Príbehy

Ako si na novembrové udalosti spomínajú ľudia, ktorí pre nás vybojovali slobodu

Ľudia, ktorí v Novembri 89 svojou prítomnosťou na námestiach priniesli pád vtedajšieho režimu a slobodu pre nás všetkých, sa s nami podelili o svoje spomienky.

Autor Kubo Stank

Foto TASR

Dátum8. 11. 2018

Nežnú revolúciu si spájame najmä s historickými míľnikmi a so známymi osobnosťami, ktoré stáli na pódiách. Na tých najdôležitejších – anonymných hrdinov stojacich pod pódiami sa často zabúda. Boli to však práve oni, ktorí nám nenásilne vybojovali slobodu.

November 89 patril predovšetkým desaťtisícom ľudí naprieč celým Československom, ktorí svojou prítomnosťou na námestiach volali po zmene. Prečítajte si, ako si zlomové momenty našich dejín pamätajú niektorí z nich. O svoje spomienky sa s nami podelili prostredníctvom kampane Tváre slobody, ktorej súčasťou sa môžete stať aj vy.

Ľubica H., odborný ekonóm, Bratislava

Na túto udalosť asi nezabudnem nikdy. Išli sme tam bojovať za našu slobodu a nevedeli sme, čo nás bude čakať… Stáli sme tam v zime, ale nevadilo nám to. Z práce nás pustili, nebol problém. Mala som vtedy krásnych 22 rokov.

Ivan N., v Novembri 89 študent, Praha

Zvolili sme si do funkcií pár ľudí, no zároveň sme si zvolili aj tieňových nástupcov, pretože sme rátali s tým najhorším – fyzickou likvidáciou. Na vysokej škole sme potom zahájili okupačný štrajk – „stávku“. Na tretí deň okupačného štrajku sa odohralo také divadlo, že pred školami začali chodiť autobusy s plne naloženými milicionármi. A postupne začali aj prvé provokačné telefonáty typu: „Počujte, opustite školu, idú na vás ozbrojení milicionári. Budú vás likvidovať.“ Po takomto telefonáte mi do smiechu nebolo.

Radim S., opravár, Bratislava

Prvýkrát v živote som počul spievať ľudí hymnu dobrovoľne a samých od seba!

Zuzana R., tlmočníčka a prekladateľka, Bratislava

Nezabudnem na tú obrovskú radosť, nadšenie a súdržnosť ľudí. Okamžite sme išli demonštrovať, aj keď sme nevedeli, ako to dopadne. Konečne sloboda! Ani sa nám to nechcelo veriť. Ako tlmočníčka som s kolegami zadarmo tlmočila zahraničným novinárom. Bolo to úplne spontánne a normálne, chceli sme aj s našou pomocou do sveta vyniesť správu, že naša krásne krajina je konečne slobodná a ide cestou demokracie!

Gejza G., v Novembri 89 študent, Praha

Zažívali sme absolútnu eufóriu.

Zuzana T., inžinierka, Trnava

Po práci sme sa ako skupina kolegov vybrali na námestie, kde sme štrngali kľúčmi volajúc po zmene. Nevedeli sme presne, čo máme čakať, ale chceli sme cítiť pocit slobody a mať napríklad konečne možnosť slobodne cestovať.

Jozef H., divadelník, Košice

Šťastie v srdci, že konečne skončila tá doba boľševikov. Bol som jeden z prvých občanov mesta, ktorý organizoval mítingy. Zážitkov bolo dosť, len priestor na spomienky je malý…

Ján K., vychovávateľ, Prešov

Najsilnejšia spomienka je na to, ako som na námestí davu prečítal z Rudého práva podmienky členstva v Občianskom fóre… Na také niečo sa nedá zabudnúť.

Erik L., kuchár, Praha

Bolo tam strašne veľa policajtov, samý hluk a potom nastalo štrnganie kľúčmi. Boli sme premrznutí, ale zažívali sme radosť :).

TASR

Filip B. v Novembri 89 študent medicíny, Praha

Bol som účastník študentskej demonštrácie v Prahe 17. novembra 1989 a skončili sme na Národnej triede. Zažil som naživo tlak obrnených transportérov aj údery obuškov „v podloubí”, keď nás vyháňali, a prvé dni po tomto akte. Som rád, že o tom píšete, hovorím o tom svojim deťom a mrzí ma, že ľudia, „čo si to ani nevšimli“, teraz vládnu našej krajine.

