„Dobrý deň, milí moji priatelia.“ Vždy rovnakými pozdravom sa svojim fanúšikom na sociálnych sieťach prihovára Lacko Kurnota, slovenský Santa Claus. Ekologickými drevenými hračkami robí radosť deťom po celom svete, no najmä chce svojej dcére so zdravotným postihnutím dopriať hodnotnejší život. Okrem Lesanky je otcom ďalších ôsmich detí a osud sa s nimi rozhodne nemaznal. Ako sám hovorí, trikrát padli na úplné dno, napriek tomu si dokázal udržať nákazlivý pozitívny prístup k životu.
V rozhovore s rezbárom Lackom Kurnotom sa dozviete:
- ako víťazný Pinocchio pomohol naštartovať výrobu hračiek,
- či sa dá vyrobiť 1 000 hračiek za dva týždne,
- aké je mať spoločnú dielňu s dcérou,
- čo mu po pádoch pomáha znova sa postaviť na nohy.
Po príchode do zasneženej Liptovskej Lúžnej nás Lacko víta v bráne spolu so svojou dcérou Laurou. Vedú nás popri dome do malej dielne plnej dreva v rôznych štádiách opracovania. Od surového až po hotové výrobky. Drevené koníky, autá, dinosaury, hračky od výmyslu sveta. Zdanlivo sa v nej nedá pohnúť, a predsa sa v nej o miesto delí aj s Laurou. On tvorí pod značkou Lackove hračky, ona je Drevovláska. A obaja sú dôkazom, že dobro ešte nevymrelo.
Pán Lacko, vaša pozitívna energia je nákazlivá, teším sa, že sme tu s vami. Ako vznikli Lackove hračky?
Som vyučený obrábač kovov, ale kvôli lepšiemu platu som išiel na odprašovanie z pecí. Po troch mesiacoch ma poslali na pracovné lekárstvo, kde zistili ťažký stupeň poruchy pľúc, a tak som dostal výpoveď.
Mal som zákaz robiť vo výškach, pri strojoch, v mraze aj v prachu. Odporúčaná bola práca v suchu a teple, ale kto ma zoberie do kancelárie? Nikto. Tak som si podal žiadosť, že idem podnikať.
Odmalička som po škole chodil pomáhať otcovi. Otec bol síce elektrikár, ale doma vyrábal napríklad poličky či salašnícke náradie.
Narodilo sa nám deväť detí – na hračky veľa peňazí nebolo, tak som vyrobil deťom dreveného panáčika, volali ho Pinocchio.
Dievčatá poslali panáčika do súťaže o najkrajšieho Pinocchia, ktorú vyhlásil taliansky spisovateľ, čo napísal aj sfilmoval, aj zrežíroval Pinocchia.
O tri týždne sme sa dozvedeli, že zo 650 prihlásených vyhral prvú cenu. Škola dostala počítač, knižky do knižnice. To ma nakoplo ísť touto cestou, vyrábať hračky.
Takže ste sa začali hračkám venovať naplno?
Nebolo to také jednoduché. V tom čase som ešte býval s rodičmi, s otcom sme nemali veľmi dobré vzťahy, a tak sa začalo hľadanie nového domova.
Vystriedali sme viaceré podnájmy, vždy muselo byť k nemu aj nejaké humno či dielňa, lebo som so sebou brával aj stroje. O všetko som však neskôr prišiel, jedna prenajímateľka si na mňa vymyslela trestný čin a spôsobila vážne komplikácie, na istý čas sme boli dokonca aj bez domova.
Neskôr sme však našli bývanie v bytovke v Ružomberku. Chýbali mi však stroje a miesto, kde by som mohol pracovať, až neskôr sme našli rodinný domček. Úrad práce mi vybavil dotáciu a nakúpil som stroje, začal som opäť vyrábať hračky.
Zrazu mi prišla zákazka na 1 000 hračiek na Medzinárodný deň detí pre pána z Prešova. Mali sme na to dva týždne. Boli to také spájačky, musel som to vymyslieť na kolíčky a tzv. špilky, deti dnes nechcú lepiť, sú netrpezlivé.
Tisíc hračiek za dva týždne? To ste ako zvládli?
No, povedal som, že mu napíšem, keď to budem mať. Pomohli mi moje deti, spoločne sme to naozaj stihli. A potom sa už ľudia o mne dozvedeli, začali ma sami oslovovať. Odvtedy trávim celé dni v dielni.
Ručná práca vám ide. Dáva vám hlbší zmysel pracovať rukami?
Mám to ako relax.
A pamätáte si úplne na prvé chvíle, keď ste začali pracovať s drevom?
