Keramikár Andrej Frič: Robte veci s vášňou a bude to dobré
Vo svojej tvorbe spája poctivé remeslo a umenie. Jeho keramické objekty, grafiky aj nástenné maľby odhaľujú jedinečný svet, plný originálnych postavičiek.
Autor Dagmar Vinterová
Foto archív Andreja Friča
Dátum
Andrej Frič je všestranný umelec a otvorený človek, ktorý si vždy nájde čas pomôcť a poradiť. Veľa času trávi vo svojom útulnom ateliéri vo Viničnom, no venuje sa aj kurzom pre verejnosť a spoluorganizuje filmový festival. Prezradil nám, ako vznikajú jeho keramické sošky, ako ľudia reagujú na jeho tvorbu aj či sa dá umením a remeslom uživiť.
Objavujte výnimočných Slovákov a ich originálne výrobky vďaka rýchlej 4G sieti od O2. Viac informácií
Andrej študoval pedagogiku výtvarného umenia. Hoci sa dnes venuje keramike vo veľkom, s hlinou sa prvý raz stretol až na vysokej škole. Keďže už mal za sebou civilnú službu aj pobyt v Írsku, bol starší ako jeho spolužiaci, no štúdium, hlavne umelecké kurzy, si podľa vlastných slov viac užíval.
„V rámci všeobecnej umeleckej prípravy sme mali viaceré predmety, okrem iných aj keramiku. Modelovali sme busty, lebky, neskôr voľné veci, ktoré sme aj glazovali a vypaľovali. Paralelne s tým som viac objavoval aj grafiku, hĺbkotlač, maľbu, dokonca textil. Vtedy som zistil, že najradšej mám, keď to môžem všetko striedať,“ spomína všestranný umelec na obdobie, ktoré dalo jeho životu ďalší smer.
Pri práci preferuje pomalšie tempo a rád experimentuje po svojom, preto si do svojho ateliéru zadovážil pec na vypaľovanie keramiky aj grafický lis. „Dalo mi to priestor skúšať a hľadať si svoju cestu. Moji profesori v škole boli skôr sochári, takže som pracoval štýlom pokus – omyl. Skúšal som rôzne materiály, hliny, glazúry,“ približuje.
Možnosť tvoriť slobodne považuje za veľkú devízu svojej práce. „Nikto mi nehovoril ako nie, takže som sa nebál experimentovať. Dalo by sa povedať, že aj preto mám svojský štýl. Považujem za naozaj dôležité neprestávať sa učiť a skúšať nové veci aj po škole. Zostať hladný. Je to klišé, ale pravdivé.“
Zabehnutý postup aj dávka alchýmie
Pri práci má Andrej už svoj zabehnutý postup. Diela si zvykne najprv naskicovať – na korkovej tabuli nad pracovným stolom má pripnuté inšpirácie. Nasleduje modelovanie z kameninovej hliny, pričom vzniknutý polotovar sa pred vypálením musí nechať dokonale vyschnúť na vzduchu.
Považujem za naozaj dôležité neprestávať učiť sa a skúšať nové veci aj po škole. Zostať hladný. Je to klišé, ale pravdivé.
Potom sa vloží do pece a vypáli pri teplote približne 900 °C. Na vypálenú hlinu, ktorá je drsná a pórovitá, sa nanesie glazúra. Tá po druhom vypálení vytvorí hladký lesklý farebný povrch.
Zaujímavosťou je, že veľa materiálov si Andrej mieša sám. „Je to úplná alchýmia, do ktorej stále prenikám. Snažím sa tie pekné komerčné glazúry vyvažovať vlastnými škaredými. Mám zopár glazúr s tajnou receptúrou, vyzerajú, akoby som ich vykopal zo zeme. Sú drsné, hrboľaté, s krátermi. Milujem ich. Perfektne dopĺňajú moje surreálne a bizarné diela,” prezrádza s úsmevom.
