Pretože nám záleží | O2 Pretože nám záleží | O2

Keramikár Andrej Frič: Robte veci s vášňou a bude to dobré

Vo svojej tvorbe spája poctivé remeslo a umenie. Jeho keramické objekty, grafiky aj nástenné maľby odhaľujú jedinečný svet, plný originálnych postavičiek.

Andrej Frič je všestranný umelec a otvorený človek, ktorý si vždy nájde čas pomôcť a poradiť. Veľa času trávi vo svojom útulnom ateliéri vo Viničnom, no venuje sa aj kurzom pre verejnosť a spoluorganizuje filmový festival. Prezradil nám, ako vznikajú jeho keramické sošky, ako ľudia reagujú na jeho tvorbu aj či sa dá umením a remeslom uživiť. 

Objavujte výnimočných Slovákov a ich originálne výrobky vďaka rýchlej 4G sieti od O2. Viac informácií

Andrej študoval pedagogiku výtvarného umenia. Hoci sa dnes venuje keramike vo veľkom, s hlinou sa prvý raz stretol až na vysokej škole. Keďže už mal za sebou civilnú službu aj pobyt v Írsku, bol starší ako jeho spolužiaci, no štúdium, hlavne umelecké kurzy, si podľa vlastných slov viac užíval.

„V rámci všeobecnej umeleckej prípravy sme mali viaceré predmety, okrem iných aj keramiku. Modelovali sme busty, lebky, neskôr voľné veci, ktoré sme aj glazovali a vypaľovali. Paralelne s tým som viac objavoval aj grafiku, hĺbkotlač, maľbu, dokonca textil. Vtedy som zistil, že najradšej mám, keď to môžem všetko striedať,“ spomína všestranný umelec na obdobie, ktoré dalo jeho životu ďalší smer.

Pri práci preferuje pomalšie tempo a rád experimentuje po svojom, preto si do svojho ateliéru zadovážil pec na vypaľovanie keramiky aj grafický lis. „Dalo mi to priestor skúšať a hľadať si svoju cestu. Moji profesori v škole boli skôr sochári, takže som pracoval štýlom pokus – omyl. Skúšal som rôzne materiály, hliny, glazúry,“ približuje.

Možnosť tvoriť slobodne považuje za veľkú devízu svojej práce. „Nikto mi nehovoril ako nie, takže som sa nebál experimentovať. Dalo by sa povedať, že aj preto mám svojský štýl. Považujem za naozaj dôležité neprestávať sa učiť a skúšať nové veci aj po škole. Zostať hladný. Je to klišé, ale pravdivé.“

Zabehnutý postup aj dávka alchýmie

Pri práci má Andrej už svoj zabehnutý postup. Diela si zvykne najprv naskicovať – na korkovej tabuli nad pracovným stolom má pripnuté inšpirácie. Nasleduje modelovanie z kameninovej hliny, pričom vzniknutý polotovar sa pred vypálením musí nechať dokonale vyschnúť na vzduchu.

Považujem za naozaj dôležité neprestávať učiť sa a skúšať nové veci aj po škole. Zostať hladný. Je to klišé, ale pravdivé.

Potom sa vloží do pece a vypáli pri teplote približne 900 °C. Na vypálenú hlinu, ktorá je drsná a pórovitá, sa nanesie glazúra. Tá po druhom vypálení vytvorí hladký lesklý farebný povrch.

Zaujímavosťou je, že veľa materiálov si Andrej mieša sám. „Je to úplná alchýmia, do ktorej stále prenikám. Snažím sa tie pekné komerčné glazúry vyvažovať vlastnými škaredými. Mám zopár glazúr s tajnou receptúrou, vyzerajú, akoby som ich vykopal zo zeme. Sú drsné, hrboľaté, s krátermi. Milujem ich. Perfektne dopĺňajú moje surreálne a bizarné diela,” prezrádza s úsmevom.

V rámci svojej tvorby často pracuje aj s tzv. engobami. Ide o zriedené hliny, ktoré sú obohatené o oxidy kovov. Nanášajú sa priamo na nevypálený polotovar a po vypálení zostávajú drsné. „Umožňujú mi maľovať podobným štýlom ako napríklad pri akvareli, môžem ich kombinovať s glazúrami, preškrabávať aj písať nimi,” vysvetľuje, prečo si ich obľúbil.

