Chcú vaše deti študovať v zahraničí? Príbeh tejto rodiny vám prezradí, prečo ich v tom podporiť

Štúdium na zahraničnej univerzite je pre deti veľkou príležitosťou, mnohým rodičom sa však v hlavne vynára najmä množstvo obáv: Ako sa vysporiadajú s novým prostredím, inou mentalitou či chorobou? A ako ich odchod ovplyvní náš vzťah? Začítajte sa do príbehu rodiny, ktorú pobyt dcéry v zahraničí ešte viac stmelil.

Možnosť študovať na prestížnych univerzitách v zahraničí odbory, ktoré u nás nie sú otvorené, rozšíriť si obzory i cestovať, je motiváciou pre mnohých mladých, ktorí pred domácimi vysokými školami uprednostnia tie zahraničné.

Inak tomu nebolo ani v prípade Veroniky Olíkovej z Martina, ktorá v júni tohto roka ukončila bakalárske štúdium v odbore International Fashion Branding na univerzite v škótskom Glasgowe a na jeseň začína s postgraduálom v odbore International Fashion Marketing.

„Hoci moja cesta k tomuto odboru bola trochu komplikovaná, svoje rozhodnutie neľutujem – štúdium spojilo môj záujem o módny priemysel, ktorý som mala odmalička a marketing, pre ktorý som sa nadchla v Bratislave,“ približuje Veronika, ktorá v minulosti zvažovala aj štúdium módneho návrhárstva či architektúru.

Štúdium v zahraničí nemusí stát tisíce

Predstavu o štúdiu v zahraničí nosila Veronika v hlave už dlho, vedela však, že náklady sú vysoké a preto túto možnosť spočiatku veľmi nezvažovala.

„Bratranec mi ale potom dal kontakt na jeho kamarátku, ktorá v tom čase študovala v Škótsku a veľmi si pochvaľovala úroveň vzdelania. Taktiež ma povzbudilo, že študentom z Európskej únie školné prepláca škótska organizácia SAAS,“ približuje Veronika, ktorá sa aj na základe týchto skutočností následne odhodlala podať si prihlášku.

Na školu v Škótsku sa hlásila dvakrát. Keďže prvý raz to nevyšlo, študovala rok marketingovú komunikáciu v Bratislave. Druhý pokus už bol úspešný, no tesne pred odletom dostala Veronika pochybnosti o správnosti svojho rozhodnutia.

„Nakoniec som to však riskla a oplatilo sa,“ teší sa Veronika.

Štúdium v zahraničí so sebou prináša aj nutnosť osamostatniť sa a prijať fakt, že so svojou rodinou sa nebudete stretať tak často ako zvyčajne. Táto skutočnosť najmä v začiatkoch robila starosti aj Veronikiným rodičom.

„Na jednej strane sme boli hrdí a nadšení – bola to veľká výzva a úprimne sme sa tešili z toho, že ju dcérka prijala. Na druhej strane nadšenie a radosť sem-tam striedal strach zmiešaný s určitou dávkou smútku. Nie z toho, či zvládne štúdium, pretože vieme, že je naozaj šikovná, skôr nám s blížiacim sa termínom odchodu začalo dochádzať, že ju naozaj nebudeme fyzicky sprevádzať a pomáhať jej s adaptáciou, že bude každý deň naozaj odkázaná výlučne na seba – aj cez víkendy či počas choroby,“ približuje Veronikina mama Jana.

Najťažšie je zvládnuť prvý polrok

Za najťažšie obdobie považuje Veronika prvý polrok, keď si musela zvyknúť na všetko nové – od nových ľudí a nového prostredia cez odlišný spôsob výuky a jazyk až po neustály dážď, na ktorý si nezvykla doteraz.

„Zrazu som bola na odkázaná sama na seba a už som sa nemohla spoliehať na mamu, ktorá mi poviem, ako vybaviť všetky úrady, banku či lekára. Doteraz si pamätám, ako som prvé mesiace dúfala, že na mňa niekto prehovorí po slovensky a autobusom som cestovala so zapnutou navigáciou, lebo som nikdy nevedela, kde vystúpiť,“ spomína Veronika na ťažké začiatky.

Rovnako náročné bolo prijať skutočnosť, že sa nemôže len tak zbaliť, nasadnúť na vlak a byť za 2,5 hod. doma v Martine.