Vladimíra P., v Novembri 89 študentka, Bratislava

Čakali sme na vyjadrenie predsedu SZM na Prírodovedeckej fakulte UK k situácii v Prahe. Vytvoril sa štrajkový výbor. Bola som vtedy presvedčená zväzáčka, Boha som nepoznala. Ďakujem všetkým verným kresťanom v západnom bloku, že sa za nás modlili, aby sme tu nemali ateizmus, ale mohli slobodne veriť v Ježiša Krista.

Mário Š., v novembri 89 študent, Nitra

Obrovská masa ľudí skandovala rovnaký pokrik, pocit, keď ľudia myslia ako jeden. Niektorí plakali, vtedy som nechápal prečo. Vôbec som nevedel, prečo som tam a či tam chcem byť. Bola to pre mňa udalosť, ktorá bola celorepubliková a chcel som byť jej súčasťou. Nič politické som v hlave nemal, nemal som žiadny názor na politiku, bol som mladý 15-ročný študent. Pubertálny človek posadnutý športom a hudbou, nič viac.

Lýdia H., učiteľka, Michalovce

Bolo to úžasné obdobie. Zažila som ho ako začínajúca učiteľka. Na tribúne v Michalovciach bol môj budúci manžel. Vtedy sme sa ešte nepoznali. Momentálne sme už 26 rokov manželmi :).

Iveta M., v Novembri 89 žiačka, Bratislava

Štrngajúce kľúče, neopakovateľná atmosféra a solidarita. Otec nahrával všetky zhromaždenia na magnetofónovú pásku. Na Námestí SNP som bola s dedkom, chcel, aby som to, čo sa deje, videla. Vysvetľoval mi vtedy, čo a prečo sa to deje…

Alfonz S., v Novembri 89 študent, Hrnčiarovce nad Parnou

Dňa 21. novembra 1989 v žilinskom študentskom rádiu Rapeš prenášali vtedy ešte stanicu Hviezda. Bol to prvý priamy prenos z Václaváku z Prahy, kde bolo počuť o slobodných voľbách, Havla, Kubišovú. Redaktor vyzýval študentov, aby sme prišli pred Menzu. Tam už bolo viac ako stovka študentov a začalo sa hovoriť o štrajku.

Prišiel rektor VŠDS a snažil sa študentov presvedčiť o nekonaní štrajku. Prví vyjednávači s rektorom dojednali na nasledujúci deň tzv. rektorské voľno a schválenie tichého pochodu po Žiline na námestie pred hotel Slovakia. Bolo asi 19:00, keď zaznela hymna Československa. Zapálili sa sviečky. Začala sa revolúcia.

Zaujali vás spomienky ľudí z Novembra 89? Viac príbehov a dobových svedectiev nájdete na www.tvareslobody.sk.

Tento článok je súčasťou špeciálneho vydania magazínu Sóda o slobode a 17. novembri 1989. Spoločnosť O2 si toto výročie pripomína už po tretí raz, tentokrát aj prostredníctvom webstránky tvareslobody.sk, kde od polovice októbra zbiera príbehy ľudí, ktorí v Novembri 89 vyšli do ulíc. O2 aj touto cestou ďakuje všetkým odvážnym ľuďom, ktorí pre nás vybojovali slobodu.

Páčil sa vám článok?

Príbehy

Čo ak si parťák ublíži alebo sa ocitnete na neznámom mieste? Dlhoročný horský záchranár radí, ako zvládnuť týchto 8 bežných situácií na túre

Autor Klaudia Šútorová, Natália Čerňancová

Foto Magdaléna Tomalová

Dátum2. 11. 2026

Predstavte si, že ste vo Vysokých Tatrách. Kamarát si vyvrtne členok, zotmie sa skôr, než ste čakali, a vy navyše presne neviete, kde sa nachádzate. Aj keď sa situácia zdá náročná, zachovajte pokoj a rozvahu. Práve to vám pomôže správne sa rozhodnúť a uľahčiť príchod záchranárov. Spolu s horským sprievodcom a dobrovoľným záchranárom Františkom Mrázikom vám prinášame osem konkrétnych situácií, s ktorými sa môžete stretnúť pred túrou aj počas nej, a rady, ako ich zvládnuť čo najlepšie.

