Príbehy

Ako si na novembrové udalosti spomínajú ľudia, ktorí pre nás vybojovali slobodu

Ľudia, ktorí v Novembri 89 svojou prítomnosťou na námestiach priniesli pád vtedajšieho režimu a slobodu pre nás všetkých, sa s nami podelili o svoje spomienky.

Autor Kubo Stank

Foto TASR

Dátum8. 11. 2018

Nežnú revolúciu si spájame najmä s historickými míľnikmi a so známymi osobnosťami, ktoré stáli na pódiách. Na tých najdôležitejších – anonymných hrdinov stojacich pod pódiami sa často zabúda. Boli to však práve oni, ktorí nám nenásilne vybojovali slobodu.

November 89 patril predovšetkým desaťtisícom ľudí naprieč celým Československom, ktorí svojou prítomnosťou na námestiach volali po zmene. Prečítajte si, ako si zlomové momenty našich dejín pamätajú niektorí z nich. O svoje spomienky sa s nami podelili prostredníctvom kampane Tváre slobody, ktorej súčasťou sa môžete stať aj vy.

Ľubica H., odborný ekonóm, Bratislava

Na túto udalosť asi nezabudnem nikdy. Išli sme tam bojovať za našu slobodu a nevedeli sme, čo nás bude čakať… Stáli sme tam v zime, ale nevadilo nám to. Z práce nás pustili, nebol problém. Mala som vtedy krásnych 22 rokov.

Ivan N., v Novembri 89 študent, Praha

Zvolili sme si do funkcií pár ľudí, no zároveň sme si zvolili aj tieňových nástupcov, pretože sme rátali s tým najhorším – fyzickou likvidáciou. Na vysokej škole sme potom zahájili okupačný štrajk – „stávku“. Na tretí deň okupačného štrajku sa odohralo také divadlo, že pred školami začali chodiť autobusy s plne naloženými milicionármi. A postupne začali aj prvé provokačné telefonáty typu: „Počujte, opustite školu, idú na vás ozbrojení milicionári. Budú vás likvidovať.“ Po takomto telefonáte mi do smiechu nebolo.

Radim S., opravár, Bratislava

Prvýkrát v živote som počul spievať ľudí hymnu dobrovoľne a samých od seba!

Zuzana R., tlmočníčka a prekladateľka, Bratislava

Nezabudnem na tú obrovskú radosť, nadšenie a súdržnosť ľudí. Okamžite sme išli demonštrovať, aj keď sme nevedeli, ako to dopadne. Konečne sloboda! Ani sa nám to nechcelo veriť. Ako tlmočníčka som s kolegami zadarmo tlmočila zahraničným novinárom. Bolo to úplne spontánne a normálne, chceli sme aj s našou pomocou do sveta vyniesť správu, že naša krásne krajina je konečne slobodná a ide cestou demokracie!

Gejza G., v Novembri 89 študent, Praha

Zažívali sme absolútnu eufóriu.

Zuzana T., inžinierka, Trnava

Po práci sme sa ako skupina kolegov vybrali na námestie, kde sme štrngali kľúčmi volajúc po zmene. Nevedeli sme presne, čo máme čakať, ale chceli sme cítiť pocit slobody a mať napríklad konečne možnosť slobodne cestovať.

Jozef H., divadelník, Košice

Šťastie v srdci, že konečne skončila tá doba boľševikov. Bol som jeden z prvých občanov mesta, ktorý organizoval mítingy. Zážitkov bolo dosť, len priestor na spomienky je malý…

Ján K., vychovávateľ, Prešov

Najsilnejšia spomienka je na to, ako som na námestí davu prečítal z Rudého práva podmienky členstva v Občianskom fóre… Na také niečo sa nedá zabudnúť.

Erik L., kuchár, Praha

Bolo tam strašne veľa policajtov, samý hluk a potom nastalo štrnganie kľúčmi. Boli sme premrznutí, ale zažívali sme radosť :).

TASR

Filip B. v Novembri 89 študent medicíny, Praha

Bol som účastník študentskej demonštrácie v Prahe 17. novembra 1989 a skončili sme na Národnej triede. Zažil som naživo tlak obrnených transportérov aj údery obuškov „v podloubí”, keď nás vyháňali, a prvé dni po tomto akte. Som rád, že o tom píšete, hovorím o tom svojim deťom a mrzí ma, že ľudia, „čo si to ani nevšimli“, teraz vládnu našej krajine.