Keď je keramika „iná”, je to výhoda aj nevýhoda

Andrej tvorí v malom útulnom ateliéri vo Viničnom. Občas predáva na keramických trhoch po celom Slovensku aj v susednej Českej republike. Na trhoch ponúka už osvedčené vzory, o ktoré majú zákazníci záujem, no vyrába aj na zákazku.

„Na trhoch vidím reakcie ľudí a ich vnútorný boj, keď zbadajú niečo nečakané. Predávam aj úžitkové veci ako vázy, misy a kvetináče, ale mám aj pár sošiek alebo objektov pre tých odvážnejších. Neživí ma iba keramika, takže môžem zostať slobodný a nepodľahnúť tlaku trhu,” prezrádza, ako ľudia reagujú na jeho tvorbu.

„To, že tvorím trochu inú keramiku, je výhoda aj nevýhoda,” hovorí.

Inšpiráciu nachádza v mytológii aj v sci-fi

A kde čerpá keramikár inšpiráciu pre svoj fantazijný svet? „Odjakživa ma bavila mytológia a surrealizmus. Fascinuje ma hra symbolov, ktorá má však korene v realite. Je to niečo ako ľadovec, z ktorého trčí iba vrchol, a ten zvyšok, obrovský kus ľadu, je skrytý pod vodou,” objasňuje.

Mám zopár glazúr s tajnou receptúrou, vyzerajú, akoby som ich vykopal zo zeme. Sú drsné, hrboľaté, s krátermi. Milujem ich.

Andrejovu tvorbu ovplyvňujú aj iní umelci, veľkou inšpiráciou je preňho tvorba nedávno zosnulej výtvarníčky Márie Rudavskej. „Jej ochrancov a oltáre som si všimol už dávno. Dýcha na mňa z toho zvláštna mystika a tajomno. V rámci Slovenska a keramickej tvorby mi to prišlo ojedinelé. Bol to jeden z dôležitých impulzov, prečo som začal robiť keramiku,” približuje.

„Som veľký fanúšik sci-fi, hororu, fantasy aj anime. Medzi mojimi vzormi nájdete Brunovského a Poa, Banksyho a Burroughsa, Gigera a Lovecrafta, a zoznam by takto mohol pokračovať,” vymenúva.

Inšpiráciou sú pre Andreja aj majstri, s ktorými je združený v Cechu slovenských keramikárov, v rámci ktorého si s nimi vymieňa rady a skúsenosti. Cech združuje keramikárov s rôznymi štýlmi, od starých majstrov majolikárov až po novú mladú generáciu.

Umením a remeslom sa dá uživiť, no nie je to jednoduché

Andrej je naozaj všestranný umelec a okrem keramiky tvorí aj grafiky a nástenné maľby. Okrem iného spoluorganizuje Pezinský alternatívny filmový festival PAFF, niekoľko rokov učil na základnej umeleckej škole najmenšie deti a dodnes umelecky vzdeláva všetky vekové kategórie.

Ako to všetko stíha? „Je veľa vecí, ktoré by som chcel ešte vyskúšať. Je pre mňa výzvou, ako si zadeliť čas a stihnúť toho viac. Charles Bukowski raz povedal výrok, ktorý ma inšpiroval: ‚Nájdi to, čo miluješ, a nechaj, nech ťa to zabije!‘ Sám sa tým riadil. Je to o vášni. Robte s vášňou a bude to dobré. Toho sa držím aj ja,” prezrádza.

Dá sa na Slovensku uživiť umením a remeslom? Andrej odpovedá pozitívne, hoci to podľa neho nie je práve jednoduchá cesta: „Určite mi pomáha moje zázemie, rodina a priatelia, ktorí ma podporujú, zákazníci, ktorí sa vracajú.”

Ak vás oslovila Andrejova tvorba a chceli by ste navštíviť jeho ateliér, rád vás privíta vo Viničnom. Môžete ho kontaktovať alebo za ním zájdite počas októbrového Dňa otvorených ateliérov, keď môžete nazrieť do dielní lokálnych výtvarníkov.