1. Podľa čoho si naplánovať túru v horách?

V takom prípade odporúčam využiť metódu 3 × 3 švajčiarskeho horského vodcu a odborníka na meteorológiu a lavíny Wernera Muntera. Tá ukazuje, že správnym naplánovaním sa dá znížiť riziko, ktorému sa na túre vystavujeme, až o 90 percent.

Ako vyzerá metóda 3 × 3 v praxi? Vyhodnotiť treba tri faktory v troch etapách.

Faktory:

1. Sneh a počasie – treba si skontrolovať, aké bolo a aké bude počasie, či hrozí lavínové nebezpečenstvo a aké výstrahy boli vydané, napríklad horskou službou alebo vedením národného parku.

2. Terén – treba si vybrať terén s ohľadom na počasie aj schopnosti človeka. Vhodné je tiež poznať strmosť svahu, jeho orientáciu a to, či existuje bezpečnejšia alternatívna trasa.

3. Ľudský faktor – treba vyhodnotiť, s kým idem na túru a či sme všetci na rovnakej výkonnostnej úrovni. Vždy sa totiž musia rýchlejší a zdatnejší prispôsobiť pomalším členom výpravy.

Etapy:

1. Regionálna úroveň – doma – všetky faktory si prejdeš doma, napríklad ešte pred odchodom z Bratislavy do Vysokých Tatier.

2. Lokálna úroveň – na mieste – terén, počasie či mapu si znova preveríš vlastným pozorovaním po príchode na hory. Vtedy je jednoduchšie overiť silu vetra, viditeľnosť či stav snehu.

3. Zónová úroveň – konkrétny svah – tesne pred vstupom na rizikový svah vyhodnotíš jeho sklon, orientáciu, snehové podmienky a možnosti bezpečného prechodu.

2. Ako si vybrať správnu výstroj a čo by v nej určite nemalo chýbať?

Tu treba povedať, že dôležitá je nielen výstroj, ale aj to, aby ju človek vedel správne používať. Darmo má niekto mačky, keď nevie, ako v nich kráčať. V takom prípade sa vystavuje ešte väčšiemu nebezpečenstvu.

Samozrejme, keď ideme na túru na jeseň, stmieva sa skôr. Ak je zamračené, šero prichádza ešte skôr. Treba byť preto pripravený a mať so sebou čelovku. Mobil s baterkou nestačí.

Takisto treba mať pri sebe powerbanku. Ak sa mi vybije mobil, riskujem, že si nebudem mať ako privolať pomoc.

Napokon je nevyhnutné mať správne oblečenie. To znamená, že treba mať také vrstvy, v ktorých nám bude teplo nielen počas chôdze, ale aj vtedy, keď zastavíme a potrebujeme si oddýchnuť. Vtedy si musíme pridať ďalšiu vrstvu, aby sme sa zahriali.

Tá sa zíde aj v prípade úrazu, pretože zranený je oveľa citlivejší na chlad. Rovnako ju oceníme po príchode na vrchol, kde je teplota nižšia a my si chceme chvíľu pobudnúť a vychutnať si výhľady.

3. Čo robiť, ak som s parťákom na horách a vyvrtne si členok?

V prvom rade je dôležité, aby zranený cítil, že sa môže o vás oprieť a že situáciu máte pod kontrolou. Snažte sa zachovať pokoj, komunikovať s ním a zbytočne nevyvolávať ďalší stres.

Druhým krokom je poskytnúť základnú prvú pomoc. Ak niečo krváca, treba krvácanie ošetriť pomocou materiálu z lekárničky. Pri vyvrtnutom členku sa snažte nohu zbytočne nezaťažovať a podľa možností ju šetrne zafixovať. Následne treba vyhodnotiť, či je zranený schopný bezpečne pokračovať, alebo bude potrebné privolať pomoc. Napokon sa treba riadiť pravidlom 5T, ktoré predstavuje základné zásady starostlivosti o zraneného.