Hoci Veronika žije v Glasgowe už viac ako štyri roky, našla si tu skvelých kamarátov, ktorí sú jej oporou a aj v budúcnosti plánuje zotrvať v zahraničí, momenty, keď zatúži po blízkosti rodiny, prichádzajú aj teraz.

„Stále sú situácie ako choroba či ťažké obdobie, keď sa človeku cnie po domove a objatí blízkeho. Svoje rozhodnutie odísť do zahraničia však neľutujem, je to skvelá škola života, ktorá ma naučila zodpovednosti, schopnosti zachovať si chladnú hlavu, otvorenosti a rešpektu voči odlišným kultúram a zvykom,“ hovorí.

Každodenný kontakt pomáha spracovať dojmy z nového

Všetky dôležité životné momenty, úspechy aj ťažšie chvíle, tak Veronika spolu so svojou rodinou prežíva na diaľku.

„Keď som prišla do Škótska, tak večerné skypovanie bolo skoro na dennom poriadku. Hoci som už z Bratislavy mala skúsenosť, že nebývam s rodičmi pod jednou strechou, hovory domov mi pomáhali spracovať všetky tie pocity a dojmy z nového a nepoznaného a zároveň som nemala pocit, že som vyčlenená z diania v našej rodine,“ opisuje študentka.

Postupom času si obe strany začali zvykať na to, že nie je doma a frekvencia telefonovania sa znížila na približne dvakrát týždenne.

„Keďže som väčšinu času mimo domova, spoločné chvíľky s rodinou sú pre mňa o dosť vzácnejšie.“

V kontakte však rodina ostáva dennodenne v rámci rodinných Whatsapp skupín (v jednej sú len Veronikini rodičia a súrodenci, v druhej aj širšia rodina), v rámci ktorých zdieľajú bežné zážitky, radosti aj problémy.

Rodičia spolu so súrodencami prišli Veroniku počas jej štúdia aj zopárkrát navštíviť. „Bola to skvelá alternatíva, keď som nemohla prísť domov ja a zároveň príležitosť pochváliť sa, ako a kde žijem a študujem,“ približuje Veronika.

Vďaka životu v cudzine si spoločné chvíle vážia viac

Veľká fyzická vzdialenosť podporuje podľa Veronikinej mamy aj častejší virtuálny kontakt, v ktorom ale nie je priestor na zbytočné hádky.

„Keď spolu telefonujeme, je veľa vecí dávno vyriešených, uprataných, resp. strávených a je fajn, keď môžeme svoje zážitky i spôsoby riešenia rôznych situácií rozdiskutovať. Niekedy je pohľad na vec spoza dvoch brehov mláky obohacujúci pre obe strany. A možno vzácnosť toho, že teraz sme v jednom priestore naraz spolu, nás lepšie vedie k vypočutiu toho druhého,“ opisuje vzájomnú komunikáciu Jana.

Veronika a jej najbližší mali vždy veľmi dobrý vzťah, dlhodobý pobyt v zahraničí však rodinu ešte viac stmelil.

„Keďže som väčšinu času mimo domova, spoločné chvíľky s rodinou sú pre mňa o dosť vzácnejšie, a keď som na Slovensku, snažím sa stráviť čo najviac času práve s nimi,“ vysvetľuje. Rovnaký názor zastáva aj jej mamina.

„Myslím si, že si veľmi vážime spoločné rodinné chvíle a nepovažujeme ich za samozrejmosť, preto sú pre nás akoby sviatkom.“

Veronikina mama si zároveň uvedomuje aj trochu iný rozmer vzťahu rodičov a (dospelého) dieťaťa. „Akoby bol viac vyrovnaný, zladený, zrelší. Vieme, že sa môžeme na seba navzájom spoľahnúť, že si vieme byť oporou, dať povzbudenie a takisto aj priestor na vlastné rozhodnutia,“ uzatvára.

Odišlo vaše dieťa študovať do zahraničia alebo si váš blízky našiel prácu za hranicami?

So Strieborným O2 Paušálom získate za 20 € neobmedzené volania aj SMS do všetkých sietí v rámci EÚ a k tomu balík 500 MB dát s bonusom na nový telefón vo výške 96 € alebo 1 GB dát, vďaka ktorým s nimi budete stále v kontakte.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Fyzioterapeut Mateja Tótha radí rodičom: Všímajte si, ako vaše dieťa sedí, aj ako sa hrá

„Ak sa dieťa venuje rôznym pohybovým aktivitám, v centrálnej nervovej sústave si vytvára programy, z ktorých neskôr môže ťažiť práve v špecializovanej príprave,“ hovorí Denis Freudenfeld.

