Ako si na novembrové udalosti spomínajú ľudia, ktorí pre nás vybojovali slobodu
Ľudia, ktorí v Novembri 89 svojou prítomnosťou na námestiach priniesli pád vtedajšieho režimu a slobodu pre nás všetkých, sa s nami podelili o svoje spomienky.
Autor Kubo Stank
Foto TASR
Dátum
Nežnú revolúciu si spájame najmä s historickými míľnikmi a so známymi osobnosťami, ktoré stáli na pódiách. Na tých najdôležitejších – anonymných hrdinov stojacich pod pódiami sa často zabúda. Boli to však práve oni, ktorí nám nenásilne vybojovali slobodu.
November 89 patril predovšetkým desaťtisícom ľudí naprieč celým Československom, ktorí svojou prítomnosťou na námestiach volali po zmene. Prečítajte si, ako si zlomové momenty našich dejín pamätajú niektorí z nich. O svoje spomienky sa s nami podelili prostredníctvom kampane Tváre slobody, ktorej súčasťou sa môžete stať aj vy.
Ľubica H., odborný ekonóm, Bratislava
Na túto udalosť asi nezabudnem nikdy. Išli sme tam bojovať za našu slobodu a nevedeli sme, čo nás bude čakať… Stáli sme tam v zime, ale nevadilo nám to. Z práce nás pustili, nebol problém. Mala som vtedy krásnych 22 rokov.
Ivan N., v Novembri 89 študent, Praha
Zvolili sme si do funkcií pár ľudí, no zároveň sme si zvolili aj tieňových nástupcov, pretože sme rátali s tým najhorším – fyzickou likvidáciou. Na vysokej škole sme potom zahájili okupačný štrajk – „stávku“. Na tretí deň okupačného štrajku sa odohralo také divadlo, že pred školami začali chodiť autobusy s plne naloženými milicionármi. A postupne začali aj prvé provokačné telefonáty typu: „Počujte, opustite školu, idú na vás ozbrojení milicionári. Budú vás likvidovať.“ Po takomto telefonáte mi do smiechu nebolo.
Radim S., opravár, Bratislava
Prvýkrát v živote som počul spievať ľudí hymnu dobrovoľne a samých od seba!
Zuzana R., tlmočníčka a prekladateľka, Bratislava
Nezabudnem na tú obrovskú radosť, nadšenie a súdržnosť ľudí. Okamžite sme išli demonštrovať, aj keď sme nevedeli, ako to dopadne. Konečne sloboda! Ani sa nám to nechcelo veriť. Ako tlmočníčka som s kolegami zadarmo tlmočila zahraničným novinárom. Bolo to úplne spontánne a normálne, chceli sme aj s našou pomocou do sveta vyniesť správu, že naša krásne krajina je konečne slobodná a ide cestou demokracie!
Gejza G., v Novembri 89 študent, Praha
Zažívali sme absolútnu eufóriu.
Zuzana T., inžinierka, Trnava
Po práci sme sa ako skupina kolegov vybrali na námestie, kde sme štrngali kľúčmi volajúc po zmene. Nevedeli sme presne, čo máme čakať, ale chceli sme cítiť pocit slobody a mať napríklad konečne možnosť slobodne cestovať.
Jozef H., divadelník, Košice
Šťastie v srdci, že konečne skončila tá doba boľševikov. Bol som jeden z prvých občanov mesta, ktorý organizoval mítingy. Zážitkov bolo dosť, len priestor na spomienky je malý…
Ján K., vychovávateľ, Prešov
Najsilnejšia spomienka je na to, ako som na námestí davu prečítal z Rudého práva podmienky členstva v Občianskom fóre… Na také niečo sa nedá zabudnúť.
Erik L., kuchár, Praha
Bolo tam strašne veľa policajtov, samý hluk a potom nastalo štrnganie kľúčmi. Boli sme premrznutí, ale zažívali sme radosť :).
Filip B. v Novembri 89 študent medicíny, Praha
Bol som účastník študentskej demonštrácie v Prahe 17. novembra 1989 a skončili sme na Národnej triede. Zažil som naživo tlak obrnených transportérov aj údery obuškov „v podloubí“, keď nás vyháňali, a prvé dni po tomto akte. Som rád, že o tom píšete, hovorím o tom svojim deťom a mrzí ma, že ľudia, „čo si to ani nevšimli“, teraz vládnu našej krajine.
