názorového nastavenia. Konšpirátori si veľmi dobre uvedomujú silu ich vplyvu, preto ju zvyknú zneužívať vo svoj prospech.

„Pri autoritách si treba špeciálne overovať, či dané tvrdenie naozaj povedali, pretože sa im výroky často pripisujú,” hovorí zo skúsenosti Dušan Ondrušek. Upozorňuje, že výroky by sa mali dať dohľadať, preto odporúča informácie preveriť.

Vo svete hoaxov zohráva dôležitú úlohu aj kontext. Informácie môžu byť často vytrhnuté, pozmenené alebo uvedené do nesprávnych súvislostí. Treba si dávať pozor na možné prekrúcanie a informácie čerpať z relevantných zdrojov. „Aj ľudia, ktorí sú významné postavy a máme ich radi, sa môžu mýliť,” zdôrazňuje Ondrušek. Je dôležité výroky populárnych osobností podrobiť precíznemu overovaniu, inak môžeme ľahko uveriť klamstvu.

Overte si špecializáciu daného odborníka

Zrejme každý z nás sa stretol so zavádzajúcimi tvrdeniami, ktoré odkazovali na nemenovaných odborníkov. Najčastejšie sú to citácie lekárov a lekárok, pretože vzbudzujú rešpekt a dosiahli vysoké vzdelanie. Môže sa však stať, že aj odborníci a odborníčky sa môžu mýliť, preto sa treba pýtať na ich konkrétnu špecializáciu.

„V takýchto prípadoch by sme si mali zistiť zdroj. Žiaľ, máme dlhodobé skúsenosti, že aj ľudia, ktorí majú vyštudovanú odbornosť, sa v inej špecializovanej oblasti môžu mýliť,” vysvetľuje Dušan Ondrušek.

Pýtajte sa a overujte. Kto je daný odborník, ktorý to tvrdí? Ktorý odbor a špecializáciu vyštudoval? Má za sebou úspešný výskum v danej oblasti? Pokiaľ sa daný človek profesionálne nevenuje oblasti, o ktorej zavádzajúci výrok tvrdí, nemali by sme sa na tvrdenie spoliehať. Aj rešpektovaní lekári či lekárky sa môžu v iných odvetviach mýliť.

Pozor na emotívne, no prázdne vyjadrenia

V boji proti konšpiráciám je dôležité aj pozorné počúvanie, v opačnom prípade sa nám môže stať, že zachytíme iba kľúčové slová, ktoré spolu vyzerajú dobre. Veľkú rolu v tom zohráva aj prednes.

Je dokázané, že človek ľahšie sympatizuje s plynulým a sugestívnym rozprávaním. „Môžem hovoriť niečo, čo vyzerá presvedčivo a silne, a pritom nemá v sebe žiadnu myšlienku,” vysvetľuje psychológ Ondrušek.

Počúvanie jedným uchom dnu a druhým von nám môže tvarovať skreslené predstavy. Je potrebné premýšľať kriticky a neseparovať informácie. „Je fajn, keď sú ľudia schopní sa zastaviť, porozmýšľať a potom prijať nejaké rozhodnutie a prehodnotiť názor,” hovorí.

Konverzujte slušne, aj keď s diskutujúcim nesúhlasíte

Diskusie na internete môžu byť zdrojom negatívnych emócií, hnevu alebo útokov. Ak sa chceme zapojiť do diskusie, mali by sme si zachovať ľudskosť a vystupovať slušne. Môže sa stať, že útoční diskutéri, ktorí s vami nesúhlasia, budú opakovane provokovať.

„Treba veľmi úprimne vysvetliť, že akákoľvek poznámka, aj keď môže byť vnímaná zle, nie je útokom proti starším alebo mladším, alebo iným,” radí Dušan Ondrušek.

Nepodľahnite hnevu, zachovajte si jednotný postoj a úctu. Nesúhlas sa dá vyjadriť aj zdvorilo a nezávisle od názoru na daného človeka. Dôležité je však systematicky upozorňovať na nevhodné a nekonštruktívne komentáre, ktoré sa nedržia kontextu diskusie. Odpovedajte na otázky s nadhľadom, snažte sa vyhnúť prípadnému prerušovaniu. Manipulátori zvyknú ovládať diskusie opakovaným spochybňovaním a tvrdeniami, ktoré prezentujú ako otázky.