Ticho – upokojte zraneného a snažte sa vytvoriť pokojnú atmosféru.
Teplo – chráňte ho pred chladom a podchladením, napríklad pomocou izolačnej fólie alebo náhradného oblečenia.
Tíšenie bolesti – manipulujte so zranenou končatinou čo najšetrnejšie a poskytnite primeranú prvú pomoc.
Tekutiny – pri vážnom úraze alebo podozrení na závažné poranenie nedávajte zranenému jesť ani piť, najmä ak môže potrebovať zákrok v nemocnici.
Transport – zabezpečte bezpečný presun zraneného, prípadne privolajte horských záchranárov.

4. Na aké číslo volať, keď sa ocitnem v krízovej situácii?

Ideálne na číslo 112, ktoré funguje v celej Európskej únii. Aj keď sa niekedy môže stať, že nemáte signál na bežný hovor, tiesňové volanie sa môže podariť. Číslo 112 sa dá vytočiť aj zo zamknutého telefónu, takže ak sa napríklad kamarát zraní, nereaguje a vy máte vybitý mobil, môžete použiť jeho telefón bez toho, aby ste ho museli odomknúť. Tiesňové volanie je možné uskutočniť aj z telefónu bez SIM karty, ak je dostupná mobilná sieť.

Výhodou čísla 112 je aj to, že nemusíte vedieť, ktorú záchrannú zložku presne potrebujete. Operátor vás spojí s príslušnou službou podľa situácie.

Dispečer sa vás bude pýtať na dôležité informácie a podľa vašich odpovedí vás usmerní, čo robiť ďalej. Nemusíte vedieť všetko ani presne vedieť, ako postupovať – dôležité je zavolať a riadiť sa jeho pokynmi.

5. Ako vyhodnotím, aký typ záchrany potrebujem – či vrtuľník, alebo pozemnú horskú službu?

S tým vám poradia na spomínanom čísle. Následne treba dispečerovi povedať, aká je u vás viditeľnosť a aká je sila vetra. Môžete napríklad uviesť: „Vidím na sto metrov, predo mnou je kosodrevina a vidím na vrcholy Lomnického štítu.“

Silu vetra možno opísať napríklad takto: „Ohýbajú sa celé stromy“ alebo „Ohýbajú sa len vrcholy stromov“.

Povedať, že fúka trochu alebo silno, nestačí. Lepšie je byť konkrétnejší, pretože aj na základe týchto informácií sa dá lepšie určiť, či je možné dostať sa na miesto vrtuľníkom, alebo bude potrebná pozemná záchrana.

6. Viem záchranárom uľahčiť ich príchod, aby boli na mieste čo najrýchlejšie?

Príchod záchranárov závisí od počasia. Vrtuľník dokáže vyštartovať do 15 minút a za pár minút sa dostane do ktorejkoľvek časti Vysokých Tatier, ak je vonku pekne.

Ak je však zlá viditeľnosť, silný vietor alebo je posádka pri inom zranenom a bude potrebná pozemná záchrana, bude to trvať dlhšie. Vtedy je potrebné zvládnuť situáciu s čo najväčším pokojom a s čo najmenším nepohodlím.

Keď prichádza vrtuľník, je vhodné poznať pravidlá, ktoré pomôžu zabezpečiť čo najbezpečnejšie pristátie.

Vrtuľník a bezpečné pristátie

Keď už vrtuľník prichádza, nemali by naň mávať všetci, ale iba jedna zodpovedná osoba.
Tá sa postaví a gestom rúk v tvare písmena Y naznačí posádke, že pomoc naozaj potrebuje – Y vychádza z anglického slova yes, čiže áno.
Naopak, ak pomoc nepotrebujete, dáte ruky do tvaru písmena N, čiže no – nie.
Dôležitý je aj priestor na pristátie. Je preto dobré vytypovať rovný povrch bez vyvýšených útvarov, ktoré by mohli pristátie komplikovať.
Z tohto miesta pošlite všetkých ľudí preč.
Treba tiež pozbierať voľné predmety, ako sú stany, ľahké batohy či oblečenie, aby počas pristávania nezačali lietať.
Pilotovi ukážte, ktorým smerom fúka vietor, pretože potrebuje pristáť proti nemu a rovnako proti nemu aj vzlieta. Jednoducho sa postavíte a podľa toho, odkiaľ vám fúka vietor, určíte jeho smer. Ideálne je mať niečo v ruke – šatku, ľahkú čiapku alebo šnúrku z topánky –, aby pilot videl, ktorým smerom sa tento predmet pohybuje.
Keď vrtuľník pristane, nepribližujte sa k nemu, pretože jeho rotor je veľmi nízko nad zemou. Ak k tomu pripočítame terénne nerovnosti, stroj môže byť veľmi nebezpečný.
Ak bude personál niečo potrebovať, privolá vás, aby ste napríklad pomohli s nosidlami alebo batohom.