Vladimíra P., v Novembri 89 študentka, Bratislava
Čakali sme na vyjadrenie predsedu SZM na Prírodovedeckej fakulte UK k situácii v Prahe. Vytvoril sa štrajkový výbor. Bola som vtedy presvedčená zväzáčka, Boha som nepoznala. Ďakujem všetkým verným kresťanom v západnom bloku, že sa za nás modlili, aby sme tu nemali ateizmus, ale mohli slobodne veriť v Ježiša Krista.
Mário Š., v novembri 89 študent, Nitra
Obrovská masa ľudí skandovala rovnaký pokrik, pocit, keď ľudia myslia ako jeden. Niektorí plakali, vtedy som nechápal prečo. Vôbec som nevedel, prečo som tam a či tam chcem byť. Bola to pre mňa udalosť, ktorá bola celorepubliková a chcel som byť jej súčasťou. Nič politické som v hlave nemal, nemal som žiadny názor na politiku, bol som mladý 15-ročný študent. Pubertálny človek posadnutý športom a hudbou, nič viac.
Lýdia H., učiteľka, Michalovce
Bolo to úžasné obdobie. Zažila som ho ako začínajúca učiteľka. Na tribúne v Michalovciach bol môj budúci manžel. Vtedy sme sa ešte nepoznali. Momentálne sme už 26 rokov manželmi :).
Iveta M., v Novembri 89 žiačka, Bratislava
Štrngajúce kľúče, neopakovateľná atmosféra a solidarita. Otec nahrával všetky zhromaždenia na magnetofónovú pásku. Na Námestí SNP som bola s dedkom, chcel, aby som to, čo sa deje, videla. Vysvetľoval mi vtedy, čo a prečo sa to deje…
Alfonz S., v Novembri 89 študent, Hrnčiarovce nad Parnou
Dňa 21. novembra 1989 v žilinskom študentskom rádiu Rapeš prenášali vtedy ešte stanicu Hviezda. Bol to prvý priamy prenos z Václaváku z Prahy, kde bolo počuť o slobodných voľbách, Havla, Kubišovú. Redaktor vyzýval študentov, aby sme prišli pred Menzu. Tam už bolo viac ako stovka študentov a začalo sa hovoriť o štrajku.
Prišiel rektor VŠDS a snažil sa študentov presvedčiť o nekonaní štrajku. Prví vyjednávači s rektorom dojednali na nasledujúci deň tzv. rektorské voľno a schválenie tichého pochodu po Žiline na námestie pred hotel Slovakia. Bolo asi 19:00, keď zaznela hymna Československa. Zapálili sa sviečky. Začala sa revolúcia.
Zaujali vás spomienky ľudí z Novembra 89? Viac príbehov a dobových svedectiev nájdete na www.tvareslobody.sk.
Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.
Hračky, ktoré prežili všetky pády. Rezbár Lacko Kurnota dokázal cez kus dreva postaviť svet plný dobra
Začalo sa to Pinocchiom pre jeho deti, dnes v dielni v Liptovskej Lúžnej vznikajú drevené hračky, ktoré v sebe nesú príbeh rodiny, vytrvalosti a láskavosti.
Autor Veronika Šeliga Pilátová
Foto Magdaléna Tomalová
Dátum
„Dobrý deň, milí moji priatelia.“ Vždy rovnakými pozdravom sa svojim fanúšikom na sociálnych sieťach prihovára Lacko Kurnota, slovenský Santa Claus. Ekologickými drevenými hračkami robí radosť deťom po celom svete, no najmä chce svojej dcére so zdravotným postihnutím dopriať hodnotnejší život. Okrem Lesanky je otcom ďalších ôsmich detí a osud sa s nimi rozhodne nemaznal. Ako sám hovorí, trikrát padli na úplné dno, napriek tomu si dokázal udržať nákazlivý pozitívny prístup k životu.
V rozhovore s rezbárom Lackom Kurnotom sa dozviete:
ako víťazný Pinocchio pomohol naštartovať výrobu hračiek,
či sa dá vyrobiť 1 000 hračiek za dva týždne,
aké je mať spoločnú dielňu s dcérou,
čo mu po pádoch pomáha znova sa postaviť na nohy.
Po príchode do zasneženej Liptovskej Lúžnej nás Lacko víta v bráne spolu so svojou dcérou Laurou. Vedú nás popri dome do malej dielne plnej dreva v rôznych štádiách opracovania. Od surového až po hotové výrobky. Drevené koníky, autá, dinosaury, hračky od výmyslu sveta. Zdanlivo sa v nej nedá pohnúť, a predsa sa v nej o miesto delí aj s Laurou. On tvorí pod značkou Lackove hračky, ona je Drevovláska. A obaja sú dôkazom, že dobro ešte nevymrelo.
