Príbehy

Komunikácia, osobný priestor aj kvalitný spoločný čas: Ako páry zvládajú lockdown

Napriek náročnosti situácie, ktorá mnohých ľudí uzamkla v spoločnom, neraz skutočne malom priestore, ju niektoré páry úplne nezatracujú.

Autorka Veronika Šeliga Pilátová

Foto archív respondentov

Shutterstock

Dátum16. 4. 2021

Jedni boli zvyknutí tráviť spolu veľa času aj predtým, iným pandémia prevrátila život naruby. Niektoré páry trávia už rok spolu na home office a museli sa mu plne prispôsobiť, iným sa rodina rozrástla a stali sa rodičmi. Oslovili sme 6 párov, ktoré sa s nami podelili o svoje skúsenosti ako vyťažiť z aktuálnej situácie čo najviac a nezblázniť sa.

Čítajte aj: Lockdown otvoril aj to, čomu sme sa vedeli elegantne vyhýbať, hovorí párová terapeutka

Katka a Jakub: Na potrebné vyčistenie hlavy máme psy a gitaru

„Aktuálnu situáciu zvládame v rámci možností veľmi dobre. Síce nám už chýbajú kamoši, kávičky a výlety, ale sú to veci, bez ktorých sa dá vydržať, keď máme jeden druhého. Jakub už COVID-19 prekonal, našťastie mal ľahký priebeh a ja som celý čas bola negatívna, takže to tiež dopadlo veľmi dobre.

Nie sme doma na 100 %, ja chodievam na pár hodín do svojho kvetinového ateliéru, lebo floristika sa nedá robiť doma od stola, a Jakub tiež chodieva do officu.

Každý, kto má psa, mi dá za pravdu, že domáci miláčik pomáha zvládať rutinu, ktorú už rok žijeme. My máme dvoch, čo ma núti ísť s nimi aspoň raz denne na dlhšiu prechádzku do lesa, kde si dokážem vyčistiť hlavu, aj keď mám horší deň. Jakub má zase gitaru, na ktorej začal počas prvej vlny zase hrávať.

Uvedomujeme si, že nás toto obdobie neovplyvnilo tak markantne ako iných ľudí a môžeme byť vďační za to, ako sa napriek všetkému máme dobre.“

Petra a Ľuboš: Najdôležitejšia je komunikácia a akceptovanie osobných potrieb partnera

„Obaja sme pracovali predovšetkým z domu a boli sme spolu skoro 24/7 aj pred koronakrízou, preto to pre nás nie je až taká veľká zmena. Pravda však je, že o fungovaní v tomto čase, keď spolu páry zrazu trávia viac času ako obvykle, sme sa nie raz bavili.

Každý z nás má doma svoj pracovný kútik, kam sa po raňajkách odoberie, takže sa nám stáva, že sa nevidíme celé dopoludnie. Obed si väčšinou varíme spoločne, po ňom si dáme poobednú kávu a opäť sa poberieme za svojimi pracovnými povinnosťami. Ak nemáme naplánovanú prechádzku do prírody, vidíme sa až podvečer pri večeri.

Veríme, že pre niektorých môže byť toto obdobie veľká zmena, predovšetkým, keď máte doma deti a vy neviete, čo skôr. Sme presvedčení, že pre spokojnú domácnosť je najdôležitejšia komunikácia a akceptovanie osobných potrieb partnera. Ak vás niečo mrzí, hnevá alebo by ste ocenili, aby vám partner s niečím pomohol, hovorte o tom. Komunikácia robí zázraky a to nielen v období lockdownu.

Dajte si svoju polovičku s O2 paušálom k sebe na faktúru a O2 Internet na doma budete mať so zľavou 10 € mesačne. Viac o ponuke O2 Spolu

My napríklad vieme, že keď Ľuboš pripravuje jedlo hladný, je v kuchyni rád sám a Peťka zase potrebuje na prípravu jedla upratanú kuchyňu. Každý jednoducho potrebuje chvíľku času pre seba a na to, čo mu prináša radosť. Aby ste sa cítili v pohode, je dôležité vytvoriť si na to priestor. Či už je to pohyb, alebo online stretko s kamarátmi.