Technológie sú dobrý sluha, ale zlý pán. Spoločnosť O2 sa preto v rámci platformy Dátuj zodpovedne rozhodla vrátiť rozum na internet. Pripravila množstvo zaujímavého obsahu, svedectiev aj praktických informácií, vďaka ktorým si lepšie uvedomíte, že internet nie sú len zlaté mačiatka a veselé memečka, ale aj lži a nenávistné prejavy. Pre viac informácií navštívte datujzodpovedne.o2.sk.

PhDr. Dušan Ondrušek CSc.

Psychológ a odborník na krízovú komunikáciu. Založil a vedie organizáciu Partners for Democratic Change Slovakia (PDCS), ktorá sa snaží kultivovať priestor pre dialóg, šíriť poznatky a zručnosti pre alternatívne spôsoby riešenia konfliktov, hlavne v oblasti komunitných a verejných konfliktov. Je garantom anti-hoax kampane, v rámci ktorej chce O2 aktívne pomôcť v boji proti konšpiráciám a falošným faktom.

Páčil sa vám článok?

Príbehy

Liberty Blake Simon: „Byť sama sebou nie je len o odvahe jednotlivca. Je to aj o ľuďoch a prostredí, ktoré nám dovolí prestať sa skrývať.“

Sebaprijatie je proces. Zmena nemá vychádzať z pocitu nedostatočnosti.

Autor Zuzana Šifra Matuščáková

Foto Magdaléna Tomalová

Dátum15. 7. 2026

„Najsilnejší pocit, že toto som naozaj ja, prišiel až po začiatku tranzície,“ hovorí Liberty. Až vtedy si dovolila naplno žiť v súlade so sebou. Uvedomila si, že jej život už nie je len generálkou, ale že toto je skutočne ona. Rovnaký pocit prijatia a bezpečia sa dnes snaží vytvárať aj pre mladých ľudí v projekte Queer Time Out. Na spoločných stretnutiach pritom často ani nepríde reč na ťažké témy. Deti chcú predovšetkým zažiť priestor, kde môžu byť samy sebou a cítiť pokoj. „Pustíme si Pelíšky na projektore, smejeme sa na hláškach a jednoducho len tak sme,“ dodáva Liberty.

Vo firme Gekkon, ktorá zamestnáva ľudí po výkone trestu či so skúsenosťou so závislosťou, veria, že každý človek si zaslúži rešpekt a druhú šancu.

V rozhovore s transrodovou ženou a modelkou Liberty Blake Simon sa dozviete:

aká bola jej cesta k sebaprijatiu,
kedy prvýkrát pocítila, že môže byť sama sebou,
akú úlohu na tejto ceste zohrali ľudia v jej okolí,
čo sa deje s človekom, keď už nemusí neustále vysvetľovať, obhajovať alebo dokazovať svoju hodnotu,
kto jej ukázal, že láska existuje aj mimo rodiny,
čo by povedala malej Liberty, ktorá sa vždy snažila byť dokonalá.

Čo pre teba znamená prijatie samej seba?

Osobne si ho vysvetľujem ako schopnosť vnímať samu seba celistvo – so svojimi silnými stránkami, ale aj s chvíľami, keď som slabá, keď potrebujem pomoc, keď jednoducho nevládzem a som na dne. A aj napriek týmto momentom sa dokážem mať rada a prijať sa taká, aká práve som.

Sebaprijímanie vnímam v istom zmysle aj ako sebarodičovstvo. Snažím sa predstaviť si tú malú Liby a pýtať sa jej, čo by v danej chvíli potrebovala, čo by jej pomohlo a čo by jej prinieslo pocit bezpečia.

Moja terapeutka mi raz povedala veľmi peknú vec: „Predstav si, že stojíš na okraji bazéna a niekto na teba kričí, že musíš skočiť, aby si dokázala, že si odvážna. Ale niekedy je úplne v poriadku do toho bazéna neskočiť.“

Namiesto neustáleho tlačenia na seba a na to, čo by si mala, si môžeš budovať súcit k sebe. A práve súcit so sebou podľa mňa veľmi úzko súvisí so sebaprijatím.