Tento obsah nemôžeme zobraziť bez Vášho súhlasu s marketingovými cookies. Nastavenia cookies
V rámci svojej tvorby často pracuje aj s tzv. engobami. Ide o zriedené hliny, ktoré sú obohatené o oxidy kovov. Nanášajú sa priamo na nevypálený polotovar a po vypálení zostávajú drsné. „Umožňujú mi maľovať podobným štýlom ako napríklad pri akvareli, môžem ich kombinovať s glazúrami, preškrabávať aj písať nimi,” vysvetľuje, prečo si ich obľúbil.
Keď je keramika „iná”, je to výhoda aj nevýhoda
Andrej tvorí v malom útulnom ateliéri vo Viničnom. Občas predáva na keramických trhoch po celom Slovensku aj v susednej Českej republike. Na trhoch ponúka už osvedčené vzory, o ktoré majú zákazníci záujem, no vyrába aj na zákazku.
„Na trhoch vidím reakcie ľudí a ich vnútorný boj, keď zbadajú niečo nečakané. Predávam aj úžitkové veci ako vázy, misy a kvetináče, ale mám aj pár sošiek alebo objektov pre tých odvážnejších. Neživí ma iba keramika, takže môžem zostať slobodný a nepodľahnúť tlaku trhu,” prezrádza, ako ľudia reagujú na jeho tvorbu.
„To, že tvorím trochu inú keramiku, je výhoda aj nevýhoda,” hovorí.
Inšpiráciu nachádza v mytológii aj v sci-fi
A kde čerpá keramikár inšpiráciu pre svoj fantazijný svet? „Odjakživa ma bavila mytológia a surrealizmus. Fascinuje ma hra symbolov, ktorá má však korene v realite. Je to niečo ako ľadovec, z ktorého trčí iba vrchol, a ten zvyšok, obrovský kus ľadu, je skrytý pod vodou,” objasňuje.
Mám zopár glazúr s tajnou receptúrou, vyzerajú, akoby som ich vykopal zo zeme. Sú drsné, hrboľaté, s krátermi. Milujem ich.
Andrejovu tvorbu ovplyvňujú aj iní umelci, veľkou inšpiráciou je preňho tvorba nedávno zosnulej výtvarníčky Márie Rudavskej. „Jej ochrancov a oltáre som si všimol už dávno. Dýcha na mňa z toho zvláštna mystika a tajomno. V rámci Slovenska a keramickej tvorby mi to prišlo ojedinelé. Bol to jeden z dôležitých impulzov, prečo som začal robiť keramiku,” približuje.
„Som veľký fanúšik sci-fi, hororu, fantasy aj anime. Medzi mojimi vzormi nájdete Brunovského a Poa, Banksyho a Burroughsa, Gigera a Lovecrafta, a zoznam by takto mohol pokračovať,” vymenúva.
Inšpiráciou sú pre Andreja aj majstri, s ktorými je združený v Cechu slovenských keramikárov, v rámci ktorého si s nimi vymieňa rady a skúsenosti. Cech združuje keramikárov s rôznymi štýlmi, od starých majstrov majolikárov až po novú mladú generáciu.
Umením a remeslom sa dá uživiť, no nie je to jednoduché
Andrej je naozaj všestranný umelec a okrem keramiky tvorí aj grafiky a nástenné maľby. Okrem iného spoluorganizuje Pezinský alternatívny filmový festival PAFF, niekoľko rokov učil na základnej umeleckej škole najmenšie deti a dodnes umelecky vzdeláva všetky vekové kategórie.
Ako to všetko stíha? „Je veľa vecí, ktoré by som chcel ešte vyskúšať. Je pre mňa výzvou, ako si zadeliť čas a stihnúť toho viac. Charles Bukowski raz povedal výrok, ktorý ma inšpiroval: ‚Nájdi to, čo miluješ, a nechaj, nech ťa to zabije!’ Sám sa tým riadil. Je to o vášni. Robte s vášňou a bude to dobré. Toho sa držím aj ja,” prezrádza.
Dá sa na Slovensku uživiť umením a remeslom? Andrej odpovedá pozitívne, hoci to podľa neho nie je práve jednoduchá cesta: „Určite mi pomáha moje zázemie, rodina a priatelia, ktorí ma podporujú, zákazníci, ktorí sa vracajú.”