Rovnako dôležité však je rozlišovať čas spolu a čas spolu. Ak je pár spolu 24/7, neznamená to, že všetok ten čas je kvalitný. Práve na ten si treba vyčleniť čas a neskĺznuť do toho, že si človek povie: Veď sme spolu stále. Radi chodíme na turistiku a hoci sme spolu skoro 24/7, vždy si ju užijeme a tešíme sa na ďalšiu.“

Anna a Adam: Dôležité je rozprávať sa, odpúšťať si, učiť sa a tvoriť

„Našou ultimátnou radosťou je naša ročná dcéra, ktorá nám robí program každý deň a doslova celý deň. Paradoxne práve príchodom dieťaťa sme zistili, koľko času sme predtým len tak márnili. Zrazu toho stíhame oveľa viac; spolu, sami aj s ňou.

Počas pandémie hľadáme cesty, ako smerovať našu produktivitu. Dôležité je podľa nás vedieť sa prispôsobiť. Ako povedal Bruce Lee: Buď voda, prispôsob sa.

Pandémiu zvládame aj vďaka hlbokým a úprimným rozhovorom, ktoré spolu vedieme pri kočíkovaní počas denných prechádzok po okolí. Vytvorili sme si nové rutiny. Okrem kočíkovania aspoň raz do týždňa vybehneme do Malých Karpát a radosť si robíme aj podporovaním lokálneho gastra. O našich záľubách, ale aj o nás a o výchove sa učíme z kurzov a z prednášok.

Veľa sa rozprávať, odpúšťať si, učiť sa a tvoriť, hrať sa a chodiť do lesa, to sú naše kotvy radosti v týchto zvláštnych časoch.“

Tina a Robo: Snažíme sa hľadať vo všetkom pozitíva a podporovať sa

„Home office v čase koronakrízy nám priniesol skôr pozitíva ako negatíva. Som naozaj vďačná, že Robo môže tráviť veľa času s naším dvojročným Adamom, vidí všetky maličkosti a napredovanie, ktoré by som inak videla iba ja a mohla by som mu o nich len prerozprávať večer po jeho návrate z práce.

Hoci sme spolu naozaj stále, nelezieme si na nervy. Práve naopak, veľa sa rozprávame, spoločne stolujeme, varíme. Robov home office mi súčasne z času na čas umožňuje venovať sa svojej značke makramé Dopletena a produktovému foteniu pre klientov. U môjho muža mám v tomto smere veľkú podporu.

Čítajte aj: Neopúšťať sa a robiť si radosť. Single ľudia hovoria, čo im pomáha zvládať lockdown

Ako ďalšie plus vnímam správne načasovanie – v tomto čase-nečase som otehotnela, čo so sebou prinieslo aj silné nevoľnosti. Neviem si predstaviť, že by som počas nich bola na Adama sama.

Home office nás však prinútil prispôsobiť sa novému fungovaniu. Obaja svoju prácu doháňame po večeroch, preto si skúšame celý deň naplánovať tak, aby sme na konci dňa boli spokojní všetci. Snažíme sa z tejto situácie vyťažiť predovšetkým to pozitívne.“

Ľubica a Matej: Únik a ventiláciu sme našli v prírode

„S mojím mužom si uvedomujeme, aké máme šťastie, že môžeme prácu vykonávať z domu, že sme zdraví a aj naši blízki sa držia. Adaptovali sme sa na túto situáciu a internetové káble máme naťahané kade-tade po byte.

Keby som mala špeciálne vyzdvihnúť niečo, čo nám lockdown dal, tak je to spoznanie lezeckých (bouldrových) oblastí v okolí Bratislavy, ktoré sme objavili vďaka boulder.sk.

Toto obdobie je podľa mňa výborné aj na to, ak chcete oprášiť vodičský preukaz. Ranné víkendové cesty sa stali mojím revírom a manžel sa zhostil roly nekompromisného inštruktora.

