Inšpektor Colombo, Derrick či vedúci pražskej “mordparty” Vacátko, všetci hlavní hrdinovia legendárnych detektívok museli aspoň raz za čas spomenúť odtlačky prstov. Aj vďaka týmto postavám dnes všetci vieme, že odtlačky sú jedinečným poznávacím znakom každého človeka na planéte.
Táto informácia je pre každého samozrejmosťou, no nie je to zas až tak dávno, keď bolo jednoznačné určenie totožnosti osôb naozaj tvrdým orieškom. Prečítajte si, ako sa naši predkovia trápili s identifikáciou skôr, než databázy zaplnili milióny odtlačkov prstov, ktoré počítače prehľadajú za pár sekúnd.
Ešte v druhej polovici 19. storočia bola práca kriminalistov veľmi náročná, pomalá a usvedčenie osôb stálo hlavne na očitých svedectvách, ktoré, ani pri najlepšej viere, nie sú vždy spoľahlivé.
Vynález fotografie síce umožňoval zaznamenať tváre dolapených páchateľov, no neexistoval žiadny systém na to, ako k nim priradiť predošlé zločiny. Všetko sa robilo iba na základe mena, adresy.
Mená, adresy a aj tváre sa však menia. Preto dokázať niekomu opakované spáchanie trestného činu bolo takmer nemožné.
Tento chaos nedal spávať jednému úradníkovi z parížskej policajnej prefektúry. Volal sa Alphonse Bertillon a dnes je považovaný za prvého forenzného experta.
V roku 1879 vymyslel systém, ktorý zaznamenával miery ľudského tela, najmä hlavy a končatín, vďaka ktorým sa dal získať presný popis jednotlivca. Miery zaznamenával na špeciálnu kartu s fotografiou, čo umožnilo triediť informácie podľa viacerých kritérií, no hlavne ich potom aj opätovne vyhľadať.
Šancu ukázať funkčnosť svojho zlepšováku dostal až v roku 1882. Počas trojmesačnej skúšobnej doby dokázal pomocou svojich metód identifikovať recidivistu, ktorého chytili pri krádeži na mieste činu, a ešte predtým pri lúpeži. Napriek tomu, že uviedol zakaždým falošné meno, jeho vlastné telo ho vďaka záznamom prezradilo a zločinec sa krátko na to k všetkým činom priznal.
Bertillon meral telesnú výšku osôb v stoji a v sede, rozpätie rúk, veľkosť hlavy, veľkosť pravého ucha, ľavého chodidla, dĺžku prstov a predlaktia. Zaznamenával tiež farbu očí, nápadné telesné deformácie, jazvy, či tetovania.
Aj keď Bertillonov antropometrický systém umožňoval rozlišovať medzi dvomi osobami, bohužiaľ nebol dôkazom identity jednotlivca a ani sa vďaka nemu nedali získať usvedčujúce dôkazy z miesta činu.
Bertillon síce nedokázal vyriešiť tento nedostatok, ale vymyslel mnoho vylepšení kriminalistických metód a zadefinoval množstvo pojmov, ktoré sa používajú aj dnes. Časy bertilonáže, ako sa táto metóda po svojom objaviteľovi nazývala, však netrvali veľmi dlho – približne 30 rokov.
Začiatkom 20. storočia sa totiž objavila jednoduchšia a spoľahlivejšia daktyloskopia – identifikácia osôb na základe odtlačkov prstov, ktorá sa využíva aj v súčasnosti.
Zdroje:
Loading...