Andrej pre čitateľov Sódy vyrobil 3 originálne stojany na mobil. Zasúťažiť si o ne môžete na tomto mieste


Šikovných Slovákov naprieč celou krajinou sa oplatí objavovať a o zážitky sa podeliť. Vďaka rýchlej 4G sieti od O2, dostupnej pre viac ako 96 % obyvateľov Slovenska, to môžete spraviť rýchlo a prakticky kdekoľvek. Viac informácií nájdete na www.o2.sk/internet/4g.

Andrej Frič

Je keramikár, maliar, grafik a výtvarný pedagóg. Tvorí pod značkou Frikou a pôsobí v obci Viničné neďaleko Pezinka. Jeho tvorba má jedinečný rukopis, sú v nej prvky mytológie a symbolizmu. Viac informácií nájdete na www.andrejfric.com.

Páčil sa vám článok?
12345
Loading...

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.

Šport vás naučí nevzdávať sa a stále bojovať, hovorí fyzioterapeut Dávid Líška. Napriek tomu treba vedieť, kedy poľaviť, aby sme sa vyhli zraneniam

Ísť cez bolesť sa zväčša nevypláca.

Aj keď sa občas zdá, že pri pravidelnom športe sa zraneniam proste nevyhnete, nemusí to tak byť. Problémom však nie je samotný pohyb, ale nedostatok prípravy, rozvahy a regenerácie. Fyzioterapeut Dávid Líška v rozhovore vysvetľuje, prečo je šport taký dôležitý pre zdravie, ako z neho spraviť prirodzenú súčasť života detí aj dospelých a hlavne ako ho robiť bez bolesti a s radosťou.

Keď je šport cestou k vytrvalosti a priateľstvu. Jaroslav Dej skúsenosti z horských ultramaratónov využíva aj v kancelárii.

V rozhovore s fyzioterapeutom Dávidom Líškom sa dočítate:

  • čo majú šport a zranenia spoločné a ako sa im vyhnúť,
  • ako si nájsť cestu k pravidelnému pohybu aj po dlhej prestávke,
  • prečo netreba ísť za každú cenu cez bolesť,
  • a ako aj v deťoch prebudiť prirodzenú lásku k pravidelnému pohybu.

Myslíte si, že platí porekadlo „športom k trvalej invalidite“?

Neplatí, ak dodržiavate určité pravidlá. Šport má kopu benefitov, hlavne v mladom veku. Áno, hocijaký šport je spojený s rizikom zranení, ale neznamená to, že keď športujete, budete mať určite trvalé zranenia. Určite neplatí, že keď budete športovať, budete mať zničené kĺby, kolená a podobne.

Čo teda treba dodržiavať, aby sme mohli športovať zdravo a bez zranení?

Nemám úplne rád delenie vecí na zdravé a nezdravé. Všetko závisí od kontextu. To, čo je pre jedného zdravé, môže byť pre niekoho iného nezdravé. Najdôležitejšie je prispôsobiť množstvo a intenzitu športu individuálnym potrebám každého jednotlivca.

Jedným z najčastejších dôvodov vážnejších zranení sú predchádzajúce zranenia. Niečo vás bolí, vy ten problém ignorujete a športujete cezeň. Tým radikálne zvyšujete riziko, že aj z ľahko liečiteľného problému vyrobíte niečo chronické. Často sa to stáva u rekreačných bežcov, ale aj vrcholových športovcov.

Čo teda robiť, ak som rekreačný športovec a začne ma trápiť nejaká bolesť?

Ak sa objaví bolesť, je dobré jej pôvod vyšetriť. Mojou úlohou ako fyzioterapeuta je správne identifikovať, čo a prečo vás bolí.

Keď identifikujeme pôvod bolesti, môžeme začať s liečbou. Začíname konzervatívnymi terapiami, ako je rehabilitácia, ktorá zahŕňa špecifické cvičenia. Keď vidíme, že stav sa nezlepšuje, konzultujeme aj s ďalšími odborníkmi

V prípade zlyhania konzervatívnej liečby môžeme pristúpiť aj k náročnejším chirurgickým zákrokom. Závisí to od typu zranenia, reakcie pacienta na liečbu a podobne. Najdôležitejšie je najskôr správne určiť diagnózu, konzultovať ju s odborníkmi, riešiť to multidisciplinárne a k operácii pri zraneniach z preťaženia pristupovať až po zlyhaní konzervatívnych možností.

