Príbehy

Ako si na novembrové udalosti spomínajú ľudia, ktorí pre nás vybojovali slobodu

Ľudia, ktorí v Novembri 89 svojou prítomnosťou na námestiach priniesli pád vtedajšieho režimu a slobodu pre nás všetkých, sa s nami podelili o svoje spomienky.

Autor Kubo Stank

Foto TASR

Dátum8. 11. 2018

Nežnú revolúciu si spájame najmä s historickými míľnikmi a so známymi osobnosťami, ktoré stáli na pódiách. Na tých najdôležitejších – anonymných hrdinov stojacich pod pódiami sa často zabúda. Boli to však práve oni, ktorí nám nenásilne vybojovali slobodu.

November 89 patril predovšetkým desaťtisícom ľudí naprieč celým Československom, ktorí svojou prítomnosťou na námestiach volali po zmene. Prečítajte si, ako si zlomové momenty našich dejín pamätajú niektorí z nich. O svoje spomienky sa s nami podelili prostredníctvom kampane Tváre slobody, ktorej súčasťou sa môžete stať aj vy.

Ľubica H., odborný ekonóm, Bratislava

Na túto udalosť asi nezabudnem nikdy. Išli sme tam bojovať za našu slobodu a nevedeli sme, čo nás bude čakať… Stáli sme tam v zime, ale nevadilo nám to. Z práce nás pustili, nebol problém. Mala som vtedy krásnych 22 rokov.

Ivan N., v Novembri 89 študent, Praha

Zvolili sme si do funkcií pár ľudí, no zároveň sme si zvolili aj tieňových nástupcov, pretože sme rátali s tým najhorším – fyzickou likvidáciou. Na vysokej škole sme potom zahájili okupačný štrajk – „stávku“. Na tretí deň okupačného štrajku sa odohralo také divadlo, že pred školami začali chodiť autobusy s plne naloženými milicionármi. A postupne začali aj prvé provokačné telefonáty typu: „Počujte, opustite školu, idú na vás ozbrojení milicionári. Budú vás likvidovať.“ Po takomto telefonáte mi do smiechu nebolo.

Radim S., opravár, Bratislava

Prvýkrát v živote som počul spievať ľudí hymnu dobrovoľne a samých od seba!

Zuzana R., tlmočníčka a prekladateľka, Bratislava

Nezabudnem na tú obrovskú radosť, nadšenie a súdržnosť ľudí. Okamžite sme išli demonštrovať, aj keď sme nevedeli, ako to dopadne. Konečne sloboda! Ani sa nám to nechcelo veriť. Ako tlmočníčka som s kolegami zadarmo tlmočila zahraničným novinárom. Bolo to úplne spontánne a normálne, chceli sme aj s našou pomocou do sveta vyniesť správu, že naša krásne krajina je konečne slobodná a ide cestou demokracie!

Gejza G., v Novembri 89 študent, Praha

Zažívali sme absolútnu eufóriu.

Zuzana T., inžinierka, Trnava

Po práci sme sa ako skupina kolegov vybrali na námestie, kde sme štrngali kľúčmi volajúc po zmene. Nevedeli sme presne, čo máme čakať, ale chceli sme cítiť pocit slobody a mať napríklad konečne možnosť slobodne cestovať.

Jozef H., divadelník, Košice

Šťastie v srdci, že konečne skončila tá doba boľševikov. Bol som jeden z prvých občanov mesta, ktorý organizoval mítingy. Zážitkov bolo dosť, len priestor na spomienky je malý…

Ján K., vychovávateľ, Prešov

Najsilnejšia spomienka je na to, ako som na námestí davu prečítal z Rudého práva podmienky členstva v Občianskom fóre… Na také niečo sa nedá zabudnúť.

Erik L., kuchár, Praha

Bolo tam strašne veľa policajtov, samý hluk a potom nastalo štrnganie kľúčmi. Boli sme premrznutí, ale zažívali sme radosť :).

