20 šikovných vecí, ktoré by ste mali zaradiť do festivalovej výbavy

Či už patríte medzi oddaných nadšencov alebo ste nováčik, ktorému na postavenie stanu nestačí ani osem rúk, ste tu správne.

Mnohí z nás si leto bez festivalov nevedia predstaviť. Okrem silného hudobného zážitku prinášajú festivaly aj, povedzme silné, no menej príjemné zážitky spojené napríklad s ťažším večerom a ešte ťažším ránom, nadmerným teplom, silným dažďom či bojovými podmienkami v oblasti hygieny. Festivaloví veteráni už už majú tieto veci dávno vychytané a vedia, ako si niekoľkodňové provizórium spríjemniť. Ak nie ste ten typ, ktorý postaví stan jednou rukou, ste tu správne.

V nasledujúcich riadkoch vám predstavíme niekoľko šikovných vecí, ktoré vám uľahčia život v stanovom mestečku alebo aspoň spríjemnia pohodové festivalové chvíle vám a vašim kamarátom.

Kladivko

Prvá vec, po ktorej festivalový zelenáč zatúži hneď po príchode. Pretože zapichnúť stanový kolík do presušenej kamenistej zeme je niekedy nadľudský výkon. Môžete sa spoliehať, že niekto predsa len to kladivo v okolí mať bude, ale ak si ho vezmete so sebou, uľahčíte si kus práce, ušetríte čas a pár skrivených kolíkov, ktoré by ste sa snažili zatlačiť do zeme nohou.

Kempovacia stolička

Aj keď kempovacie stoličky málokedy prežijú niekoľko festivalov za sebou, túto investíciu neoľutujete. Vysoký level festivalového pohodlia oceníte pri doobednom čakaní na večerný program. S kamarátmi sa zrejme o ňu pobijete.

Pončo do dažďa

Aj keby predpovede hlásia nonstop slnečno, vždy pripravte sa na všetky vrtochy počasia. Pršiplášť (alebo aspoň nepremokavá vetrovka) by mal byť vašou povinnou výbavou. Hravé farebné pončo oživí každý upršaný deň. Tenký jednorazový plášť zaberie minimum miesta a môžete ho mať okamžite poruke.

Igelitové vrecia na oblečenie a na smeti

Posledná vec, ktorú chcete, je mať mokré a zablatené oblečenie len tak pohodené v stane alebo medzi čistými a suchými vecami. Ak nemáte možnosť ho vysušiť a očistiť, tak igelitka alebo igelitové vrece bude vaša záchrana. Navyše, ak náhodou príde chladná noc, ochránia suché veci pred zvlhnutím. Jednu igelitku vyčleňte na smeti, snáď netreba vysvetľovať prečo.

Dezinfekcia na ruky

S hygienou to môže byť niekedy zložité. Dezinfekčný gél alebo sprej na ruky oceníte najmä pred jedlom a po návšteve festivalových WC.

Externá batéria na mobil

Kde sú tie časy, keď priemerný mobil nestretol nabíjačku 10 dní a vôbec mu nechýbala. Týmto časom odzvonilo s príchodom smartfónov. Festivaly síce pohotovo zareagovali na mizernú výdrž ich batérií vybudovaním „nabíjačkární“, kde si mobil nabijete. Na pár hodín ste ale bez telefónu.

To by až tak nevadilo, no o nabíjanie je vždy extrémny záujem, čo sa odráža v dĺžke čakania, kým prídete na rad. S externou batériou má mobil „šťavu“ vždy a keď sa po niekoľkých nabíjaniach minie, jednoducho ju dáte v stánku nabiť a mobil môžete mať stále pri sebe.

Štuple do uší

Ste typ, ktorý musí byť na každom koncerte v prvom rade? Potom vám uši poďakujú, keď ich dva či tri dni nebudete týrať  pri duniacich reproduktoroch. V bezprostrednej blízkosti budete cez ne aj tak počuť všetko, v noci zase nebudete mať problém zaspať pri hlasnej hudbe a baviacich sa ľuďoch.

Klobúk

Znie to možno ako triviálna vec, no už len jeden deň na slnku dokáže človeka pred zotmením pekne vyčerpať. A hlavne, ochránite si uši pred spálením. Kto to zažil, ten vie.

Náplaste

Ak je niečo, čo zažijete na kadom festivale, tak je to veľa chodenia. Ideálna príležitosť pre nezvyknuté nohy na nejaký ten otlak. Ak nechcete mať úplne pokazený deň, nezabudnite si pribaliť (vopred nastrihané) náplaste.

