„Dobrý deň, máte chvíľku?” 8 čitateľov Sódy sme sa opýtali na skúsenosti s neželanými telefonátmi

O2 spúšťa iniciatívu Nevolajte mi, kde môžete nahlásiť nevyžiadané reklamné telefonáty.

Zdvihnete hovor z neznámeho čísla a zrazu čelíte siahodlhému monológu pracovníka firmy, o ktorej ste nikdy nepočuli. Aj keď opakovane a slušne odmietate, neoblomne sa vám snaží predať bambusové ponožky, čarovné hrnce alebo zbytočné služby.

Keď vám budú nabudúce cez telefón ponúkať bambusové ponožky, môžete si číslo overiť a nahlásiť na webe iniciatívy Nevolajte mi od O2.

Až 10 % ľudí neprijíma hovory od neznámych čísiel, pretože sa boja podvodu. Nevyžiadané reklamné telefonáty to majú našťastie od júna o niečo ťažšie aj vďaka iniciatíve O2 Nevolajte mi, kde môžete nahlásiť marketingové hovory firiem, ktoré vám volajú bez predošlého súhlasu alebo si vopred neznáme číslo overiť.

Nové pravidlá ocenia aj čitatelia Sódy, ktorých sme sa v ankete opýtali, ktoré telefonáty ich dokážu rozladiť a ktoré im, naopak, urobia radosť. Máte podobné skúsenosti aj vy?

Denisa, Trenčín

„Prekážajú mi telefonáty z banky s ponukami nových produktov, s možnosťou investovania do fondov, ale aj rôzne náhodné prieskumy, prípadne propagácie nových výrobkov, o ktoré nemám záujem.

Mám však rada, keď mi moja osobná bankárka úprimne pomôže a ušetrí peniaze pri rôznych transakciách alebo problémoch. Vždy ma veľmi potešia aj telefonáty od rodičov mojich študentov, ktorí mi ďakujú za moju prácu. A najväčšmi ma teší, keď mi môj manžel alebo moje deti povedia do telefónu, že sa im niečo podarilo alebo mali pekný deň.“

Ema, Trnava

„Najviac ma dokáže rozladiť neústupnosť volajúcich predajcov, ktorí nechcú pochopiť, že s produktom, ktorý používam, som spokojná a viac nepotrebujem. Keďže súcitím s tým, že takúto prácu musia robiť, slušne im vždy vysvetlím, že zmena telefónneho čísla pre 5-eurovú zľavu mesačne mi v konečnom dôsledku život skôr skomplikuje, ako uľahčí.

Telefonáty sú pre mňa vo všeobecnosti peklo. Odhodlať sa a volať cudzím alebo s cudzími ľuďmi je pre mňa situácia, na ktorú sa musím pripraviť. Pri nečakaných telefonátoch nemám rozhovor pod kontrolou.”

Juraj, Bratislava

„Pre marketingové telefonáty mám väčšinou pochopenie, no som pomerne citlivý na to, ako volajúci komunikuje. Keď používa naučené vety, nereaguje na to, čo sa mu snažím povedať, a je až prehnane neodbytný, vie ma rozladiť veľmi rýchlo.

O svojej babke s modrými vlasmi vytvoril populárny profil, cez ktorý s humorom a dobrotou baví tisíce Slovákov. Spoznajte Blue Grandma

Naposledy ma potešil telefonát od môjho operátora. Pani so mnou viedla prirodzený a príjemný rozhovor. Ostala milá aj napriek tomu, že som odmietol, čo mi ponúkala.”

Natália, Prievidza

„Zväčša mi títo predajcovia volajú v najnevhodnejšej chvíli, a, samozrejme, rýchlosťou blesku vychrlia názov firmy (ktorý ani nestihnem zachytiť) a predostrú ponuku konkurenčných operátorov. Prípadne ponúkajú výhodnú ponuku v ich registroch firiem za zvýhodnenú cenu. A nakoniec sú to pracovníci banky, ktorí sa miestami až agresívne snažia klienta presmerovať do promovanej banky, pretože majú preňho pripravenú novú zmluvu, ktorú však treba prísť podpísať osobne a okrem toho si vypočuť ponuku na nový produkt, o ktorý nemáte záujem.Veď ak by ste mali, sami by ste si ich vyhľadali a oslovili.

