V kútiku duše dúfate, že prvú pomoc nebudete musieť nikdy poskytovať? Kým väčšina z nás si pod ňou predstavuje najmä resuscitáciu, prvou pomocou je aj ošetrenie popáleniny či správna reakcia pri úpale. Výskumy však ukazujú, že vedomosti o prvej pomoci si v hlave udržíme približne len 6 mesiacov. S inštruktorkou prvej pomoci Andreou Stískalovou si ich zopakujeme a naučíme sa aj pracovať so strachom aj stresom, ktorý pri poskytovaní prvej pomoci môžeme zažívať.

Aj taká „banalita“ ako schopnosť zaviazať si šnúrku súvisí s neskorším rozvojom čitateľských a jazykových zručností. Všetko je totiž v mozgu prepojené, hovorí autorka Vizuálnej techniky učenia.

V rozhovore s inštruktorkou prvej pomoci Andreou Stískalovou sa dočítate:

• ako funguje pravidlo 3N – nádych, nadhľad, nasmerovanie –, ktoré vás vytiahne z prvotného šoku pri prvej pomoci,
• aký je rozdiel medzi linkami 112 a 155,
• čo robiť v prípade, ak máte podozrenie, že niekto v okolí má infarkt alebo mŕtvicu,
• prečo nezakláňať hlavu pri krvácaní z nosa a nevyťahovať jazyk,
• kde mať v aute lekárničku, aby bola naozaj užitočná.

Ako definujeme prvú pomoc?

Na školeniach sa vždy pýtam: „Poskytovali ste niekedy prvú pomoc?“ Až 85 % ľudí pokrúti hlavou, že nikdy. Majú zafixované, že prvá pomoc sa rovná resuscitácia. 

Myslia si, že keď nepotrebovali niekoho oživovať, prvú pomoc vlastne neposkytovali.

Snažím sa im ukázať jej druhú tvár. Prvá pomoc je presne to, čo urobíte doma, keď si dieťa udrie hlavu, keď sa popálite, porežete alebo keď je kolegyni odrazu nevoľno a vy jej pomôžete ľahnúť si na zem a zdvihnete jej nohy.

Sú to jednoduché kroky, ktoré človeku prinesú úľavu. To je skutočná prvá pomoc.

Ak je prvá pomoc predovšetkým snaha pomôcť človeku, ktorému nie je dobre, čo sú úplne prvé kroky, keď niekoho vidíme ležať na zemi?

Začali sme nesprávne. (Úsmev.) Často si myslíme, že musíme pomáhať len ľuďom, ktorí bezvládne ležia pri lavičke. Pomoc však potrebuje aj človek, ktorý je pri vedomí, no jeho vedomie sa mení.

Môže to byť starý rodič, ktorý bol dlho na slnku a má úpal – je dezorientovaný, malátny a bolí ho hlava. S takýmto stavom sa v každodennom živote stretávame častejšie, než si možno uvedomujeme, či už doma, v práci, alebo napríklad na festivale.

Pri akomkoľvek kolapse je kľúčové ovládať dve veci – skontrolovať vedomie a skontrolovať dýchanie. Práve pri tom robia ľudia najväčšie chyby. 

Keďže operátor na tiesňovej linke situáciu nevidí, potrebuje od vás presné informácie. Všetky podstatné kroky sa odvíjajú práve od kontroly vedomia a dýchania. 

Pri akomkoľvek kolapse je kľúčové ovládať dve veci – skontrolovať vedomie a skontrolovať dýchanie.

Ako skontrolovať vedomie a dýchanie? 

Ak zranený rozpráva, kričí alebo plače, máme čas, pretože dýcha a bije mu srdce. Ticho je moment, keď musíme konať okamžite.

Najskôr sa uistite, že je bezpečné k človeku pristúpiť. Nahlas ho oslovte, napríklad: „Počujete ma? Ste v poriadku?“ a jemne sa dotknite jeho ramien. Ak reaguje, je pri vedomí, no ďalej sledujte jeho stav. Ak nereaguje, okamžite volajte 155, zapnite hlasitý odposluch a postupujte podľa pokynov operátora.

Dýchanie kontrolujte najviac desať sekúnd. Jemne zakloňte hlavu, nadvihnite bradu a priložte ucho k ústam človeka. 

Sledujte, či sa mu dvíha hrudník, počúvajte dych a vnímajte prúd vzduchu, napríklad naklonením ucha k ústam. Lapanie po dychu, nepravidelné chrčanie ani občasné nádychy sa nepovažujú za normálne dýchanie. Ak človek nedýcha normálne, začnite s resuscitáciou. Ak dýcha normálne, ale stále nereaguje, kontrolujte ho až do príchodu záchranárov a riaďte sa pokynmi operátora.