TASR

Filip B. v Novembri 89 študent medicíny, Praha

Bol som účastník študentskej demonštrácie v Prahe 17. novembra 1989 a skončili sme na Národnej triede. Zažil som naživo tlak obrnených transportérov aj údery obuškov „v podloubí”, keď nás vyháňali, a prvé dni po tomto akte. Som rád, že o tom píšete, hovorím o tom svojim deťom a mrzí ma, že ľudia, „čo si to ani nevšimli“, teraz vládnu našej krajine.

Vladimíra P., v Novembri 89 študentka, Bratislava

Čakali sme na vyjadrenie predsedu SZM na Prírodovedeckej fakulte UK k situácii v Prahe. Vytvoril sa štrajkový výbor. Bola som vtedy presvedčená zväzáčka, Boha som nepoznala. Ďakujem všetkým verným kresťanom v západnom bloku, že sa za nás modlili, aby sme tu nemali ateizmus, ale mohli slobodne veriť v Ježiša Krista.

Mário Š., v novembri 89 študent, Nitra

Obrovská masa ľudí skandovala rovnaký pokrik, pocit, keď ľudia myslia ako jeden. Niektorí plakali, vtedy som nechápal prečo. Vôbec som nevedel, prečo som tam a či tam chcem byť. Bola to pre mňa udalosť, ktorá bola celorepubliková a chcel som byť jej súčasťou. Nič politické som v hlave nemal, nemal som žiadny názor na politiku, bol som mladý 15-ročný študent. Pubertálny človek posadnutý športom a hudbou, nič viac.

Lýdia H., učiteľka, Michalovce

Bolo to úžasné obdobie. Zažila som ho ako začínajúca učiteľka. Na tribúne v Michalovciach bol môj budúci manžel. Vtedy sme sa ešte nepoznali. Momentálne sme už 26 rokov manželmi :).

Iveta M., v Novembri 89 žiačka, Bratislava

Štrngajúce kľúče, neopakovateľná atmosféra a solidarita. Otec nahrával všetky zhromaždenia na magnetofónovú pásku. Na Námestí SNP som bola s dedkom, chcel, aby som to, čo sa deje, videla. Vysvetľoval mi vtedy, čo a prečo sa to deje…

Alfonz S., v Novembri 89 študent, Hrnčiarovce nad Parnou

Dňa 21. novembra 1989 v žilinskom študentskom rádiu Rapeš prenášali vtedy ešte stanicu Hviezda. Bol to prvý priamy prenos z Václaváku z Prahy, kde bolo počuť o slobodných voľbách, Havla, Kubišovú. Redaktor vyzýval študentov, aby sme prišli pred Menzu. Tam už bolo viac ako stovka študentov a začalo sa hovoriť o štrajku.

Prišiel rektor VŠDS a snažil sa študentov presvedčiť o nekonaní štrajku. Prví vyjednávači s rektorom dojednali na nasledujúci deň tzv. rektorské voľno a schválenie tichého pochodu po Žiline na námestie pred hotel Slovakia. Bolo asi 19:00, keď zaznela hymna Československa. Zapálili sa sviečky. Začala sa revolúcia.

Zaujali vás spomienky ľudí z Novembra 89? Viac príbehov a dobových svedectiev nájdete na www.tvareslobody.sk.

Tento článok je súčasťou špeciálneho vydania magazínu Sóda o slobode a 17. novembri 1989. Spoločnosť O2 si toto výročie pripomína už po tretí raz, tentokrát aj prostredníctvom webstránky tvareslobody.sk, kde od polovice októbra zbiera príbehy ľudí, ktorí v Novembri 89 vyšli do ulíc. O2 aj touto cestou ďakuje všetkým odvážnym ľuďom, ktorí pre nás vybojovali slobodu.

Páčil sa vám článok?

Príbehy

S potrebou blízkosti sa rodíme všetci. Zuzana ako jedna z Dominík pre Kukulíka chodí za opustenými bábätkami do nemocnice, aby cítili, že na tomto svete nie sú samy

Privinúť si a pohladiť dieťatko je nesmierne dôležité pre jeho budúci citový aj fyzický vývoj.