Denis Freudenfeld pôsobil ako dvorný fyzioterapeut biatlonistky Naste Kuzminovej a dlhodobo spolupracuje s atlétom Matejom Tóthom, ktorého sprevádzal na nejednej olympiáde. Porozprávali sme sa s ním o dôležitosti pohybu pre dnešné deti aj o zdravotných problémoch, ktoré ich trápia.

V rozhovore sa ďalej dozviete:

  • ako pandémia ovplyvnila pohyb detí,
  • na ktoré signály tela by rodičia mali u detí dávať pozor,
  • kedy treba vyhľadať fyzioterapeuta,
  • prečo treba venovať pozornosť správnemu dýchaniu.

Ako rozhýbať deti doma? Zacvičte si spolu s nimi podľa videí O2 Športovej akadémie Mateja Tótha

Ste fyzioterapeutom najúspešnejších slovenských športovcov. V čom presne spočíva vaša práca?

Pracujem vo Vojenskom športovom centre DUKLA v Banskej Bystrici ako fyzioterapeut, ktorý sa stará o talentovaných športovcov. V centre zabezpečujeme prípravu štátnej športovej reprezentácie Slovenska na rôznych súťažiach a olympiádach.

Mojou úlohou ako fyzioterapeuta je diagnostika, liečba a prevencia rôznych pohybových problémov. To znamená, že občas pomasírujem alebo ponaprávam a ak za mnou príde športovec s nejakým problémom, diagnostikou sa snažím zistiť, z ktorej časti tela pochádza. Často sa totiž stáva, že problém je prenesený. To znamená, že niekoho bolí koleno, no v skutočnosti bolesť spočíva v zlom postavení chodidla, v posunutej panve alebo jej príčinou môžu byť aj kríže.

Niekedy je to taká detektívka, pri ktorej vyšetrujem konkrétneho športovca, a po následnej diagnostike sa cvičeniami snažíme uvoľniť alebo posilniť určité svalové partie na tele, ktoré jeho problém vyvolávajú.

Vychádzate pri svojej práci z konkrétnej metodiky?

Pracujem najmä s dynamickou neuromuskulárnou stabilizáciou. Je to metodika založená na dýchacích cvičeniach, pri ktorých sa svaly uvoľňujú. Dokonca aj bez toho, aby ich bolo nutné stláčať či klasicky masírovať. Pri práci so športovcami sa venujeme riadeniu ich pohybu. To znamená, že sa učíme novému pohybu alebo ho naprávame a dávame mu iný rozsah.

S Matejom spolu cvičíme, a keď treba, poskytujem mu regeneračné procedúry. Často pozeráme jeho videá z tréningu a na základe nich sa snažíme zdokonaliť jeho techniku, aby bol jeho pohyb ekonomickejší a rýchlejší a aby svoje telo čo najmenej preťažoval.

Mnohým rodičom by som odporučil, aby po skončení pandémie so svojimi deťmi navštívili pediatra. Dieťa sa nemusí sťažovať na bolesť, ale je možné, že diagnostikou sa odhalí, že niečo naozaj nie je v poriadku.

Fyzioterapia upozorňuje na dôležitosť správneho pohybu. Ako veľmi je dôležitý pohyb pre deti a ako ho ovplyvnila pandémia?

Každé dieťa sa potrebuje hýbať – pohyb je pre jeho vývoj nesmierne dôležitý. Keď sú deti v škole, hýbu sa často. Po skončení hodiny vstanú, vyjdú na chodbu, naháňajú sa, majú hodinu telesnej výchovy, jednoducho stále niečo robia.

Je dôležité uvedomiť si, že kostra dieťaťa potrebuje pre svoj zdravý vývoj určité antigravitačné zaťaženie – nielen chrbtice, ale aj končatín. Tak ako sa vyvíja kostra, menia sa aj uhly v kĺboch. Bedrové i ramenné kĺby sa u malých detí vždy prispôsobujú záťaži, u väčších detí kosti zosilňujú.