Rôzni internetoví motivátori a kouči hlásajú, že treba zaťať zuby, ignorovať bolesť a „ísť aj cez mŕtvoly“. Čo hovoríte na takýto prístup?

Videl som už, že sa tak išlo a nikdy sa to neskončilo dobre. Podľa mňa to nie je dobrý mindset. Keď svoje zranenia skonzultujete s odborníkom, vo väčšine prípadov vám povie, že cez mŕtvoly sa ísť nedá. Inak sa z dobre liečiteľného zranenia stane chronické zranenie, a to len preto, lebo ste neznížili intenzitu, keď si to telo vyžadovalo.

Je dôležité nesledovať iba motivačné príspevky. Samozrejme, treba si veriť, ale nepreceňovať sa. Čiže tu naozaj neplatí, že si musíte za každú cenu naložiť čo najviac. Práve naopak, stopnete sa tak na ešte dlhší čas.

Pre športovcov je dôležité napredovať a prekonávať sa, ale pokiaľ ide o špecifické zranenia pohybového aparátu, je vhodnejšie počúvať vlastné telo a bolesť neignorovať.

Mnohé zranenia môžu byť spojené s tým, že deti robili odmladi len jeden typ pohybovej aktivity. Pohybová príprava detí by mala byť všestranná.

Stretávate sa aj s opačným extrémom, keď sú ľudia až príliš opatrní a dávajú si do tela oveľa menej, ako by mohli?

Určite áno. Zranených športovcov rozdeľujeme do troch skupín podľa toho, ako dokážu vyhodnocovať svoj reálny stav. Mám pacientov, ktorí vážne zranenia podhodnocujú. Keď im poviem, že liečba bude trvať deväť mesiacov, už po pár mesiacoch sa budú chcieť vrátiť k pravidelnému tréningu. 

Potom mám pacientov, čo to dokážu celkom dobre vyhodnotiť a dodržiavajú moje odporúčania. A nakoniec mám takých, ktorí sa veľmi boja. Po deviatich mesiacoch liečby sú fyzicky pripravení vrátiť sa k športu, ale ešte si neveria.

Čo robíte, keď sa stretnete s takýmito športovcami?

Dôležitý je osobný a individualizovaný prístup. Neplatí, že každý človek musí ísť cez bolesť. Nemôžete každého silou-mocou do niečoho nútiť. 

Viaceré štúdie ukázali, že ak takýchto ľudí tlačíte do športu, riziko opätovného zranenia je podobne vysoké, ako keď nemáte dostatočnú svalovú silu po zranení. Ľuďom, ktorí majú strach, je dôležité pomaly a postupne zvyšovať záťaž a ukazovať im jej účinnosť.

Môžete sa stretnúť aj so športovcami, ktorí si dookola prehrávajú svoje zranenie v hlave a vznikne u nich niečo ako posttraumatická stresová porucha. Koleno už majú zdravé, ale stále sa ho boja zaťažovať. V takýchto prípadoch je dôležité osloviť športového psychológa.

Myslíte si, že napriek zvýšenému riziku zranení by sa mali všetci pravidelne hýbať a športovať?

Ja mám na toto jasný názor a tvrdím, že šport by mal byť povinný. Minimálne do 18 rokov. Nemám rád, keď sa všetci ospravedlňujú z telesnej výchovy. Šport je naozaj niečo dôležité, čo vám dá dobré vlastnosti, ktoré využijete aj v budúcnosti. Naučí vás nevzdávať sa a stále bojovať. 

Aj deťom so špecifickými problémami, ktoré im neumožňujú zúčastňovať sa telesnej výchovy, treba nájsť spôsob, ako sa hýbať. Lebo to, že ich len posadíme na lavičku a necháme ich pozerať sa, ako ich spolužiaci športujú, im síce nezhorší symptómy, ale nedáme im tým dôležité charakterové a osobnostné vlohy do budúcnosti.