Autor Natália Čerňancová

Foto Magdaléna Tomalová

Dátum14. 10. 2026

Predstavte si, že ste práve prišli na tento svet – všetko je nové, neznáme a náročné. Keď je pri vás niekto, kto si vás vezme do náručia, privinie a zostane pri vás, je to ľahšie. Pre bábätká, ktoré po narodení ostávajú v nemocnici opustené, toto však nie je normálna realita. OZ Návrat preto prišlo s projektom Dominika pre Kukulíka, aby opustené bábätká mali pri sebe osobu, ktorá sa im venuje fyzicky aj mentálne. Jednou z Dominík je aj Zuzana Mittelmann, ktorá bábätku dotykom, hlasom a objatím dáva pocítiť, že na tomto svete nie je samo.

V rozhovore so Zuzkou Mittelman, jednou z Dominík pre Kukulíka, sa dočítate:

čo sa deje s bábätkom, ktoré prvé dni života trávi v nemocnici bez blízkeho človeka,
prečo bábätko hneď potrebuje niekoho, kto ho vezme do náručia,
čo znamená Dominika pre Kukulíka,
ako si Dominiky každý deň rozdeľujú návštevy, aby bábätká nezostávali samy ani cez víkendy a sviatky,
ako si Zuzka vytvára puto s bábätkom, o ktorom vie, že sa s ním bude musieť rozlúčiť,
čo prežíva, keď bábätko odchádza do náhradnej rodiny,
a ako jej skúsenosť zmenila pohľad na blízkosť.

Prečo je prítomnosť blízkej osoby krátko po narodení pre bábätko mimoriadne dôležitá?

Je dokázané, že mozog dieťaťa sa vyvíja inak, keď má pri sebe blízkeho človeka. Bábätká totiž od prvého momentu potrebujú cítiť blízkosť, najlepšie matky. Keď však mama prítomná nie je, je dôležité, aby sa mohli adaptovať na niekoho konkrétneho, kto im poskytne pocit bezpečia a prijatia.

Bábätko si vytvára väzbu na konkrétneho človeka a získava pocit, že na tomto svete nie je samo. Ak dieťa v ranom veku nemá možnosť vytvoriť si bezpečnú väzbu, môže to ovplyvniť jeho ďalší citový vývoj. Veľmi dôležité sú aj dotyky. Ak v ranom období života chýbali, deti môžu mať neskôr problém s prijímaním fyzického kontaktu.

Ak má bábätko zdravotné problémy a zároveň mu kontakt chýba, v náročných situáciách sa môže vzdávať – akoby nemalo prečo bojovať.

Pri slabých alebo chorých bábätkách, ktoré sa dostanú do inkubátora, je to ešte výraznejšie. Kedysi sa často postupovalo tak, že dieťa bolo od mamy oddelené a kontakt s ním súvisel najmä so zdravotnou starostlivosťou – niečo mu pichli, rýchlo ho prebalili, ošetrili. Veľa týchto dotykov bolo nepríjemných alebo bolestivých.

Preto je také dôležité, aby popri nevyhnutnej zdravotnej starostlivosti bol pri dieťatku aj niekto, kto ho jednoducho vezme do náručia, privinie si ho, pohladí a dá mu pocit, že je v bezpečí.

V občianskom združení Návrat preto vznikol projekt Dominika pre Kukulíka. Keď sa narodí bábätko so štatútom opusteného dieťaťa, tzv. Dominiky prichádzajú na pomoc – hneď v prvých hodinách nastupujú do roly mamy. Jednou z Dominík som aj ja.

Spomínate si na prvé návštevy, keď ste za bábätkami ešte len začínali chodiť?

Áno. Bábo má na rúčkach dva náramky, z ktorých jeden patrí mamine. V začiatkoch som zámerne ten jej zakrývala, pretože som si nechcela pripomínať, že stratilo mamu a zostalo samo.

Za tri roky som sa však naučila pozerať sa na to trochu inak. Myslím na to, že po narodení sa dieťatko dostane do dobrej rodiny. A zároveň by sme mamu nemali odsudzovať. Nikdy nevieme, v akej situácii sa ocitla a prečo musela dieťa v nemocnici nechať.

Ako sa dozviete, že je v nemocnici bábätko, ktoré vás potrebuje? Ako to vlastne celé funguje?

Informáciu dostaneme krátko po narodení dieťaťa. Potom si zavoláme s ostatnými Dominikami a dohodneme sa, ktorá z nás môže na druhý deň prísť a venovať sa bábätku.