Pán Lacko, vaša pozitívna energia je nákazlivá, teším sa, že sme tu s vami. Ako vznikli Lackove hračky?
Som vyučený obrábač kovov, ale kvôli lepšiemu platu som išiel na odprašovanie z pecí. Po troch mesiacoch ma poslali na pracovné lekárstvo, kde zistili ťažký stupeň poruchy pľúc, a tak som dostal výpoveď.
Mal som zákaz robiť vo výškach, pri strojoch, v mraze aj v prachu. Odporúčaná bola práca v suchu a teple, ale kto ma zoberie do kancelárie? Nikto. Tak som si podal žiadosť, že idem podnikať.
Odmalička som po škole chodil pomáhať otcovi. Otec bol síce elektrikár, ale doma vyrábal napríklad poličky či salašnícke náradie.
Narodilo sa nám deväť detí – na hračky veľa peňazí nebolo, tak som vyrobil deťom dreveného panáčika, volali ho Pinocchio.
Dievčatá poslali panáčika do súťaže o najkrajšieho Pinocchia, ktorú vyhlásil taliansky spisovateľ, čo napísal aj sfilmoval, aj zrežíroval Pinocchia.
O tri týždne sme sa dozvedeli, že zo 650 prihlásených vyhral prvú cenu. Škola dostala počítač, knižky do knižnice. To ma nakoplo ísť touto cestou, vyrábať hračky.
Takže ste sa začali hračkám venovať naplno?
Nebolo to také jednoduché. V tom čase som ešte býval s rodičmi, s otcom sme nemali veľmi dobré vzťahy, a tak sa začalo hľadanie nového domova.
Vystriedali sme viaceré podnájmy, vždy muselo byť k nemu aj nejaké humno či dielňa, lebo som so sebou brával aj stroje. O všetko som však neskôr prišiel, jedna prenajímateľka si na mňa vymyslela trestný čin a spôsobila vážne komplikácie, na istý čas sme boli dokonca aj bez domova.
Neskôr sme však našli bývanie v bytovke v Ružomberku. Chýbali mi však stroje a miesto, kde by som mohol pracovať, až neskôr sme našli rodinný domček. Úrad práce mi vybavil dotáciu a nakúpil som stroje, začal som opäť vyrábať hračky.
Zrazu mi prišla zákazka na 1 000 hračiek na Medzinárodný deň detí pre pána z Prešova. Mali sme na to dva týždne. Boli to také spájačky, musel som to vymyslieť na kolíčky a tzv. špilky, deti dnes nechcú lepiť, sú netrpezlivé.
Tisíc hračiek za dva týždne? To ste ako zvládli?
No, povedal som, že mu napíšem, keď to budem mať. Pomohli mi moje deti, spoločne sme to naozaj stihli. A potom sa už ľudia o mne dozvedeli, začali ma sami oslovovať. Odvtedy trávim celé dni v dielni.
Ručná práca vám ide. Dáva vám hlbší zmysel pracovať rukami?
Mám to ako relax.
A pamätáte si úplne na prvé chvíle, keď ste začali pracovať s drevom?
Ja som drevo nenávidel, lebo ako dieťa som po škole musel najprv urobiť prácu otcovi. Potom bolo už päť hodín, v zime tma. Na kamarátov som mal sotva 20 minút. Musel som sa stihnúť naučiť do školy a na druhý deň znova to isté.
A čo pre vás to drevo znamená dnes po všetkých tých náročných rokoch a životných peripetiách, ktoré ste nedobrovoľne absolvovali?
Dnes ma to hreje na duši. Lebo keď niečo vymyslím, urobím a je to dokonalé, poteší to človeka.
Žijeme v konzumnej spoločnosti, kde je všetkého veľa. Práve drevo a prírodné materiály nás približujú viac k jednoduchosti, prirodzenosti, k prírode.
A kedy viete, že to je dokonalé?
Kým na niečo prídem, treba to aspoň 15- až 20-krát prekresliť, potom skúšať robiť. A toľkokrát skončila výroba aj v peci. Musí sa to dotiahnuť do dokonalosti tak, aby tá hračka sama akoby kričala na zákazníka: „Kúp si ma!“
Ako vyzerá váš tvorivý proces? Máte hračky, ktoré vyrábate už roky, sú u detí obľúbené, ale vymýšľate aj niečo nové.