Ak vás oslovila Andrejova tvorba a chceli by ste navštíviť jeho ateliér, rád vás privíta vo Viničnom. Môžete ho kontaktovať alebo za ním zájdite počas októbrového Dňa otvorených ateliérov, keď môžete nazrieť do dielní lokálnych výtvarníkov.
Andrej pre čitateľov Sódy vyrobil 3 originálne stojany na mobil. Zasúťažiť si o ne môžete na tomto mieste.
Šikovných Slovákov naprieč celou krajinou sa oplatí objavovať a o zážitky sa podeliť. Vďaka rýchlej 4G sieti od O2, dostupnej pre viac ako 96 % obyvateľov Slovenska, to môžete spraviť rýchlo a prakticky kdekoľvek. Viac informácií nájdete na www.o2.sk/internet/4g.
Andrej Frič
Je keramikár, maliar, grafik a výtvarný pedagóg. Tvorí pod značkou Frikou a pôsobí v obci Viničné neďaleko Pezinka. Jeho tvorba má jedinečný rukopis, sú v nej prvky mytológie a symbolizmu. Viac informácií nájdete na www.andrejfric.com.
Páčil sa vám článok?
Páči sa vám, čo práve čítate?
Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.
Ako zachrániť život bez paralyzujúceho strachu? S inštruktorkou prvej pomoci Andreou Stískalovou vás to naučíme
Stačí si pravidelne opakovať pár základných krokov a poznať jednoduchý trik, ktorý pomôže zvládnuť stres.
Autor Kubo Stank
Foto Magdaléna Tomalová
Dátum
V kútiku duše dúfate, že prvú pomoc nebudete musieť nikdy poskytovať? Kým väčšina z nás si pod ňou predstavuje najmä resuscitáciu, prvou pomocou je aj ošetrenie popáleniny či správna reakcia pri úpale. Výskumy však ukazujú, že vedomosti o prvej pomoci si v hlave udržíme približne len 6 mesiacov. S inštruktorkou prvej pomoci Andreou Stískalovou si ich zopakujeme a naučíme sa aj pracovať so strachom aj stresom, ktorý pri poskytovaní prvej pomoci môžeme zažívať.
Aj taká „banalita“ ako schopnosť zaviazať si šnúrku súvisí s neskorším rozvojom čitateľských a jazykových zručností. Všetko je totiž v mozgu prepojené, hovorí autorka Vizuálnej techniky učenia.
V rozhovore s inštruktorkou prvej pomoci Andreou Stískalovou sa dočítate:
ako funguje pravidlo 3N – nádych, nadhľad, nasmerovanie –, ktoré vás vytiahne z prvotného šoku pri prvej pomoci,
aký je rozdiel medzi linkami 112 a 155,
čo robiť v prípade, ak máte podozrenie, že niekto v okolí má infarkt alebo mŕtvicu,
prečo nezakláňať hlavu pri krvácaní z nosa a nevyťahovať jazyk,
kde mať v aute lekárničku, aby bola naozaj užitočná.
Ako definujeme prvú pomoc? Na školeniach sa vždy pýtam: „Poskytovali ste niekedy prvú pomoc?“ Až 85 % ľudí pokrúti hlavou, že nikdy. Majú zafixované, že prvá pomoc sa rovná resuscitácia.
Myslia si, že keď nepotrebovali niekoho oživovať, prvú pomoc vlastne neposkytovali.
Snažím sa im ukázať jej druhú tvár. Prvá pomoc je presne to, čo urobíte doma, keď si dieťa udrie hlavu, keď sa popálite, porežete alebo keď je kolegyni odrazu nevoľno a vy jej pomôžete ľahnúť si na zem a zdvihnete jej nohy.
Sú to jednoduché kroky, ktoré človeku prinesú úľavu. To je skutočná prvá pomoc.