Obaja sme sa ponorili aj viac do kníh a štúdia. Ja finišujem bakalára psychológie a Matej sa dal na doktorandské štúdium. Niekedy uvažujem, či by sme boli schopní študovať, keby lockdown nebol a nás by lákali všetky svetské lákadlá. Určite je to pre nás všetkých riadna skúška trpezlivosti a pevnosti nášho psychického zdravia. Príroda nám našťastie poskytuje únik a povzbudenie.“

Barbara a Samuel: Nebyť pandémie, nezistili by sme, ako je nám spolu dobre

„So Samkom žijeme v spoločnej domácnosti už štvrtý rok. Nebolo to vždy ľahké, prekonali sme nejednu krízu a hádky boli na dennom poriadku. Už predtým sme trávili celé dni spolu, keďže spolu nielen bývame, ale aj pracujeme. Spolu sme vstávali, spolu sme raňajkovali, spolu sme išli do práce, kde sme spolu 9 hodín pracovali a potom sme spolu išli domov.

Voľný čas sme preto, prirodzene, nechceli tráviť spolu. Každý z nás si útočisko hľadal inde, pretože sme sa navzájom za celý deň mali dosť. Nebolo to ľahké, priala som si, aby bol každý z nás v inom zamestnaní a aby sme sa na seba večer tešili, no nebolo to tak.

Keď nastali tieto nemilé časy, naša situácia sa paradoxne zmenila k lepšiemu. Zrazu sme ostali odkázaní sami na seba. Bolo to, ako keď stroskotáte na ostrove s jedným človekom a začnete si pomáhať, tolerovať sa a každý je šťastný, že nie je sám.

Táto situácia nás veľmi spojila, dokonca sme si kúpili mačiatko, ktoré z nás robí ‚súdržnú rodinku’. Verím, že keby nás korona neprinútila byť doma, nezistili by sme, ako je nám spolu dobre.“

Vo dvojici sa to lepšie tiahne a v O2 teraz vďaka tomu môžete aj ušetriť. Dajte si svoju polovičku s O2 paušálom k sebe na faktúru a O2 Internet na doma budete mať so zľavou 10 € mesačne, 5 € za každý paušál. Viac o ponuke O2 Spolu nájdete na tomto mieste.

Páčil sa vám článok?

Príbehy

Liberty Blake Simon: „Byť sama sebou nie je len o odvahe jednotlivca. Je to aj o ľuďoch a prostredí, ktoré nám dovolí prestať sa skrývať.“

Sebaprijatie je proces. Zmena nemá vychádzať z pocitu nedostatočnosti.

Autor Zuzana Šifra Matuščáková

Foto Magdaléna Tomalová

Dátum15. 7. 2026

„Najsilnejší pocit, že toto som naozaj ja, prišiel až po začiatku tranzície,“ hovorí Liberty. Až vtedy si dovolila naplno žiť v súlade so sebou. Uvedomila si, že jej život už nie je len generálkou, ale že toto je skutočne ona. Rovnaký pocit prijatia a bezpečia sa dnes snaží vytvárať aj pre mladých ľudí v projekte Queer Time Out. Na spoločných stretnutiach pritom často ani nepríde reč na ťažké témy. Deti chcú predovšetkým zažiť priestor, kde môžu byť samy sebou a cítiť pokoj. „Pustíme si Pelíšky na projektore, smejeme sa na hláškach a jednoducho len tak sme,“ dodáva Liberty.

Vo firme Gekkon, ktorá zamestnáva ľudí po výkone trestu či so skúsenosťou so závislosťou, veria, že každý človek si zaslúži rešpekt a druhú šancu.

V rozhovore s transrodovou ženou a modelkou Liberty Blake Simon sa dozviete:

aká bola jej cesta k sebaprijatiu,
kedy prvýkrát pocítila, že môže byť sama sebou,
akú úlohu na tejto ceste zohrali ľudia v jej okolí,
čo sa deje s človekom, keď už nemusí neustále vysvetľovať, obhajovať alebo dokazovať svoju hodnotu,
kto jej ukázal, že láska existuje aj mimo rodiny,
čo by povedala malej Liberty, ktorá sa vždy snažila byť dokonalá.

Čo pre teba znamená prijatie samej seba?

Osobne si ho vysvetľujem ako schopnosť vnímať samu seba celistvo – so svojimi silnými stránkami, ale aj s chvíľami, keď som slabá, keď potrebujem pomoc, keď jednoducho nevládzem a som na dne. A aj napriek týmto momentom sa dokážem mať rada a prijať sa taká, aká práve som.