Stáva sa mi dosť často, že o druhej v noci precitnem zo spánku, lebo sa mi prisní nejaká hračka. Tak sa oblečiem, idem do dielne, tam si to kreslím, a keď vidím, že už to má nejakú fazónu, idem spať. A ráno už pokračujem rovno na tvorbe hračky.
Lacko, ako vaše minimalistické drevené hračky vnímajú deti v dobe, keď sú stimulované farbami, svetlami, zvukmi, čoraz viac už aj umelou inteligenciou?
Ja som sa v prvom rade zameral na deti, ktoré sú alergické na laky, farby či na prach. Čínske hračky sú síce pekné, priťahujú detské očká a rodičia im ich kúpia. Nevedia, že hraním sa s hračkou vzniká trenie, ktorým sa uvoľňujú z plastu do ovzdušia mikročastice, ktoré deti vdychujú. Ľudia mi píšu, posielajú fotky aj videá, ako sa deti hrajú s mojimi hračkami aj hodiny. Cítia, že tam je nejaká energia.
S čím sa hrávali vaše deti, keď boli malé?
Aj s hračkami, ktoré som ja robil. Mám zdravotne postihnutú dcérku Lesanku, ja to všetko väčšinou robím kvôli nej. Keď sme boli na sociálke, aby jej zistili mieru poruchy mozgu, dali jej skladačky, ktoré nedokážu poskladať druháci na základnej. Ona to poskladala. Začal som preto robiť také zložité skladačky, ktoré na naše prekvapenie dokázala pekne a za chvíľu poskladať. Dnes máme na stránkach transparentne uverejnené číslo účtu a výťažok z predaja Lackových hračiek ide na liečbu Lesanky. Sme vďační za každé euro.
Laura, ako vnímaš, že si zostala pracovať pri ocinovi? Máš síce už aj svoju značku, ale v dielni pracujete spoločne.
Laura: S drevom som začala robiť v 15 rokoch. Ocino ma začal učiť, chcel, aby v tom niekto pokračoval. Deväť rokov som pracovala na Lackových hračkách, kým som si spravila vlastnú značku.
Lacko: Prakticky ja som chcel niečo dokázať a dokázal som to, že som svojej dcére otvoril brány do sveta.
Laura: Je skvelé, že tu môžem pracovať, nemala by som kde. V dobe, keď je všetko veľmi drahé. Dával mi robiť všetko, vyrábať kolovrátky, sústružiť, naučil ma toho veľa. Popri tom som dva roky študovala maľbu, nakoniec som definitívne prešla na tvorbu z dreva.
A čo znamená pre teba dotyk s drevom?
Myslím si, že všetko je so všetkým prepojené. Žijeme v konzumnej spoločnosti, kde je všetkého veľa. Práve drevo a prírodné materiály nás približujú viac k jednoduchosti, prirodzenosti, k prírode.
Vo svojej tvorbe pod názvom Drevovláska si sa trošku odklonila od ockových hračiek, robíš aj ozdoby do vlasov, brošne, spony a rôzne malé, veľmi precízne výrobky. Bolo to tvoje jasné smerovanie alebo počúvaš dopyt trhu?
Nie, to je také moje. Som skôr na tie maličké veci, na detaily. Nesledujem trendy, robím to, čo a ako cítim.
Čo vás drevo učí o sebe samých?
Lacko: To je ťažká otázka.
Laura: Vážiť si život. Aj strom sa môže stať vyčerpateľným zdrojom, treba si ich vážiť.
Lacko: Stromy sa ničia, my im dávame druhý život, druhú šancu, ktorá vydrží desiatky generácií.
Laura: Je taká pekná myšlienka, že strom rastie, ale ty to nevidíš. Raz vyrastie, ale ty tu už nebudeš.
Lacko a čo sa teraz učíte vy od Laury?
Robiť na internete, komunikovať. Už si viem všetko spraviť sám, aj správy, komentáre prečítať, viem si to popozerať, odpísať.
Na začiatku sme spomenuli váš neľahký životný osud, vám ale život uštedril ešte jednu ťažkú ranu, keď vám v roku 2019 vyhorela dielňa aj so všetkými hračkami. To bola už táto, kde sa nachádzame teraz?