S prvou pomocou súvisí silný psychologický blok – strach, že zranenému človeku ublížime. Ako so strachom pracovať?

Strach je úplne prirodzený. Bojíme sa vtedy, keď nemáme vedomosti. 

Stres je však v kritickej situácii dobrý pomocník, pretože naštartuje telo adrenalínom. Musíme sa ho len naučiť usmerniť, lebo bez správnej techniky mozog zamrzne a človek si v panike nespomenie ani na núdzové číslo. 

Aj so mnou to v kritickom momente zatrasie, ale viem, že mne pomáha čupnúť si alebo si sadnúť, vtedy môj mozog prepne do režimu záchrany. Inému pomôže päť hlbokých nádychov. Musíme myslieť na to, že prvá pomoc nemá byť len rýchla, ale aj správna.

Je z hľadiska prvej pomoci nejaký rozdiel medzi dospelým človekom a dieťaťom?

Postup je v zásade rovnaký pri bábätkách, väčších deťoch aj dospelých, ale pri malých bábätkách musí byť záklon hlavy pri spriechodňovaní dýchacích ciest iba veľmi mierny, pretože majú kratší krk. 

Prílišný záklon by im dýchacie cesty neotvoril správne. Pri starších deťoch a dospelých je záklon výraznejší, čo dýchacie cesty bezpečne otvorí.

Ak ste v strese a neviete, čo robiť, vezmite telefón, zavolajte 112, dajte hlasitý odposluch a rozprávajte sa s operátorom.

Ako sa táto prvotná reakcia trénuje? Je predsa iné zažívať bežný stres a iné vidieť, ako sa dieťa po páde nehýbe a tečie z neho krv.

Stres síce poznáme, no nepoznáme sami seba. Na školeniach hovorím klientom, nech si predstavia tú úplne najhoršiu situáciu a povedia mi, čo vtedy robí ich telo. Často sa hanbia alebo si to na prvú nevedia vybaviť.

Keď im poviem, že mne sa trasú ruky, začnem sa potiť a rozbúši sa mi srdce, zdôveria sa a spomenú, že podobné pocity poznajú. 

Často si neuvedomujeme, že skôr, než reálne začneme pomáhať a zachraňovať, musíme potlačiť šok a znovu zapnúť racio. V opačnom prípade je výsledkom panika alebo paralýza.

Platí, že v kritickej situácii je lepšie urobiť nedokonale aspoň niečo ako neurobiť nič?

Vždy je lepšie urobiť aspoň niečo. Prvá pomoc v strese nebude nikdy dokonalá. Dokonalí nie sú ani profesionálni záchranári. Podstatné je zvládnuť prvotnú emóciu a spraviť prvý krok, napríklad nahlas zavolať o pomoc.

Na záchranu by ste nemali byť sami. Ak sú okolo ľudia, preberte iniciatívu a adresne niekoho oslovte: „Vy, v tom čiernom tričku, poďte mi pomôcť.“

Keď ľudia vidia človeka, ktorý sa ujme iniciatívy, radi sa pridajú. Ak ste úplne sami, vezmite telefón a päťkrát stlačte bočné tlačidlo. Na väčšine telefónov tým vytočíte núdzovú linku 112 (skontrolujte si svoje nastavenia v mobile a riaďte sa podľa inštrukcií, aby vám to fungovalo). Zapnite hlasitý odposluch a rozprávajte sa s operátorom.

V tej chvíli je vaším partnerom na mieste on alebo ona a ťarcha celej situácie už nebude len na vašich pleciach.

Na firemných školeniach prvej pomoci je krásne vidieť, ako toto vzdelávanie stmeľuje kolektív. Ľudia sa v modelových situáciách učia spoznávať samých seba, kto sa chopí iniciatívy, komu sa zatočí hlava, kto radšej volá záchranku a kto vie, kde je na pracovisku lekárnička.

Mnoho ľudí váha, či volať 155 alebo 112. Ktorá linka je správna?

Obe čísla sú správne a na oboch vám pomôžu. Rozdiel je v tom, že na čísle 112 vám hovor nezdvihne priamo zdravotný operátor, takže vás musia prepojiť. V strese každá sekunda navyše zvyšuje paniku. Preto ľudí vždy učím – pri akomkoľvek zdravotnom probléme volajte priamo 155.

Môžete použiť jednoduchú pomôcku – máte 1 hlavu, 5 prstov na jednej ruke a 5 prstov na druhej – 155.