Napriek tomu mám aj pozitívne skúsenosti. Naposledy to bol telefonát s pracovníčkou zákazníckej linky O2. Bola veľmi ochotná zmeniť údaje, paušál a pripraviť mi novú ponuku. A najmä mala proklientsky prístup, predostrela mi niekoľko možností, z ktorých sme spoločne vybrali tú najvhodnejšiu.”

Patríte medzi 80 % ľudí, ktorí sa pri volaní z neznámeho čísla obávajú podvodu, alebo k 10 % ľuďom, ktorí kvôli takýmto obavám neznáme čísla ani neprijímajú? Vďaka iniciatíve O2 Nevolajtemi.sk sa môžete zapojiť do systematického riešenia nevyžiadaných telefonátov.

Na registri Nevolajtemi.sk si môžete overiť neznáme číslo, ktoré sa vás pokúšalo kontaktovať a v prípade, že išlo o volanie bez vášho predchádzajúceho súhlasu, môžete podať podnet na takýto nevyžiadaný hovor. Podrobnosti o inicatíve O2 nájdete na webe Nevolajtemi.sk.

Mária, Piešťany

„Nemám rada telefonáty, ktoré mi ponúkajú nevyžiadané služby aj po tom, čo im poviem, že som spokojná s aktuálnou ponukou, ktorú mám nastavenú. Následne mi ponúkajú ešte lepšiu službu, dokonca volajú späť, aj keď im dám najavo, že na telefonát nemám veľa času.

Naopak, neznáme číslo, ktoré ma vie potešiť, je telefonát od kuriéra s dlhoočakávaným balíčkom alebo telefonické rozhovory s rodinou a priateľmi.”

Linda, Bratislava

„Rozladiť ma dokáže hlavne telefonát v nevhodnej chvíli. O to viac, ak je nevyžiadaný, a kým stihnem zaregistrovať, o čo ide, už sa na mňa valí spŕška informácií, ktoré nestíham spracovať. Ide najmä o nevyžiadané ponuky na rôzne typy služieb či produktov.

Naopak, nečakané telefonáty od známych a rodiny mi dokážu vždy vyčariť úsmev na tvári.”

Angelika, Žitavany

„Nemám rada, keď je niekto nepríjemný, dotieravý a vyžaduje odo mňa niečo na silu. Napríklad niektorí online predajcovia dokážu byť za každú cenu nepríjemní, len aby bolo podľa ich podmienok. Chápem, že to niektorých ľudí živí, no človek pri nich nedokáže ponuky už ani slušne odmietnuť.

Minule sa mi však stalo, že som reklamovala objednávku a stretla som sa s milým prístupom. Nakoniec z toho vznikol príjemný telefonát.”

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Koordinátorka Novinárskej ceny: Poctivý autor sa pod článok vždy podpíše, konšpirátor nie

Novinári budú vždy obľúbeným cieľom konšpirácií, hovorí Miroslava Širotníková, ktorá pracovala aj pre New York Times.

Na Slovensku rastie vplyv konšpiračných médií a viac ako polovica ľudí si myslí, že novinárov riadi niekto v pozadí. Ako lepšie pochopiť prácu novinárov a začať im veriť? Porozprávali sme sa s Miroslavou Širotníkovou, ktorá ako novinárka na voľnej nohe pracovala pre svetové médiá a dnes koordinuje aktivity Novinárskej cenyFondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktorý dlhodobo podporuje aj spoločnosť O2.

V rozhovore sa ďalej dočítate:

  • s akými predsudkami sa novinári stretávajú najčastejšie,
  • ako prácu novinárov u nás ovplyvnila vražda Jána Kuciaka,
  • prečo je mediálna výchova dôležitá,
  • aké trendy možno vnímať v súčasnej žurnalistike.

Čítajte aj: Korupčné kauzy pomáhajú odhaliť všetci, ktorí si predplácajú médiá, hovorí publicista a aktivista Goda

Stretávaš sa s predsudkami, keď ľuďom povieš, že si novinárka?

Väčšinou si vypočujem, že si nevedia predstaviť, ako moja práca vyzerá. Často si myslia, že novinári a novinárky pracujú doma z Bratislavy, od počítača a nevedia nič o vonkajšom svete.