Ak je prvá pomoc predovšetkým snaha pomôcť človeku, ktorému nie je dobre, čo sú úplne prvé kroky, keď niekoho vidíme ležať na zemi? Začali sme nesprávne. (Úsmev.) Často si myslíme, že musíme pomáhať len ľuďom, ktorí bezvládne ležia pri lavičke. Pomoc však potrebuje aj človek, ktorý je pri vedomí, no jeho vedomie sa mení.
Môže to byť starý rodič, ktorý bol dlho na slnku a má úpal – je dezorientovaný, malátny a bolí ho hlava. S takýmto stavom sa v každodennom živote stretávame častejšie, než si možno uvedomujeme, či už doma, v práci, alebo napríklad na festivale.
Pri akomkoľvek kolapse je kľúčové ovládať dve veci – skontrolovať vedomie a skontrolovať dýchanie. Práve pri tom robia ľudia najväčšie chyby.
Keďže operátor na tiesňovej linke situáciu nevidí, potrebuje od vás presné informácie. Všetky podstatné kroky sa odvíjajú práve od kontroly vedomia a dýchania.
Pri akomkoľvek kolapse je kľúčové ovládať dve veci – skontrolovať vedomie a skontrolovať dýchanie.
Ako skontrolovať vedomie a dýchanie?
Ak zranený rozpráva, kričí alebo plače, máme čas, pretože dýcha a bije mu srdce. Ticho je moment, keď musíme konať okamžite.
Najskôr sa uistite, že je bezpečné k človeku pristúpiť. Nahlas ho oslovte, napríklad: „Počujete ma? Ste v poriadku?“ a jemne sa dotknite jeho ramien. Ak reaguje, je pri vedomí, no ďalej sledujte jeho stav. Ak nereaguje, okamžite volajte 155, zapnite hlasitý odposluch a postupujte podľa pokynov operátora.
Dýchanie kontrolujte najviac desať sekúnd. Jemne zakloňte hlavu, nadvihnite bradu a priložte ucho k ústam človeka.
Sledujte, či sa mu dvíha hrudník, počúvajte dych a vnímajte prúd vzduchu, napríklad naklonením ucha k ústam. Lapanie po dychu, nepravidelné chrčanie ani občasné nádychy sa nepovažujú za normálne dýchanie. Ak človek nedýcha normálne, začnite s resuscitáciou. Ak dýcha normálne, ale stále nereaguje, kontrolujte ho až do príchodu záchranárov a riaďte sa pokynmi operátora.
S prvou pomocou súvisí silný psychologický blok – strach, že zranenému človeku ublížime. Ako so strachom pracovať? Strach je úplne prirodzený. Bojíme sa vtedy, keď nemáme vedomosti.
Stres je však v kritickej situácii dobrý pomocník, pretože naštartuje telo adrenalínom. Musíme sa ho len naučiť usmerniť, lebo bez správnej techniky mozog zamrzne a človek si v panike nespomenie ani na núdzové číslo.
Aj so mnou to v kritickom momente zatrasie, ale viem, že mne pomáha čupnúť si alebo si sadnúť, vtedy môj mozog prepne do režimu záchrany. Inému pomôže päť hlbokých nádychov. Musíme myslieť na to, že prvá pomoc nemá byť len rýchla, ale aj správna.
Svojich klientov učím jednoduchú metódu 3N, ktorá pomáha pracovať s paralyzujúcim strachom:
Nádych: Na päť sekúnd sa zhlboka nadýchnite, aby sa mozog okysličil a upokojil.
Nadhľad: Riešte len to, čo reálne vidíte. Nevymýšľajte diagnózy. Ak má niekto bolesť medzi lopatkami, neriešte, o aký typ infarktu ide, ale fakt, že mu je zle.
Nasmerovanie: Dajte sebe aj okoliu konkrétny príkaz: „Monika, dones lekárničku! Laco, volaj 155!“ Rozprávajte nahlas, pomáha to plynulo dýchať.
Je z hľadiska prvej pomoci nejaký rozdiel medzi dospelým človekom a dieťaťom?