Áno, to už bolo tu. Boli sme s dcérkou u lekára, keď nám telefonoval starosta obce, že mi horí dielňa. Rýchlo sme sadli do auta, ale kým sme prišli, už všetko ľahlo popolom. Dokonca sa roztavili aj stroje. Dodnes sa to vyšetruje, je viacero verzií, ako mohol požiar vzniknúť. To bolo tretíkrát, keď sme padli na dno. Manželka povedala, že už sme skončili.
Vám sa však podarilo niečo neuveriteľné.
Áno. Mne to nedalo. Rozlúčil som sa so svojimi zákazníkmi na Facebooku a poprosil som ich, či by mi nemohli prispieť nejakým eurom na znovuzrodenie hračiek. Vyzbierali sme za tri dni 35 000 €. Vo februári sa nám ozvala jedna firma, ktorá mi chcela dielňu znovu postaviť. Zobrali si 10 000 € a už som o nich nepočul. Tak sme to spravili spolu s deťmi a s kamarátmi. Dcéra Lucia si potom zobrala pôžičku na zastrešenie. Jej zásluhou máme vlastne domček aj dielňu.
Pán Lacko, kde hľadáte po týchto všetkých pádoch zase silu sa znovu postaviť na nohy?
Robíme to všetko kvôli dcérke Lesanke. Prakticky aj preto vznikla tá myšlienka kúpiť rodinný dom. Keď my tu nebudeme, čo s ňou bude? Škoda by ju bolo dávať do ústavu, nechcem pre ňu taký bezduchý život.
Lauri, pre teba, rovnako ako pre súrodencov, muselo byť občas náročné vyrastať v rodine, kde sa pozornosť delí medzi deväť detí, obzvlášť keď je v rodine ešte aj hendikep. Ako si sa cítila ako „jedna z mnohých“?
Myslím si, že sme sa doma všetci navzájom starali jeden o druhého. Takto by som to asi najviac vystihla.
Stretli ste sa v rodine aj s nepochopením alebo s tým, že ľudia nerozumejú vašej situácii?
Laura: Máme v rodine aj „záškodníkov“ (smiech). Ale celkovo si myslím, že sú dva typy rodín, ktoré majú deti s hendikepom.
Lacko: Jedni dostávajú dostatok podpory a naozaj sa o dieťa starajú. A potom sú rodiny, ktoré poberajú dávky, majú dve autá, dva domy, a pritom cez deň ani nevedia, kde to dieťa je. Títo ľudia to zneužívajú – a potom sa pomoc prerozdeľuje menej férovo medzi tých, ktorí ju skutočne potrebujú. Teraz majú prísť nejaké zmeny a zdá sa, že sa nám bude žiť trochu ľahšie.
Stretli ste sa aj s tým, že vám pomoc odmietli?
Áno, veľakrát. Žiadali sme napríklad o príspevok na auto a odpísali nám, že na auto nedávajú, iba na invalidný vozík. Známa zháňala vozík, napísala tam a jej odpísali opačne: že poskytujú príspevky len na auto.
Ak sa vám Lackove hračky páčia, môžete ich podporiť, spojiť sa s ním môžete cez jeho FB stránku.
Lacko, napriek odmietnutiam, ťažkým skúsenostiam a skutočne neľahkému životu pôsobíte na sociálnych sieťach veľmi láskavo. Páči sa mi vaša pozitívna energia a úsmev.
Lacko: Ľudia vás posudzujú podľa toho, ako pôsobíte. A ja mám naozaj veľa pekných komentárov, pri dvoch som sa dokonca rozplakal. Negatívne komentáre budú vždy. Ľudia často závidia, aj keď vlastne ani nevedia čo. Ale to patrí k tomu. Keď odfotím kopu hračiek, ľudia si myslia, že som milionár. Nevidia ten kopec práce za tým. Jedna hračka nevznikne za deň.
Laura: Treba sa však sústrediť na to pekné. Na to dobré. To je podľa mňa najdôležitejšie.
Spomeniete si na nejaký konkrétny príbeh spojený s vašimi hračkami, keď vám to naozaj spravilo radosť?
Pred Vianocami sme darovali hračky na onkológiu do Banskej Bystrice a aj do detských domovov. Vždy okolo šesť až osem banánových krabíc. Hneď si každý zobral to, čo mu napadlo. Poslali nám fotky aj vianočný pozdrav. Je to krásny pocit.
Lacko, ako ste vy prežívali Vianoce, keď ste boli malý?