Stretávam sa aj s množstvom reakcií, ktoré poznáme zo sociálnych sietí, podľa ktorých sú novinári platení „tajnými silami“, že sú zahraničnými agentmi, že im niekto diktuje, čo majú písať, že sa do ničoho nerozumejú a zverejnia čokoľvek, čo im niekto pošle.

Práca novinárov je neustále na očiach. Prečo im však veľká časť verejnosti nedôveruje? 

Myslím si, že najmä preto, lebo píšu o veciach, ktoré sa nie všetkým páčia. Pozerajú sa mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Novinári a novinárky sú okrem toho obľúbeným cieľom konšpirácií. Treba si však uvedomiť, že robia svoju prácu nezávisle od toho, kto si čo myslí. Opierajú sa o fakty a vedu a hľadajú pravdu, nech je kdekoľvek, nedajú sa zahnať do kúta ani sa zastrašiť.

Pracovala si ako novinárka na voľnej nohe, ako vznikali tvoje články? 

Keďže som ako freelancer nemala zázemie stálej redakcie, pracovala som z domu, podobne ako teraz veľa ľudí počas pandémie. Za každou témou som však vždy vycestovala „do terénu“ a za odborníkmi, ktorí k nej mali čo povedať, či už som písala o extrémizme, alebo o ekonomike.

Novinári sa pozerajú mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Keď som pripravovala článok o segregácii rómskych detí v školách, išla som sa pozrieť do škôl v rómskych osadách na východe Slovenska, keď som písala o krajnej pravici, vyhľadala som si ich predvolebný míting a vycestovala za nimi, prípadne išla hľadať ich podporovateľov v obciach, kde majú tradične najväčšiu podporu.

Niektoré dni som strávila rešeršom štúdií a materiálov pri počítači, iné pri rozhovoroch s expertmi z univerzít, potom som zas 3-4 dni cestovala za príbehom do regiónov a rozprávala sa s bežnými ľuďmi na ulici, s miestnymi politikmi či s aktivistami.

Mix tohto všetkého potom skončil v konečnom článku. A či už som reportáž pripravovala sama, alebo s kolegom z amerických, britských alebo holandských novín, vždy sme na nej pracovali priamo na mieste, nie na diaľku.

Spomínaš si na nejaký článok, ktorým si ovplyvnila veľa ľudí?

Mala som asi len jeden, ktorý sa skutočne dostal do politického diskurzu, hoci úplnou náhodou. Pred rokmi sme s kolegom Rickom Lymanom pripravovali článok pre New York Times o Spišskom Hrhove. Páčil sa mi príbeh obce, ktorej sa úspešne podarilo integrovať rómsku komunitu, a chcela som ho dostať do sveta, aby bol inšpiráciou.

Tento text vyšiel aj na titulnej strane novín. Niekedy v tom čase mal bývalý prezident Andrej Kiska počas zasadania OSN v New York stretnutie s finančníkom Georgeom Sorosom. O návšteve písal Kiska na Facebooku a spomenul, že na titulke New York Times vyšiel článok o Slovensku a že sa o tom so Sorosom rozprávali, pretože ho zaujímajú vylúčené komunity.

O niekoľko mesiacov na Slovensku prebehli protesty Za slušné Slovensko a v jednej z prvých reakcií predseda vtedy najsilnejšej politickej strany spomenul stretnutie v New Yorku a postavil na tom konšpiráciu, že zhromaždenia sú riadené zo zahraničia. Vtedy som sa veľmi smiala, že som to so svojím textom dotiahla ďaleko.

Samozrejme, na celej konšpirácii nebolo nič pravdivé, náš článok opisoval príbeh, ktorý bol už vtedy na Slovensku známy, takže nešlo o nič prevratné, a ocitol sa v tom náhodou. Prezidenta ani protesty, samozrejme, nikto zo zahraničia neriadil.

Po smrti Jána a Martiny sa práca novinárov ešte viac dostala do verejnej debaty. Zmenilo sa vnímanie verejnosti?

Bezprostredne po vražde asi áno a veľká časť spoločnosti pochopila, ako naša práca vyzerá a že novinári a novinárky môžu byť pre svoju prácu aj vo fyzickom ohrození.