Postup je v zásade rovnaký pri bábätkách, väčších deťoch aj dospelých, ale pri malých bábätkách musí byť záklon hlavy pri spriechodňovaní dýchacích ciest iba veľmi mierny, pretože majú kratší krk.
Prílišný záklon by im dýchacie cesty neotvoril správne. Pri starších deťoch a dospelých je záklon výraznejší, čo dýchacie cesty bezpečne otvorí.
Ak ste v strese a neviete, čo robiť, vezmite telefón, zavolajte 112, dajte hlasitý odposluch a rozprávajte sa s operátorom.
Ako sa táto prvotná reakcia trénuje? Je predsa iné zažívať bežný stres a iné vidieť, ako sa dieťa po páde nehýbe a tečie z neho krv.
Stres síce poznáme, no nepoznáme sami seba. Na školeniach hovorím klientom, nech si predstavia tú úplne najhoršiu situáciu a povedia mi, čo vtedy robí ich telo. Často sa hanbia alebo si to na prvú nevedia vybaviť.
Keď im poviem, že mne sa trasú ruky, začnem sa potiť a rozbúši sa mi srdce, zdôveria sa a spomenú, že podobné pocity poznajú.
Často si neuvedomujeme, že skôr, než reálne začneme pomáhať a zachraňovať, musíme potlačiť šok a znovu zapnúť racio. V opačnom prípade je výsledkom panika alebo paralýza.
Platí, že v kritickej situácii je lepšie urobiť nedokonale aspoň niečo ako neurobiť nič?
Vždy je lepšie urobiť aspoň niečo. Prvá pomoc v strese nebude nikdy dokonalá. Dokonalí nie sú ani profesionálni záchranári. Podstatné je zvládnuť prvotnú emóciu a spraviť prvý krok, napríklad nahlas zavolať o pomoc.
Na záchranu by ste nemali byť sami. Ak sú okolo ľudia, preberte iniciatívu a adresne niekoho oslovte: „Vy, v tom čiernom tričku, poďte mi pomôcť.“
Keď ľudia vidia človeka, ktorý sa ujme iniciatívy, radi sa pridajú. Ak ste úplne sami, vezmite telefón a päťkrát stlačte bočné tlačidlo. Na väčšine telefónov tým vytočíte núdzovú linku 112 (skontrolujte si svoje nastavenia v mobile a riaďte sa podľa inštrukcií, aby vám to fungovalo). Zapnite hlasitý odposluch a rozprávajte sa s operátorom.
V tej chvíli je vaším partnerom na mieste on alebo ona a ťarcha celej situácie už nebude len na vašich pleciach.
Na firemných školeniach prvej pomoci je krásne vidieť, ako toto vzdelávanie stmeľuje kolektív. Ľudia sa v modelových situáciách učia spoznávať samých seba, kto sa chopí iniciatívy, komu sa zatočí hlava, kto radšej volá záchranku a kto vie, kde je na pracovisku lekárnička.
Desatoro prvej pomoci:
Najskôr skontrolujte, či je bezpečné k zranenému pristúpiť.
Na svoj stres použite pravidlo 3N: nádych, nadhľad (riešim len to, čo vidím) a nasmerovanie (Monika, dones lekárničku!)
Zraneného nahlas oslovte, dotknite sa jeho ramien a skontrolujte dýchanie počas desiatich sekúnd.
Ak nereaguje, volajte 155, zapnite hlasitý odposluch a riaďte sa pokynmi operátora.
Operátorovi povedzte, komu pomáhate, kde sa nachádzate a čo ste už urobili.
Lapanie po dychu, chrčanie ani občasné nádychy nie sú normálne dýchanie.
Pri resuscitácii stláčajte stred hrudníka do hĺbky 5 až 6 centimetrov – približne do výšky krabičky od Tic Tacu.
Striedajte 30 stlačení s 2 vdychmi. Ak vdychy neviete podať, hrudník nepretržite stláčajte.
Masívne krvácanie zastavte ako prvé. Turniket na stiahnutie krvácania patrí iba na končatinu, približne päť centimetrov nad ranu, nikdy nie na kĺb.