Ja som drevo nenávidel, lebo ako dieťa som po škole musel najprv urobiť prácu otcovi. Potom bolo už päť hodín, v zime tma. Na kamarátov som mal sotva 20 minút. Musel som sa stihnúť naučiť do školy a na druhý deň znova to isté.
A čo pre vás to drevo znamená dnes po všetkých tých náročných rokoch a životných peripetiách, ktoré ste nedobrovoľne absolvovali?
Dnes ma to hreje na duši. Lebo keď niečo vymyslím, urobím a je to dokonalé, poteší to človeka.
Žijeme v konzumnej spoločnosti, kde je všetkého veľa. Práve drevo a prírodné materiály nás približujú viac k jednoduchosti, prirodzenosti, k prírode.
A kedy viete, že to je dokonalé?
Kým na niečo prídem, treba to aspoň 15- až 20-krát prekresliť, potom skúšať robiť. A toľkokrát skončila výroba aj v peci. Musí sa to dotiahnuť do dokonalosti tak, aby tá hračka sama akoby kričala na zákazníka: „Kúp si ma!“
Ako vyzerá váš tvorivý proces? Máte hračky, ktoré vyrábate už roky, sú u detí obľúbené, ale vymýšľate aj niečo nové.
Stáva sa mi dosť často, že o druhej v noci precitnem zo spánku, lebo sa mi prisní nejaká hračka. Tak sa oblečiem, idem do dielne, tam si to kreslím, a keď vidím, že už to má nejakú fazónu, idem spať. A ráno už pokračujem rovno na tvorbe hračky.
Lacko, ako vaše minimalistické drevené hračky vnímajú deti v dobe, keď sú stimulované farbami, svetlami, zvukmi, čoraz viac už aj umelou inteligenciou?
Ja som sa v prvom rade zameral na deti, ktoré sú alergické na laky, farby či na prach. Čínske hračky sú síce pekné, priťahujú detské očká a rodičia im ich kúpia. Nevedia, že hraním sa s hračkou vzniká trenie, ktorým sa uvoľňujú z plastu do ovzdušia mikročastice, ktoré deti vdychujú. Ľudia mi píšu, posielajú fotky aj videá, ako sa deti hrajú s mojimi hračkami aj hodiny. Cítia, že tam je nejaká energia.
S čím sa hrávali vaše deti, keď boli malé?
Aj s hračkami, ktoré som ja robil. Mám zdravotne postihnutú dcérku Lesanku, ja to všetko väčšinou robím kvôli nej. Keď sme boli na sociálke, aby jej zistili mieru poruchy mozgu, dali jej skladačky, ktoré nedokážu poskladať druháci na základnej. Ona to poskladala. Začal som preto robiť také zložité skladačky, ktoré na naše prekvapenie dokázala pekne a za chvíľu poskladať. Dnes máme na stránkach transparentne uverejnené číslo účtu a výťažok z predaja Lackových hračiek ide na liečbu Lesanky. Sme vďační za každé euro.
Laura, ako vnímaš, že si zostala pracovať pri ocinovi? Máš síce už aj svoju značku, ale v dielni pracujete spoločne.
Laura: S drevom som začala robiť v 15 rokoch. Ocino ma začal učiť, chcel, aby v tom niekto pokračoval. Deväť rokov som pracovala na Lackových hračkách, kým som si spravila vlastnú značku.
Lacko: Prakticky ja som chcel niečo dokázať a dokázal som to, že som svojej dcére otvoril brány do sveta.
Laura: Je skvelé, že tu môžem pracovať, nemala by som kde. V dobe, keď je všetko veľmi drahé. Dával mi robiť všetko, vyrábať kolovrátky, sústružiť, naučil ma toho veľa. Popri tom som dva roky študovala maľbu, nakoniec som definitívne prešla na tvorbu z dreva.
A čo znamená pre teba dotyk s drevom?
Myslím si, že všetko je so všetkým prepojené. Žijeme v konzumnej spoločnosti, kde je všetkého veľa. Práve drevo a prírodné materiály nás približujú viac k jednoduchosti, prirodzenosti, k prírode.
Vo svojej tvorbe pod názvom Drevovláska si sa trošku odklonila od ockových hračiek, robíš aj ozdoby do vlasov, brošne, spony a rôzne malé, veľmi precízne výrobky. Bolo to tvoje jasné smerovanie alebo počúvaš dopyt trhu?
Nie, to je také moje. Som skôr na tie maličké veci, na detaily. Nesledujem trendy, robím to, čo a ako cítim.
Čo vás drevo učí o sebe samých?