Vladimíra P., v Novembri 89 študentka, Bratislava

Čakali sme na vyjadrenie predsedu SZM na Prírodovedeckej fakulte UK k situácii v Prahe. Vytvoril sa štrajkový výbor. Bola som vtedy presvedčená zväzáčka, Boha som nepoznala. Ďakujem všetkým verným kresťanom v západnom bloku, že sa za nás modlili, aby sme tu nemali ateizmus, ale mohli slobodne veriť v Ježiša Krista.

Mário Š., v novembri 89 študent, Nitra

Obrovská masa ľudí skandovala rovnaký pokrik, pocit, keď ľudia myslia ako jeden. Niektorí plakali, vtedy som nechápal prečo. Vôbec som nevedel, prečo som tam a či tam chcem byť. Bola to pre mňa udalosť, ktorá bola celorepubliková a chcel som byť jej súčasťou. Nič politické som v hlave nemal, nemal som žiadny názor na politiku, bol som mladý 15-ročný študent. Pubertálny človek posadnutý športom a hudbou, nič viac.

Lýdia H., učiteľka, Michalovce

Bolo to úžasné obdobie. Zažila som ho ako začínajúca učiteľka. Na tribúne v Michalovciach bol môj budúci manžel. Vtedy sme sa ešte nepoznali. Momentálne sme už 26 rokov manželmi :).

Iveta M., v Novembri 89 žiačka, Bratislava

Štrngajúce kľúče, neopakovateľná atmosféra a solidarita. Otec nahrával všetky zhromaždenia na magnetofónovú pásku. Na Námestí SNP som bola s dedkom, chcel, aby som to, čo sa deje, videla. Vysvetľoval mi vtedy, čo a prečo sa to deje…

Alfonz S., v Novembri 89 študent, Hrnčiarovce nad Parnou

Dňa 21. novembra 1989 v žilinskom študentskom rádiu Rapeš prenášali vtedy ešte stanicu Hviezda. Bol to prvý priamy prenos z Václaváku z Prahy, kde bolo počuť o slobodných voľbách, Havla, Kubišovú. Redaktor vyzýval študentov, aby sme prišli pred Menzu. Tam už bolo viac ako stovka študentov a začalo sa hovoriť o štrajku.

Prišiel rektor VŠDS a snažil sa študentov presvedčiť o nekonaní štrajku. Prví vyjednávači s rektorom dojednali na nasledujúci deň tzv. rektorské voľno a schválenie tichého pochodu po Žiline na námestie pred hotel Slovakia. Bolo asi 19:00, keď zaznela hymna Československa. Zapálili sa sviečky. Začala sa revolúcia.

Zaujali vás spomienky ľudí z Novembra 89? Viac príbehov a dobových svedectiev nájdete na www.tvareslobody.sk.

Tento článok je súčasťou špeciálneho vydania magazínu Sóda o slobode a 17. novembri 1989. Spoločnosť O2 si toto výročie pripomína už po tretí raz, tentokrát aj prostredníctvom webstránky tvareslobody.sk, kde od polovice októbra zbiera príbehy ľudí, ktorí v Novembri 89 vyšli do ulíc. O2 aj touto cestou ďakuje všetkým odvážnym ľuďom, ktorí pre nás vybojovali slobodu.

Páčil sa vám článok?

Príbehy

Svet, v ktorom netreba nič dokazovať. Japonsko Michala naučilo, že niektoré veci sa nedajú urýchliť. Hodnotu vieme nachádzať aj v procese

Analytik Michal Tonder z O2 prepadol Japonsku a ukázal nám, ako veľa nás dokáže naučiť nový jazyk.

Autorka Zuzana Šifra Matuščáková

Foto Dominika Behúlová

Dátum20. 5. 2026

Michal Tonder trávi svoje pracovné dni analýzou dát v O2, no jeho skutočnou vášňou je svet, kde sa „číta vzduch“ a ego ustupuje celku. Japonsko precestoval krížom-krážom a za svoje výnimočné jazykové schopnosti získal aj ocenenie. Hoci sa jeho profesia analytika môže zdať na prvý pohľad vzdialená od japonskej filozofie a spirituálnych tradícií, práve vďaka tejto inakosti našiel rovnováhu, ktorú si prenáša aj do dynamického pracovného prostredia.

Ak sa chcete zdokonaliť v jazyku, pripravili sme výber apiek, ktoré vám to uľahčia. A travel blogeri nám dali odporúčania na apky, s ktorými sa nestratíte ani v Japonsku.