Nezakláňajte hlavu pri krvácaní z nosa, nevyťahujte jazyk a človeka v bezvedomí nefackajte ani nestavajte na nohy.
Mnoho ľudí váha, či volať 155 alebo 112. Ktorá linka je správna? Obe čísla sú správne a na oboch vám pomôžu. Rozdiel je v tom, že na čísle 112 vám hovor nezdvihne priamo zdravotný operátor, takže vás musia prepojiť. V strese každá sekunda navyše zvyšuje paniku. Preto ľudí vždy učím – pri akomkoľvek zdravotnom probléme volajte priamo 155.
Môžete použiť jednoduchú pomôcku – máte 1 hlavu, 5 prstov na jednej ruke a 5 prstov na druhej – 155.
Máme teda na linke operátora. Čo potrebujeme povedať ako prvé? V prvom rade sa vás operátor/-ka bude snažiť upokojiť. Zodpovedajte jej tri základné otázky. Nemusíte si ich pamätať, na núdzovej linke sú profesionáli, ktorí vedia, ako postupovať:
Koho máte pred sebou – napríklad muž, asi 30 rokov, pri vedomí, ale zmätený.
Kde presne sa nachádzate – presná adresa alebo orientačné body – rieka, park, križovatka.
Akú pomoc ste už poskytli.
Potom vás už operátor/-ka naviguje ďalej. Platí aj to, že hovor nikdy neukončujte ako prví, položiť musí operátor/ka.
Okolo prvej pomoci koluje aj množstvo mýtov či „zaručených právd“, ktoré sa v kolektívnom vedomí stále objavujú. Ktoré sú najnebezpečnejšie? Moje „obľúbené“ je zakláňanie hlavy pri krvácaní z nosa alebo prikladanie studeného uteráka na krk. Sú to prežitky, ktoré nefungujú. Pri záklone krv zateká do žalúdka a človek môže začať vracať.
Ďalším mýtom je vyťahovanie jazyka či strkanie prstov do úst pri dusení a epileptickom záchvate. Stratíte tým čas a riskujete zranenie.
A nakoniec – človeka v bezvedomí alebo pri nevoľnosti nikdy nefackajte, neudierajte ani nestavajte na nohy; môžete mu skutočne ublížiť. K zraneným musíme pristupovať s empatiou, nie s agresivitou z akčných filmov.
Predstavme si teda konkrétnu situáciu – cyklista po páde chrčí, zrejme je pri vedomí, no dýcha nepravidelne. Ako postupovať? V tomto prípade zrejme ide o vyrazený dych. Človek je pri vedomí, teda komunikuje rukami alebo vás odháňa. Ak však po páde nereaguje, postupujte takto:
Nemanipulujte s ním: Pri páde z bicykla hrozí poranenie chrbtice.
Oslovte ho a skontrolujte vedomie: Kľaknite si k nemu a zakričte: „Si v poriadku?“ Ak nereaguje, použite bolestivý podnet – silno stlačte trapézový sval nad ramenom alebo miesto pod uchom za čeľusťou.
Privolajte pomoc: Ak nereaguje, okamžite volajte 155, zapnite hlasitý odposluch a až potom kontrolujte dýchanie.
Skontrolujte dýchanie: Jemne mu zakloňte hlavu, čím uvoľníte dýchacie cesty. Priložte svoje ucho k jeho ústam a počas celých 10 sekúnd počúvajte dych, vnímajte vzduch na líci a sledujte hrudník.
Vyhodnoťte stav: Ak dýcha pravidelne, nepohybujte ním a kontrolujte ho do príchodu záchranárov. Ak nedýcha pravidelne alebo len lapá po dychu, musíte začať s resuscitáciou.
Práve resuscitácia je pre mnohých strašiakom. Ako ju zvládnuť?
Hrot dlane silnejšej ruky položte na stred hrudnej kosti – do stredu hrudníka, medzi prsnými bradavkami. Stláčajte do hĺbky päť až šesť centimetrov – približne do výšky krabičky od Tic Tacu. Ľudí často prekvapí, ako hlboko to je.