Make-upové riešenie

Dámy to majú na festivaloch predsa len o čosi zložitejšie. Ich výbava zrejme obsahuje aj nejaký ten krém či make-up, no nosiť celé balenie nemá zmysel. Ako praktický obal na malé množstvo krému postačí nádobka zo šošoviek.

Fľaša na vodu

Voda sa v stane zrejme rýchlo ohreje, no je fajn mať po ruke niečo na pitie, aby ste zakaždým nemuseli chodiť k stánkom. Navyše, ak by náhodou došlo k nejakým problémom s vodou, vždy máte aspoň nejakú rezervu.

Suchý šampón

Najmenej príjemnou, niekedy dokonca odštrašujúcou súčasť festivalov, sú hygienické zariadenia. Zásobte sa preto šikovnými produktami, ktoré vám to uľahčia. Suchý šampón na vlasy je prvá pomoc v prípade, ak sa práve necítite na hodinové čakanie na sprchu.

Vejár

Zaberie minimum miesta no v horúcom stojacom vzduchu je to pomocník na nezaplatenie.

Spacák pre dvoch

Tento netradičný outdoorový spacák poteší a zahreje každú festivalovú dvojicu. Už ho len napasovať do stanu.

Cestovný vankúš

Dá sa spať aj na zrolovanej mikine a batohu. Ale načo. Cetovný vankúšik stojí pár eur, zaberie málo miesta, no spánok budete mať onoho kvalitnejší.

Nohy v suchu

Gumáky sú povinnou festivalovou výbavou, no v baliacom priestore zaberajú príliš veľa miesta. Síce menej štýlovou, no praktickou novinkou sú vodeodolné návleky. Oproti obyčajným sáčkom nehrozí, že sa pri najbližšej mláke šmyknete.

Baterka

Baterku alebo čelovku by ste si určite mali pribaliť so sebou. Vybité mobily a blúdiaci ľudia v stanovom labyrinte bývajú súčasťou každej festivalovej noci.

Tabletky proti bolesti a aktívne uhlie

Keby niečo.

Trendy ľadvinka

Ľadvinka, štýlový doplnok deväťdesiatych rokov, je spať. Samozrejme v plnej sile a vo všetkých možných farebných prevedeniach. Ideálne pre tých, ktorí so sebou neradi vláčia ruksaky, no mobil a peňaženku si netrúfnu nosiť celý deň iba vo vreckách. Vojde sa do nej všetky užitočné drobnosti, ktoré sme spomínali vyššie.

Ochrana pred slnkom

Bolestivejšie ako spálené plecia môžu byť už len spálené pery. Opalovací krém je, predpokladáme, povinnosťou každej letnej výbavy, no často zabúdame na starostlivosť o citlivé miesta, akými sú napríklad pery. Vyhnite sa nepríjemnému oparu a zbaľte si so sebou tento rok jeden balzam s ochranným faktorom naviac.

Bonus pre fajnšmekrov

Predstavte si, že už nebudete musieť obsadzovať priestor na stany ďalším desiatim kamarátom, no namiesto toho si vytvoríte v stanovom mestečku svoju vlastnú stanovú dedinku.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Koordinátorka Novinárskej ceny: Poctivý autor sa pod článok vždy podpíše, konšpirátor nie

Novinári budú vždy obľúbeným cieľom konšpirácií, hovorí Miroslava Širotníková, ktorá pracovala aj pre New York Times.

Na Slovensku rastie vplyv konšpiračných médií a viac ako polovica ľudí si myslí, že novinárov riadi niekto v pozadí. Ako lepšie pochopiť prácu novinárov a začať im veriť? Porozprávali sme sa s Miroslavou Širotníkovou, ktorá ako novinárka na voľnej nohe pracovala pre svetové médiá a dnes koordinuje aktivity Novinárskej cenyFondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktorý dlhodobo podporuje aj spoločnosť O2.

V rozhovore sa ďalej dočítate:

  • s akými predsudkami sa novinári stretávajú najčastejšie,
  • ako prácu novinárov u nás ovplyvnila vražda Jána Kuciaka,
  • prečo je mediálna výchova dôležitá,
  • aké trendy možno vnímať v súčasnej žurnalistike.

Čítajte aj: Korupčné kauzy pomáhajú odhaliť všetci, ktorí si predplácajú médiá, hovorí publicista a aktivista Goda

Stretávaš sa s predsudkami, keď ľuďom povieš, že si novinárka?