V rozhovore s Michalom Tonderom z O2 sa môžete ponoriť do japonskej kultúry a dozviete sa:

prečo sa pred siedmimi rokmi rozhodol pre jeden z najťažších jazykov sveta,
ako učenie jazyka menilo jeho vlastné uvažovanie,
v čom spočíva umenie „čítať vzduch“ (kuuki yomu) a prečo Japonci považujú spontánnosť či autenticitu za prejav nekompetenciu,
ako v japončine mizne ego,
prečo sú pre neho návraty na Slovensko kultúrnym šokom
tipy na „skryté poklady“ Japonska.

Čím vás uchvátilo Japonsko tak veľmi, že ste sa začali učiť po japonsky?

To očarenie prichádzalo vo vlnách. Na začiatku som nevedel presne pomenovať, čo ma na tejto krajine tak fascinuje. Všetci poznáme tie klišé: vlaky chodia na sekundu presne, všade je čisto a ľudia sú k sebe nesmierne zdvorilí. Človek by čakal, že na dosiahnutie takéhoto stavu musíte vynaložiť obrovské úsilie, no v Japonsku to plynie akosi prirodzene.

Práve táto neuchopiteľná inakosť prítomná na každom kroku ma zaujímala. Chcel som jej prísť na koreň, no narazil som na jazykovú bariéru. Stretnutia s miestnymi boli príjemné, ale keďže po anglicky sa tam veľmi nedohovoríte, chýbala mi hĺbka.

Tak som sa rozhodol, že sa naučím japončinu.

To vám pomohlo preniknúť hlbšie?

Áno. Zistil som, ako veľmi je ich jazyk previazaný s kultúrou. Japončina nie je len komunikačný nástroj, ale spôsob, akým človek štruktúruje realitu. Na rozdiel od európskych jazykov v nej takmer úplne mizne dôraz na „ja“.

Extrémnym príkladom tohto rozdielu v myslení je to, že kým v slovenčine či angličtine povieme „chcem tortu“, v japončine to znie ako „torta chce byť zjedená“. Celá situácia je opísaná bez toho, aby ste sám seba postavili do stredu vesmíru.

Keď som začal chápať tieto nuansy, zrazu mi začalo dávať zmysel aj to, prečo sa Japonci správajú tak, ako sa správajú.

Menilo učenie tohto jazyka aj vaše vlastné uvažovanie?

Určite. Funguje to podobne ako zmena prostredia. Keď žijete v hluku, vnímate svet istým spôsobom. Ak sa však presuniete do úplného ticha, začujete aj jemné zvuky, ktoré predtým zanikali.

Podobný posun nastal aj u mňa. Keď prestanete neustále používať slovo „ja“, ego sa prirodzene potlačí a komunikácia je menej konfliktná. Až vďaka japončine som si uvedomil, ako často sme v našich európskych jazykoch v defenzíve alebo v útoku. Bežne druhým skáčeme do reči, hodnotíme a presadzujeme svoj názor. V japonskej štruktúre jazyka sa to nedeje.

Keď som prvýkrát otvoril učebnicu, prekvapila ma veta, že v tomto jazyku nejde o pravdu. Hlavným cieľom komunikácie je udržať harmóniu.

Nie je niekedy harmónia vykúpená stratou autenticity?

Určite áno, vôbec nechcem japonskú kultúru len idealizovať. Konflikty sa tam často len schovajú pod povrch a veľa vecí sa nepovie priamo. Japonci majú obrovskú schopnosť udržiavať príjemnú atmosféru, ale zároveň to znamená, že človek musí neustále čítať medzi riadkami.

Majú na to dokonca aj výraz kuuki yomu – „čítanie vzduchu“, teda schopnosť vycítiť náladu, kontext a to, čo zostalo nepovedané. Ak som sa napríklad neusmial v momente, keď sa to očakávalo, druhá strana má vytušiť, že jej tým dávam nejaký signál.

Neuvádzať druhých do rozpakov je prejavom sociálnej kompetencie, takže vám nikdy nepovedia veci na rovinu.

Ako ste si na túto nepriamu komunikáciu zvykali?

Je to proces. Spomínam si na jednu situáciu, keď som bol s japonskými kamarátkami v kaviarni. Pochválili mi parfum a vypytovali sa naň, napríklad aj koľkokrát si ho zvyknem streknúť. Až po rokoch mi došlo, že to nebola zvedavosť, ale spätná väzba, že voniam až príliš intenzívne (smiech).

V Japonsku je „neobťažovanie“ okolia jednou z kľúčových zručností – či už ide o hluk, narúšanie osobného priestoru v rade, alebo príliš silnú vôňu. Podobne to funguje aj pri bežných návrhoch. Ak Japonca pozvete na pivo a on odpovie „možno nabudúce“, je to jasné odmietnutie.