„Áno, potrebujeme pomoc“ (vľavo) a „Nie, nepotrebujeme pomoc“ (vpravo)

7. Čo robiť v prípade, keď presne neviem, kde sa nachádzam?

V dnešnej dobe už nie je problém zistiť svoju polohu. Leteckí aj ostatní záchranári ju vedia zistiť tak, že na váš mobil pošlú esemesku s určitým odkazom.

Keď naň kliknete, budú vedieť, kde sa nachádzate. Existuje aj samostatná aplikácia horskej záchrannej služby, ktorá dokáže sama odoslať GPS súradnice.

8. Ako sa vybaviť na lyžovačku?

Vezmi si správnu výstroj. To znamená, že lyže musia mať nastavené primerané vypínacie sily, treba mať prilbu a vhodné oblečenie. Dôležité sú aj hrubšie nohavice, pretože tenké nohavice môže lyža pri úraze rozseknúť a jej hrana sa môže zarezať až do nohy.

Čo sa týka pohybu na svahu, tam platí biely kódex.

10 základných pravidiel bieleho kódexu

Ohľaduplnosť – správaj sa tak, aby si neohrozil ostatných.
Kontrola rýchlosti – prispôsob rýchlosť svojim schopnostiam, stavu trate a počtu ľudí na svahu.
Voľba smeru jazdy – lyžiar prichádzajúci zhora musí jazdiť tak, aby neohrozil ľudí pred sebou.
Predbiehanie – predbiehaj s dostatočným odstupom.
Vchádzanie na svah a rozbiehanie – pred rozjazdom alebo vstupom do trate sa rozhliadni.
Zastavenie – nezastavuj na úzkych ani neprehľadných miestach. Ak potrebuješ zastaviť, vyber si bezpečné miesto na okraji trate.
Výstup a zostup pešo – pohybuj sa po okraji zjazdovky.
Rešpektovanie značenia – dodržiavaj značky, pokyny a uzávierky tratí.
Pomoc pri nehode – ak sa niekto zraní, máš povinnosť poskytnúť pomoc.
Identifikácia – pri nehode si účastníci musia vymeniť potrebné identifikačné údaje.

Lyžovanie je ako partička šachu – musím myslieť nielen na seba, ale aj na druhých. Zároveň musím počítať aj s nepredvídanými situáciami. Napríklad vidím, že niekto smeruje doprava, ale predvídam, že odbočí doľava, a som pripravený na to zareagovať.

Kde sa spájajú zjazdovky, treba pribrzdiť. Prichádzajú tam ľudia rovnakou rýchlosťou, ale z rôznych smerov. Dávame im preto prednosť tak ako na ceste.

Pre začiatočníkov platí, že si treba zvoliť miernejšiu zjazdovku a zotrvať na nej dostatočne dlho. Veď čo je v živote krajšie než to, keď ideme krásnou, istou a elegantnou jazdou, ktorá nám prináša aj hravosť? Nie je dôležité ísť rýchlo za každú cenu, ale užívať si jazdu.

František Mrázik

Medzinárodný horský sprievodca s kvalifikáciou UIMLA a dlhoročný horský záchranár. Od roku 2000 pôsobí v Tatranskej horskej službe – dobrovoľnom zbore, ktorého je od roku 2021 predsedom. Venuje sa sprevádzaniu v slovenských aj zahraničných pohoriach, lavínovému vzdelávaniu a bezpečnosti v horách. Popri svojej vášni pre prírodu má aj vlastnú IT firmu Maxim Data. Jeho otcom bol František Mrázik starší, ktorý v minulosti pôsobil ako náčelník Horskej služby Československého zväzu telesnej výchovy na Slovensku.