Väčšinou si vypočujem, že si nevedia predstaviť, ako moja práca vyzerá. Často si myslia, že novinári a novinárky pracujú doma z Bratislavy, od počítača a nevedia nič o vonkajšom svete.

Stretávam sa aj s množstvom reakcií, ktoré poznáme zo sociálnych sietí, podľa ktorých sú novinári platení „tajnými silami“, že sú zahraničnými agentmi, že im niekto diktuje, čo majú písať, že sa do ničoho nerozumejú a zverejnia čokoľvek, čo im niekto pošle.

Práca novinárov je neustále na očiach. Prečo im však veľká časť verejnosti nedôveruje? 

Myslím si, že najmä preto, lebo píšu o veciach, ktoré sa nie všetkým páčia. Pozerajú sa mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Novinári a novinárky sú okrem toho obľúbeným cieľom konšpirácií. Treba si však uvedomiť, že robia svoju prácu nezávisle od toho, kto si čo myslí. Opierajú sa o fakty a vedu a hľadajú pravdu, nech je kdekoľvek, nedajú sa zahnať do kúta ani sa zastrašiť.

Pracovala si ako novinárka na voľnej nohe, ako vznikali tvoje články? 

Keďže som ako freelancer nemala zázemie stálej redakcie, pracovala som z domu, podobne ako teraz veľa ľudí počas pandémie. Za každou témou som však vždy vycestovala „do terénu“ a za odborníkmi, ktorí k nej mali čo povedať, či už som písala o extrémizme, alebo o ekonomike.

Novinári sa pozerajú mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Keď som pripravovala článok o segregácii rómskych detí v školách, išla som sa pozrieť do škôl v rómskych osadách na východe Slovenska, keď som písala o krajnej pravici, vyhľadala som si ich predvolebný míting a vycestovala za nimi, prípadne išla hľadať ich podporovateľov v obciach, kde majú tradične najväčšiu podporu.

Niektoré dni som strávila rešeršom štúdií a materiálov pri počítači, iné pri rozhovoroch s expertmi z univerzít, potom som zas 3-4 dni cestovala za príbehom do regiónov a rozprávala sa s bežnými ľuďmi na ulici, s miestnymi politikmi či s aktivistami.

Mix tohto všetkého potom skončil v konečnom článku. A či už som reportáž pripravovala sama, alebo s kolegom z amerických, britských alebo holandských novín, vždy sme na nej pracovali priamo na mieste, nie na diaľku.

Spomínaš si na nejaký článok, ktorým si ovplyvnila veľa ľudí?

Mala som asi len jeden, ktorý sa skutočne dostal do politického diskurzu, hoci úplnou náhodou. Pred rokmi sme s kolegom Rickom Lymanom pripravovali článok pre New York Times o Spišskom Hrhove. Páčil sa mi príbeh obce, ktorej sa úspešne podarilo integrovať rómsku komunitu, a chcela som ho dostať do sveta, aby bol inšpiráciou.

Tento text vyšiel aj na titulnej strane novín. Niekedy v tom čase mal bývalý prezident Andrej Kiska počas zasadania OSN v New York stretnutie s finančníkom Georgeom Sorosom. O návšteve písal Kiska na Facebooku a spomenul, že na titulke New York Times vyšiel článok o Slovensku a že sa o tom so Sorosom rozprávali, pretože ho zaujímajú vylúčené komunity.

O niekoľko mesiacov na Slovensku prebehli protesty Za slušné Slovensko a v jednej z prvých reakcií predseda vtedy najsilnejšej politickej strany spomenul stretnutie v New Yorku a postavil na tom konšpiráciu, že zhromaždenia sú riadené zo zahraničia. Vtedy som sa veľmi smiala, že som to so svojím textom dotiahla ďaleko.

Samozrejme, na celej konšpirácii nebolo nič pravdivé, náš článok opisoval príbeh, ktorý bol už vtedy na Slovensku známy, takže nešlo o nič prevratné, a ocitol sa v tom náhodou. Prezidenta ani protesty, samozrejme, nikto zo zahraničia neriadil.

Po smrti Jána a Martiny sa práca novinárov ešte viac dostala do verejnej debaty. Zmenilo sa vnímanie verejnosti?

Bezprostredne po vražde asi áno a veľká časť spoločnosti pochopila, ako naša práca vyzerá a že novinári a novinárky môžu byť pre svoju prácu aj vo fyzickom ohrození.