Pre nás cudzincov je to vyčerpávajúce, pretože stále premýšľame, či sme niečo nepokazili alebo nepochopili signály nesprávne. Aj preto tam veľa expatov ostáva izolovaných.

Je toto prostredie pre vás stále inšpirujúce alebo občas pociťujete aj frustráciu?

Nehodnotím to, skôr s úžasom sledujem spoločnosť postavenú na iných princípoch. V našom prostredí cítime potrebu na všetko reagovať a okamžite sa vymedzovať. V Japonsku som prvýkrát zažil konverzácie, kde som nemal pocit, že musím niečo dokazovať.

Tí ľudia sa nesnažia byť zaujímavejší než vy. Skôr vytvárajú priestor, v ktorom sa dobre cíti celá skupina. A paradoxne práve vtedy často začnete hovoriť úprimnejšie. Aj spomínaná autenticita je v Japonsku braná úplne inak ako u nás.

Japonské skryté poklady

Michal sa do Japonska pravidelne vracia už sedem rokov. Ak vás jeho pohľad na krajinu inšpiruje, tu sú jeho osobné tipy na miesta, kde namiesto turistických pascí nájdete načerpáte pokoj a hĺbku japonskej kultúry.

Onsen ako rituál duše

Ak hľadáte intenzívny mentálny reset, vyskúšajte japonské termálne kúpele. Nejde len o kúpanie, ale aj o vnútornú očistu a rituál, v ktorom sa človek učí prijímať ticho a spoločný priestor bez slov.

Hotel Urashima (Katsuura): Unikátne kúpele vybudované priamo v jaskyni s výhľadom na oceán vyrážajúcim dych; horúca voda sa mieša so zvukom lámajúcich sa vĺn.
Kusatsu Onsen (Gunma): Horské kúpele s ikonickým polom yubatake (drevené žľaby na chladenie vody), ktoré dýchajú tradičnou atmosférou.
Nyuuto Onsen: Skryté horské hostince (ryokany) s dlhou tradíciou, kde nájdete absolútny pokoj a minimum turistov.
Beppu: Mesto s najväčšou rozmanitosťou kúpeľov – od klasických cez parné až po bahenné.

Trasy pre hľadačov ticha

Ak hľadáte miesta, kde sa môžete „rozplynúť“ bez davov turistov, vyskúšajte tieto alternatívy:

Shimanami Kaidó: Fascinujúca cyklotrasa, ktorá spája ostrovy medzi Honšú a Šikoku. Ponúka výhľady na more a pokojný rytmus vidieka.
Naoshima: Ostrov, kde sa moderná architektúra a súčasné umenie organicky spájajú s prírodou. Ideálne miesto na kontempláciu.
Tsuwano: Malé historické mestečko prezývané „malé Kjóto“, ktoré si zachovalo atmosféru starého Japonska bez komerčného nánosu.
Pobrežné trate z Izumo: Zabudnite na šinkansen a nastúpte na lokálny vlak. Pomalé cestovanie pozdĺž pobrežia vám ukáže tvár krajiny, ktorá sa nikam neponáhľa.

Ako to myslíte?

Spontánnosť a autenticita sú vnímané ako nekompetencia. Nie je dôležité „byť sám sebou“, ale vedieť správne fungovať v kontexte. To znamená už spomínaná schopnosť čítať situáciu, reagovať primerane, nie impulzívne a nenarúšať sociálny celok.

Jednotlivec je vnímaný predovšetkým ako súčasť širšieho celku a veľká časť komunikácie smeruje k tomu, aby sa zachovala harmónia skupiny. Existujú pojmy ako tatemae (verejná „fasáda“) a honne (skutočný vnútorný postoj). To, čo pre nás môže pôsobiť neautenticky je v Japonsku prejavom ohľaduplnosti voči ostatným a spôsob, ako predísť zbytočným konfliktom.

Najťažšou disciplínou je skupinová konverzácia. Keď sa Japonci rozprávajú v reštaurácii, je to fascinujúci, dokonale synchronizovaný proces. Nikto nikomu neskáče do reči, témy na seba prirodzene nadväzujú a celá skupina akoby spoločne udržiava rytmus rozhovoru.

Prirovnávam to k rozdielu medzi americkým futbalom a tenisom. Náš západný spôsob je ako americký futbal: hráč chytí loptu a beží s ňou – teraz hovorím ja a ostatní počúvajte. V Japonsku je to ako spoločná hra v tenise, kde je prvoradé udržať loptičku vo vzduchu.