V tej chvíli sa stávate srdcom dotyčného človeka a pumpujete kyslík do mozgu, kde bunky bez neho odumierajú už po štyroch minútach.
Štandardný postup je 30 stlačení a 2 vdychy do úst.
Ak však neviete, ako správne vdýchnuť, alebo ide o cudzieho človeka, iba nepretržite stláčajte hrudník. Aj samotné stláčanie bez dýchania z úst do úst môže zachrániť život.
V odborných kruhoch sa opäť hovorí o turniketoch, teda škrtidlách, na zastavenie masívneho krvácania. Aký je váš pohľad?
Podľa najnovších odporúčaní Európskej resuscitačnej rady sa certifikovaný turniket oficiálne vrátil do prvej pomoci. Ak máte masívne krvácanie na končatine a máte turniket, použite ho.
Masívne krvácanie musíte zastaviť ako prvé – inak by ste z človeka pri resuscitácii krv len vypumpovali.
Turniket patrí výhradne na končatiny, približne päť centimetrov nad ranu, nikdy nie na kĺb.
Utiahnutie neskutočne bolí, no zachraňuje život pred vykrvácaním.
Často sa hovorí o mozgových príhodách a infarktoch, no len veľmi všeobecne. Aké sú prvotné príznaky u starších ľudí, ktoré si všímať, aby sme rozpoznali, že ide o kritický problém, nielen napríklad o dehydratáciu v horúčave?
Pri zlyhávaní srdca môžu príznaky prichádzať postupne, pokojne aj dni či týždne pred samotným zlyhaním. Človek hovorí, že ho páli záha, bolí ho ruka alebo cíti tlak medzi lopatkami. Pri záťaži alebo v horúčave potom príde dýchavičnosť, potenie, malátnosť a zmätenosť. Pri podozrení okamžite volajte 155.
Pri cievnej mozgovej príhode (tzv. mŕtvici) si všimnite najmä tvár a ruky.
Tvár: Klesne jeden ústny kútik. Keď človeka požiadate, aby sa usmial, úsmev je krivý.
Ruky: Požiadajte ho, aby predpažil obe ruky. Človek s mozgovou príhodou jednu ruku neudrží alebo ňou nedokáže pohnúť.
Ak sa človek dostane do nemocnice včas, lekári dokážu následky mozgovej príhody výrazne zredukovať. Netreba čakať, kým to prejde.
Máte na záver praktický tip, ako vybaviť domácu lekárničku alebo autolekárničku?
Doma fungujem s priehľadnými zipsovacími vreckami v košíku, ktoré sú jasne popísané – krvácanie, horúčka, trávenie. Vďaka tomu ich v strese ľahko nájde každý člen rodiny.
V aute mám lekárničku pri sedadle spolujazdca, nielen v kufri. Ak do vás niekto narazí zozadu, do kufra sa nemusíte dostať. Zbalila som si do nej zásobu ochranných rukavíc, nožnice a rezadlo na bezpečnostné pásy. Bez rukavíc sa zraneného nedotýkam – moja bezpečnosť je vždy na prvom mieste.
Prvá pomoc nemá byť splašená, ale bezpečná a správna.
Andrea Stískalová
Andrea Stískalová je inštruktorka prvej pomoci, zakladateľka ABClife a strategická partnerka firiem v oblasti bezpečnosti a krízovej pripravenosti zamestnancov. Vychádza z viac než 20-ročnej praxe v oblasti zdravotníctva. Firmám pomáha budovať tímy, ktoré v kritickej situácii konajú s istotou a správne, a to prostredníctvom dlhodobých programov pripravenosti. Zároveň sa venuje vzdelávaniu verejnosti a osvete na sociálnych sieťach. ABClife je držiteľom akreditácie MZ SR pre kurzy prvej pomoci a kurzy neodkladnej podpory životných funkcií.
Páčil sa vám článok?
(Zatiaľ žiadne hodnotenia)
Páči sa vám, čo práve čítate?
Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.