Podpora verejnosti mne a kolegom dodávala energiu v časoch, keď sme sa možno aj báli alebo sme boli demotivovaní. Postupne sa však vraciame k pôvodnému stavu a nedôvere, ktorú cítiť najviac na sociálnych sieťach.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Novinári a novinárky sú prenasledovaní v mnohých krajinách. Tým, že pôsobíš medzinárodne, poznáš niekoho, kto sa ocitol pre svoju prácu v ohrození života?

Nedávno som sa dozvedela, že kolegyňa Emilie van Outeren z holandských novín NRC písala o protestoch proti bieloruskej vláde a po zásahu projektilom skončila v nemocnici. Bola na operácii a dlho sa zotavovala. Nedala sa však zastrašiť a už znova pracuje.

Zrejme si uvedomila, do akých nebezpečných situácií sa dostávajú bežní ľudia, keď sa niečo také vážne stalo jej, a je dôležité zastať sa ich.

Z New York Times som zase poznala viacerých vojnových reportérov, ktorí boli v Iraku a v Afganistane a priniesli si odtiaľ hrozné skúsenosti. Tu na Slovensku je najhorší prípad Jána Kuciaka, svoje si zažili aj viacerí novinári a novinárky v 90. rokoch.

V súčasnosti sa obávame, ako na novinárov budú reagovať fanúšikovia extrémnej pravice, ktorých nenávistné výroky čítame na sociálnych sieťach. Dúfam však, že už žiadne násilie nezažijeme.

Ako tvoji kolegovia v zahraničí reagovali na správu o smrti slovenského novinára? 

V ten deň sa mi ozývali kolegovia zo všetkých novín, z agentúr a televízií, s ktorými som kedy spolupracovala. Hneď ráno som písala editorom New York Times a vysvetlila im, čo sa stalo. Najprv nikto z nás nechcel veriť, že by smrť mohla súvisieť s jeho prácou.

Aj ja som si hovorila, že sme na Slovensku, v Európskej únii a hádam sa nikto nepokúsil o úkladnú vraždu. Ešte v ten deň však na udalosť reagoval policajný prezident, ktorý ju spojil s novinárčinou a odvtedy sme mali všetci jasno. Na prvé zhromaždenie Za slušné Slovensko prišiel aj môj kolega z Varšavy a snažil sa chodiť na všetky protesty so mnou. Bola to veľká vec aj vo svetovom meradle, žiaľ.

Na Slovensku v posledných rokoch rastie vplyv konšpiračných médií. Ako si to vysvetľuješ? 

Vplyv konšpiračných médií súvisí s vysokou mierou nedôvery v inštitúcie. Ľudia potom neveria pravde ani faktom, a to u nich podporuje pocit, že sa nedá veriť nikomu. Na tom stavajú dezinformačné kampane. Hovoria, že svet ovládajú tajné skupiny, že nikto nejde protestovať z vlastnej vôle, že médiá niekto ovláda z pozadia.

Slovensko má v regióne výnimočné postavenie, v nedávnom prieskume organizácie Globsec sa ukázalo, že až takmer 60 % spoločnosti sa prikláňa ku konšpiráciám. Myslím si, že ich rozšíreniu výrazne pomohlo nastavenie sociálnych sietí, u nás hlavne Facebook.

Prečítajte si: Ako rozpoznať hoax? Základom je overiť si, či už o tom nepísali inde

Ako sa v tom dá zorientovať? Ako odlíšiť kvalitné médiá a poctivých novinárov od konšpirátorov?

V prvom rade treba hľadať zdroj informácií a zamyslieť sa, kto mi čo hovorí a prečo. Ak sa napríklad hovorí o koronavíruse, pozrime sa, či sa vyjadruje virológ, ktorý má za sebou odbornú skúsenosť, stavbár či zubár. Hoci je aj zubár lekár, neznamená to, že je odborník na vírusy.

Pri štandardných médiách si tiež vieme ľahko zistiť, kto v nich pracuje. Čím má médium známejšie meno, tým je väčšia istota, že ponúka overené informácie a dá sa na ne spoľahnúť.

Skúste si o novinách nájsť základné údaje, pozrieť si, kto ich vedie, kto ich sponzoruje, ako sú financované.