Podpora verejnosti mne a kolegom dodávala energiu v časoch, keď sme sa možno aj báli alebo sme boli demotivovaní. Postupne sa však vraciame k pôvodnému stavu a nedôvere, ktorú cítiť najviac na sociálnych sieťach.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Novinári a novinárky sú prenasledovaní v mnohých krajinách. Tým, že pôsobíš medzinárodne, poznáš niekoho, kto sa ocitol pre svoju prácu v ohrození života?

Nedávno som sa dozvedela, že kolegyňa Emilie van Outeren z holandských novín NRC písala o protestoch proti bieloruskej vláde a po zásahu projektilom skončila v nemocnici. Bola na operácii a dlho sa zotavovala. Nedala sa však zastrašiť a už znova pracuje.

Zrejme si uvedomila, do akých nebezpečných situácií sa dostávajú bežní ľudia, keď sa niečo také vážne stalo jej, a je dôležité zastať sa ich.

Z New York Times som zase poznala viacerých vojnových reportérov, ktorí boli v Iraku a v Afganistane a priniesli si odtiaľ hrozné skúsenosti. Tu na Slovensku je najhorší prípad Jána Kuciaka, svoje si zažili aj viacerí novinári a novinárky v 90. rokoch.

V súčasnosti sa obávame, ako na novinárov budú reagovať fanúšikovia extrémnej pravice, ktorých nenávistné výroky čítame na sociálnych sieťach. Dúfam však, že už žiadne násilie nezažijeme.

Ako tvoji kolegovia v zahraničí reagovali na správu o smrti slovenského novinára? 

V ten deň sa mi ozývali kolegovia zo všetkých novín, z agentúr a televízií, s ktorými som kedy spolupracovala. Hneď ráno som písala editorom New York Times a vysvetlila im, čo sa stalo. Najprv nikto z nás nechcel veriť, že by smrť mohla súvisieť s jeho prácou.

Aj ja som si hovorila, že sme na Slovensku, v Európskej únii a hádam sa nikto nepokúsil o úkladnú vraždu. Ešte v ten deň však na udalosť reagoval policajný prezident, ktorý ju spojil s novinárčinou a odvtedy sme mali všetci jasno. Na prvé zhromaždenie Za slušné Slovensko prišiel aj môj kolega z Varšavy a snažil sa chodiť na všetky protesty so mnou. Bola to veľká vec aj vo svetovom meradle, žiaľ.

Na Slovensku v posledných rokoch rastie vplyv konšpiračných médií. Ako si to vysvetľuješ? 

Vplyv konšpiračných médií súvisí s vysokou mierou nedôvery v inštitúcie. Ľudia potom neveria pravde ani faktom, a to u nich podporuje pocit, že sa nedá veriť nikomu. Na tom stavajú dezinformačné kampane. Hovoria, že svet ovládajú tajné skupiny, že nikto nejde protestovať z vlastnej vôle, že médiá niekto ovláda z pozadia.

Slovensko má v regióne výnimočné postavenie, v nedávnom prieskume organizácie Globsec sa ukázalo, že až takmer 60 % spoločnosti sa prikláňa ku konšpiráciám. Myslím si, že ich rozšíreniu výrazne pomohlo nastavenie sociálnych sietí, u nás hlavne Facebook.

Prečítajte si: Ako rozpoznať hoax? Základom je overiť si, či už o tom nepísali inde

Ako sa v tom dá zorientovať? Ako odlíšiť kvalitné médiá a poctivých novinárov od konšpirátorov?

V prvom rade treba hľadať zdroj informácií a zamyslieť sa, kto mi čo hovorí a prečo. Ak sa napríklad hovorí o koronavíruse, pozrime sa, či sa vyjadruje virológ, ktorý má za sebou odbornú skúsenosť, stavbár či zubár. Hoci je aj zubár lekár, neznamená to, že je odborník na vírusy.

Pri štandardných médiách si tiež vieme ľahko zistiť, kto v nich pracuje. Čím má médium známejšie meno, tým je väčšia istota, že ponúka overené informácie a dá sa na ne spoľahnúť.

Skúste si o novinách nájsť základné údaje, pozrieť si, kto ich vedie, kto ich sponzoruje, ako sú financované.

