Varenie, prestieranie a jedenie nemusia byť len každodennou rutinou, ale aj malým kúskom radosti. Pre Kristínu a Evu je jedlo zážitkom, ktorý spája ľudí, prehlbuje vzťahy a prináša pokoj. Spoločnému stolovaniu zasvätili svoj projekt Žufaňa aj viaceré knihy. Stolovanie je pre ne priestor, kde sa ľudia približujú k sebe – a aj k sebe samým. Rozprávali sme sa aj o chaose na stole, ktorý prináša radosť, aj o tom, prečo má zmysel prestrieť si pekne, aj keď je stôl prestretý len pre jedného.
V rozhovore so zakladateľkami Žufane Kristínou Hertelovou a Evou Takáčovou sa dozviete:
- ako aj v bufete dokážu nájsť priestor na skutočné hostenie a budovanie vzťahov,
- čo všetko prináša do života spoločné stolovanie,
- prečo je „chaos na stole“ často cennejší než dokonalý servis,
- čo všetko sa o sebe môžeme naučiť cez jedlo a ako ho vnímať ako formu sebaláskavosti
- a ako si aj v dnešnej uponáhľanej dobe nájsť čas na dobré jedlo a spoločné momenty.
Hovoríte o sebe, že vás najviac baví variť, piecť, hostiť ľudí a rozprávať sa. V súčasnosti prevádzkujete bufet Žufet na bratislavskej Partizánskej lúke. Je aj v rušnom bufete stále čas na hostenie a rozprávanie sa?
Kristína: Keď sa zamyslíte nad podnikmi s príjemnou atmosférou, možno vám napadnú tie, kde je majiteľ v role hostiteľa. Niekto možno hľadá michelinské ocenenia a nevyjde z kuchyne, no nás na tom bavia práve tie spojenia s ľuďmi.
Pamätám si, ako sa nám na začiatku stávalo, že k nám niekto pravidelne chodil a zrazu prestal. My sme však už mali toho človeka nejako zapamätaného, napríklad ako „ryšavú paniu, ktorá si stále dáva kapučíno“, a zrazu sme nevedeli, či sa presťahovala alebo čo sa jej v živote zmenilo.
Je pre vás dôležité budovať vzťah so zákazníkmi?
Eva: Určite, z viacerých našich zákazníkov sa neskôr stali kamaráti, pretože sme ich pohostili, vypočuli, porozprávali sa a vzájomne sme sa priblížili.
Žufaňou aj našimi kuchárskymi knihami sa nesie heslo „jedlo spája“. Aj dnes, keď už viac riešime veci spojené s manažmentom, je pre nás aj mimo práce kľúčové spájať ľudí cez hostenie a spoločné stolovanie.
Čo je na spoločnom stolovaní také výnimočné?
Kristína: Je to jedinečný zážitok, stolovanie v skupine je totiž veľmi intímne – nepozvete k sebe domov k stolu hocikoho. Pri stole vznikajú otvorené rozhovory pomedzi všetky tie nádherné zvuky cinkania pohárov, tanierov a príboru. Je to pre mňa jedna z najprirodzenejších foriem trávenia spoločného času – všetci sa musíme najesť a dokážeme zohľadniť, aby si na stole všetci niečo našli.
To mám na spoločnom stolovaní veľmi rada – zrazu máte veľa rôznorodých misiek, dva druhy šalátu, polievku, tri druhy príloh. Možno to na prvú znie ako veľa zbytočnej práce a chystania, no myslím, že by si to mal skúsiť každý. Spoločné stolovanie je dobrý nástroj, ako budovať vzťahy – stojí to za ten zážitok.
Eva: Pre mňa je to taký rituál zastavenia sa, utíšenia a spojenia. Kristína hovorí o chystaní, to však, samozrejme, nemusí byť len na vašich pleciach. Aj ja som to kedysi vnímala tak, že som chcela všetko nachystať a upraviť, aby to bolo dokonalé podľa mojej predstavy. Vo veľkej skupine to však začala byť nadmerná záťaž, ktorá mi prinášala stres.
Skúsili sme si to teda rozdeliť – niekto prinesie prílohu, ďalší polievku, iný pomôže prestrieť. Možno to nebude vyzerať tak, ako som si to prvotne vysnívala, no je to naše, každý prispel k dielu a ja som sa cítila odľahčená.