Pohyb je, samozrejme, dôležitý aj v dospelosti. V nemocnici s pacientmi cvičíme aj pred operáciami. Keď pacient nemá dostatočnú svalovú hmotu, výrazne stúpa riziko, že operácia dopadne horšie. Významný prednosta doc. MUDr. Skladaný, PhD., pacientom často hovorieva, že na operáciu by sa mali pripravovať tak, ako keby sa chystali na olympiádu. 

Pri ľuďoch, ktorí pravidelne športujú, máme aj lepšie výsledky pri chronických ochoreniach. Vo všeobecnosti platí, že čím viac svalovej hmoty máte, tým máte lepšiu prognózu ochorení.

Čo ak sa niekto, kto naposledy športoval na povinnej telesnej výchove, po prečítaní tohto rozhovoru rozhodne začať s pravidelným pohybom? Ako by mal začať?

Na začiatok to určite netreba siliť a prepáliť s aktivitou. Treba začať postupne a zľahka. Turistika, nordic walking, chôdza alebo plávanie sú všetko prirodzené veci, ktoré pohybovému aparátu pomôžu. Postupne sa potom môžete dostať k behu či cvičeniu s väčšími hmotnosťami v posilňovni.

Často sa však deje presný opak. Ľudia prídu do fitka, naložia si veľké hmotnosti a namiesto toho, aby im cvičenie pomohlo, si ešte viac uškodia, lebo ich telo na takúto záťaž nie je pripravené. 

Nedávno sme mali v jeden deň troch ľudí, čo mali herniu medzistavcovej platničky po mŕtvom ťahu. Dvom z nich sa to stalo, lebo chceli zaspomínať na staré časy, naložili si maximum a privodili si chronické zranenie. Záťaž treba pridávať postupne.

A čo ľudia, ktorí chcú začať športovať, aby niečo spravili pre svoje zdravie, ale chýba im motivácia?

Nie som si istý, či práve ja mám tú správnu odpoveď. Správnu odpoveď má každý v sebe. Ja môžem pomôcť svojim pacientom, ale vždy to musia sami chcieť. Hocijakú aktivitu vyviniem, hocijako ich budem chcieť namotivovať, nebude to také efektívne, ako keby nosili tú motiváciu v sebe. Vnútorná motivácia je pre mňa základ.

Ak človek nemá žiaden vzťah k pohybu a chýba mu motivácia a vy mu začnete hovoriť o tom, že pohyb je prospešný, a ukazovať mu milión štúdií, tak ho nepresvedčíte. Takíto ľudia nepotrebujú počuť fakty, potrebujú to zažiť a precítiť. Zoberte ich na bežky, ukážte im hory, ukážte im pohyb a tú radosť, čo prináša. Takýto jednoduchý krok môže viesť k tomu, že sa z nich stanú celoživotní športovci bez toho, aby ste ich museli nejako presviedčať. Len ich navediete na správnu cestu.

Môže pri motivácii zohrávať dôležitú úlohu aj komunita? Napríklad taká turistika sa často robí v skupine – môže byť práve spoločný pohyb s inými ľuďmi to, čo nám pomôže vybudovať si pozitívny vzťah k športu?

Komunita určite dokáže zlepšiť vzťah k pohybovej aktivite a umocniť jej efekt. Keď máte komunitu ľudí, s ktorými trénujete, tak aj keď máte blbý deň, ostatní vás dokážu potiahnuť. 

Ale nie je komunita ako komunita. Nechcete byť obklopení ľuďmi, ktorí vás utvrdzujú v tom, že je dobré nehýbať sa. Alebo keď ste v komunite, kde sú všetci výrazne lepší ako vy, môže vás to demotivovať. 

Ale keď ste v skupine zloženej z úprimných ľudí, tak vám vo väčšine prípadov naozaj pomôžu a posunú vás. Sledujem to aj u nás na sídlisku. Sme taká dobrá komunita, niekedy je vonku aj 10 detí, ktoré sa spolu hrajú, športujú a pomáhajú si.