Majú dokonca špeciálne výrazy na pritakávanie, ktorými priebežne dávajú najavo, že vás vnímajú a počúvajú. Ak to nerobíte, hovoriaci začne byť neistý.

Čo vám toto dlhoročné skúmanie inej kultúry dalo do bežného života?

Bez preháňania môžem povedať, že japončina mi zmenila život. Keď som do toho pred siedmimi rokmi spadol, prestal som takmer so všetkými ostatnými koníčkami. Vyhľadal som japonskú komunitu v Bratislave a dodnes sa jazyku venujem na dennej báze.

Ráno si 20 minút čítam, cestou do práce počúvam japonské podcasty a cez víkendy mávam online konverzácie. Už to vôbec nevnímam ako námahu, je to môj prirodzený režim, ktorý ma naučil disciplíne a konzistentnosti.

Asi najviac zo všetkého vo mne toto skúmanie inakosti vzbudilo neutíchajúcu zvedavosť. Učím sa trpezlivosti a tomu, že niektoré veci sa skrátka nedajú urýchliť. Pochopil som, že skutočná hodnota často spočíva v samotnom procese, nie v rýchlom výsledku.

Pripomína mi to japonský koncept kodawari – absolútnu, až spirituálnu oddanosť remeslu. Je to napríklad tradičný výrobca mečov, ktorý sa tej istej repetitívnej práci venuje 50 rokov a každý jeden deň sa snaží byť o niečo lepší.

Je to tá tichá cesta k dokonalosti, o ktorej netreba rozprávať, ale ktorú žijete. Ak o niekom v Japonsku povedia, že má kodawari, je to obrovská pocta.

Pre mňa je týmto „remeslom“ samotná japončina.

Keď prestaneme neustále používať slovo ‚ja’, ego sa prirodzene potlačí a komunikácia je menej konfliktná.

Pôsobí to tak, že Japonsko vám nedalo len koníček, ale aj istý druh vnútorného pokoja. Je to ten povestný zen, o ktorom sa v súvislosti s touto krajinou toľko hovorí?

Možno to tak nazvať, hoci v mojom podaní je to skôr o zmene perspektívy. Tento „zen“ pre mňa znamená vedomie, že na ničom v konečnom dôsledku nezáleží, čo mi paradoxne dáva slobodu snažiť sa o veci bez ochromujúceho stresu.

Vďaka japončine som zistil, že spoločnosť môže fungovať na úplne iných princípoch. To, ako žijeme u nás, je len jedna z verzií reality a toto vedomie ma napĺňa zvláštnym pokojom. Keď vám odpadne potreba neustále sa presadzovať a byť v defenzíve, uvoľní sa priestor na úplne iné vnímanie.

Aké sú pre vás potom návraty na Slovensko?

Býva to veľký kultúrny šok (smiech). Človek sa vráti domov plný dojmov a fascinácie, no keď sa o tie nové obzory pokúsi podeliť, narazí na rôzne reakcie. Stačí spomenúť inakosť Japonska a z okolia neraz počujem:„To je hrozné, to si ani neviem predstaviť.“

Zrazu sa pristihnem pri tom, ako obhajujem niečo, čo je mojím subjektívnym pocitom a osobnou skúsenosťou. Vtedy mi v duchu napadne: „Aha, toto by sa mi v Japonsku nestalo.“

Napadá vám ešte niečo, čo ste si preniesli napríklad do pracovnej sféry?

Harmónia, o ktorej hovoríme, má aj svoju odvrátenú stránku, preto by som ich pracovné prostredie príliš neidealizoval. Napríklad kritizovať šéfa alebo ísť otvorene proti autorite by pre nás boli krokmi späť.

Čo je však cenné, je rešpekt v komunikácii. To, že sa názor hneď nehodnotí, ale pátra sa po tom, odkiaľ prichádza. Často si práve pri návratoch na Slovensko najsilnejšie uvedomím našu neustálu potrebu okamžite hodnotiť.

Zaujímavý je aj ich prístup k mítingom, kde je väčšina vecí dohodnutá vopred (nemawashi) a samotné stretnutie je len testom atmosféry, či si tímy ľudsky sadnú. Všetky interakcie sú ritualizované, čo znižuje neistotu. Keď sa stretnú dvaja neznámi, konverzácia má jasnú štruktúru, takže nemusíte riešiť, ako na druhého zapôsobiť. Z európskeho pohľadu to môže pôsobiť ako rigidita, ale vnútri ich systému ide o formu každodennej empatie.