Používa médium priveľa anonymných zdrojov? Novinári nemajú problém podpísať sa pod svoje články, dezinformačná scéna však robí opak. Aj keď tradičné noviny nezverejnia meno zdroja, aspoň uvedú, že ho poznajú. Tradičné médiá sa skrátka snažia čo najmenej skrývať.

Veľa sa hovorí o financovaní médií. Mala si niekedy pochybnosť o článku kvôli vlastníkom novín, v ktorých vyšiel?

Keď som niekedy mala pochybnosti, stalo sa mi to pri médiách preukázateľne vlastnených finančnými skupinami. Na Slovensku je to veľký problém, ktorý ovplyvňuje kvalitu a slobodu médií. Na druhej strane, aspoň o vlastníkoch vieme, a môžeme si pri každom článku spraviť názor.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Oddelili sme tradičné médiá od konšpiračných. Kam zaradiť bulvár, ktorý tiež často pracuje s neoverenými informáciami? 

Bulvár vnímam ako samostatnú kategóriu, ktorá slúži skôr na pobavenie než na získanie serióznych informácií. Snaží sa šokovať, píše o celebritách a medzitým prináša aj správy o politike. Ak však chcete čítať o spoločnosti alebo o zahraničnej politike, odporúčam kvalitnejšie zdroje. Na druhej strane bulvár je stále o niečo lepší zdroj informácií než konšpiračné médiá.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Zastrešuješ aktivity Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky. Prečo takýto fond u nás potrebujeme?

Fond vznikol v roku 2018 ako reakcia na vraždu Jána a Martiny s cieľom poskytnúť novinárom a novinárkam podporu. Hoci má každá redakcia vlastný biznis model, nie vždy dokáže zaplatiť dlhodobejšiu investigatívnu prácu.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Ak chcú novinári robiť na zložitejších témach, ktoré si vyžadujú viac času, často si musia znížiť úväzok, prípadne to robia na úkor voľného času a nemajú prostriedky napríklad na cestovanie, hlbšie analýzy. Redakcie v tomto smere nie sú bohaté a v týchto situáciách môžu pomôcť naše granty.

Fond je zároveň podprogramom Novinárskej ceny, ktorou chceme vyslať signál, že u nás vzniká veľa kvalitnej žurnalistiky a že novinárom a novinárkam sa dá veriť.

Aktuálne prebieha hodnotenie súťažných príspevkov v rámci Novinárskej ceny, kde si tento rok aj v porote. Dajú sa z nich vyčítať nejaké trendy v súčasnej žurnalistike? 

V Novinárskej cene síce pôsobím prvý rok, ale nejaké trendy som si všimla. Napríklad, že kvalitná žurnalistika nevymrela a na Slovensku je veľa dobrého, čo čítať, čo vidieť, čo počúvať.

Novinári a novinárky tiež využívajú nové prostriedky, ako informácie podať, rozvíjajú dátovú žurnalistiku, k článkom prikladajú videá, podcasty, zvukové stopy, mapy či grafy. V redakciách sa presadzujú čoraz mladší autori, rastie nám silná nová generácia. Ukazuje sa, že podcastová scéna je u nás veľmi bohatá, že ideme s dobou a inšpirujeme sa vo svete.


Tento článok vznikol pri príležitosti Svetového dňa slobody tlače, ktorý si pripomíname 3. mája. Spoločnosti O2 záleží na slobode slova, preto prostredníctvom Férovej Nadácie O2 dlhodobo podporuje aktivity Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky a jeho prínos pri otváraní dôležitých tém. 

Miroslava Širotníková

Je novinárka a koordinátorka Novinárskej ceny a jej podprogramu Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktoré patria k aktivitám Nadácie otvorenej spoločnosti. Pochádza z Trebišova, študovala žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Približne 10 rokov pôsobila na voľnej nohe a o Slovensku písala pre svetové médiá, ako sú New York Times, Balkan Insight, Channel 4 či Financial Times, spolupracovala aj so slovenskou tlačovou agentúrou SITA. 


Nestrácajte čas a energiu. Týchto 5 smartfónov vás poteší rýchlym nabíjaním

Čítaj viac

Aké slúchadlá si vybrať k smartfónu? Poradíme vám, na čo všetko treba myslieť

Čítaj viac

Ako platiť menej za internet? Spojte si služby na jednu faktúru a získajte zľavu až 100 %

Čítaj viac