Často však zabúdame, že to nie je len nejaké individuálne rozhodnutie alebo motivačný citát, ktorý si vsugerujeme do hlavy, a zrazu máme všetko vyriešené.

Presne tak. Možno sa mi na sebe niečo nepáči, možno sú veci, ktoré chcem zmeniť. Ale nemám rada, keď tieto zmeny vychádzajú z pocitu nedostatočnosti. Ak má byť moje prijatie podmienené zmenou, ktorú musím najskôr spraviť, tak to vlastne nie je skutočné sebaprijatie.

Keď sa dokážeme prijať aj so svojimi rezervami a s vecami, s ktorými nie sme úplne spokojní, dokážeme s nimi oveľa lepšie pracovať a v konečnom dôsledku ich aj meniť.

Nič ma nepoteší viac, ako keď si spravím pekné vlasy, pekné nechty, keď si doprajem chvíľu starostlivosti o seba alebo keď každý deň cvičím. No nie je to moja primárna motivácia. Chcem sa o svoje telo starať preto, že si uvedomujem, čím všetkým si prešlo a že dodnes nesie traumy, ktoré som zažívala ako dieťa.

Často premýšľam nad tým, do akej miery bola moja tranzícia vonkajším procesom a do akej miery bola v skutočnosti skôr procesom vnútorným.

Ako to myslíš?

To, čo sa deje vo mne, je oveľa pomalší a stále prebiehajúci proces. Napríklad vzťah k telu vnímam ako neustály dialóg. Keď sedím u terapeutky a rozprávame sa o ťažkých veciach, často sa ma spýta: „Kde to teraz cítiš v tele?“

Trasú sa mi ruky? Cítim bolesť v bruchu? Chcem utiecť? Práve cez telo sa snažím komunikovať sama so sebou, pretože každá emócia sa v ňom nejakým spôsobom ukladá. Takže to nie je len o tom, ako sa cítim ako žena – je to aj o tom, ako sa dokážem znovu vrátiť k svojmu telu a liečiť to, čo sa v ňom celé roky hromadilo.

Pamätáš si na moment, keď si prvýkrát pocítila, že môžeš byť sama sebou?

Najsilnejšie to bolo asi po začiatku tranzície, keď som si dovolila byť tým, kým naozaj som. No najmä som precítila, že si to zaslúžim. Že už to nie je len generálka môjho života, ale že toto som naozaj ja.

V minulosti som zažila situácie, keď som premýšľala, či tu ešte chcem byť – najmä preto, že som nechcela zraniť svoju rodinu. Bojovala som sama so sebou a s otázkou, či som vo svojom vnútri dobrá alebo zlá. Naozaj sa to vtedy zúžilo len na túto jednu vec.

Niekedy v tom období som sa rozhodla, že v základe mňa je dobro, láska, radosť a krása. A práve z tohto malého zrniečka som si potom vybudovala ženu, ktorá je dnes tu s vami.

Čo túto ženu charakterizuje?

Napadá mi pocit samoty, ktorý je stále niekde vo mne a veľmi ma formoval. Pamätám si na momenty, keď mi rodičia, sestra aj babka s dedkom hovorili, ako ma ľúbia, no ja som si vsugerovala, že to nemôže byť úplne pravda, pretože o mne vedia veľmi málo. „Keby vedeli, aká je moja skutočná realita, aké je moje skutočné prežívanie, tá láska by už neplatila.“

V istej miere to vo mne ostáva dodnes. Ako kvír ľudia sme často prežili veľkú časť života s pocitom, že sme jediní. Nepoznali sme ostatných ľudí, ktorí by nám boli podobní. Mnohí z nás sme žili v akomsi bunkri, do ktorého nikto ďalší nepatril. Nehovorili sme o tom, čo prežívame, pretože sme sa báli.

Tento typ samoty bol a stále je vo mne veľmi silný napriek tomu, že mám dnes okolo seba úžasných a blízkych priateľov.