Sme tam len pre dieťa – spievame mu, nosíme ho, prihovárame sa mu. Tento rytmus sa opakuje denne vrátane víkendov a sviatkov až do momentu, kým bábätko neodchádza z pôrodnice do náhradnej rodiny.

Každé bábätko má svoj vlastný kufrík. Vkladáme doň darčeky, píšeme mu denníček, robíme fotky, a ak sa podarí, zoženieme aj noviny z dňa jeho narodenia.

Tento kufrík s ním ide ďalej životom a je dôkazom, že na začiatku jeho cesty boli ľudia, ktorí ho mali radi. Aby vnímalo aj neskôr v náhradnej rodine, že na ňom záležalo od začiatku jeho života, že ani v najcitlivejších prvých dňoch nebolo samo, a vedelo, kto bol v jeho živote pri ňom.

S potrebou blízkosti sa rodíme všetci

Zuzana Nováková, sociálna poradkyňa z OZ Návrat, o projekte Dominika pre Kukulíka

Keď sme začali uvažovať o potrebe takejto služby, vedeli sme o konkrétnych deťoch, ktoré trávili osamote prvé a najdôležitejšie okamihy svojho života.

Kolegyňa z centra Návrat Banská Bystrica Dana Koníček Žilinčíková, inšpirovaná podobnými projektmi zo zahraničia, preto ponúkla pilotný projekt spolupráce s nemocnicou vo svojom regióne. Projekt začal fungovať v roku 2019 v Brezne. Odvtedy sa postupne rozšíril aj do Banskej Bystrice, Zvolena, Trenčína a Bratislavy.

Cieľom bolo poskytovať deťom priamu psychosociálnu podporu v kľúčovom období raného vývinu, keď v nemocnici čakajú na vstup do novej náhradnej rodiny.

S potrebou blízkosti sa rodíme všetci. Už v prvých dňoch a týždňoch života sa vytvára základný pocit bezpečia – či je svet miestom, ktorému môžeme dôverovať, či dokážeme budovať blízke vzťahy a či máme v živote nádej. Preto je dôležité, aby dieťa čo najskôr po narodení zažívalo láskavý a bezpečný fyzický kontakt, rešpekt k svojim potrebám a citlivú starostlivosť.

Súčasťou podpory, ktorú Dominika poskytuje Kukulíkovi, je aj zachytávanie histórie dieťatka cez kufrík pre jeho budúcnosť – zaznamenávanie prvých dní po narodení, aby neskôr mohlo poznať svoj príbeh – ako vyzeralo, ako sa mu darilo, no najmä to, že tu boli konkrétni ľudia, ktorí sa z neho tešili.

Poznávanie vlastného príbehu pravdivo a zároveň pozitívne a primerane veku od prvých dní podporuje budovanie zdravej identity dieťaťa, ako aj sebaúcty: som človek hodný lásky, záleží na mne, som prijatý a mám svoje miesto vo svete.

V súčasnosti má Návrat naplnený stav Dominík pre Kukulíkov, preto v najbližšom čase nebude robiť ďalší výber.

Čím všetkým ste si prešli, aby ste sa stali jednou z Dominík?

Začnem od úplne prvého momentu – keď som mala asi dvanásť rokov, v televízii som videla, že niečo podobné robia v Anglicku. Nejaké tety chodia za bábätkami, ktoré nemajú mamy. Nikdy dovtedy som neriešila, či chcem alebo nechcem deti. Správaním som sa považovala skôr za chalana, ale tá reportáž ma veľmi zaujala.

A ono to napokon prišlo. Na Facebooku som zbadala výzvu od OZ Návrat s dotazníkom a povedala som si: „Wow, toto musím robiť.“

Také jednoduché to bolo?

Práveže nie. Hneď po prvotnej eufórii sa ozval rozum a s ním aj otázky, či to zvládnem. Bolo to však silné. Dávnejšie som cvičila vodiace psy, a keď som s tým prestala, zostala vo mne taká nevyužitá časť. Mám neustálu potrebu nejakým spôsobom robiť dobročinnosť a niečo nad rámec svojej práce. Preto som sa porozprávala s rodinou a dotazník rýchlo vyplnila.