Keď dieťa stojí alebo sa pohybuje, má zaťažené dolné končatiny i kardiovaskulárny aparát. Pri dištančnej výučbe sa to nedeje, pretože deti presedia celé hodiny doma pri počítači a mobile a nemajú zabezpečený dostatočný pohyb. Ten veľmi ovplyvňuje aj psychika, ktorá sa premieta do tela a pohybového aparátu detí.

Dôležitá je aj socializácia detí a správna dávka súťaživosti. Svoje tu zohráva už len to, že človek rozpráva a gestikuluje, používa reč tela. Zdravý vývoj dieťaťa značne ovplyvňuje aj obezita, ktorá neraz obmedzuje jeho pohyb, pričom dôsledky sa prejavia až o rok alebo o dva.

Čo by si mali všímať rodičia na svojich deťoch? 

Najdôležitejšie je všímať si guľatý chrbátik, kolienka a chodidlá. V prvom rade by mali sledovať, ako ich dieťa sedí. Či má guľatý, alebo vystretý chrbát, či nemá predsunutú hlavu, alebo či jeho krčná chrbtica nie je veľmi zaklonená.

Keď sa dieťa hrá a čupne si, je dôležité všímať si, či mu idú kolienka k sebe, alebo či nemá vytočené chodidlá do strany.

Kedy je čas vyhľadať fyzioterapeuta?

Ak napríklad rodič upozorní dieťa na zlé držanie tela a aj napriek tomu ho nedokáže korigovať, je to jasný signál, že niečo nie je v poriadku. Ak mu odstávajú rebrá, má preliačený hrudník alebo sa mu prepadáva klenba chodidiel, prípadne má nohy do X (kolená vbočené dovnútra k sebe), je čas vyhľadať odborníka.

Mnohým rodičom by som odporučil, aby po skončení pandémie so svojimi deťmi navštívili pediatra. Dieťa sa nemusí sťažovať na bolesť, ale je možné, že diagnostikou sa odhalí, že niečo naozaj nie je v poriadku. Vtedy mu dokáže pomôcť práve fyzioterapeut, ktorý mu nastaví potrebné cvičenia.

Dieťaťu nestačí kúpiť kolobežku a povedať si, že to stačí. Potrebuje aj hrať sa s loptou, šplhať po strome, bicyklovať sa a robiť rôzne iné aktivity. Pohyb by mal preň byť predovšetkým zábavou.

Veľa hovoríte aj o správnom dýchaní a potrebe bránicového dýchania, ku ktorému vediete aj športovcov. V čom je takéto dýchanie prínosné?

Rodič si niekedy môže myslieť, ako veľmi je jeho dieťa ohybné a flexibilné a ako dobre trénuje, pričom nevidí, že jeden pohyb nahrádza druhým alebo k nemu pridružuje ďalšie pohyby. Dýchanie u detí sa dnes mení, preto je nesmierne dôležité venovať mu pozornosť.

U nás pracujeme s vývojovou kineziológiou, ktorú cvičíme aj spolu s Matejom. Ide o jednoduché cviky, pri ktorých sa napodobňujú vývojové fázy dieťaťa a ktorých základom má byť bránicové dýchanie, treba teda správne dýchať do brucha. Bránica totiž nemá len dychovú, ale aj stabilizačnú posturálnu funkciu. Stabilizuje telo, čím pomáha, aby bol pohyb človeka jednoduchší a efektívnejší.

Dýchanie do brucha zabezpečuje pevnosť celej pohybovej sústavy. Pohyb je tak oveľa menej závislý od svalov a energeticky menej náročný.

Koľko času by mali deti tráviť pohybom?

Je to veľmi individuálne a závisí to od mnohých faktorov. Určite by však športové aktivity nemali rodičia deťom nanucovať. Treba brať do úvahy, či ide o malé dieťa, alebo tínedžera. Malé deti by mali mať zabezpečenú rôznorodosť pohybu, nemali by sme ich však dlhodobo zaťažovať. Staršie deti potrebujú viac trénovať.

Dôležitú úlohu v tom zohráva aj psychika, ktorú treba rešpektovať. Najlepšia je zlatá stredná cesta, ktorá sa u detí prejavuje príjemnou únavou, keď už nemajú chuť vymýšľať nič iné.