V konečnom dôsledku aj sebaprijatie do veľkej miery súvisí s naším okolím. Je to aj o ľuďoch, ktorí nám dovolia byť sami sebou.

Občas si musím vedome pripomínať, že už nie som sama. Že už nie som to dieťa, ktoré sedí samo v kúte triedy a je šikanované.

Kto bol takým človekom pre teba?

Veľkú úlohu zohrala moja skúsenosť s House of Vinyard – jedným z takzvaných ballroom houses. Ballroom kultúra vznikla v 70. rokoch v Harleme a dodnes funguje po celom svete. Ja som sa s ňou stretla v Holandsku.

Je to v podstate rodinná bunka, ktorú si vytvorili najmä čierni a latino kvír a transrodoví ľudia v čase, keď ich vlastné biologické rodiny odvrhli. Fungujú ako náhradná rodina – majú svoju „mamu“ domu, „otca“ aj súrodencov.

Chodia spolu na plesy, kde súťažia v tanci a rôznych performance kategóriách a vyhrávajú ceny, ale predovšetkým sa pravidelne stretávajú, varia si spolu a starajú sa jeden o druhého tak, ako by to mala robiť rodina.

Bola som súčasťou tohto sveta a práve tam som pochopila, že láska existuje aj mimo rodiny, do ktorej sa človek narodí. Podľa mňa je jedno z najväčších privilégií kvír ľudí to, že si môžeme vybrať svoju rodinu. Ľudí, ktorí síce nie sú našou biologickou rodinou, ale stanú sa ňou. Sú to ľudia, ktorí nás prijmú takých, akí naozaj sme.

Čím to bolo, že si sa pri nich cítila bezpečne a mohla byť pri nich sama sebou? Čo robili inak?

Vedela som, že im nemusím nič vysvetľovať. Každý z nás prechádzal alebo si prešiel niečím veľmi podobným. Je to druh prepojenia, ktorý sa len ťažko vytvára niekde inde.

Keď so mnou sedel niekto z mojich „súrodencov“ v tom dome, vedela som, že okrem toho, že sú kvír, sú napríklad aj čierni alebo sa inak odlišujú od bielej majority. Prežívali veľmi podobný typ stresu – aj ten, ktorý si človek nesie vnútri, aj ten, ktorý mu spoločnosť dáva pocítiť zvonku.

Tam sa vlastne nikto nikdy nepýtal na transrodovosť. Jednoducho sme spolu varili, počúvali hudbu, pozerali filmy, tancovali, chodili na plesy a pripravovali si outfity.

A práve tento pocit mi dal najväčšiu slobodu – že moja odlišnosť nebola vnímaná ani pozitívne, ani negatívne. Nebola to vec, ktorá by určovala, ako sa na mňa ľudia pozerajú. Bola to jednoducho súčasť mňa, informácia, ktorú sme všetci brali prirodzene na vedomie.

Čo sa deje s človekom, keď nemusí neustále vysvetľovať, obhajovať alebo dokazovať svoju hodnotu?

Zrazu má energiu na niečo iné, pretože už nemusí neustále hrať rolu, ktorú od neho spoločnosť očakáva.

Ja som sa odmala snažila kompenzovať svoje „tajomstvo“ tým, že budem perfektným dieťaťom – že budem mať samé jednotky, chodiť na každú olympiádu, venovať sa športu. Akoby som si svojím perfekcionizmom a workoholizmom musela zaslúžiť miesto, ktoré by mi inak nepatrilo.

Teraz dokážem trochu viac poľaviť a pripustiť si, že nemusím byť perfektná, nemusím byť dokonale krásna ani upravená. Môžem ísť von aj v tričku s mastnými vlasmi. Pretože viem, že jednoducho som.

Šťastie už nehľadám v tom, ako vyzerám alebo koľko toho dokážem, ale v pocite bezpečia, priateľstvách a rodine.

Akú úlohu v tom podľa teba zohráva reprezentácia – vidieť niekoho podobného vo verejnom priestore?