Lacko: To je ťažká otázka.
Laura: Vážiť si život. Aj strom sa môže stať vyčerpateľným zdrojom, treba si ich vážiť.
Lacko: Stromy sa ničia, my im dávame druhý život, druhú šancu, ktorá vydrží desiatky generácií.
Laura: Je taká pekná myšlienka, že strom rastie, ale ty to nevidíš. Raz vyrastie, ale ty tu už nebudeš.
Lacko a čo sa teraz učíte vy od Laury?
Robiť na internete, komunikovať. Už si viem všetko spraviť sám, aj správy, komentáre prečítať, viem si to popozerať, odpísať.
Na začiatku sme spomenuli váš neľahký životný osud, vám ale život uštedril ešte jednu ťažkú ranu, keď vám v roku 2019 vyhorela dielňa aj so všetkými hračkami. To bola už táto, kde sa nachádzame teraz?
Áno, to už bolo tu. Boli sme s dcérkou u lekára, keď nám telefonoval starosta obce, že mi horí dielňa. Rýchlo sme sadli do auta, ale kým sme prišli, už všetko ľahlo popolom. Dokonca sa roztavili aj stroje. Dodnes sa to vyšetruje, je viacero verzií, ako mohol požiar vzniknúť. To bolo tretíkrát, keď sme padli na dno. Manželka povedala, že už sme skončili.
Vám sa však podarilo niečo neuveriteľné.
Áno. Mne to nedalo. Rozlúčil som sa so svojimi zákazníkmi na Facebooku a poprosil som ich, či by mi nemohli prispieť nejakým eurom na znovuzrodenie hračiek. Vyzbierali sme za tri dni 35 000 €. Vo februári sa nám ozvala jedna firma, ktorá mi chcela dielňu znovu postaviť. Zobrali si 10 000 € a už som o nich nepočul. Tak sme to spravili spolu s deťmi a s kamarátmi. Dcéra Lucia si potom zobrala pôžičku na zastrešenie. Jej zásluhou máme vlastne domček aj dielňu.
Pán Lacko, kde hľadáte po týchto všetkých pádoch zase silu sa znovu postaviť na nohy?
Robíme to všetko kvôli dcérke Lesanke. Prakticky aj preto vznikla tá myšlienka kúpiť rodinný dom. Keď my tu nebudeme, čo s ňou bude? Škoda by ju bolo dávať do ústavu, nechcem pre ňu taký bezduchý život.
Lauri, pre teba, rovnako ako pre súrodencov, muselo byť občas náročné vyrastať v rodine, kde sa pozornosť delí medzi deväť detí, obzvlášť keď je v rodine ešte aj hendikep. Ako si sa cítila ako „jedna z mnohých“?
Myslím si, že sme sa doma všetci navzájom starali jeden o druhého. Takto by som to asi najviac vystihla.
Stretli ste sa v rodine aj s nepochopením alebo s tým, že ľudia nerozumejú vašej situácii?
Laura: Máme v rodine aj „záškodníkov“ (smiech). Ale celkovo si myslím, že sú dva typy rodín, ktoré majú deti s hendikepom.
Lacko: Jedni dostávajú dostatok podpory a naozaj sa o dieťa starajú. A potom sú rodiny, ktoré poberajú dávky, majú dve autá, dva domy, a pritom cez deň ani nevedia, kde to dieťa je. Títo ľudia to zneužívajú – a potom sa pomoc prerozdeľuje menej férovo medzi tých, ktorí ju skutočne potrebujú. Teraz majú prísť nejaké zmeny a zdá sa, že sa nám bude žiť trochu ľahšie.
Stretli ste sa aj s tým, že vám pomoc odmietli?
Áno, veľakrát. Žiadali sme napríklad o príspevok na auto a odpísali nám, že na auto nedávajú, iba na invalidný vozík. Známa zháňala vozík, napísala tam a jej odpísali opačne: že poskytujú príspevky len na auto.
Ak sa vám Lackove hračky páčia, môžete ich podporiť, spojiť sa s ním môžete cez jeho FB stránku.
Lacko, napriek odmietnutiam, ťažkým skúsenostiam a skutočne neľahkému životu pôsobíte na sociálnych sieťach veľmi láskavo. Páči sa mi vaša pozitívna energia a úsmev.
Lacko: Ľudia vás posudzujú podľa toho, ako pôsobíte. A ja mám naozaj veľa pekných komentárov, pri dvoch som sa dokonca rozplakal. Negatívne komentáre budú vždy. Ľudia často závidia, aj keď vlastne ani nevedia čo. Ale to patrí k tomu. Keď odfotím kopu hračiek, ľudia si myslia, že som milionár. Nevidia ten kopec práce za tým. Jedna hračka nevznikne za deň.