Sebaprijímanie vnímam v istom zmysle aj ako sebarodičovstvo. Snažím sa predstaviť si tú malú Liby a pýtať sa jej, čo by v danej chvíli potrebovala, čo by jej pomohlo a čo by jej prinieslo pocit bezpečia.

Moja terapeutka mi raz povedala veľmi peknú vec: „Predstav si, že stojíš na okraji bazéna a niekto na teba kričí, že musíš skočiť, aby si dokázala, že si odvážna. Ale niekedy je úplne v poriadku do toho bazéna neskočiť.“

Namiesto neustáleho tlačenia na seba a na to, čo by si mala, si môžeš budovať súcit k sebe. A práve súcit so sebou podľa mňa veľmi úzko súvisí so sebaprijatím.

Často však zabúdame, že to nie je len nejaké individuálne rozhodnutie alebo motivačný citát, ktorý si vsugerujeme do hlavy, a zrazu máme všetko vyriešené.

Presne tak. Možno sa mi na sebe niečo nepáči, možno sú veci, ktoré chcem zmeniť. Ale nemám rada, keď tieto zmeny vychádzajú z pocitu nedostatočnosti. Ak má byť moje prijatie podmienené zmenou, ktorú musím najskôr spraviť, tak to vlastne nie je skutočné sebaprijatie.

Keď sa dokážeme prijať aj so svojimi rezervami a s vecami, s ktorými nie sme úplne spokojní, dokážeme s nimi oveľa lepšie pracovať a v konečnom dôsledku ich aj meniť.

Nič ma nepoteší viac, ako keď si spravím pekné vlasy, pekné nechty, keď si doprajem chvíľu starostlivosti o seba alebo keď každý deň cvičím. No nie je to moja primárna motivácia. Chcem sa o svoje telo starať preto, že si uvedomujem, čím všetkým si prešlo a že dodnes nesie traumy, ktoré som zažívala ako dieťa.

Často premýšľam nad tým, do akej miery bola moja tranzícia vonkajším procesom a do akej miery bola v skutočnosti skôr procesom vnútorným.

Ako to myslíš?

To, čo sa deje vo mne, je oveľa pomalší a stále prebiehajúci proces. Napríklad vzťah k telu vnímam ako neustály dialóg. Keď sedím u terapeutky a rozprávame sa o ťažkých veciach, často sa ma spýta: „Kde to teraz cítiš v tele?“

Trasú sa mi ruky? Cítim bolesť v bruchu? Chcem utiecť? Práve cez telo sa snažím komunikovať sama so sebou, pretože každá emócia sa v ňom nejakým spôsobom ukladá. Takže to nie je len o tom, ako sa cítim ako žena – je to aj o tom, ako sa dokážem znovu vrátiť k svojmu telu a liečiť to, čo sa v ňom celé roky hromadilo.

Pamätáš si na moment, keď si prvýkrát pocítila, že môžeš byť sama sebou?

Najsilnejšie to bolo asi po začiatku tranzície, keď som si dovolila byť tým, kým naozaj som. No najmä som precítila, že si to zaslúžim. Že už to nie je len generálka môjho života, ale že toto som naozaj ja.

V minulosti som zažila situácie, keď som premýšľala, či tu ešte chcem byť – najmä preto, že som nechcela zraniť svoju rodinu. Bojovala som sama so sebou a s otázkou, či som vo svojom vnútri dobrá alebo zlá. Naozaj sa to vtedy zúžilo len na túto jednu vec.

Niekedy v tom období som sa rozhodla, že v základe mňa je dobro, láska, radosť a krása. A práve z tohto malého zrniečka som si potom vybudovala ženu, ktorá je dnes tu s vami.

Čo túto ženu charakterizuje?

Napadá mi pocit samoty, ktorý je stále niekde vo mne a veľmi ma formoval. Pamätám si na momenty, keď mi rodičia, sestra aj babka s dedkom hovorili, ako ma ľúbia, no ja som si vsugerovala, že to nemôže byť úplne pravda, pretože o mne vedia veľmi málo. „Keby vedeli, aká je moja skutočná realita, aké je moje skutočné prežívanie, tá láska by už neplatila.“

V istej miere to vo mne ostáva dodnes. Ako kvír ľudia sme často prežili veľkú časť života s pocitom, že sme jediní. Nepoznali sme ostatných ľudí, ktorí by nám boli podobní. Mnohí z nás sme žili v akomsi bunkri, do ktorého nikto ďalší nepatril. Nehovorili sme o tom, čo prežívame, pretože sme sa báli.