Čítajte aj: Príklad rodičov je pre deti dôležitý nielen v čase pandémie, hovorí detský tréner

Dieťa by malo robiť to, čo ho baví, rodič by sa preto nemal sústrediť iba na konkrétny šport. Potrebuje prirodzený pohyb. Nestačí mu kúpiť kolobežku a povedať si, že to stačí. Dieťa potrebuje aj hrať sa s loptou, šplhať po strome, bicyklovať sa a robiť rôzne iné aktivity. Pohyb by mal preň byť predovšetkým zábavou.

Ak dieťa robí nejaký šport v mladom veku, malo by ho robiť pre radosť, určite neodporúčam ťažké tréningy. Dieťa by si v prvom rade malo šport užívať. Nemalo by preň byť povinnosťou tvrdo sa orientovať na výkon.

Veľkou témou je špecializácia detí na konkrétny šport, s ktorou sa často začína veľmi skoro. Kedy by s ňou dieťa malo začať?

Závisí od druhu športu, ktorému sa dieťa venuje. Odporúčam s ním však začať až na druhom stupni základnej školy. Ak dieťa robí nejaký šport v mladom veku, malo by ho robiť pre radosť, určite neodporúčam ťažké tréningy. Dieťa by si v prvom rade malo šport užívať. Nemalo by preň byť povinnosťou tvrdo sa orientovať na výkon.

Ak je dieťa malé, je dobré, aby malo zabezpečenú rôznorodosť pohybu. Môže sa naučiť niečo z gymnastiky a z koordinačných cvičení pri rôznych druhoch športu, môže si precvičovať vytrvalosť i rýchlosť.

Dieťa je ako špongia − od útleho veku nasáva informácie. Ak sa venuje rôznym pohybovým aktivitám, v centrálnej nervovej sústave si vytvára programy, z ktorých neskôr môže ťažiť práve v špecializovanej príprave.

Deti sa veľa učia pozorovaním alebo napodobňovaním, keď im niekto niečo vysvetľuje. Počúvajú, vidia, vnímajú, premietajú si to do tela a daný pohyb napodobňujú a kreujú. Voláme to motorické učenie, ktoré pomáha aj pri rozvoji koordinácie a iných pohybových kvalít. Čím viac sa teda dieťa učí, tým viac to zužitkuje v budúcnosti.

Na pohyb detí je zameraná aj O2 Športová akadémia Mateja Tótha, ktorá v čase zatvorených škôl a prerušených krúžkov začala zverejňovať videá na cvičenie doma. V čom vidíte ich hlavný prínos?

Akadémia je zameraná predovšetkým na deti na prvom stupni základných škôl, kde sa venujeme všeobecnému pohybovému rozvoju dieťaťa. Deti prostredníctvom hravých online videí Telesnej na doma môžu získať správny športový základ, ale aj pozitívny vzťah k pohybu.

Je to skvelá pomôcka pre rodičov i pre deti, ktoré počas pandémie nemohli chodiť do školy, a tak boli odrezané od pohybových aktivít, na ktoré boli zvyknuté. Cvičiť tak môžu v domácom prostredí. Tu je dôležité podotknúť, že nestačí iba cvičiť, treba aj vedieť, ako správne cvičiť, ako pri cvičení funguje telo, a to všetko Akadémia deti učí.

Denis Freudenfeld

Je jedným z najuznávanejších slovenských fyzioterapeutov. Fyzioterapii sa venuje od roku 2000, od roku 2005 pôsobí vo Vojenskom športovom centre DUKLA v Banskej Bystrici. Na konte má veľa úspechov so špičkovými slovenskými športovcami. Pri svojej práci kladie dôraz na dynamickú neuromuskulárnu stabilizáciu, ktorej priekopníkom bol český fyzioterapeut Pavel Kolář. Pochádza zo Žiliny, momentálne žije v Banskej Bystrici, má dve deti.


Nezaťažia ani rozpočet, ani vaše ruky. Vybrali sme 4 ľahučké smartfóny, ktoré prekvapujú dizajnom aj vybavením

Čítaj viac

Čo všetko bolo v našej komunikačnej výbave vďaka technológiám a internetu? Pripravili sme nostalgickú jazykovú exkurziu

Čítaj viac

Zlepšite sa v cudzom jazyku cestou do práce. Vybrali sme 8 aplikácií, ktoré vás rozhovoria aj posilnia slovnú zásobu

Čítaj viac