Cítite to tak, že už samotná príprava spoločného stolovania je dôležitou súčasťou zážitku?
Eva: Určite áno. Môžete si skúsiť aj spoločné varenie. Nám sa niekedy stáva, že sa naši priatelia hanbia pred nami variť, pretože sa tým živíme.
Na varení je však najkrajšie to, že nikto nevie všetko, je to konštantné učenie sa. Keď vidím variť svojich priateľov, je to pre mňa veľká inšpirácia – aj rovnaké jedlo sa dá urobiť desiatkami spôsobov. To je to, čo ma v kuchyni fascinovalo už odmala – kým boli iné deti vonku, ja som sa motala medzi zásterami.
Kristína: Mám rada spoločné varenie, pretože keď spolu niečo vytvárame, prichádza k nášmu spojeniu. Väčšina ľudí chce žiť v prítomnosti iných ľudí a toto je dobrý spôsob, ako sa k tomu uvoľnene dostať.
Život je pre mňa v niečom ako ten náš jedálenský stôl s mištičkami – nič nie je nalinajkované, je to jeden chaos a obrovský zážitok.
Keď si doprajem pekné ráno s pekne prestretými raňajkami, žijem z neho celý deň. Prestrieť si stôl len pre seba je prejav úcty k sebe.
Takže žiadny zarovnaný servis s tromi druhmi vidličiek?
Kristína: Presne tak, zážitok vznikne aj bez dvanásťdielneho servisu. Páči sa mi taká rôznorodosť – každý už pozná svoj pohár a svoje miesto pri stole.
Eva: Náš stôl je taký živelný ako my – nepredstavujte si biele uhladené stolovanie. V niečom nás taká domáckosť stola vracia do detstva – pamätám si, že aj u babky sme mali na stole veľa rôznych misiek.
Ako vyzerali vaše stolovacie rituály v detstve?
Eva: Môj ocino veľmi trval na spoločnom nedeľnom obede. Dodnes, keď sa stretneme, sa v nedeľu stoluje a obeduje presne o dvanástej, možno to poznáte zo svojho detstva. Nedeľný obed bol pre celú rodinu priestorom na rekapituláciu celého týždňa – iné dni sme boli rozlietaní v škole, rodičia v práci, v sobotu sa upratovalo, ale nedeľa bola vždy priestorom na zastavenie sa. Aj som si na to v detstve pofrflala, no teraz v tom vidím skutočnú hodnotu a zážitok na celý život.
Kristína: Ja som paradoxne takýto tradičný moment v detstve nemala, spoločné stolovanie mám skôr spojené s oslavami v reštaurácii, kde sa zišla celá širšia rodina.
Dnes už mám vlastnú rodinu a veľmi mi na spoločnom stolovaní záleží, no musím povedať, že je náročné zladiť sa: niekto chce jesť neskôr, ďalší zas nikdy nie je hladný – sme iní. Stále sa však snažíme. Nedávno som čítala štúdiu, ktorá potvrdila, že deti z rodín, ktoré spolu stolujú, majú vyššie emocionálne prežívanie. Má to mnoho benefitov.
Pomáha spoločné stolovanie učiť deti aj láske k jedlu?
Kristína: Určite áno, láska k jedlu je zásadná – keď sa už v detstve naučíme, že jedlo nie je strašiak, môžeme v dospelosti predísť rôznym problémom spojeným s mentálnym zdravím a so stravovaním.
V prvom rade však musíme mať radi seba. Mám sa rada, a preto jem to, čo potrebujem, čo je pre mňa zdravé. Bez jedla nevieme existovať, je to, akoby sme nedýchali. Preto je kľúčové budovať si k nemu dobrý vzťah.
Eva: A zároveň sa cez jedlo spoznávame. Po rokoch už presne viem cez kuchyňu navnímať, akú mám náladu a čo práve potrebujem – je to o takom „seba-vedomí“.
Život je pre mňa v niečom ako ten náš jedálenský stôl s mištičkami – nič nie je nalinajkované, je to jeden chaos a obrovský zážitok.
Ako vám jedlo pomáha uvedomovať si samy seba?