Napísala som do Návratu, že som vždy chcela niečo podobné robiť, mám deti a myslím si, že som vhodná adeptka.

Nanešťastie mi prišla odpoveď, že výber je už uzavretý. Skoro som zošalela. Všetko som vyriešila a teraz sa mi to nepodarí? Povedala som si, že to len tak nenechám.

Ako ste ich presvedčili?

Napísala som im dlhý mail, v ktorom som vysvetlila, prečo by som bola vhodným človekom. Myslím si, že ma na základe toho mailu vrátili do výberového procesu.

Neskôr sme absolvovali viacero niekoľkohodinových psychotestov. Vôbec som nerátala s tým, že by ma vybrali. No tak veľmi som to chcela robiť a verila som, že na mne vidno, ako veľmi o to stojím, že to možno vyjde.

Výber Dominiky pre Kukulíka podlieha náročným kritériám a testom, spomedzi približne 200 uchádzačiek sa Dominikou stalo len deväť z nás.

Zároveň platí, že uchádzačky musia byť ženy, ktoré už majú deti, ale ďalšie nechcú. Aby u nich nevznikol pocit, že si chcú bábätko samy nechať. V tomto som tiež mala jasno.

Vy máte svoje vlastné deti, dve dcéry, ktoré vás tiež potrebujú. Spomenuli ste, že ste to celé konzultovali aj s rodinou. Ako to vaša rodina prijala?

Skôr ako som sa do projektu zapojila, zvolala som rodinnú radu. Vedela som, že prihlasovací dotazník nemôžem odoslať, kým sa o tom neporozprávam s rodinou. Najmä mladšia dcéra je na mňa viac naviazaná a dodnes ma veľmi potrebuje.

Manžel aj deti sa ma pýtali, či to budem popri všetkých povinnostiach stíhať. Nevedeli si predstaviť, že budem chodiť za krehkým bábätkom, ktoré nemá rodinu a ktovie, aký osud ho čaká. Je to emočne náročné. Manžel mi však povedal, že mi drží palce.

Staršia dcéra zas povedala niečo v zmysle, že je to fajn a že sa mi to hodí. Vedela som však, že musia súhlasiť všetci. Inak do toho nepôjdem.

Mladšia síce zostala najskôr zarazená, ale po chvíli sa na mňa pozrela a povedala: „Mami, ty máš toľko lásky v srdiečku, že ju môžeš rozdávať aj iným deťom. Ja s tým tiež súhlasím.“ To bolo pre mňa neskutočne silné.

Ako to vníma po rokoch, čo sa tejto aktivite venujete?

Našu väzbu vidno aj teraz. Keď prídem od bábätiek domov, ona mi spraví kávu a ja jej musím o nich rozprávať. Potom ju pomojkám, aby vedela, že ona je bábätkom v našej rodine. Prežívame to vlastne všetci štyria spoločne.

Prečo Dominika pre Kukulíka?

Ide o hlavné postavy z knihy Najkrajšie na svete od Márie Ďuríčkovej. Názov teda vychádza z príbehu dievčatka Dominiky, ktorá v záhrade nájde veľkú tekvicu, z ktorej sa narodí jej braček Kukulík. Dominika sa o neho stará a spolu postupne zisťujú, na čom v živote naozaj záleží.

Kukulík je bábätko, za ktorým dobrovoľníčka, univerzálne nazvaná Dominika, prichádza. Opustené bábätká často nemajú meno alebo je utajené. Veľakrát im ho potom vyberajú sestričky, aby ich mohli na oddelení nejako volať.

Tipujem však, že určité materinské cítenie musí u Dominiky byť.

To áno. Ja som napríklad v minulosti zvlášť nevnímala materinský pud, ale pri bábätku ho cítim veľmi silno.

A ono to spojenie vníma tiež. Na druhý až štvrtý deň na mňa začína reagovať a dokonca na mňa čaká. Napríklad, keď ho sestričky nakŕmia, vypije mlieko, ale nezaspí, kým neprídem.

Vidno na ňom, ako sa blízky vzťah postupne vytvára. Ako si zvyká na môj hlas, dotyk, vôňu a mojkanie.

