V minulosti patrilo čepčenie k obradným vrcholom celej svadby. Symbolizovalo premenu slobodného dievčaťa, nazývaného mladucha, na vydatú ženu. Nový spoločenský status čerstvej nevesty sa premietol nielen do novej pokrývky hlavy, ale určoval taktiež postavenie ženy v spoločnosti.
Fotografka Petra Lajdová vo svojom projekte Slovenská Renesancia vzdáva úctu nášmu kultúrnemu dedičtvu a oslavuje krásu a estetiku svadobných pokrývok hlavy – neviest (svadobná parta) a vydatých žien (čepiec). Toto moderné dielo vychádza z tradícii a hodnôt našich slovenských predkov.
Málokto dnes vie, akú neuveriteľnú pestrosť malo Slovensko v ľudových krojoch. Líšili sa od jedného kraja k druhému, ale často aj medzi susediacimi dedinkami. Tento projekt predstavil na fotografiách desať čepcov a deväť svadobných párt, za ktorými fotografka precestovala celé Slovensko.
Výber pokrývok hláv prebiehal na základe rôznorodosti tvarov a dizajnu tak, aby komunikoval túto bohatosť, ktorú na Slovensku máme. Do výberu sa tak dostali čepce ploché, vyšívané, čipkované, „ušaté“, „rohaté“, s jednoduchými, či zložitými tvarmi. Každý je iný a svojský.
Sú to vzácne originály, ktoré sa zachovali v osobnom vlastníctve ľudí žijúcich na dedinách a v obciach, či v umeleckých dielňach krojární Lúčnice a SĽUK-u. Najstarší z nich má až dvesto rokov.
Súčasťou projektu je aj fotodokumentácia odnímania party a nasadzovanie čepca.
Magický rituál čepčenia
Pred svadbou slobodné dospelé dievčatá nosili na hlave ozdobný veniec alebo partu, ktorú bohato zdobili dlhé stužky, výšivky alebo našité korálky. Čepiec nosili vydaté ženy od svadby až do smrti, aby muži v dedine vedeli, že už na vydaj nie sú.
Čepčenie sa zachovalo dodnes a tento ľudový zvyk dnes zažíva renesanciu. Čoraz častejšie ho mladomanželia zaraďujú do programu svadobnej zábavy aj v mestách.
Rituál čepčenia má svoje pravidlá. Privolali sa k nemu „profesionáli“ – ženy, ktoré ovládali zložitý proces nasádzania party a čepca na hlavu. Je to krásny, niekedy veľmi náročný rituál, ktorý často trval a trvá aj hodiny. Každý región alebo dedina na Slovensku mal svoj vlastný typ party a čepca s rôznymi pestrofarebnými vzormi a zdobením. Niektoré party však už v regiónoch dnes nenájdete, nezachovali sa.
Po úprave účesu sa mladuche zloží z hlavy ozdobná parta a krstná matka, matka alebo svokra jej nasadí čepiec. Premenu mladuchy na vydanú ženu symbolizuje aj zmena svadobného odevu.
Pri čepčení vydané ženy spievali obradné piesne s motívmi rozlúčky a zmeny v živote nevesty. Súčasťou rituálu boli aj rôzne obyčaje. Napríklad mladucha mala spočiatku klásť odpor, utekala alebo si čepiec zhadzovala.
Ženy dostávali za čepčenie pohostenie alebo peniaze, ktoré im musel vyplatiť ženích. Symbolizovalo to kúpu nevesty. Pred odovzdaním začepčenej mladuchy ženy ženíchovi predvádzali najprv falošnú mladuchu.
Kým niektoré fotenia prebiehali v bratislavskom ateliéri, kvôli obavám z poškodenia krehkých a vzácnych posledných kusov histórie sa musela fototechnika často dopraviť za čepcom. Fotilo sa napríklad aj v drevenici na Myjave, v gazdovskom dome, či v Čičmanoch. Počas fotenia sa autorka stretla možno s poslednými ženami, ktoré ovládajú umenie nasádzať niektoré čepce a party na hlavu.
Projekt sa pri prezentácii v zahraničí stretol s nadšením a získal si rešpekt u tých, ktorí tradície dodnes uchovávajú. Predstavuje naše kultúrne bohatstvo. Rôznorodosť, tvar, prepojenosť s prírodou a dekoratívnosť svadobných párt a čepcov, ktoré vyrážajú dych.
Petra Lajdová necháva vyjsť z tieňa tento slovenský pestrofarebný skvost. Prepája svoju tvorbu, tému ženskosti so silou farieb a slovenskou ľudovou tvorivosťou. Jednoducho a renesančne.
Zaujímavosťou je, že sama autorka vidí prepojenosť jednotlivých tvarov čepcov a párt so svetom, ako napr. podobnosť tekovskej party s thajskou pokrývkou hlavy, tekovského čepca s egyptskou Nefertiti alebo podobnosti medzi partou z Torysiek zo Spiša s tribal pokrývkou z Kene.
Loading...