Keď ľudia začínajú so športom prvýkrát či po dlhom čase, často majú oslabené niektoré svaly a šľachy z celodenného sedenia v kancelárii a sú náchylnejší na zranenia – ako sa im môžu vyhnúť?

Paradoxne mnohé problémy vznikajú práve vtedy, keď sa ľudia zamerajú na posilňovanie len jedného svalu s cieľom napraviť rôzne svalové nerovnováhy a riešiť zranenia.

Keď máte napríklad problém s predným krížovým väzom v kolene, veľa ľudí začne posilňovať len kvadriceps, predok stehna. Zanedbávajú však hamstringy, zadné stehenené svaly, ktoré sú potom výrazne slabšie. Táto svalová nerovnováha môže napríklad pri behu znova zvyšovať riziko zranenia, najmä pri náhlej zmene smeru. Čiže mnoho dysbalancií vzniká len preto, lebo trénujete iba jednu svalovú skupinu a ostatné považujete za menejcenné.

Preto je dobré pripravovať telo na šport komplexne. Jedným z ďalších hlavných faktorov zranení je dekondícia – keď vypadnete z formy a potom pri návrate k športu neodhadnete svoje schopnosti. Problém teda zväčša nie sú konkrétne svaly, pohyby alebo cviky, ale všeobecná pripravenosť tela na ne.

Šport je síce spojený s rizikom zranení, ale neplatí, že keď budete športovať, budete mať zničené kĺby a kolená.

A čo deti a šport? Mali by sa od raného detstva zamerať na konkrétny šport alebo by, naopak, mali skúšať čo najviac rôznych športov?

Ako sme hovorili, hlavné rizikové faktory zranení sú predchádzajúce zranenia a celkovo oslabené kondičné schopnosti. No a tretím je práve priskorá špecializácia len na jeden šport. Mnohé zranenia môžu byť spojené s tým, že deti robili odmladi len jeden typ pohybovej aktivity.

Pohybová príprava detí by mala byť všestranná. Mám veľmi rád, keď deti robia viacero typov športov, ako je gymnastika, atletika a ďalšie. Takáto všeobecná príprava im dáva dobrý základ, ktorý môžu v budúcnosti využiť, ak sa rozhodnú špecializovať len na jeden šport.

Akú rolu zohrávajú rodičia v športovom živote detí? Ako v nich môžu prebudiť pozitívny vzťah k pohybu, aby v dospelosti nemuseli začínať od nuly?

Tou najlepšou motiváciou pre deti je prístup samotných rodičov. Keď rodičia nemajú k športu vzťah, ale deti do toho tlačia, málokedy to má želaný efekt. Deti vedia dobre „čítať“ svoje okolie a ak rodičia nie sú autentickí, vycítia to. Ale keď sú rodičia pre deti vzorom, deti si k športu pozitívny vzťah vybudujú prirodzene.

Pracujem s veľa športovcami, ktorí sa k športu dostali cez rodičov, ktorí tiež športovali. Vnímali ich ako prirodzenú autoritu, ktorú chceli nasledovať. Keď športom naozaj žijete, dokážete ten záujem preniesť aj na svoje deti.

Keď mal môj syn tri roky, nechcel chodiť na turistiku. Teraz má štyri a volá ma tam sám. Pre mňa je to ten najkrajší čas, keď som s rodinou a spolu robíme niečo zmysluplné, čo nás baví a vďaka čomu sa cítime lepšie.

Dávid Líška

Dávid Líška vyštudoval Fakultu zdravotníctva Slovenskej zdravotníckej univerzity v Banskej Bystrici a doktorandské štúdium absolvoval v odbore vedy o športe na Univerzite Mateja Bela. Momentálne pracuje ako fyzioterapeut vo Vojenskom športovom centre DUKLA Banská Bystrica a zároveň ako pedagóg pripravuje budúcich fyzioterapeutov, kondičných trénerov a učiteľov telesnej výchovy. Popri pedagogickej činnosti sa aktívne venuje vedeckému výskumu. Je autorom viac ako 130 odborných publikácií z oblasti športovej rehabilitácie

Páčil sa vám článok?
12345
(Zatiaľ žiadne hodnotenia)
Loading...

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.