Laura: Treba sa však sústrediť na to pekné. Na to dobré. To je podľa mňa najdôležitejšie.
Spomeniete si na nejaký konkrétny príbeh spojený s vašimi hračkami, keď vám to naozaj spravilo radosť?
Pred Vianocami sme darovali hračky na onkológiu do Banskej Bystrice a aj do detských domovov. Vždy okolo šesť až osem banánových krabíc. Hneď si každý zobral to, čo mu napadlo. Poslali nám fotky aj vianočný pozdrav. Je to krásny pocit.
Lacko, ako ste vy prežívali Vianoce, keď ste boli malý?
Ja som sa na Vianoce veľmi tešil, lebo som mal veľmi dobrú starú mamu. Najradšej som mal pištole (smiech). Ako decko som sa nestaral o nič. Pamätám si, ako sme sedeli pri stole, pomodlili sme sa, najedli sme sa. Otec bol vonku, akože na záchode, zazvonil zvončekom a my sme už od stola bežali k stromčeku. A tak by to malo byť.
Laura, aké ste mávali Vianoce ako deti?
Lacko: No čo vám povie jedna vegetariánka (smiech)?
Laura: Tešili sme sa na Vianoce. Pamätám si, ako zazvonil Ježiško a už sme utekali!
Lacko: A ja som to robil ináč! Zvonček som za dverami pripevnil silonom, aby sme boli pri stole všetci. Keď som zatriasol, rozsvietili sa očká. Keby ste to videli, to sa nedá opísať!
Mám odozvu, ľudia mi píšu, posielajú fotky aj videá, ako sa deti hrajú s mojimi hračkami aj hodiny. Cítia, že tam je nejaká energia.
Dnes tú radosť spôsobujete prenesene iným deťom, keď si nájdu pod stromčekom Lackove hračky.
Laura: Áno, je to skvelé. Ľudia nám píšu, posielajú fotky a chcú sa prísť pozrieť do dielne. Aj teraz, pred dvoma týždňami, prišla rodinka a chlapci si tu vyrábali pištole.
Lacko: Robievam aj tvorivé dielne. Mal som tu takého špunta, ktorý stál pri pásovej píle a nevedel sa od nej odtrhnúť, prosil otca, nech mu ju kúpi.
Posielate hračky len v rámci Slovenska?
Nie. Za posledný rok sme pociťovali menší záujem o hračky, začal som rozmýšľať, že budem robiť už len betlehemy. Ale odkedy sme začali natáčať videá, majú aj 40 000 videní a hračky posielame všade. Do Ameriky, do Nórska, Švédska, Írska, do Nemecka, na Nový Zéland, do Austrálie. Najviac reakcií bolo na „kus klátu“.
Kus klátu?
Ľudia mi občas písali, že „pýtam 75 eur za kus klátu“. Tak som zobral tú hračku, ukázal som im drevo a povedal: „Toto je kus klátu a toto je hračka, ktorá stojí 70 eur.“ Veľa ľudí si neuvedomuje náklady ani ten čas.
Pre ľudí je často ťažké predstaviť si, čo všetko stojí za výrobou jednej drevenej hračky.
Lacko: Presne tak. Nakúpiť materiál, náradie. Napríklad nová píla stojí tak 400 – 500 eur. Na všetko si musím zarobiť.
Laura: Aj to remeslo, dlhoročné skúsenosti, to všetko sa tiež ráta.
Ktorá je vaša najobľúbenejšia hračka, akú ste doteraz vyrobili?
Traktor s vlečkou. Ten sa mi vydaril. Asi 15-krát som ho prerábal, kým som bol spokojný. Napríklad výfuk: ten nakoniec nedávam, lebo malé dieťa by si ním mohlo ublížiť. Zrkadlá tiež nie. Deti dávajú všetko do úst. Raz som videl, ako si dieťa natlačilo do nosa figúrku z Kinder vajíčka. Takže bezpečnosť je vždy prvá.
Laura, a tvoje obľúbené hračky?
Mne sa páčia tie otcove staré modely: bagre, traktory, kamióny. Také klasické. Tie moderné ma až tak neoslovujú.
A aké máte ešte sny či plány do budúcna?
Lacko: Mať kopec peňazí a ísť na Ibizu! Na párty (smiech).
Laura: Ja by som chcela, aby ma raz Drevovláska dokázala uživiť.
Lacko: Nedá sa povedať, že táto práca je o zárobku. Ja to robím len kvôli tomu, aby som sa nenudil.