Eva: Vždy vidím, v akom som období. Mala som čas, keď som nebola veľmi šťastná, a vtedy som sa prejedala a jedlom som sa snažila nabudiť pocit, že to už bude dobré. Keď sa cítim dobre, som fit a odráža sa to aj na mojom jedálničku – zrazu nepotrebujem ťažšie jedlá.
Kristína: Mnoho ľudí sa nepozná a netrávi so sebou dostatok času, no pri jedle je to naozaj jednoduché. Len sa zastav a navnímaj, čo chceš zjesť. Sú to palacinky s nutelou? Banánové čipsy? Všetky tieto pocity sú veľmi intuitívne, až také živočíšne a je dôležité, aby sme sa počúvali.
Zvyknete niekedy stolovať aj samy so sebou, aby ste si dopriali čas na spoznávanie sa a počúvanie sa?
Eva: Áno, ja som toto čaro objavila pred desiatimi rokmi a mám to veľmi rada. Keď si prestriem, nachystám raňajky, zjem si ich za stolom a v pokoji dopijem šálku kávy alebo čaju, tak je to také zhmotnené pohladenie. Láskavý moment odo mňa pre mňa. Som sama so sebou a pekne sa o seba postarám.
Musím sa priznať, že z toho pomalého ranného momentu potom žijem aj v ťažších častiach dňa a naozaj mi to robí dobre. Je to skoro až terapeutické.
Mám priateľov, ktorým by stôl prestretý len pre jedného pripadal smutný a osamelý. Čo by im pomohlo prekonať tieto predsudky?
Kristína: Môže sa to tak zdať, no všetkým odporúčam zahodiť myšlienky o tom, aké to bude, a len si jednoducho prestrieť. Pre niektorých môže byť jedenie osamote spojené s osamelosťou, no nie je to tak. Urobte si pekný čas – vytiahnite aj tie pekné poháre, ktoré si nechávate na Vianoce, a dajte si do vázy kvety.
Myslím si, že príprava stola pre samého seba je takým prejavom úcty k sebe – tak ako sa musím postarať o svoje telo a umyť si vlasy, rovnako si musím dopriať pokojné jedenie, ktoré je zážitkom.
Hovoríte, že pekné stolovanie je prejavom úcty k sebe. Odhaľuje aj kvalita potravín, ktoré si servírujeme, náš vzťah k sebe samým?
Kristína: Áno, je to aj investícia do nášho zdravia, ktoré by malo byť našou prioritou. Pre mňa je zásadné mať dostatok ovocia a zeleniny od lokálnych farmárov. Znova sa však vraciame k tomu, že v nejakej miere je vždy potrebné vypočuť sa a nasýtiť sa tým, na čo máme práve chuť.
Eva: A ak je to aj nezdravé, netreba sa za to následne trestať v myšlienkach. Jedlo je skvelé a každý má úplne iný apetít. Z detstva si pamätám „neodídeš od stola, kým to nezješ“.
Dnes to už vidím inak – nijako ma neurazí, keď niekomu nechutí niečo, čo som navarila. Existuje toľko možností a rôznorodých jedál, nemôže nám chutiť všetko a je to v poriadku. Najdôležitejšie je, aby sme sa zastavili a naďalej sa cez jedlo spoznávali.
Ako sa vám v tejto zrýchlenej dobe darí zastaviť a nájsť si čas na seba aj na jedlo?
Kristína: Je to náročné, niekedy je nemožné zorganizovať skupinu tak, aby mal každý akurát čas. Myslím, že minimálne ľudia v mestách začínajú byť o spoločné stolovanie ochudobnení, pritom je to náš základ, ktorý je tu „odvždy“. Predstavujem si, že aj lovci a zberači jedli mamuta spolu – je to jednoducho v nás.
Najprv nestíhame nič cez týždeň, tak to necháme na víkend, no vtedy zas chceme ísť na výlet a rovno sa najeme tam. Málokedy máme spoločný čas bez zhonu.
Eva: Dokonca niekedy ľudia používajú formulku „nemal som čas najesť sa“. Na čo potom čas máme? Musíme sa zastaviť a pravidelne jesť, neexistuje v práci nič, čo je také dôležité, aby nás to zastavilo. Postaraj sa o seba – priprav si jedlo vopred do krabičiek a uprednostni seba. Všetko ostatné počká.
Loading...