Tento typ samoty bol a stále je vo mne veľmi silný napriek tomu, že mám dnes okolo seba úžasných a blízkych priateľov.

V konečnom dôsledku aj sebaprijatie do veľkej miery súvisí s naším okolím. Je to aj o ľuďoch, ktorí nám dovolia byť sami sebou.

Občas si musím vedome pripomínať, že už nie som sama. Že už nie som to dieťa, ktoré sedí samo v kúte triedy a je šikanované.

Kto bol takým človekom pre teba?

Veľkú úlohu zohrala moja skúsenosť s House of Vinyard – jedným z takzvaných ballroom houses. Ballroom kultúra vznikla v 70. rokoch v Harleme a dodnes funguje po celom svete. Ja som sa s ňou stretla v Holandsku.

Je to v podstate rodinná bunka, ktorú si vytvorili najmä čierni a latino kvír a transrodoví ľudia v čase, keď ich vlastné biologické rodiny odvrhli. Fungujú ako náhradná rodina – majú svoju „mamu“ domu, „otca“ aj súrodencov.

Chodia spolu na plesy, kde súťažia v tanci a rôznych performance kategóriách a vyhrávajú ceny, ale predovšetkým sa pravidelne stretávajú, varia si spolu a starajú sa jeden o druhého tak, ako by to mala robiť rodina.

Bola som súčasťou tohto sveta a práve tam som pochopila, že láska existuje aj mimo rodiny, do ktorej sa človek narodí. Podľa mňa je jedno z najväčších privilégií kvír ľudí to, že si môžeme vybrať svoju rodinu. Ľudí, ktorí síce nie sú našou biologickou rodinou, ale stanú sa ňou. Sú to ľudia, ktorí nás prijmú takých, akí naozaj sme.

Čím to bolo, že si sa pri nich cítila bezpečne a mohla byť pri nich sama sebou? Čo robili inak?

Vedela som, že im nemusím nič vysvetľovať. Každý z nás prechádzal alebo si prešiel niečím veľmi podobným. Je to druh prepojenia, ktorý sa len ťažko vytvára niekde inde.

Keď so mnou sedel niekto z mojich „súrodencov“ v tom dome, vedela som, že okrem toho, že sú kvír, sú napríklad aj čierni alebo sa inak odlišujú od bielej majority. Prežívali veľmi podobný typ stresu – aj ten, ktorý si človek nesie vnútri, aj ten, ktorý mu spoločnosť dáva pocítiť zvonku.

Tam sa vlastne nikto nikdy nepýtal na transrodovosť. Jednoducho sme spolu varili, počúvali hudbu, pozerali filmy, tancovali, chodili na plesy a pripravovali si outfity.

A práve tento pocit mi dal najväčšiu slobodu – že moja odlišnosť nebola vnímaná ani pozitívne, ani negatívne. Nebola to vec, ktorá by určovala, ako sa na mňa ľudia pozerajú. Bola to jednoducho súčasť mňa, informácia, ktorú sme všetci brali prirodzene na vedomie.

Čo sa deje s človekom, keď nemusí neustále vysvetľovať, obhajovať alebo dokazovať svoju hodnotu?

Zrazu má energiu na niečo iné, pretože už nemusí neustále hrať rolu, ktorú od neho spoločnosť očakáva.

Ja som sa odmala snažila kompenzovať svoje „tajomstvo“ tým, že budem perfektným dieťaťom – že budem mať samé jednotky, chodiť na každú olympiádu, venovať sa športu. Akoby som si svojím perfekcionizmom a workoholizmom musela zaslúžiť miesto, ktoré by mi inak nepatrilo.

Teraz dokážem trochu viac poľaviť a pripustiť si, že nemusím byť perfektná, nemusím byť dokonale krásna ani upravená. Môžem ísť von aj v tričku s mastnými vlasmi. Pretože viem, že jednoducho som.

Šťastie už nehľadám v tom, ako vyzerám alebo koľko toho dokážem, ale v pocite bezpečia, priateľstvách a rodine.

Akú úlohu v tom podľa teba zohráva reprezentácia – vidieť niekoho podobného vo verejnom priestore?