Obrovskú. Aj preto beriem šírenie svojho príbehu ako poslanie. Viem, že to doslova zachraňuje ľudské životy, a mnohé deti a mladí ľudia, s ktorými sa stretávam, mi za to ďakujú.

Keď vidia, že niekto ako ja – alebo ako oni – dokáže žiť normálny, dokonca úspešný život, prestáva to byť len abstraktná predstava a stáva sa to niečím reálnym a dosiahnuteľným. To je podľa mňa najväčšia sila reprezentácie. Nie presviedčanie, ale ukázanie, že sa to naozaj dá.

Zároveň si uvedomujem, že som extrémne privilegovaná biela transrodová žena, ktorá robí modeling. Niekedy sa stáva, že ma ľudia pozvú najmä preto, aby mohli ukázať, že majú zastúpenú diverzitu – ako niekoho, kto je „prijateľná“ verzia inakosti.

Ak viem svoj vzhľad a ďalšie privilégiá využiť na to, aby sa citlivé témy dostali čo najďalej, beriem to.

Uvedomujem si však, že moja skúsenosť nie je realitou bežného kvír človeka na Slovensku. Nebola by som tam, kde som dnes, napríklad bez mojej rodiny, ktorá ma prijala a vytvorila mi bezpečné prostredie. Aj preto mám veľkú empatiu k transrodovým ľuďom na Slovensku, ktorí takúto oporu nemajú.

O čom ti hovoria mladí ľudia, keď sa s nimi stretávaš v „kluboch“, ktoré organizuješ?

Projekt Queer Time Out som začínala s predstavou, že tam budeme riešiť vážne témy a terapeutické prístupy. Ale tie deti často chcú len byť medzi štyrmi stenami, ktoré sú absolútne bezpečné, a rozprávať sa o tom, čo mali na obed, čo sa deje v škole, kto robí slam poetry alebo drag performance.

Málokedy tam riešime naozaj ťažké veci. A keď áno, tak skôr takým rodinným spôsobom, že každý niečo poradí a navzájom sa podporíme. Tie deti chcú mať najmä pocit prijatia, bezpečia a úplného pokoja.

Pustíme si Pelíšky na projektore, smejeme sa na hláškach a jednoducho len tak sme.

Takže im vlastne dávaš to, čo si si kedysi našla v Holandsku.

Presne tak. Dávam im prijatie a priestor, v ktorom môžu byť sebou a nemusia nič vysvetľovať.

Čo pre teba dnes znamená byť sama sebou? Kedy najviac zažívaš pocit „toto som ja“?

Keď mi hrá pesnička, do ktorej sa práve zamilujem. Alebo keď sa rútim na bicykli dole kopcom a cítim sa úplne slobodná. Vietor, rýchlosť – vtedy sa cítim naozaj dobre. Je to práve v týchto jednoduchých momentoch – bez mejkapu a bez toho, aby ma niekto videl –, vtedy sa cítim najviac sama sebou.

Občas sa aj zamyslím nad tým, čo by som povedala tej malej Liby, ktorá sa celý život snažila byť dokonalá.

Čo by to bolo?

Že nemusí byť super, krásna, nemusí nič dokazovať. Že si to všetko už zaslúži a môže jednoducho byť presne taká, aká je.

Aj za to, že svojou otvorenosťou pomáha kvír ľuďom cítiť prijatie, získala Liberty Cenu Inakosti 2026 za pozitívne zviditeľnenie. Iniciatíva Inakosť, ktorej dlhodobým partnerom je Férová nadácia O2, každoročne oceňuje osobnosti, ktoré svojím pôsobením prinášajú druhým nádej a silu aj v zložitých časoch.

Liberty Blake Simon

Transrodová žena, modelka a aktivistka, ktorá otvorene hovorí o skúsenostiach transľudí na Slovensku, o duševnom zdraví a o význame rešpektujúcej komunikácie. Ako projektová manažérka Ligy za duševné zdravie a spolupracovníčka medzinárodných organizácií sa venuje podpore zraniteľných skupín a budovaniu inkluzívnejšej spoločnosti. Je zakladateľkou projektu Queer Time Out, ktorý vytvára bezpečný priestor pre deti a mladých ľudí z kvír komunity.