Ja som sa na Vianoce veľmi tešil, lebo som mal veľmi dobrú starú mamu. Najradšej som mal pištole (smiech). Ako decko som sa nestaral o nič. Pamätám si, ako sme sedeli pri stole, pomodlili sme sa, najedli sme sa. Otec bol vonku, akože na záchode, zazvonil zvončekom a my sme už od stola bežali k stromčeku. A tak by to malo byť.
Laura, aké ste mávali Vianoce ako deti?
Lacko: No čo vám povie jedna vegetariánka (smiech)?
Laura: Tešili sme sa na Vianoce. Pamätám si, ako zazvonil Ježiško a už sme utekali!
Lacko: A ja som to robil ináč! Zvonček som za dverami pripevnil silonom, aby sme boli pri stole všetci. Keď som zatriasol, rozsvietili sa očká. Keby ste to videli, to sa nedá opísať!
Mám odozvu, ľudia mi píšu, posielajú fotky aj videá, ako sa deti hrajú s mojimi hračkami aj hodiny. Cítia, že tam je nejaká energia.
Dnes tú radosť spôsobujete prenesene iným deťom, keď si nájdu pod stromčekom Lackove hračky.
Laura: Áno, je to skvelé. Ľudia nám píšu, posielajú fotky a chcú sa prísť pozrieť do dielne. Aj teraz, pred dvoma týždňami, prišla rodinka a chlapci si tu vyrábali pištole.
Lacko: Robievam aj tvorivé dielne. Mal som tu takého špunta, ktorý stál pri pásovej píle a nevedel sa od nej odtrhnúť, prosil otca, nech mu ju kúpi.
Posielate hračky len v rámci Slovenska?
Nie. Za posledný rok sme pociťovali menší záujem o hračky, začal som rozmýšľať, že budem robiť už len betlehemy. Ale odkedy sme začali natáčať videá, majú aj 40 000 videní a hračky posielame všade. Do Ameriky, do Nórska, Švédska, Írska, do Nemecka, na Nový Zéland, do Austrálie. Najviac reakcií bolo na „kus klátu“.
Kus klátu?
Ľudia mi občas písali, že „pýtam 75 eur za kus klátu“. Tak som zobral tú hračku, ukázal som im drevo a povedal: „Toto je kus klátu a toto je hračka, ktorá stojí 70 eur.“ Veľa ľudí si neuvedomuje náklady ani ten čas.
Pre ľudí je často ťažké predstaviť si, čo všetko stojí za výrobou jednej drevenej hračky.
Lacko: Presne tak. Nakúpiť materiál, náradie. Napríklad nová píla stojí tak 400 – 500 eur. Na všetko si musím zarobiť.
Laura: Aj to remeslo, dlhoročné skúsenosti, to všetko sa tiež ráta.
Ktorá je vaša najobľúbenejšia hračka, akú ste doteraz vyrobili?
Traktor s vlečkou. Ten sa mi vydaril. Asi 15-krát som ho prerábal, kým som bol spokojný. Napríklad výfuk: ten nakoniec nedávam, lebo malé dieťa by si ním mohlo ublížiť. Zrkadlá tiež nie. Deti dávajú všetko do úst. Raz som videl, ako si dieťa natlačilo do nosa figúrku z Kinder vajíčka. Takže bezpečnosť je vždy prvá.
Laura, a tvoje obľúbené hračky?
Mne sa páčia tie otcove staré modely: bagre, traktory, kamióny. Také klasické. Tie moderné ma až tak neoslovujú.
A aké máte ešte sny či plány do budúcna?
Lacko: Mať kopec peňazí a ísť na Ibizu! Na párty (smiech).
Laura: Ja by som chcela, aby ma raz Drevovláska dokázala uživiť.
Lacko: Nedá sa povedať, že táto práca je o zárobku. Ja to robím len kvôli tomu, aby som sa nenudil.
Ladislav Kurnota
Lacko Kurnota je tvorca ekologických drevených hračiek z Liptovskej Lúžnej a otec deviatich detí. Po rokoch zdravotných problémov a tvrdých životných skúšok si vybudoval malú dielňu, v ktorej spolu s dcérou Laurou vyrába hračky pod značkou Lackove hračky. Svojím remeslom prináša radosť deťom doma aj vo svete.
Páčil sa vám článok?
Loading...
Páči sa vám, čo práve čítate?
Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.
Gejza G., v Novembri 89 študent, Praha
Gejza G., v Novembri 89 študent, Praha
Loading...