Čo zvyknete robiť, keď ste spolu?

V nemocnici bývam od tretej do šiestej poobede. Počas tých troch hodín máme náš spoločný čas. Dám si dieťatko na hruď, aby sa cítilo bezpečne, a ono buď pokojne leží, alebo sa trochu mrví.

Občas sedávame na gauči, ktorý v nemocnici majú.

Často mu niečo hovorím alebo spievam a pozerám sa, ako reaguje. Sestričky sa mi chichúňajú, že ony na to nemajú čas a ja sa s ním „vykecávam“. (Smiech.)

Bábätko zvyknem aj kŕmiť alebo prebaľovať. Niekedy mi sestričky rovno pri príchode podajú fľašku s tým, aby som mu dala papať. Samozrejme, môžem o to požiadať sestry, pretože je to ich práca, ale beriem to tak, že aj pri takýchto obyčajných činnostiach si môžeme nachádzať k sebe cestu.

Mne dieťa dáva pocit pokoja a ja mu dávam blízkosť, ktorú potrebuje. Je to krásne.

Musí byť náročné držať emócie na uzde a nevytvárať si s bábätkom hlbší vzťah.

Áno, emóciám sa človek nevyhne. Aj spätne sa vraciam v myšlienkach k bábätkám a premýšľam nad nimi.

Dnes sa však už dokážem viac uzemniť a oddeliť svoj život od života s nimi.

Keď prichádzam do pôrodnice, mám všeličo v hlave. No už vo výťahu viem, že som tu, a všetko, čo som počas dňa riešila, nechávam za sebou. Prišla som len za dieťatkom a v tej chvíli sa chcem venovať len jemu.

Naopak, keď odchádzam, hovorím si, že viac som spraviť nemohla. A že zajtra prídem znova.

Ako zvládate lúčenie?

Vždy je to ťažké. Prídem sa naň ešte aj trikrát pozrieť, hoci už som zbalená a tašky mám v rukách.

Snažím sa byť racionálna a urobiť rázny rez, ale každé jedno dieťatko oplačem.

Viem, že sa treba rozlúčiť, pretože potom príde sociálny pracovník a bábätko vezme niekam ďalej. Už tam nemusím chodiť. Situáciu predýcham a zároveň si poviem, že som pre tento svet spravila aspoň trochu niečoho dobrého.

Cítim veľkú vďačnosť za to, že to môžem robiť. A že práve mne sa dostalo takéhoto šťastia.

Môžete sa niekomu zveriť a deliť sa o tieto skúsenosti?

Áno. Máme to vymyslené tak, že po návšteve nemocnice zavolám alebo napíšem sociálnej poradkyni Zuzke Novákovej a poviem jej, ako bolo. Pýta sa ma na bábätko, či je všetko v poriadku a čo sme spolu robili.

Ja už však mám aj svoj vlastný spôsob, ako sa nad to povzniesť a celú situáciu spracovať.

Zmenila Dominika, ktorá chodí za Kukulíkom, nejako aj Zuzku?

Uvedomila som si, ako veľmi človek potrebuje dotyky a objatia.

Znie to možno ako klišé, ale zvykla som si aj v blízkom kruhu kamarátov na to, že ich objímem. Niektorí sú single, rodičov majú ďaleko. Tak prečo sa neobjať, keď sa máme radi? Alebo sa pri rozhovore len tak dotkneme. Dotyky sú dôležité od narodenia a človek ich potrebuje v každom veku.

Projekt Dominika pre Kukulíka sa deje aj vďaka podpore vedenia novorodeneckého oddelenia, v spolupráci s lekármi a sestričkami.

Zuzana Mittelmann

Zuzana má vyštudovanú stavebnú fakultu, preto sa v profesionálnom živote venuje marketingu a komunikácii najmä v tejto oblasti. V minulosti bola inštruktorkou vo Výcvikovej škole pre vodiace psy. Pomoc druhým pre ňu nie je iba príležitostnou aktivitou – je prirodzenou súčasťou jej života a hodnotového nastavenia. Preto sa zapojila aj do projektu Dominika pre Kukulíka, ktorý zastrešuje občianske združenie Návrat.