Používa médium priveľa anonymných zdrojov? Novinári nemajú problém podpísať sa pod svoje články, dezinformačná scéna však robí opak. Aj keď tradičné noviny nezverejnia meno zdroja, aspoň uvedú, že ho poznajú. Tradičné médiá sa skrátka snažia čo najmenej skrývať.

Veľa sa hovorí o financovaní médií. Mala si niekedy pochybnosť o článku kvôli vlastníkom novín, v ktorých vyšiel?

Keď som niekedy mala pochybnosti, stalo sa mi to pri médiách preukázateľne vlastnených finančnými skupinami. Na Slovensku je to veľký problém, ktorý ovplyvňuje kvalitu a slobodu médií. Na druhej strane, aspoň o vlastníkoch vieme, a môžeme si pri každom článku spraviť názor.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Oddelili sme tradičné médiá od konšpiračných. Kam zaradiť bulvár, ktorý tiež často pracuje s neoverenými informáciami? 

Bulvár vnímam ako samostatnú kategóriu, ktorá slúži skôr na pobavenie než na získanie serióznych informácií. Snaží sa šokovať, píše o celebritách a medzitým prináša aj správy o politike. Ak však chcete čítať o spoločnosti alebo o zahraničnej politike, odporúčam kvalitnejšie zdroje. Na druhej strane bulvár je stále o niečo lepší zdroj informácií než konšpiračné médiá.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Zastrešuješ aktivity Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky. Prečo takýto fond u nás potrebujeme?

Fond vznikol v roku 2018 ako reakcia na vraždu Jána a Martiny s cieľom poskytnúť novinárom a novinárkam podporu. Hoci má každá redakcia vlastný biznis model, nie vždy dokáže zaplatiť dlhodobejšiu investigatívnu prácu.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Ak chcú novinári robiť na zložitejších témach, ktoré si vyžadujú viac času, často si musia znížiť úväzok, prípadne to robia na úkor voľného času a nemajú prostriedky napríklad na cestovanie, hlbšie analýzy. Redakcie v tomto smere nie sú bohaté a v týchto situáciách môžu pomôcť naše granty.

Fond je zároveň podprogramom Novinárskej ceny, ktorou chceme vyslať signál, že u nás vzniká veľa kvalitnej žurnalistiky a že novinárom a novinárkam sa dá veriť.

Aktuálne prebieha hodnotenie súťažných príspevkov v rámci Novinárskej ceny, kde si tento rok aj v porote. Dajú sa z nich vyčítať nejaké trendy v súčasnej žurnalistike? 

V Novinárskej cene síce pôsobím prvý rok, ale nejaké trendy som si všimla. Napríklad, že kvalitná žurnalistika nevymrela a na Slovensku je veľa dobrého, čo čítať, čo vidieť, čo počúvať.

Novinári a novinárky tiež využívajú nové prostriedky, ako informácie podať, rozvíjajú dátovú žurnalistiku, k článkom prikladajú videá, podcasty, zvukové stopy, mapy či grafy. V redakciách sa presadzujú čoraz mladší autori, rastie nám silná nová generácia. Ukazuje sa, že podcastová scéna je u nás veľmi bohatá, že ideme s dobou a inšpirujeme sa vo svete.


Tento článok vznikol pri príležitosti Svetového dňa slobody tlače, ktorý si pripomíname 3. mája. Spoločnosti O2 záleží na slobode slova, preto prostredníctvom Férovej Nadácie O2 dlhodobo podporuje aktivity Fondu investigatívnej žurnalistiky a jeho prínos pri otváraní dôležitých tém. 

Miroslava Širotníková

Je novinárka a koordinátorka Novinárskej ceny a jej podprogramu Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktoré patria k aktivitám Nadácie otvorenej spoločnosti. Pochádza z Trebišova, študovala žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Približne 10 rokov pôsobila na voľnej nohe a o Slovensku písala pre svetové médiá, ako sú New York Times, Balkan Insight, Channel 4 či Financial Times, spolupracovala aj so slovenskou tlačovou agentúrou SITA. 


Nezaťažia ani rozpočet, ani vaše ruky. Vybrali sme 4 ľahučké smartfóny, ktoré prekvapujú dizajnom aj vybavením

Čítaj viac

Čo všetko bolo v našej komunikačnej výbave vďaka technológiám a internetu? Pripravili sme nostalgickú jazykovú exkurziu

Čítaj viac

Zlepšite sa v cudzom jazyku cestou do práce. Vybrali sme 8 aplikácií, ktoré vás rozhovoria aj posilnia slovnú zásobu

Čítaj viac