Obrovskú. Aj preto beriem šírenie svojho príbehu ako poslanie. Viem, že to doslova zachraňuje ľudské životy, a mnohé deti a mladí ľudia, s ktorými sa stretávam, mi za to ďakujú.

Keď vidia, že niekto ako ja – alebo ako oni – dokáže žiť normálny, dokonca úspešný život, prestáva to byť len abstraktná predstava a stáva sa to niečím reálnym a dosiahnuteľným. To je podľa mňa najväčšia sila reprezentácie. Nie presviedčanie, ale ukázanie, že sa to naozaj dá.

Zároveň si uvedomujem, že som extrémne privilegovaná biela transrodová žena, ktorá robí modeling. Niekedy sa stáva, že ma ľudia pozvú najmä preto, aby mohli ukázať, že majú zastúpenú diverzitu – ako niekoho, kto je „prijateľná“ verzia inakosti.

Ak viem svoj vzhľad a ďalšie privilégiá využiť na to, aby sa citlivé témy dostali čo najďalej, beriem to.

Uvedomujem si však, že moja skúsenosť nie je realitou bežného kvír človeka na Slovensku. Nebola by som tam, kde som dnes, napríklad bez mojej rodiny, ktorá ma prijala a vytvorila mi bezpečné prostredie. Aj preto mám veľkú empatiu k transrodovým ľuďom na Slovensku, ktorí takúto oporu nemajú.

O čom ti hovoria mladí ľudia, keď sa s nimi stretávaš v „kluboch“, ktoré organizuješ?

Projekt Queer Time Out som začínala s predstavou, že tam budeme riešiť vážne témy a terapeutické prístupy. Ale tie deti často chcú len byť medzi štyrmi stenami, ktoré sú absolútne bezpečné, a rozprávať sa o tom, čo mali na obed, čo sa deje v škole, kto robí slam poetry alebo drag performance.

Málokedy tam riešime naozaj ťažké veci. A keď áno, tak skôr takým rodinným spôsobom, že každý niečo poradí a navzájom sa podporíme. Tie deti chcú mať najmä pocit prijatia, bezpečia a úplného pokoja.

Pustíme si Pelíšky na projektore, smejeme sa na hláškach a jednoducho len tak sme.

Takže im vlastne dávaš to, čo si si kedysi našla v Holandsku.

Presne tak. Dávam im prijatie a priestor, v ktorom môžu byť sebou a nemusia nič vysvetľovať.

Čo pre teba dnes znamená byť sama sebou? Kedy najviac zažívaš pocit „toto som ja“?

Keď mi hrá pesnička, do ktorej sa práve zamilujem. Alebo keď sa rútim na bicykli dole kopcom a cítim sa úplne slobodná. Vietor, rýchlosť – vtedy sa cítim naozaj dobre. Je to práve v týchto jednoduchých momentoch – bez mejkapu a bez toho, aby ma niekto videl –, vtedy sa cítim najviac sama sebou.

Občas sa aj zamyslím nad tým, čo by som povedala tej malej Liby, ktorá sa celý život snažila byť dokonalá.

Čo by to bolo?

Že nemusí byť super, krásna, nemusí nič dokazovať. Že si to všetko už zaslúži a môže jednoducho byť presne taká, aká je.

Aj za to, že svojou otvorenosťou pomáha kvír ľuďom cítiť prijatie, bola Liberty laureátkou Cena Inakosti 2026 v katetórii pozitívne zviditeľnenie. Iniciatíva Inakosť, ktorej dlhodobým partnerom je Férová nadácia O2, každoročne oceňuje osobnosti, ktoré svojím pôsobením prinášajú druhým nádej a silu aj v zložitých časoch.

Liberty Blake Simon

Transrodová žena, modelka a aktivistka, ktorá otvorene hovorí o skúsenostiach transľudí na Slovensku, o duševnom zdraví a o význame rešpektujúcej komunikácie. Ako projektová manažérka Ligy za duševné zdravie a spolupracovníčka medzinárodných organizácií sa venuje podpore zraniteľných skupín a budovaniu inkluzívnejšej spoločnosti. Je zakladateľkou projektu Queer Time Out, ktorý vytvára bezpečný priestor pre deti a mladých ľudí z kvír komunity.