Potom vás už operátor/-ka naviguje ďalej. Platí aj to, že hovor nikdy neukončujte ako prví, položiť musí operátor/ka.

Okolo prvej pomoci koluje aj množstvo mýtov či „zaručených právd“, ktoré sa v kolektívnom vedomí stále objavujú. Ktoré sú najnebezpečnejšie?

Moje „obľúbené“ je zakláňanie hlavy pri krvácaní z nosa alebo prikladanie studeného uteráka na krk. Sú to prežitky, ktoré nefungujú. Pri záklone krv zateká do žalúdka a človek môže začať vracať.

Ďalším mýtom je vyťahovanie jazyka či strkanie prstov do úst pri dusení a epileptickom záchvate. Stratíte tým čas a riskujete zranenie. 

A nakoniec – človeka v bezvedomí alebo pri nevoľnosti nikdy nefackajte, neudierajte ani nestavajte na nohy; môžete mu skutočne ublížiť. K zraneným musíme pristupovať s empatiou, nie s agresivitou z akčných filmov.

Práve resuscitácia je pre mnohých strašiakom. Ako ju zvládnuť?

Hrot dlane silnejšej ruky položte na stred hrudnej kosti – do stredu hrudníka, medzi prsnými bradavkami. Stláčajte do hĺbky päť až šesť centimetrov – približne do výšky krabičky od Tic Tacu. Ľudí často prekvapí, ako hlboko to je.

V tej chvíli sa stávate srdcom dotyčného človeka a pumpujete kyslík do mozgu, kde bunky bez neho odumierajú už po štyroch minútach.

Štandardný postup je 30 stlačení a 2 vdychy do úst. 

Ak však neviete, ako správne vdýchnuť, alebo ide o cudzieho človeka, iba nepretržite stláčajte hrudník. Aj samotné stláčanie bez dýchania z úst do úst môže zachrániť život.

V odborných kruhoch sa opäť hovorí o turniketoch, teda škrtidlách, na zastavenie masívneho krvácania. Aký je váš pohľad? 

Podľa najnovších odporúčaní Európskej resuscitačnej rady sa certifikovaný turniket oficiálne vrátil do prvej pomoci. Ak máte masívne krvácanie na končatine a máte turniket, použite ho. 

Masívne krvácanie musíte zastaviť ako prvé – inak by ste z človeka pri resuscitácii krv len vypumpovali.

Turniket patrí výhradne na končatiny, približne päť centimetrov nad ranu, nikdy nie na kĺb. 

Utiahnutie neskutočne bolí, no zachraňuje život pred vykrvácaním.

Často sa hovorí o mozgových príhodách a infarktoch, no len veľmi všeobecne. Aké sú prvotné príznaky u starších ľudí, ktoré si všímať, aby sme rozpoznali, že ide o kritický problém, nielen napríklad o dehydratáciu v horúčave?

Pri zlyhávaní srdca môžu príznaky prichádzať postupne, pokojne aj dni či týždne pred samotným zlyhaním. Človek hovorí, že ho páli záha, bolí ho ruka alebo cíti tlak medzi lopatkami. Pri záťaži alebo v horúčave potom príde dýchavičnosť, potenie, malátnosť a zmätenosť. Pri podozrení okamžite volajte 155.

Máte na záver praktický tip, ako vybaviť domácu lekárničku alebo autolekárničku?

Doma fungujem s priehľadnými zipsovacími vreckami v košíku, ktoré sú jasne popísané – krvácanie, horúčka, trávenie. Vďaka tomu ich v strese ľahko nájde každý člen rodiny.

V aute mám lekárničku pri sedadle spolujazdca, nielen v kufri. Ak do vás niekto narazí zozadu, do kufra sa nemusíte dostať. Zbalila som si do nej zásobu ochranných rukavíc, nožnice a rezadlo na bezpečnostné pásy. Bez rukavíc sa zraneného nedotýkam – moja bezpečnosť je vždy na prvom mieste.

Prvá pomoc nemá byť splašená, ale bezpečná a správna.

Andrea Stískalová

Andrea Stískalová je inštruktorka prvej pomoci, zakladateľka ABClife a strategická partnerka firiem v oblasti bezpečnosti a krízovej pripravenosti zamestnancov. Vychádza z viac než 20-ročnej praxe v oblasti zdravotníctva. Firmám pomáha budovať tímy, ktoré v kritickej situácii konajú s istotou a správne, a to prostredníctvom dlhodobých programov pripravenosti. Zároveň sa venuje vzdelávaniu verejnosti a osvete na sociálnych sieťach. ABClife je držiteľom akreditácie MZ SR pre kurzy prvej pomoci a kurzy neodkladnej podpory životných funkcií.